Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4MCdo/9/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti

H., T., narodeného X. a J., narodeného X., zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom

práce, sociálnych vecí a rodiny, Liptovský Mikuláš, deti rodičov, matky M. H. P., bytom L.,

zastúpenej K. a otca T. H., bytom A., zastúpeného JUDr. I. K., advokátkou v B., za účasti

Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeţe, Bratislava, Špitálska č. 6,

o nariadenie návratu maloletých detí do N. podľa Dohovoru o občiansko-právnych

aspektoch medzinárodných únosov detí, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod

sp.zn. (pôvodne pod sp.zn. ), o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš

z 22. októbra 2010 č.k. -47 v spojení s uznesením Krajského súdu v Ţiline

z 25. januára 2011 sp.zn. , takto

r o z h o d o l

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Ţiline z 25. januára

2011 sp.zn. a uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 22. októbra 2010

č.k. -47 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 22. októbra 2010 č.k. -47

nariadil návrat maloletých detí H., T., narodeného X. a J., narodeného X. do N. Odloţil

vykonateľnosť uznesenia, ktorým nariadil návrat maloletých detí aţ po jeho právoplatnosti.

Súčasne rozhodol, ţe o trovách konania rozhodne aţ po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe štátom obvyklého pobytu maloletých detí je N.

Otec maloletých detí má opatrovnícke právo a aj ho skutočne vykonával. Matka maloletých

detí, napriek zákazu vycestovať s deťmi bez súhlasu druhého rodiča, maloleté deti dňa 8. júla

2005 neoprávnene premiestnila na územie S., kde sa s nimi zdrţiava dodnes. Odopiera otcovi

2

kontakt s deťmi, za posledný rok sa zdrţiava na neznámom mieste. Otec maloletých detí po

celý čas o deti prejavuje záujem, nikdy nebol pozbavený rodičovských práv. Zo strany N. boli

prijaté všetky opatrenia na návrat maloletých detí a na zabezpečenie ochrany po ich

návrate. Súd v konaní o návrat neposudzuje, či návrat je alebo nie je v záujme dieťaťa,

nakoľko táto otázka bola zákonodarcom vyriešená pri ratifikácii Dohovoru. V danom

prípade nejde o konanie o starostlivosti o maloleté deti podľa , ale

o špecifické konanie o návrat, v ktorom úlohou súdu je “len“ posúdiť, či došlo

k neoprávnenému premiestneniu alebo zadrţaniu v zmysle čl. 3 Dohovoru a zabezpečiť

okamţitý návrat dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu. Súd nevykonáva dokazovanie za

účelom zistenia, či v konkrétnom prípade existujú alebo neexistujú predpoklady pre

zamietnutie návratu dieťaťa v zmysle čl. 13 Dohovoru. Dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá

nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, teda osoba, ktorá neoprávnene

premiestnila alebo zadrţiavala dieťa. Súd poukázal na článok 13 ods. 1 písm. a/, b/ Dohovoru,

ktorý obsahuje výnimky zo zásady návratu dieťaťa. Uviedol, ţe výsluchom detí (zápisnica

o pojednávaní zo 4. marca 2009, č.l. 316-317 súdneho spisu sp.zn. ) zistil, ţe tieto

sú určitým spôsobom manipulované a ovplyvňované zo strany matky. V konaní neboli

preukázané ani podmienky v zmysle čl. 20 Dohovoru. Uviedol tieţ, ţe neprihliadol na

námietku matky maloletých detí, ţe tieto sa zţili s prostredím, pričom poukázal na čl. 12

Dohovoru a na skutočnosť, ţe otec sa domáhal navrátenia detí včas.

Krajský súd v Ţiline na odvolanie matky maloletých detí uznesením z 25. januára

2011 sp.zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Súčasne rozhodol, ţe

o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe

sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Poukázal na Dohovor

o právach dieťaťa, odporúčanie 874 (1979) parlamentného zhromaţdenia Rady Európy, ako

i na Dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj

na nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone

rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré dopĺňa

Haagský dohovor o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí. V súvislosti

s výnimkami z princípu návratu dieťaťa zdôraznil, ţe súd nevykonáva dokazovanie za účelom

zistenia, či v konkrétnom prípade existujú alebo neexistujú predpoklady pre zamietnutie

návratu dieťaťa, dôkazné bremeno nesie osoba, ktorá nesúhlasí s vrátením dieťaťa do štátu

jeho obvyklého pobytu, teda osoba, ktorá neoprávnene premiestnila alebo zadrţiavala dieťa.

3

Pokiaľ ide o námietky uvedené matkou maloletých detí v odvolaní, týkajúce sa názoru detí

k návratu do N. a ich vypočutia k tejto otázke, odvolací súd zaujal totoţné stanovisko so

súdom prvého stupňa, ţe “v danom prípade by vypočutie maloletých detí bolo nadbytočným,

pretoţe ich postoj od predchádzajúceho vypočutia by nebol zmenený“. Vykonaným

dokazovaním taktieţ nebolo preukázané agresívne a poniţujúce správanie otca maloletých

detí a jeho drogová závislosť. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na stanovisko

inštitúcií N.

Na základe podnetu matky maloletých detí podal proti uzneseniu okresného súdu

v spojení s uznesením krajského súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej

republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe uvedené uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Súčasne podľa navrhol odklad vykonateľnosti

napadnutých rozhodnutí. S poukazom na ustanovenia §§ 1, 2, 3, 120 ods. 1, 154 ods. 1, 167

ods. 2 a články 1 písm. a/, 3, 12 a 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch

medzinárodných únosov detí, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí

Slovenskej republiky pod č. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného

práva súkromného 25. októbra 1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť

1. februára 2001 (ďalej len “Dohovor“) dovolanie odôvodil tým, ţe z hľadiska aplikácie

Dohovoru je nutné garantovať ochranu zákonných (§ 28 a nasl. Zákona o rodine

č. v znení neskorších predpisov) a ústavných práv dieťaťa (, 2

Listiny základných práv a slobôd), ktorého záujmy majú prvoradú dôleţitosť v konkrétnej

veci čo najúplnejšie zisteným skutkovým stavom a rovnako z neho starostlivo odvodeným

právnym posúdením veci. V danom prípade prvostupňový ako i odvolací súd nezistili

existenciu výnimiek z nariadenia návratu dieťaťa uvedených v čl. 13 Dohovoru. K tomu, aby

súd mohol zhodnotiť, či sú (alebo nie sú) dané okolnosti v tomto článku uvedené, ktoré matka

v priebehu konania tvrdila a preukazovala, predpokladá (posledná veta tohto článku), ţe

justičné (a správne) orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí detí, ktoré

poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu detí. Poukázal

na to, ţe zo súdneho spisu vyplýva, ţe maloleté deti H. sa viackrát sťahovali (a to nielen na S.,

ale aj v N.), preto je pre ne ţivotne dôleţité, aby sa vytvorilo okolo nich prostredie, ktoré im

ponúkne pocit, ţe niekam patria a dá im moţnosť rozvinúť sociálne vzťahy a vybudovanie

kontaktu s ostatnými deťmi. Navyše sa rozhoduje o nich a súdy odmietli ich vypočuť

(naposledy ich prvostupňový súd vypočul na pojednávaní 4. marca 2009), pričom v súvislosti

4

s priebehom súdneho konania má výsluch maloletých a ich právo vyjadriť svoj názor k veci

význam. Ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, t.j. k 22. októbru 2010 mal súd

prvého stupňa k dispozícii poslednú správu o sociálnych pomeroch otca maloletých detí od

nórskych úradov datovanú 27. februára 2009. To znamená, ţe súd prvého stupňa rozhodol na

základe takmer 20 mesiacov starého prešetrenia pomerov otca, z ktorého okrem iného

vyplynulo, ţe v tom čase bol študentom s predpokladom ukončenia štúdia na jar roku 2010

a ţe bol (len) predpoklad, ţe si nájde stabilné zamestnanie. Ani odvolací súd nemal v čase

rozhodovania, t.j. 25. januára 2011 novšie informácie o otcovi maloletých detí. Generálny

prokurátor vyslovil názor, ţe bez dôsledného posúdenia komplexných informácií o týchto

skutočnostiach (aj bez aktualizácie a zisťovania názoru a ţelania oboch detí) k zhodnoteniu

existencie dôvodov uvedených v čl. 13 Dohovoru, a to k momentu vydania rozhodnutia, je

právne posúdenie veci odvolacím súdom a súdom prvého stupňa o návrhu otca na navrátenie

maloletých detí do N. nesprávne.

Matka maloletých detí navrhla mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.

Otec maloletých detí s poukazom na Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003

z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach

a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000

(ďalej len “Brusel II“) a s poukazom na judikatúru členských štátov Dohovoru, ţiadal

mimoriadne dovolanie odmietnuť.

Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu zotrval

na svojich vyjadreniach prezentovaných na pojednávaniach s tým, ţe deti vyrastajú

na S. uţ viac ako štyri roky, súčasné prostredie vnímajú pozitívne, matka pre deti vytvorila

vhodné podmienky. Deti boli v konaní vypočuté a vyjadrili vôľu zotrvať na S.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

mimoriadne dovolanie podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky ( )

na základe podnetu účastníčky konania ( a ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( v spojení s ) preskúmal napadnuté

uznesenie krajského a okresného súdu, ako aj konanie, ktoré týmto rozhodnutiam

predchádzalo a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.

5

V zmysle môţe byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,

ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania

ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2

v spojení s ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V mimoriadnom dovolaní

však ţiadna z procesných vád vymenovaných v aţ g/ namietaná nebola

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadrţané podľa

článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu,

v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo

zadrţania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamţite návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo

po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, ţe sa

preukáţe, ţe dieťa sa uţ zţilo s novým prostredím.

Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný

alebo správny orgán doţiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia

alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáţe, ţe

a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej

starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadrţania opatrovnícke právo skutočne

vykonávala alebo ţe súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo

zadrţaním, alebo

b/ existuje váţne nebezpečenstvo, ţe návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej

ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môţe odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, ţe

dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné

zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne

orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný

orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

6

Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne,

ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môţe výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1

).

Pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( ).

Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku ( ).

Podľa názoru dovolacieho súdu treba súhlasiť s konštatovaním generálneho

prokurátora v mimoriadnom dovolaní, ţe pri rozhodovaní o návrate detí do iného zmluvného

štátu Dohovoru musia súdy vychádzať z čo najstarostlivejšieho zistenia skutkového stavu

veci. Dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom

štáte teda musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby čo najúplnejšie boli

ozrejmené všetky okolnosti, z ktorých by bolo moţné usudzovať na skutočný postoj rodiča

v zahraničí k súčasnému pobytu dieťaťa. Treba zistiť celkové sociálne pomery dieťaťa

v mieste obvyklého pobytu, najmä to, ktoré osoby alebo orgány, a akým spôsobom

zabezpečujú starostlivosť o dieťa, jeho výchovu a výţivu, ale tieţ to, aké sú vzájomné citové

väzby a vzťahy týchto osôb a dieťaťa, prípadne širšej rodiny. Pri rozhodovaní o návrate

dieťaťa do iného zmluvného štátu Dohovoru musia byť v najvyššej miere chránené práva

a oprávnené záujmy dieťaťa. Moţnosť zhodnotenia danosti okolností uvedených v čl. 13

Dohovoru predpokladá, ţe justičné (a správne) orgány vezmú do úvahy informácie

o sociálnom prostredí detí, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu

obvyklého pobytu detí, čím zmluvné štáty sledujú, aby aj v prípade, ak uţ došlo

k neoprávnenému premiestneniu alebo zadrţaniu dieťaťa do iného zmluvného štátu a bolo

porušené opatrovnícke právo jedného z rodičov boli v maximálnej miere chránené práva

a oprávnené záujmy maloletého dieťaťa, ktorá zásada je vyjadrená aj v čl. 13 Dohovoru, kedy

moţno (tieţ) návrat odmietnuť. Pritom nemoţno prehliadnuť, ţe na moţnosť odmietnutia

nariadenia návratu dieťaťa má vplyv nesúhlas samotného dieťaťa s návratom, ak dosiahlo vek

a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

S poukazom na uvedené a vychádzajúc z obsahu spisu sa dovolací súd stotoţnil aj

s názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého oba súdy niţšieho

stupňa dôsledne neposúdili komplexné informácie o sociálnych pomeroch otca maloletých

7

detí, aktualizovaných ku dňu vydania rozhodnutia, v dôsledku čoho nemali dostatok

relevantných skutkových zistení pre rozhodnutie o (ne)nariadení návratu maloletých detí

do N. Správa o sociálnych pomeroch otca maloletých detí z februára, resp. apríla 2009,

z ktorej tak prvostupňový ako aj odvolací súd vychádzali pri rozhodnutí bola a je neaktuálna

minimálne v tom, či otec maloletých detí ukončil štúdium v predpokladanom termíne (jar

roku 2010) a či si po ukončení štúdia našiel aj stabilné zamestnanie. Pokiaľ ide o samotné

maloleté deti, tieto boli súdom prvého stupňa vypočuté v marci 2009. Od ich výsluchu do

rozhodnutia prvostupňového súdu (22.10.2010) teda uplynula doba viac ako jeden a pol roka.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, ţe v mnohých prípadoch (vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých vţdy) sa skutočný stav prejavuje ako výsledok stavu, ktorý

trvá dlhšie pred vyhlásením rozhodnutia a preto v záujme získania naozaj spoľahlivého

a skutočnosti zodpovedajúceho základu rozhodnutia treba zistiť a uváţiť tento predchádzajúci

stav v jeho celku. Pokiaľ sa teda oba súdy niţšieho stupňa uspokojili s neaktualizovanými

výpoveďami detí s tým, ţe súd prvého stupňa s poukazom na povyberané časti výpovedí

maloletých detí stroho konštatoval, ţe z výpovedí detí bolo zistené, ţe tieto sú určitým

spôsobom manipulované a odvolací súd svoju argumentáciu na podporu názoru

o nadbytočnosti aktuálneho vypočutia detí obmedzil na konštatovanie, ţe ich postoj od

predchádzajúceho vypočutia by nebol zmenený, ide len o ničím nepodloţené hypotézy, ktoré

nemôţu slúţiť ako seriózny podklad pre rozhodnutie vo veci.

Z uvedeného je tak zrejmé, ţe súdy pri svojom rozhodovaní vychádzali z neúplného

a nesprávne zisteného skutkového stavu čo ovplyvnilo aj nesprávnosť právneho posúdenia

veci, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

8

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júla 2011

JUDr. Ľubor Šebo, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová