Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
b5b/364190.f5d0c1.pdf
PDF · 179.91 KB
No categories available
10Sža/33/2011
Najvyšší súd 10Sža/33/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: T. I., alias A. H. A., narodeného X, bez cestovných
dokladov, evidenčné číslo: A., štátneho príslušníka Alžírskej demokratickej ľudovej republiky
(ďalej len Alžírsko), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom A., aktuálne
naposledy s miestom pobytu Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky R., zastúpeného JUDr. K. B., pracovníčkou S. so sídlom M., proti
odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-259-36/PO-Ž-
2010 zo dňa 9.novembra 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 9Saz/83/2010-27 zo dňa 30. marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/83/2010-27 zo dňa 30. marca 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-259-36/PO-Ž/2010 zo dňa 9. novembra 2010 v napadnutej časti,
ktorou navrhovateľovi nebola poskytnutá doplnková ochrana podľa ustanovenia § 13c ods. 1
a § 20 ods.4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle). O trovách konania rozhodol krajský súd tak,
že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.
Krajský súd k (nepriamo vyslovenej) námietke nedostatočne zisteného stavu veci
uviedol, že námietka nie je dôvodná. Odporca navrhovateľa vypočul v priebehu azylového
vstupného konania ako i doplňujúcich pohovorov, o.i. aj k otázke jeho prípadného trestného
stíhania v krajine pôvodu, resp. k otázke neľudského či ponižujúceho zaobchádzania.
V priebehu týchto pohovorov navrhovateľ zhodne vypovedal, že nebol v minulosti nikdy
trestne stíhaný. Počas prvých dvoch pohovor uvádzal, že je príslušníkom Palestíny.
V priebehu druhého a tretieho doplňujúceho pohovoru uviedol, že je alžírskym štátnym
občanom, čo dokladoval fotokópiami svojho občianskeho preukazu, potvrdením o osobnom
stave a odpisom rodného listu. Zhodne uviedol, že nebol objektom žiadneho zlého,
neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Ako dôvod svojho odchodu z Alžírska uviedol
svoju obavu o život, keďže by počas vojenskej (základnej) služby mohol byť vyslaný
do bojových akcií proti teroristom. Odporca tiež vyhľadal a do administratívneho spisu založil
správy o Alžírsku pochádzajúce z rôznych zdrojov zamerané tak na všeobecnú bezpečnostnú
situáciu v tejto krajine, ako aj na prípadné bezpečnostné riziká alžírskych repatriantov, včítane
neúspešných žiadateľov o azyl. Zdroje týchto informácií riadne konkretizoval v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu týmto svojím konaním postupoval v súlade
s príslušnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ako aj so zákonom
azyle. Vyhľadané a do spisu založené informácie dávajú dostatočný obraz o všeobecnej
situácii v krajine pôvodu navrhovateľa, osobitne aj o zaobchádzaní alžírskych štátnych
orgánov s alžírskymi navrátilcami.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci – výroku o neposkytnutí doplnkovej
ochrany navrhovateľovi - krajský súd uviedol, že z navrhovateľových výpovedí,
uskutočnených v priebehu azylového konania vyplýva, že tento nebol nikdy trestne stíhaný
a ani odsúdený. Logicky mu teda nehrozí trest smrti. Navrhovateľovi nehrozí ani jeho
uloženie za nenastúpenie vojenskej služby, nakoľko za tento trestný čin stanovuje alžírsky
Vojenský trestný zákon trest odňatia slobody v rozpätí 6 mesiacov do 5 rokov, resp. podľa
iného zdroja do 3 rokov, alebo je páchateľ potrestaný 18 mesiacmi vojenskej služby – teda
ako trest sa ukladá samotný výkon vojenskej služby, ktorá podľa zákona trvá 18 mesiacov.
Navrhovateľ nebol podľa vlastného udania nikdy objektom neľudského či ponižujúceho
zaobchádzania a to ani zo strany štátnych či neštátnych subjektov. Ako to tiež vyplýva
zo založených správ, alžírski navrátilci, včítane neúspešných žiadateľov o azyl nie sú
objektom zlého zaobchádzania. Zo založených správ tiež vyplýva, že nikto z alžírskych
repatriantov, resp. okruhu ich príbuzných sa na postup alžírskych úradov pri ich návratoch
nesťažoval. Súd poznamenal, že ani prípadné trestné stíhanie navrhovateľa za jeho
nenastúpenie na vojenskú službu nie je možné považovať za zlé zaobchádzanie, nakoľko je
zvrchovaným oprávnením každého štátu upraviť postih za takýto čin, ktorý môže byť
pokladaný za trestný. V Alžírsku tiež niet medzinárodného či vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že výrok rozhodnutia odporcu je
potrebné potvrdiť ako správny a zákonný.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby rozhodnutie
odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa
jeho názoru odporca vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nakoľko v prípade návratu by
bol vystavený hrozbe vážneho bezprávia.
Poukázal na to, že ako dôvod jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol obavu o svoj život
a osobnú slobodu a hlavne veľmi zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu. Hlavným
dôvodom bola skutočnosť, že sa vyhýbal nástupu na vojenskú službu, nakoľko príslušníci
armády sú nasadzovaný proti teroristickým skupinám a množstvo vojakov zahynulo
pri teroristických útokoch na vojenské ciele. Ako vojak by bol ohrozený na živote.
Nenastúpenie na základnú vojenskú službu je považované za trestný čin, za ktorý by mu
v prípade návratu hrozil trest. Po prevzatí povolávacieho rozkazu sa začal obávať o život
a rozhodol sa ukrývať a opustiť krajinu pôvodu.
Taktiež poukázal na skutočnosť, že bezpečnostná situácia v Alžírsku je veľmi zlá.
Alžírsko bolo zaradené na čiernu listinu krajín, v ktorých je najväčšie nebezpečenstvo
teroristických útokov. Oficiálne ozbrojené zložky sa síce snažia potláčať takéto aktivity
teroristov, no zatiaľ viac menej bez úspechu. Množia sa tam bombové útoky samovražedných
atentátnikov, ako aj cielené útoky militantných teroristických skupín na vojsko, či civilistov.
Okrem iného je v správach uvedené, že nútený návrat neúspešných žiadateľov o udelenie
azylu je nebezpečný, nakoľko sú vo všeobecnosti podozrievaní zo spolupráce s teroristami.
Vo vyjadrení UNHCR sa uvádza, že môžu byť takíto ľudia po príchode vystavení
prenasledovaniu. V Alžírsku sa aplikuje mučenie, hoci je to v rozpore s medzinárodnými
dokumentmi na ochranu ľudských práv a slobôd.
Podľa jeho názoru informácie, ktoré sú obsahom spisu v správnom konaní obsahujú
skutočnosti, ktoré odôvodňujú poskytnutie doplnkovej ochrany. Bezpečnostná situácia je
skutočne alarmujúca. Armáda je nasadzovaná proti teroristom, armáda, vojaci a vojenské
budovy sú častým cieľom teroristov a to za tým účelom, aby destabilizovali vládu v Alžírsku.
Krajský súd v Bratislave nesprávne právne vec posúdil a v konaní pred odporcom
mala byť navrhovateľovi poskytnutá doplnková ochrana počas existencie vážneho bezprávia.
Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol,
že navrhovateľ v podanom opravnom prostriedku opakuje len dôvody uvádzané
navrhovateľom v priebehu azylového konania. Menovaný nenastúpil na základnú vojenskú
službu, preto mu po návrate do krajiny pôvodu hrozí trest. Uloženie takéhoto trestu však
nemožno považovať za prenasledovanie. Taktiež celkovú navrhovateľovu dôveryhodnosť
znížila aj skutočnosť, keď pôvodne vystupoval v konaní ako štátny príslušník Libanonu,
ktorý žiadal o udelenie azylu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 3. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a/ manželovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec
so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b/ slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
alebo osoby podľa písmena a/ do 18 rokov ich veku alebo
c/ rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov (ods. 1).
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území
Slovenskej republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená
povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí
doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky
ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ
o krajine pôvodu (Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR – Alžírsko,
analýzy krajín pôvodu z 2. septembra 2010, 14. júla 2010, 5. februára 2010, 8. septembra
2006, MZ USA – Alžírsko, Správa o dodržiavaní ľudských práv za rok 2009, ako aj ďalšie
verejne dostupné informačné zdroje), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú
politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré
navrhovateľ žiadal o udelenie azylu a o poskytnutie doplnkovej ochrany.
Ako vyplynulo z obsahu administratívneho spisu navrhovateľ ako A. H. A., narodený
X. v Libanone, palestínskej štátnej príslušnosti a arabskej národnosti, požiadal 15. mája 2010
pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu alebo
o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu, že v Libanone sú neustále
ozbrojené nepokoje. Má strach o svoj život a preto chce zostať žiť na Slovensku.
Za účelom zdôvodnenia žiadosti boli s ním vykonané vstupné pohovory 15. mája 2010
a 27. mája 2010, v ktorých uviedol, že je Palestínčan, narodený a žijúci v Libanone. Dňa
18. augusta 2010 a 10. septembra 2010 boli s navrhovateľom vykonané ďalšie doplňujúce
pohovory. V nich uviedol, že v predchádzajúcich pohovoroch nehovoril pravdu, pretože jeden
Tunisan, s ktorým sa po ceste stretol, mu poradil, že ako Palestínčan má väčšie šance
na získanie medzinárodnej formy ochrany v zahraničí a nebude vrátený do krajiny pôvodu.
V ostatných dvoch pohovoroch teda uviedol, že sa volá T. I., narodený X, že je alžírskej
štátnej príslušnosti a barbarskej národnosti. Ako dôvod svojej žiadosti o azyl uviedol obavu
pred možným trestom za vyhýbanie sa povinnej vojenskej službe. Svoje konanie odôvodnil
tým, že v Alžírsku pôsobia rôzne teroristické skupiny bojujúce proti alžírskej vláde, proti
ktorým sú nasadzovaní príslušníci alžírskej armády. Preto sa rozhodol vyhýbať nástupu
na základnú vojenskú službu.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi doplnkovú ochranu poukázal
na to, že z výpovede navrhovateľa jednoznačne vyplynulo, že nikdy nebolo proti nemu
vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný a nebolo preukázané, že by
mal v krajine pôvodu nejaké problémy s alžírskymi štátnymi orgánmi. Uviedol, že podľa
alžírskych zákonov každý občan, ktorý užíva svoje občianske a politické práva, má právo si
slobodne vybrať miesto svojho pobytu a slobodne sa pohybovať po národnom teritóriu.
Napriek občasným teroristickým útokom, spáchaných vo viacerých oblastiach krajiny, nebol
v ostatnom období žiaden región Alžírska označený ako nebezpečný.
Odporca v rozhodnutí poukázal na to, že z informácií o krajine pôvodu vyplýva,
že v prípade neúspešných žiadateľov o azyl a ich návratu do Alžírska neexistuje žiaden dôkaz,
že by boli vystavení zaobchádzaniu rovnajúcemu sa perzekúcii zo strany úradov. Takisto
v Alžírsku neprebieha žiaden ozbrojený konflikt a v prípade navrhovateľa nebolo ničím
hodnoverným preukázané, že by bol v krajine pôvodu vystavený mučeniu, neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nie je dôvod sa domnievať, že v prípade jeho
návratu do Alžírska by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, tak ako to vyplýva
zo zákona o azyle.
Odporca v rozhodnutí popisoval spoločensko-politickú situáciu v krajine pôvodu
navrhovateľa s odkazom na zdroje informácií, z ktorých informácie čerpal.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj
krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom,
že dôvody navrhovateľa nemožno považovať za dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Krajský súd nepochybil, ak takého rozhodnutie považoval za zákonné.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom
vykonal príslušné skutkové zistenia.
Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné považovať za správny právny záver
správneho orgánu i krajského súdu, že neboli dané predpoklady pre udelenie doplnkovej
ochrany na území Slovenskej republiky, pretože dôvody navrhovateľa nebolo možné
považovať za také, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle.
Odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu v časti, ktorou nebola poskytnutá
doplnková ochrana, potvrdil. Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo
potrebné považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako
vecne správny podľa § 219 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi,
ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca
nemá zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 3. augusta 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková