Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c16/364053.ea8dfa.pdf
PDF · 117.37 KB
No categories available
2Cdo/286/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 286/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. E. R., bývajúcej
v B., zastúpenej JUDr. I. J., advokátom v B., proti žalovanému J. T., bývajúcemu
v G., za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného A., so sídlom v B., o 4 322,86 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 12 C 222/2001, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského sudu v Trnave z 26. januára 2010, sp.zn.
10 Co 190/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému a vedľajšej účastníčke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Galanta rozsudkom z 27. februára 2009 č.k. 12 C 222/2001-185 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného uloženia mu povinnosti zaplatiť jej
4 322,86 € so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 28. apríla 2000 až do zaplatenia. Súd
prvého stupňa žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobkyňu zaviazal nahradiť
vedľajšej účastníčke trovy konania vo výške 209,75 € a to v lehote troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Ďalej žalobkyňu zaviazal nahradiť trovy štátu na účet súdu prvého stupňa
vo výške 145,52 € a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie vo veci samej
odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 a § 443 Občianskeho zákonníka
i s odôvodnením sa na svoju povinnosť rozhodovania v súlade s normami uvedenými
v § 2 zákona o sudcoch a prísediacich, vecne potom záverom, podľa ktorého žalobe rovnako
ako v prípade rozhodnutia jeho prvším rozsudkom nebolo možné vyhovieť, a to napriek
doplneniu dokazovania na otázku výšky vzniknutej škody, keď mal za to, že priznanie
požadovanej náhrady škody by bolo v rozpore so zákonom. Uviedol, že na strane žalobkyne
by to založilo bezdôvodné obohatenie. Súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobkyni
v prejednávanej veci totiž neprislúchalo postavenie vlastníčky veci poškodenej škodnou
udalosťou a tak jej chýbala i vecná legitimácia na podanie žaloby o náhradu škody.
Prvostupňový súd argumentoval, že žalobkyni nevznikla majetková ujma v podobe skutočnej
škody ani ušlého zisku, keďže do času škodnej udalosti nezískala majetkovú hodnotu, ktorú
by mohla stratiť a to na rozdiel od prenajímateľa vozidla a jeho vlastníka v jednej osobe.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. i s odkazom na zákon č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách a vecne úspechom žalovaného, nedostatkom jeho požiadavky
na náhradu a naopak trovami vedľajšej účastnícky na strane žalovaného na preddavku
na dokazovanie znaleckým posudkom a na cestovných náhradách v sumách uvedených
v odôvodení. Rozhodnutie o trovách konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p.
a vecne neúspechom žalobkyne, nedostatkom jej predpokladov pre oslobodenie od súdnych
poplatkov a trovami štátu na znalečnom nekrytom preddavkom.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 26. januára 2010 sp.zn.
10 Co 190/2009 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť
žalobkyni sumu 391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára 2002 do zaplatenia,
do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamietol. V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 132,32 € a žalovaného
v sume 13,20 €, obaja Okresnému súdu Galanta do troch dní. Odvolací súd žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňu ďalej rozsudkom zaviazal zaplatiť vedľajšej
účastníčke náhradu trov konania v sume 208,17 € do troch dní. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd uviedol, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nebyť
škodnej udalosti spôsobenej žalovaným, žalobkyňa by neprišla o možnosť ďalej užívať už
skôr užívané vozidlo v režime leasingu a nebola by nútená nielen nechať vozidlo
po dopravnej nehode nepojazdné odtiahnuť (a za tým účelom preukázateľne vynaložiť
finančné prostriedky vo výške 126,87 €), ale ani predčasne ukončiť vzťah z inkriminovanej
leasingovej zmluvy (a v takejto súvislosti leasingovej spoločnosti zaplatiť ňou účtované
poplatky v sume 391,91 €). Náhrada takýchto výdavkov pritom žalobkyni patrila bez ohľadu
na to, či bola vlastníčkou motorového vozidla, pretože z odťahu rozhodujúcim bolo len to, kto
príslušné výdavky vynaložil a to platilo obdobne u platby za finančnú službu predstavovanú
poplatkami leasingovej spoločnosti. Odvolací súd mal za to, že z oboch uvedených súm však
ako k času rozhodovania napadnutým rozsudkom, tak i k času v poradí druhého rozhodovania
odvolacieho súdu ostávala neuspokojenou len pohľadávka žalobkyne na finančnej službe,
nakoľko z listu vedľajšej účastníčky týkajúceho sa likvidácie príslušnej poistnej udalosti
a adresovaného žalobkyni a ďalšieho vyrozumenia žalobkyne leasingovou spoločnosťou
bezpečne vyplýva, že súčasťou plnenia poskytnutého najskôr leasingovej spoločnosti
vedľajšou účastníčkou v sume 150 216,-- Sk a i následného plnenia žalobkyni leasingovou
spoločnosťou v sume 158 044,10 Sk bola i suma predstavujúca odťahové náklady. Uviedol,
že napadnutý rozsudok tak nebol správnym v časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie sumy
391,91 € s časťou príslušenstva patriaceho k takejto sume, naopak ale správnym bol v časti
sumy 126,87 € s príslušenstvom. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
riadiac sa uvedenými úvahami podľa § 220 O.s.p. zmenil (čím inak s výnimkou ním
prisúdenej sumy 391,91 € s príslušenstvom napadnutý rozsudok vo veci samej podľa § 219
ods. 1 O.s.p. fakticky potvrdil).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla zrušiť
rozsudok odvolacieho súdu s výnimkou časti výroku, ktorým odvolací súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára
2002 do zaplatenia a zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konane, alebo ich zmeniť tak, že návrhu vyhovie. Dovolateľka namietala, že jej bola
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že odvolací súd na pojednávaní
uskutočnenom 26. januára 2010 konal spôsobom, ktorý neumožnil účastníkom, aby v súlade
s ustanovením § 118 ods. 4 O.s.p. zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci. V dovolaní ďalej uviedla, že sa jej javí ako nemožné, aby skutočnosť,
že síce zaplatila sumu 259 013,80 Sk a toto plnenie stratilo reálny majetkový význam
(pre zničenie motorového vozidla), že prišla o možnosť rozšírenia svojho majetku
o nadobudnutie motorového vozidla nikoho nezaujíma a dokonca by išlo o stav, za ktorý nik
nenesie zodpovednosť. Žalobkyňa odmieta postup súdu prvého stupňa, ktorý prijal záver, že
pri rozhodovaní v súlade s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, pri zabezpečovaní spravodlivej ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov, musel rozhodnúť inak, ako bol názor súdu vyššieho stupňa. Dovolateľka
odmieta, aby aplikácia práva bola závislá na tom, ktorý senát odvolacieho súdu vec
prejednáva, a aby názor súdu vyššieho stupňa nebol rešpektovaný. Uviedla, že ide o postup,
ktorý sa javí v rozpore s doterajšou súdnou praxou, ale aj právnou úpravou vymedzenou
Ústavou Slovenskej republiky, Občianskym súdnym poriadkom, či inými právnymi
predpismi. Dovolateľka podala dovolanie z dôvodu existencie nesprávneho právneho
posúdenia, ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa a čiastočne i súd druhého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že s ním nesúhlasí a že je neprípustné.
V ďalšom odkazuje na vyjadrenie vedľajšej účastníčky.
Vedľajšia účastníčka na strane žalovaného vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že
podané dovolanie nie je prípustné, nakoľko nebol naplnený žiadny dôvod, ktorý by Občiansky
súdny poriadok ako dovolací dôvod pripúšťal. Žalobkyňa sa totiž prostredníctvom svojho
právneho zástupcu snažila vykonštruovať dovolací dôvod, ktorý však neexistuje a týmto
spôsobom znovuotvoriť otázku, ktorú oba súdy posúdili rovnako (okrem časti 391,91 €).
Ďalej poukázala na to, že žalobkyni nebolo odňaté právo konať pred súdom keďže mala
možnosť v priebehu celého konania od roku 2001 vyjadriť sa asi 20-krát, rovnako aj
v odvolacom konaní dňa 26. januára 2010 a taktiež mala možnosť v záverečnej reči vec
zhrnúť, vyjadriť svoj právny názor, k čomu aj preukázateľne došlo. K ďalšej námietke
dovolateľky ohľadom zmeny rozsudku vedľajšia účastníčka na strane žalovaného uviedla, že
je síce pravdou, že rozsudok bol zmenený ale bol zmenený práve v prospech žalobkyne
a dovolanie je podané v zamietavej časti, ktorú však obe súdne inštancie posúdili rovnako.
Preto aj keď v tejto časti rozsudku označený ako zmeňujúci, ide o úplne zhodný právny názor
oboch súdov a teda nedošlo k naplneniu zásady diformity. Navrhla dovolanie odmietnuť ako
neprípustné, alebo zamietnuť z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p.
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí,
že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak
je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací
súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného právneho významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci dovolateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu s výnimkou
časti výroku, ktorým odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára 2002 do zaplatenia. Dovolateľka tak
napadla rozsudok, ktorý je vo vzťahu k nej potvrdzujúci, nakoľko odvolací súd, ktorý žalobu
vo zvyšku zamietol, potvrdil v tejto časti výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
taktiež žalobu zamietol. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu je založená na zásade diformity, t.j. na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu
s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré
sú významné pre rozhodnutie veci, posúdené oboma súdmi rozdielne a práva a povinnosti
stanovené účastníkom konania sú podľa záverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne
konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania.
Za rozdielnosť sa nepovažuje odlišné právne posúdenie veci súdmi, ak nemalo vplyv na obsah
práv a povinností účastníkov konania. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je
podstatné, či odvolací súd rozhodol podľa § 219 O.s.p., alebo či postupoval podľa § 220
O.s.p. a nie je významným ani formulácia výroku rozsudku odvolacím súdom. Rozhodujúcim
hľadiskom je vždy obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch stupňov v tom, ako posúdili práva
a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania, a teda či právny vzťah bol rozsudkom
odvolacieho súdu upravený odlišne ako v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak ide o zhodné
rozsudky súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie práv a povinností účastníkov, i keď
rozsudok odvolacieho súdu je označený ako zmeňujúci, prípustnosť dovolania sa neposudzuje
podľa § 238 ods. 1 O.s.p. ale podľa § 238 ods. 3 O.s.p. upravujúceho prípustnosť dovolania
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (R 12/1994).
V predmetnej veci nejde preto o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu podľa § 238
ods. 1 O.s.p., ale o rozsudok potvrdzujúci, v ktorom však odvolací súd nevyslovil, že je
dovolanie proti nemu prípustné, a preto dovolanie žalobkyne ani podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
prípustné nie je. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p.
z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu
rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Žalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala
a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
K odňatiu možnosti žalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, že
odvolací súd na pojednávaní uskutočnenom 26. januára 2010 konal spôsobom, ktorý
neumožnil účastníkom, aby v súlade s ustanovením § 118 ods. 4 O.s.p. zhrnuli svoje návrhy
a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.
Podľa § 118 ods. 4 O.s.p. ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie
predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho názoru
je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť predniesť na záver pojednávania
svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide o neodňateľné právo
účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred súdom a realizovať
procesné práva účastníka konania.
V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,
vyjadriť svoj návrh na vykonanie dokazovania z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti
a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci
(z akých skutkových záverov mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu
uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť
osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah
„záverečných rečí“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“
vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,
aby predniesli „záverečné reči“ a v akom poradí im udelí slovo.
„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý
je takto označovaný aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho
označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho
zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na pojednávaní dňa 26. januára 2010 (č.l. 209
spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) predniesť
a bližšie odôvodniť odvolanie. Zo zápisnice vyplýva, že účastníci urobili procesný úkon
výslovne označený ako „záverečná reč“ a je z nej zrejmé, že odvolací súd vytvoril žalobkyni
možnosť zhrnúť skutkové a právne závery. Právny zástupca žalobkyne túto možnosť využil,
uviedol, že sa plne pridržiava doterajších podaní a mal za to, že žalobkyňa dostatočne
a v plnom rozsahu preukázala všetky atribúty zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu.
Súd mu umožnil predniesť aj návrh, ako má byť v odvolacom konaní rozhodnuté. Uviedol, že
navrhuje zmenu a vyhovenie žalobe v celom rozsahu.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd žalobkyni neodňal
procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci
Dovolateľka v dovolaní výslovne napadla aj výroky rozsudku o trovách konania. Aj
keď sú tieto výroky obsiahnuté v rozsudku odvolacieho súdu, majú povahu uznesenia (§ 167
ods. 1 O.s.p.) a túto povahu nestrácajú, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci
súvisí a je v ňom zahrnuté. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu sú upravené v ustanovení § 237 a § 239 O.s.p. Keďže podľa § 239 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania (akýchkoľvek) vylúčené
a existencia vady konania v zmysle § 237 O.s.p. vo vzťahu k týmto výrokom
v dovolacom konaní nevyšla najavo, nie je dovolanie proti nim prípustné ani podľa tohto
ustanovenia.
Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238
ani § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších
stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému žalovanému proti žalobkyni, ktorá
úspech nemala, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová