Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/40/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A., zastúpeného advokátom

JUDr. E. V., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r

zo dňa 20.2.2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -52 zo dňa 18.6.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -52 zo dňa 18.6.2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009,

ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č.

35101/08/Blč zo dňa 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane

z pridanej hodnoty (ďalej DPH) za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 1 328 463,- Sk

2

(44 096,89 eur). Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca v daňovom

konaní nepreukázal dodanie tovaru odberateľom, ktorým vystavil faktúry a teda nepreukázal

ani vznik zdaniteľného plnenia a žalobcovi tak nevznikla povinnosť vystaviť faktúry.

Žalobca nepreukázal uzavretie písomnej dohody s odberateľmi na dodávku sladovníckeho

jačmeňa a potravinárskej kukurice a taktiež nepreukázal tvrdenia o uzavretí ústnej zmluvy.

Žalobca tak nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou č. 100002 zo dňa

31.1.2003, pretože k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky z neuskutočnených

dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami, o postúpení svojich pohľadávok

factoringovej spoločnosti odberateľov neinformoval, čím uviedol factoringovú spoločnosť

do omylu, pričom táto následne plnila povinnosti vyplývajúce z factoringovej zmluvy

bez právneho dôvodu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného

ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný účelovo, ťaživo a reštriktívne vyložil zákon

v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na ,

podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny

subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu

zákon neukladá. Poukázal aj na , podľa ktorého

výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Ďalej

uviedol, že v súlade s ust. z. č. o správe daní a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon

č. ) poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť

dodatočného platobného výmeru, ale napriek tomu žalovaný napadnutý dodatočný daňový

výmer potvrdil. Namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi

predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo,

a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol, že z tvrdení kontrolnej

skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo že nemajú zaúčtované

faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru neuskutočnila, alebo že by

žalobca nemohol opraviť základ dane podľa o dani z pridanej

hodnoty. Žalobca poukazoval i na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej

úpravy obchodných vzťahov, že spočíva na princípe najširšej zmluvnej

voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené

3

v ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti

, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú v zásade dispozitívnu

povahu. To znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba

zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže spočíva na princípe neformálnosti

zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia

dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť,

že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli potvrdené dodacie listy,

resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený, a teda

že k dodávke tovaru nedošlo. Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením

fyzického odovzdania tovaru. Tým neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko

následne bola dodávka zrušená, vystavil v súlade so zákonom doklady o oprave základu

dane – dobropisy. Postupoval v súlade s ustanovením

o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným

základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil

doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu

(dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí

a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní

k uloženiu pokuty. Žalobca ďalej tvrdil, že o dani z pridanej

hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým

odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol,

že daňový subjekt nemohol postupovať podľa o dani

z pridanej hodnoty a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom

ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 uvedeného zákona, t. j. podať dodatočné

daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu jún 2005 a tým spôsobom si daň uplatniť späť.

Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru a preto

postupoval podľa o dani z pridanej hodnoty.

Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia,

kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval

na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme,

dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru,

čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky

vystaviť doklad o oprave základu dane podľa o dani

z pridanej hodnoty. Žalobca tiež tvrdil, poukazujúc pritom na ustanovenie § 15 ods. 1

zákona o DPH (správne ) podľa ktorého sa daňová kontrola

4

vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe

daní, že správca dane porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej

kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky

tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Úkony správcu dane, ktorými

spochybnil dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol

nachystaný k odberu, čo sa v zmysle už považuje za splnenie

kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v kontexte na ustanovenie zákona

č. považoval žalobca za vykonané nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore

so základnými zásadami daňového konania. Ďalej uviedol, že tieto námietky vzniesol

aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca dane sa nimi nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol,

že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil

doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne

zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti. Daň bola riadne vybratá

aj odvedená. Potom ďalšie úkony správcu dane boli už nad rámec zákona, nechránia jeho

záujmy a porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný prihliadať na všetko,

čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu vykonal

neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe uvedeného

zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje na tie

isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako

aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30. 4. 2004 a ktorý už na uvedený prípad

nemožno aplikovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ). Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

5

Slovenskej republiky ( a v spojení s veta prvá a

ods. 2 ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

zo 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 1 328 463,- Sk (44 096,89 eur).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada

zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ).

V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

( ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké

práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli

zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní

6

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti

daňového subjektu.

Podľa dokazovanie vykonáva správca dane,

ktorý vedie daňové konanie.

Podľa správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ako dôkaz možno použiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,

protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné

záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

7

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho

ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu

dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – september, november, december

2005, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-44249/2008/Vok zo dňa

20.6.2008 a dodatok k protokolu č. I/183/12842-65003/2008/Vok zo dňa 1.8.2008, ktorý

bol so žalobcom prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal za preukázané, že žalobca

za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný

odpočet vo výške 681 090,- Sk; dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu

február 2005 podal dňa 23.5.2005 a vykázal nadmerný odpočet vo výške 1 817 290,- Sk.

Pre odberateľa H. S. S., a. s. vystavil žalobca dňa 16. a 17.2.2005 faktúry, ktorých

predmetom bolo dodanie sladovníckeho jačmeňa. K faktúram žalobca vystavil dobropisy,

ktoré zahrnul do daňových priznaní za zdaňovacie obdobia, v ktorých boli vystavené.

Pohľadávky, vyplývajúce z faktúr žalobca postúpil spoločnosti F. S. S., a. s. na poskytnutie

factoringu pre zákazníka H. S. S., a. s. Kontrolou bolo zistené, že žalobca tovar v celkovej

hodnote 32.796.400,- Sk, z toho DPH 5.236.400,-Sk nedodal, platiteľovi nevznikla daňová

povinnosť a teda nemohol postupovať‘ podľa § 25. ods. 3 zákona o DPH. Kontrolná skupina

vylúčila z nároku na odpočítanie daň v kontrolovanom období február 2005 v sume

192.263,20 Sk, prislúchajúcu k celkovej obdržanej sume 1.204.174,67 Sk od spoločnosti F.

S. S., a.s. z dôvodu, že sumu použil na dodanie nehnuteľnosti s uplatnením oslobodenia od

dane poľa § 38 ods. 1 zákona o DPH.

V danej veci nebolo sporné, že k dodaniu tovaru nedošlo. Žalobcovi nevzniklo právo

na odpočítanie DPH. Daňový subjekt (žalobca) vyhotovil dobropisy, čo nemalo vplyv

na výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu. K factoringu boli postúpené neexistujúce

pohľadávky z neuskutočnených dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami; žalobca

o postúpení svojich pohľadávok factoringovej spoločnosti neinformoval odberateľov.

Svojím konaním uviedol factoringovú spoločnosť do omylu a factoringová spoločnosť

8

plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bez právneho dôvodu. Len formálna

existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona

o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona

o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok

na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani

pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok

na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný

zákonník spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné

zmluvy, než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je

rozhodujúce, akým spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané,

rozhodujúca je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon

ani sám žalobca nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu

nedošlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s názorom krajského súdu,

že v konaní pred daňovými orgánmi oboch stupňov nedošlo k porušeniu zákona.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že skutkový stav bol nesprávne právne

posúdený, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s touto námietkou zhodne s názorom

krajského súdu nestotožnil. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva Najvyšší

súd Slovenskej republiky žalobcovi do pozornosti, že v zmysle

je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8). V daňovom konaní je

povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane

resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na to, že F. je službou založenou na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi factora osoba

9

uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani reálna pohľadávka, ktorú by klient mohol

postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade poskytnutej factoringovej služby vystupuje voči

odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda je zrejmé, že v prípade neexistujúcej

pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať. V prípade ako je v danej veci, teda

v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na factoringovú spoločnosť možno

konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu vymáhania pohľadávok od

factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na odpočítanie dane v zmysle

§ 49 zákona o DPH.

Pokiaľ žalobca v odvolaní a v žalobe poukazuje na ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, je potrebné uviesť, že dňom 1.5.2004

nadobudol účinnosť o dani z pridanej hodnoty. Aj zákon

č. o dani z pridanej hodnoty však v ustanovení obsahoval obdobné

zákonné podmienky, ako sú v ustanovení o dani

z pridanej hodnoty. Platiteľ mohol opraviť základ dane o. i. len pri zrušení alebo vrátení

celého zdaniteľného plnenia alebo jeho časti, ak sa zaň neposkytla odplata alebo sa odplata

vrátila ( o dani z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil

ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia

( ), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský

súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

10

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1

v spojení s veta prvá a OSP , nakoľko žalobca

v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 17. augusta 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová