Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
71c/364731.de66bd.pdf
PDF · 190.01 KB
No categories available
10Sža/38/2011
Najvyšší súd 10Sža/38/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: J. A., narodeného X., bez dokladov totoţnosti,
evidenčné číslo: A X., štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len
Pakistan), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom S., aktuálne s miestom pobytu
na Slovensku: Š., zastúpený JUDr. L. Č. P., právnou poradkyňou S., M., proti odporcovi:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-410-53/PO-Ţ-2009
zo dňa 28. júla 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/74/2010-57 zo dňa 2. marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/74/2010-57 zo dňa 2. marca 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-410-53/PO-Ţ/2009 zo dňa 28. júla 2010, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13c ods. 1 a § 20 ods.4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol
doplnkovú ochranu.
Krajský súd k námietke, že odporca neúplne zistil stav veci uviedol, ţe odporca
v zmysle zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach doplnil dokazovanie aktuálnymi
správami o krajine pôvodu navrhovateľa zameranými na bezpečnostnú situáciu v Pakistane.
Z týchto správ vyplýva, ţe na severe a severozápade Pakistanu, teda v oblastiach hraničiacich
s Afganistanom a v provinciách FATA a NWFP prebiehajú podľa aktuálneho stavu bojové
operácie medzi vládnymi vojskami a ozbrojenými skupinami povstalcov – rebelov (hnutie
Taliban, Al-Káida). Z ostatných provincií Pakistanu (Pandţáb, Sindh, Kašmír, Balúčistán)
takéto bojové operácie hlásené nie sú. Objavujú sa aj teroristické útoky, cieľom ktorých sú
najmä vojenské objekty. Ďalšie správy sú zamerané na všeobecné podmienky návratov
pakistanských navrátilcov, resp. na moţnosti voľného pohybu a usídlenia sa pakistanských
občanov v rámci tejto krajiny. Podľa názoru krajského súdu odporca dostatočným spôsobom
zistil stav veci potrebný na posúdenie bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny
jeho pôvodu.
K námietke, že na základe nedostatočne zisteného stavu veci odporca dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci krajský súd dospel k záveru, ţe tieto dve námietky nie sú dôvodné.
Navrhovateľ ako sám uviedol, nebol trestne stíhaný a teda mu nebol uloţený ţiaden trest,
t.j. ani trest smrti. Teda mu nehrozí ani jeho výkon. Navrhovateľ v priebehu konania
pred odporcom uviedol, ţe bol príslušníkmi Talibanu unesený, odkiaľ sa mu podarilo utiecť.
Súd dospel k názoru, ţe ani táto skutočnosť, ak by sa udiala, nie je dôvodom k poskytnutiu
doplnkovej ochrany, nakoľko s poukazom na všeobecné informácie o Pakistane, osobitne
na tú časť, zaoberajúcu sa pôsobením Talibanu v jednotlivých provinciách Pakistanu je
zjavné, ţe toto hnutie nepôsobí na celom území Pakistanu, ale iba v niektorých častiach
niektorých provincií. Ak sa teda navrhovateľ vráti do Pakistanu – do provincií mimo
pôsobnosti Talibanu (napr. Pandţáb, Sindh, Kašmír, Balúčistan), takýto jeho návrat je
bezpečný a celkom určite sa vyhne prípadnému opätovnému únosu. Súd tieţ poukazuje
na fakt, ţe navrhovateľom prezentovaný únos nebol cieleným práve na jeho osobu. Ako to
vyplýva zo zisteného stavu veci, bojové operácie pakistanskej vlády, zamerané proti
povstalcom (predovšetkým z hnutia Taliban), prebiehajú v severozápadných,
resp. v severných oblastiach (provinciách) Pakistanu. Medzi tieto provincie sa zaraďuje aj
provincia NWFP (Nord-West Frontier Province), z ktorej pochádza navrhovateľ, čo však
automaticky nemôţe znamenať, ţe návrat navrhovateľa do Pakistanu nie je moţný. Zo správ
tieţ vyplynulo, ţe pakistanskí navrátilci sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým
zaobchádzaním a to včítane neúspešných ţiadateľov o azyl. Ako to je zrejmé z charakteristiky
tretieho predpokladu poskytnutia doplnkovej ochrany (váţne a individuálne ohrozenie ţivota
alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), predpokladom je existencia ozbrojeného konfliktu
v krajine pôvodu, v dôsledku ktorého by bola osobná integrita navracajúcej sa osoby
ohrozená. Ako to bolo vyššie uvedené a ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu
navrhovateľa, Pakistan nie je moţné charakterizovať ako krajinu, v ktorej prebieha
vnútroštátny ozbrojený konflikt. A to i napriek tomu, ţe pakistanská vláda aktívne bojuje proti
ozbrojeným skupinám povstalcov, predovšetkým z hnutia Taliban. Tieto bojové strety –
operácie však prebiehajú v oblastiach susediacich s Afganistanom, resp. na severozápade
a severe krajiny. Ostatné provincie sú z týchto operácií prakticky vylúčené. To znamená,
ţe navrhovateľ sa môţe bezpečne vrátiť do Pakistanu, minimálne do provincií mimo
prebiehajúcich vojenských operácií, ktorými sú napr. Pandţáb, Sindh, Kašmír.
Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na nepriaznivé klimatické podmienky, resp. na prírodné
katastrofy (silné daţde, povodne a ich moţné následky), tieto nie sú dôvodom na poskytnutie
doplnkovej ochrany.
Ako vyplynulo z odôvodnenia rozsudku krajského súdu odporca postupoval správne,
ak po zváţení skutkového stavu nenašiel dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany
navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, pretoţe nepovaţoval navrhovateľove
dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca
dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby rozhodnutie
odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa
jeho názoru odporca ako i krajský súd nesprávne právne posúdili vec.
Poukázal na skutočnosť, ţe v zrušujúcom rozsudku Krajský súd v Košiciach uloţil
odporcovi povinnosť doplniť dokazovanie doplnením aktuálnych správ o krajine pôvodu
navrhovateľa z dostupných zdrojov o súčasnej bezpečnostnej situácii v Pakistane, konkrétne
v provincii NWFP, z ktorej navrhovateľ pochádza a v kontexte aktuálnej bezpečnostnej
situácie nanovo vyhodnotiť tvrdenia navrhovateľa a skutočnosti, ktorými odôvodňuje svoje
obavy o bezpečnosť v prípade návratu do krajiny pôvodu.
Uviedol, ţe v konaní pred odporcom v rámci pohovoru niekoľkokrát uviedol, ţe bol
unesený Talibancami a niekoľko dní väznený na neznámom mieste, odkiaľ sa mu podarilo
ujsť. Podľa jeho názoru násilné zadrţiavanie a obmedzovanie osobnej slobody s cieľom
donútiť navrhovateľa ku spolupráci s Talibanom je potrebné povaţovať za neľudské,
resp. poniţujúce zaobchádzanie.
Podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Bratislave nedostatočne zistil skutkový stav
veci, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine pôvodu je zlá. Krajský súd poukázal
na moţnosť vnútroštátneho presídlenia do iných častí Pakistanu. Problémy navrhovateľa by to
však nevyriešilo, nakoľko problémy bezpečnostného charakteru sú v celom Pakistane.
Zlú situáciu potvrdzuje aj nedávne odhalenie a následné zabitie Usámu-bin Ládina, ktorý bol
odhalený vo svojom úkryte v Pakistane. Skutočnosť, ţe tak hľadaný človek sa mohol tak dlho
ukrývať v Pakistane len potvrdzuje, ţe pakistanská vláda aj medzinárodné sily nestačia v boji
proti terorizmu ozbrojených militantných skupín.
Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to,
ţe právna zástupkyňa navrhovateľa ani navrhovateľ počas azylového konania neuviedli
ţiadne také dôvody a nepredloţili dôkazné prostriedky, ktoré by oprávňovali správny orgán
poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Napriek skutočnosti, ţe navrhovateľ
pred odchodom ţil v takej časti Pakistanu, kde prebiehajú ozbrojené konflikty medzi vládou
a teroristickými skupinami, zakladá svoju ţiadosť na takých dôvodoch, ktoré nie sú dôvodmi
na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle a Ţenevského dohovoru z roku
1951.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie váţnym
bezprávím
1/uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon,
2/mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3/váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí
doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho
pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia odporcu.
Ako vyplynulo z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis odporcu navrhovateľ dňa 22. júla 2009 poţiadal o udelenie azylu z dôvodu,
ţe v poslednom čase hnutie Taliban prostredníctvom svojich vytvorených agentúr verbuje
mladých chlapcov do výcvikových táborov, kde ich pripravujú na boj do Afganistanu.
Z obavy o svoj ţivot opustil Afganistan. Na Slovensku chce zostať ţiť a pracovať.
Za účelom zdôvodnenia jeho ţiadosti bol s ním vykonaný vstupný pohovor dňa
28. júla 2009 a 16. novembra 2009 doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, ţe v krajine
pôvodu nebol členom ţiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia. Dôvodom jeho
ţiadosti o azyl bola obava o svoju bezpečnosť, pretoţe v mieste trvalého bydliska pôsobí
hnutie Taliban, ktoré ohrozuje civilných obyvateľov krajiny. Dňa 25. apríla alebo 26. apríla
2009 sa mal navrhovateľ spolu so svojim bratrancom stať terčom únosu. Talibanci údajne
po ňom chceli, aby spolupracoval s Talibanom.
Odporca svojim rozhodnutím z 20. novembra 2009 navrhovateľovi neudelil azyl
a neposkytol mu doplnkovú ochranu. O podanom opravnom prostriedku rozhodol Krajský súd
v Košiciach rozsudkom č.k. 5Saz/1/2010-95 zo dňa 16. marca 2010 tak, ţe vo výroku
o neudelení azylu rozhodnutie potvrdil a vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany
rozhodnutie zrušil a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Migračný úrad
zaviazal vyhľadať a do spisu zaloţiť aktuálne informácie o krajine pôvodu navrhovateľa
a ustáliť, či v prípade navrhovateľa sú alebo nie sú dôvody na poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Počas ďalšieho konania bol s menovaným uskutočnený opätovný doplňujúci pohovor
dňa 21. júla 2010, pri ktorom uviedol, ţe po odchode z Pakistanu počas pobytu na Slovensku
sa mu len jedenkrát podarilo skontaktovať s mladším bratom J., pričom sa dozvedel, ţe jeho
rodina má pokazený ţivot a smúti preto, lebo jeho brat B. je nezvestný od doby, ako ho
uniesli ozbrojenci Talibanu a on sám utiekol do zahraničia. Uviedol, ţe pri návrate
do Pakistanu by mu hrozilo nebezpečenstvo od členov Talibanu, lebo členmi ozbrojenej
skupiny Lashkar Islami sú hlavne muţi z kmeňa Afridi, tak ako aj on a údajne by ho oni
po návrate do Pakistanu spoznali a ublíţili by mu za to, ţe utiekol a odmietol bojovať v ich
radoch.
Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe navrhovateľ nepredloţil ţiadne
doklady o svojej totoţnosti s odôvodnením, ţe v Pakistane síce vlastnil cestovný pas,
ale nevie, kde sa tento teraz nachádza. Jeho pakistanský identifikačný preukaz podľa jeho
vyjadrenia zostal u rodičov. V priebehu konania nikdy neuviedol, ţe by bol objektom
neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania. Podľa správ o krajine pôvodu pakistanskí
navrátilci včítane neúspešných ţiadateľov o azyl nie sú objektom zlého zaobchádzania
pri návrate do krajiny pôvodu. K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo
nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo
vnútroštátneho konfliktu je potrebné uviesť, ţe zo správ zaloţených v spise, v Pakistane niet
medzinárodného či vnútroštátneho konfliktu. Z predloţených správ vyplýva, ţe najmä
v severnej časti krajiny pakistanská vláda vedie ozbrojený spor s ozbrojencami Talibanu
a ţe teroristické organizácie organizujú teroristické aj samovraţedné atentáty, ktorých cieľom
je aj civilné obyvateľstvo. Ako to vyplýva z materiálov, ktoré predloţil navrhovateľ,
ozbrojené konflikty sa uskutočňovali hlavne v severných častiach Pakistanu. V prípade
návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce pochádza z nepokojnej provincie NWFP,
môţe sa ale vrátiť minimálne do provincie Sindh, Pandţáb a iných, kde ozbrojené akcie
neprebiehajú.
Za účelom posúdenia situácie v krajine pôvodu navrhovateľa boli vyuţité aj doklady,
ktoré predloţila právna zástupkyňa navrhovateľa. Tieto súvisia s dôvodmi navrhovateľa len
okrajovo a poukazujú na celkovú nepriaznivú situáciu v oblastiach Pakistanu hraničiacu
s Afganistanom. Správa Human Rights Watch za rok 2009 vydaná v januári 2010 poukazuje
na to, ţe ozbrojené skupiny regrutovali do svojich radov aj deti a mladých muţov. V ţiadnej
správe sa ale neuvádza, ţe by ozbrojené skupiny vyzvali kaţdú rodinu bývajúcu
v pohraničných oblastiach, aby poslali jedného muţa z rodiny na boj proti Američanom a ich
spojencom. Sú ale na druhej strane informácie aj o tom, ţe pakistanská vláda rozdala 30 000
pušiek dedinčanom, aby sa sami ubránili militantom z hnutia Taliban v severozápadnej
provincii. Vzorom sú tzv. „dedinské milície“ podporované USA, ktoré mali zásluhu
na zníţení násilia v Iraku (Zdroj SME 22.2.2009). Okrem toho Odbor dokumentaristiky
a zahraničnej spolupráce vypracoval v júni 2010 informácie o Pakistane, kde čerpal
informácie z Amnesty International z mája 2010 a informácie zo Správy o Pakistane za rok
2009 a z tlače za rok 2010.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj
krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom,
ţe dôvody navrhovateľa nemoţno povaţovať za dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Krajský súd nepochybil, ak takého rozhodnutie povaţoval za zákonné.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno
vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie medzinárodnej ochrany ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom
vykonal príslušné skutkové zistenia.
Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa
s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako
i krajskému súdu vyčítal, ţe vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu
v Pakistane.
Predmetné odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe rozhodnutie odporcu
o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo vydané v súlade so zákonom.
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe navrhovateľ nikdy neprezentoval, ţe by mu
bol uloţený trest smrti alebo ţe by mu hrozilo jeho vykonanie.
K hrozbe mučenia, neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu
odvolací súd udáva, ţe navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,
ţe by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy
o krajine pôvodu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci včítane neúspešných ţiadateľov o azyl,
nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate do krajiny pôvodu.
K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa
z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu odvolací súd udáva, ţe zo správ zaloţených v spise vyplýva, ţe v Pakistane
prebiehajú vojenské operácie medzi vládou a militantnými skupinami, ktorých pôsobenie sa
snaţí vláda potlačiť. Tieto akcie však prebiehajú v západných pohraničných oblastiach
Pakistanu (teritórium FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii ako i v provincii
NWFP, odkiaľ pochádza navrhovateľ). Nie je preto moţné o Pakistane hovoriť, ţe na jeho
území prebieha vnútroštátny konflikt. Je teda zrejmé, ţe ak by sa navrhovateľ vrátil
do Pakistanu a usídlil by sa mimo uvedených oblastí, nebola by ohrozená jeho osobná
integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je pre moţnosť jeho návratu
do krajiny pôvodu úmerná a prijateľná. Podľa správ o krajine pôvodu (Informačná správa
Hraničného úradu Spojeného kráľovstva o Pakistane zo dňa 16. apríla 2009), pakistanskí
občania sa môţu dobrovoľne kedykoľvek vrátiť do ktorejkoľvek časti krajiny za pomoci
programu Medzinárodnej organizácie pre migráciu („IOM“) o dobrovoľnom návrate
a reintegrácii spolufinancovanom Európskym utečeneckým fondom. IOM zabezpečuje rady,
pomoc so získavaním cestovných dokladov, leteniek a podporuje proces reintegrácie
v Pakistane. Pakistan je krajina, z ktorej kaţdoročne veľký počet jej obyvateľov odchádza
za prácou a nikto nie je postihovaný preto, ţe v inej krajine poţiadal o azyl a preto
navrhovateľovi nehrozí v prípade návratu do krajiny pôvodu ţiadne nebezpečenstvo.
Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho
pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý poţiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, ţe navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd ţiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo potrebné povaţovať
za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, ţe navrhovateľovi,
ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca
nemá zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 23. augusta 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková