Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f7e/364730.81c4cd.pdf
PDF · 171.62 KB
No categories available
10Sža/35/2011
Najvyšší súd 10Sža/35/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu., v právnej veci navrhovateľa: M. A. S., narodeného X., bez dokladov totožnosti,
evidenčné číslo: A X., štátneho príslušníka Alžírskej demokratickej ľudovej republiky (ďalej
len Alžírsko), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy F., aktuálne s miestom
pobytu Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R. –
na základe dlhodobej priepustky u pani L. P., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia odporcu ČAS: MU-71-24-/PO-Ž/2010 zo dňa 8. septembra 2010,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/75/2010-50
zo dňa 2. marca 2011 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/75/2010-50 zo dňa 2.marca 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-71-
24-/PO-Ž/2010 zo dňa 8. septembra 2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1
a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej
republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej
ochrany navrhovateľovi.
Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne.
K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť,
resp. pre nedostatok dôvodov krajský súd uviedol, že táto námietka podľa jeho názoru nie je
dôvodná a je naviac účelová. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odporca v ňom
zrozumiteľným spôsobom opísal zistený stav veci, vychádzajúci z obsahu pohovorov
vykonaných s navrhovateľom v priebehu azylového konania, poukázal na jednotlivé rozpory
vo výpovediach, tieto analyzoval z pohľadu zákona o azyle, pričom z odôvodnenia je zrejmé,
prečo navrhovateľovi neposkytol medzinárodnú ochranu. Osobitnú časť venoval výpočtu
rozporov v jednotlivých výpovediach navrhovateľa.
Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného stavu veci, krajský súd uviedol, že ani
táto námietka nie je dôvodná. Odporca pri zisťovaní stavu veci vychádzal predovšetkým
z obsahu vykonaných pohovorov s navrhovateľom, pričom v nadväznosti na ich jednotlivé
časti vyhľadal a do spisu založil správy, ktorými sa snažil overiť pravdivosť navrhovateľom
uvedených faktov či skutočností, ako aj zistiť prípadné bezpečnostné riziká návratu
navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu. Fakt, že vyhľadané správy nepotvrdili ani jednu
z navrhovateľom tvrdených skutočností nie je možné vyčítať odporcovi ako nedostatočné
zistenie stavu veci. Navrhovateľ v priebehu celého azylového konania nepredložil žiaden
dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho príbeh.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že navrhovateľ
okrem prednesu svojho príbehu nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by svedčil v takom či
onakom smere v prospech ním tvrdenej (akejkoľvek) skutočnosti. S poukazom na ustanovenie
§ 19a zákona o azyle, preto odporca správne vyhodnotil dôveryhodnosť navrhovateľa. Urobil
tak jednak porovnaním jeho jednotlivých výpovedí a jednak porovnaním ich obsahu
s objektívne zistenými faktami, ktoré vyplynuli zo založených správ o krajine pôvodu,
ktoré boli, ako to vyplýva z ich obsahu, zamerané na preukázanie navrhovateľových tvrdení.
Aj súd, podobne ako odporca zistil závažné (nie nepodstatné) rozpory v jednotlivých
výpovediach navrhovateľa, týkajúce sa napr.: - ukončenia školy (rok 2006, resp. 2005), -
zamestnania (firma E., resp. P. M., a.s.), - dátum odchodu do Alžíru (2009, resp. polovica
roku 2006), - v Alžíri nepracoval – pracoval v P. M., a.s., - dátum smrti J. P. (polovica roku
2008, resp. koniec roku 2006), - spoločenstvo, ktorého bol členom, nemalo názov. Ostatné
rozpory identifikoval odporca v rozhodnutí. Súd tiež poukázal na rozpory vo výpovediach
navrhovateľa urobených počas azylového konania a počas konania pred súdom a to napr.
v otázke názvu fakulty, ktorú študoval a mena rektora univerzity, názvu firmy, v ktorej
pracoval, dátumu a dôvodu odchodu do Alžíru. Žiadna z navrhovateľom prezentovaných
skutočností či častí príbehu nebola potvrdená správami, ktoré odporca vyhľadal a založil
do spisu. S poukazom na uvedené odporca správne a v súlade so zákonom vyhodnotil
jednotlivé výpovede navrhovateľa (resp. navrhovateľa ako takého) za osobu nedôveryhodnú
z pohľadu azylového konania.
Súd konštatoval, že ak by sa aj príbeh navrhovateľa odohral, neboli by splnené
podmienky udelenia azylu. Azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany sa za splnenia
zákonom stanovených podmienok poskytne vtedy, ak žiadateľ o azyl márne využil ochranu
u príslušných štátnych orgánov, resp. ak tieto poskytnutie ochrany odmietli, resp. ak nie sú
objektívne schopné ju poskytnúť. Navrhovateľ teda, ak sa v dôsledku ním opísaných
skutočností (že ho hľadali teroristi, že sa mu na stretnutí vyhrážali smrťou) cítil byť ohrozený,
mal v prvom rade sa obrátiť na alžírske štátne orgány o pomoc, čo však nikdy neurobil. A to
i napriek tomu, že orgány tvrdo postihujú teroristické aktivity.
Pokiaľ ide o výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, samotný navrhovateľ uviedol,
že nikdy nebol trestne stíhaný a preto mu uloženie trestu smrti nehrozí. Ako tiež uviedol,
nebol objektom žiadneho zaobchádzania, či už zo strany štátnych orgánov či neštátnych
subjektov, ktoré by bolo mučením, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním. Ako to tiež
vyplýva zo správ o Alžírsku, alžírski navrátilci, včítane neúspešných žiadateľov o azyl,
sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým zaobchádzaním. V Alžírsku v čase vydania
napadnutého rozhodnutia neprebiehal vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt,
v dôsledku ktorého by bola v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu jeho osobná
integrita ohrozená.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok
krajského súdu zmeniť, zrušiť rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 205 ods. 2 písm. d/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jeho názoru súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedol, že rozpory v jeho výpovediach sú len drobné a mohli vzniknúť nesprávnou
interpretáciou prekladu výpovede, resp. nesprávnym prekladom.
Ďalej uviedol, že v spoločnosti P. M. vykonával študentskú prax v roku 2005 a v roku
2006 po skončení školy tam začal riadne pracovať. Nie je teda pravda, že by uvádzal
rozdielne roky vzniku pracovného pomeru. Pokiaľ ide o názov predmetnej spoločnosti
navrhovateľ uviedol, že firma P. M. zastrešuje firmu P. M. a.s. To, že odporca nenašiel žiadne
informácie o uvedenej firme nepreukazuje, že táto firma neexistuje.
Ďalej ohľadne názvu spoločenstva E., ktorého bol členom, uviedol, že počas
vstupného pohovoru sa ho odporca pýtal, či tento spolok má názov, ktorý všetci poznajú, či to
bolo známe spoločenstvo. Uviedol, že nešlo o spolok, ktorý by bol celoštátne známy, poznali
ho len v danom regióne, kde pôsobil, pričom nehovoril, že spolok nemal žiadne označenie,
len že názov spolku nebol celoštátne známy. Činnosť spolku bola veľmi nebezpečná, pričom
v Alžírsku je veľa ľudí, ktorí odmietajú názory, ktoré propagoval spolok, preto na jeho
činnosť veľmi neupozorňovali a nemali ani nijakú webstránku. Rozpory teda evidentne
vznikli nesprávnou interpretáciou výpovede.
Taktiež uviedol, že vypovedal, že jeho priatelia, s ktorými pracoval v E. boli zabití až
po vražde J. P. (D. A. a J. M.), ale nikdy nevypovedal, že by boli zabití súčasne. O ich zabití
D. A. a J. M. sa dozvedel až neskôr, keď sa ukrýval u svojej starej matky, pretože jeho rodina
mu to nechcela povedať, aby sa necítil ešte viac ohrozený.
Poukázal na neprávny postup súdu, kedy súd počas pojednávania tvrdil,
že navrhovateľ nepredložil odporcovi žiaden preukaz totožnosti, pretože odporcovi bol
predložený občiansky preukaz navrhovateľa. Taktiež dňa 8. septembra 2010 bol odovzdaný
cestovný doklad na Oddelení cudzineckej polície. Uvedené preukazuje, že súd sa dostatočne
prípadom navrhovateľa nezaoberal. Na základe tohto objasnenia nie je teda možné vyhodnotiť
navrhovateľa ako i jeho výpoveď ako nedôveryhodné. Jeho výpoveď naopak bola počas
celého konania jednotná a konzistentná a zhoduje sa aj s informáciami o situácii v Alžírsku,
pričom tieto informácie hovoria o terore zo strany fundamentalistických skupín, ktorý je
namierený proti nepravým moslimom.
Trval na tom, že odporca sa dôsledne nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými
v jeho výpovedi a nedostatočne preskúmal informácie o situácii v Alžírsku. Taktiež odporca
porušil ustanovenie § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože odporca
vo svojom rozhodnutí poukazuje na rozpory vo výpovedi navrhovateľa, avšak navrhovateľovi
nedal možnosť, aby tieto ním identifikované rozpory mohol objasniť prostredníctvom
pohovoru priamo počas konania. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu nie je zrejmé,
či odporca vykonal dokazovanie smerujúce k potvrdeniu alebo vyvráteniu toho, či výpoveď
navrhovateľa zapadá do situácie v krajine pôvodu. Odporca sa nevysporiadal ani
s informáciami o dianí v Alžírsku, ktoré svedčia v prospech navrhovateľa.
Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že navrhovateľ žiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život,
pretože sa priatelil s kresťanmi. Kvôli tomu sa členovia fundamentalistických a teroristických
skupín mali vyhrážať jeho rodičom a údajne prepadli schôdzku kresťanského spoločenstva,
ktorého bol členom. Avšak tvrdenia navrhovateľa ohľadne obdobia prepadu kresťanského
spoločenstva teroristickou organizáciou sa rozchádzajú. V tejto súvislosti nedôveryhodne
vyznieva jeho tvrdenie o čase pobytu v meste Alžír, pretože ním uvádzané údaje sú
vo vzájomnom rozpore. Aj údaje o existencii kresťanského spoločenstva „E.“, ktoré uvádzal
počas azylového konania sú zmätočné, pretože na jednom mieste uvádza, že spoločenstvo
nemalo názov, na inom však už názov uviedol. Tak isto čas zastrelenia jeho údajných
priateľov z kresťanského spoločenstva sa v jeho výpovediach líši. Podľa jeho vyjadrenia však
osobne do styku s fundamentalistami alebo teroristami nikdy neprišiel a ani nepožiadal
príslušné štátne inštitúcie o ochranu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.
Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone
o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok
taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia
byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd
a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania
azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta
Podľa § 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon
o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,
ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí.
Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať
na území Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej
republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu
navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne
v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd
vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
odporcu.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území
Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,
národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov
alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie
z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité
dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ
o krajine pôvodu (Správa o ľudských právach: Alžírsko, vydanej Úradom pre demokraciu,
ľudské práva a prácu za rok 2008 z 25.2.2009, Správy o dodržiavaní ľudských práv za rok
2009 v Alžírsku vydanej Ministerstvom zahraničia USA z 11.2.2010, otázok a odpovedí
vypracovanej odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR, Encarta
Reference Library 2007 DVD), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko -
spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal
o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj
administratívny spis odporcu, zistil, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie
Slovenskej republiky dňa 5. februára 2010 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné
požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu,
že v Alžírsku vládne teror a zabíjanie medzi rôznymi politickými klanmi a skupinami, ako aj
náboženské nepokoje medzi moslimami a kresťanmi.
Počas konania za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol dňa 9. februára 2010
vykonaný s navrhovateľom vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že asi v roku 2006,
keď pracoval vo firme A. (P.M.) sa zoznámil s mužom J. P. z Belgicka, ktorý mal patriť
ku kresťanskému spoločenstvu pôsobiacemu v meste T. O., ktoré údajne nemalo označenie.
Toto spoločenstvo malo za cieľ zlepšiť vzťahy medzi kresťanmi a moslimami. S pôsobením
spoločenstva mali nesúhlasiť členovia fundamentalistických a teroristických skupín, ktorí sa
snažili členov spolku zastrašiť, pričom on s nimi neprišiel do styku. Po tom ako mu jeho
matka povedala, že sa na neho pýtali neznámi ľudia a myslel si, že by to mohli byť členovia
fundamentalistických a teroristických skupín, rozhodol sa, že začiatkom roka 2009 sa
presťahuje k starým rodičom do mesta Alžír. Počas pobytu v meste Alžír, kde žil
do 31. januára 2010 nemal žiadne problémy.
Dňa 17. marca 2010 bol s navrhovateľom vykonaný pohovor, v ktorom uviedol,
že 25. marca 2005 ukončil štúdium na Univerzite v meste T. O. na fakulte ekonomiky
a matematiky. Od konca roka 2005 začal pracovať v spoločnosti P. M. a.s., ktorá sídlila
s meste Alžír. Ďalej uviedol, že pred ukončením univerzitného štúdia musel vykonať
v nejakej organizácii stáž a počas toho prišiel do organizácie zaoberajúcej sa exportom
a importom s názvom B., ktorá sídlila v meste T. O. a do kontaktu s Belgičanom J. P., ktorý
ho mal neskôr pozvať na prednášky kresťanského spoločenstva s názvom E., ktorého cieľom
bola diskusia medzi moslimami a kresťanmi. Prvýkrát sa mal prednášky spoločenstva
zúčastniť vo februári 2005 a poslednýkrát koncom roka 2006 alebo začiatkom roka 2007.
S činnosťou spoločenstva údajne nesúhlasili členovia fundamentalistických a teroristických
skupín, ktorých názov nevedel uviesť. Členovia týchto skupín prišli na prednášku E. v období
od konca roku 2005 do konca roku 2006 alebo začiatku roku 2007 asi 4 krát a vyhrážali im, že
ich zabijú. Nikoho z nich nepoznal. Viac s nimi do kontaktu neprišiel, lebo sa mal odsťahovať
do mesta Alžír, ku starým rodičom. Iné dôvody počas pohovoru neuviedol.
Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že primárnym dôvodom
neudelenia azylu bolo nesplnenie relevantných podmienok pre jeho poskytnutie v zmysle
zákona o azyle, pričom k tomu malo podstatný vplyv aj posúdenie osoby navrhovateľa ako
nedôveryhodnej osoby. Skutočnosť, že navrhovateľ mal krajinu pôvodu údajne opustiť preto,
že sa mal obávať členov fundamentalistických a teroristických skupín nie je ešte dôvodom
pre udelenie azylu na území SR. Navrhovateľ počas azylového konania poskytol pracovníkom
migračného úradu rozporuplné informácie, čím sa stala jeho výpoveď nedôveryhodnou.
Z obsahu administratívneho rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú
pozornosť rozporom uvedeným vo výpovediach navrhovateľa počas azylového konania
a tieto podrobne popísal. Je nesporné, že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľa o azyl
bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu zápisnice o výsluchu navrhovateľa zo dňa
9. februára 2010, odporca však nepochybil, keď pri posúdení jeho dôvodov o azyl sa zameral
na rozpornosť údajov uvedených navrhovateľom počas pohovoru dňa 9. februára 2010
(v porovnaní s výpoveďou urobenou 17. marca 2010), ktoré ani podľa odvolacieho súdu
nebolo možné považovať za zanedbateľné a ktoré vytvárajú celkový obraz o osobe
navrhovateľa.
Je nepochybné, že na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým
žiadateľovi o azyl a jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť
všeobecne známym faktom o krajine pôvodu. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej
únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť
skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie
pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne
vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca
vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie
azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.
Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré požiadal
o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky
nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky
a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil a krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie
odporcu z týchto dôvodov za zákonné.
Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti posúdeniu jeho osoby ako
nedôveryhodnej. K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie
o azyl je osobitné najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný
podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti
príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho
osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho
konania.
Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok
listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by
preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti
na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní
pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia
musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne uznávaným faktom o krajine
pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej
osoby.
Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového
hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,
resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii
so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver
o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len
omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach,
ktoré správny orgán rozpozná.
Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa
nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné. Nedôveryhodnosť tvrdení
navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila odporcovi zistiť u navrhovateľa
nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.
Odvolací súd v tejto súvislosti považoval odvolaciu námietku navrhovateľa uplatnenú
v odvolaní proti rozsudku, podľa ktorej rozpory vo výpovediach boli spôsobené nesprávnym
tlmočením za nedôvodnú. Zo zápisníc o pohovore vyplýva, že navrhovateľ svojim podpisom
potvrdil zrozumiteľnosť tlmočenia, pričom v postupe odporcu, ktorý pribral do konania
tlmočníkov, ktorí po pribratí zložili sľub tlmočenia, nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa
za nedôvodné.
Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné
považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, § 151 ods. 1,2 OSP tak,
že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 23. augusta 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková