Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
e92/363928.1831dc.pdf
PDF · 127.59 KB
No categories available
8Sžf/38/2010
Najvyšší súd 8Sžf/38/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Zuzany Ďurišovej a z členov JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Adamcovej
v právnej veci ţalobcu: Ing. J. Ď., bytom K. X., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
V./H. s.r.o., so sídlom H. X., T., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného
zo dňa 10. marca 2009 č. I/227/2263-31175/2009/990271-r, č. I/227/2265-
30922/2009/990271-r, č. I/227/2266-29012/2009/990271-r, č. I/227/2268-
28923/2009/990271-r, č. I/227/2269-28813/2009/990271-r, č. I/227/2271-
28722/2009/990271-r a č. I/227/2262-28021/2009/990271-r, na odvolanie ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/52/2009-80 zo dňa 13. mája 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.
14S/52/2009-80 zo dňa 13. mája 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ţalovaný rozhodnutiami č. I/227/2263-31175/2009/990271-r, č. I/227/2265-
-30922/2009/990271-r, č. I/227/2266-29012/2009/990271-r, č. I/227/2268-
-28923/2009/990271-r, č. I/227/2269-28813/2009/990271-r, č. I/227/2271-
-28722/2009/990271-r a č. I/227/2262-28021/2009/990271-r zo dňa 10.3.2009
potvrdil odvolaniami napadnuté dodatočné platobné výmery Daňového úradu Trnava
zo dňa 22.12.2008, ktorými bol ţalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobia november 2005 vo výške 5382,99 €, september 2005 vo výške
5791,84 €, august 2005 vo výške 4796,82 €, júl 2005 vo výške 8325,57 €, jún 2005 vo výške
5685,65 €, apríl 2005 vo výške 6320,75 € a január 2005 vo výške 5525,89 €.
V obsahovo zhodnom odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol, ţe Daňový úrad Trnava
ako miestne príslušný správca dane vykonal u ţalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie január aţ december 2005 a na základe jej výsledkov mu vyrubil
rozdiel na dani z pridanej hodnoty za jednotlivé mesiace roku 2005. Daňový subjekt navrhol
určiť výšku odpočítania DPH dohodou, pretoţe nie sú k dispozícii všetky doklady, z ktorých
nárok na odpočítanie DPH vzniká. S odkazom na relevantné ustanovenia § 49 ods. l a 2, § 51
ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
ţalovaný uviedol, ţe na uplatnené sumy odpočítania DPH daňový subjekt nepredloţil faktúry
od platiteľa v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, ktoré sú zákonnou podmienkou
moţnosti uplatnenia práva odpočítať DPH a ktoré by preukazovali, ţe odpočítanú DPH
pouţije daňový subjekt na účely svojho podnikania ako platiteľ. Tým nepreukázal, aké tovary
a sluţby boli alebo mali byť platiteľovi dodané v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH,
nepreukázal či bola DPH voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a sluţieb, ktoré boli alebo mali byť platiteľovi dodané v zmysle § 49 ods. 2 písm. a/ zákona
o DPH a taktieţ nepreukázal vznik daňovej povinnosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH.
Pretoţe zákon o DPH jednoznačne stanovuje podmienky na odpočítanie DPH, nemoţno
výšku odpočítateľnej DPH určovať dohodou, ako to poţadoval ţalobca.
II.
Proti týmto rozhodnutiam ţalovaného podal ţalobca ţaloby, ktoré Krajský súd
v Trnave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci spojil na spoločné
prerokovanie a rozhodnutie. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ţalovaného v rozsahu
a z dôvodov uvedených v ţalobách, ako aj konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, dospel
k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku s poukazom na relevantné ustanovenia zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov uviedol, ţe
z pripojeného administratívneho spisu zistil, ţe daňové orgány vykonali dokazovanie
v dostatočnom rozsahu a vyvodili z neho správny právny záver, s ktorým sa súd stotoţnil.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca v ţalobách poukazuje na to, ţe Š. J.,
poverená ţalobcom spracovávaním podkladov pre odvody daní a poverená vykonávaním
všetkých úhrad pre ţalobcu bola uznaná vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery.
Účtovné doklady podľa tvrdenia ţalobcu za obdobie rokov 2003 aţ 2006 zničila. K tomu súd
uviedol, ţe zodpovednosť za plnenie daňových povinností má výlučne daňový subjekt, táto
zodpovednosť je daná objektívne a nemoţno ju prenášať za konanie tretej osoby na štát.
Okrem toho, Š. J. bola právoplatne uznaná vinnou za trestný čin sprenevery, ktorého sa
dopustila prisvojením si finančných prostriedkov ţalobcu, a nie zničením alebo prisvojením si
účtovníctva ţalobcu. K námietke, ţe ţalovaný mal postupovať pri určení výšky dane dohodou
podľa § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších
predpisov alebo ak by k dohode nedošlo, určením dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods. 6
cit. zákona súd uviedol, ţe daňový orgán je iba oprávnený, nie však povinný určiť daň
dohodou alebo pouţiť pomôcky. V tomto prípade mal správca dane k dispozícii evidenciu
DPH ako aj mnoţstvo prvotných dokladov a preto bolo moţné určiť daň na základe
predloţených listín.
Z týchto dôvodov krajský súd dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutia sú vecne
správne, preto ţalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, ţe neúspešnému
ţalobcovi ich náhradu nepriznal.
III.
Proti uvedenému rozsudku podal ţalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie
s odôvodnením, ţe napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
súd neúplné zistil skutkový stav a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, ţe
správny orgán nepostupoval v predmetnom daňovom konaní v súlade so základnými
zásadami daňového konania v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
v znení neskorších predpisov, čím bolo porušené právo ţalobcu na správny výber dane.
Ţalovaný správny orgán ani súd nevzali do úvahy, ţe ţalobca z objektívnych dôvodov
nemohol preukázať splnenie podmienky na odpočet DPH v zmysle ustanovení § 49 a § 51
zákona o DPH, pretoţe z dôvodu spáchania trestného činu jeho bývalej zamestnankyne
nedisponuje daňovými dokladmi, ktoré správca dane poţaduje. Odcudzenie účtovných
dokladov Š. J. zhodne potvrdili výpovede viacerých svedkov v trestnom konaní. Pri
rekonštrukcii účtovného obdobia za rok 2005 ţalobca zistil, ţe v účtovníctve chýba také
mnoţstvo dokladov, pre ktoré nie je moţné, aby relevantne a objektívne zdokladoval správnu
výšku daňovej povinnosti len na základe tohto účtovníctva. Správca dane tak u dani z príjmov
za rok 2005 pristúpil k dohode o výške dane z príjmov v zmysle ust. § 29 ods. 5 zákona
o správe daní a poplatkov a daňovú povinnosť ţalobcu vypočítal na základe hospodárskych
výsledkov ţalobcu v roku 2006. Ţalobca navrhoval aj u dane z pridanej hodnoty určiť jej
výšku dohodou, pričom navrhol konkrétny spôsob určenia výšky dane, čo ţalovaný
neakceptoval. Ţalobca nepopiera, ţe správca dane nemá zákonnú povinnosť postupovať
v daňovom konaní podľa ust. § 29 ods. 5 a 6 zákona o DPH, ale podľa základných zásad
daňového konania má pri vyţadovaní plnenia povinností daňovými subjektmi pouţiť len také
prostriedky, ktoré ich čo najmenej zaťaţujú a umoţňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
Nie je záujmom ţalobcu, aby strata jeho účtovných dokumentov išla na ťarchu štátneho
rozpočtu, chce len určenie primeranej daňovej povinnosti dohodou alebo podľa pomôcok, na
čo má právo v zmysle ust. § 2 ods. 1 a 2 zákona o správe daní a poplatkov. V súčasnosti
vyrubená daňová povinnosť ţalobcu nezohľadňuje dostatočne daň na vstupe, ktorú ţalobca
zaplatil svojim dodávateľom. Ţiadne ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov či zákona
o DPH nevylučuje, aby sa dohoda o výške dane či pomôcky pri určovaní správnej výšky dane
nemohli pouţiť aj pri určení správnej výšky daňovej povinnosti pri DPH. Poukázal tieţ na
ustálenú judikatúru českých súdov, z ktorej moţno vyvodiť, ţe ak daňovú povinnosť nemoţno
určiť dokazovaním, môţe správca dane s daňovým subjektom základ dane a daň dohodnúť,
resp. ju stanoviť podľa pomôcok. Ku konštatovaniu ţalovaného, ţe výšku odpočítateľnej DPH
nemoţno určovať dohodou, nakoľko zákon o DPH jednoznačne stanovuje podmienky na
odpočítanie DPH uviedol, ţe ţalovaný nevzal do úvahy špecifikum prípadu, kedy ţalobca
svoju povinnosť nebol schopný splniť z objektívnych dôvodov. Ţalovaný odoprel ţalobcovi
moţnosť pouţitia iných zákonných prostriedkov na správne a úplné zistenie dane, čím bolo
porušené jeho základné právo na správne a úplné zistenie dane v zmysle základných zásad
daňového konania. Len jednoduchou kontrolou dokladov ţalobcu pri daných okolnostiach
nemohol správca dane dôjsť k správnemu a spravodlivému určeniu výšky DPH. Navrhol
preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, ţe predmetné rozhodnutia
ţalovaného z 10.3.2009 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na skutočnosť, ţe ako to vyplýva
z rozsudku Okresného súdu Trnava č. 2T/33/2007, Š. J. sa dopustila zločinu sprenevery
prisvojením si peňaţných prostriedkov ţalobcu, a nie prisvojením si účtovníctva, alebo inej
dokumentácie ţalobcu. Z výpovedí svedkov jednoznačne nevyplýva, ţe išlo o manipuláciu
s účtovnou dokumentáciou ţalobcu, a to práve za rok 2005. Ţalobca má zákonnú povinnosť
uchovávať faktúry neporušené a čitateľné a podľa § 35 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z.
v znení neskorších predpisov bol povinný zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti
strate, zničeniu alebo poškodeniu, pričom zodpovednosť za porušenie týchto povinností je
daná objektívne a ţalobcovi nemôţe byť na prospech jeho vlastné porušenie zákona. Pripadnú
škodu môţe vymáhať od toho, kto ju svojim správaním spôsobil, avšak strata dokumentácie
ţalobcu nemôţe ísť v ţiadnom prípade na ťarchu štátneho rozpočtu. Námietky uplatnené
v odvolaní sú zhodné so ţalobnými dôvodmi, preto ţalovaný odkazuje na vyjadrenie
k ţalobám, kde sa s nimi podrobne vysporiadal. Ustanovenie § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. nezakladá povinnosť správcu dane takto postupovať, ani nárok daňového subjektu, aby
s ním bola na základe jeho návrhu daň dohodnutá, a uţ vôbec nie na stanovenie obsahu tejto
dohody. V danom prípade mal správca dane k dispozícii evidenciu dane z pridanej hodnoty
ako aj značné mnoţstvo prvotných dokladov, a preto povaţoval za moţné určiť daň na
základe predloţených listín. Ďalej uviedol, ţe pokiaľ ustanovenie § 29 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov predstavuje rámcovú úpravu procesu dokazovania, osobitný
predpis, v danom prípade zákon č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, predstavuje
špeciálnu úpravu explicitne ustanovujúcu hmotnoprávne podmienky, ktoré je potrebné zo
strany daňového subjektu preukázať, podmienky vzniku práva na odpočítanie dane
a podmienky uplatnenia práva na odpočítanie dane. Ţalovaný preto navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle
koncentračnej zásady v rozsahu uvedenom v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 OSP s pouţitím
§ 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP), keď oznámil
verejné vyhlásenie rozsudku na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, a na
úradnej tabuli najvyššieho súdu a jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie nie je
dôvodné.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu
vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu,
pričom nezistil dôvod, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočným východiskom pre vyslovenie výroku rozsudku.
Odvolací súd sa oboznámil s dodatočnými platobnými výmermi Daňového úradu
Trnava zo dňa 22.12.2008 č. 649/230/108409/08/Kotr, č. 649/230/108325/08/Kotr,
č.649/230/108318/08/Kotr, č. 649/230/108291/08/Kotr, č. 649/230/108279/08/Kotr,
č. 549/230/108246/08/Kotr a č. 549/230/108199/08/Kotr, ako aj rozhodnutiami ţalovaného
č. I/227/2263-31175/2009/990271-r, č. I/227/2265-30922/2009/990271-r, č. I/227/2266-
-29012/2009/990271-r, č. I/227/2268-28923/2009/990271-r, č. I/227/2269-
-28813/2009/990271-r, č. I/227/2271-28722/2009/990271-r a č. I/227/2262-
-28021/2009/990271-r zo dňa 10.3.2009 a z ich obsahu zistil, ţe odôvodnenie rozhodnutí
zodpovedá priebehu daňového konania. V dodatočnom platobnom výmere sú riadne ustálené
sporné skutočnosti a správca dane sa s nimi v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne
vysporiadal. Rovnako rozhodnutie ţalovaného ako odvolacieho správneho orgánu spĺňa
zákonné kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko je z neho dostatočne zrejmé, ktoré
skutočnosti boli podkladom na jeho vydanie, sú v ňom uvedené právne predpisy, na základe
ktorých ţalovaný rozhodol, ako aj jeho úvahy, ktoré viedli k prijatému záveru.
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní
postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe
daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona o správe daní),
podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti,
vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, umoţňujúce
zisťovať splnenie tejto povinnosti.
Zásadnou námietkou ţalobcu bolo tvrdenie, ţe bol rozhodnutím a postupom
ţalovaného ukrátený na svojich právach tým, ţe mu bolo odopreté právo na správne a úplné
určenie výšky dane. Tento záver vyvodzuje zo skutočnosti, ţe správca dane ani ţalovaný
nevyuţili moţnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. dohodnúť
výšku dane s daňovým subjektom, prípadne na určenie výšky DPH pouţiť pomôcky, hoci
ţalobca nebol schopný preukázať splnenie podmienok stanovených zákonom o DPH, pretoţe
z dôvodu spáchania trestného činu jeho bývalej zamestnankyne ţalobca nedisponuje
daňovými dokladmi poţadovanými správcom dane.
Odvolací súd sa však stotoţnil s argumentáciou ţalovaného, ţe ţalobca ako účtovná
jednotka a platiteľ dane bol povinný podľa § 70 ods. 1 a 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov viesť a uchovávať záznamy s údajmi
rozhodujúcimi pre správne určenie dane, podľa § 76 ods. 1 a 4 cit. zákona bol povinný
uchovávať faktúry s neporušeným obsahom a čitateľné a podľa § 35 ods. 1 zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov bol povinný zabezpečiť ochranu
účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Za porušenie
týchto povinností zodpovedá objektívne a z porušenia zákona nemôţe mať prospech, ako to
ţiada v ţalobe. Preto rozhodnutia správcu dane, ktorými vyrubil ţalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie obdobia, pričom daň určil na základe listín, ktoré
mal k dispozícii, a následné rozhodnutia ţalovaného, ktorými rozhodnutia správcu dane
potvrdil, nemoţno vyhodnotiť ako nezákonné. Daňový subjekt v týchto prípadoch neuniesol
dôkazné bremeno pri preukazovaní vzniku práva odpočítania dane a splnenie podmienok na
uplatnenie odpočítania dane v zmysle ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH, čo ale ani
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti nezakladá jeho právo na určenie výšky dane dohodou.
Vzhľadom na uvedené dospel senát najvyššieho súdu k záveru, ţe neboli naplnené ţalobcom
tvrdené odvolacie dôvody, ktoré by zakladali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku
súdu prvého stupňa, preto podľa § 250ja ods. 3 druhá veta OSP v spojení § 219 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vo výroku vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods.2 a § 142 ods. 1
OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, pretoţe
ţalobca v odvolacom konaní nebol neúspešný a ţalovaný nemá na ich náhradu zákonný
nárok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 4. augusta 2011
JUDr. Zuzana Ďurišová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská