Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
740/381147.15fa58.pdf
PDF · 117.85 KB
No categories available
4Obo/61/2010
Najvyšší súd 4 Obo 61/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.
Viery Pepelovej a členiek senátu JUDr. A. Priecelovej a JUDr. Gabriely Mederovej, v právnej
veci žalobcu: O. K., IČO: X., O, zast. JUDr. E. G., advokátkou so sídlom L. proti
žalovanému: Ing. P. J., CSc, správcovi konkurznej podstaty úpadcu: P. D. so sídlom v K., K.
IČO: X. so sídlom správcu konkurznej podstaty: F., zast. JUDr. A. G., advokátkou so sídlom
R., o určenie pravosti pohľadávky vo výške 99 259,91 Eur (2 990 304,-- Sk), na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 44Cbi l6/2002-85 zo dňa 3. mája
2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
44Cbi l6/2002-85 zo dňa 3. mája 2010 vo veci samej p o t v r d z u j e .
V časti, týkajúcej sa trov konania rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3 498,74 Eur.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
Z-2-IK 3/96 bol dňa 28. 10. 1998 na majetok P. D. K. vyhlásený konkurz a za správcu
konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. J. P., CSc. Po vyhlásení konkurzu žalobca
platobným výmerom č. 8/99P za rok 1999 na základe daňového priznania k dani
z nehnuteľnosti za rok 1999 vyrubil ako správca dane úpadcovi daň z nehnuteľností
za pozemky, zastavané plochy a stavby v sume 348 534,-- Sk. Na základe daňového priznania
úpadcu za rok 2000 vystavil žalobca Platobný výmer č. 7/2000P, vrátane dodatku č. 7/00P
a vyrubil daň z nehnuteľností, spolu vo výške 1 259 662,-- Sk a na základe daňového
priznania k dani z nehnuteľností za rok 2001 vyrubil žalobca Platobným výmerom č. 8/01P
daň z nehnuteľností vo výške 1 382 108,-- Sk, spolu 2 990 304,-- Sk. Žalobca sa domáhal
zaplatenia tejto dane u správcu konkurznej podstaty. Žalobca do spisu založil konkurznú
prihlášku zo dňa 01. 02. 1999 na sumu 1 870 209,-- Sk, ako aj Upovedomenie o popretí tejto
pohľadávky zo dňa 17. 06. 2002, ktoré však v priebehu ďalšieho konania označil len
za podporný dôkaz, ktorý nesúvisí s prejednávaným sporom. Ohľadne uplatnenia pohľadávky
vo výške 2 990 304,-- Sk žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie dane z nehnuteľnosti za rok
1999, 2000 a 2001, vyrubený uvedenými platobnými výmermi, žalobca konkurznou
prihláškou neuplatnil, nakoľko daň zaplatená za uvedené obdobie nebola, priamo podal
žalobu na určenie pravosti tejto pohľadávky. Má za to, že sa jedná o pohľadávku proti
podstate podľa ust. § 31 ods. 2 ZKV, vznik povinnosti žalovaného je nesporný a pohľadávky
proti podstate, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, sú splatné v priebehu konkurzu.
Žalovaný pohľadávku na zaplatenie dani z nehnuteľnosti za rok 1999, 2000 a 2001 neuznáva,
čo znamená, že ich odmietol zaradiť aj do súpisu pohľadávok proti podstate.
Súd posúdil uplatnené právo navrhovateľa v zmysle ust. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, 2 a 3
v spojení s ust. § 31 ods. 1 písm. f/ a § 31 ods. 3 ZKV v platnom znení (ku dňu vyhlásenia
konkurzu, teda k 28. 10. 1998).
S poukazom na ust. § 31 ods. 1 písm. f/ ZKV v priebehu konkurzného konania možno
uspokojiť kedykoľvek pohľadávky proti podstate. V tomto prípade žalobca preukázal, že
pohľadávky, vyplývajúce z platobných výmerov č. 8/99P, 7/2000P a 8/OIP, sú pohľadávky
proti podstate a sú pohľadávkami právoplatnými a vykonateľnými. Z predložených daňových
priznaní, ako aj z platobných výmerov mal súd za preukázané, že boli vystavené na úpadcu,
ktorý nestratil procesné postavenie vyhlásením konkurzu, a preto námietka žalovaného
ohľadne nesprávneho vystavenia platobných výmerov na úpadcu je nedôvodná. Podľa ust.
§ 23 ods. 3 ZKV, kto popiera vykonateľnú pohľadávku, musí toto stanovisko uplatniť podľa
povahy pohľadávky buď na súde alebo na príslušnom správnom orgáne v lehote určenej
súdom. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že procesné postavenie žalobcu
v takomto prípade prislúcha správcovi konkurznej podstaty alebo konkurznému veriteľovi.
Súd posúdil uplatnené právo na zaplatenie označenej pohľadávky s tým, že v prípade podania
žaloby o určenie pravosti pohľadávok v zmysle ZKV, súd rozhoduje o určení pravosti
a výšky, avšak nemôže zaviazať v tomto konaní žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy tak,
ako si to žalobca v žalobe uplatnil. Preto súd žalobu zamietol.
O trovách konania, ktoré pozostávajú z úhrady súdneho poplatku za odvolanie
vo výške 331,9 Eur a trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 3 166,81 Eur, rozhodol
s poukazom na ust § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie v zákonom stanovenej lehote podľa
ust. § 204 ods. 1 O. s. p. Uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.
Z celého priebehu konania mohlo byť súdu zrejmé, že žalovaný žalobou uplatnenú
pohľadávku proti podstate neuznal a žalobca nemal k dispozícii iný právny prostriedok ako
žalobu o určenie pravosti a zaradenia pohľadávky, aby žalovaného prinútil uznať jeho
pohľadávku proti podstate a zaradiť ju do súpisu pohľadávok proti podstate. Žalobca dňa
02. 02. 2005 navrhol zmenu žaloby tak, že požaduje určenie pravosti pohľadávky vo výške
2 990 304,-- Sk a jej zaradenia ako pohľadávky proti podstate. S touto zmenou žaloby sa súd
nevysporiadal. Súd mal vziať do úvahy aj ustanovenia osobitného zákona o správe daní - § 95
ods. 5 v spojení s ustanovením § 31 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, keďže žalobca si
riadne uplatnil ako pohľadávku proti podstate pohľadávku v celkovej výške 2 990 304,-- Sk,
ktorá vznikla na základe platobných výmerov č. 8/99P, 7/2000P a 8/OIP. Žalovaný uplatnenú
pohľadávku spochybnil, na výzvy žalobcu právne upraveným spôsobom nereagoval aj
napriek tomu, že v nich bolo uvedené, že bude podaná žaloba o určenie pravosti pohľadávky.
Žalobca preto nemal inú možnosť ako domáhať sa svojho práva súdnou cestou. Ak by žalobu
nepodal, je otázne, či by sa žalovaný jeho pohľadávkou vôbec zaoberal. Žalovaný sa mylne
domnieval, že pohľadávka žalobcu bola prihlásená do konkurzného konania a že žalobcovi
bolo oznámené jej popretie. Má za to, že žalovaný spochybnil nielen vydané platobné
výmery, ale ak daňové priznania, na základe ktorých boli platobné výmery vydané, a preto sa
domáhal určenia pravosti takto vzniknutých pohľadávok na súde. V tejto súvislosti poukazuje
na ustanovenie § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Žalobca v odvolaní namieta aj správnosť výroku o náhrade trov konania.
Uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému považuje za nespravodlivé
v kontexte vyvolania súdneho sporu žalovaným, ktorý nepostupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní. Samotná skutočnosť, že účastník mal v konaní
plný úspech, ešte nemusí znamenať, že mu musí byť priznaná náhrada trov konania alebo plná
náhrada trov konania, pričom je potrebné zvažovať aj účelnosť vynaložených trov. Nemožno
napríklad priznať náhradu trov konania účastníkovi, ktorý síce v konaní mal úspech, avšak
samotná žaloba bola podaná dôvodne, pričom žalovaný bol úspešný len preto, že vzniesol
námietku nedostatku aktívnej legitimácie. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou
zavinenia. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu prichádza do úvahy aj aplikácia
ustanovenia § 147 ods. 1 O. s. p., keďže žalobca v priebehu celého daňového konania
zodpovedne uplatňoval povinnosti správcu dane.
Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie súdu prvého stupňa, alebo pokiaľ rozhodne tak, že rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdí, aby napadnuté rozhodnutie zmenil v časti výroku o náhrade trov konania tak, že
náhrada trov konania vo výške 3 498,74 Eur sa žalovanému nepriznáva.
Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie aj žalovaný s poukazom
na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ O. s. p. Uviedol, že v konaní si uplatnil náhradu trov
konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za podanie odvolania v celkovej
výške 4 838,77 Eur. Súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 7 vyhl. č.
163/2002 Z. z. tak, ako boli uplatnené za 3 úkony v roku 2002 vo výške 1 387,-- Eur. V tejto
časti došlo k zrejmej chybe v počítaní, uplatnené bolo 1 388,21 Eur.
Za rok 2008 a 2010 súd priznal náhradu trov za 5 úkonov podľa § 14b ods. 1 písm. c/
vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení v celkovej výške 1 439,80 Eur. Trovy boli uplatnené
vo výške 2 632,88 Eur podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení. Podľa § 14b
uvedenej vyhlášky sa však účtuje tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby
v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní. Súd pri rozhodovaní vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
výšky a určenia odmeny advokáta za právne služby. Nesprávne bola priznaná aj náhrada
za stratu času, keď z uplatnenej sumy 272,49 Eur bolo priznaných 144,24 Eur. K chybe
v počítaní došlo aj pri vyčíslení výšky náhrady cestovného.
Navrhuje, aby náhrada trov konania bola žalovanému priznaná vo výške 4 838,77 Eur.
K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný.
Uviedol, že žalobca podaním odvolania zbytočne predlžuje konanie a zvyšuje náklady,
ktoré odmieta uhradiť. Poukazuje na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom
konaní. Požaduje, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 4 838,77 Eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné.
Žalobca žalobou, podanou dňa 13. 02. 2002, požadoval určiť, že jeho pohľadávka
vo výške 2 990 304,-- Sk sa považuje za zistenú a žalovaný je povinný ju zaradiť a zaplatiť
ako pohľadávku proti podstate v sume 2 990 304,-- Sk. Podaním zo dňa 07. 02. 2005,
označeným ako zmena návrhu súdu oznámil, že podanou žalobou sa domáha určenia pravosti
pohľadávky vo výške 2 990 304,-- Sk a jej zaradenia ako pohľadávky proti podstate. Súčasne
uviedol, že pohľadávka bola v priebehu konkurzného konania riadne prihlásená u správcu
konkurznej podstaty ako pohľadávka proti podstate a vznikla na základe daňového priznania
podaného žalovaným k dani z nehnuteľností a následne platobných výmerov, vydaných
žalobcom. Súd prvého stupňa v konaní rozhodol o takto zmenenom návrhu.
Žalobca v odvolaní poukazuje na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1
písm. f/ O. s. p., t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne
ho vyložil.
Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo
poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote, určenej súdom. Žalobu musia podať
na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli, smú sa v nej
dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom
pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo
na prieskumnom pojednávaní. Ak nejde o vec patriacu do právomoci súdu, rozhodne
o pravosti pohľadávky príslušný správny orgán. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy
súd.
Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia, kto popiera vykonateľnú pohľadávku, musí
toto stanovisko uplatniť podľa povahy pohľadávky buď na súde, alebo na príslušnom
správnom orgáne v lehote určenej súdom.
Konkurznou prihláškou zo dňa 03. 02. 1999 si žalobca prihlásil do konkurzného
konania, vedeného proti úpadcovi P. D. so sídlom v K. pohľadávku vo výške 1 874 209,-- Sk
ako pohľadávku prvej triedy a vo výške 5 527 080,-- Sk ako pohľadávku druhej triedy,
pričom nesprávne uviedol celkovú výšku prihlásenej pohľadávky. Žalovaný poprel prihlásenú
pohľadávku v plnej výške.
Pohľadávka vo výške 2 990 304,-- Sk, určenia pravosti ktorej sa žalobca
v predmetnom konaní domáha, predstavuje daň z nehnuteľností, vyrubenú úpadcovi
vykonateľnými platobnými výmermi.
Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 23 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, ak
je veriteľovi popretá vykonateľná pohľadávka, žalobu na súde alebo návrh na správnom
orgáne, ak vec nepatrí do rozhodovacej právomoci súdu, podáva ten, kto vykonateľnú
pohľadávku poprel. V danom prípade poprel vykonateľnú pohľadávku žalobcu žalovaný ako
správca konkurznej podstaty. Právnym dôsledkom nepodania žaloby aktívne legitimovaným
subjektom je skutočnosť, že vykonateľná pohľadávka sa považuje za nespornú a zistenú.
Keďže vzhľadom na právny dôvod uplatnenej pohľadávky nie je daná vecná aktívna
legitimácia žalobcu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď žalobu zamietol. Napadnutý
rozsudok preto odvolací súd vo veci samej podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
V odvolaní proti výroku o náhrade trov konania žalobca aj žalovaný namietajú ich
výšku, pričom žalobca spochybňuje aj dôvodnosť postupu súdu podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Súd prvého stupňa odôvodnil výšku trov konania, pozostávajúcich aj z odmeny
právneho zástupcu žalovaného za poskytnuté úkony právnej služby s poukazom
na ustanovenie § 13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z. za úkony právnej služby, poskytnuté
žalovanému jeho právnym zástupcom v roku 2002 a podľa § 14b ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
655/2004 Z. z. za úkony, poskytnuté v roku 2008 a 2010.
Konanie o určenie pravosti pohľadávky z hľadiska určenia tarifnej odmeny advokáta
za poskytnuté úkony právnej služby je potrebné považovať za určovací spor s neoceniteľnou
hodnotou veci, čo súd prvého stupňa v odôvodnení aj správne konštatoval. V rozpore s tým
však odmenu priznal podľa ustanovenia vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ktoré sa vzťahuje
na odmenu právneho zástupcu v určovacích sporoch, ktorých predmetom je oceniteľné
plnenie, pričom odmenu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. priznal podľa ustanovení,
týkajúcich sa tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi. Ohľadom
výšky priznanej náhrady za stratu času je rozhodnutie nepreskúmateľné vzhľadom
na nedostatok jeho odôvodnenia. V tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa
§ 221 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.), v ktorom sa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júla 2011
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová