Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/45/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD. a v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A., zastúpeného advokátom

JUDr. E. V., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17354-99322/2008/991410-r

zo dňa 20.2.2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -46 zo dňa 15.6.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -46 zo dňa 15.6.2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17354-99322/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009,

ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č.

35091/08/Blč zo dňa 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane

z pridanej hodnoty (ďalej DPH) za zdaňovacie obdobie máj 2004 v sume 1 280 190,- Sk

2

podľa ustanovenia zákona č o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len zákon o správe daní a poplatkov). Krajský súd sa stotožnil s názorom

žalovaného daňového orgánu ako aj správcu dane, že žalobca nepreukázal uskutočnenie

zdaniteľného plnenia. Vyhotovil len faktúry, z ktorých odviedol daň, a dobropisy

(pre odberateľov H. S. S. a.s., H. S. a. s., Ing. V. I. – A.). Kontrolou bolo zistené, že žalobca

odberateľom tovar nedodal, zdaniteľné plnenia neuskutočnil, faktúry a dobropisy

odberateľom nedoručil, platiteľovi nevznikla daňová povinnosť. O náhrade trov konania

rozhodol krajský súd podľa tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne

vyložil zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na Slovenskej

republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu

každý právny subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť,

aby konal čo mu zákon neukladá. Poukázal aj na Slovenskej

republiky, podľa ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s a na , podľa ktorého povinnosti

možno ukladať zákonom a na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovávaní

základných práv a slobôd. Ďalej uviedol, že v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona

o správe daní a poplatkov poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil

nesprávnosť dodatočného platobného výmeru, ale napriek tomu žalovaný napadnutý

dodatočný daňový výmer potvrdil. Zopakoval, že predmetné faktúry vystavil pred

potvrdením fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH.

Nakoľko následne bola dodávka zrušená, v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave

základu dane – dobropisy. Tiež zopakoval, že postupoval v súlade s ustanovením § 18

ods. 3 o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným

základom dane a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie

obdobie, v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane. Namietal, že postup správcu

dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver,

že k dodávke tovaru nedošlo a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa. Uviedol,

že z tvrdení kontrolnej skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo

3

že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru

neuskutočnila, alebo že by žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca poukazoval i na to, že nemožno oddeliť

fungovanie DPH od právnej úpravy obchodných vzťahov, že spočíva

na princípe najširšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než

len tie, ktoré sú výslovne uvedené v ako určitý zmluvný typ. Pritom

všetky ustanovenia tretej časti , ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy

majú v zásade dispozitívnu povahu To znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve

účinky vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže

spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca

aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež,

že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať,

že kontrakt nebol splnený a teda že k dodávke tovaru nedošlo. Žalobca uviedol, že vystavil

faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil žiadne ustanovenie

zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená, vystavil v súlade so zákonom

doklady o oprave základu dane – dobropisy. Postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3

o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom

dane a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej kontroly o presune

dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí

a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní

k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že o dani z pridanej hodnoty

v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním

tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že daňový

subjekt nemohol postupovať podľa o dani z pridanej

hodnoty a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil,

ale mal postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a podať dodatočné

daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu marec (resp. máj) 2004 a tým spôsobom si

uplatniť daň späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia

dodania tovaru a preto postupoval podľa o dani

z pridanej hodnoty. Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane

zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade

so zákonom. Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady,

4

že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením

fyzického prevzatia tovaru, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti

v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty. Žalobca tvrdil, poukazujúc pritom

na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (správne zákona o správe daní a poplatkov),

podľa ktorého sa daňový kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný

na dosiahnutie účelu zákona o správe daní, že správca dane porušil toto ustanovenie,

nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval

v súlade s ustanovením o dani z pridanej hodnoty

a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny

rozpočet. Úkony správcu dane, ktorými spochybnil dodávky tovaru (v daňovom konaní

nebolo preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného

zákonníka už považuje za splnenie kontraktu) a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave

základu dane podľa o dani z pridanej hodnoty v kontexte

na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov považoval žalobca

za vykonané nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového

konania. Ďalej uviedol, že tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak

správca dane sa týmito námietkami nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil

faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň a v ďalšom období vystavil doklady

o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval,

splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti. Daň bola riadne vybratá aj odvedená,

potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú

jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný prihliadať na všetko, čo vyjde najavo

v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu vykonal neoprávnene a v rozpore

so zákonom, čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe uvedeného zotrval na názore,

že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje na tie isté

skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj

obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia

o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30. 4. 2004 a ktorý už na uvedený prípad

nemožno aplikovať.

5

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok ako aj konanie ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

( prvá veta a ). Odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania ( ). Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ( a v spojení s veta prvá a

ods. 2 ). Dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17354-99322/2008/991410-r zo dňa 20.2.2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

zo 19.8.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj 2004 v sume 1 280 190,- Sk.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu ( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“ alebo „zákon o správe daní“) zásada

zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi ( ).

V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

( ), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

č. ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké

práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov

( ).

6

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli

zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti

daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa z. č. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby

vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

7

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho

ako aj zo spisu krajského súdu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú

kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-35748/2008/Cib zo dňa

20.6.2008 a dodatok k protokolu č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 1.8. 2008, ktorý bol

so žalobcom prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal Najvyšší súd Slovenskej republiky

za preukázané, že žalobca za kontrolované zdaňovacie obdobie podal daňové priznanie,

v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 981 342,- Sk; dodatočné daňové priznanie

za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal. Pre odberateľa H. S. S., a. s., vystavil žalobca

v kontrolovanom zdaňovacom období máj 2004 faktúry, ktorých predmetom bolo dodanie

sladovníckeho jačmeňa. K faktúram žalobca vystavil dobropisy, ktoré zahrnul do daňových

priznaní za zdaňovacie obdobia, v ktorých boli vystavené. Na základe preukázaných

kontrolných zistení žalobca neuskutočnil zdaniteľné plnenie, deklarovanému odberateľovi

tovar nedodal, nedoručil mu faktúry ani dobropisy. Vyhotovil iba faktúry, z ktorých

odviedol daň. K výzve na predloženie ďalších dokladov uviedol, že faktúry boli vyhotovené

na základe dlhodobých kontraktov a dobropisy vyhotovil z dôvodu, že dodávaný tovar

a dodávky boli ústne odmietnuté. Z tvrdenia obchodnej spoločnosti H. S. S., a. s. vyplýva,

že žalobca nebol jej obchodným partnerom v roku 2004, tovar neprijala, faktúra jej nebola

doručená a preto o nej ani neúčtovala.

Keďže v zmysle Z. z o dani z pridanej hodnoty, ktorý

nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky

k Európskej únii (1.5.2004) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň

dodania tovaru sa považuje deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s týmto tovarom

ako vlastník, dospel najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského súdu

8

ako aj žalovaného k záveru, že žalobcovi (keďže žiaden tovar odberateľovi nedodal) z tohto

dôvodu nevznikla daňová povinnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že žalobca odviedol daň

z vystavených faktúr. Keďže fakturovaný tovar nedodal odberateľovi, nebol možný postup

opravy základu dane podľa a Z. z o dani z pridanej

hodnoty, lebo postup opravy základu dane podľa uvedených ustanovení je možný

len v prípade dodania tovaru pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky a pri úplnom

alebo čiastočnom vrátení dodávky ( Z. z o dani

z pridanej hodnoty). Správny bol preto záver daňových orgánov, že žalobca mal v danej

veci postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a základ dane znížiť

na základe dodatočného daňového priznania.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona

č. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže

nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje)

ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa.

Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok

na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný

zákonník spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné

zmluvy, než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je

rozhodujúce, akým spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané,

rozhodujúca je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon

ani sám žalobca nepoprel. Je pritom pre posúdenie danej veci právne irelevantné z akého

dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s názorom krajského súdu,

že v konaní pred daňovými orgánmi oboch stupňov nedošlo k porušeniu zákona.

9

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne

posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom krajského súdu

nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva Najvyšší

súd Slovenskej republiky žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zákona o správe daní

a poplatkov je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu (§ 29 ods. 8). V daňovom

konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom

správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Pokiaľ žalobca v odvolaní a v žalobe poukazuje na ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, je potrebné uviesť, že dňom 1.5.2004

nadobudol účinnosť o dani z pridanej hodnoty. Aj zákon

č. o dani z pridanej hodnoty však v ustanovení obsahoval obdobné

zákonné podmienky, ako sú v ustanovení o dani

z pridanej hodnoty. Platiteľ mohol opraviť základ dane o. i. len pri zrušení alebo vrátení

celého zdaniteľného plnenia alebo jeho časti, ak sa zaň neposkytla odplata alebo sa odplata

vrátila ( o dani z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

10

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 17. augusta 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová