Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
817/363784.2362a9.pdf
PDF · 164.42 KB
No categories available
2Sžo/231/2010
Najvyšší súd 2Sžo/231/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky
senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého
a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: M. Z., proti odporcovi:
Obvodný pozemkový úrad v Žilina, za účasti: 1) Mesto Žilina, 2) Slovenský
pozemkový fond, regionálny odbor Žilina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a odporcu č. ObPÚ 2010/00026/R zo dňa 18. februára 2010, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Ţiline č.k. 23Sp/22/2010-23 zo dňa 21. júna 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline
č.k. 23Sp/22/2010-23 zo dňa 21. júna 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Ţiline zrušil rozhodnutie odporcu
č. ObPÚ-2010/00026/R zo dňa 18.2.2010 z dôvodu ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)
O.s.p., ktorým rozhodnutím odporca rozhodol tak, ţe O. Z., rod. G., ktorá zomrela dňa
23.9.2003 spĺňala podmienky § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o pôde“), t.j. ţe nehnuteľnosť v kat. úz. B., časť pkn. parc. č. X.
2
o výmere 1924mbola vyvlastnená rozhodnutím ONV v Ţiline – odbor výstavby
č. Výst-1541/1965-Š zo dňa 22.6.1966 bez vyplatenia náhrady. V zmysle bodu 2.
výrokovej časti rozhodnutia správny orgán uviedol, ţe nakoľko ţiadateľka O. Z. počas
konania zomrela, do jej práv nastúpila na základe Osvedčenia o dedičstve 21D
1191/2008, Dnot 188/2009 dedička M. Z., a dedičke M. Z. nepriznal vlastnícke právo
k nehnuteľnosti v kat. úz. B. z dôvodu, ţe ţiadosť bola uplatnená na poskytnutie
finančnej náhrady. Zároveň správny orgán rozhodol, ţe nepriznaním vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti nie je dotknuté právo dedičky M. Z. na náhradu podľa § 16 ods. 1
zákona o pôde v podiele 1/3-iny. Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru,
ţe z ustanovenia § 9 zákona o pôde vyplýva, ţe primárne je vydanie nehnuteľnosti podľa
zákona o pôde a ţe tá skutočnosť, ţe oprávnená osoba ţiadala finančnú náhradu, nemá
mať vplyv na ďalší postup pozemkového úradu v zmysle zákona o pôde. Podľa názoru
krajského súdu je podstatné zo strany oprávnenej osoby to, aby si reštitučný nárok
v prekluzívnej lehote uplatnila a nie je dôleţité to, akou formou ţiada reštitučný nárok
priznať. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu ďalej vyplýva, ţe oprávnená osoba
nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností a v danom prípade preto prichádzal
do úvahy postup podľa § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 11 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní a pozemkový úrad by mal oprávnenú osobu vyzvať na odstránenie
tohto nedostatku a aţ na základe odozvy od oprávnených osôb by pozemkový úrad mal
postupovať v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde a v tejto súvislosti poukázal
krajský súd i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sţo 280/2008 zo dňa 15.1.2009.
V ďalšom konaní podľa názoru krajského súdu správny orgán bude musieť vyzvať
navrhovateľku na uzavretie dohody s povinnou osobou a ak k dohode nedôjde, rozhodne
o reštitučnom nároku navrhovateľky sám správny orgán a bude pritom povinný v prvom
rade skúmať, či je daná moţnosť vrátiť navrhovateľke vlastníctvo k pôvodným
nehnuteľnostiam, teda v kat. úz. B.
V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie
odporca a ţiadal, aby Najvyšší súd SR ako súd odvolací zmenil rozsudok krajského súdu
tak, ţe rozhodnutie odporcu zo dňa 18.2.2010 potvrdí. Poukázal na to, ţe pri vydaní
rozhodnutia sa riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Ţiline
č. k. 10S/5/2001 zo dňa 7.9.2001, keď bol toho názoru, ţe uplatnením nároku
na poskytnutie finančnej náhrady samotná ţiadateľka jednoznačne vyjadrila svoju vôľu,
ţe nemá záujem ani o obnovu pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde, ani
o starostlivosť o pôdu a ako spôsob zmiernenia krivdy si zvolila finančnú náhradu.
Uţ z podkladov pre rozhodnutie je zrejmé, ţe oprávnenej osobe nie je moţné priznať
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu existencie zákonných prekáţok
uvedených v § 11 ods. 1 písm. d), e) zákona o pôde, nakoľko účel vyvlastnenia,
a to výstavba športového ihriska a IBV bol na pozemku zrealizovaný. Čo sa týka otázky
uzatvorenia dohody o vydaní nehnuteľností medzi oprávnenou a povinnou osobou tak
správny orgán sa touto otázkou vo svojom konaní zaoberal, o čom svedčia aj písomné
výzvy na doplnenie reštitučného nároku a preto nesúhlasí s tvrdením krajského súdu,
ţe zo správneho spisu táto skutočnosť nevyplýva. Odporca zároveň poukázal na to,
ţe nemôţe súhlasiť s názorom krajského súdu, uvedeným na str. 6 rozsudku, ţe správny
orgán je povinný si pred vydaním rozhodnutia o priznaní náhrady navrhovateľke ustáliť,
či prevedie do jej vlastníctva s jej súhlasom iné pozemky v primeranej výmere a kvalite,
ako boli pôvodné pozemky, pokiaľ moţno v tej istej obci, v ktorej sa nachádzali
pôvodné pozemky. V zmysle § 16 ods. 6 zákona o pôde náhradné pozemky poskytuje
Slovenský pozemkový fond, ako správca majetku štátu a nie odporca, a preto tvrdenie
súdu o tejto povinnosti odporcu nie je v súlade so zákonom o pôde.
Navrhovateľka sa písomne k odvolaniu odporcu vyjadrila a uviedla, ţe sa
v plnom rozsahu stotoţňuje s napadnutým rozsudkom krajského súdu. Poukázala na to,
ţe dňa 15.2.2010 sa uskutočnilo pracovné rokovanie na Pozemkovom úrade v Ţiline,
kde bola prítomná aj sestra navrhovateľky M. Z., ktorá by mohla dosvedčiť, ţe
pracovníčka správneho orgánu M. U. im vysvetľovala, ţe ich matka ţiadala o finančnú
náhradu napriek tomu, ţe poţadovali náhradný pozemok, nakoľko predvolanie bolo
zvolané za účelom upresnenia ţiadosti o reštitúciu, nakoľko ţiadosť bola podľa p. U.
nejednoznačná. Navrhovateľka ďalej okrem iného uviedla, ţe jej poţiadavka o náhradný
pozemok je adekvátnym spôsobom zmiernenia krivdy aj pre ňu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním n apadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
posudzoval, či správny orgán ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietku účastníkov ohľadne
hodnotenia dôkazov zisťoval, či príslušné reštitučné konanie bolo vedené takým
procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané
spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
V preskúmavanej veci je nesporné, ţe právna predchodkyňa navrhovateľky O. Z.
si svojim podaním zo dňa 25.4.1992 uplatnila príslušný reštitučný nárok na Obvodnom
pozemkovom úrade v Ţiline v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. o pôde.
Pokiaľ v danom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právny
názor, ţe v ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu vyzvať navrhovateľku
v zmysle § 9 zákona o pôde, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 a § 19 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní na uzavretie dohody s povinnou osobou, a ak k dohode nedôjde
rozhodne správny orgán o reštitučnom nároku navrhovateľky, tak v danom prípade
sa Najvyšší súd SR nemohol stotoţniť s týmto právnym názorom krajského súdu,
a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 9 ods. 1 zákona o pôde nárok uplatní oprávnená osoba na pozemkovom
úrade a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľností. Povinná osoba uzavrie
s oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľností.
Podľa § 9 ods. 2 uvedeného zákona dohoda podlieha schváleniu pozemkovým
úradom formou rozhodnutia vydaného v správnom konaní.
Podľa § 9 ods. 3 uvedeného zákona rozhodnutie pozemkového úradu
o neschválení dohody preskúma na návrh účastníka súd.
Podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde, ak k dohode podľa odseku 1 nedôjde,
rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti pozemkový úrad.
I keď v rámci rozhodovania pozemkových úradov podľa zákona o pôde
prichádzajú do úvahy viaceré druhy rozhodovacích procesov, tak v aplikačnej praxi
sa moţno stretnúť predovšetkým s dvomi druhmi rozhodovania pred obvodným
pozemkovým úradom, a to:
1. rozhodovanie o schválení (neschválení) dohody o vydaní nehnuteľností podľa
§ 9 ods. 2 zákona o pôde a
2. rozhodovanie o vlastníctve oprávnenej osoby podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde.
Z výkladu § 9 ods. 4 zákona o pôde vyplýva, ţe obvodný pozemkový úrad
rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnosti aţ vtedy, ak k dohode
podľa odseku 1 nedôjde.
Z administratívneho spisu správneho orgánu je nesporné, ţe právna
predchodkyňa navrhovateľky O. Z. si riadne v prekluzívnej lehote uplatnila príslušný
reštitučný nárok, avšak nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o pôde.
Odvolací súd v tomto smere povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe konštrukcia
uplatnenia si reštitučného nároku v zmysle zákona o pôde je oproti zákonu
č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách odlišná. Jednou z podmienok
úspešnosti oprávnenej osoby uplatňujúcej si reštitučný nárok podľa zákona
o mimosúdnych rehabilitáciách bola práve podmienka, aby si oprávnená osoba
uplatnila svoj reštitučný nárok v príslušnej zákonnej lehote u povinnej osoby, avšak
zo zákona o pôde takáto povinnosť oprávnenej osobe pri uplatnení si reštitučného
nároku nevyplýva. Pokiaľ teda oprávnená osoba, a teda v danom prípade právna
predchodkyňa navrhovateľky, nevyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností tak
znamená to, ţe správny orgán bude v konaní rozhodovať v zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 4 zákona o pôde, teda v podstate bude rozhodovať o vlastníctve oprávnenej
osoby k nehnuteľnosti. Nie je moţné teda zaväzovať oprávnenú osobu, resp. dediča
po oprávnenej osobe k tomu, aby vyzýval povinnú osobu pokiaľ k takejto povinnosti
príslušný subjekt zákon nezaväzuje.
Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ teda zo zákona nevyplývala povinnosť
právnej predchodkyni navrhovateľky vyzvať povinné osoby na vydanie
nehnuteľností, tak nemoţno takúto povinnosť ani ukladať správnemu orgánu v tom
zmysle, aby vyzval dediča oprávnenej osoby na odstránenie tohto údajného
nedostatku.
Pokiaľ sa týka spornej otázky, či správny orgán mal prípadne poučovaciu
povinnosť voči právnej predchodkyni navrhovateľky, resp. navrhovateľke ohľadne
rozhodovania, či napriek uplatnenému reštitučnému nároku na finančnú náhradu
mohol správny orgán rozhodovať i v konaní podľa § 9 ods. 4 zákona o pôde, pokiaľ
to navrhovateľka priamo poţadovala vo vzťahu k pozemkovému úradu ešte
pred vydaním rozhodnutia, tak i odvolací súd je zhodne s krajským súdom toho
názoru, ţe v danom prípade nič nebránilo správnemu orgánu zaoberať sa oprávnene
i takouto námietkou navrhovateľky pokiaľ sa naviac navrhovateľka domnievala,
ţe takéto rozhodnutie by bolo pre ňu priaznivejšie. V tomto smere neobstojí
argumentácia správneho orgánu, ţe postupoval vo veci v zmysle právneho názoru
krajského súdu vysloveného v inom konaní.
Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať
potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania.
Odvolací súd vzhľadom na citáciu ustanovenia § 32 ods. 1 správneho poriadku
povaţuje za potrebné vo vzťahu k správnemu orgánu zdôrazniť, ţe v tomto
ustanovení je zakotvená zásada materiálnej pravdy, ktorá znamená okrem iného,
ţe správny orgán je povinný ex offo zistiť čo najobjektívnejšie skutočný stav veci
a s prihliadnutím na ďalšie podporné ustanovenia správneho poriadku nič nebránilo
správnemu orgánu, aby sa potom oprávnene zaoberal s návrhom navrhovateľky,
z obsahu ktorých poţiadaviek vyplýva, ţe mala záujem na rozhodovacom procese
v zmysle ustanovenia § 9 ods. 4 zákona o pôde.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu
a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne
vyţadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku sú správne orgány povinné p ostupovať
v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými
osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva
a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť
svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých
sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby
pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite
a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť
ju včas a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa má sa správny orgán vţdy
pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo
hospodárne a bez zbytočného zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 4 veta prvá rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Podľa § 4 ods. 1 správneho poriadku účastníci konania spolupracujú
so správnymi orgánmi v priebehu celého konania.
Zo spisového materiálu správneho orgánu vyplýva, ţe príslušný reštitučný
nárok bol uplatnený včas v priebehu prekluzívnej lehoty v zmysle zákona o pôde,
tak nie je moţné podľa názoru odvolacieho orgánu v súčasnej dobe tvrdiť zo strany
správneho orgánu, ţe odporca v podstate uţ po uplynutí prekluzívnej lehoty nemohol
s uplatneným reštitučným nárokom právnej predchodkyne navrhovateľky nič urobiť.
Takýto postup správneho orgánu povaţuje odvolací súd za príliš formalistický,
pretoţe reštitučný nárok navrhovateľky, resp. jej právnej predchodkyne bol
uplatnený na pozemkovom úrade v apríli 1992, pričom prekluzívna lehota
na uplatnenie nároku uplynula aţ dňa 31.12.1992. Táto skutočnosť znamená,
ţe pokiaľ by správny orgán bol konal napr. v príslušných lehotách (§ 49 správneho
poriadku), resp. pokiaľ by bol prerušil reštitučné konanie a v zmysle správneho
poriadku splnil si svoju poučovaciu povinnosť vo vzťahu k právnej predchodkyni
navrhovateľky, tak tieto procesné skutočnosti, na ktoré poukazuje správny orgán,
by boli v súčasnosti právne irelevantné. Taktieţ v danom prípade nemoţno
opomenúť, ţe od uplatnenia si reštitučného nároku po dobu vydania reštitučného
rozhodnutia na správnom orgáne uplynulo prakticky 18 rokov. Po celú túto dobu bol
správny orgán prakticky vo vzťahu k navrhovateľke, resp. k jej právnej predchodkyni
nečinný, ako to vyplýva z listinných dokladov nachádzajúcich sa v administratívnom
spise.
V danom prípade ušlo pozornosti pozemkového úradu, ţe právna
predchodkyňa navrhovateľky špecifikovala pri uplatnení si reštitučného nároku
i pozemkové nehnuteľnosti, ktoré mali byť v rozhodnom období predmetom
vyvlastnenia a z hľadiska predmetu reštitučného konania muselo byť teda
pozemkovému úradu dostatočne zrejmé, čoho sa ďalej navrhovateľka domáhala,
pretoţe ona pôvodne uplatnený reštitučný nárok nerozširovala o ďalšie
nehnuteľnosti, ako sa to zrejme mylne domnieva správny orgán.
Čo sa týka konštatácie správneho orgánu v jeho rozhodnutí, ţe „vo vzťahu
k zvyšnej časti pkn. parc. č. X. zapísanej v stave neidentickom na LV č. X. v podiele
4/12 v prospech M. Z. (dedičky po ţiadateľke) bolo zistené, ţe okrem iného je z časti
zastavaná budovou školy a miestnymi komunikáciami, avšak k dnešnému dňu tieto
časti neboli majetkoprávne vysporiadané, t.j. nedošlo k prechodu vlastníckeho práva
na štát, príp. inú právnickú osobu, a teda nie je moţné aplikovať ustanovenia zákona
č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov“, tak v tejto časti sa zatiaľ bez
ďalšieho dokazovania nemôţe odvolací súd stotoţniť s argumentáciou správneho
orgánu, ţeby i napriek uvedeným skutočnostiam eventuálne nedošlo k prechodu
vlastníckeho práva na štát v rozhodnom období, avšak na základe iných právnych
titulov uvedených v § 6 ods. 1 zákona o pôde. Takýmto právnym titulom by napr.
mohlo byť prevzatie nehnuteľností bez právneho dôvodu v zmysle ustanovenia § 6
ods. 1 písm. p) zákona o pôde. V danom prípade bude potrebné, aby v tejto časti
taktieţ správny orgán doplnil dokazovanie, a to tým, ţe bude skúmať, kedy došlo
k zastavaniu časti tejto bývalej pkn. parcele príslušnou budovou školy a taktieţ kedy
boli príslušné miestne komunikácie vybudované. Neobstojí preto zatiaľ konštatácia
správneho orgánu, ţe pokiaľ neboli tieto časti parciel majetkoprávne vysporiadané,
ţe nedošlo eventuálne i k prechodu vlastníckeho práva na štát, príp. na inú právnickú
osobu. Ako vyplýva z administratívneho spisu podľa názoru odvolacieho súdu
správny orgán vychádzal iba zo skutočností uvedených na LV č. X. bez toho, aby vo
veci vykonal príslušné dokazovanie.
V ďalšom konaní správny orgán taktieţ transparentným spôsobom v dôvodoch
svojho rozhodnutia bude musieť uviesť, ktorá povinná osoba je i konkrétnou
povinnou osobou, ku ktorým pozemkovým nehnuteľnostiam a na základe akej
právnej skutočnosti, pretoţe zatiaľ je rozhodnutie správneho orgánu i v tomto smere
nepreskúmateľným. Taktieţ čo sa týka konštatácie správneho orgánu, ţe v danom
prípade existujú i zákonné prekáţky v zmysle zákona o pôde pre nevydanie
pozemkových nehnuteľností navrhovateľke, tak taktieţ v administratívnom spise
z hľadiska listinných dôkazov neexistuje opora pre takúto konštatáciu správneho
orgánu a preto i v tomto smere bude správny orgán musieť doplniť vo veci
dokazovanie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Ţiline v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil.
O trovách konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. za pouţitia ustanovenia § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p. Navrhovateľka mala v odvolacom konaní úspech, trovy
konania jej však v odvolacom konaní nevznikli a ani si ţiadne neuplatnila, odporca
v odvolacom konaní úspech nemal a ani mu náhrada trov konania zo zákona
neprináleţí. Ostatní účastníci konania si taktieţ náhradu trov konania neuplatnili.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 17. augusta 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová