Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžo/231/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky

senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého

a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: M. Z., proti odporcovi:

Obvodný pozemkový úrad v Žilina, za účasti: 1) Mesto Žilina, 2) Slovenský

pozemkový fond, regionálny odbor Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a odporcu č. ObPÚ 2010/00026/R zo dňa 18. februára 2010, o odvolaní odporcu proti

rozsudku Krajského súdu v Ţiline č.k. -23 zo dňa 21. júna 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline

č.k. -23 zo dňa 21. júna 2010 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline zrušil rozhodnutie odporcu

č. ObPÚ-2010/00026/R zo dňa 18.2.2010 z dôvodu ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)

, ktorým rozhodnutím odporca rozhodol tak, ţe O. Z., rod. G., ktorá zomrela dňa

23.9.2003 spĺňala podmienky o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pôde“), t.j. ţe nehnuteľnosť v kat. úz. B., časť pkn. parc. č. X.

2

o výmere 1924mbola vyvlastnená rozhodnutím ONV v Ţiline – odbor výstavby

č. Výst-1541/1965-Š zo dňa 22.6.1966 bez vyplatenia náhrady. V zmysle bodu 2.

výrokovej časti rozhodnutia správny orgán uviedol, ţe nakoľko ţiadateľka O. Z. počas

konania zomrela, do jej práv nastúpila na základe Osvedčenia o dedičstve 21D

1191/2008, dedička M. Z., a dedičke M. Z. nepriznal vlastnícke právo

k nehnuteľnosti v kat. úz. B. z dôvodu, ţe ţiadosť bola uplatnená na poskytnutie

finančnej náhrady. Zároveň správny orgán rozhodol, ţe nepriznaním vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti nie je dotknuté právo dedičky M. Z. na náhradu podľa § 16 ods. 1

zákona o pôde v podiele 1/3-iny. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru,

ţe z ustanovenia § 9 zákona o pôde vyplýva, ţe primárne je vydanie nehnuteľnosti podľa

zákona o pôde a ţe tá skutočnosť, ţe oprávnená osoba ţiadala finančnú náhradu, nemá

mať vplyv na ďalší postup pozemkového úradu v zmysle zákona o pôde. Podľa názoru

krajského súdu je podstatné zo strany oprávnenej osoby to, aby si reštitučný nárok

v prekluzívnej lehote uplatnila a nie je dôleţité to, akou formou ţiada reštitučný nárok

priznať. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, ţe oprávnená osoba

nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností a v danom prípade preto prichádzal

do úvahy postup podľa , a

o správnom konaní a pozemkový úrad by mal oprávnenú osobu vyzvať na odstránenie

tohto nedostatku a aţ na základe odozvy od oprávnených osôb by pozemkový úrad mal

postupovať v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde a v tejto súvislosti poukázal

krajský súd i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 15.1.2009.

V ďalšom konaní podľa názoru krajského súdu správny orgán bude musieť vyzvať

navrhovateľku na uzavretie dohody s povinnou osobou a ak k dohode nedôjde, rozhodne

o reštitučnom nároku navrhovateľky sám správny orgán a bude pritom povinný v prvom

rade skúmať, či je daná moţnosť vrátiť navrhovateľke vlastníctvo k pôvodným

nehnuteľnostiam, teda v kat. úz. B.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie

odporca a ţiadal, aby Najvyšší súd SR ako súd odvolací zmenil rozsudok krajského súdu

tak, ţe rozhodnutie odporcu zo dňa 18.2.2010 potvrdí. Poukázal na to, ţe pri vydaní

rozhodnutia sa riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Ţiline

č. k. zo dňa 7.9.2001, keď bol toho názoru, ţe uplatnením nároku

na poskytnutie finančnej náhrady samotná ţiadateľka jednoznačne vyjadrila svoju vôľu,

ţe nemá záujem ani o obnovu pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde, ani

o starostlivosť o pôdu a ako spôsob zmiernenia krivdy si zvolila finančnú náhradu.

Uţ z podkladov pre rozhodnutie je zrejmé, ţe oprávnenej osobe nie je moţné priznať

vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu existencie zákonných prekáţok

uvedených v § 11 ods. 1 písm. d), e) zákona o pôde, nakoľko účel vyvlastnenia,

a to výstavba športového ihriska a IBV bol na pozemku zrealizovaný. Čo sa týka otázky

uzatvorenia dohody o vydaní nehnuteľností medzi oprávnenou a povinnou osobou tak

správny orgán sa touto otázkou vo svojom konaní zaoberal, o čom svedčia aj písomné

výzvy na doplnenie reštitučného nároku a preto nesúhlasí s tvrdením krajského súdu,

ţe zo správneho spisu táto skutočnosť nevyplýva. Odporca zároveň poukázal na to,

ţe nemôţe súhlasiť s názorom krajského súdu, uvedeným na str. 6 rozsudku, ţe správny

orgán je povinný si pred vydaním rozhodnutia o priznaní náhrady navrhovateľke ustáliť,

či prevedie do jej vlastníctva s jej súhlasom iné pozemky v primeranej výmere a kvalite,

ako boli pôvodné pozemky, pokiaľ moţno v tej istej obci, v ktorej sa nachádzali

pôvodné pozemky. V zmysle § 16 ods. 6 zákona o pôde náhradné pozemky poskytuje

Slovenský pozemkový fond, ako správca majetku štátu a nie odporca, a preto tvrdenie

súdu o tejto povinnosti odporcu nie je v súlade so zákonom o pôde.

Navrhovateľka sa písomne k odvolaniu odporcu vyjadrila a uviedla, ţe sa

v plnom rozsahu stotoţňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Poukázala na to,

ţe dňa 15.2.2010 sa uskutočnilo pracovné rokovanie na Pozemkovom úrade v Ţiline,

kde bola prítomná aj sestra navrhovateľky M. Z., ktorá by mohla dosvedčiť, ţe

pracovníčka správneho orgánu M. U. im vysvetľovala, ţe ich matka ţiadala o finančnú

náhradu napriek tomu, ţe poţadovali náhradný pozemok, nakoľko predvolanie bolo

zvolané za účelom upresnenia ţiadosti o reštitúciu, nakoľko ţiadosť bola podľa p. U.

nejednoznačná. Navrhovateľka ďalej okrem iného uviedla, ţe jej poţiadavka o náhradný

pozemok je adekvátnym spôsobom zmiernenia krivdy aj pre ňu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s ) preskúmal odvolaním n apadnutý

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

www.nsud.sk.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe

ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

posudzoval, či správny orgán ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku účastníkov ohľadne

hodnotenia dôkazov zisťoval, či príslušné reštitučné konanie bolo vedené takým

procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané

spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

V preskúmavanej veci je nesporné, ţe právna predchodkyňa navrhovateľky O. Z.

si svojim podaním zo dňa 25.4.1992 uplatnila príslušný reštitučný nárok na Obvodnom

pozemkovom úrade v Ţiline v zmysle o pôde.

Pokiaľ v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právny

názor, ţe v ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu vyzvať navrhovateľku

v zmysle zákona o pôde, , a

o správnom konaní na uzavretie dohody s povinnou osobou, a ak k dohode nedôjde

rozhodne správny orgán o reštitučnom nároku navrhovateľky, tak v danom prípade

sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť s týmto právnym názorom krajského súdu,

a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 9 ods. 1 zákona o pôde nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom

úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľností. Povinná osoba uzavrie

s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľností.

Podľa § 9 ods. 2 uvedeného zákona dohoda podlieha schváleniu pozemkovým

úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

Podľa § 9 ods. 3 uvedeného zákona rozhodnutie pozemkového úradu

o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd.

Podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde, ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde,

rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad.

I keď v rámci rozhodovania pozemkových úradov podľa zákona o pôde

prichádzajú do úvahy viaceré druhy rozhodovacích procesov, tak v aplikačnej praxi

sa moţno stretnúť predovšetkým s dvomi druhmi rozhodovania pred obvodným

pozemkovým úradom, a to:

1. rozhodovanie o schválení (neschválení) dohody o vydaní nehnuteľností podľa

§ 9 ods. 2 zákona o pôde a

2. rozhodovanie o vlastníctve oprávnenej osoby podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde.

Z výkladu § 9 ods. 4 zákona o pôde vyplýva, ţe obvodný pozemkový úrad

rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti aţ vtedy, ak k dohode

podľa odseku 1 nedôjde.

Z administratívneho spisu správneho orgánu je nesporné, ţe právna

predchodkyňa navrhovateľky O. Z. si riadne v prekluzívnej lehote uplatnila príslušný

reštitučný nárok, avšak nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností v zmysle

ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o pôde.

Odvolací súd v tomto smere povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe konštrukcia

uplatnenia si reštitučného nároku v zmysle zákona o pôde je oproti zákonu

č. o mimosúdnych rehabilitáciách odlišná. Jednou z podmienok

úspešnosti oprávnenej osoby uplatňujúcej si reštitučný nárok podľa zákona

o mimosúdnych rehabilitáciách bola práve podmienka, aby si oprávnená osoba

uplatnila svoj reštitučný nárok v príslušnej zákonnej lehote u povinnej osoby, avšak

zo zákona o pôde takáto povinnosť oprávnenej osobe pri uplatnení si reštitučného

nároku nevyplýva. Pokiaľ teda oprávnená osoba, a teda v danom prípade právna

predchodkyňa navrhovateľky, nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností tak

znamená to, ţe správny orgán bude v konaní rozhodovať v zmysle ustanovenia

§ 9 ods. 4 zákona o pôde, teda v podstate bude rozhodovať o vlastníctve oprávnenej

osoby k nehnuteľnosti. Nie je moţné teda zaväzovať oprávnenú osobu, resp. dediča

po oprávnenej osobe k tomu, aby vyzýval povinnú osobu pokiaľ k takejto povinnosti

príslušný subjekt zákon nezaväzuje.

Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ teda zo zákona nevyplývala povinnosť

právnej predchodkyni navrhovateľky vyzvať povinné osoby na vydanie

nehnuteľností, tak nemoţno takúto povinnosť ani ukladať správnemu orgánu v tom

zmysle, aby vyzval dediča oprávnenej osoby na odstránenie tohto údajného

nedostatku.

Pokiaľ sa týka spornej otázky, či správny orgán mal prípadne poučovaciu

povinnosť voči právnej predchodkyni navrhovateľky, resp. navrhovateľke ohľadne

rozhodovania, či napriek uplatnenému reštitučnému nároku na finančnú náhradu

mohol správny orgán rozhodovať i v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde, pokiaľ

to navrhovateľka priamo poţadovala vo vzťahu k pozemkovému úradu ešte

pred vydaním rozhodnutia, tak i odvolací súd je zhodne s krajským súdom toho

názoru, ţe v danom prípade nič nebránilo správnemu orgánu zaoberať sa oprávnene

i takouto námietkou navrhovateľky pokiaľ sa naviac navrhovateľka domnievala,

ţe takéto rozhodnutie by bolo pre ňu priaznivejšie. V tomto smere neobstojí

argumentácia správneho orgánu, ţe postupoval vo veci v zmysle právneho názoru

krajského súdu vysloveného v inom konaní.

Podľa o správnom konaní správny orgán

je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať

potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov

konania.

Odvolací súd vzhľadom na citáciu ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku

povaţuje za potrebné vo vzťahu k správnemu orgánu zdôrazniť, ţe v tomto

ustanovení je zakotvená zásada materiálnej pravdy, ktorá znamená okrem iného,

ţe správny orgán je povinný ex offo zistiť čo najobjektívnejšie skutočný stav veci

a s prihliadnutím na ďalšie podporné ustanovenia správneho poriadku nič nebránilo

správnemu orgánu, aby sa potom oprávnene zaoberal s návrhom navrhovateľky,

z obsahu ktorých poţiadaviek vyplýva, ţe mala záujem na rozhodovacom procese

v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní

v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu

a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne

vyţadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku sú správne orgány povinné p ostupovať

v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými

osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva

a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť

svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých

sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby

pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite

a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť

ju včas a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú

k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa má sa správny orgán vţdy

pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo

hospodárne a bez zbytočného zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 4 veta prvá rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci.

Podľa § 4 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú

so správnymi orgánmi v priebehu celého konania.

Zo spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, ţe príslušný reštitučný

nárok bol uplatnený včas v priebehu prekluzívnej lehoty v zmysle zákona o pôde,

tak nie je moţné podľa názoru odvolacieho orgánu v súčasnej dobe tvrdiť zo strany

správneho orgánu, ţe odporca v podstate uţ po uplynutí prekluzívnej lehoty nemohol

s uplatneným reštitučným nárokom právnej predchodkyne navrhovateľky nič urobiť.

Takýto postup správneho orgánu povaţuje odvolací súd za príliš formalistický,

pretoţe reštitučný nárok navrhovateľky, resp. jej právnej predchodkyne bol

uplatnený na pozemkovom úrade v apríli 1992, pričom prekluzívna lehota

na uplatnenie nároku uplynula aţ dňa 31.12.1992. Táto skutočnosť znamená,

ţe pokiaľ by správny orgán bol konal napr. v príslušných lehotách (§ 49 správneho

poriadku), resp. pokiaľ by bol prerušil reštitučné konanie a v zmysle správneho

poriadku splnil si svoju poučovaciu povinnosť vo vzťahu k právnej predchodkyni

navrhovateľky, tak tieto procesné skutočnosti, na ktoré poukazuje správny orgán,

by boli v súčasnosti právne irelevantné. Taktieţ v danom prípade nemoţno

opomenúť, ţe od uplatnenia si reštitučného nároku po dobu vydania reštitučného

rozhodnutia na správnom orgáne uplynulo prakticky 18 rokov. Po celú túto dobu bol

správny orgán prakticky vo vzťahu k navrhovateľke, resp. k jej právnej predchodkyni

nečinný, ako to vyplýva z listinných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom

spise.

V danom prípade ušlo pozornosti pozemkového úradu, ţe právna

predchodkyňa navrhovateľky špecifikovala pri uplatnení si reštitučného nároku

i pozemkové nehnuteľnosti, ktoré mali byť v rozhodnom období predmetom

vyvlastnenia a z hľadiska predmetu reštitučného konania muselo byť teda

pozemkovému úradu dostatočne zrejmé, čoho sa ďalej navrhovateľka domáhala,

pretoţe ona pôvodne uplatnený reštitučný nárok nerozširovala o ďalšie

nehnuteľnosti, ako sa to zrejme mylne domnieva správny orgán.

Čo sa týka konštatácie správneho orgánu v jeho rozhodnutí, ţe „vo vzťahu

k zvyšnej časti pkn. parc. č. X. zapísanej v stave neidentickom na LV č. X. v podiele

4/12 v prospech M. Z. (dedičky po ţiadateľke) bolo zistené, ţe okrem iného je z časti

zastavaná budovou školy a miestnymi komunikáciami, avšak k dnešnému dňu tieto

časti neboli majetkoprávne vysporiadané, t.j. nedošlo k prechodu vlastníckeho práva

na štát, príp. inú právnickú osobu, a teda nie je moţné aplikovať ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov“, tak v tejto časti sa zatiaľ bez

ďalšieho dokazovania nemôţe odvolací súd stotoţniť s argumentáciou správneho

orgánu, ţeby i napriek uvedeným skutočnostiam eventuálne nedošlo k prechodu

vlastníckeho práva na štát v rozhodnom období, avšak na základe iných právnych

titulov uvedených v § 6 ods. 1 zákona o pôde. Takýmto právnym titulom by napr.

mohlo byť prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 6

ods. 1 písm. p) zákona o pôde. V danom prípade bude potrebné, aby v tejto časti

taktieţ správny orgán doplnil dokazovanie, a to tým, ţe bude skúmať, kedy došlo

k zastavaniu časti tejto bývalej pkn. parcele príslušnou budovou školy a taktieţ kedy

boli príslušné miestne komunikácie vybudované. Neobstojí preto zatiaľ konštatácia

správneho orgánu, ţe pokiaľ neboli tieto časti parciel majetkoprávne vysporiadané,

ţe nedošlo eventuálne i k prechodu vlastníckeho práva na štát, príp. na inú právnickú

osobu. Ako vyplýva z administratívneho spisu podľa názoru odvolacieho súdu

správny orgán vychádzal iba zo skutočností uvedených na LV č. X. bez toho, aby vo

veci vykonal príslušné dokazovanie.

V ďalšom konaní správny orgán taktieţ transparentným spôsobom v dôvodoch

svojho rozhodnutia bude musieť uviesť, ktorá povinná osoba je i konkrétnou

povinnou osobou, ku ktorým pozemkovým nehnuteľnostiam a na základe akej

právnej skutočnosti, pretoţe zatiaľ je rozhodnutie správneho orgánu i v tomto smere

nepreskúmateľným. Taktieţ čo sa týka konštatácie správneho orgánu, ţe v danom

prípade existujú i zákonné prekáţky v zmysle zákona o pôde pre nevydanie

pozemkových nehnuteľností navrhovateľke, tak taktieţ v administratívnom spise

z hľadiska listinných dôkazov neexistuje opora pre takúto konštatáciu správneho

orgánu a preto i v tomto smere bude správny orgán musieť doplniť vo veci

dokazovanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok Krajského súdu

v Ţiline v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

ods. 1 veta prvá potvrdil.

O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1

v spojení s ustanovením za pouţitia ustanovenia

ods. 1 veta prvá Navrhovateľka mala v odvolacom konaní úspech, trovy

konania jej však v odvolacom konaní nevznikli a ani si ţiadne neuplatnila, odporca

v odvolacom konaní úspech nemal a ani mu náhrada trov konania zo zákona

neprináleţí. Ostatní účastníci konania si taktieţ náhradu trov konania neuplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 17. augusta 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová