Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
738/364634.53947a.pdf
PDF · 158.12 KB
No categories available
7Cdo/34/2010
1
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ L., spol. s r.o., so sídlom
v K., IČO X., 2/ Ing. D. P. bývajúcemu v N., obaja zastúpení JUDr. J. Č., advokátom so
sídlom v K., proti žalovaným 1/ Ing. D. L., bývajúcej v K., 2/ MUDr. R. L., bývajúcemu
v K., o vydanie veci a nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. 19 C 152/ 2009, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 10. mája 2010 sp. zn. 5 Co 87/2010, 5 Co 88/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcov 1/ a 2/ o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II uznesením z 1.októbra 2009 č. k. 19 C 152/ 2009 – 98 predbežným
opatrením žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť odovzdať Ing. D. P., konateľovi a spoločníkovi
žalobcu 1/ všetku zmluvnú a všetku účtovnú agendu spoločnosti L. spol. s r.o., so sídlom V.,
odo dňa jej vzniku do 31. augusta 2009. Pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 76
ods. 1 písm. f/ a § 102 O.s.p, keď považoval žalobcami za osvedčené skutočnosti pre
zaistenie prípadného budúceho výkonu rozhodnutia a preto návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia vyhovel.
Okresný súd Košice II uznesením z 12. januára 2010 č. k. 19 C 152/ 2009 – 123 predbežným
opatrením žalovanému 2/ uložil zákaz bez písomného súhlasu Ing. D. P. druhého konateľa
žalobcu 1/, osobne alebo elektronicky vstupovať na všetky účty spoločnosti L. spol. s r.o.,
2
zriaďovať si k ním podpisové vzory, vyberať z nich hotovosť, prevádzať bezhotovostné
platby a to tak vo svoj prospech, alebo v prospech tretích osôb, splnomocniť akúkoľvek tretiu
osobu k uvedeným konaniam, podpisovať zmluvy o pôžičkách, zmluvy o úveroch,
pracovnoprávne zmluvy, leasingové zmluvy , nájomné a podnájomné zmluvy a otvárať nové
účty a to až do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.
19C 152/2009. Vychádzal z ustanovení § 76 ods. 1 písm. f/ a § 102 O.s.p. keď považoval
žalobcami za osvedčené skutočnosti pre zaistenie prípadného budúceho výkonu rozhodnutia,
bez jeho vydania by totiž reálne hrozilo, že dôjde k jeho zmareniu.
Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ proti obom uzneseniam Krajský súd v Košiciach
uznesením z 10. mája 2010 sp. zn. 5 Co 87/2010, 5 Co 88/2010 rozhodnutia súdu prvého
zmenil tak, že oba návrhy na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Podľa názoru
odvolacieho súdu súd prvého stupňa použil správny právny predpis, nesprávneho ho však
vyložil. Na rozdiel od súdu prvého stupňa nepovažoval za splnené všetky zákonné podmienky
pre nariadenie predbežných opatrení. Návrhy na nariadenie predbežného opatrenia vzhľadom
na ich obsah považoval za neprimerané, úplne vylučujúce žalovaného z vykonávania
pôsobnosti konateľa, neprimerane zvýhodňujúce žalobcov, čo považoval za neprípustné.
Zaujal názor, že od konateľa obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať navrhované
obmedzenie jeho konateľských oprávnení, pretože by týmto došlo k popretiu účinkov zápisu
v obchodnom registri, čo by bolo v rozpore so zákonom (obdobne Krajský súd v Košiciach
sp.zn. 2 Co 195/2008, sp.zn. 3 Co 60/2009). Poukázal na to, že žalovaná 1/ nie je pasívne
legitimovaná na odovzdanie všetkej zmluvnej a účtovnej agendy žalobcom, pretože ukončila
činnosť v spoločnosti, voči tejto preto nie sú splnené podmienky na nariadenie predbežného
opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného podľa § 220 O.s.p. zmenil odvolaním napadnuté
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia tak, že návrhy na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní, navrhli ho
zrušiť; a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie (alternatívne ho navrhli zmeniť tak, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdí) z dôvodu, že
postupom súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s.p.) a vo veci
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.), pretože pred vydaním rozhodnutia
odvolacím súdom bola voči celému senátu vznesená námietka zaujatosti, ktorá nebola
3
predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu a o ktorej nadriadený súd nerozhodoval,
a žalobcom nebol oznámený dôvod, na základe ktorého odvolací vec nadriadenému súdu
nepredložil. Tento dôvod, odvolací súd oznámil žalobcom až po vydaní rozhodnutia
25. mája 2010. Uvedeným postupom odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcom
konať pred súdom. Tieto procesné pochybenia odvolacieho senátu (vzhľadom na ich
závažnosť) vzbudzujú oprávnené objektívne pochybnosti o nezaujatosti senátu (jeho sudcov),
v čom dovolatelia vidia vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
Žalovaní uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne, konanie nie je
zaťažené namietanými vadami v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O.s.p., navrhli preto dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1
O.s.p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu
prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa §109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
4
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o
uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej
pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo
veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje
uznesením.
V tomto prípade je dovolaním žalobcov napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho
súdu, ktorým tento zamietol žalobcami podané návrhy na nariadenie predbežného opatrenia,
preto jeho procesná prípustnosť je v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená.
Dovolanie žalobcov by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom
došlo k vydaniu napadnutého uznesenia, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných
vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa ( najmä so zreteľom na
obsah dovolania) zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku i uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo
a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie, rovnako tak nesprávne právne
5
posúdenie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné (všetky pochybnosti vylučujúce) zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/, e/
O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť
ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
dopustiť odvolací, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkami: 1/ či účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, 2/ či vo veci rozhodoval vylúčený sudca
(§ 237 písm. d/ a f/ ).
1/ Podľa názoru dovolateľov konanie trpí procesnou vadou spočívajúcou v odňatí
možnosti žalobcov konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Túto prekážku vidia v tom, že
odvolací súd vo veci rozhodol napriek tomu, že žalobcovia skôr vzniesli námietku zaujatosti
voči všetkým členom odvolacieho senátu, ktorá nebola predložená nadriadenému súdu,
pričom o dôvode jej nepredloženia, boli odvolacím súdom vyrozumení až po rozhodnutí
odvolacieho súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať
pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Z obsahu spisu možno zistiť, že žalobcovia vzniesli námietku zaujatosti voči všetkým
členom odvolacieho senátu 5 Co, pretože žalovaný 2/ sa mal v prítomnosti žalobcu 2/, jeho
manželky MUDr. H. P. (tiež sestry žalovaného 2/) a pred ďalšími spoločnými známymi,
vyjadriť tak, že vie vo svoj prospech ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho senátu, ktorý
rozhoduje v tejto veci; presvedčivosť svojho tvrdenia oprel o rozhodnutie tohto istého senátu
v rovnakej otázke (obmedzenia konateľského oprávnenia) v inej veci (sp.zn. 5 Co 302/2008).
6
Námietka zaujatosti bola podaná osobne do podateľne odvolacieho súdu 10. mája 2010
o 8,05 hodine, teda v rovnaký deň, v ktorom došlo k prijatiu dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacím súdom. Námietka zaujatosti nebola podaná potom, čo už vo veci
samej rozhodol odvolací súd. Oznámenie odvolacieho súdu o dôvode, pre ktorý nebola vec
o námietke zaujatosti predložená nadriadenému súdu, bolo žalobcovi 2/ doručené 1. júna
2010. V nej odvolací súd o. i. uviedol, že z námietky zaujatosti musí byť zrejmé, kedy sa
účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré
nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliada; v takom prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá. Rovnako poukázal na ustanovenie § 14 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého
dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o
prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, aj v týchto prípadoch sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá.
Obsahové náležitosti námietky zaujatosti upravuje ustanovenie § 15a ods. 3 O.s.p.
tak, že v námietke zaujatosti musí byť uvedené proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť
sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia
dozvedel. Uvedenie okamihu, kedy sa účastník dozvedel o dôvode zaujatosti súvisí tiež
s ustanovením § 15a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého účastník môže uplatniť námietku
zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,
alebo do 15 dní odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Cieľom
legislatívnej úpravy obsahových náležitostí námietky zaujatosti je prispieť k vytvoreniu
predpokladov na zvýšenie plynulosti a efektívnosti konania a snahou obmedziť konanie
účastníkov zneužívať inštitút námietok zaujatosti ako obštrukčného nástroja na zdržovanie
konania. Ustanovenia prvej a tretej časti O.s.p. platia pre odvolacie konanie primerane (§ 211
ods. 2 O.s.p.) s výnimkou prípadov uvedených § 216 ods. 1 O.s.p. I keď právna úprava
o vylúčení sudcov (§ 14 – § 16 O.s.p.) nemá výslovnú úpravu pokiaľ ide o námietku
zaujatosti vznesenú v odvolacom konaní, je zjavné, že účastníkovi nemožno toto právo uprieť
alebo ho oklieštiť spôsobom, ktorým by bol zbavený objektívnej možnosti jeho uplatnenia.
Rovnako ako pred súdom prvého stupňa aj v odvolacom konaní je účastník povinný uviesť
proti komu námietka zaujatosti smeruje, dôvod vylúčenia sudcu (sudcov) i údaj o tom, kedy
sa o námietke dozvedel. Naplnenie obsahových náležitosti námietky nadobúda na význame
v prípade identifikovania včasnosti jej uplatnenia v zmysle § 15a ods. 2 O.s.p., je však
potrebné prihliadať na osobitosti odvolacieho konania. Predovšetkým ide o prípady, v ktorých
o odvolaní účastníka môže byť odvolacím súdom (senátom) rozhodnuté aj bez nariadenia
7
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p). V takýchto prípadoch účastník konania nemá objektívnu
možnosť namietať zaujatosť sudcu (členov senátu) „najneskôr na prvom pojednávaní“. Zákon
mu však umožňuje uplatniť námietku zaujatosti do 15 dní od kedy sa dozvedel o jej
dôvodoch; čo predpokladá vedomosť o okolnostiach zakladajúcich vylúčenie a vedomosť
o obsadení súdu (zložení senátu), ktorý má vec prejednať. Pokiaľ však účastníkovi konania
nie je známe, ktorý sudca má vec prejednať samotné okolnosti zakladajúce vylúčenie
nezakladajú plynutie tejto lehoty. Z uvedeného dôvodu obsah námietky musí dať odpoveď na
otázku, kedy sa účastník konania dozvedel o obsadení súdu (o zložení senátu) ako i
o okolnostiach zakladajúcich vylúčenie. Námietka zaujatosti z 10. mája 2010 nespĺňa uvedené
obsahové náležitosti v zmysle § 15a ods. 3 vety prvej O.s.p., preto bez ďalšieho nebolo
povinnosťou odvolacieho súdu na túto prihliadať a vec predkladať nadriadenému súdu (§ 15a
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 16 ods. 2 O.s.p.). Skutočnosť, že oznámenie o dôvode, pre ktorý
nedošlo k predloženiu veci nariadenému súdu bolo účastníkovi konania zaslané
(26. mája 2010) potom, čo odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania na
neverejnom zasadnutí 10. mája 2010, nie je možné považovať za nesprávny postup, ktorým
by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
2/ K ďalšiemu namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g/ O.s.p., ktorý
mal byť naplnený pochybením odvolacieho súdu v tom, že o veci samej rozhodol pred
rozhodnutím o námietke zaujatosti nadriadeným súdom, čo vzbudzuje objektívne pochybnosti
o jeho nezaujatosti a zakladá dôvod pre vylúčenie jeho členov, dovolací súd uvádza:
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
8
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c.
Belgicko). Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska, ale podľa
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná
(„justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Aj pri zohľadnení teórie
zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je
celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira
et studio“, teda nezávisle a nestranne. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Za objektívne však nemožno považovať to, ako
sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti
objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca
určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Dovolací súd je však toho názoru, že v danom prípade sa odvolací súd nedopustil
procesného pochybenia, pretože nemal povinnosť predložiť vec nadriadenému súdu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti v zmysle § 16 ods. 1 O.s.p. a to z dôvodov uvedených v
§ 15a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 16 ods. 2 O.s.p. (viď bod 1/ odôvodnenia). Vychádzajúc
z uvedeného, pritom zohľadňujúc judikatúru ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky
dospel dovolací súd k záveru, že v tomto prípade nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti
členov senátu 5 Co z objektívneho hľadiska, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že dovolateľ existenciu vady uvedenej v
§ 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňuje okolnosťami spočívajúcimi v postupe súdu v konaní
(vyčítajúc nesprávny procesný postup pred vydaním rozhodnutia v odvolacom konaní), čo
však nie je v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom pre vylúčenie sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie
trpelo vadou podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods.1 písm. c/ O.s.p. odmietol dovolanie žalobcov, lebo toto
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou
9
úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému žalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však žiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. augusta 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta