Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8ae/363865.337cff.pdf
PDF · 154.84 KB
No categories available
8Sžf/27/2010
Najvyšší súd 8Sžf/27/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: J., s.r.o., P. X., Z., IČO: X., zast. JUDr. B. N.,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom H. X., B., proti ţalovanému: Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. MF/3421/2005-71 zo dňa 31. marca 2005, o odvolaní ţalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 61/2009 – 78 zo dňa 11. marca 2010,
jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S 61/2009 – 78 zo dňa 11. marca 2010, p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/
a d/ zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len
„O. s. p.“) rozhodnutie ţalovaného č. MF/3421/2005 – 71 zo dňa 31.3.2005, vrátane
prvostupňového rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, pracovisko Banská
Bystrica č. IX/256/577-5498/2003/325-r zo dňa 7.11.2003, ktorým bolo vyhovené protestu
Krajského prokurátora Banská Bystrica zo dňa 17.10.2003, č. Kd 2021/03 – 8 tak, ţe bolo
zrušené rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR pracovisko Banská Bystrica sp. zn.
IX/2500/342-1079/2003/325-r zo dňa 12.1.2003, ktorým na základe odvolania daňového
subjektu Č., s.r.o. bolo zmenené rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica I č.
651/2100/63474/Hn zo dňa 15.10.2001 tak, ţe sumu vlastnej daňovej povinnosti vo výške
714 447 Sk zmenil na sumu - 45 236 633 Sk a daňovému subjektu Č., s.r.o., bol priznaný
nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie august 1999 v sume
45 236 633 Sk.
V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, ţe ţalobné dôvody boli opodstatnené
a rozhodnutie ţalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd sa nestotoţnil s právnym názorom vysloveným v napadnutom
rozhodnutí ţalovaného, podľa ktorého účastník daňového konania nesmie na základe úkonov
súkromnoprávnej povahy postúpiť svoje práva vyplývajúce z daňových zákonov na inú
osobu a taktieţ sa nestotoţnil s právnym názorom, podľa ktorého nárok na zaplatenie
nadmerného odpočtu DPH v momente postúpenia daňovým subjektom na inú osobu
neexistoval, pretoţe daňovými orgánmi nebolo vydané právoplatné rozhodnutie o priznaní
tohto nároku. Krajský súd poukazujúc na jednotlivé ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov, zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov, zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov a Ústavy
SR uviedol, ţe nárok na nadmerný odpočet dane nie je podmienený existenciou rozhodnutia
správcu dane, ktorým tento nárok priznáva. Nárok na nadmerný odpočet dane vzniká ex lege,
bez potreby konštitutívneho rozhodnutia správcu dane po tom, čo platiteľ splnil všetky
zákonné podmienky vzniku nároku na odpočet dane taxatívne uvedené v § 20 ods. 1, 2 zák.
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Uvedená
skutočnosť vyplýva z § 23 ods. 1, 2 cit. zákona, keď platiteľ má nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu do 30 dní odo dňa predloţenia daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie, pričom samotný zákon nepredpokladá ţiadne rozhodnutie správcu dane
o vrátení nadmerného odpočtu dane. V prípade nadmerného odpočtu dane je právnym titulom
nároku platiteľa nie rozhodnutie správcu dane ako individuálny správny akt, ale právny
predpis, v prejednávanej veci ustanovenia zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov. Krajský súd ďalej uviedol, ţe spravujúc sa Ústavou SR nie je
moţné obmedziť nakladanie daňového subjektu podľa ustanovení súkromnoprávnych
predpisov s pohľadávkou na zaplatenie nadmerného odpočtu dane, ktorá mu vznikla ex lege,
pretoţe takéto obmedzenie nevyplýva zo ţiadneho zákonného ustanovenia. Zmluvným
postúpením pohľadávky na zaplatenie nadmerného odpočtu DPH podľa § 524 Občianskeho
zákonníka nepostupoval daňový subjekt svoje práva a povinnosti v daňovoprávnom konaní.
Takéto postúpenie nie je ani v rozpore so zákazom prenosu daňovej povinnosti zakotvenej
v § 43 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pretoţe
nejde o prevod povinnosti ale o postúpenie pohľadávky, teda toto zákonné ustanovenie
sa na daný prípad nevzťahuje. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre
nedostatok dôvodov krajský súd uviedol, ţe prvostupňový správny orgán zrušil a zmenil svoje
predchádzajúce rozhodnutie, ktorým priznal nárok na nadmerný odpočet dane bez toho, aby
sa zaoberal dôvodmi svojho postupu a tento vysvetlil; správny orgán mal uviesť dôvody
svojho rozhodnutia aj vtedy, ak sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi uvedenými v proteste
prokurátora. Taktieţ sa v zrušených rozhodnutiach správne orgány nezaoberali posúdením
veci v intenciách rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sţ/55/02 zo dňa
26.9.2002, ktorým boli viazané a v tomto rozsahu bude potrebné opätovne sa vysporiadať
so splnením všetkých podmienok vzniku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
a s argumentáciou a tvrdeniami ţalobcu, ţe k zdaniteľnému plneniu prišlo aţ v auguste 1999.
Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc
sa jeho zmeny a zamietnutia ţaloby, pričom dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa. V odvolaní uviedol, poukazujúc na obsah predchádzajúcich rozhodnutí,
ţe zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 21.3.2002 uzatvorenou medzi daňovým
subjektom Č., s.r.o., ako postupcom a spoločnosťou Z., s.r.o., ako postupníkom, postúpil
daňový subjekt Č., s.r.o., spoločnosti Z., s.r.o., uplatnený nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie august 1999 vo výške 45 236 633 Sk voči Daňovému úradu
Banská Bystrica I. Následne spoločnosť Z. s.r.o., zmluvou o postúpení pohľadávky postúpila
pohľadávku vo výške 45 236 633 Sk na spoločnosť M., s.r.o. a spoločnosť M., s.r.o. túto
pohľadávku postúpila na ţalobcu. Poukázal, ţe pokiaľ by daňovému subjektu ex lege vznikol
nárok na nadmerný odpočet, kontrola opodstatnenosti nároku na nadmerný odpočet,
kompenzácia nedoplatku dane z nadmerného odpočtu by nebola zo strany správcu dane
realizovateľná. Správca dane po uplatnení nároku na nadmerný odpočet je totiţ oprávnený
nariadiť kontrolu a preveriť opodstatnenosť uplatneného nadmerného odpočtu v zmysle ust. §
23 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a súčasne je
oprávnený vykonať kompenzáciu nedoplatku dane z nadmerného odpočtu v zmysle § 63 ods.
8 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov. Daňovému subjektu ako účastníkovi daňového
konania vyplývajú z príslušných daňových zákonov práva a povinnosti a účastník
daňovoprávneho konania (v rámci verejnoprávneho vzťahu), nemôţe na základe právnych
úkonov súkromnoprávnej povahy previesť svoje postavenie a práva na inú osobu. Ďalej
ţalovaný uviedol, ţe v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 21.3.2002
neexistoval ţiadny nárok daňového subjektu Č., s.r.o. na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
za zdaňovacie obdobie august 1999. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. IX/2500/50-
678/2002/325-r zo dňa 15.2.2002 na základe odvolania daňového subjektu potvrdilo
rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica sp. zn. 651/2100/63474/01/Hn zo dňa
15.10.2001, ktorým nebol priznaný daňovému subjektu nárok na nadmerný odpočet v sume
45 236 633 Sk a bola určená vlastná daňová povinnosť v sume 714 447 Sk. Rozhodnutie
Daňového riaditeľstva SR bolo doručené daňovému subjektu dňa 26.2.2002, t.j. pred
uzatvorením Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 21.3.2002. S poukazom na tú
skutočnosť, ţe v čase uzatvorenia Zmluvy o postúpení pohľadávky, daňovému subjektu Č.,
s.r.o. uţ bolo doručené právoplatné rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o tom, ţe nemá
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, nemohol postúpiť takú pohľadávku, ktorá
neexistovala. Ţalovaný tieţ uviedol, ţe k splneniu všetkých podmienok pre uplatnenie nároku
na odpočet dane podľa § 20 ods. 2 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov došlo uţ v októbri 1997 a v novembri 1997. Podľa ust. § 20 ods. 3 zák.
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov daňový subjekt Č.,
s.r.o. si mohol uplatniť nárok na odpočet dane v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie,
v ktorom boli splnené všetky podmienky uvedené v § 20 ods. 2, t.j. v tomto prípade za
zdaňovacie obdobie 10/1997 a 11/1997. Keďţe daňový subjekt Č., s.r.o. si nárok na odpočet
dane v daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobia neuplatnil, mal ešte moţnosť tento
nárok na odpočet dane uplatniť podľa § 42 ods. 3 zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov podaním dodatočných daňových priznaní k uvedeným
zdaňovacím obdobiam, najneskôr v lehote 12 mesiacov od konca zdaňovacieho obdobia, keď
nárok na odpočet dane vznikol, t.j. do 10/1998 a 11/1998; pritom spoločnosť Č., s.r.o. si nárok
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH uplatnila v zdaňovacom období august 1999. Ţalovaný
záverom uviedol, ţe s poukazom na uvedené pri prípadnom vrátení veci na ďalšie konanie
bude nevyhnutné vysporiadať sa aj s otázkou zániku práva na uplatnenie nároku na odpočet
DPH.
K podanému odvolaniu sa podaním zo dňa 22.6.2010 vyjadril ţalobca tak,
ţe napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť. Uviedol, ţe uţ z argumentácie ţalovaného je zrejmé,
ţe nárok na vrátenie nadmerného odpočtu vzniká kaţdému daňovému subjektu zo zákona.
Jeho správnosť a opodstatnenosť si môţe overiť správca dane, v dôsledku čoho sa prerušuje
plynutie zákonných lehôt na vyplatenie nadmerného odpočtu. Ak správca dane daňovú
kontrolu nevykoná, automaticky zo zákona musí byť nadmerný odpočet daňovému subjektu
vyplatený. Tým sa jednoznačne preukazuje tvrdenie, ţe nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu nastáva zo zákona automaticky a daňová kontrola je len inštitútom na preverenie
opodstatnenosti a správnosti uplatneného nadmerného odpočtu. Tento nárok vzniká a konanie
začína podaním daňového priznania. Ak by platilo tvrdenie ţalovaného, potom by u kaţdého
daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nadmerný odpočet musela byť vykonaná daňová
kontrola a aţ potom by mohol byť vyplatený nadmerný odpočet DPH. Vykonanie daňovej
kontroly je oprávnenie, nie povinnosť správcu dane. V prípade, ak zistí neoprávnené
uplatnenie nadmerného odpočtu DPH, nielenţe mu toto nie je vyplatené resp. môţe byť
zníţené a následne sankcionované podľa zákona. Ţalobca ďalej uviedol, ţe tvrdenie
ţalovaného o neexistencii pohľadávky z dôvodu existujúcich rozhodnutí Daňového
riaditeľstva SR v súvislosti s daňovou kontrolou je právny nezmysel, pretoţe daňová kontrola
uţ len preverovala správnosť existujúcej pohľadávky vo forme nadmerného daňového
odpočtu; daňová kontrola nemôţe preverovať neexistujúci nadmerný odpočet. Aj keď
rozhodnutia daňových orgánov určili, ţe nadmerný odpočet ţalobcu je neopodstatnený
a nesprávny, išlo iba o formálne nepriznanie nadmerného odpočtu, keďţe následne všetky
tieto rozhodnutia boli ako nezákonné súdmi zrušené. Pokiaľ ide o tvrdenie ţalovaného,
ţe k splneniu všetkých podmienok pre uplatnenie nároku na odpočet dane podľa § 20 ods. 2
zák. č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov došlo
uţ v októbri a novembri 1997, ţalobca uviedol, ţe daňový subjekt nepochybil, keď si tento
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu uplatnil v zdaňovacom období august 1999, keďţe
tak urobil v zmysle cit. ustanovenia. Daňový subjekt splnil tieto podmienky aţ v auguste 1999
a to zaúčtovaním dane na vstupe (§ 20 ods. 2, písm. b/). V riadnej ani v opakovanej daňovej
kontrole správca dane ani druhostupňový orgán nespochybnili prvé dve podmienky nároku na
odpočet, ale spochybňovali len podmienky pod písm. c/ a d/, ktoré sa ukázali byť taktieţ
v ďalšom konaní splnené; toto nebolo ani predmetom konania v rámci správneho súdnictva
v predchádzajúcich dvoch rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Záverom
ţalobca poukázal, ţe k zániku práva na uplatnenie nároku na odpočet nemôţe dôjsť z titulu
§ 246d O. s. p., kde lehoty pre zánik výkonu rozhodnutia počas konania súdov v rámci
správneho súdnictva neplynú a v tomto prípade mal byť zánik 10 ročnej lehoty dňa
31.12.2009, avšak medzitým boli dve konania na krajskom súde a dve konania na Najvyššom
súde Slovenskej republiky a lehota bola týmto predĺţená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolaniu ţalovaného nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O. s. p., s tým, ţe deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. júla 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 219 ods.1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej
hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia
ţalovaného správneho orgánu, ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového
riaditeľstva SR pracovisko Banská Bystrica č. IX/256/577-5498/2003/325-r zo dňa 7.11.2003,
ktorým bolo vyhovené protestu Krajského prokurátora Banská Bystrica zo dňa 17.10.2003,
č. Kd 2021/03 – 8 tak, ţe bolo zrušené rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR pracovisko
Banská Bystrica sp. zn. IX/2500/342-1079/2003/325-r zo dňa 12.1.2003, ktorým na základe
odvolania daňového subjektu Č., s.r.o. bolo zmenené rozhodnutie Daňového úradu Banská
Bystrica I č. 651/2100/63474/Hn zo dňa 15.10.2001 tak, ţe sumu vlastnej daňovej
povinnosti vo výške 714 447 Sk zmenil na sumu - 45 236 633 Sk a daňovému subjektu Č.,
s.r.o. bol priznaný nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
august 1999 v sume 45 236 633 Sk.
Odvolací súd po vyhodnotení rozsahu a dôvodov odvolania vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu – po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho
spisu – sa stotožnil so závermi krajského súdu o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia ţalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu. Ako správne
konštatoval krajský súd, v posudzovanej veci prvostupňový správny orgán zrušil a zmenil
svoje predchádzajúce rozhodnutie - ktorým priznal nárok na nadmerný odpočet dane - bez
toho, aby sa zaoberal dôvodmi svojho postupu a tento vysvetlil.
Správny orgán je povinný kaţdé svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, za účelom
zabezpečenia preskúmateľnosti jeho zákonnosti. Preto bolo povinnosťou správnych orgánov
aj v posudzovanej veci uviesť dôvody svojho rozhodnutia, a to bez ohľadu na skutočnosť,
ţe sa v plnom rozsahu stotoţnili s dôvodmi uvedenými v proteste prokurátora.
Za tohto stavu vo veci podľa názoru odvolacieho súdu, nezostávalo nič iné ako
skonštatovať nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov.
S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250k ods.1 veta prvá O. s. p. a s § 151 ods.1 a O. s. p. tak,
ţe úspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal, a to z dôvodu ich neuplatnenia zo strany jeho
právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 28. júla 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská