Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
048/363923.870136.pdf
PDF · 142.27 KB
No categories available
8Sžf/33/2010
Najvyšší súd 8Sžf/33/2010
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny
Adamcovej, v právnej veci ţalobcu: V., s.r.o., P. X., B., IČO: X., zast. Mgr. F. P.,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom H. X., B., proti ţalovanému: Daňové
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí ţalovaného č. I/221/16778-19091/2009/990447-r zo dňa 4. februára
2009 a č. I/221/16778-19093/2009/990447-r zo dňa 4. februára 2009, o odvolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/40/2009 – 72 zo dňa 5. mája 2010,
jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/40/2009 – 72 z 5. mája 2010, p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici, po spojení vecí pôvodne
vedených pod sp. zn. 23S/40/2009 a sp. zn. 23S/41/2009 na spoločné konanie
pod sp. zn. 23S/40/2009, zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutí ţalovaného č. I/221/16778-19091/2009/990447-r zo dňa 4.2.2009
a č. I/221/16778-19093/2009/990447-r zo dňa 4.2.2009. Týmito rozhodnutiami
ţalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica I
č. 651/230/14791/08/Ška zo dňa 20.3.2008, ktorým správca dane ţalobcovi nepriznal
nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007
v sume 6281,89 € (189 248 Sk) a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 24,96 € (752 Sk)
a rozhodnutie č. 651/230/10406/08/Ška zo dňa 27.2.2008, ktorým správca dane ţalobcovi
nepriznal nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
II. štvrťrok 2007 v sume 6299,81 € (189 788 Sk) a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume
7,03 € (212 Sk).
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe podanie sťaţnosti na Ústavný súd nie
je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom v rámci správneho súdnictva a nemá
odkladný účinok vo vzťahu k právoplatnému rozsudku Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.
11C/184/04. Podanie sťaţnosti nezakladá dôvod na prerušenie konania v zmysle § 25a
zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon o správe daní“).
Daňové orgány postupovali správne aj v súvislosti s prebiehajúcim konaním sp. zn.
11Cbi/8/2004 na Krajskom súde v Bratislave, keďţe správny orgán si o predbeţnej otázke
môţe urobiť úsudok sám alebo dá podnet príslušnému orgánu; v danom prípade podnet nebol
potrebný, keďţe konanie uţ prebiehalo. Zdôraznil, ţe ani prebiehajúce konanie nebolo takou
skutočnosťou, ktorá zakladala povinnosť správcu dane prerušiť konanie a vyčkať na výsledok
konania. Ak aj došlo k začatiu konania o predbeţnej otázke na príslušnom orgáne, správca
dane má podľa § 25a ods. 1 zák. o správe daní len moţnosť konanie prerušiť, pričom jeho
postup vţdy závisí od okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd ďalej uviedol, ţe správca
dane nepochybil, ak v danom prípade konanie neprerušil, a to aj s prihliadnutím
na skutočnosť, ţe Okresný súd Bratislava V právoplatne rozhodol o tom, ţe uznanie dlhu
zo dňa 10.1.2001 je neplatným právnym úkonom, pričom tento právny úkon úzko súvisí
s ďalším právnym úkonom uznania dlhu obsiahnutého v notárskej zápisnici č. N 130/2001,
NZ 116/2001 zo dňa 29.5.2001. Keďţe sa nejednalo o prípady, kedy si správca dane nemôţe
o predbeţnej otázke urobiť úsudok sám (§ 26 ods. 2 zák. o správe daní), nepochybil,
ak si o danej otázke urobil úsudok sám. Právoplatné rozhodnutie, ktoré záviselo od posúdenia
predbeţnej otázky moţno napadnúť návrhom na obnovu konania v prípade, ak by príslušný
orgán o nej rozhodol inak (§ 51 ods. 1 písm. c/ zák. o správe daní). Krajský súd poukázal,
ţe ako predbeţná otázka v predmetnom konaní bola riešená neplatnosť právnych úkonov
obsiahnutých v notárskej zápisnici, ohľadom ktorých sa vedie aj osobitné súdne konanie
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11Cbi/8/2004. Jedná sa o právne úkony súvisiace
s uznaním dlhu zo dňa 10.1.2001 S. v SR voči spoločnosti T., s.r.o. vo výške 40 000 000 Sk,
o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, ţe sa jedná sa o právny úkon neplatný od počiatku.
Podľa názoru krajského súdu je neplatný aj právny úkon – zmluva o prevzatí dlhu zo dňa
14.2.2001, v zmysle ktorej dlh prevzalo ako nový dlţník Z. v SR od dlţníka S. v SR, ako
jediného spoločníka spoločnosti S., s.r.o., keďţe táto obchodná spoločnosť bola uţ
zaniknutým právnym subjektom. Vzhľadom k tomu, ţe spoločnosť T., s.r.o. sa nestala
vlastníkom predmetnej pohľadávky, ţalobca prijaté sluţby sprostredkovateľskej
a poradenskej činnosti nepouţil a nepouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čím
nebola splnená podmienka § 49 ods. 2 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon o DPH“). Ţalobcovi
nevznikol nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľom V.,
s.r.o. za sprostredkovateľské a poradenské sluţby pri odkúpení pohľadávky od spoločnosti T.,
s.r.o., keďţe táto spoločnosť nebola vlastníkom predmetnej pohľadávky, a teda nemohla
ţalobcovi postupovať jej časť. Krajský súd taktieţ uviedol, ţe nepovaţoval za potrebné
dokazovanie doplniť vypočutím správcu konkurznej podstaty, oboznámením sa s obsahom
spisu konkurzného súdu na ozrejmenie otázky uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní,
či pohľadávka bola zistená, v lehote popretá, na preukázanie tvrdenia ţalobcu, ţe závery
daňových orgánov o tom, ţe spoločnosť T., s.r.o. nie je vlastníkom predmetnej pohľadávky
nie je správny. Tieto skutočnosti boli dostatočne ozrejmené, sporný bol právny záver
vyplývajúci zo zistených skutkových okolností. Pri uplatňovaní daňových predpisov sa berie
do úvahy vţdy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre
určenie alebo vybratie dane. Rozhodujúcim je posúdenie ekonomického charakteru
jednotlivých plnení identifikovaných ako zdaniteľné plnenie, ktoré sú obsahom právneho
úkonu a súvisia s kauzou právneho úkonu (bezprostredným hospodárskym cieľom, pre ktorý
záväzok vznikol). Z daňového hľadiska je kauza významnejšia ako samotný typ právneho
úkonu a rozhodujúcim je zistenie, či došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Ţalobca
v konaní nepreukázal presvedčivo kauzu právneho úkonu, ktorý je titulom na uskutočnenie
zdaniteľného plnenia, nepreukázal aký hospodársky cieľ sledovalo údajne poskytnuté plnenie
– sprostredkovateľské a poradenské sluţby v obchodnej transakcii. Naopak, poskytnuté
plnenie vykazuje známky zdanlivého a fiktívneho obchodu uzavretého medzi
zainteresovanými obchodnými subjektmi personálne prepojenými Ing. I. K. Poskytovateľ
poradenských a sprostredkovateľských sluţieb, V., s.r.o. v čase uzavretia obchodnej zmluvy
a údajného poskytnutia plnenia na základe tejto zmluvy, nemal v zmysle zápisov
v obchodnom registri oprávneného zástupcu konať za túto obchodnú spoločnosť, pričom
následne zanikla. Krajský súd tieţ poukázal, ţe rovnaké poradenské sluţby poskytla táto
obchodná spoločnosť ţalobcovi (ako aj iným právnickým osobám) ohľadom kúpy časti z tej
istej pohľadávky od spoločnosti T., s.r.o., pričom ţalobca uţ na základe predchádzajúcej
poradenskej sluţby mal a mohol získané poznanie z tejto poradenskej činnosti v obchodnom
prípade prebiehajúcom za rovnakých podmienok vyuţiť. Opätovné poradenské sluţby
ohľadom toho istého obchodného prípadu o kúpe ďalšej časti tej istej pohľadávky vzbudzujú
pochybnosti o potrebe prijať tie isté poradenské sluţby a zaplatiť za ne odplatu fakturovanú
faktúrami, z ktorých ţalobca uplatnil odpočítanie dane.
Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote ţalobca odvolanie domáhajúc
sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne prerušenia
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.“). Ţalobca uviedol,
ţe spoločnosť T., s.r.o. je vlastníkom predmetnej pohľadávky, ktorú skutočnosť potvrdzuje
notárska zápisnica č. N 130/2001, NZ 116/2001 zo dňa 29.5.2001. Daňové orgány ani súd
nemôţu tvrdiť opak, pokiaľ o tom nebude právoplatne rozhodnuté, keďţe notárska zápisnica
je verejnou listinou. Verejná listina potvrdzuje, ţe ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu,
ktorý listinu vydal, aţ do doby, kým nie je preukázaný opak, ako aj pravdivosť toho, čo je
v listine osvedčené alebo potvrdené, skúma sa len jej pravosť, t.j. či pochádza od orgánu,
ktorý ju vydal. Pokiaľ ide o jej pravdivosť, povaţuje sa automaticky za pravdivú, pokiaľ nie je
právoplatným rozhodnutím súdu preukázaný opak. Poukázal, ţe neexistuje ţiadne právoplatné
súdne rozhodnutie, ktoré by notársku zápisnicu č. N 130/2001, NZ 116/2001 zo dňa
29.5.2001 vyhlasovalo za neplatnú, teda táto listina je stále platná a povaţuje sa za pravdivú
čo do jej obsahu. Rovnako je tieţ vykonateľným exekučným titulom a má rovnakú právnu
silu ako právoplatné súdne rozhodnutie. Ţalobca uviedol, ţe je nemysliteľné, aby súd, ktorý
nerozhoduje o platnosti notárskej zápisnice ako právneho úkonu, prijal nezákonnú domnienku
ţalovaného o neplatnosti tohto úkonu a na tomto nepodloţenom tvrdení vydal iné súdne
rozhodnutie. Zo strany krajského súdu šlo o účelové konanie s cieľom rozhodnúť
v neprospech ţalobcu. Z toho dôvodu súd ani nevykonal ďalšie dôkazy (výsluch
navrhovaného svedka, obsah spisu konkurzného súdu). Súd uviedol, ţe T., s.r.o. nie je
vlastníkom pohľadávky len na základe tvrdenia ţalovaného, ktoré je jeho vlastnou právnou
úvahou a nerešpektoval to, ţe existuje verejná listina s právnou silou právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktorá jednoznačne preukazuje, ţe spoločnosť T., s.r.o. vlastníkom predmetnej
pohľadávky je. Súd by pri poţadovanom doplnení dokazovania zistil, ţe predmetná
pohľadávka bola riadne uplatnená v konkurznom konaní, v zákonom stanovenej lehote na
popretie pohľadávok popretá nebola, a preto sa v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní
povaţuje za zo zákona zistenú pohľadávku. Krajský súd v napadnutom rozsudku
nerešpektoval skutočný a aktuálny právny stav veci, ale vychádzal z vlastnej úvahy o tom,
ako dopadne ešte nerozhodnuté konanie prebiehajúce na inom súde, preto je rozsudok
nezákonný a predčasný. Ţalobca ďalej navrhol prerušenie konania a obrátenie sa na Súdny
dvor Európskej únie, nakoľko napadnutý rozsudok je v rozpore so Smernicou Rady č.
2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, a to najmä
s jej článkom 167 a nasl. (predtým čl. 17 Šiestej smernice). Vnútroštátne daňové orgány nie
sú oprávnené zadrţiavať resp. neuznať nárok na odpočet DPH z titulu, ţe prijatím
sprostredkovateľskej činnosti ţalobcom, ktorá v zmysle uvedenej smernice podlieha reţimu
DPH, mu nevznikol nárok na odpočítanie dane z tejto prijatej sluţby, z dôvodu, ţe niekoľko
rokov po poskytnutí sluţby bol predmet sluţby spochybňovaný. V čase poskytnutia
sprostredkovateľskej sluţby predmet sluţby preukázateľne existoval a existuje aj doposiaľ.
Svojvoľná úvaha súdu o vlastníctve postupovaného predmetu sprostredkovateľskej sluţby
nemôţe mať ţiadny vplyv na poskytnutie sprostredkovateľskej sluţby. Táto bola ţalobcovi
dodaná, predmet sprostredkovateľskej sluţby bol ţalobcovi postúpený a neskorší vývoj vo
veci nemoţno spájať s dodanou sprostredkovateľkou sluţbou.
K podanému odvolaniu za písomným podaním zo dňa 7.7.2010 vyjadril ţalovaný
tak, ţe ţalobca zotrval na námietkach, s ktorými sa ţalovaný uţ vysporiadal v odôvodnení
preskúmavaných rozhodnutí a vo vyjadrení k ţalobe. Preto uviedol, ţe sa stotoţňuje
so závermi krajského súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel
k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O. s. p., s tým, ţe deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 4. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutí Daňového
riaditeľstva SR č. I/221/16778-19091/2009/990447-r zo dňa 4.2.2009 a č. I/221/16778-
-19093/2009/990447-r zo dňa 4.2.2009, ktorými ţalovaný potvrdil horeoznačené rozhodnutia
správcu dane, ktorými správca dane nepriznal ţalobcovi nadmerný odpočet uvedený
v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie zdaňovacie obdobie I. a II. štvrťrok 2007 a určil
mu vlastnú daňovú povinnosť z dôvodu nesplnenia podmienky ust. § 49 ods. 2 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z. a posúdenie, či tieto rozhodnutia neboli vydané v rozpore
s ust. § 25a zákona o správe daní a teda či neboli vydané predčasne.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane môţe konanie prerušiť, najmä
ak sa začalo konanie o predbeţnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 25a ods. 2 zákona o správe daní správca dane môţe konanie prerušiť najdlhšie
na dobu 30 dní, ak to z dôleţitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je
ukončené konanie o predbeţnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia, môţe správca dane túto lehotu primerane predĺţiť, najdlhšie však
na čas, kým sa rozhodne o predbeţnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 25a ods. 4 zákona o správe daní správca dane pokračuje v konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekáţky, pre ktoré sa konanie
prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca
dane písomne oznámi účastníkom konania.
Podľa § 26 ods. 1 zákona o správe daní ak sa v daňovom konaní vyskytne otázka,
o ktorej uţ právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím
viazaný. Inak si môţe správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať príslušnému
orgánu podnet na začatie konania.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj z obsahu administratívneho
i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom ţalovaného i krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe zo strany ţalovaného ani zo strany
správcu dane nedošlo k porušeniu procesných ustanovení, keď ţalovaný ani správca dane
nevyhoveli ţiadosti ţalobcu o prerušenie konania z dôvodu, ţe spoločnosť T., s.r.o., podala
na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťaţnosť pre porušenie jej práv ako vedľajšieho
účastníka v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V č. k. 11C/184/04. Podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského súdu podanie sťaţnosti
na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je riadnym ani mimoriadnym opravným
prostriedkom v rámci správneho súdnictva a nemá odkladný účinok ohľadom vyššie
označeného právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava V, a preto konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky nezakladá dôvod na prerušenie konania v zmysle §
25a zákona o správe daní. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle
ustanovenia § 25a zákona o správe daní, môţe správca dane konanie prerušiť, najmä
ak sa začalo konanie o predbeţnej otázke. V danom prípade takáto situácia nenastala.
Za predbeţnú otázku v danom prípade moţno povaţovať posúdenie platnosti právneho úkonu
uznania dlhu zo dňa 10.1.2001 S. v SR voči spoločnosti T., s.r.o., vo výške 40 000 000 Sk.
Vzhľadom k tomu, ţe o tejto predbeţnej otázke uţ bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 11C/184/04 zo dňa 16.10.2006 tak, ţe súd rozhodol, ţe
vyššie označený právny úkon uznania dlhu je neplatný od počiatku, bol správca dane týmto
rozhodnutím súdu v zmysle § 26 zákona o správe daní viazaný. Taktieţ nedošlo zo strany
ţalovaného ani správcu dane k porušeniu procesných ustanovení, ak daňové orgány
neprerušili daňové konanie z dôvodu vyriešenia otázky zastupovania spoločnosti V., s.r.o.,
pretoţe táto otázka je v danom prípade právne bezvýznamná. Z uvedeného dôvodu Najvyšší
súd Slovenskej republiky zastáva názor, ţe napadnuté rozhodnutia ţalovaného nie sú vydané
predčasne a ani v rozpore s ustanovením § 25a a § 26 zákona o správe daní.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (v znení rozhodnom pre posúdenie danej
veci) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto
tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň:
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo
majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a sluţieb dodaných s inštaláciou alebo montáţou
dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2
aţ 4,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Zákon č. 222/2004 Z. z. v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ viaţe nárok platiteľa na
odpočet dane z tovarov alebo sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ,
ak daň bola voči nemu uplatnená iným platiteľom.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 49 ods. 2
zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie spočíva
v tom, ţe platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré pouţije
na účely svojho podnikania ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom
v tuzemsku z tovarov alebo sluţieb. Daňový doklad deklaruje, ţe došlo k zdaniteľnému
plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému vzniká daňová
povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje všetky skutočnosti
súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto nemoţno ho iba stotoţňovať s faktúrou
zaloţenou na pochybnej resp. spornej zmluve. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí
obsahovať predpísané náleţitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo
právnická osoba, ktorá spĺňa atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Vychádzajúc zo zhora uvedeného vrátane citovaných zákonných ustanovení, ako
aj z obsahu administratívneho i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom
daňových orgánov i krajského súdu uvedeným v odôvodnení napadnutých rozhodnutí
ţalovaného aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, ţe zo strany ţalobcu nedošlo
k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/
zákona o DPH v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského
súdu ako aj ţalovaného, spoločnosť T., s.r.o. nebola vlastníkom pohľadávky v nominálnej
hodnote 37 437 866 Sk prihlásenej konkurznou prihláškou č. 3K 246/01 podanou na
Krajskom súde v Bratislave dňa 25.1.2002 voči Z. v SR, ktoré prevzalo dlh od S. v SR
zmluvou o prevzatí dlhu zo dňa 14.2.2001, keďţe právny úkon uznanie dlhu zo dňa 10.1.2001
S. v SR voči spoločnosti T., s.r.o. je podľa vyššie označeného rozsudku Okresného súdu
Bratislava V neplatný od samého začiatku. Vzhľadom k tomu ţe spoločnosť T., s.r.o. sa
nestala vlastníkom pohľadávky prihlásenej do konkurzu, ţalobca napriek predloţeným
daňovým dokladom (faktúram č. X., interné číslo D. zo dňa 31.3.2007 a č. X., interné číslo D.
zo dňa 15.4.2007 za sprostredkovateľské a poradenské sluţby poskytnuté pri obchodnom
prípade “H. M.“) prijaté sluţby sprostredkovateľskej a poradenskej činnosti nepouţil
a nepouţije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čím nebola splnená podmienka § 49 ods.
2 písm. a/ zákona o DPH.
Okrem toho v preskúmavaných veciach nebolo moţné ponechať bez povšimnutia,
ţe ţaloba ţalobcu neobsahuje ţiadne skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť
nezákonnosť rozhodnutí ţalovaného. Ţalobca v súdnom konaní v zákonnej lehote na podanie
ţaloby neuviedol nijaké skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa nebol podrobne vyporiadal
ţalovaný vo svojich rozhodnutiach. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenia a uvedené
skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, ţe v preskúmavanej veci daňové orgány skutkový
stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny právny záver.
Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutých správnych rozhodnutí (§ 250j ods. 3 O. s. p.),
v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu alebo
jeho postup nie sú v súlade so zákonom.
Odvolací súd zistil, ţe dôvody uvádzané ţalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal
a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náleţite aj odôvodnil a s ktorými
sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotoţnil.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
10 8Sžf/33/2010
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods.1 O. s. p. tak, ţe ţalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal
úspech, ich náhradu nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 4. augusta 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská