Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/41/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A., O. X., S., IČO: X., zastúpený

advokátom JUDr. E. V., Advokátska kancelária V. X., B., proti žalovanému: Daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 20. februára 2009, č. I/222/17372-99311/2008/991410-

-r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. júna 2010, č. k.

-46, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. jú-

na 2010, č. k. -46, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17372-

-99311/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

2

(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 2582,61 € (77 804 Sk, ) podľa

, bod 1 o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „zák.

č. ) a uložil mu povinnosť zaplatiť rozdiel DPH vo vyrubenej výške do 15 dní

na účet Daňového úradu Senec.

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1

písm. a/ a až 5 o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že umožnil odberateľom nakladať

s tovarom, t. j. že došlo k zdaniteľnému plneniu a že na základe tejto skutočnosti bol

oprávnený vystaviť faktúry. V konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o svojich

tvrdeniach a ani nenavrhol kontrolnému orgánu vykonať príslušný dôkaz. Krajský súd

uviedol, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie DPH v prípadoch, v ktorých postúpil

svoje pohľadávky z nepreukázaných dodávok spoločnosti F., a.s., ktorá vyúčtovala žalobcovi

za faktoringové služby sumu 77 804 Sk. Daňový orgán vykonal šetrenie ohľadom vzniku

pohľadávky spôsobilej na postúpenie faktoringovej spoločnosti, z ktorého vyplynulo, že

dodávky žalobcu pre odberateľov H., a.s., S. a.s., Ing. V. I. – A., neboli dodané; žalobca

nepreukázal, že by umožnil odberateľom nakladať s tovarom, ktorého hodnotu im vyúčtoval

faktúrami, ktoré po postúpení faktoringovej spoločnosti stornoval vystavením dobropisov.

Účtovné doklady v predmetných prípadoch predložené na daňovú kontrolu neboli ani

doručené odberateľom. Spoločnosť H., a.s. uviedla, že dodacie listy, ktoré žalobca predložil

faktoringovej spoločnosti, sa v jeho evidencii nenachádzajú, osoby, ktoré ich za odberateľa

podpísali, nie sú identifikovateľné – nie sú jeho zamestnancami a v danom prípade sa zrejme

jedná o falošné doklady. Žalobca nepreukázal, že tovar dodal a že sa môže domáhať

zaplatenia ceny dodávok, príp. že sa s odberateľmi dohodol o inom spôsobe dodania tovaru,

resp. úhrady ceny tovaru. Žalobca tiež nepreukázal, že oznámil odberateľom postúpenie

pohľadávky faktoringovej spoločnosti. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobca nesplnil

podmienky dohodnuté faktoringovou zmluvou č. X. zo dňa 31.1.2003, pretože k faktoringu

postúpil neexistujúce pohľadávky z neuskutočnených dodávok, vyúčtované neodoslanými

faktúrami a o postúpení svojich pohľadávok faktoringovej spoločnosti neinformoval

odberateľov. Uvedeným konaním uviedol faktoringovú spoločnosť do omylu a táto plnila

svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bez právneho dôvodu. Súčasťou odmeny za

3

faktoringové služby bolo, okrem deklarovaného dodania tovaru aj dodanie nehnuteľnosti

spoločnosti D., s.r.o., pri ktorej si žalobca uplatnil oslobodenie od dane podľa § 38 ods. 1

zákona o DPH. Na základe uvedeného považoval krajský súd napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu

zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s.

p. tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne

vykladá zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na Slovenskej

republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu

každý právny subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť,

aby konal čo mu zákon neukladá. Poukazoval aj na Slovenskej

republiky, podľa ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s . Žalobca namietal, že zhodnotenie dôkazov a potvrdenie rozhodnutí Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky neumožňuje správne vyrubiť a vybrať daň. Ďalej uviedol,

že v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona o správe daní poskytol správcovi dane potrebnú

súčinnosť, vysvetlil nepochybným spôsobom nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia

Daňového úradu Senec (ďalej aj „správcu dane“), ale napriek tomu žalovaný rozhodnutie

správcu dane potvrdil. Žalobca namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými

právnymi predpismi, najmä so ako aj so

Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Namietal, že správca dane urobil nekorektný záver,

že k dodávke tovaru nedošlo, a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľov, pričom

za dodávateľa nemôže žiadna tretia strana rozhodnúť, či obchodný kontrakt sa považuje

za splnený a tiež či môže vystaviť faktúru za dodávku tovaru. Ďalej uviedol, že z tvrdení

kontrolnej skupiny, že odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo, že nemajú zaúčtované

faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru neuskutočnila a už vôbec nie,

že žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona o DPH. Žalobca ďalej poukazoval

na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej úpravy obchodných vzťahov.

Poukazoval na to, že spočíva na princípe najširšej zmluvnej voľnosti.

Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v Obchodnom

zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti Obchodného

zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú v zásade dispozitívnu povahu,

4

čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba zmeniť

alebo úplne vylúčiť, keďže , spočíva na princípe neformálnosti zmlúv,

ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky

je možné považovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol

fyzicky odberateľmi odobratý a tiež, že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené

príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený, a teda že k dodávke tovaru

nedošlo. Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,

čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,

žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca

postupoval v súlade s ustanovením o dani z pridanej

hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane.

So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými

zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane

mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že zákon

č. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť

faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom

rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli ) a nemohol dobropis zahrnúť do toho

zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa § 42 ods. 2 zákona

o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu november 2005,

a tým spôsobom si daň uplatniť späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal

z dôvodu zrušenia dodania tovaru, a preto postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli ). Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť,

ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím

postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát

vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte

pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci

zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa

zákona o DPH (zrejme mal na mysli ). Žalobca poukazoval tiež

na ustanovenie zákona o DPH (zrejme mal na mysli ),

podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorá je nevyhnutne potrebná

na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Tvrdil, že správca dane porušil toto ustanovenie,

nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval

5

v súlade s ustanovením zákona o DPH (zrejme mal na mysli )

a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny

rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými spochybnil uvedené dodávky

tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu,

čo sa v zmysle už považuje za splnenie kontraktu), a právo žalobcu

vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH v kontexte na ust. § 15

ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli ) nad rámec

nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Ďalej uviedol, že túto

skutočnosť namietal vo svojom vyjadrení k protokolu č. I/183/12842-44249/2008/Vok, avšak

správca dane sa týmito námietkami nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry,

podal daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu

dane a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu

všetky svoje zákonné povinnosti. Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie

úkony správcu dane už nad rámec zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo.

Namietal, že správca dane je povinný prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom

konaní, správca dane však daňovú kontrolu vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo

ho neprimerane zaťažilo. Na základe uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil

vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní

poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu ako aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.4.2004 a ktorý

už na uvedený prípad nemožno aplikovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia vety prvej , s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 4. augusta 2011 ( a ).

6

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17372-99311/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj 2005 v sume 2582,61 € (77 804 Sk), a to podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 zákona o správe daní.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ). V zmysle

zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

7

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase, dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej

kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie

nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

8

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy

je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví:

a) pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky alebo služby a pri úplnom alebo

čiastočnom vrátení dodávky tovaru,

b) pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c) pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o DPH rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom

sa vyhotovil doklad o oprave základu dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššou sumu dane,

ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu

9

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až september 2005,

november 2005 a december 2005 o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-

-44249/2008/Vok zo dňa 20.6.2008 a dodatok k protokolu č. I/183/12842-65003/2008/Vok

zo dňa 1.8.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal najvyšší súd

za preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie máj 2005 podal daňové priznanie v ktorom

si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry za služby prijaté od dodávateľa spoločnosti F., a.s.

(ďalej aj „factoringová spoločnosť“) vo výške 77 804 Sk. Predmetom faktúry boli odmeny,

úroky a poplatky súvisiace s postúpenými faktúrami pre odberateľov H., a.s., S., a.s., L.,

Ing. V. I. - A., G., pre kupujúceho D., s.r.o., B. a pre kupujúceho P., s.r.o., T. Z podkladov

súdneho spisu vrátane administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že žalobca nepreukázal,

že tovar uvedeným odberateľom dodal, pričom jeho tvrdenie o dodaní tovaru nepotvrdili ani

odberatelia.

Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že pohľadávky spôsobilé

na postúpenie spoločnosti F., a.s. nevznikli, takže služby fakturované touto factoringovou

spoločnosťou nie sú prijaté pre dodávky platiteľa – dodávateľa, nakoľko fakturované služby

žalobca nepoužil na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods. 3 zákona o DPH, pričom len

formálna existencia faktúry, nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že

spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy,

než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

10

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľov H., a.s., S.,

a.s., L., Ing. V. I. - A., G., pre kupujúceho D., s.r.o., B. a pre kupujúceho P., s.r.o., T. sa

uskutočnili. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,

že v prípade dodávok pre odberateľov postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18 ods. 1 a 3

o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že ušlo

zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že v čase rozhodnom pre uplatnenie

odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie máj 2005 už tento zákon účinný nebol, keďže dňom

01.05.2004 bol nahradený o dani z pridanej hodnoty, a preto

žalobca nemohol upraviť základ dane podľa o dani z pridanej

hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal

že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne

s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ

uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí

byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke

dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe

daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou

daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný

tieto dôkazy len vykonáva. Najvyšší súd poukazuje na to, že factoring je službou založenou

na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi factora osoba uvedená na faktúre nič nedlhuje,

neexistuje ani reálna pohľadávka, ktorú by klient mohol postúpiť factorovi na vymáhanie.

V prípade poskytnutej factoringovej služby vystupuje voči odberateľom ako nový veriteľ

factor, a teda je zrejmé, že v prípade neexistujúcej pohľadávky nemá factor od koho dlh

vymáhať. V prípade ako je v danej veci, teda v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok

na factoringovú spoločnosť možno konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu

vymáhania pohľadávok od factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo

na odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH.

11

Odvolací súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal

a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými

sa odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 4. augusta 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská