Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
feb/363805.0a2574.pdf
PDF · 221.71 KB
No categories available
3Sžp/47/2009
Najvyšší súd 3 Sţp/47/2009 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemkovej PhD. a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu
v právnej veci ţalobcu: L. Z. V., so sídlom T., P., IČO: X, zastúpený: JUDr. I. R., advokátka
so sídlom Š., K., proti ţalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 10796/2008-2.1 zo dňa 27.10.2008, konajúc o odvolaní ţalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 206/2008-69 zo dňa 10.03.2009,
jednomyseľne
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3S 206/2008-69 zo dňa 10. marca 2009 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. 10796/2008-2.1 zo dňa 27. októbra 2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/01057-011/SJ zo dňa 26. augusta
2008 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec v r a c i a ţalovanému na ďalšie
konanie.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške 202,67 €
na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. I. R., advokátky, K., do 30 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 10796/2008-2.1 zo dňa 27.10.2008, ktorým ţalovaný
ako príslušný orgán štátnej správy podľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej
správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 65 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ďalej len zákon č. 543/2002 Z.z.,
a § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, ďalej len zákon č. 71/1967 Zb., rozhodujúc o odvolaní ţalobcu zo dňa 17.09.2008,
podanom proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove, odboru
kvality ţivotného prostredia č. 1/2008/01057-011/SJ zo dňa 26.08.2008, ktorým rozhodol,
ţe ţalobca nie je účastníkom konania v konaní Krajského úradu ţivotného prostredia
v Prešove č. 1/2008/01057, vo veci ţiadosti P. S. L., so sídlom Ţ., týkajúcej sa povolenia
výnimiek zo zakázaných činností podľa zákona č. 543/2002 Z.z. v súvislosti s vykonaním
opatrení v boji proti podkôrnemu hmyzu v jednotkách priestorového rozdelenia lesa, ktoré sa
nachádzajú v prírodnej rezervácii Skalka s piatym stupňom ochrany, keď odvolanie ţalobcu
doručené na Krajský úrad ţivotného prostredia v Prešove dňa 19.09.2008 zamietol a podľa §
59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhodnutie Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove,
odboru kvality ţivotného prostredia č. 1/2008/01057-011/SJ zo dňa 26.08.2008 potvrdil s
odôvodnením, ţe správne orgány nie sú oprávnené nad rámec zákona (čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky) priznať fyzickým alebo právnickým osobám (mimovládnym
organizáciám – tzv. zainteresovaná verejnosť) postavenie účastníka konania v zmysle zákona
č. 71/1967 Zb. v rozhodovacom procese v oblasti ţivotného prostredia, napríklad pri
povoľovaní výnimiek z územnej ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z.z. (napr. povolenie
vykonania opatrení v boji proti podkôrnemu hmyzu na území prírodnej rezervácie), ak sa tieto
osoby takéhoto postavenia doţadujú na základe Aarhuského dohovoru, ktorý bol uverejnený
v Zbierke zákonov pod č. 43/2006 Z.z. v Oznámení Ministerstva zahraničných vecí
Slovenskej republiky o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia, ďalej
len Aarhuský dohovor, v súvislosti s jeho priamou aplikáciou podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky, a to i napriek tomu, ţe podľa § 82 ods. 3 a 6 zákona č. 543/2002 Z.z. sa
takýmto osobám (mimovládnym organizáciám) expressis verbis priznáva len postavenie
zúčastnenej osoby. Naviac, povolenie výnimky z územnej ochrany nie je uvedené ani
v Prílohe I. k Aarhuskému dohovoru a nie je ani činnosťou, ktorá môţe mať významný vplyv
na ţivotné prostredie, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, ţe podľa čl. 6 ods. 1 písm. b/
strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam. Preto
nie je moţné priznať zainteresovanej verejnosti práva podľa čl. 6, ak ide napr. o povolenie
vykonania opatrení v boj proti podkôrnemu hmyzu na území prírodnej rezervácie. V zmysle
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sú orgány štátnej správy viazané aj pri posudzovaní
otázky na účasť v správnom konaní len zákonom, v tomto prípade zákonom č. 71/1967 Zb.
Keďţe Aarhuský dohovor nie je v tejto otázke dosť konkrétny a jednoznačný (tzn. nemá
v tejto otázke priamy účinok), nemoţno rozhodnutím správneho orgánu pripustiť
benevolenciu pri rozhodovaní nad rámec, ktorý vyplýva z vnútroštátnych predpisov.
Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, ţe dňa 04.02.2006 bolo v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 43/2006 Z.z. uverejnené oznámenie Ministerstva zahraničných
vecí Slovenskej republiky, ţe Národná rada Slovenskej republiky vyslovila uznesením
č. 1840 zo dňa 23.09.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom prijatým dňa 25.06.1998
v Aarhuse a rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred
zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
Ţalobca je v konaní zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Aarhuského
dohovoru. Aarhuský dohovor zaručuje zainteresovanej verejnosti prístup k informáciám
o ţivotnom prostredí, účasť na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach špecifikovaných
v Prílohe I Aarhuského dohovoru a podľa čl. 1 písm. b/ Slovenská republika v súlade
so svojím vnútroštátnym právom tieţ uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia
o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môţu mať významný vplyv
na ţivotné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto
ustanoveniam. V bodoch 1 aţ 19 Prílohy Aarhuského dohovoru sú uvedené činnosti, na ktoré
sa priamo aplikujú ustanovenia Aarhuského dohovoru. Podľa bodu 20 Prílohy Aarhuského
dohovoru, ktorákoľvek činnosť neuvedená v bodoch 1 – 19 kde je podľa vnútroštátneho práva
zabezpečená účasť verejnosti v rámci procesu posudzovania vplyvov na ţivotné prostredie.
Z uvedeného vyplýva, ţe Aarhuský dohovor dáva štátu moţnosť, aby si sám určil okruh
ďalších činností, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I Aarhuského dohovoru, na ktoré sa budú
vzťahovať jeho ustanovenia. Z definície činností v Prílohe I Aarhuského dohovoru je zrejmé,
ţe udeľovanie výnimiek z ust. § 35 zákona č. 543/2002 Z.z. nespadá do okruhu činností,
v ktorých je zaručená účasť verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala
vo svojom vnútroštátnom práve úpravu, ktorou by určila, ţe udeľovanie výnimiek podľa
§ 35 zákona č. 543/2002 Z.z. podlieha ustanoveniam Aarhuského dohovoru. Z uvedeného
teda vyplýva, ţe čl. 9 Aarhuského dohovoru (na ktorý sa ţalobca odvoláva) je aplikovateľný
aţ prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená ţe nie je priamo aplikovateľný.
Podľa názoru krajského súdu, ani logickým ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2
Aarhuského dohovoru nemoţno dôjsť k záveru, ţe by ţalobcovi priamo Aarhuským
dohovorom mohlo vzniknúť právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení
účastníka konania. Uvedené ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať
vo svojom vnútroštátnom práve také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup
k procesu preskúmavania rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom
v prípadoch činností uvedených v čl. 6 Aarhuského dohovoru. Aarhuský dohovor teda ukladá
stranám (štátom) prijať zákonnú úpravu, na základe ktorej umoţní zainteresovanej verejnosti
zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným
orgánom, napr. prokuratúrou. Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov
s článkami Aarhuského dohovoru, priebeţného hodnotenia jeho vykonávania, sa podľa
čl. 10 strany Aarhuského dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach. Časový horizont,
v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa poţiadaviek Aarhuského dohovoru
určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského
dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom v správnom konaní, pretoţe nebol splnený
predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z.), nejedná
sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru ani o rozhodnutie, ktoré
je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca, v zastúpení advokátkou, včas odvolanie
a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu
vyhovie. Namietal, ţe v konaní pred správnymi orgánmi sa doţadoval priznania postavenia
účastníka konania na základe článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a porušenie svojich práv
rozhodnutím ţalovaného aj prvostupňového správneho orgánu vyvodzoval z porušenia práv
zakotvených v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, teda mal mať prístup k správnemu
alebo súdnemu konaniu, umoţňujúce mu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom Slovenskej republiky
v oblasti ţivotného prostredia. Ţalobca svoje právo byť účastníkom konania v konaniach
vedených pred prvostupňovým správnym orgánom aj ţalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umoţňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
V právnom poriadku Slovenskej republiky zodpovedá takému postaveniu, ktoré
umoţňuje napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia len postavenie účastníka
konania (správneho alebo súdneho). Len takéto procesné postavenie umoţňuje,
či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní, napadnúť úkony a opomenutia
orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a ţaloby v správnom
súdnictve pokiaľ ide o napadnutie úkonov orgánov verejnej správy rozhodujúcich
v poslednom stupni. Ustanovenie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne zaručuje
verejnosti prístup ku konaniu správnemu alebo súdnemu, ktorý v sebe zahŕňa aj moţnosť
napadnutia úkonov a opomenutí. Právo zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
moţno realizovať prostredníctvom vnútroštátnych predpisov upravujúcich správne a súdne
konanie a účasť na ňom. Práve so zreteľom na túto okolnosť sa domáhal v správnom konaní
v súlade s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. priznania postavenia účastníka konania.
Ţalobca sa teda domáhal svojho práva zakotveného v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
postupom, ktorý vnútroštátny poriadok Slovenskej republiky umoţňuje.
So zreteľom na skutočnosť, ţe Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1840
zo dňa 23.09.2005 rozhodla, ţe Aarhuský dohovor je zmluvou, ktorá má prednosť pred
zákonmi, zaradila uvedený dohovor do jednej z kategórií vymenovaných v článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky. Nie je preto moţné následnou interpretáciou urobiť záver
o tom, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach. So zreteľom na ustanovenie
zákona č. 1/1993 Z.z., je takáto kvalifikácia zmluvy záväzná, nie je moţné ju meniť
interpretáciou. Ak by orgán aplikujúci právo, v konkrétnom prípade Aarhuský dohovor,
zastával názor, ţe Aarhuský dohovor nie je zmluvou o ľudských právach a slobodách, potom
by tento výklad bol neobhájiteľný so zreteľom na skutočnosť, ţe uvedený dohovor nemoţno
zaradiť do ţiadnej inej kategórie medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom.
Túto skutočnosť povaţuje ţalobca za zásadnú. Charakter Aarhuského dohovoru ako
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach so zreteľom na rozhodnutie Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 nie je moţné spochybniť. Medzinárodná
zmluva o ľudských právach a základných slobodách nemusí zakladať práva a povinnosti
fyzických osôb, nemusí byť zmluvou, na vykonanie ktorej nie je potrebný zákon, ale zároveň
je zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, pričom táto jej prednosť
vyplýva z rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky, podmieneného skutočnosťou,
ţe ide o zmluvu o ľudských právach a slobodách. Medzinárodné zmluvy o ľudských právach
a slobodách vo všeobecnosti nezakladajú konkrétne práva a povinnosti fyzických osôb, ale
priznávajú ľudské práva a základné slobody, ktoré sú zmluvné strany povinné zabezpečiť
a zaručiť ich ochranu kaţdému, na koho sa tieto medzinárodné zmluvy vzťahujú.
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a slobodách vyjadrujú základné princípy
postavenia určitých subjektov, ktoré by mali byť zakaţdým rešpektované pri akejkoľvek
činnosti vykonávanej štátnymi orgánmi a to či uţ zákonodarnej, správnej alebo súdnej.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti posudzujúc iné
medzinárodné dohovory o ľudských právach o základných slobodách vychádzal z jediného
logického výkladu, a to ţe pokiaľ je v medzinárodnej zmluve zakotvený pozitívny záväzok
štátu zabezpečiť určité právo označeným osobám, zodpovedá tomu ľudské právo takejto
osoby. Ţalobca poukázal na čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 47/97 a čl. 19 Dohovoru o právach dieťaťa a rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 4/02.
Dňa 15.10.2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení
Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), v ktorom bolo novelizované ust. § 250 ods. 1
OSP a to tak, ţe táto novela rozšírila okruh osôb – účastníkov konania podľa V. časti OSP
(Správne súdnictvo) tak, ţe súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania „účastníka
správneho konania“, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho
rozhodnutia dotknuté. Podľa dôvodovej správy k novele OSP, cieľom zmeny ustanovenia
§ 250 ods. 1 OSP bolo umoţniť plnohodnotne sa zúčastniť súdneho konania aj „účastníkovi
správneho konania“, ktorý nie je ţalobcom. Dôvodová správa uvádza, ţe právna úprava
je reakciou na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Z uvedeného moţno vyvodiť záver,
ţe pokiaľ by ţalobca ako občianske zdruţenie so vzťahom k ţivotnému prostrediu mal
v správnom konaní postavenie len zúčastnenej osoby a nie „účastníka správneho konania“,
súdy by ho nemohli pribrať do konania v zmysle § 250 ods. 1 OSP a to napriek tomu,
ţe novela predmetného ustanovenia bola uskutočnená práve z dôvodu reagovať
na poţiadavky Aarhuského dohovoru. Predmetné ustanovenie by bolo v tomto smere
neaplikovateľné a mienený úmysel zákonodarcu reagovať na poţiadavky Aarhuského
dohovoru by zostal nenaplnený.
So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, ako aj dôvody uvedené v ţalobe
proti rozhodnutiu ţalovaného, je ţalobca toho názoru, ţe jediným postupom ţalovaného
aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý by rešpektoval ustanovenie článku 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky, by bolo v rámci platných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb.
priznať ţalobcovi postavenie účastníka konania. Len práva účastníka konania umoţňujú
ţalobcovi realizovať práva zakotvené v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.
Ţalobca ako prílohu odvolania predloţil uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 789
zo dňa 21.08.2003 k analýze kategorizácie medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 4 a čl. 7
ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým vzala na vedomie analýzu kategorizácie
medzinárodných zmlúv podľa čl. 7 ods. 4 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorej
vyplýva, ţe ako zmluva o ľudských právach by mala byť klasifikovaná zmluva, ktorá
sa dotýka základných práv a slobôd upravených v Druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky
alebo s takýmito právami a slobodami súvisiacimi, alebo ktorá sa dotýka základných práv
alebo slobôd, ktorou je Slovenská republika viazaná. Z obsahu článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru vyplýva, ţe tento sa týka práv zakotvených v článku 44 Ústavy Slovenskej
republiky a v spojení s ním aj v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Ţalobca ďalej
predloţil ako prílohu odvolania Doloţku prednosti medzinárodnej zmluvy (Aarhuského
dohovoru) pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky), z ktorej vyplýva,
ţe predkladateľ – ţalovaný predloţil túto zmluvu ako zmluvu o ľudských právach.
III.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, ţe v danom prípade nebola splnená podmienka
podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru na to, aby sa ţalobca stal účastníkom konania,
pretoţe nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona
č. 543/2002 Z.z.), nejedná sa o rozhodnutie podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ani
o rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom. Článkom 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru je daná moţnosť verejnosti napadnúť akékoľvek porušenie právnych predpisov
v oblasti ţivotného prostredia, ktorého sa dopustil buď orgán verejnej moci alebo akákoľvek
fyzická alebo právnická osoba. Preskúmanie úkonu alebo opomenutia, ktoré je v rozpore
s vnútroštátnym právom môţe vykonať štátny orgán alebo súd. Podľa implementačného
sprievodcu k Aarhuskému dohovoru nemá Aarhuský dohovor vplyv na právo zmluvných
strán (strán Aarhuského dohovoru) ustanoviť kritériá, na základe ktorých môţu mať členovia
verejnosti prístup ku konaniam o vymáhaní práva ţivotného prostredia. Tento záväzok môţe
byť splnený napríklad ustanovením moţnosti iniciovať správne konanie (podnet
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, podnet na podanie protestu
prokurátora).
Ďalej poukázal na to, ţe súd prvého stupňa v písomnom odôvodnení rozsudku
a ani ţalovaný nikdy nespochybnil, ţe v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú
zmluvu o ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Vyplýva to z uznesenia Národnej rady Slovenskej
republiky č. 1840 zo dňa 23.09.2005 a z doloţky prednosti. V doloţke prednosti je tieţ
uvedené, ţe ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a súčasne
o medzinárodnú zmluvu, ktorá neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo
právnických osôb. Práve táto charakteristika má zásadný význam pre posúdenie priameho
účinku medzinárodnej zmluvy.
Zásada prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky znamená, ţe v prípade rozporu medzi obsahom platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky, a ktorá bola riadne ratifikovaná
a vyhlásená predpísaným spôsobom a zákonom, nepouţije orgán aplikujúci právo zákon,
ale medzinárodnú zmluvu. Zároveň sa však inštitút prednosti môţe logicky vzťahovať
len na tie medzinárodné zmluvy, ktoré sú aspoň v časti spôsobilé na priamu aplikáciu,
čiţe len na medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon
ani iný všeobecne záväzný právny predpis.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta
prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3
veta prvá OSP zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave tak, ţe rozhodnutie
ţalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím ţalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. a/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
V prejednávanej veci bolo sporné, či ţalobca ako zdruţenie, ktorého cieľom je ochrana
ţivotného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa povolenia výnimiek podľa zákona
č. 543/2002 Z.z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa ţalobca domáhal na základe
Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.
Podľa § 81 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010,
účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených
v odseku 2 len ţiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie
súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má
byť zoologická záhrada umiestnená. Zdruţenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom
činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi
svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7,
je zúčastnenou osobou.
Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môţu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom
konania je aj ten, kto tvrdí, ţe môţe byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených
záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to aţ do času, kým sa preukáţe opak.
Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný
zákon také postavenie priznáva.
Podľa § 15a ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môţe ustanoviť, za akých
podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba neţ účastník
konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).
Podľa § 15a ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť
sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môţe ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Podľa článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, kaţdá strana, v rámci svojho
vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti
a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne,
b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany
upravujúce správne konanie poţadujú ako predbeţnú podmienku,
mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým
a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú
zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6
a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.
O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté
v súlade s poţiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej
verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru.
Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa poţiadavky
uvedené v článku 2 ods. 5 povaţuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie
budú povaţované za také, ktorých práva môţu byť porušené na účely písmena b/.
Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú moţnosť predbeţného
preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá poţiadavka uplatnenia správneho
preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto poţiadavka vyplýva z vnútroštátneho
práva.
Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté
procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá strana zabezpečí, ak sú splnené
podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali
prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia.
Podľa § 250 ods. 2 OSP, ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať ţalobu môţe aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
V správnom konaní, vo veci ţiadosti P. S. L., so sídlom Ţ., o povolenie výnimiek zo
zakázaných činností podľa § 16 ods. 1 písm. b/ a f/ zákona č. 543/2002 Z.z., zasiahnuť do
lesného porastu a poškodiť vegetačný a pôdny kryt a rušiť pokoj a ticho v súvislosti
s vykonaním opatrení v boji proti podkôrnemu hmyzu v jednotkách priestorového rozdelenia
lesa, ktoré sa nachádzajú v prírodnej rezervácii Skalka s piatym stupňom ochrany, bol
v zmysle § 82 ods. 3 prvá veta zákona č. 543/2002 Z.z. účastníkom konania len ţiadateľ.
Ţalobca mal v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby
v zmysle § 82 ods. 3 tretia veta zákona č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010.
Ţalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, ţe procesné postavenie zúčastnenej osoby
mu neumoţňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
12 3 Sţp/47/2009
napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym
právom v oblasti ţivotného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho
alebo súdneho) mu umoţňuje, či uţ v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní
napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné
prostriedky a ţaloby v správnom súdnictve.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sţp/41/2009 zo dňa
22.06.2009 predloţil Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 234 Zmluvy o zaloţení
Európskeho spoločenstva nasledujúce predbeţné otázky:
1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn., že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?
Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol,
ţe „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom
procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene
Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá
priamy účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad
procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho
opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý bude v čo najväčšej moţnej miere v súlade tak s
13 3 Sţp/47/2009
cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv
poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je
L. Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo
byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia.“
Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 aţ 50 rozsudku uviedol:
,,Je potrebné konštatovať, ţe ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
neobsahujú ţiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, ţe by sa ňou priamo musela riadiť
právna situácia jednotlivcov. Keďţe práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia
verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“,
znamená to, ţe toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov
tomu, ţe dôjde k vydaniu neskoršieho aktu.
Je však potrebné uviesť, ţe cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne,
je umoţniť zabezpečiť účinnú ochranu ţivotného prostredia.
V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleţí právnemu
poriadku kaţdého členského štátu upraviť procesné podmienky ţalôb určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú
v kaţdom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä
rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45).
V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky ţalôb
určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce
sa podobných ţalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemoţniť
alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity)
(rozsudok Impact, uţ citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra).
Nemoţno si preto predstaviť, ţe by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva
Únie v oblasti ţivotného prostredia, bol moţný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3
14 3 Sţp/47/2009
Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemoţnosť alebo veľkú obtiaţnosť
výkonu práv zverených právom Únie.
Z toho vyplýva, ţe keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou
o biotopoch (pozri niţšie), prináleţí vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú
súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva ţivotného
prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej moţnej
miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“
Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup
k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí
súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom
v oblasti ţivotného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené
podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný
priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, ţe príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov
vyplývajúcich z tohto článku a ţe stanovia za akých podmienok má verejnosť prístup
k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu.
Zákon č. 543/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával ţalobcovi,
zdruţeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana ţivotného prostredia, v konaní o povolenie
výnimiek podľa zákona č. 543/2002 Z.z., postavenie zúčastnenej osoby. Ţalobca v správnom
konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôţe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré
by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti ţivotného prostredia podať odvolanie a potom
v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani ţalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu
správneho orgánu.
Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011,
aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie,
s cieľom umoţniť účinnú ochranu ţivotného prostredia, je potrebné v správnom konaní
postupovať tak, aby ţalobca ako zdruţenie na ochranu ţivotného prostredia mohol podať
ţalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom
Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka správneho konania.
Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie poukazujúc na § 17 a § 22 zákona
č. 543/2002 Z.z., Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3S 206/2008-69 zo dňa 10.03.2009 zmenil tak, ţe zrušil rozhodnutie
ţalovaného č. 10796/2008-2.1 zo dňa 27.10.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
Krajského úradu ţivotného prostredia v Prešove č. 1/2008/01057-011/SJ zo dňa 26.08.2008
a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení
s § 224 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal ţalobcovi, ktorý mal
v konaní úspech právo na náhradu trov konania.
Ţalobca si podaním zo dňa 13.11.2008, doručeným krajskému súdu dňa 18.11.2008,
na náhradu uplatnil trovy konania na súde prvého stupňa, a to trovy právneho zastúpenia
za dva úkony právnej sluţby: prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 1 465,- Sk, ţaloba
zo dňa 30.10.2008 vo výške 1 465,- Sk, 2x reţijný paušál vo výške 2x 190,- Sk, spolu
3 310,- Sk + 19% DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na súde prvého stupňa vo výške
3 938,9 Sk, t.j. 130,75 €. Trovy právneho zastúpenia boli uplatnené a priznané v súlade
s § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení účinnom v čase vykonania právnych sluţieb.
Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde si úspešný ţalobca uplatnil v odvolaní
zo dňa 29.04.2009, doručenom krajskému súdu dňa 29.04.2009, za 1 úkon právnej sluţby -
odvolanie zo dňa 29.04.2009 vo výške 53,49 € a reţijný paušál 6,95 €, spolu 60,44 + 19%
DPH, celkom trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde vo výške 71,92 €, pričom boli
uplatnené a priznané podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania právnej sluţby.
Celkom boli priznané ţalobcovi na náhradu tieto trovy konania 130,75 € + 71,92 € =
202,67 €, ktoré je povinný zaplatiť ţalovaný na účet JUDr. I. R. č. účtu: X vedený v S. S., a.s.,
VS: X.
Ţalobcovi súd nepriznal na náhradu odmenu za jeden úkon právnej sluţby, ktorý
si uplatnil v písomnom podaní zo dňa 22.07.2011, a to podanie návrhu na prerušenie konania
zo dňa 28.09.2009, uplatnený vo výške jednej polovice výpočtového základu podľa § 11 ods.
3 citovanej vyhlášky, t.j. 57,95 € a reţijný paušál 6,95 € spojený s uvedeným úkonom, keďţe
takéto podanie súd nevyţadoval a o skutočnosti, či je potrebné konanie prerušiť podľa § 109
ods. 2 písm. c/ OSP v spojení s § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, rozhoduje aj bez návrhu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 02. augusta 2011
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková