Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Obo/61/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Viery Pepelovej a členiek senátu JUDr. A. Priecelovej a JUDr. Gabriely Mederovej, v právnej

veci žalobcu: O. K., IČO: X., O, zast. JUDr. E. G., advokátkou so sídlom L. proti

žalovanému: Ing. P. J., CSc, správcovi konkurznej podstaty úpadcu: P. D. so sídlom v K., K.

IČO: X. so sídlom správcu konkurznej podstaty: F., zast. JUDr. A. G., advokátkou so sídlom

R., o určenie pravosti pohľadávky vo výške 99 259,91 Eur (2 990 304,-- Sk), na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -85 zo dňa 3. mája

2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-85 zo dňa 3. mája 2010 vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti, týkajúcej sa trov konania rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil

povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3 498,74 Eur.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

Z-2-IK 3/96 bol dňa 28. 10. 1998 na majetok P. D. K. vyhlásený konkurz a za správcu

konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. J. P., CSc. Po vyhlásení konkurzu žalobca

platobným výmerom č. 8/99P za rok 1999 na základe daňového priznania k dani

z nehnuteľnosti za rok 1999 vyrubil ako správca dane úpadcovi daň z nehnuteľností

za pozemky, zastavané plochy a stavby v sume 348 534,-- Sk. Na základe daňového priznania

úpadcu za rok 2000 vystavil žalobca Platobný výmer č. 7/2000P, vrátane dodatku č. 7/00P

a vyrubil daň z nehnuteľností, spolu vo výške 1 259 662,-- Sk a na základe daňového

priznania k dani z nehnuteľností za rok 2001 vyrubil žalobca Platobným výmerom č. 8/01P

daň z nehnuteľností vo výške 1 382 108,-- Sk, spolu 2 990 304,-- Sk. Žalobca sa domáhal

zaplatenia tejto dane u správcu konkurznej podstaty. Žalobca do spisu založil konkurznú

prihlášku zo dňa 01. 02. 1999 na sumu 1 870 209,-- Sk, ako aj Upovedomenie o popretí tejto

pohľadávky zo dňa 17. 06. 2002, ktoré však v priebehu ďalšieho konania označil len

za podporný dôkaz, ktorý nesúvisí s prejednávaným sporom. Ohľadne uplatnenia pohľadávky

vo výške 2 990 304,-- Sk žalobca uviedol, že nárok na zaplatenie dane z nehnuteľnosti za rok

1999, 2000 a 2001, vyrubený uvedenými platobnými výmermi, žalobca konkurznou

prihláškou neuplatnil, nakoľko daň zaplatená za uvedené obdobie nebola, priamo podal

žalobu na určenie pravosti tejto pohľadávky. Má za to, že sa jedná o pohľadávku proti

podstate podľa ust. § 31 ods. 2 ZKV, vznik povinnosti žalovaného je nesporný a pohľadávky

proti podstate, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, sú splatné v priebehu konkurzu.

Žalovaný pohľadávku na zaplatenie dani z nehnuteľnosti za rok 1999, 2000 a 2001 neuznáva,

čo znamená, že ich odmietol zaradiť aj do súpisu pohľadávok proti podstate.

Súd posúdil uplatnené právo navrhovateľa v zmysle ust. § 20 ods. 1, § 23 ods. 1, 2 a 3

v spojení s ust. § 31 ods. 1 písm. f/ a § 31 ods. 3 ZKV v platnom znení (ku dňu vyhlásenia

konkurzu, teda k 28. 10. 1998).

S poukazom na ust. § 31 ods. 1 písm. f/ ZKV v priebehu konkurzného konania možno

uspokojiť kedykoľvek pohľadávky proti podstate. V tomto prípade žalobca preukázal, že

pohľadávky, vyplývajúce z platobných výmerov č. 8/99P, 7/2000P a 8/OIP, sú pohľadávky

proti podstate a sú pohľadávkami právoplatnými a vykonateľnými. Z predložených daňových

priznaní, ako aj z platobných výmerov mal súd za preukázané, že boli vystavené na úpadcu,

ktorý nestratil procesné postavenie vyhlásením konkurzu, a preto námietka žalovaného

ohľadne nesprávneho vystavenia platobných výmerov na úpadcu je nedôvodná. Podľa ust.

§ 23 ods. 3 ZKV, kto popiera vykonateľnú pohľadávku, musí toto stanovisko uplatniť podľa

povahy pohľadávky buď na súde alebo na príslušnom správnom orgáne v lehote určenej

súdom. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že procesné postavenie žalobcu

v takomto prípade prislúcha správcovi konkurznej podstaty alebo konkurznému veriteľovi.

Súd posúdil uplatnené právo na zaplatenie označenej pohľadávky s tým, že v prípade podania

žaloby o určenie pravosti pohľadávok v zmysle ZKV, súd rozhoduje o určení pravosti

a výšky, avšak nemôže zaviazať v tomto konaní žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy tak,

ako si to žalobca v žalobe uplatnil. Preto súd žalobu zamietol.

O trovách konania, ktoré pozostávajú z úhrady súdneho poplatku za odvolanie

vo výške 331,9 Eur a trov právneho zastúpenia žalovaného vo výške 3 166,81 Eur, rozhodol

s poukazom na ust

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie v zákonom stanovenej lehote podľa

ust. Uviedol, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

Z celého priebehu konania mohlo byť súdu zrejmé, že žalovaný žalobou uplatnenú

pohľadávku proti podstate neuznal a žalobca nemal k dispozícii iný právny prostriedok ako

žalobu o určenie pravosti a zaradenia pohľadávky, aby žalovaného prinútil uznať jeho

pohľadávku proti podstate a zaradiť ju do súpisu pohľadávok proti podstate. Žalobca dňa

02. 02. 2005 navrhol zmenu žaloby tak, že požaduje určenie pravosti pohľadávky vo výške

2 990 304,-- Sk a jej zaradenia ako pohľadávky proti podstate. S touto zmenou žaloby sa súd

nevysporiadal. Súd mal vziať do úvahy aj ustanovenia osobitného zákona o správe daní - § 95

ods. 5 v spojení s ustanovením § 31 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, keďže žalobca si

riadne uplatnil ako pohľadávku proti podstate pohľadávku v celkovej výške 2 990 304,-- Sk,

ktorá vznikla na základe platobných výmerov č. 8/99P, 7/2000P a 8/OIP. Žalovaný uplatnenú

pohľadávku spochybnil, na výzvy žalobcu právne upraveným spôsobom nereagoval aj

napriek tomu, že v nich bolo uvedené, že bude podaná žaloba o určenie pravosti pohľadávky.

Žalobca preto nemal inú možnosť ako domáhať sa svojho práva súdnou cestou. Ak by žalobu

nepodal, je otázne, či by sa žalovaný jeho pohľadávkou vôbec zaoberal. Žalovaný sa mylne

domnieval, že pohľadávka žalobcu bola prihlásená do konkurzného konania a že žalobcovi

bolo oznámené jej popretie. Má za to, že žalovaný spochybnil nielen vydané platobné

výmery, ale ak daňové priznania, na základe ktorých boli platobné výmery vydané, a preto sa

domáhal určenia pravosti takto vzniknutých pohľadávok na súde. V tejto súvislosti poukazuje

na ustanovenie § 31 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Žalobca v odvolaní namieta aj správnosť výroku o náhrade trov konania.

Uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalovanému považuje za nespravodlivé

v kontexte vyvolania súdneho sporu žalovaným, ktorý nepostupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona o konkurze a vyrovnaní. Samotná skutočnosť, že účastník mal v konaní

plný úspech, ešte nemusí znamenať, že mu musí byť priznaná náhrada trov konania alebo plná

náhrada trov konania, pričom je potrebné zvažovať aj účelnosť vynaložených trov. Nemožno

napríklad priznať náhradu trov konania účastníkovi, ktorý síce v konaní mal úspech, avšak

samotná žaloba bola podaná dôvodne, pričom žalovaný bol úspešný len preto, že vzniesol

námietku nedostatku aktívnej legitimácie. Zásada úspechu vo veci je doplnená zásadou

zavinenia. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu prichádza do úvahy aj aplikácia

ustanovenia , keďže žalobca v priebehu celého daňového konania

zodpovedne uplatňoval povinnosti správcu dane.

Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie súdu prvého stupňa, alebo pokiaľ rozhodne tak, že rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdí, aby napadnuté rozhodnutie zmenil v časti výroku o náhrade trov konania tak, že

náhrada trov konania vo výške 3 498,74 Eur sa žalovanému nepriznáva.

Proti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie aj žalovaný s poukazom

na ustanovenie a Uviedol, že v konaní si uplatnil náhradu trov

konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za podanie odvolania v celkovej

výške 4 838,77 Eur. Súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 7 vyhl. č.

tak, ako boli uplatnené za 3 úkony v roku 2002 vo výške 1 387,-- Eur. V tejto

časti došlo k zrejmej chybe v počítaní, uplatnené bolo 1 388,21 Eur.

Za rok 2008 a 2010 súd priznal náhradu trov za 5 úkonov podľa § 14b ods. 1 písm. c/

vyhl. č. v platnom znení v celkovej výške 1 439,80 Eur. Trovy boli uplatnené

vo výške 2 632,88 Eur podľa vyhl. č. v platnom znení. Podľa

uvedenej vyhlášky sa však účtuje tarifná odmena advokáta za zastupovanie osoby

v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní. Súd pri rozhodovaní vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

výšky a určenia odmeny advokáta za právne služby. Nesprávne bola priznaná aj náhrada

za stratu času, keď z uplatnenej sumy 272,49 Eur bolo priznaných 144,24 Eur. K chybe

v počítaní došlo aj pri vyčíslení výšky náhrady cestovného.

Navrhuje, aby náhrada trov konania bola žalovanému priznaná vo výške 4 838,77 Eur.

K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný.

Uviedol, že žalobca podaním odvolania zbytočne predlžuje konanie a zvyšuje náklady,

ktoré odmieta uhradiť. Poukazuje na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom

konaní. Požaduje, aby mu bola priznaná náhrada trov konania vo výške 4 838,77 Eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa , bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu vo veci samej nie je dôvodné.

Žalobca žalobou, podanou dňa 13. 02. 2002, požadoval určiť, že jeho pohľadávka

vo výške 2 990 304,-- Sk sa považuje za zistenú a žalovaný je povinný ju zaradiť a zaplatiť

ako pohľadávku proti podstate v sume 2 990 304,-- Sk. Podaním zo dňa 07. 02. 2005,

označeným ako zmena návrhu súdu oznámil, že podanou žalobou sa domáha určenia pravosti

pohľadávky vo výške 2 990 304,-- Sk a jej zaradenia ako pohľadávky proti podstate. Súčasne

uviedol, že pohľadávka bola v priebehu konkurzného konania riadne prihlásená u správcu

konkurznej podstaty ako pohľadávka proti podstate a vznikla na základe daňového priznania

podaného žalovaným k dani z nehnuteľností a následne platobných výmerov, vydaných

žalobcom. Súd prvého stupňa v konaní rozhodol o takto zmenenom návrhu.

Žalobca v odvolaní poukazuje na existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 1

písm. f/ , t. j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než

ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne

ho vyložil.

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo

poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva v lehote, určenej súdom. Žalobu musia podať

na súde, ktorý vyhlásil konkurz, proti všetkým, ktorí pohľadávku popreli, smú sa v nej

dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom

pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo

na prieskumnom pojednávaní. Ak nejde o vec patriacu do právomoci súdu, rozhodne

o pravosti pohľadávky príslušný správny orgán. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy

súd.

Podľa odseku 3 uvedeného ustanovenia, kto popiera vykonateľnú pohľadávku, musí

toto stanovisko uplatniť podľa povahy pohľadávky buď na súde, alebo na príslušnom

správnom orgáne v lehote určenej súdom.

Konkurznou prihláškou zo dňa 03. 02. 1999 si žalobca prihlásil do konkurzného

konania, vedeného proti úpadcovi P. D. so sídlom v K. pohľadávku vo výške 1 874 209,-- Sk

ako pohľadávku prvej triedy a vo výške 5 527 080,-- Sk ako pohľadávku druhej triedy,

pričom nesprávne uviedol celkovú výšku prihlásenej pohľadávky. Žalovaný poprel prihlásenú

pohľadávku v plnej výške.

Pohľadávka vo výške 2 990 304,-- Sk, určenia pravosti ktorej sa žalobca

v predmetnom konaní domáha, predstavuje daň z nehnuteľností, vyrubenú úpadcovi

vykonateľnými platobnými výmermi.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 23 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, ak

je veriteľovi popretá vykonateľná pohľadávka, žalobu na súde alebo návrh na správnom

orgáne, ak vec nepatrí do rozhodovacej právomoci súdu, podáva ten, kto vykonateľnú

pohľadávku poprel. V danom prípade poprel vykonateľnú pohľadávku žalobcu žalovaný ako

správca konkurznej podstaty. Právnym dôsledkom nepodania žaloby aktívne legitimovaným

subjektom je skutočnosť, že vykonateľná pohľadávka sa považuje za nespornú a zistenú.

Keďže vzhľadom na právny dôvod uplatnenej pohľadávky nie je daná vecná aktívna

legitimácia žalobcu, súd prvého stupňa postupoval správne, keď žalobu zamietol. Napadnutý

rozsudok preto odvolací súd vo veci samej podľa potvrdil.

V odvolaní proti výroku o náhrade trov konania žalobca aj žalovaný namietajú ich

výšku, pričom žalobca spochybňuje aj dôvodnosť postupu súdu podľa

Súd prvého stupňa odôvodnil výšku trov konania, pozostávajúcich aj z odmeny

právneho zástupcu žalovaného za poskytnuté úkony právnej služby s poukazom

na ustanovenie vyhl. č. za úkony právnej služby, poskytnuté

žalovanému jeho právnym zástupcom v roku 2002 a podľa § 14b ods. 1 písm. c/ vyhl. č.

za úkony, poskytnuté v roku 2008 a 2010.

Konanie o určenie pravosti pohľadávky z hľadiska určenia tarifnej odmeny advokáta

za poskytnuté úkony právnej služby je potrebné považovať za určovací spor s neoceniteľnou

hodnotou veci, čo súd prvého stupňa v odôvodnení aj správne konštatoval. V rozpore s tým

však odmenu priznal podľa ustanovenia vyhlášky č. , ktoré sa vzťahuje

na odmenu právneho zástupcu v určovacích sporoch, ktorých predmetom je oceniteľné

plnenie, pričom odmenu podľa vyhlášky č. priznal podľa ustanovení,

týkajúcich sa tarifnej odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi. Ohľadom

výšky priznanej náhrady za stratu času je rozhodnutie nepreskúmateľné vzhľadom

na nedostatok jeho odôvodnenia. V tejto časti preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa

a zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie ( ), v ktorom sa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júla 2011

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová