Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/40/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A., O. X., S., IČO: X., zastúpený

advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária V. X., B., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 20. februára 2009, č. I/222/17363-99315/2008/991410-

r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2010, č. k. 1S

71/2009-44, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. jú-

na 2010, č. k. -44, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. júna 2010, č. k. -44 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného

zo 20. februára 2009, č. I/222/17363-99315/2008/991410-r, ktorým ako odvolací orgán

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu v Senci č. /Blč z 19.8.2008, ktorým

správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie

december 2004 v sume 69 816,76 € (2 103 300,00 Sk) podľa § 44 ods. 6, písm. b/ bod 1

2

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „) a uložil mu

povinnosť zaplatiť rozdiel DPH vo vyrubenej výške do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

dodatočného platobného výmeru, na účet Daňového úradu Senec.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal

preukázané, že žalovaný správny orgán vydal žalobou napadnuté rozhodnutie v súlade so

zákonom. Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri

svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 49 ods. 1, 2 písm. a/,

a až 5 o dani z pridanej hodnoty

v znení účinnom v čase zdaniteľného plnenia (ďalej len „zákon o DPH“). Krajský súd

poukázal, že podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane,

ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že tovar vyfakturovaný faktúrami č. X. zo

dňa 10.12.2004 a č. X. zo dňa 4.10.2004 dodal odberateľovi H., a.s., ktorý neobdržal faktúry

a ani dobropisy. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že dodal tovar vyfakturovaný

faktúrami č. X. zo dňa 29.9.2004 a č. X. zo dňa 29.9.2004 odberateľovi S., a.s. Krajský súd

ďalej uviedol, že podľa § 71 ods. 1 – 5 zák. o DPH, pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je

platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je

platba prijatá pred dodaním a predtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ

vyhotoví faktúru najneskôr 15 dní od vzniku daňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci

vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj

dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ

vyhotoviť jednu faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti

vzťahujúcej sa na toto dodanie tovaru alebo dodaním služby v tomto kalendárnom mesiaci.

Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je

dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 – 42 zákona o DPH. Z priebehu daňovej kontroly,

u popisu zistení ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť, že žalobca dodal

odberateľom H., a.s. a S., a.s. fakturovaný tovar. Žalobca vyhotovil pre odberateľa faktúry na

tovary, ktoré im však nikdy neboli dodané. Predmetné faktúry neboli odberateľom zaslané

a následne k nim boli vystavené dobropisy, ktoré tiež neboli odberateľom zaslané. Krajský

3

súd uviedol, že žalobca nepreukázal, prečo uvedené faktúry nezaslal odberateľom a dobropisy

boli vystavované s niekoľkomesačným oneskorením, pričom vedel, že dodávky neboli

uskutočnené. Podľa názoru krajského súdu nedošlo k opravu základe dane podľa § 25 zák.

o DPH, ale k stornovaniu vystavených dokladov, pretože bol žalobca povinný ich formou

dodatočného daňového priznania uplatniť v tom zdaňovacom období, v ktorom boli zahrnuté

vystavené faktúry. Skutočnosť, že sa nejedná o opravu základu dane podľa § 25 zákona

o DPH potvrdzuje aj § 53 ods. 1 zákona o DPH, ktorý určuje platiteľovi, ktorý odpočítal daň

na základe vystavenej faktúry (na základe ktorej bol uskutočnený zdaniteľný obchod), opraviť

odpočítanú daň, ak bola vykonaná oprava základu dane podľa § 25 zákona o DPH, ak obdrží

dobropis. Opravu odpočítanej dane vykoná platiteľ v tom zdaňovacom období, v ktorom

dostal doklad o oprave základu dane. Tieto ustanovenia úzko súvisia s § 49 zákona o DPH,

ktorý upravuje právo odpočítať daň z tovaru a služby, ktoré platiteľ použije na účel svojho

podnikania. Žalobca teda mal podať dodatočné daňové priznania k zdaňovaciemu obdobiu,

v ktorom pôvodné faktúry vyhotovil, priznal a odviedol daň, pretože sa nejednalo o opravu

základu dane podľa § 25 zákona o DPH, ale o storno faktúr. Pokiaľ žalobca poukazoval

na ustanovenia , túto námietku krajský súd považoval za irelevantnú,

keďže pre platiteľa DPH sú pre jeho zdaniteľné plnenia rozhodujúce ustanovenia zákona

o DPH. nerieši zdaniteľné plnenia ani uplatnenie dane, platiteľ musí

postupovať v súlade zo zákonom o DPH.

Krajský súd na základe obsahu spisu, vyjadrení žalobcu a žalovaného dospel k záveru,

že žalovaný správne právne vyhodnotil vec, jeho postup a rozhodnutie v rozsahu žaloby bolo

v súlade so zákonom a žalobu preto podľa zamietol.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca,

na základe ktorého žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu vráti

na ďalšie konanie. Poukázal na to, že v súlade s ustanovením

poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť dodatočného platobného

výmeru. Namietal, že správca dane nerešpektoval skutkový stav a jeho postup možno

hodnotiť ako v rozpore so základnou zásadou daňového konania zdôrazniac, že správca dane

postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní

plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej

zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Vytýkal správcovi dane, že urobil

4

nesprávny záver o tom, že k dodávke tovaru nedošlo a to na základe jednostranných vyjadrení

odberateľa. Uviedol, že z tvrdení kontrolnej skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie

tovaru, alebo že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka

tovaru neuskutočnila, alebo že by žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca ďalej poukazoval na to, že nemožno

oddeliť fungovanie DPH od právnej úpravy obchodných vzťahov. Uviedol, že Obchodný

zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné

zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v ako určitý zmluvný

typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti , ktorá sa nazýva záväzkové

vzťahy, majú v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej

zmluve účinky vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže ,

spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca

aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli

potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt

nebol splnený a teda že k dodávke tovaru nedošlo. Tvrdil, že vystavil faktúru pred potvrdením

fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH, nakoľko

následne bola dodávka zrušená, v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane

– dobropisy, a preto postupoval v súlade s ustanovením

o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným

základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom vyhotovil

doklad o oprave základu dane. Nesúhlasil so závermi daňovej kontroly o presune dobropisu

medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami. Považuje ich za účelové, aby správca dane

mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca ďalej tvrdil,

že o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení

nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil s názorom

správcu dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať

podľa zákona o DPH (zrejme mal na mysli ) a nemohol

dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať

podľa § 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu

obdobiu február 2005 a týmto spôsobom si daň uplatniť späť. Vytýkal správcovi dane, keď

konštatoval porušenie § 18 ods. 3 citovaného zákona, pričom vo svojom rozhodnutí

nespochybnil právo daňového subjektu vykonať opravu základu dane podľa § 18 ods. 1

a taktiež žiadnym spôsobom nespochybnil právo daňového subjektu vystaviť faktúru pred

5

fyzickým odovzdaním tovaru, namietajúc, že neuviedol žiadne konkrétne porušenie zákona.

Uviedol, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru a preto

postupoval podľa zákona o DPH (zrejme mal na mysli ).

Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy

bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval na

skutočnosť, že v praxi sa častokrát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme,

dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo však

neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť

doklad o oprave základu dane podľa zákona o DPH (zrejme ).

Žalobca taktiež poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

), podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je

nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Namietal, že správca dane

porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne

preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH a vystavenými

dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny rozpočet.

Nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom

konaní nebolo preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného

zákonníka už považuje za splnenie kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave

základu dane podľa § 18 zákona o DPH v kontexte na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona

o správe daní nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového

konania. Poukázal na to, že tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca

dane sa týmito námietkami nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal

daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane

a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky

svoje zákonné povinnosti, daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony

správcu dane už nad rámec zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo, namietajúc,

že správca dane bol povinný prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, avšak

správca dane daňovú kontrolu vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom, čo ho

neprimerane zaťažilo. Namietal, že žalovaný správny orgán svojím postupom účelovo, ťaživo

a reštriktívne vykladá zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 2

, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach

zákona, naproti tomu každý právny subjekt môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho

nemožno nútiť, aby konal čo mu zákon neukladá. Poukazoval aj na

6

Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s .

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, že žalobca

v odvolaní poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti

prvostupňovému rozhodnutiu ako aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na

ustanovenia o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do

30.4.2004, a teda ktorý v danom prípade nemožno aplikovať. Pridržiaval sa písomného

vyjadrenia k žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia vety prvej , s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 4. augusta 2011 ( a ).

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia

horeoznačeného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie

konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6, písm. b/ bod 1 zákona

č. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2004.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho

orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konania im

predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými

námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil

zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou

7

platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie december 2004.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní

zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona

č. ). V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca

dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti

( ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom

konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti

účastníkov ( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

8

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase, dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej

kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie

nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy

je dňom dodania deň odovzdania stavby.

9

Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví:

a) pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky alebo služby a pri úplnom alebo

čiastočnom vrátení dodávky tovaru,

b) pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c) pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o DPH rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom

sa vyhotovil doklad o oprave základu dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššou sumu dane,

ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2004,

o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-35748/2008/Cib zo dňa 20.6.2008

a dodatok k protokolu č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 1.8.2008, ktorý bol so žalobcom

prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca v zdaňovacom

období december 2004 vyhotovil faktúru č. X. zo dňa 10.12.2004 pre odberateľa spoločnosť

10

H., a.s., N. za dodanie sladovníckeho jačmeňa v sume 7 116 200 Sk, z čoho DPH činilo sumu

1 136 200 Sk. K uvedenej faktúre následne dňa 28.2.2005 vyhotovil dobropis č. X./D na celú

fakturovanú sumu, ktorý zahrnul do zdaňovacieho obdobia február 2005. Tovar deklarovaný

na predmetnej faktúre žalobca odberateľovi nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec

nedoručil. Keďže tovar nebol dodaný, nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za

deklarovaný tovar nezaplatil.

K faktúre č. X. zo dňa 4.10.2004 vyhotovenej tiež pre odberateľa spoločnosť H. a.s.,

N. za dodanie sladovníckeho jačmeňa v sume 3 403 400 Sk, z čoho DPH činilo sumu 543 400

Sk, žalobca taktiež dňa 14.12.2004 vyhotovil dobropis č. X./D na celú fakturovanú sumu,

ktorý zahrnul do zdaňovacieho obdobia október 2004. Tovar deklarovaný na faktúre žalobca

odberateľovi nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec nedoručil. Keďže tovar nebol

dodaný, nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za deklarovaný tovar nezaplatil.

K faktúre č. X. zo dňa 29.9.2004 vyhotovenej pre odberateľa S., a.s., L. za dodanie

tovaru v sume 7 068 600 Sk, z čoho DPH činilo sumu 1 128 600 Sk, žalobca tiež dňa

16.12.2004 vyhotovil dobropis č. X./D na celú fakturovanú sumu, ktorý zahrnul do

zdaňovacieho obdobia september 2004. Tovar deklarovaný na faktúre žalobca odberateľovi

nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec nedoručil. Keďže tovar nebol dodaný,

nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za deklarovaný tovar nezaplatil.

K faktúre č. X. zo dňa 29.9.2004 vyhotovenej pre odberateľa S., a.s., L. za dodanie

tovaru v sume 9 817 500 Sk, z čoho DPH činilo sumu 1 567 500 Sk, žalobca tiež dňa

16.12.2004 vyhotovil dobropis č. X./D na celú fakturovanú sumu, ktorý zahrnul do

zdaňovacieho obdobia september 2004. Tovar deklarovaný na faktúre žalobca odberateľovi

nedodal, faktúru ani dobropis odberateľovi vôbec nedoručil. Keďže tovar nebol dodaný,

nemohol byť odberateľom vrátený a odberateľ ani za deklarovaný tovar nezaplatil.

Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že žalobca ako platiteľ,

predmetný tovar uvedeným odberateľom v roku 2004 nedodal, a preto spoločnosti H., a.s., N.,

ako aj S., a.s., L. nevzniklo právo nakladať s fakturovaným tovarom ako vlastník. Spoločnosť

H., a.s., N. a S., a.s., L. neeviduje žiadne faktúry od dodávateľa a ani žiadne dobropisy

k týmto faktúram, keďže im tieto doklady žalobca ani nikdy nedoručil.

11

Keďže v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, kedy kupujúci nadobudne právo

nakladať s týmto tovarom ako vlastník, v danom prípade dospel najvyšší súd zhodne

z názorom krajského súdu ako aj žalovaného k záveru, že žalobcovi (keďže žiaden tovar

odberateľovi nedodal) z tohto dôvodu ani daňová povinnosť nevznikla.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že žalobca z uvedených

vystavených faktúr odviedol daň. V danom prípade však rozhodujúcou skutočnosťou bola

skutočnosť, že žalobca fakturovaný tovar spoločnosti H., a.s., N., ako aj S., a.s., L. vôbec

nedodal, a preto nebol možný postup opravy základu dane podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona

o DPH. Postup opravy základu dane je v zmysle citovaných ustanovení možný len v prípade

dodania tovaru pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky, pri úplnom alebo čiastočnom

vrátení dodávky. Žalobca mal preto postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní

a základ dane znížiť na základe dodatočného daňového priznania.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že

spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy,

než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľov spoločnosť

H., a.s., N. a S., a.s., L. boli splnené.

12

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,

že v prípade dodávky spoločnosť H., a.s. a S., a.s. postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18

ods. 1 a 3 o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že

ušlo zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že v čase rozhodnom pre

uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2004 už tento zákon účinný nebol,

keďže dňom 1.5.2004 bol nahradený o dani z pridanej hodnoty,

a preto žalobca nemohol upraviť základ dane podľa o dani

z pridanej hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Odvolací súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Odvolací súd vzhľadom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu

uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť

správnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal

a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými sa

odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.

13

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 4. augusta 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská