Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/38/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu v právnej veci navrhovateľa: J. A., narodeného X., bez dokladov totoţnosti,

evidenčné číslo: A X., štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len

Pakistan), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom S., aktuálne s miestom pobytu

na Slovensku: Š., zastúpený JUDr. L. Č. P., právnou poradkyňou S., M., proti odporcovi:

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-410-53/PO-Ţ-2009

zo dňa 28. júla 2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -57 zo dňa 2. marca 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -57 zo dňa 2. marca 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil

rozhodnutie ČAS: MU-410-53/PO-Ţ/2009 zo dňa 28. júla 2010, ktorým odporca podľa

ustanovenia a o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol

doplnkovú ochranu.

Krajský súd k námietke, že odporca neúplne zistil stav veci uviedol, ţe odporca

v zmysle zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach doplnil dokazovanie aktuálnymi

správami o krajine pôvodu navrhovateľa zameranými na bezpečnostnú situáciu v Pakistane.

Z týchto správ vyplýva, ţe na severe a severozápade Pakistanu, teda v oblastiach hraničiacich

s Afganistanom a v provinciách FATA a NWFP prebiehajú podľa aktuálneho stavu bojové

operácie medzi vládnymi vojskami a ozbrojenými skupinami povstalcov – rebelov (hnutie

Taliban, Al-Káida). Z ostatných provincií Pakistanu (Pandţáb, Sindh, Kašmír, Balúčistán)

takéto bojové operácie hlásené nie sú. Objavujú sa aj teroristické útoky, cieľom ktorých sú

najmä vojenské objekty. Ďalšie správy sú zamerané na všeobecné podmienky návratov

pakistanských navrátilcov, resp. na moţnosti voľného pohybu a usídlenia sa pakistanských

občanov v rámci tejto krajiny. Podľa názoru krajského súdu odporca dostatočným spôsobom

zistil stav veci potrebný na posúdenie bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny

jeho pôvodu.

K námietke, že na základe nedostatočne zisteného stavu veci odporca dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci krajský súd dospel k záveru, ţe tieto dve námietky nie sú dôvodné.

Navrhovateľ ako sám uviedol, nebol trestne stíhaný a teda mu nebol uloţený ţiaden trest,

t.j. ani trest smrti. Teda mu nehrozí ani jeho výkon. Navrhovateľ v priebehu konania

pred odporcom uviedol, ţe bol príslušníkmi Talibanu unesený, odkiaľ sa mu podarilo utiecť.

Súd dospel k názoru, ţe ani táto skutočnosť, ak by sa udiala, nie je dôvodom k poskytnutiu

doplnkovej ochrany, nakoľko s poukazom na všeobecné informácie o Pakistane, osobitne

na tú časť, zaoberajúcu sa pôsobením Talibanu v jednotlivých provinciách Pakistanu je

zjavné, ţe toto hnutie nepôsobí na celom území Pakistanu, ale iba v niektorých častiach

niektorých provincií. Ak sa teda navrhovateľ vráti do Pakistanu – do provincií mimo

pôsobnosti Talibanu (napr. Pandţáb, Sindh, Kašmír, Balúčistan), takýto jeho návrat je

bezpečný a celkom určite sa vyhne prípadnému opätovnému únosu. Súd tieţ poukazuje

na fakt, ţe navrhovateľom prezentovaný únos nebol cieleným práve na jeho osobu. Ako to

vyplýva zo zisteného stavu veci, bojové operácie pakistanskej vlády, zamerané proti

povstalcom (predovšetkým z hnutia Taliban), prebiehajú v severozápadných,

resp. v severných oblastiach (provinciách) Pakistanu. Medzi tieto provincie sa zaraďuje aj

provincia NWFP (Nord-West Frontier Province), z ktorej pochádza navrhovateľ, čo však

automaticky nemôţe znamenať, ţe návrat navrhovateľa do Pakistanu nie je moţný. Zo správ

tieţ vyplynulo, ţe pakistanskí navrátilci sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým

zaobchádzaním a to včítane neúspešných ţiadateľov o azyl. Ako to je zrejmé z charakteristiky

tretieho predpokladu poskytnutia doplnkovej ochrany (váţne a individuálne ohrozenie ţivota

alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo

vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), predpokladom je existencia ozbrojeného konfliktu

v krajine pôvodu, v dôsledku ktorého by bola osobná integrita navracajúcej sa osoby

ohrozená. Ako to bolo vyššie uvedené a ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu

navrhovateľa, Pakistan nie je moţné charakterizovať ako krajinu, v ktorej prebieha

vnútroštátny ozbrojený konflikt. A to i napriek tomu, ţe pakistanská vláda aktívne bojuje proti

ozbrojeným skupinám povstalcov, predovšetkým z hnutia Taliban. Tieto bojové strety –

operácie však prebiehajú v oblastiach susediacich s Afganistanom, resp. na severozápade

a severe krajiny. Ostatné provincie sú z týchto operácií prakticky vylúčené. To znamená,

ţe navrhovateľ sa môţe bezpečne vrátiť do Pakistanu, minimálne do provincií mimo

prebiehajúcich vojenských operácií, ktorými sú napr. Pandţáb, Sindh, Kašmír.

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na nepriaznivé klimatické podmienky, resp. na prírodné

katastrofy (silné daţde, povodne a ich moţné následky), tieto nie sú dôvodom na poskytnutie

doplnkovej ochrany.

Ako vyplynulo z odôvodnenia rozsudku krajského súdu odporca postupoval správne,

ak po zváţení skutkového stavu nenašiel dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany

navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, pretoţe nepovaţoval navrhovateľove

dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu

vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca

dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

navrhovateľom počas azylového konania.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby rozhodnutie

odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa

jeho názoru odporca ako i krajský súd nesprávne právne posúdili vec.

Poukázal na skutočnosť, ţe v zrušujúcom rozsudku Krajský súd v Košiciach uloţil

odporcovi povinnosť doplniť dokazovanie doplnením aktuálnych správ o krajine pôvodu

navrhovateľa z dostupných zdrojov o súčasnej bezpečnostnej situácii v Pakistane, konkrétne

v provincii NWFP, z ktorej navrhovateľ pochádza a v kontexte aktuálnej bezpečnostnej

situácie nanovo vyhodnotiť tvrdenia navrhovateľa a skutočnosti, ktorými odôvodňuje svoje

obavy o bezpečnosť v prípade návratu do krajiny pôvodu.

Uviedol, ţe v konaní pred odporcom v rámci pohovoru niekoľkokrát uviedol, ţe bol

unesený Talibancami a niekoľko dní väznený na neznámom mieste, odkiaľ sa mu podarilo

ujsť. Podľa jeho názoru násilné zadrţiavanie a obmedzovanie osobnej slobody s cieľom

donútiť navrhovateľa ku spolupráci s Talibanom je potrebné povaţovať za neľudské,

resp. poniţujúce zaobchádzanie.

Podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Bratislave nedostatočne zistil skutkový stav

veci, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine pôvodu je zlá. Krajský súd poukázal

na moţnosť vnútroštátneho presídlenia do iných častí Pakistanu. Problémy navrhovateľa by to

však nevyriešilo, nakoľko problémy bezpečnostného charakteru sú v celom Pakistane.

Zlú situáciu potvrdzuje aj nedávne odhalenie a následné zabitie Usámu-bin Ládina, ktorý bol

odhalený vo svojom úkryte v Pakistane. Skutočnosť, ţe tak hľadaný človek sa mohol tak dlho

ukrývať v Pakistane len potvrdzuje, ţe pakistanská vláda aj medzinárodné sily nestačia v boji

proti terorizmu ozbrojených militantných skupín.

Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to,

ţe právna zástupkyňa navrhovateľa ani navrhovateľ počas azylového konania neuviedli

ţiadne také dôvody a nepredloţili dôkazné prostriedky, ktoré by oprávňovali správny orgán

poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu. Napriek skutočnosti, ţe navrhovateľ

pred odchodom ţil v takej časti Pakistanu, kde prebiehajú ozbrojené konflikty medzi vládou

a teroristickými skupinami, zakladá svoju ţiadosť na takých dôvodoch, ktoré nie sú dôvodmi

na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa zákona o azyle a Ţenevského dohovoru z roku

1951.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 23. augusta 2011 ( a ).

Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,

ktorému neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu

do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie váţnym

bezprávím

1/uloţenie trestu smrti alebo jeho výkon,

2/mučenie alebo neľudské alebo poniţujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo

3/váţne a individuálne ohrozenie ţivota alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu

svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

ţiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí

doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Ako vyplynulo z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny

spis odporcu navrhovateľ dňa 22. júla 2009 poţiadal o udelenie azylu z dôvodu,

ţe v poslednom čase hnutie Taliban prostredníctvom svojich vytvorených agentúr verbuje

mladých chlapcov do výcvikových táborov, kde ich pripravujú na boj do Afganistanu.

Z obavy o svoj ţivot opustil Afganistan. Na Slovensku chce zostať ţiť a pracovať.

Za účelom zdôvodnenia jeho ţiadosti bol s ním vykonaný vstupný pohovor dňa

28. júla 2009 a 16. novembra 2009 doplňujúci pohovor, počas ktorého uviedol, ţe v krajine

pôvodu nebol členom ţiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia. Dôvodom jeho

ţiadosti o azyl bola obava o svoju bezpečnosť, pretoţe v mieste trvalého bydliska pôsobí

hnutie Taliban, ktoré ohrozuje civilných obyvateľov krajiny. Dňa 25. apríla alebo 26. apríla

2009 sa mal navrhovateľ spolu so svojim bratrancom stať terčom únosu. Talibanci údajne

po ňom chceli, aby spolupracoval s Talibanom.

Odporca svojim rozhodnutím z 20. novembra 2009 navrhovateľovi neudelil azyl

a neposkytol mu doplnkovú ochranu. O podanom opravnom prostriedku rozhodol Krajský súd

v Košiciach rozsudkom č.k. -95 zo dňa 16. marca 2010 tak, ţe vo výroku

o neudelení azylu rozhodnutie potvrdil a vo výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany

rozhodnutie zrušil a v tejto časti vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Migračný úrad

zaviazal vyhľadať a do spisu zaloţiť aktuálne informácie o krajine pôvodu navrhovateľa

a ustáliť, či v prípade navrhovateľa sú alebo nie sú dôvody na poskytnutie doplnkovej

ochrany.

Počas ďalšieho konania bol s menovaným uskutočnený opätovný doplňujúci pohovor

dňa 21. júla 2010, pri ktorom uviedol, ţe po odchode z Pakistanu počas pobytu na Slovensku

sa mu len jedenkrát podarilo skontaktovať s mladším bratom J., pričom sa dozvedel, ţe jeho

rodina má pokazený ţivot a smúti preto, lebo jeho brat B. je nezvestný od doby, ako ho

uniesli ozbrojenci Talibanu a on sám utiekol do zahraničia. Uviedol, ţe pri návrate

do Pakistanu by mu hrozilo nebezpečenstvo od členov Talibanu, lebo členmi ozbrojenej

skupiny Lashkar Islami sú hlavne muţi z kmeňa Afridi, tak ako aj on a údajne by ho oni

po návrate do Pakistanu spoznali a ublíţili by mu za to, ţe utiekol a odmietol bojovať v ich

radoch.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe navrhovateľ nepredloţil ţiadne

doklady o svojej totoţnosti s odôvodnením, ţe v Pakistane síce vlastnil cestovný pas,

ale nevie, kde sa tento teraz nachádza. Jeho pakistanský identifikačný preukaz podľa jeho

vyjadrenia zostal u rodičov. V priebehu konania nikdy neuviedol, ţe by bol objektom

neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania. Podľa správ o krajine pôvodu pakistanskí

navrátilci včítane neúspešných ţiadateľov o azyl nie sú objektom zlého zaobchádzania

pri návrate do krajiny pôvodu. K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo

nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo

vnútroštátneho konfliktu je potrebné uviesť, ţe zo správ zaloţených v spise, v Pakistane niet

medzinárodného či vnútroštátneho konfliktu. Z predloţených správ vyplýva, ţe najmä

v severnej časti krajiny pakistanská vláda vedie ozbrojený spor s ozbrojencami Talibanu

a ţe teroristické organizácie organizujú teroristické aj samovraţedné atentáty, ktorých cieľom

je aj civilné obyvateľstvo. Ako to vyplýva z materiálov, ktoré predloţil navrhovateľ,

ozbrojené konflikty sa uskutočňovali hlavne v severných častiach Pakistanu. V prípade

návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu, ktorý síce pochádza z nepokojnej provincie NWFP,

môţe sa ale vrátiť minimálne do provincie Sindh, Pandţáb a iných, kde ozbrojené akcie

neprebiehajú.

Za účelom posúdenia situácie v krajine pôvodu navrhovateľa boli vyuţité aj doklady,

ktoré predloţila právna zástupkyňa navrhovateľa. Tieto súvisia s dôvodmi navrhovateľa len

okrajovo a poukazujú na celkovú nepriaznivú situáciu v oblastiach Pakistanu hraničiacu

s Afganistanom. Správa Human Rights Watch za rok 2009 vydaná v januári 2010 poukazuje

na to, ţe ozbrojené skupiny regrutovali do svojich radov aj deti a mladých muţov. V ţiadnej

správe sa ale neuvádza, ţe by ozbrojené skupiny vyzvali kaţdú rodinu bývajúcu

v pohraničných oblastiach, aby poslali jedného muţa z rodiny na boj proti Američanom a ich

spojencom. Sú ale na druhej strane informácie aj o tom, ţe pakistanská vláda rozdala 30 000

pušiek dedinčanom, aby sa sami ubránili militantom z hnutia Taliban v severozápadnej

provincii. Vzorom sú tzv. „dedinské milície“ podporované USA, ktoré mali zásluhu

na zníţení násilia v Iraku (Zdroj SME 22.2.2009). Okrem toho Odbor dokumentaristiky

a zahraničnej spolupráce vypracoval v júni 2010 informácie o Pakistane, kde čerpal

informácie z Amnesty International z mája 2010 a informácie zo Správy o Pakistane za rok

2009 a z tlače za rok 2010.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj

krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel

k záveru, ţe odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom,

ţe dôvody navrhovateľa nemoţno povaţovať za dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany.

Krajský súd nepochybil, ak takého rozhodnutie povaţoval za zákonné.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, ţe povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré ţiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno

vyvodiť, ţe by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie medzinárodnej ochrany ţiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom

vykonal príslušné skutkové zistenia.

Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa

s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako

i krajskému súdu vyčítal, ţe vychádzali zo správ, ktoré neodráţajú objektívnu situáciu

v Pakistane.

Predmetné odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.

Odvolací súd sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ţe rozhodnutie odporcu

o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo vydané v súlade so zákonom.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, ţe navrhovateľ nikdy neprezentoval, ţe by mu

bol uloţený trest smrti alebo ţe by mu hrozilo jeho vykonanie.

K hrozbe mučenia, neľudského alebo poniţujúceho zaobchádzania alebo trestu

odvolací súd udáva, ţe navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,

ţe by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy

o krajine pôvodu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci včítane neúspešných ţiadateľov o azyl,

nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate do krajiny pôvodu.

K váţnemu a individuálnemu ohrozeniu ţivota alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa

z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného

konfliktu odvolací súd udáva, ţe zo správ zaloţených v spise vyplýva, ţe v Pakistane

prebiehajú vojenské operácie medzi vládou a militantnými skupinami, ktorých pôsobenie sa

snaţí vláda potlačiť. Tieto akcie však prebiehajú v západných pohraničných oblastiach

Pakistanu (teritórium FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii ako i v provincii

NWFP, odkiaľ pochádza navrhovateľ). Nie je preto moţné o Pakistane hovoriť, ţe na jeho

území prebieha vnútroštátny konflikt. Je teda zrejmé, ţe ak by sa navrhovateľ vrátil

do Pakistanu a usídlil by sa mimo uvedených oblastí, nebola by ohrozená jeho osobná

integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je pre moţnosť jeho návratu

do krajiny pôvodu úmerná a prijateľná. Podľa správ o krajine pôvodu (Informačná správa

Hraničného úradu Spojeného kráľovstva o Pakistane zo dňa 16. apríla 2009), pakistanskí

občania sa môţu dobrovoľne kedykoľvek vrátiť do ktorejkoľvek časti krajiny za pomoci

programu Medzinárodnej organizácie pre migráciu („IOM“) o dobrovoľnom návrate

a reintegrácii spolufinancovanom Európskym utečeneckým fondom. IOM zabezpečuje rady,

pomoc so získavaním cestovných dokladov, leteniek a podporuje proces reintegrácie

v Pakistane. Pakistan je krajina, z ktorej kaţdoročne veľký počet jej obyvateľov odchádza

za prácou a nikto nie je postihovaný preto, ţe v inej krajine poţiadal o azyl a preto

navrhovateľovi nehrozí v prípade návratu do krajiny pôvodu ţiadne nebezpečenstvo.

Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd

uvádza, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho

pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,

ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané

či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej

ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa do krajiny pôvodu,

teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase neţ v prípade aplikácie

inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej

miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.

V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závaţné a potvrdené

dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia, tak ako je definované

v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu

uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.

Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku

a rovnako aj dôvodom, pre ktorý poţiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej

ochrany.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţňuje so skutkovými ako aj právnymi

závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj

záver zhodný so záverom odporcu o tom, ţe navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie

doplnkovej ochrany.

K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd ţiadne námietky

a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo potrebné povaţovať

za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa

, .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a tak, ţe navrhovateľovi,

ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca

nemá zo zákona nárok na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 23. augusta 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková