Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/31/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu v právnej veci navrhovateľa: U. F., narodeného X, bez dokladov totožnosti,

evidenčné číslo: A., štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len

Pakistan), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom L., naposledy s miestom

pobytu na Slovensku: Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky R., na základe dlhodobej priepustky na adrese H., zastúpený JUDr. M. M.,

advokátkou, AK so sídlom v B., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

– Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu odporcu ČAS:MU-57-33/PO-Ž-2008 zo dňa 16. júla 2010, na odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -28 zo dňa

8. decembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -28 zo dňa 8. decembra 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-57-33/PO-Ž/2008 zo dňa 16. júla 2010, ktorým odporca podľa

ustanovenia a o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol

doplnkovú ochranu.

Krajský súd k námietke nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že odporca

po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia zo dňa 30. apríla 2009 (v časti neposkytnutia

doplnkovej ochrany) v zmysle pokynu súdu doplnil dokazovanie aktuálnymi správami

o krajine pôvodu navrhovateľa, z ktorých o. i. vyplynulo, že všeobecná bezpečnostná situácia

v Pakistane sa v roku 2009 zhoršila v dôsledku samovražedných útokov zo strany Talibanu

a iných militantných skupín, pričom ozbrojené straty medzi vládnymi vojskami a týmito

skupinami sa udiali predovšetkým v teritóriu FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii

a v provincii Balúčistan, t. j. na západe Pakistanu. Vláda zintenzívnila akcie zamerané proti

militantom. Ohrozenými skupinami sú predovšetkým deti, ženy a náboženské menšiny.

Cieľmi samovražedných útokov boli vojenské a vládne objekty, mešity, médiá, civilné

zariadenia. Tieto konštatovania potvrdzujú aj založené tlačové informácie. Zo správ tiež

vyplynulo, že okrem oficiálnych možností vycestovania z Pakistanu (na základe pracovného

povolenia, udeleného víza a pod.) ilegálna emigrácia je trestná. Pri vycestovaní z krajiny je

osoba preverovaná v systéme ECL (zoznam výstupnej kontroly), ktorý zabraňuje

vycestovaniu osobám, voči ktorým je napr. vedené trestné stíhanie. Pri následných návratoch

je skúmané, či sa vycestovanie vykonalo na základe falošného dokladu a pod.

I keď Nariadenie o emigrácii č. XVIII z roku 1979 stanovuje za ilegálnu emigráciu trestné

stíhanie, podľa zistení Pohraničného úradu Spojeného kráľovstva (Pakistan 2009) neúspešní

žiadatelia o azyl sa pri návratoch nestretávajú so žiadnymi problémami. Pri návrate z krajiny,

ktorá „vyvoláva u pakistanských úradov znepokojenie“, môžu byť navrátilci vypočúvaní.

K námietke, že odporcovo odôvodnenie rozhodnutia trpí nedostatkom dôvodov

uviedol, že námietka je čiastočne dôvodná, pričom podľa názoru súdu tento nedostatok nemal

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal

všetkými predpokladmi poskytnutia doplnkovej ochrany z pohľadu § 2 písm. f/ zákona

o azyle.

K nepriamo uplatnenej námietke nesprávneho posúdenia otázky poskytnutia

doplnkovej ochrany krajský súd poukázal na výpoveď samotného navrhovateľa,

ktorý uviedol, že nikdy nebol trestne stíhaný. V prípade návratu do krajiny pôvodu mu teda

nehrozí výkon či udelenie trestu smrti. Taktiež pokiaľ ide o bezpečnostné riziká jeho návratu

do krajiny pôvodu, z obsahu navrhovateľom prezentovaného príbehu ako aj z vyhľadaných

správ o krajine jeho pôvodu, niet dôvodu sa domnievať, že by po svojom návrate bol

vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Ako sám uviedol, nikdy sa nestal objektom mučenia či neľudského zaobchádzania.

Navrhovateľ uviedol, že z Pakistanu vycestoval na svoj vlastný cestovný doklad, teda legálne.

V opačnom prípade by mu na letisku nebolo umožnené Pakistan opustiť, nakoľko každý kto

opúšťa krajinu podlieha lustrácii vo výjazdnom zozname (ECL). V prípade návratu sa teda

nemusí obávať zlého zaobchádzania (prípady takéhoto zaobchádzania zistené neboli, ako to

vyplýva z citovanej správy Pohraničného úradu Spojeného kráľovstva – Pakistan 2009).

K otázke vážneho a individuálneho ohrozenia v dôsledku ozbrojeného konfliktu je potrebné

poukázať na skutočnosť, že v Pakistane prebiehajú vojenské operácie medzi vládou

a militantnými skupinami, keďže vláda sa snaží potlačiť ich protizákonné pôsobenie a činnosť

na pakistanskom území. Tieto akcie však prebiehajú, resp. sa sústreďujú v západných

pohraničných oblastiach Pakistanu (teritóriu FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii

a v provincii Balúčistan). Nie je teda možné hovoriť o Pakistane ako o takom, že na jeho

území prebieha vnútroštátny ozbrojený konflikt – práve s poukazom na teritoriálne

ohraničenie prebiehajúcich vojenských stretov a na ich rozsah. Navrhovateľ sa môže z tohto

pohľadu bezpečne vrátiť do iných provincií Pakistanu. Samotná existencia extrémistických

skupín nie je dôvodom na poskytnutie doplnkovej ochrany. Ich existencia však nie je

mučením alebo neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním alebo trestom. Ich existenciu

nie je možné subsumovať pod kategóriu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odporca postupoval správne,

ak po zvážení skutkového stavu nenašiel ani dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove

dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca

dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby rozhodnutie

odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa jeho názoru rozhodnutie odporcu je nesprávne a nezákonné.

Uviedol, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Opätovne poukázal na to, že rozhodnutie odporcu, prečo

navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu, nie je dostatočne odôvodnené a rovnako

neexistujú žiadne relevantné dôvody pre neposkytnutie doplnkovej ochrany hlavne

s poukazom na existenciu viacerých informácií o bezpečnostnej situácii v Pakistane, podľa

ktorých sa situácia v Pakistane môže vyhodnotiť ako vnútropolitický ozbrojený konflikt.

Pokiaľ krajský súd sám skonštatoval existenciu vojenských operácií v Pakistane, mal zároveň

aj relevantne a presne vyhodnotiť mieru ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby

navrhovateľa z pohľadu takto nebezpečnej situácie v Pakistane.

Podľa jeho názoru krajský súd ako i odporca mali vo vzťahu k navrhovateľovi

posúdiť existenciu všeobecného rizika vážneho bezprávia. Viaceré správy existenciu

všeobecného rizika vážneho bezprávia v Pakistane potvrdzujú. (Súhrnná správa organizácie

Human Rights Watch pokrývajúca udalosti roka 2009, vydaná v januári 2010, Výročná správa

Amnesty International o situácii v oblasti ľudských práv vo svete z 28. mája 2010, US

Department od State – Bureau of Democracy, Human Rights, and Labor, 11. marca 2010,

Human Rights Watch: World Report 2010: Pakistan – Events of 2009, Amnesty International

Report 2010 – The State of the World´s Human Rights 28. mája 2010).

Krajský súd v Bratislave nesprávne právne vec posúdil a v konaní pred odporcom

mala byť navrhovateľovi poskytnutá doplnková ochrana počas existencie vážneho bezprávia.

Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal,

že informácie o krajine pôvodu, na ktoré navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní sú

zoradené za isté časové obdobie, ktorých obsah vychádza z verejných a z časti neverejných

informačných zdrojov, ktoré boli rešeršované, vyhodnocované a upravované.

Týmto spôsobom prezentované články nemôžu sprostredkovať úplný, vyčerpávajúci obraz

o krajine pôvodu navrhovateľa alebo k určitej otázke a nedá sa z nich vyvodiť ani

relevantnosť k jednotlivému posudzovanému azylovému prípadu.

Podľa názoru odporcu navrhovateľ v priebehu konania neuviedol a nepreukázal také

skutočnosti, ktoré by oprávňovali vydať rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 20. júla 2011 ( a ).

Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym

bezprávím

1/uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,

2/mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3/vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí

doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu navrhovateľ počas nelegálneho

pobytu na území Slovenskej republiky požiadal dňa 6. februára 2009 pred pracovníkmi

Oddelenia azylu PZ v Adamove o udelenie azylu. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol

s ním vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v krajine pôvodu nebol nikdy

členom žiadnej politickej strany, či organizácie alebo hnutia, bol sympatizantom strany

Pakistann Muslim League – krídlo Q (ďalej len „PML-Q“). Dôvodom jeho žiadosti mali byť

problémy so strýkom, bratom otca, ohľadne pozemkov. Spor vyvrcholil po voľbách v roku

2008, nakoľko rodina navrhovateľa sympatizovala s PML- Q a strýkova rodina s politickou

stranou Pakistan Muslim League – krídlo Nawaz Sharif ( ďalej len „PML-N“). Z pozície

svojich sympatii k vládnucej strane PML-N strýko pritvrdil a snažil sa získať pozemok.

Asi 10. februára 2009 prišiel strýko k nim domov a snažil sa pozemok získať z pozície svojich

sympatií k vládnucej strane. Navrhovateľ si uvedomil nebezpečenstvo, ktoré jeho rodine

hrozilo a odišiel k otcovmu kamarátovi do Gujranwale, kde zotrval až do svojho odchodu

z krajiny pôvodu. Počas pobytu v Gujranwale nemal žiadne problémy.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zaistil nové informácie

o krajine pôvodu navrhovateľa, ktoré boli komplexne posúdené a vyhodnotené.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi doplnkovú ochranu poukázal

na to, že v prípade navrhovateľa neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre udelenie

doplnkovej ochrany. V súčasnej dobe je situácia v Pakistane v mieste bydliska navrhovateľa

stabilizovaná a žiadne konflikty nedosahujú taký rozmer, ktoré by bolo možné

charakterizovať ako výrazný vnútorný konflikt, ktorý by pre navrhovateľa predstavoval

individuálnu hrozbu podľa definície vážnej ujmy.

Odporca dôvodil ďalej tým, že vychádzajúc z informácií Ligy za ľudské práva,

ktoré sú čerpané z rôznych zdrojov, znevýhodnenými skupinami obyvateľstva v Pakistane sú

deti, náboženské menšiny a ženy. Navrhovateľa medzi nich nemožno zaradiť. Podľa

informácií v provincii Pandžáb bol počet incidentov v roku 2009 neporovnateľne menší ako

v iných provinciách Pakistanu. Navrhovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by mu štátne orgány Pakistanu neboli ochotné pomôcť.

Odporca uviedol, že pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti nebolo ničím

hodnoverne preukázané, že by bol navrhovateľ v krajine pôvodu vystavení mučeniu,

neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod domnievať sa,

že v prípade návratu do Pakistanu by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak,

ako to vyplýva zo zákona o azyle. Dospel preto k záveru, že na území Slovenskej republiky sa

mu doplnková ochrana neposkytne. Ak sa niekto vracia potichu potom, ako mu bol

odmietnutý štatus utečenca v inej krajine, takáto osoba nebude mať žiadne problémy

s návratom do krajiny pôvodu. Taktiež v súčasnej dobe neprebieha v Pakistane v Pandžábe

žiadny medzinárodný alebo vnútorný konflikt, ktorý by pre menovaného predstavoval vážnu

ujmu.

Odporca v rozhodnutí popisoval spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu

navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj

krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom,

že dôvody navrhovateľa nemožno považovať za dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Krajský súd nepochybil, ak takého rozhodnutie považoval za zákonné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom

vykonal príslušné skutkové zistenia.

Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa

s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako

i krajskému súdu vyčítal, že vychádzali zo správ, ktoré neodrážajú objektívnu situáciu

v Pakistane.

Predmetné odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie odporcu

o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo vydané v súlade so zákonom.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nikdy neprezentoval, že by mu

bol uložený trest smrti alebo že by mu hrozilo jeho vykonanie.

K hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu

odvolací súd udáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,

že by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy

o krajine pôvodu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci včítane neúspešných žiadateľov o azyl,

nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate do krajiny pôvodu.

K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa

z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu odvolací súd udáva, že zo správ založených v spise vyplýva, že v Pakistane

prebiehajú vojenské operácie medzi vládou a militantnými skupinami, ktorých pôsobenie sa

snaží vláda potlačiť. Tieto akcie však prebiehajú v západných pohraničných oblastiach

Pakistanu (teritórium FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii a v provincii

Balúčistan). Nie je preto možné o Pakistane hovoriť, že na jeho území prebieha vnútroštátny

konflikt. Je teda zrejmé, že ak by sa navrhovateľ vrátil do Pakistanu a usídlil by sa mimo

uvedených oblastí, nebola by ohrozená jeho osobná integrita z dôvodu svojvoľného násilia

nad mieru, ktorá je pre možnosť jeho návratu do krajiny pôvodu úmerná a prijateľná.

Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd

uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku

a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej

ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo potrebné považovať

za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa

.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, že navrhovateľovi,

ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca

nemá zo zákona nárok na ich náhradu.

1010Sža/31/2011

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 20. júla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková