Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/30/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu v právnej veci navrhovateľa: M. W. A., narodeného X., bez dokladov totožnosti,

evidenčné číslo: A., štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky (ďalej len

(„Afganistan“), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy S., aktuálne s miestom

pobytu Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R.,

zastúpeného JUDr. K. B., pracovníčkou S. so sídlom K., proti odporcovi: Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS: MU-421-17/PO-Ž-2010 zo dňa 29. októbra

2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-34 zo dňa 16. marca 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -34 zo dňa 16. marca 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. -34 zo dňa 16. marca 2011

potvrdil rozhodnutie ČAS:MU-421-17/PO-Ž-2010 zo dňa 29. októbra 2010, ktorým odporca

v zmysle ustanovenia a o azyle a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil

navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu v zmysle § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4

zákona o azyle.

K námietke nesprávneho vyhodnotenia zisteného stavu veci – vo vzťahu

k nesprávnemu právnemu posúdeniu tak vo vzťahu k neudeleniu azylu ako aj neposkytnutiu

doplnkovej ochrany krajský súd uviedol pokiaľ ide o výrok o neudelení azylu, že navrhovateľ

ničím okrem svojho tvrdenia nepreukázal, že ním tvrdený príbeh sa stal tak, ako ho opísal.

Uvedené je však vzhľadom na aktuálne postavenie navrhovateľa a obsah jeho príbehu

odôvodnené. Súd ale poukázal na skutočnosť, že ak by sa stali navrhovateľom uvádzané

udalosti, nezakladali by dôvod na udelenie azylu. S poukazom na ustanovenie § 8 zákona

o azyle a za splnenia týchto zákonných podmienok, podľa názoru súdu, je možné azyl udeliť

len v prípade, ak žiadateľ o azyl preukáže, že sa svoje problémy márne snažil vyriešiť

interným presídlením sa v rámci krajiny svojho pôvodu, resp. vyhľadaním pomoci u štátnych

orgánov v prípade neštátneho pôvodu prenasledovania. Odporca v odôvodnení rozhodnutia

(s čím sa súd stotožnil) poukázal na zjavný rozpor, resp. nelogický postup hnutia Taliban,

ktoré sa snažilo, podľa vyjadrenia navrhovateľa, získať do svojich radov syna človeka,

ktorého označilo za zradcu. Z tohto pohľadu sa opodstatnenosť navrhovateľom

prezentovaných obáv, ako aj jeho prenasledovania (vo forme prípadného psychického násilia)

javia ako sporné, resp. nepravdepodobné. Vo vyhodnotení príbehu navrhovateľa podľa názoru

súdu nebol naplnený ďalší zo zákonných predpokladov udelenia azylu, ktorým je dôvod

takéhoto prenasledovania (rasový, národnostný, náboženský, zastávanie určitých politických

názorov alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine). Hnutie Taliban je teroristickou

organizáciou, preto aj prípadný nesúhlas navrhovateľa, aby sa stal členom tohto hnutia nie je

možné subsumovať pod pojem vyjadrenia jeho politických názorov. Krajský súd taktiež

poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ počas vstupného pohovoru uviedol, že napriek tomu,

že v obci, resp. okrese, kde navrhovateľ žil, ktorý je pod kontrolou vlády, je viacero

policajných staníc, ktoré vyšetrujú trestné činy, smrť otca, resp. vyhrážanie sa jeho osobe,

nenahlásil. V danom prípade i prípadný nátlak hnutia Taliban nemožno považovať

za perzekúciu z politických dôvodov. Krajský súd však opätovne poukázal na to,

že navrhovateľ sa svoje problémy nesnažil vyriešiť minimálne presídlením sa. Naviac, aj keby

sa presídlil do provincie, v ktorej pôsobí hnutie Taliban, je iba málo pravdepodobné, že by

tam bol identifikovaný a čelil nátlaku, nakoľko navrhovateľ ani jeho otec nebol žiadnou

známou osobou či už v postavení provládneho alebo protivládneho obyvateľa Afganistanu.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, krajský

súd uviedol, že navrhovateľ nebol v krajine pôvodu trestne stíhaný a teda logicky mu nehrozí

uloženie trestu smrti ani jeho výkon. Sám uviedol, že nebol nikdy terčom neľudského či

ponižujúceho zaobchádzania. Prípadnú smrť jeho otca ako aj prípadné vyhrážky hnutia

Taliban nemožno pokladať za mučenie alebo neľudské zaobchádzanie. Ako vyplýva zo správ

o krajine pôvodu, afganskí navrátilci, včítane neúspešných žiadateľov o azyl sa pri svojich

návratoch nestretávajú zo strany štátu so žiadnym zlým zaobchádzaním. Z pohľadu incidentov

vyskytujúcich sa v roku 2010 niektoré provincie sú práve z pohľadu všeobecnej

bezpečnostnej situácie relatívne bezpečnými. Takýmito provinciami sú napríklad Ghor,

Nimroz, Badakhashan, Kabul, Nuristan, Bamyan, Herat, Panjshir, Daykundi, Sar-E-Pul,

Samangan, tiež Parvan. Navrhovateľ sa môže vrátiť do niektorej z týchto provincií. Cieľom

jeho návratu nemusí byť provincia Konar.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom právnej

zástupkyne a žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, zrušil rozhodnutie

odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa jeho názoru spĺňa podmienky stanovené v ustanovení § 8 zákona o azyle a to obavy

z prenasledovania z dôvodu zastávania určitých politických názorov.

Uviedol, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu obavy o život o telesnú integritu

a osobnú slobodu. Problémy začali tak ako problémy jeho otca, ktorého príslušníci hnutia

Taliban prinútili spolupracovať. Otec pracoval pre nich od februára do augusta 2008.

Následne, keďže nesúhlasil s ich ideológiou a praktikami od nich ušiel a povedali mu,

že tým, že od nich ušiel, tak ich zradil a zároveň ho obvinili, že prezradil miesta ich úkrytu

vláde. Následne ho vyzývali na ďalšiu spoluprácu, k lojalite. Dostal od nich list, aby sa

vyjadril. Na tento list otec nereagoval. Krátko na to ho Talibanci zabili. Asi 10 dní po smrti

otca navrhovateľa navštívili príslušníci Talibanu a povedali mu, že otca zastrelili preto, lebo

bol nebezpečný, lebo mohol Američanom prezradiť miesta ich úkrytu. Zároveň sa

navrhovateľa pokúšali donútiť k spolupráci. Aj navrhovateľa považovali za nebezpečného.

Navrhovateľ s nimi spolupracovať nechcel. Príslušníci Talibanu sa mu vyhrážali, že môže

dopadnúť ako jeho otec. Navrhovateľ nechcel s nimi spolupracovať, ale zároveň vedel,

keď spoluprácu odmietne Talibanci ho zabijú. Rozhodol sa odísť k strýkovi do Jalalabadu

a následne opustiť Afganistan.

Poukázal na to, že jeho konanie napriek odôvodneniu tohto konania odporcom

a krajským súdom má logiku. Jeho konanie sa však pre človeka zmýšľajúceho v našich

zemepisných šírkach zdá nepochopiteľné. Talibanci zavraždením otca navrhovateľa v ňom

vzbudili opodstatnený strach o seba aj svoju rodinu a tým si ho vlastne chceli zaviazať

pre spoluprácu. Smrť jeho otca preňho mala byť dostatočnou výstrahou, aby sa ich nikdy

nepokúsil zradiť. Praktiky náboru Talibanu sú postavené na atmosfére strachu, preto ani

vyjadrenie navrhovateľa z toho pohľadu nevyznieva nelogicky. Zároveň ho Talibanci chceli

získať aj preto, že sa domnievali, že pozná ich úkryty a trasy.

Ďalej uviedol, že má opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania

určitých politických názorov. Konkrétne prejavuje svoje politické presvedčenie tým,

že odmieta spolupracovať s hnutím Taliban, ktoré ovláda časť územia, v ktorom žil.

Prenasledovanie spočíva v použití fyzického a psychického násilia. Ide síce o neštátneho

pôvodcu, no štát, resp. politické strany, hnutia, či organizácie, ktoré ovládajú štát, nie sú

schopné zabezpečiť navrhovateľovi ochranu pred prenasledovaním. V oblasti, v ktorej

navrhovateľ žije, značnú časť ovláda Taliban, pričom navrhovateľ bol pre príslušníkov

Talibanu značne zaujímavý človek. To preto, že sa obávali, že od otca pozná úkryty

a plánované operácie Talibanu. Preto ho chceli získať do svojich radov. Poukázal i na to,

že takisto neobstojí argumentácia odporcu ohľadne náboru nových členov do radov Talibanu.

V správach o Afganistane sú totižto uvedené len najčastejšie spôsoby náboru nových členov.

Pokiaľ sa jedná o prípad navrhovateľa nie sú v ňom žiadne rozpory. Všetky súvislosti

na seba nadväzujú. Tvrdenie súdu, že mal v prvom rade využiť možnosť interného

presídlenia, považuje navrhovateľ vo vzťahu k udeleniu azylu za irelevantné.

Pokiaľ sa jedná o neudelenie doplnkovej ochrany navrhovateľ nesúhlasil

s odôvodnením krajského súdu ako i odporcu. Poukázal na odôvodnenie odporcu, v ktorom sa

uvádza, že z vypracovanej analýzy k bezpečnostnej situácii v provincii Konar vyplýva,

že útoky Talibanu sú zamerané a adresované výhradne na určité skupiny ľudí, ktoré sú

zraniteľné. Navrhovateľ bol zjavne osobou v záujme Talibanu ako jeho otec. Otec

navrhovateľa ako i navrhovateľ bol podozrivý, že donáša informácie vláde a Američanom.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že z príbehu, ktorý navrhovateľ opísal pred migračným úradom, nevyplynula

žiadna politická orientácia alebo príslušnosť. Neprijatie ponuky spolupracovať s Talibanom

nenapĺňa pojem „zastávanie určitých politických názorov“. Pre jeho naplnenie sa predpokladá

ideologické presvedčenie pre určité politické názory, nie iba odmietnutie zapojiť sa

do protivládnych aktivít. Navrhovateľ nevyvíjal aktívne žiadnu politickú činnosť,

neprezentoval sa ako politický oponent Talibanu a ani v konaní pred migračným úradom sa

nezmienil o svojich politických názoroch.

Pokiaľ sa jedná o neposkytnutie doplnkovej ochrany odporca poukázal na znenie

ustanovenia § 13c ods.4 písm. b/ zákona o azyle. Je nesporné, že v Afganistane v provincii

Konar, odkiaľ navrhovateľ pochádza, je z hľadiska bezpečnosti zložitá situácia. Prebieha tam

ozbrojený konflikt. Avšak v Afganistane sú oblasti, kde sa nebojuje, a kde je vládna moc

dominantná a kde by navrhovateľ mohol vycestovať a nájsť tak miesto vnútorného

presídlenia v rámci krajiny pôvodu.

Podľa vyjadrenia odporcu dňa 8.apríla 2010 navrhovateľ bez toho, aby mu bola

udelená dlhodobá priepustka, opustil pobytový tábor a nevrátil sa späť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud. sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 20. júla 2011 ( a ).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,

žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových,

národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto

obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov,

aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1/ zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú

ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manželstvo

trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením

vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,

mladšieho ako 18 rokov (ods.1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať na území

Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území

Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená

povinnosť podľa § 4 ods. 5 ( ods. 3).

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne

v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu (Informácie z materiálu „Afganistan- informácie o krajine pôvodu“

vypracovaného k uvedenému prípadu 16. septembra 2010 a vedeného pod č.p. : MU-ODZS-

21-20/2010, z materiálu „Afganistan – informácie o krajine pôvodu“ vypracovaného

29. júla 2010 a vedeného pod č.p.: MU-ODZS-21-17/2010, zo „Správy o Ľudských právach

2009“ vydanej Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu z 11. marca 2010, zo „Správy

z rokovania pracovnej skupiny Európskej komisie o krajine pôvodu Afganistan

z 10. decembra 2009, zo „Smernice spôsobilosti UNHCR na hodnotenie potrieb

medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z Afganistanu“ z júla 2009), z ktorých vyhodnotil

a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním

na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného

návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu navrhovateľ dňa 1. augusta 2010

požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko v oblasti, kde

žil, prebiehajú nepokoje a zo strany Talibanu bol na neho a jeho otca, pokiaľ ešte žil, vyvíjaný

nátlak, aby spolupracoval s hnutím. Za účelom zdôvodnenia žiadosti navrhovateľa o udelenie

azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bol s navrhovateľom vykonaný vstupný

pohovor. Uviedol, že jeho otca 10. júna 2010 zabili členovia hnutia Taliban. Otca údajne

Talibanci donútili pracovať pre toto hnutie. Pracovať pre nich mal od februára do augusta

2008. Následne ho nútili pre nich pracovať a keď odmietol, tak ho údajne zastrelili. Po smrti

otca údajne Talibanci prišli aj za navrhovateľom. Začali naznačovať, že otca zabili preto,

lebo prezradil ich aktivity a miesta úkrytu vláde a Američanom. Údajne navrhovateľovi

oznámili, že musí otca nahradiť a musí spolupracovať s ich hnutím. Dali mu čas

na rozmyslenie a zároveň mu povedali, že ak sa neozve, dopadne ako jeho otec. Začal sa

obávať a preto s rodinou odišiel do Jalalabadu k strýkovi a následne odišiel z Afganistanu.

Iné problémy nemal a iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

Na otázku odporcu, prečo nezostali v Jalalabade u strýka, navrhovateľa uviedol,

že nechcel ohroziť svoju a strýkovu rodinu.

Na otázku odporcu, či sa vyšetrovala vražda jeho otca, navrhovateľ uviedol, že oni to

na políciu neoznámili, lebo sa báli. Z tohto dôvodu sa vražda nevyšetrovala.

Na otázku odporcu, aká je situácia v jeho obci S. a kto tam má reálnu moc,

navrhovateľ uviedol, že ich okres a ich obec má pod kontrolou vláda.

Na otázku odporcu, akým spôsobom tam teda operuje Taliban, navrhovateľ uviedol,

že je to hornatá oblasť, majú základne v horách a bežne chodia do dedín. Sú v civile a nijako

sa nelíšia od obyčajných ľudí.

Na otázku odporcu, či mal okrem uvedeného ešte nejaké problémy alebo skúsenosti

s Talibanom, navrhovateľ uviedol, že iné skúsenosti okrem tohto prípadu s Talibanom nemal.

1010Sža/30/2011

Na otázku odporcu, či mal v Afganistane nejaké problémy s políciou, armádou alebo

inými oficiálnymi štátnymi orgánmi, navrhovateľ uviedol, že takého problémy nemal.

Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol doplnkovú

ochranu, poukázal na to, že v priebehu správneho konania boli všetky skutočnosti uvedené

menovaným objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Vychádzal zo skutočností,

že v prípade navrhovateľa absentuje rasový, národnostný, náboženský alebo politický kontext

a taktiež samotný aspekt prenasledovania, definovaný v zákone o azyle.

Uviedol, že na základe výpovede navrhovateľa a všetkých dostupných informácií je

zrejmé, že menovaný nesplnil zákonom stanovené podmienky a zakladá svoju žiadosť

na dôvodoch nedostatočných pre udelenie azylu na území SR.

Podľa názoru odporcu Smernice spôsobilosti UNHCR na hodnotenie potrieb

medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl z Afganistanu, ako aj prax jednotlivých štátov

Európskej únie v súvislosti s postupmi potreby medzinárodnej ochrany žiadateľov o azyl

z Afganistanu presne špecifikujú zraniteľné skupiny obyvateľstva, ktoré potrebujú ochranu.

Do týchto skupín však osoby obávajúce sa hnutia Taliban z dôvodu nútenia spolupráce s ním

nespadajú. V ich prípade nejde o prenasledovanie, ale o obavu z možnosti regrutovania

do neštátneho subjektu a zapojenia sa do bojových akcií. Je to aj prípad navrhovateľa. Z jeho

výpovede je zrejmé, že nikdy nebol prenasledovaný a nečelil žiadnej perzekúcii, ktorá je

relevantná pre udelenie azylu na území SR.

Ako uviedol odporca zo strany Talibanu išlo výlučne o snahu získať nového

bojovníka. Nie je vylúčené, že členovia hnutia môžu pri tejto snahe použiť aj vyhrážky.

Menovaný sa však nepokúsil celú situáciu riešiť tým, že by sa obrátil na oficiálne štátne

orgány. Nepokúsil sa teda využiť možnosť, ktorú mal v Afganistane a hneď sa rozhodol odísť.

Preto v prípade navrhovateľa ide o účelové hľadanie dôvodu prečo opustiť Afganistan a nie

hľadanie možností ako svoju situáciu vyriešiť v krajine pôvodu.

Odporca sa v rozhodnutí odvoláva na správy o krajine pôvodu, z ktorých vychádzal

s uvedením zdroja a dátumu ich zverejnenia.

1110Sža/30/2011

Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov odporca aj súd prvého stupňa

vychádzali, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru,

že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny záver o tom, že dôvody

navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať

za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl

neudelil. Krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací

súd uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho

pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu,

ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone

o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa

aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom

návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim

v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či

neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa,

z nich je potrebné vychádzať.

Ani jedna z možností vážneho bezprávia, ako ho definuje § 2 písm. f/ zákona o azyle,

sa u navrhovateľa nepreukázala ani nepotvrdila. Odvolací súd sa stotožnil s názorom

krajského súdu, že rozhodnutie odporcu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany, bolo

vydané v súlade so zákonom.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nikdy neprezentoval, že by mu

bol uložený trest smrti alebo že by mu hrozilo jeho vykonanie.

K hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu

odvolací súd udáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,

že by bol objektom takéhoto zaobchádzania. Ako uviedol i krajský súd afganskí navrátilci,

včítane neúspešných žiadateľov o azyl sa pri svojich návratoch nestretávajú zo strany štátu

so žiadnym zlým zaobchádzaním.

K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa

z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu odvolací súd udáva, že zo správ založených v spise vyplýva, že Afganistan je

miestom vojenských stretov medzi vojskami vlády a ozbrojenými opozičnými skupinami,

ako aj miestom teroristických útokov, cieľom ktorých sú vojenské objekty, resp. vládne

objekty. Avšak navrhovateľ, ktorý síce pochádza z provincie Konar, sa môže vrátiť do inej

časti krajiny, kde ozbrojené konflikty neprebiehajú. Je teda zjavné, že ak by sa navrhovateľ

do Afganistanu vrátil a usídlil sa mimo ohrozených území, nebola by jeho osobná integrita

z dôvodu svojvoľného násilia ohrozená nad mieru, ktorá je pre možnosť jeho návratu úmerná

a prijateľná.

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definovaná

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu,

s ktorým sa stotožnil aj krajský súd, uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku a neboli ani takého charakteru, s ktorými by sa už krajský súd nebol

vysporiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť obáv

z prenasledovania z dôvodov taxatívne vymedzených v zákone o azyle a nesplnili podmienky

pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa , .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku a tak, že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech

vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca zo zákona nemá

nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 20. júla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková