Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/286/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Ing. E. R., bývajúcej

v B., zastúpenej JUDr. I. J., advokátom v B., proti žalovanému J. T., bývajúcemu

v G., za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného A., so sídlom v B., o 4 322,86 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. , o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského sudu v Trnave z 26. januára 2010, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanému a vedľajšej účastníčke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 27. februára 2009 č.k. -185 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného uloženia mu povinnosti zaplatiť jej

4 322,86 € so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 28. apríla 2000 až do zaplatenia. Súd

prvého stupňa žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobkyňu zaviazal nahradiť

vedľajšej účastníčke trovy konania vo výške 209,75 € a to v lehote troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia. Ďalej žalobkyňu zaviazal nahradiť trovy štátu na účet súdu prvého stupňa

vo výške 145,52 € a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie vo veci samej

odôvodnil ustanovením , a

i s odôvodnením sa na svoju povinnosť rozhodovania v súlade s normami uvedenými

v § 2 zákona o sudcoch a prísediacich, vecne potom záverom, podľa ktorého žalobe rovnako

ako v prípade rozhodnutia jeho prvším rozsudkom nebolo možné vyhovieť, a to napriek

doplneniu dokazovania na otázku výšky vzniknutej škody, keď mal za to, že priznanie

požadovanej náhrady škody by bolo v rozpore so zákonom. Uviedol, že na strane žalobkyne

by to založilo bezdôvodné obohatenie. Súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobkyni

v prejednávanej veci totiž neprislúchalo postavenie vlastníčky veci poškodenej škodnou

2

udalosťou a tak jej chýbala i vecná legitimácia na podanie žaloby o náhradu škody.

Prvostupňový súd argumentoval, že žalobkyni nevznikla majetková ujma v podobe skutočnej

škody ani ušlého zisku, keďže do času škodnej udalosti nezískala majetkovú hodnotu, ktorú

by mohla stratiť a to na rozdiel od prenajímateľa vozidla a jeho vlastníka v jednej osobe.

O trovách konania rozhodol podľa i s odkazom na

o cestovných náhradách a vecne úspechom žalovaného, nedostatkom jeho požiadavky

na náhradu a naopak trovami vedľajšej účastnícky na strane žalovaného na preddavku

na dokazovanie znaleckým posudkom a na cestovných náhradách v sumách uvedených

v odôvodení. Rozhodnutie o trovách konania štátu odôvodnil ustanovením

a vecne neúspechom žalobkyne, nedostatkom jej predpokladov pre oslobodenie od súdnych

poplatkov a trovami štátu na znalečnom nekrytom preddavkom.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 26. januára 2010 sp.zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť

žalobkyni sumu 391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára 2002 do zaplatenia,

do 3 dní a vo zvyšku žalobu zamietol. V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok zmenil

tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania v sume 132,32 € a žalovaného

v sume 13,20 €, obaja Okresnému súdu Galanta do troch dní. Odvolací súd žalovanému

náhradu trov konania nepriznal. Žalobkyňu ďalej rozsudkom zaviazal zaplatiť vedľajšej

účastníčke náhradu trov konania v sume 208,17 € do troch dní. V odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolací súd uviedol, že nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nebyť

škodnej udalosti spôsobenej žalovaným, žalobkyňa by neprišla o možnosť ďalej užívať už

skôr užívané vozidlo v režime leasingu a nebola by nútená nielen nechať vozidlo

po dopravnej nehode nepojazdné odtiahnuť (a za tým účelom preukázateľne vynaložiť

finančné prostriedky vo výške 126,87 €), ale ani predčasne ukončiť vzťah z inkriminovanej

leasingovej zmluvy (a v takejto súvislosti leasingovej spoločnosti zaplatiť ňou účtované

poplatky v sume 391,91 €). Náhrada takýchto výdavkov pritom žalobkyni patrila bez ohľadu

na to, či bola vlastníčkou motorového vozidla, pretože z odťahu rozhodujúcim bolo len to, kto

príslušné výdavky vynaložil a to platilo obdobne u platby za finančnú službu predstavovanú

poplatkami leasingovej spoločnosti. Odvolací súd mal za to, že z oboch uvedených súm však

ako k času rozhodovania napadnutým rozsudkom, tak i k času v poradí druhého rozhodovania

odvolacieho súdu ostávala neuspokojenou len pohľadávka žalobkyne na finančnej službe,

nakoľko z listu vedľajšej účastníčky týkajúceho sa likvidácie príslušnej poistnej udalosti

a adresovaného žalobkyni a ďalšieho vyrozumenia žalobkyne leasingovou spoločnosťou

3

bezpečne vyplýva, že súčasťou plnenia poskytnutého najskôr leasingovej spoločnosti

vedľajšou účastníčkou v sume 150 216,-- Sk a i následného plnenia žalobkyni leasingovou

spoločnosťou v sume 158 044,10 Sk bola i suma predstavujúca odťahové náklady. Uviedol,

že napadnutý rozsudok tak nebol správnym v časti zamietajúcej žalobu o zaplatenie sumy

391,91 € s časťou príslušenstva patriaceho k takejto sume, naopak ale správnym bol v časti

sumy 126,87 € s príslušenstvom. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

riadiac sa uvedenými úvahami podľa zmenil (čím inak s výnimkou ním

prisúdenej sumy 391,91 € s príslušenstvom napadnutý rozsudok vo veci samej podľa § 219

ods. 1 fakticky potvrdil).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla zrušiť

rozsudok odvolacieho súdu s výnimkou časti výroku, ktorým odvolací súd uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára

2002 do zaplatenia a zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie

konane, alebo ich zmeniť tak, že návrhu vyhovie. Dovolateľka namietala, že jej bola

postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že odvolací súd na pojednávaní

uskutočnenom 26. januára 2010 konal spôsobom, ktorý neumožnil účastníkom, aby v súlade

s ustanovením zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci. V dovolaní ďalej uviedla, že sa jej javí ako nemožné, aby skutočnosť,

že síce zaplatila sumu 259 013,80 Sk a toto plnenie stratilo reálny majetkový význam

(pre zničenie motorového vozidla), že prišla o možnosť rozšírenia svojho majetku

o nadobudnutie motorového vozidla nikoho nezaujíma a dokonca by išlo o stav, za ktorý nik

nenesie zodpovednosť. Žalobkyňa odmieta postup súdu prvého stupňa, ktorý prijal záver, že

pri rozhodovaní v súlade s , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom, pri zabezpečovaní spravodlivej ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov, musel rozhodnúť inak, ako bol názor súdu vyššieho stupňa. Dovolateľka

odmieta, aby aplikácia práva bola závislá na tom, ktorý senát odvolacieho súdu vec

prejednáva, a aby názor súdu vyššieho stupňa nebol rešpektovaný. Uviedla, že ide o postup,

ktorý sa javí v rozpore s doterajšou súdnou praxou, ale aj právnou úpravou vymedzenou

, , či inými právnymi

predpismi. Dovolateľka podala dovolanie z dôvodu existencie nesprávneho právneho

posúdenia, ako aj z dôvodu, že súd prvého stupňa a čiastočne i súd druhého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že s ním nesúhlasí a že je neprípustné.

V ďalšom odkazuje na vyjadrenie vedľajšej účastníčky.

Vedľajšia účastníčka na strane žalovaného vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že

podané dovolanie nie je prípustné, nakoľko nebol naplnený žiadny dôvod, ktorý by Občiansky

súdny poriadok ako dovolací dôvod pripúšťal. Žalobkyňa sa totiž prostredníctvom svojho

právneho zástupcu snažila vykonštruovať dovolací dôvod, ktorý však neexistuje a týmto

spôsobom znovuotvoriť otázku, ktorú oba súdy posúdili rovnako (okrem časti 391,91 €).

Ďalej poukázala na to, že žalobkyni nebolo odňaté právo konať pred súdom keďže mala

možnosť v priebehu celého konania od roku 2001 vyjadriť sa asi 20-krát, rovnako aj

v odvolacom konaní dňa 26. januára 2010 a taktiež mala možnosť v záverečnej reči vec

zhrnúť, vyjadriť svoj právny názor, k čomu aj preukázateľne došlo. K ďalšej námietke

dovolateľky ohľadom zmeny rozsudku vedľajšia účastníčka na strane žalovaného uviedla, že

je síce pravdou, že rozsudok bol zmenený ale bol zmenený práve v prospech žalobkyne

a dovolanie je podané v zamietavej časti, ktorú však obe súdne inštancie posúdili rovnako.

Preto aj keď v tejto časti rozsudku označený ako zmeňujúci, ide o úplne zhodný právny názor

oboch súdov a teda nedošlo k naplneniu zásady diformity. Navrhla dovolanie odmietnuť ako

neprípustné, alebo zamietnuť z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl.

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle platí,

že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak

je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ), alebo rozsudok, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací

súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného právneho významu ( ).

V danej veci dovolateľka napadla dovolaním rozsudok odvolacieho súdu s výnimkou

časti výroku, ktorým odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

391,91 € s 15,5 % úrokom z omeškania od 25. januára 2002 do zaplatenia. Dovolateľka tak

napadla rozsudok, ktorý je vo vzťahu k nej potvrdzujúci, nakoľko odvolací súd, ktorý žalobu

vo zvyšku zamietol, potvrdil v tejto časti výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

taktiež žalobu zamietol. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu je založená na zásade diformity, t.j. na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu

s rozsudkom súdu prvého stupňa. O rozdielnosť rozsudkov ide vtedy, ak boli okolnosti, ktoré

sú významné pre rozhodnutie veci, posúdené oboma súdmi rozdielne a práva a povinnosti

stanovené účastníkom konania sú podľa záverov týchto rozsudkov odlišné, teda rozdielne

konštituujú alebo deklarujú práva a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania.

Za rozdielnosť sa nepovažuje odlišné právne posúdenie veci súdmi, ak nemalo vplyv na obsah

práv a povinností účastníkov konania. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania nie je

podstatné, či odvolací súd rozhodol podľa , alebo či postupoval podľa

a nie je významným ani formulácia výroku rozsudku odvolacím súdom. Rozhodujúcim

hľadiskom je vždy obsahový vzťah rozsudkov súdov oboch stupňov v tom, ako posúdili práva

a povinnosti v právnych vzťahoch účastníkov konania, a teda či právny vzťah bol rozsudkom

odvolacieho súdu upravený odlišne ako v rozsudku súdu prvého stupňa. Ak ide o zhodné

rozsudky súdov oboch stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie práv a povinností účastníkov, i keď

rozsudok odvolacieho súdu je označený ako zmeňujúci, prípustnosť dovolania sa neposudzuje

podľa ale podľa upravujúceho prípustnosť dovolania

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (R 12/1994).

V predmetnej veci nejde preto o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu podľa § 238

ods. 1 , ale o rozsudok potvrdzujúci, v ktorom však odvolací súd nevyslovil, že je

dovolanie proti nemu prípustné, a preto dovolanie žalobkyne ani podľa

prípustné nie je. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia

z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu

rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

6

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska

ustanovenia pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v , ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

Žalobkyňa vady konania v zmysle až e/ a nenamietala

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

K odňatiu možnosti žalobkyne pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť tým, že

odvolací súd na pojednávaní uskutočnenom 26. januára 2010 konal spôsobom, ktorý

neumožnil účastníkom, aby v súlade s ustanovením zhrnuli svoje návrhy

a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

Podľa ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie

predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho názoru

je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť predniesť na záver pojednávania

svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide o neodňateľné právo

účastníka a ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred súdom a realizovať

procesné práva účastníka konania.

V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,

vyjadriť svoj návrh na vykonanie dokazovania z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti

a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci

(z akých skutkových záverov mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu

uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť

osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah

„záverečných rečí“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“

vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,

aby predniesli „záverečné reči“ a v akom poradí im udelí slovo.

„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý

je takto označovaný aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho

označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho

zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na pojednávaní dňa 26. januára 2010 (č.l. 209

spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobkyni (jej právnemu zástupcovi) predniesť

a bližšie odôvodniť odvolanie. Zo zápisnice vyplýva, že účastníci urobili procesný úkon

výslovne označený ako „záverečná reč“ a je z nej zrejmé, že odvolací súd vytvoril žalobkyni

možnosť zhrnúť skutkové a právne závery. Právny zástupca žalobkyne túto možnosť využil,

uviedol, že sa plne pridržiava doterajších podaní a mal za to, že žalobkyňa dostatočne

a v plnom rozsahu preukázala všetky atribúty zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu.

Súd mu umožnil predniesť aj návrh, ako má byť v odvolacom konaní rozhodnuté. Uviedol, že

navrhuje zmenu a vyhovenie žalobe v celom rozsahu.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd žalobkyni neodňal

procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci

( ).

Dovolateľka v dovolaní výslovne napadla aj výroky rozsudku o trovách konania. Aj

keď sú tieto výroky obsiahnuté v rozsudku odvolacieho súdu, majú povahu uznesenia (§ 167

ods. 1 ) a túto povahu nestrácajú, hoci rozhodnutie o trovách s rozhodnutím o veci

súvisí a je v ňom zahrnuté. Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho

súdu sú upravené v ustanovení a Keďže podľa je

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania (akýchkoľvek) vylúčené

a existencia vady konania v zmysle vo vzťahu k týmto výrokom

v dovolacom konaní nevyšla najavo, nie je dovolanie proti nim prípustné ani podľa tohto

ustanovenia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení § 238

ani a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších

stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky úspešnému žalovanému proti žalobkyni, ktorá

úspech nemala, nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretože mu žiadne nevznikli

( v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2011

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová