Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1d1/383200.364696.pdf
PDF · 187.33 KB
No categories available
7Sžso/39/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci
ţalobcu W. s.r.o., IČO: X, K., K. X, zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., K. X, proti
ţalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, Špitálska 8, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa 9.10.2009,
o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č.k. 6S/150/2009 – 51 zo
6.5.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č.k. 6S/150/2009 – 51 zo dňa 6. mája 2010 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. AA/2009/44835/14628/OISS zo dňa 9. októbra 2009 z r u š u j e .
Ţiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania a zrušenia
rozhodnutia ţalovaného o potvrdení rozhodnutia ÚPSVaR č. KE/2009/12112-4-OSZ
z 3.8.2009 a ktorým bola podľa § 65 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o sluţbách zamestnanosti
uloţená ţalobcovi povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania
2
počtu občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 a § 63 ods. 1 písm. d/ zákona za
rok 2007, a to vo výške 773,41 eur. Krajský súd z obsahu pracovných zmlúv, ktoré ţalobca
v pozícii zamestnávateľa uzatvoril so svojimi zamestnancami, vyplýva, ţe ako miesto výkonu
práce bolo dohodnuté mesto K. (Slovakia). Miesto výkonu práce je podľa § 43 Zákonníka
práce jednou z podstatných obsahových náleţitostí pracovnej zmluvy, bez ktorej je pracovná
zmluva neplatná. Jej dôleţitosť spočíva v tom, ţe sa ňou presne vymedzuje rozsah
dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi z hľadiska pracovného teritória.
Ak teda ţalobca tvrdí, ţe jeho zamestnanci plnia úlohy len v zahraničí a ţe údaj miesta
výkonu práce uvedený v pracovných zmluvách (K.) nie je správny, súd povaţuje toto tvrdenie
za účelové, nakoľko podmienky v týchto pracovných zmluvách sám dohadoval a taktieţ
podmienky miesta výkonu práce moţno kedykoľvek upraviť písomným dodatkom
k pracovnej zmluve. Preto aj ţalobca mohol v pracovnej zmluve najmä s ohľadom na povahu
práce, ktorú vykonávajú jeho zamestnanci, dohodnúť viacero miest výkonu práce alebo určiť
miesto výkonu práce, napr. vymedzením určitého územného obvodu alebo vymedzením trasy
územia. Námietkam ţalobcu, ţe jeho činnosť spočíva vo vykonávaní medzinárodnej prepravy
tovaru a uskutočňuje sa výlučne mimo územia SR, odporuje aj fakt, ţe podľa výpisu
z Obchodného registra je predmetom činnosti ţalobcu okrem iného nielen medzinárodná
nákladná cestná doprava, ale aj vnútroštátna nákladná cestná doprava. Okrem toho
u zamestnancov ţalobcu vyslanie na pracovnú cestu bolo dohodnuté v bode 8. pracovnej
zmluvy, kde sa upravuje náhrada výdavkov spojených s prenocovaním zamestnanca pri
pracovnej ceste a jednak vyplýva priamo z povahy pracovnej náplne týchto zamestnancov
(šoférovanie vozidla, nakladanie a vykladanie tovaru). Z tohto jednoznačne vyplýva a súd sa
v tomto prípade stotoţňuje s argumentmi ţalovaného správneho orgánu, ţe zamestnanci
ţalobcu musia vykonávať prácu aj na území Slovenskej republiky. Z uvedeného je zjavné, ţe
vykonávanie práce mimo územia Slovenskej republiky je potrebné posudzovať ako pracovnú
cestu podľa ustanovenia § 57 Zákonníka práce. Takisto nie sú splnené podmienky v zmysle
cit. § 5 ods. 4 Zákonníka práce (vyslaný zamestnanec), pretoţe v tomto prípade je nevyhnutné
v pracovnej zmluve presne definovať, v ktorom štáte bude zamestnanec prácu vykonávať a na
ako dlho.
Na základe uvedených skutočností a v zmysle hore citovaných ustanovení súd dospel
k názoru, ţe ţalovaný správny orgán, ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne
preukázali, ţe ţalobcovi ako zamestnávateľovi vznikla povinnosť zamestnávať občanov
3
so zdravotným postihnutím, a keďţe tento nevyuţil zákonnú moţnosť podľa § 64 ods. 1
zákona o sluţbách zamestnanosti (Zadávanie zákaziek na účely plnenia povinného podielu
zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím), vznikla mu podľa ustanovenia § 65
ods. 1 zákona o sluţbách zamestnanosti povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného
podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca odvolanie z dôvodu, ţe krajský súd
nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhované dôkazy, vec nesprávne právne
posúdil, čo viedlo k nezákonnému rozhodnutiu vo veci. Podľa ţalobcu nie je účelové jeho
tvrdenie, ţe miesto výkonu práce jeho pracovníkov je v skutočností iné, ako je uvedené
v pracovnej zmluve, jeho tvrdenie je pravdivé. S poukazom na § 17 Zákonníka práce je
nesprávny právny názor ţalovaného, ţe miesto výkonu práce moţno meniť len písomným
dodatkom. Ani krajský súd a ani ţalovaný sa tvrdením ţalobcu o zmene výkonu práce
nezaoberali, nevykonali dôkaz na preukázanie pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdenia
ţalobcu. Správny poriadok ukladá správnemu orgánu presne a úplne zistiť skutočný stav veci.
Ţalobca navrhol vykonať dôkaz prostredníctvom subjektu vykonávajúceho účtovníctvo,
mzdové záleţitosti a personalistiku ţalobcu, ako aj formulárov E 101 prostredníctvom
Sociálnej poisťovne. Ţalobca v odvolaní popísal spôsob výkonu práce vodičov v zahraničí
a zamestnanci pracujú „iba“ v zahraničí.
Ţalobca ţiadal zmenu rozsudku krajského súdu a zrušenie rozhodnutia ţalovaného
s vrátením veci na ďalšie konanie ţalovanému. Trovy konania ţalobca nevyčíslil.
Ţalovaný ţiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu je
dôvodné.
Odvolací súd s poukazom na obsah námietok z 18.1.2008, ktoré podal ţalobca
k protokolu o výsledku kontroly č. 595/2008 zo 16.1.2009, povaţuje zistenie skutkového
stavu veci za nedostatočné a rozhodnutie ţalovaného za nepreskúmateľné. Ţalobca
v námietkach na str. 2 osobitne v druhom odseku uviedol tvrdenia, ktoré sú pre posúdenie
4
danej veci skutkovo a právne významné, pretoţe sa odvoláva na konanie o určenie príslušnej
legislatívy práve v súvislosti s prácou jeho zamestnancov v zahraničí. Ţalovaný v odpovedi
k podaným námietkam (z 9.2.2009) uviedol, ţe pokiaľ ide o vypĺňanie formuláru E 101, tento
slúţi iba Sociálnej poisťovni a rozhodnutie potvrdzujúce príslušnosť zamestnanca
k slovenskej legislatíve sa týka iba jedného zamestnanca a slúţi pre platenie poistného.
Námietky ţalobcu ţalovaný neakceptoval. Odvolací súd poznamenáva, ţe súčasťou spisu
predloţeného súdu nie je príloha – rozhodnutie SP – ústredie, na ktoré ţalobca v námietkach
poukazuje. Na presné a úplné zistenie skutkového stavu poukázal ţalobca aj vo vyjadrení
k podkladom rozhodnutia.
Oznámením o začatí správneho konania z 18.3.2009 bol ţalobca vyzvaný (okrem
výzvy na zaplatenie odvodu podľa protokolu) aj na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia.
K danému času bol podkladom len protokol o výsledku kontroly. Ani po vyjadrení ţalobcu
z 24.3.2009 ţalovaný v prvostupňovom správnom konaní nevykonal dokazovanie na
ţalobcom tvrdené skutočnosti a vydal rozhodnutie. Na dôkazné návrhy uvedené v odvolaní
ţalobcu nereagoval ani odvolací správny orgán, ktorý síce zrušil rozhodnutie prvostupňového
orgánu, avšak len čo do výšky stanoveného odvodu. Rovnako postupovali správne orgány aj
pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí. Administratívny spis neobsahuje ţiadne písomnosti,
ktoré by svedčili o vykonaní dokazovania v správnom konaní po začatí správneho konania.
Odvolací súd preto povaţuje dôvody ţaloby, najmä tvrdenie ţalobcu o nedostatočnom zistení
skutkového stavu veci za právne významné a opodstatnené. Ţalovaný sa mal zaoberať
zistením skutočného stavu veci vo vzťahu k pôsobeniu zamestnancov ţalobcu v zahraničí
z toho hľadiska, či ich činnosť bola takého charakteru, ako to ţalobca tvrdil a čo by
odôvodňovalo aplikáciu § 63 ods. 3 druhej vety, podľa ktorého do celkového počtu
zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.
Aţ na základe vykonaného dokazovania mohol ţalobca hodnotiť vykonané dôkazy
jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. V danom prípade však ţalobca hodnotil len
dôkazy vyplývajúce z protokolu (pracovné zmluvy, výpis z OR), čo je však pre posúdenie
veci nedostatočné. Ţalovaný sa tieţ mal s tvrdeniami ţalobcu v dôvodoch svojho rozhodnutia
vysporiadať spôsobom zodpovedajúcim ust. § 47 Správneho poriadku.
5
Podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd zamietol ţalobu nedôvodne, naviac
pripustil zastupovanie ţalobcu na pojednávaní advokátskym koncipientom v rozpore s § 250a
OSP. V správnom súdnictve ide o osobitnú úpravu zastupovania, o obligatórne zastúpenie
advokátom; pouţitie § 25 o zastúpení advokáta advokátskym koncipientom nie je prípustné.
Vzhľadom na podstatné procesné vady správneho konania však odvolací súd nevidel dôvod
na zrušenie súdneho rozhodnutia, ale na jeho zmenu podľa § 250j ods. 3 OSP a vrátenie veci
ţalovanému na ďalšie konanie.
Odvolací súd nepriznal ţalobcovi náhradu trov konania, keďţe zistenia uvedené
v protokole o kontrole nasvedčujú tomu, ţe práve obsah pracovných zmlúv, ktorých včasná
úprava bola v moci ţalobcu, bolo príčinou vzniku sporu o povinnosť platenia odvodov.
Odvolací súd v tom vidí dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania, pričom
za zastúpenie advokátskym koncipientom v danom prípade odmena nepatrí vôbec, keďţe
zastúpenie nebolo relevantné.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2011 JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Koláriková