Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
416/367693.bc45ce.pdf
PDF · 164.38 KB
No categories available
4MCdo/9/2011
Najvyšší súd 4 M Cdo 9/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti
H., T., narodeného X. a J., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny, Liptovský Mikuláš, deti rodičov, matky M. H. P., bytom L.,
zastúpenej K. a otca T. H., bytom A., zastúpeného JUDr. I. K., advokátkou v B., za účasti
Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeţe, Bratislava, Špitálska č. 6,
o nariadenie návratu maloletých detí do N. podľa Dohovoru o občiansko-právnych
aspektoch medzinárodných únosov detí, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod
sp.zn. 3 P 79/2010 (pôvodne pod sp.zn. 4 P 50/2006), o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
z 22. októbra 2010 č.k. 3 P 79/2010-47 v spojení s uznesením Krajského súdu v Ţiline
z 25. januára 2011 sp.zn. 5 CoP 5/2011, takto
r o z h o d o l
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 25. januára
2011 sp.zn. 5 CoP 5/2011 a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 22. októbra 2010
č.k. 3 P 79/2010-47 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 22. októbra 2010 č.k. 3 P 79/2010-47
nariadil návrat maloletých detí H., T., narodeného X. a J., narodeného X. do N. Odloţil
vykonateľnosť uznesenia, ktorým nariadil návrat maloletých detí aţ po jeho právoplatnosti.
Súčasne rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe štátom obvyklého pobytu maloletých detí je N.
Otec maloletých detí má opatrovnícke právo a aj ho skutočne vykonával. Matka maloletých
detí, napriek zákazu vycestovať s deťmi bez súhlasu druhého rodiča, maloleté deti dňa 8. júla
2005 neoprávnene premiestnila na územie S., kde sa s nimi zdrţiava dodnes. Odopiera otcovi
kontakt s deťmi, za posledný rok sa zdrţiava na neznámom mieste. Otec maloletých detí po
celý čas o deti prejavuje záujem, nikdy nebol pozbavený rodičovských práv. Zo strany N. boli
prijaté všetky opatrenia na návrat maloletých detí a na zabezpečenie ochrany po ich
návrate. Súd v konaní o návrat neposudzuje, či návrat je alebo nie je v záujme dieťaťa,
nakoľko táto otázka bola zákonodarcom vyriešená pri ratifikácii Dohovoru. V danom
prípade nejde o konanie o starostlivosti o maloleté deti podľa § 176 ods. 1 O.s.p., ale
o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je “len“ posúdiť, či došlo
k neoprávnenému premiestneniu alebo zadrţaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť
okamţitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Súd nevykonáva dokazovanie za
účelom zistenia, či v konkrétnom prípade existujú alebo neexistujú predpoklady pre
zamietnutie návratu dieťaťa v zmysle čl. 13 Dohovoru. Dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá
nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, teda osoba, ktorá neoprávnene
premiestnila alebo zadrţiavala dieťa. Súd poukázal na článok 13 ods. 1 písm. a/, b/ Dohovoru,
ktorý obsahuje výnimky zo zásady návratu dieťaťa. Uviedol, ţe výsluchom detí (zápisnica
o pojednávaní zo 4. marca 2009, č.l. 316-317 súdneho spisu sp.zn. 4 P 50/2006) zistil, ţe tieto
sú určitým spôsobom manipulované a ovplyvňované zo strany matky. V konaní neboli
preukázané ani podmienky v zmysle čl. 20 Dohovoru. Uviedol tieţ, ţe neprihliadol na
námietku matky maloletých detí, ţe tieto sa zţili s prostredím, pričom poukázal na čl. 12
Dohovoru a na skutočnosť, ţe otec sa domáhal navrátenia detí včas.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 25. januára
2011 sp.zn. 5 CoP 5/2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne rozhodol, ţe
o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukázal na Dohovor
o právach dieťaťa, odporúčanie 874 (1979) parlamentného zhromaţdenia Rady Európy, ako
i na Dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj
na nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré dopĺňa
Haagský dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí. V súvislosti
s výnimkami z princípu návratu dieťaťa zdôraznil, ţe súd nevykonáva dokazovanie za účelom
zistenia, či v konkrétnom prípade existujú alebo neexistujú predpoklady pre zamietnutie
návratu dieťaťa, dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu
jeho obvyklého pobytu, teda osoba, ktorá neoprávnene premiestnila alebo zadrţiavala dieťa.
Pokiaľ ide o námietky uvedené matkou maloletých detí v odvolaní, týkajúce sa názoru detí
k návratu do N. a ich vypočutia k tejto otázke, odvolací súd zaujal totoţné stanovisko so
súdom prvého stupňa, ţe “v danom prípade by vypočutie maloletých detí bolo nadbytočným,
pretoţe ich postoj od predchádzajúceho vypočutia by nebol zmenený“. Vykonaným
dokazovaním taktieţ nebolo preukázané agresívne a poniţujúce správanie otca maloletých
detí a jeho drogová závislosť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na stanovisko
inštitúcií N.
Na základe podnetu matky maloletých detí podal proti uzneseniu okresného súdu
v spojení s uznesením krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej
republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Súčasne podľa § 243ha O.s.p. navrhol odklad vykonateľnosti
napadnutých rozhodnutí. S poukazom na ustanovenia §§ 1, 2, 3, 120 ods. 1, 154 ods. 1, 167
ods. 2 O.s.p. a články 1 písm. a/, 3, 12 a 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného
práva súkromného 25. októbra 1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť
1. februára 2001 (ďalej len “Dohovor“) dovolanie odôvodil tým, ţe z hľadiska aplikácie
Dohovoru je nutné garantovať ochranu zákonných (§ 28 a nasl. Zákona o rodine
č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa (čl. 32 ods. 1, 2
Listiny základných práv a slobôd), ktorého záujmy majú prvoradú dôleţitosť v konkrétnej
veci čo najúplnejšie zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo odvodeným
právnym posúdením veci. V danom prípade prvostupňový ako i odvolací súd nezistili
existenciu výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa uvedených v čl. 13 Dohovoru. K tomu, aby
súd mohol zhodnotiť, či sú (alebo nie sú) dané okolnosti v tomto článku uvedené, ktoré matka
v priebehu konania tvrdila a preukazovala, predpokladá (posledná veta tohto článku), ţe
justičné (a správne) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí detí, ktoré
poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu detí. Poukázal
na to, ţe zo súdneho spisu vyplýva, ţe maloleté deti H. sa viackrát sťahovali (a to nielen na S.,
ale aj v N.), preto je pre ne ţivotne dôleţité, aby sa vytvorilo okolo nich prostredie, ktoré im
ponúkne pocit, ţe niekam patria a dá im moţnosť rozvinúť sociálne vzťahy a vybudovanie
kontaktu s ostatnými deťmi. Navyše sa rozhoduje o nich a súdy odmietli ich vypočuť
(naposledy ich prvostupňový súd vypočul na pojednávaní 4. marca 2009), pričom v súvislosti
s priebehom súdneho konania má výsluch maloletých a ich právo vyjadriť svoj názor k veci
význam. Ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, t.j. k 22. októbru 2010 mal súd
prvého stupňa k dispozícii poslednú správu o sociálnych pomeroch otca maloletých detí od
nórskych úradov datovanú 27. februára 2009. To znamená, ţe súd prvého stupňa rozhodol na
základe takmer 20 mesiacov starého prešetrenia pomerov otca, z ktorého okrem iného
vyplynulo, ţe v tom čase bol študentom s predpokladom ukončenia štúdia na jar roku 2010
a ţe bol (len) predpoklad, ţe si nájde stabilné zamestnanie. Ani odvolací súd nemal v čase
rozhodovania, t.j. 25. januára 2011 novšie informácie o otcovi maloletých detí. Generálny
prokurátor vyslovil názor, ţe bez dôsledného posúdenia komplexných informácií o týchto
skutočnostiach (aj bez aktualizácie a zisťovania názoru a ţelania oboch detí) k zhodnoteniu
existencie dôvodov uvedených v čl. 13 Dohovoru, a to k momentu vydania rozhodnutia, je
právne posúdenie veci odvolacím súdom a súdom prvého stupňa o návrhu otca na navrátenie
maloletých detí do N. nesprávne.
Matka maloletých detí navrhla mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.
Otec maloletých detí s poukazom na Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003
z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach
a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000
(ďalej len “Brusel II“) a s poukazom na judikatúru členských štátov Dohovoru, ţiadal
mimoriadne dovolanie odmietnuť.
Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu zotrval
na svojich vyjadreniach prezentovaných na pojednávaniach s tým, ţe deti vyrastajú
na S. uţ viac ako štyri roky, súčasné prostredie vnímajú pozitívne, matka pre deti vytvorila
vhodné podmienky. Deti boli v konaní vypočuté a vyjadrili vôľu zotrvať na S.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe
mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.)
na základe podnetu účastníčky konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté
uznesenie krajského a okresného súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam
predchádzalo a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania
ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
O.s.p., pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V mimoriadnom dovolaní
však ţiadna z procesných vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. namietaná nebola
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadrţané podľa
článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu,
v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo
zadrţania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamţite návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo
po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, ţe sa
preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým prostredím.
Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán doţiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia
alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáţe, ţe
a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej
starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadrţania opatrovnícke právo skutočne
vykonávala alebo ţe súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo
zadrţaním, alebo
b/ existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môţe odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, ţe
dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné
zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne
orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný
orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.
Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,
ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1
O.s.p.).
Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.).
Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia
o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu treba súhlasiť s konštatovaním generálneho
prokurátora v mimoriadnom dovolaní, ţe pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného
štátu Dohovoru musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu
veci. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom
štáte teda musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby čo najúplnejšie boli
ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo moţné usudzovať na skutočný postoj rodiča
v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Treba zistiť celkové sociálne pomery dieťaťa
v mieste obvyklého pobytu, najmä to, ktoré osoby alebo orgány, a akým spôsobom
zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výţivu, ale tieţ to, aké sú vzájomné citové
väzby a vzťahy týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri rozhodovaní o návrate
dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia byť v najvyššej miere chránené práva
a oprávnené záujmy dieťaťa. Moţnosť zhodnotenia danosti okolností uvedených v čl. 13
Dohovoru predpokladá, ţe justičné (a správne) orgány vezmú do úvahy informácie
o sociálnom prostredí detí, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu
obvyklého pobytu detí, čím zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade, ak uţ došlo
k neoprávnenému premiestneniu alebo zadrţaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo
porušené opatrovnícke právo jedného z rodičov boli v maximálnej miere chránené práva
a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená aj v čl. 13 Dohovoru, kedy
moţno (tieţ) návrat odmietnuť. Pritom nemoţno prehliadnuť, ţe na moţnosť odmietnutia
nariadenia návratu dieťaťa má vplyv nesúhlas samotného dieťaťa s návratom, ak dosiahlo vek
a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
S poukazom na uvedené a vychádzajúc z obsahu spisu sa dovolací súd stotoţnil aj
s názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého oba súdy niţšieho
stupňa dôsledne neposúdili komplexné informácie o sociálnych pomeroch otca maloletých
detí, aktualizovaných ku dňu vydania rozhodnutia, v dôsledku čoho nemali dostatok
relevantných skutkových zistení pre rozhodnutie o (ne)nariadení návratu maloletých detí
do N. Správa o sociálnych pomeroch otca maloletých detí z februára, resp. apríla 2009,
z ktorej tak prvostupňový ako aj odvolací súd vychádzali pri rozhodnutí bola a je neaktuálna
minimálne v tom, či otec maloletých detí ukončil štúdium v predpokladanom termíne (jar
roku 2010) a či si po ukončení štúdia našiel aj stabilné zamestnanie. Pokiaľ ide o samotné
maloleté deti, tieto boli súdom prvého stupňa vypočuté v marci 2009. Od ich výsluchu do
rozhodnutia prvostupňového súdu (22.10.2010) teda uplynula doba viac ako jeden a pol roka.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe v mnohých prípadoch (vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých vţdy) sa skutočný stav prejavuje ako výsledok stavu, ktorý
trvá dlhšie pred vyhlásením rozhodnutia a preto v záujme získania naozaj spoľahlivého
a skutočnosti zodpovedajúceho základu rozhodnutia treba zistiť a uváţiť tento predchádzajúci
stav v jeho celku. Pokiaľ sa teda oba súdy niţšieho stupňa uspokojili s neaktualizovanými
výpoveďami detí s tým, ţe súd prvého stupňa s poukazom na povyberané časti výpovedí
maloletých detí stroho konštatoval, ţe z výpovedí detí bolo zistené, ţe tieto sú určitým
spôsobom manipulované a odvolací súd svoju argumentáciu na podporu názoru
o nadbytočnosti aktuálneho vypočutia detí obmedzil na konštatovanie, ţe ich postoj od
predchádzajúceho vypočutia by nebol zmenený, ide len o ničím nepodloţené hypotézy, ktoré
nemôţu slúţiť ako seriózny podklad pre rozhodnutie vo veci.
Z uvedeného je tak zrejmé, ţe súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z neúplného
a nesprávne zisteného skutkového stavu čo ovplyvnilo aj nesprávnosť právneho posúdenia
veci, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2011
JUDr. Ľubor Šebo, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová