Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
964/364342.d8fe15.pdf
PDF · 170.53 KB
No categories available
5Cdo/198/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 198/2010
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny
Haukvitzovej, v právnej veci navrhovateľa J. K., zastúpeného N., proti odporkyni D. K.,
zastúpenej JUDr. J. K., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, vedenej na Okresnom
súde Bratislava IV pod sp.zn. 7 C 39/2006, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave z 28. apríla 2010, sp.zn. 15 Co 391/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie odporkyne z a m i e t a.
Navrhovatelovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 21. apríla 2008 č.k. 7 C 39/2006-112 zrušil
právo spoločného nájmu účastníkov k trojizbovému družstevnému bytu, nachádzajúcemu sa
v B. na ulici H., na IV. poschodí, č. bytu X., s tým, že
za výlučného nájomcu bytu a člena Stavebného bytového družstva B.určil navrhovateľa.
Odporkyni uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať do 30 dní odo dňa zabezpečenia
náhradného bytu. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania v sume
10 916 Sk k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd
prvého stupňa uviedol, že účastníci konania boli manželia, ich manželstvo bolo uzavreté 14.
marca 1987 a rozsudkom z 26. októbra 2005 bolo rozvedené. Maloletý P. K. bol zverený do
osobnej starostlivosti otca, matka bola zaviazaná prispievať na jeho výživu sumou 1.000,- Sk
mesačne. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 13. januára 2006. Rozhodnutím Stavebného
bytového družstva B.o pridelení bytu z 22. júla 1991, bol odporkyni, ako členke družstva
pridelený byt č. X. na ulici H., ku ktorému účastníkom vznikol spoločný nájom.
Pri rozhodovaní o tom, kto z účastníkov bude, ako člen družstva ďalej výlučným nájomcom
bytu v súlade s § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa prihliadol na záujem
maloletého P., ktorý bol zverený do osobnej starostlivosti navrhovateľa aj z dôvodu, že
odporkyňa o syna nejavila intenzívnejší záujem. Prihliadol i na tú skutočnosť, že navrhovateľ,
hoci v byte nebýva, hradil poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré v tom čase odporkyňa
neplatila. Naopak, odporkyňa začala hradiť poplatky spojené s užívaním bytu až pod tlakom
súdneho konania. Súd prvého stupňa v konaní nemal preukázané, že by sa odporkyňa
dopúšťala konania, ktoré by odôvodňovalo nepriznať jej bytovú náhradu tak, ako žiadal
navrhovateľ a odôvodňoval to tým, že odporkyňa si neplní riadne vyživovaciu povinnosť voči
synovi, ktorá jej bola určená sudom. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že
o nadobudnutie predmetného bytu sa pričinila odporkyňa, ako členka družstva a keďže
navrhovateľom neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
o bytovej náhrade, súd rozhodol o povinnosti odporkyne predmetný byt vypratať do 30 dní
odo dňa zabezpečenia náhradného bytu. Súd taktiež prihliadol na skutočnosť, že odporkyňa
nemá inú možnosť bývania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. apríla 2010 sp.zn. 15 Co 391/2008 rozsudok
súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd prvého stupňa určil, že po zrušení práva spoločného
nájmu bytu bude výlučným nájomcom a členom Stavebného bytové družstva B.navrhovateľ,
potvrdil. V časti bytovej náhrady zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že odporkyni
uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený
prístrešok. Odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania
vo výške 431,20 € k rukám jeho právneho zástupcu, Ďalej rozhodol, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd
prvého stupňa v časti zrušenia práva spoločného nájmu účastníkov
3-izbového družstevného bytu, nachádzajúceho sa na ulici H. v B. na 4. poschodí, č. bytu X.,
ako i v časti určenia, že výlučným nájomcom predmetného bytu
a členom Stavebného bytového družstva B.sa stane navrhovateľ, rozhodol správne a preto
rozhodnutie v tejto časti, ako vecne správne potvrdil. Skutočnosti uvádzané odporkyňou
v podanom odvolaní boli tie, ktoré boli uvedené už pred súdom prvého stupňa. Tieto
skutočnosti súd prvého stupňa zobral do úvahy a tieto správne vyhodnotil a vyvodil z nich
správny právny záver. Odporkyňou prezentované násilie, či už fyzické, alebo psychické voči
nej zo strany navrhovateľa, nebolo kvalifikovane preukázané. Taktiež nebolo pred súdom
prvého stupňa preukázané ani ďalšie tvrdenie odporkyne a to, že navrhovateľ, ktorý sa
odsťahoval v novembri 2003 zo spoločného bytu účastníkov konania a odniesol si svoje veci,
trvalé opustil spoločnú domácnosť, nakoľko nie každé opustenie domácnosti nesie znaky
opustenia spoločnej domácnosti, ktorá ako pojem je upravená v ust. § 115 OZ. Súd prvého
stupňa správne prihliadal na záujem maloletého P., ktorý bol zverený do starostlivosti
a opatery navrhovateľa, ako i na skutočnosť, že navrhovateľ i napriek tomu, že v predmetnom
byte nebýval, hradil naďalej poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré odporkyňa, ktorá v byte
bývala, neplatila. Taktiež súd prvého stupňa prihliadol aj na stanovisko prenajímateľa, ktorý
vyjadril jednoznačný záver v tom zmysle, že je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, komu
z účastníkov konania bolo zverené maloleté dieťa do starostlivosti a opatery. Odvolací súd sa
však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti určenia, že odporkyňa je povinná
z bytu sa vysťahovať do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený primeraný náhradný byt.
Odvolací súd po preskúmaní skutkového stavu dospel k záveru, že v danom prípade
rozhodnutia o bytovej náhrade, je potrebné postupovať podľa ust. § 712a ods. 8 veta prvá
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety,
môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa rozhodnúť, že rozvedený manžel má
právo len na náhradné ubytovanie, alebo prístrešie. Obaja účastníci konania navzájom voči
sebe tvrdili, že sa dopúšťajú psychického a fyzického násilia. Túto skutočnosť tvrdil tak
navrhovateľ, ako i odporkyňa. Odvolací súd, hodnotiac tieto vzájomné obvinenia oboch
účastníkov konania dospel k záveru, že tvrdenia navrhovateľa o tom, že odporkyňa požíva
v nadmernej miere alkoholické nápoje a následne sa stáva jej správanie agresívnym, jednak
voči navrhovateľovi a tiež voči maloletému dieťaťu, sa javia pravdivými. To, že požíva
odporkyňa alkoholické nápoje a je agresívna vyplývalo i z lekárskeho nálezu PhDr. K. Č.,
klinického psychológa. Samotný maloletý syn účastníkov konania uviedol, že matka požíva
alkoholické nápoje a následne je agresívna. Maloletého syna bila varechou, sácala ho, pričom
maloletý bol vyšetrovaný z dôvodu zrakovej poruchy, bolesti hlavy
v psychosomatických poruchách. Ďalšie dôkazy predložené, v rámci dokazovania i pred
odvolacím súdom, jednoznačne dokresľovali skutkový stav tak, ako bol prezentovaný
zo strany navrhovateľa, a ktoré jednoznačne preukázali skutočnosť, že odporkyňa požíva
v nadmernej miere alkoholické nápoje a následne jej správanie je agresívne a neadekvátne.
Túto skutočnosť bolo potrebné zohľadniť pri rozhodnutí o bytovej náhrade. Navrhovateľ
vo svojom odvolacom návrhu navrhoval nepriznať odporkyni žiadnu bytovú náhradu a to
s poukazom na ust. § 712a ods. 8 druhá veta Občianskeho zákonníka. Na takýto postup však
podľa záveru odvolacieho súdu neboli zákonné predpoklady. Pri rozhodovaní o bytovej
náhrade zobral do úvahy skutočnosť, že odporkyňa sa pričinila o nadobudnutie ich
spoločného bytu a to, že nemá zabezpečené iné bývanie. Odvolací súd zmenil i výrok
o trovách prvostupňového konania tak, že k trovám priznaným súdom prvého stupňa priznal
i nárok na uplatnené DPH. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa a žiadala rozsudok
vo výroku o bytovej náhrade zrušiť a zmeniť tak, že odporkyňa je povinná sa vysťahovať
z bytu do 30 dní odo dňa, kedy jej bude zabezpečený primeraný náhradný byt. Vytýkala
odvolaciemu súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že predmetný byt jej bol pridelený ako
stabilizačný, viažuci sa výlučne na jej pracovný pomer a členský podiel bol uhradený výlučne
z peňazí, ktoré ona dostala od svojho otca ako dar. Navrhovateľ byt opustil a odsťahoval sa
do trojizbového bytu svojho otca, kde žije so synom P.. Otec navrhovateľa mal údajne
zomrieť a tak navrhovateľ má zabezpečené bývanie.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za správne, vyplývajúce z riadne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
založené na správnom právnom posúdení. Skutočnosti tvrdené odporkyňou v dovolaní neboli
preukázané v konaní pred súdom, z predmetného bytu bol nútený doslova utiecť pre správanie
odporkyne, v záujme zdravého psychického vývoja maloletého syna, pričom v byte zostali
i ich spoločne nadobudnuté veci. Uviedol ďalej, že odporkyňa pre neplatenie výživného
na maloletého bola odsúdená právoplatným trestným rozkazom z 8. decembra 2009 na trest
odňatia slobody vo výmere štyri mesiace s podmienečným odkladom v skúšobnej dobe 18
mesiacov, (ktorý v kópii pripojil k vyjadreniu), pričom si svoju vyživovaciu povinnosť
opakovane neplní. Podaním dovolania len sleduje predlžovanie stavu, kedy byt naďalej užíva
a neplatí žiadne poplatky spojené s jeho užívaním.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti
a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených
vád v konaní nezistil a dovolateľkou neboli ani namietané.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ani výskyt
tzv. inej vady nebol dovolacím súdom zistený.
Z obsahu dovolania odporkyne možno vyvodiť, že ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Ku skutkovým (nie právnym) záverom, na ktorých odvolací súd založil svoje
hodnotiace závery, dospel odvolací súd na základe vyhodnotenia dôkazov. Spôsobilým
dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. ale nie je nesúhlas dovolateľa
s vyhodnotením dôkazov súdom (porovnaj R 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná
charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2
O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané
v základnom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním
vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy
sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.
O taký prípad však v danej veci nejde.
Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, na zistený skutkový stav aplikovali správny
právny predpis (§ 705 ods. 2 a § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd však
zaujal iný právny záver z hľadiska priznania bytovej náhrady, pri povinnosti odporkyne
predmetný byt vypratať viažucej sa k povinnosti navrhovateľa na zabezpečenie tejto bytovej
náhrady.
Pri rozhodovaní o bytovej náhrade podľa § 712a Občianskeho zákonníka súd nie je
viazaný návrhom.
Občiansky zákonník v § 712 ods. 1 za bytovú náhradu považuje náhradný byt,
náhradné ubytovanie a prístrešie a v § 712a upravuje podmienky, za ktorých patrí niektorá
z týchto bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať.
Podľa § 712a ods. 8 tohto zákonníka platí, že ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2
druhej vety, môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený
manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel
za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči
blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia
alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že v týchto prípadoch zákon
pre rozvedeného manžela stanovil ako primárnu formu bytovej náhrady náhradný byt. Z tejto
zásady určuje Občiansky zákonník dve výnimky. O prvú z nich ide v prípade existencie
„dôvodov hodných osobitného zreteľa“, kedy súd môže (ale nemusí) rozhodnúť, že
rozvedenému manželovi (ktorý má byt vypratať), patrí právo na bytovú náhradu (len)
vo forme náhradného ubytovania alebo prístrešia. O druhú výnimku ide vtedy, ak sa
rozvedený manžel (ktorý má byt vypratať) za trvania manželstva alebo po rozvode
manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne
v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia; v takom prípade
súd nemôže uplatniť svoju úvahu a zvažovať, či tomuto manželovi bytová náhrada patrí
(a v akej forme) alebo nepatrí, pretože nemá inú možnosť len rozhodnúť tak, že rozvedenému
manželovi, ktorý sa dopustil alebo sa dopúšťa takéhoto správania, bytová náhrada nepatrí.
Ak sú preto dôvody hodné osobitného zreteľa, môže súd rozhodnúť, že rozvedený
manžel má právo na kvalitatívne a kvantitatívne nižšiu formu bytovej náhrady – náhradné
ubytovanie alebo prístrešie. Toto ustanovenie patri k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym
predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom
prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu
okolností. V posudzovanej veci súd prvého stupňa mal za to, že na strane odporkyne neboli
preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by neviazal vypratanie bytu
na zabezpečenie náhradného bytu, ale naopak prihliadal na to, že o zabezpečenie bytu sa
pričinila odporkyňa. Odôvodnenie súdu prvého stupňa v tomto smere je však v rozpore
so zisteným skutkovým stavom, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania (viď spisy
Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 11 C 26/2004 a sp.zn. 13 P 288/2004). Odvolací súd,
po doplnení dokazovania, dospel k inému právnemu záveru ohľadom povinnosti zabezpečenia
bytovej náhrady pri vypratávaní bytu pre odporkyňu. Je potrebné súhlasiť s názorom
odvolacieho súdu, ktorý sa na rozdiel od prvostupňového súdu správnym a zákonne
dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou posúdenia dôvodov hodných osobitného
zreteľa, keď za také, pre daný prípad v kontexte zisteného skutkového stavu, považoval
preukázané správanie odporkyne, požívanie alkoholických nápojov vo zvýšenej miere,
agresivitu a v neposlednej rade neplatenie tak nájomného a služieb spojených s užívaním
bytu, ako aj neplatenie výživného na maloletého syna, za ktorý skutok bola i právoplatne
odsúdená v trestnom konaní. Takisto správny záver zaujal odvolací súd, pokiaľ posudzoval
návrh navrhovateľa, aby odporkyni nebola priznaná pri vypratávaní bytu žiadna bytová
náhrada s poukazom na § 712a ods. 8 veta druhá Občianskeho zákonníka. Priame násilie
zo strany odporkyne voči navrhovateľovi a maloletému synovi, v takej miere, aby bolo možné
zaujať záver o naplnení hypotézy tejto druhej vety § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka,
preukázané v konaní nebolo, a preto odvolací súd dôvodne rozhodoval podľa vety prvej
citovaného ustanovenia, a rozhodol o povinnosti odporkyne vypratať predmetný byť
po zabezpečení prístrešia.
Dovolací súd sa s týmto záverom odvolacieho súdu stotožnil, a nakoľko obsah
dovolania odporkyne nebol spôsobilý zmeniť vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu,
mal za to, že dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nie je dôvodné .
Keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktoré
by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania
uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne podľa
§ 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd úspešnému navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. augusta 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: D. Falbová