Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
14f/363789.9afd04.pdf
PDF · 208.73 KB
No categories available
2Sžf/40/2010
Najvyšší súd 2Sžf/40/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A., zastúpeného advokátom
JUDr. E. V., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r
zo dňa 20.2.2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/69/2009-52 zo dňa 18.6.2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/69/2009-52 zo dňa 18.6.2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009,
ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. 609/230/
35101/08/Blč zo dňa 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty (ďalej DPH) za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 1 328 463,- Sk
(44 096,89 eur). Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca v daňovom
konaní nepreukázal dodanie tovaru odberateľom, ktorým vystavil faktúry a teda nepreukázal
ani vznik zdaniteľného plnenia a žalobcovi tak nevznikla povinnosť vystaviť faktúry.
Žalobca nepreukázal uzavretie písomnej dohody s odberateľmi na dodávku sladovníckeho
jačmeňa a potravinárskej kukurice a taktiež nepreukázal tvrdenia o uzavretí ústnej zmluvy.
Žalobca tak nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou č. 100002 zo dňa
31.1.2003, pretože k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky z neuskutočnených
dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami, o postúpení svojich pohľadávok
factoringovej spoločnosti odberateľov neinformoval, čím uviedol factoringovú spoločnosť
do omylu, pričom táto následne plnila povinnosti vyplývajúce z factoringovej zmluvy
bez právneho dôvodu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil
na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný účelovo, ťaživo a reštriktívne vyložil zákon
v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny
subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu
zákon neukladá. Poukázal aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého
výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ďalej
uviedol, že v súlade s ust. § 2 ods. 2 z. č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon
č. 511/1992 Zb.) poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť
dodatočného platobného výmeru, ale napriek tomu žalovaný napadnutý dodatočný daňový
výmer potvrdil. Namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi
predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo,
a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol, že z tvrdení kontrolnej
skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo že nemajú zaúčtované
faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru neuskutočnila, alebo že by
žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty. Žalobca poukazoval i na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej
úpravy obchodných vzťahov, že Obchodný zákonník spočíva na princípe najširšej zmluvnej
voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené
v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti
Obchodného zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú v zásade dispozitívnu
povahu. To znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba
zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže Obchodný zákonník spočíva na princípe neformálnosti
zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentne. Za deň splnenia
dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka pripravená k odberu. Skutočnosť,
že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli potvrdené dodacie listy,
resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený, a teda
že k dodávke tovaru nedošlo. Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením
fyzického odovzdania tovaru. Tým neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko
následne bola dodávka zrušená, vystavil v súlade so zákonom doklady o oprave základu
dane – dobropisy. Postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným
základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil
doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu
(dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí
a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní
k uloženiu pokuty. Žalobca ďalej tvrdil, že zákon č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým
odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol,
že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom
ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 uvedeného zákona, t. j. podať dodatočné
daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu jún 2005 a tým spôsobom si daň uplatniť späť.
Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru a preto
postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.
Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť do obdobia,
kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukazoval
na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar neprevezme,
dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru,
čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky
vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty. Žalobca tiež tvrdil, poukazujúc pritom na ustanovenie § 15 ods. 1
zákona o DPH (správne zákona č. 511/1992 Zb.) podľa ktorého sa daňová kontrola
vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe
daní, že správca dane porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej
kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky
tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Úkony správcu dane, ktorými
spochybnil dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol
nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného zákonníka už považuje za splnenie
kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v kontexte na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona
č. 511/1992 Zb. považoval žalobca za vykonané nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore
so základnými zásadami daňového konania. Ďalej uviedol, že tieto námietky vzniesol
aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca dane sa nimi nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol,
že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil
doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne
zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti. Daň bola riadne vybratá
aj odvedená. Potom ďalšie úkony správcu dane boli už nad rámec zákona, nechránia jeho
záujmy a porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný prihliadať na všetko,
čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu vykonal
neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe uvedeného
zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje na tie
isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako
aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona č. 289/1995 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30. 4. 2004 a ktorý už na uvedený prípad
nemožno aplikovať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods.1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP). Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/222/17365-99313/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009, ktorým žalovaný
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. 609/230/35101/08/Blč zo dňa
zo 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie február 2005 v sume 1 328 463,- Sk (44 096,89 eur).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých
fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím
a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada
zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.).
V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov
(§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké
práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov
(čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli
zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní
a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať
v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho
ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január – september, november, december
2005, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-44249/2008/Vok zo dňa
20.6.2008 a dodatok k protokolu č. I/183/12842-65003/2008/Vok zo dňa 1.8.2008, ktorý
bol so žalobcom prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal za preukázané, že žalobca
za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný
odpočet vo výške 681 090,- Sk; dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu
február 2005 podal dňa 23.5.2005 a vykázal nadmerný odpočet vo výške 1 817 290,- Sk.
Pre odberateľa H. S. S., a. s. vystavil žalobca dňa 16. a 17.2.2005 faktúry, ktorých
predmetom bolo dodanie sladovníckeho jačmeňa. K faktúram žalobca vystavil dobropisy,
ktoré zahrnul do daňových priznaní za zdaňovacie obdobia, v ktorých boli vystavené.
Pohľadávky, vyplývajúce z faktúr žalobca postúpil spoločnosti F. S. S., a. s. na poskytnutie
factoringu pre zákazníka H. S. S., a. s. Kontrolou bolo zistené, že žalobca tovar v celkovej
hodnote 32.796.400,- Sk, z toho DPH 5.236.400,-Sk nedodal, platiteľovi nevznikla daňová
povinnosť a teda nemohol postupovať‘ podľa § 25. ods. 3 zákona o DPH. Kontrolná skupina
vylúčila z nároku na odpočítanie daň v kontrolovanom období február 2005 v sume
192.263,20 Sk, prislúchajúcu k celkovej obdržanej sume 1.204.174,67 Sk od spoločnosti F.
S. S., a.s. z dôvodu, že sumu použil na dodanie nehnuteľnosti s uplatnením oslobodenia od
dane poľa § 38 ods. 1 zákona o DPH.
V danej veci nebolo sporné, že k dodaniu tovaru nedošlo. Žalobcovi nevzniklo právo
na odpočítanie DPH. Daňový subjekt (žalobca) vyhotovil dobropisy, čo nemalo vplyv
na výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu. K factoringu boli postúpené neexistujúce
pohľadávky z neuskutočnených dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami; žalobca
o postúpení svojich pohľadávok factoringovej spoločnosti neinformoval odberateľov.
Svojím konaním uviedol factoringovú spoločnosť do omylu a factoringová spoločnosť
plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bez právneho dôvodu. Len formálna
existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona
o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok
na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani
pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.
Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok
na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.
Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť
schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný
zákonník spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné
zmluvy, než sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Avšak pre daný prípad nie je
rozhodujúce, akým spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané,
rozhodujúca je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon
ani sám žalobca nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu
nedošlo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s názorom krajského súdu,
že v konaní pred daňovými orgánmi oboch stupňov nedošlo k porušeniu zákona.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že skutkový stav bol nesprávne právne
posúdený, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s touto námietkou zhodne s názorom
krajského súdu nestotožnil. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatnil nárok
na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva Najvyšší
súd Slovenskej republiky žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8). V daňovom konaní je
povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane
resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
na to, že F. je službou založenou na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi factora osoba
uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani reálna pohľadávka, ktorú by klient mohol
postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade poskytnutej factoringovej služby vystupuje voči
odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda je zrejmé, že v prípade neexistujúcej
pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať. V prípade ako je v danej veci, teda
v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na factoringovú spoločnosť možno
konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu vymáhania pohľadávok od
factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na odpočítanie dane v zmysle
§ 49 zákona o DPH.
Pokiaľ žalobca v odvolaní a v žalobe poukazuje na ustanovenia zákona
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, je potrebné uviesť, že dňom 1.5.2004
nadobudol účinnosť zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Aj zákon
č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty však v ustanovení § 18 obsahoval obdobné
zákonné podmienky, ako sú v ustanovení § 25 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty. Platiteľ mohol opraviť základ dane o. i. len pri zrušení alebo vrátení
celého zdaniteľného plnenia alebo jeho časti, ak sa zaň neposkytla odplata alebo sa odplata
vrátila (§ 18 ods. 1 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil
ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia
(§ 250i ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský
súd, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
10 2Sžf/40/2010
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1OSP , nakoľko žalobca
v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona
neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 17. augusta 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová