Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/198/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny

Haukvitzovej, v právnej veci navrhovateľa J. K., zastúpeného N., proti odporkyni D. K.,

zastúpenej JUDr. J. K., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, vedenej na Okresnom

súde Bratislava IV pod sp.zn. , o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 28. apríla 2010, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporkyne z a m i e t a.

Navrhovatelovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 21. apríla 2008 č.k. -112 zrušil

právo spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému družstevnému bytu, nachádzajúcemu sa

v B. na ulici H., na IV. poschodí, č. bytu X., s tým, že

za výlučného nájomcu bytu a člena Stavebného bytového družstva B.určil navrhovateľa.

Odporkyni uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať do 30 dní odo dňa zabezpečenia

náhradného bytu. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume

2

10 916 Sk k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd

prvého stupňa uviedol, že účastníci konania boli manželia, ich manželstvo bolo uzavreté 14.

marca 1987 a rozsudkom z 26. októbra 2005 bolo rozvedené. Maloletý P. K. bol zverený do

osobnej starostlivosti otca, matka bola zaviazaná prispievať na jeho výživu sumou 1.000,- Sk

mesačne. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. januára 2006. Rozhodnutím Stavebného

bytového družstva B.o pridelení bytu z 22. júla 1991, bol odporkyni, ako členke družstva

pridelený byt č. X. na ulici H., ku ktorému účastníkom vznikol spoločný nájom.

Pri rozhodovaní o tom, kto z účastníkov bude, ako člen družstva ďalej výlučným nájomcom

bytu v súlade s , súd prvého stupňa prihliadol na záujem

maloletého P., ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti navrhovateľa aj z dôvodu, že

odporkyňa o syna nejavila intenzívnejší záujem. Prihliadol i na tú skutočnosť, že navrhovateľ,

hoci v byte nebýva, hradil poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré v tom čase odporkyňa

neplatila. Naopak, odporkyňa začala hradiť poplatky spojené s užívaním bytu až pod tlakom

súdneho konania. Súd prvého stupňa v konaní nemal preukázané, že by sa odporkyňa

dopúšťala konania, ktoré by odôvodňovalo nepriznať jej bytovú náhradu tak, ako žiadal

navrhovateľ a odôvodňoval to tým, že odporkyňa si neplní riadne vyživovaciu povinnosť voči

synovi, ktorá jej bola určená sudom. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že

o nadobudnutie predmetného bytu sa pričinila odporkyňa, ako členka družstva a keďže

navrhovateľom neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie

o bytovej náhrade, súd rozhodol o povinnosti odporkyne predmetný byt vypratať do 30 dní

odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že odporkyňa

nemá inú možnosť bývania. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. apríla 2010 sp.zn. rozsudok

súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa určil, že po zrušení práva spoločného

nájmu bytu bude výlučným nájomcom a členom Stavebného bytové družstva B.navrhovateľ,

potvrdil. V časti bytovej náhrady zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporkyni

uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený

prístrešok. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania

vo výške 431,20 € k rukám jeho právneho zástupcu, Ďalej rozhodol, že žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd

prvého stupňa v časti zrušenia práva spoločného nájmu účastníkov

3-izbového družstevného bytu, nachádzajúceho sa na ulici H. v B. na 4. poschodí, č. bytu X.,

ako i v časti určenia, že výlučným nájomcom predmetného bytu

3

a členom Stavebného bytového družstva B.sa stane navrhovateľ, rozhodol správne a preto

rozhodnutie v tejto časti, ako vecne správne potvrdil. Skutočnosti uvádzané odporkyňou

v podanom odvolaní boli tie, ktoré boli uvedené už pred súdom prvého stupňa. Tieto

skutočnosti súd prvého stupňa zobral do úvahy a tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich

správny právny záver. Odporkyňou prezentované násilie, či už fyzické, alebo psychické voči

nej zo strany navrhovateľa, nebolo kvalifikovane preukázané. Taktiež nebolo pred súdom

prvého stupňa preukázané ani ďalšie tvrdenie odporkyne a to, že navrhovateľ, ktorý sa

odsťahoval v novembri 2003 zo spoločného bytu účastníkov konania a odniesol si svoje veci,

trvalé opustil spoločnú domácnosť, nakoľko nie každé opustenie domácnosti nesie znaky

opustenia spoločnej domácnosti, ktorá ako pojem je upravená v ust. . Súd prvého

stupňa správne prihliadal na záujem maloletého P., ktorý bol zverený do starostlivosti

a opatery navrhovateľa, ako i na skutočnosť, že navrhovateľ i napriek tomu, že v predmetnom

byte nebýval, hradil naďalej poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré odporkyňa, ktorá v byte

bývala, neplatila. Taktiež súd prvého stupňa prihliadol aj na stanovisko prenajímateľa, ktorý

vyjadril jednoznačný záver v tom zmysle, že je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, komu

z účastníkov konania bolo zverené maloleté dieťa do starostlivosti a opatery. Odvolací súd sa

však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti určenia, že odporkyňa je povinná

z bytu sa vysťahovať do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený primeraný náhradný byt.

Odvolací súd po preskúmaní skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade

rozhodnutia o bytovej náhrade, je potrebné postupovať podľa ust. § 712a ods. 8 veta prvá

, podľa ktorého, ak ide o prípady podľa a druhej vety,

môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa rozhodnúť, že rozvedený manžel má

právo len na náhradné ubytovanie, alebo prístrešie. Obaja účastníci konania navzájom voči

sebe tvrdili, že sa dopúšťajú psychického a fyzického násilia. Túto skutočnosť tvrdil tak

navrhovateľ, ako i odporkyňa. Odvolací súd, hodnotiac tieto vzájomné obvinenia oboch

účastníkov konania dospel k záveru, že tvrdenia navrhovateľa o tom, že odporkyňa požíva

v nadmernej miere alkoholické nápoje a následne sa stáva jej správanie agresívnym, jednak

voči navrhovateľovi a tiež voči maloletému dieťaťu, sa javia pravdivými. To, že požíva

odporkyňa alkoholické nápoje a je agresívna vyplývalo i z lekárskeho nálezu PhDr. K. Č.,

klinického psychológa. Samotný maloletý syn účastníkov konania uviedol, že matka požíva

alkoholické nápoje a následne je agresívna. Maloletého syna bila varechou, sácala ho, pričom

maloletý bol vyšetrovaný z dôvodu zrakovej poruchy, bolesti hlavy

v psychosomatických poruchách. Ďalšie dôkazy predložené, v rámci dokazovania i pred

odvolacím súdom, jednoznačne dokresľovali skutkový stav tak, ako bol prezentovaný

zo strany navrhovateľa, a ktoré jednoznačne preukázali skutočnosť, že odporkyňa požíva

v nadmernej miere alkoholické nápoje a následne jej správanie je agresívne a neadekvátne.

Túto skutočnosť bolo potrebné zohľadniť pri rozhodnutí o bytovej náhrade. Navrhovateľ

vo svojom odvolacom návrhu navrhoval nepriznať odporkyni žiadnu bytovú náhradu a to

s poukazom na ust. druhá veta . Na takýto postup však

podľa záveru odvolacieho súdu neboli zákonné predpoklady. Pri rozhodovaní o bytovej

náhrade zobral do úvahy skutočnosť, že odporkyňa sa pričinila o nadobudnutie ich

spoločného bytu a to, že nemá zabezpečené iné bývanie. Odvolací súd zmenil i výrok

o trovách prvostupňového konania tak, že k trovám priznaným súdom prvého stupňa priznal

i nárok na uplatnené DPH. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1

a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa a žiadala rozsudok

vo výroku o bytovej náhrade zrušiť a zmeniť tak, že odporkyňa je povinná sa vysťahovať

z bytu do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený primeraný náhradný byt. Vytýkala

odvolaciemu súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že predmetný byt jej bol pridelený ako

stabilizačný, viažuci sa výlučne na jej pracovný pomer a členský podiel bol uhradený výlučne

z peňazí, ktoré ona dostala od svojho otca ako dar. Navrhovateľ byt opustil a odsťahoval sa

do trojizbového bytu svojho otca, kde žije so synom P.. Otec navrhovateľa mal údajne

zomrieť a tak navrhovateľ má zabezpečené bývanie.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za správne, vyplývajúce z riadne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu,

založené na správnom právnom posúdení. Skutočnosti tvrdené odporkyňou v dovolaní neboli

preukázané v konaní pred súdom, z predmetného bytu bol nútený doslova utiecť pre správanie

odporkyne, v záujme zdravého psychického vývoja maloletého syna, pričom v byte zostali

i ich spoločne nadobudnuté veci. Uviedol ďalej, že odporkyňa pre neplatenie výživného

na maloletého bola odsúdená právoplatným trestným rozkazom z 8. decembra 2009 na trest

odňatia slobody vo výmere štyri mesiace s podmienečným odkladom v skúšobnej dobe 18

mesiacov, (ktorý v kópii pripojil k vyjadreniu), pričom si svoju vyživovaciu povinnosť

opakovane neplní. Podaním dovolania len sleduje predlžovanie stavu, kedy byt naďalej užíva

a neplatí žiadne poplatky spojené s jeho užívaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti

a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

6

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených

vád v konaní nezistil a dovolateľkou neboli ani namietané.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani výskyt

tzv. inej vady nebol dovolacím súdom zistený.

Z obsahu dovolania odporkyne možno vyvodiť, že ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd založil svoje

hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov. Spôsobilým

dovolacím dôvodom v zmysle ale nie je nesúhlas dovolateľa

s vyhodnotením dôkazov súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná

charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2

), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané

v základnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že

dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných (, )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním

vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy

sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

O taký prípad však v danej veci nejde.

Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, na zistený skutkový stav aplikovali správny

právny predpis ( a ). Odvolací súd však

zaujal iný právny záver z hľadiska priznania bytovej náhrady, pri povinnosti odporkyne

predmetný byt vypratať viažucej sa k povinnosti navrhovateľa na zabezpečenie tejto bytovej

náhrady.

Pri rozhodovaní o bytovej náhrade podľa súd nie je

viazaný návrhom.

v za bytovú náhradu považuje náhradný byt,

náhradné ubytovanie a prístrešie a v § 712a upravuje podmienky, za ktorých patrí niektorá

z týchto bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať.

Podľa § 712a ods. 8 tohto zákonníka platí, že ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2

druhej vety, môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený

manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel

za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči

blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia

alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v týchto prípadoch zákon

pre rozvedeného manžela stanovil ako primárnu formu bytovej náhrady náhradný byt. Z tejto

zásady určuje dve výnimky. O prvú z nich ide v prípade existencie

„dôvodov hodných osobitného zreteľa“, kedy súd môže (ale nemusí) rozhodnúť, že

rozvedenému manželovi (ktorý má byt vypratať), patrí právo na bytovú náhradu (len)

vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. O druhú výnimku ide vtedy, ak sa

rozvedený manžel (ktorý má byt vypratať) za trvania manželstva alebo po rozvode

manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne

v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia; v takom prípade

súd nemôže uplatniť svoju úvahu a zvažovať, či tomuto manželovi bytová náhrada patrí

(a v akej forme) alebo nepatrí, pretože nemá inú možnosť len rozhodnúť tak, že rozvedenému

manželovi, ktorý sa dopustil alebo sa dopúšťa takéhoto správania, bytová náhrada nepatrí.

Ak sú preto dôvody hodné osobitného zreteľa, môže súd rozhodnúť, že rozvedený

manžel má právo na kvalitatívne a kvantitatívne nižšiu formu bytovej náhrady – náhradné

ubytovanie alebo prístrešie. Toto ustanovenie patri k právnym normám s relatívne neurčitou

hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym

predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom

prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu

okolností. V posudzovanej veci súd prvého stupňa mal za to, že na strane odporkyne neboli

preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by neviazal vypratanie bytu

na zabezpečenie náhradného bytu, ale naopak prihliadal na to, že o zabezpečenie bytu sa

pričinila odporkyňa. Odôvodnenie súdu prvého stupňa v tomto smere je však v rozpore

so zisteným skutkovým stavom, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania (viď spisy

Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. a sp.zn. ). Odvolací súd,

po doplnení dokazovania, dospel k inému právnemu záveru ohľadom povinnosti zabezpečenia

bytovej náhrady pri vypratávaní bytu pre odporkyňu. Je potrebné súhlasiť s názorom

odvolacieho súdu, ktorý sa na rozdiel od prvostupňového súdu správnym a zákonne

dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou posúdenia dôvodov hodných osobitného

zreteľa, keď za také, pre daný prípad v kontexte zisteného skutkového stavu, považoval

preukázané správanie odporkyne, požívanie alkoholických nápojov vo zvýšenej miere,

agresivitu a v neposlednej rade neplatenie tak nájomného a služieb spojených s užívaním

bytu, ako aj neplatenie výživného na maloletého syna, za ktorý skutok bola i právoplatne

odsúdená v trestnom konaní. Takisto správny záver zaujal odvolací súd, pokiaľ posudzoval

návrh navrhovateľa, aby odporkyni nebola priznaná pri vypratávaní bytu žiadna bytová

náhrada s poukazom na veta druhá . Priame násilie

zo strany odporkyne voči navrhovateľovi a maloletému synovi, v takej miere, aby bolo možné

zaujať záver o naplnení hypotézy tejto druhej vety ,

preukázané v konaní nebolo, a preto odvolací súd dôvodne rozhodoval podľa vety prvej

citovaného ustanovenia, a rozhodol o povinnosti odporkyne vypratať predmetný byť

po zabezpečení prístrešia.

Dovolací súd sa s týmto záverom odvolacieho súdu stotožnil, a nakoľko obsah

dovolania odporkyne nebol spôsobilý zmeniť vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu,

mal za to, že dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241

ods. 2 písm. c/ ) nie je dôvodné .

Keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré

by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania

uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa

zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s ). Dovolací súd úspešnému navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho

konania nepriznal, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. augusta 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová