Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/35/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu., v právnej veci navrhovateľa: M. A. S., narodeného X., bez dokladov totožnosti,

evidenčné číslo: A X., štátneho príslušníka Alžírskej demokratickej ľudovej republiky (ďalej

len Alžírsko), podľa vlastného udania v zahraničí bytom naposledy F., aktuálne s miestom

pobytu Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky R. –

na základe dlhodobej priepustky u pani L. P., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky, Migračný úrad, Bratislava, Pivonková 6, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutia odporcu ČAS: MU-71-24-/PO-Ž/2010 zo dňa 8. septembra 2010,

na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -50

zo dňa 2. marca 2011 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -50 zo dňa 2.marca 2011 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-71-

24-/PO-Ž/2010 zo dňa 8. septembra 2010, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13 ods. 1

a o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území Slovenskej

republiky, podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o neudelení doplnkovej

ochrany navrhovateľovi.

Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť,

resp. pre nedostatok dôvodov krajský súd uviedol, že táto námietka podľa jeho názoru nie je

dôvodná a je naviac účelová. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia odporca v ňom

zrozumiteľným spôsobom opísal zistený stav veci, vychádzajúci z obsahu pohovorov

vykonaných s navrhovateľom v priebehu azylového konania, poukázal na jednotlivé rozpory

vo výpovediach, tieto analyzoval z pohľadu zákona o azyle, pričom z odôvodnenia je zrejmé,

prečo navrhovateľovi neposkytol medzinárodnú ochranu. Osobitnú časť venoval výpočtu

rozporov v jednotlivých výpovediach navrhovateľa.

Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného stavu veci, krajský súd uviedol, že ani

táto námietka nie je dôvodná. Odporca pri zisťovaní stavu veci vychádzal predovšetkým

z obsahu vykonaných pohovorov s navrhovateľom, pričom v nadväznosti na ich jednotlivé

časti vyhľadal a do spisu založil správy, ktorými sa snažil overiť pravdivosť navrhovateľom

uvedených faktov či skutočností, ako aj zistiť prípadné bezpečnostné riziká návratu

navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu. Fakt, že vyhľadané správy nepotvrdili ani jednu

z navrhovateľom tvrdených skutočností nie je možné vyčítať odporcovi ako nedostatočné

zistenie stavu veci. Navrhovateľ v priebehu celého azylového konania nepredložil žiaden

dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho príbeh.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uviedol, že navrhovateľ

okrem prednesu svojho príbehu nepredložil ani jeden dôkaz, ktorý by svedčil v takom či

onakom smere v prospech ním tvrdenej (akejkoľvek) skutočnosti. S poukazom na ustanovenie

§ 19a zákona o azyle, preto odporca správne vyhodnotil dôveryhodnosť navrhovateľa. Urobil

tak jednak porovnaním jeho jednotlivých výpovedí a jednak porovnaním ich obsahu

s objektívne zistenými faktami, ktoré vyplynuli zo založených správ o krajine pôvodu,

ktoré boli, ako to vyplýva z ich obsahu, zamerané na preukázanie navrhovateľových tvrdení.

Aj súd, podobne ako odporca zistil závažné (nie nepodstatné) rozpory v jednotlivých

výpovediach navrhovateľa, týkajúce sa napr.: - ukončenia školy (rok 2006, resp. 2005), -

zamestnania (firma E., resp. P. M., a.s.), - dátum odchodu do Alžíru (2009, resp. polovica

roku 2006), - v Alžíri nepracoval – pracoval v P. M., a.s., - dátum smrti J. P. (polovica roku

2008, resp. koniec roku 2006), - spoločenstvo, ktorého bol členom, nemalo názov. Ostatné

rozpory identifikoval odporca v rozhodnutí. Súd tiež poukázal na rozpory vo výpovediach

navrhovateľa urobených počas azylového konania a počas konania pred súdom a to napr.

v otázke názvu fakulty, ktorú študoval a mena rektora univerzity, názvu firmy, v ktorej

pracoval, dátumu a dôvodu odchodu do Alžíru. Žiadna z navrhovateľom prezentovaných

skutočností či častí príbehu nebola potvrdená správami, ktoré odporca vyhľadal a založil

do spisu. S poukazom na uvedené odporca správne a v súlade so zákonom vyhodnotil

jednotlivé výpovede navrhovateľa (resp. navrhovateľa ako takého) za osobu nedôveryhodnú

z pohľadu azylového konania.

Súd konštatoval, že ak by sa aj príbeh navrhovateľa odohral, neboli by splnené

podmienky udelenia azylu. Azyl ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany sa za splnenia

zákonom stanovených podmienok poskytne vtedy, ak žiadateľ o azyl márne využil ochranu

u príslušných štátnych orgánov, resp. ak tieto poskytnutie ochrany odmietli, resp. ak nie sú

objektívne schopné ju poskytnúť. Navrhovateľ teda, ak sa v dôsledku ním opísaných

skutočností (že ho hľadali teroristi, že sa mu na stretnutí vyhrážali smrťou) cítil byť ohrozený,

mal v prvom rade sa obrátiť na alžírske štátne orgány o pomoc, čo však nikdy neurobil. A to

i napriek tomu, že orgány tvrdo postihujú teroristické aktivity.

Pokiaľ ide o výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany, samotný navrhovateľ uviedol,

že nikdy nebol trestne stíhaný a preto mu uloženie trestu smrti nehrozí. Ako tiež uviedol,

nebol objektom žiadneho zaobchádzania, či už zo strany štátnych orgánov či neštátnych

subjektov, ktoré by bolo mučením, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním. Ako to tiež

vyplýva zo správ o Alžírsku, alžírski navrátilci, včítane neúspešných žiadateľov o azyl,

sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým zaobchádzaním. V Alžírsku v čase vydania

napadnutého rozhodnutia neprebiehal vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt,

v dôsledku ktorého by bola v prípade návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu jeho osobná

integrita ohrozená.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu zmeniť, zrušiť rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nesprávny z dôvodov uvedených v ustanovení

a . Podľa jeho názoru súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Uviedol, že rozpory v jeho výpovediach sú len drobné a mohli vzniknúť nesprávnou

interpretáciou prekladu výpovede, resp. nesprávnym prekladom.

Ďalej uviedol, že v spoločnosti P. M. vykonával študentskú prax v roku 2005 a v roku

2006 po skončení školy tam začal riadne pracovať. Nie je teda pravda, že by uvádzal

rozdielne roky vzniku pracovného pomeru. Pokiaľ ide o názov predmetnej spoločnosti

navrhovateľ uviedol, že firma P. M. zastrešuje firmu P. M. a.s. To, že odporca nenašiel žiadne

informácie o uvedenej firme nepreukazuje, že táto firma neexistuje.

Ďalej ohľadne názvu spoločenstva E., ktorého bol členom, uviedol, že počas

vstupného pohovoru sa ho odporca pýtal, či tento spolok má názov, ktorý všetci poznajú, či to

bolo známe spoločenstvo. Uviedol, že nešlo o spolok, ktorý by bol celoštátne známy, poznali

ho len v danom regióne, kde pôsobil, pričom nehovoril, že spolok nemal žiadne označenie,

len že názov spolku nebol celoštátne známy. Činnosť spolku bola veľmi nebezpečná, pričom

v Alžírsku je veľa ľudí, ktorí odmietajú názory, ktoré propagoval spolok, preto na jeho

činnosť veľmi neupozorňovali a nemali ani nijakú webstránku. Rozpory teda evidentne

vznikli nesprávnou interpretáciou výpovede.

Taktiež uviedol, že vypovedal, že jeho priatelia, s ktorými pracoval v E. boli zabití až

po vražde J. P. (D. A. a J. M.), ale nikdy nevypovedal, že by boli zabití súčasne. O ich zabití

D. A. a J. M. sa dozvedel až neskôr, keď sa ukrýval u svojej starej matky, pretože jeho rodina

mu to nechcela povedať, aby sa necítil ešte viac ohrozený.

Poukázal na neprávny postup súdu, kedy súd počas pojednávania tvrdil,

že navrhovateľ nepredložil odporcovi žiaden preukaz totožnosti, pretože odporcovi bol

predložený občiansky preukaz navrhovateľa. Taktiež dňa 8. septembra 2010 bol odovzdaný

cestovný doklad na Oddelení cudzineckej polície. Uvedené preukazuje, že súd sa dostatočne

prípadom navrhovateľa nezaoberal. Na základe tohto objasnenia nie je teda možné vyhodnotiť

navrhovateľa ako i jeho výpoveď ako nedôveryhodné. Jeho výpoveď naopak bola počas

celého konania jednotná a konzistentná a zhoduje sa aj s informáciami o situácii v Alžírsku,

pričom tieto informácie hovoria o terore zo strany fundamentalistických skupín, ktorý je

namierený proti nepravým moslimom.

Trval na tom, že odporca sa dôsledne nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými

v jeho výpovedi a nedostatočne preskúmal informácie o situácii v Alžírsku. Taktiež odporca

porušil ustanovenie o správnom konaní, pretože odporca

vo svojom rozhodnutí poukazuje na rozpory vo výpovedi navrhovateľa, avšak navrhovateľovi

nedal možnosť, aby tieto ním identifikované rozpory mohol objasniť prostredníctvom

pohovoru priamo počas konania. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu nie je zrejmé,

či odporca vykonal dokazovanie smerujúce k potvrdeniu alebo vyvráteniu toho, či výpoveď

navrhovateľa zapadá do situácie v krajine pôvodu. Odporca sa nevysporiadal ani

s informáciami o dianí v Alžírsku, ktoré svedčia v prospech navrhovateľa.

Odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že navrhovateľ žiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život,

pretože sa priatelil s kresťanmi. Kvôli tomu sa členovia fundamentalistických a teroristických

skupín mali vyhrážať jeho rodičom a údajne prepadli schôdzku kresťanského spoločenstva,

ktorého bol členom. Avšak tvrdenia navrhovateľa ohľadne obdobia prepadu kresťanského

spoločenstva teroristickou organizáciou sa rozchádzajú. V tejto súvislosti nedôveryhodne

vyznieva jeho tvrdenie o čase pobytu v meste Alžír, pretože ním uvádzané údaje sú

vo vzájomnom rozpore. Aj údaje o existencii kresťanského spoločenstva „E.“, ktoré uvádzal

počas azylového konania sú zmätočné, pretože na jednom mieste uvádza, že spoločenstvo

nemalo názov, na inom však už názov uviedol. Tak isto čas zastrelenia jeho údajných

priateľov z kresťanského spoločenstva sa v jeho výpovediach líši. Podľa jeho vyjadrenia však

osobne do styku s fundamentalistami alebo teroristami nikdy neprišiel a ani nepožiadal

príslušné štátne inštitúcie o ochranu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja

ods. 2 s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3

).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

Podľa o azyle (účinného od 1.12.2008, ďalej len zákon

o azyle) ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných

alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo

príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce

vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl,

ak tento zákon neustanovuje inak,

a) manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne

súhlasí.

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1) ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne

v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd

vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto

vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelení azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa, a obsahom správ

o krajine pôvodu (Správa o ľudských právach: Alžírsko, vydanej Úradom pre demokraciu,

ľudské práva a prácu za rok 2008 z 25.2.2009, Správy o dodržiavaní ľudských práv za rok

2009 v Alžírsku vydanej Ministerstvom zahraničia USA z 11.2.2010, otázok a odpovedí

vypracovanej odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ MV SR, Encarta

Reference Library 2007 DVD), z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú politicko -

spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal

o udelenie azylu a bezpečnostné riziko prípadného návratu navrhovateľa do krajiny pôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj

administratívny spis odporcu, zistil, že navrhovateľ po nelegálnom príchode na územie

Slovenskej republiky dňa 5. februára 2010 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné

požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu,

že v Alžírsku vládne teror a zabíjanie medzi rôznymi politickými klanmi a skupinami, ako aj

náboženské nepokoje medzi moslimami a kresťanmi.

Počas konania za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol dňa 9. februára 2010

vykonaný s navrhovateľom vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že asi v roku 2006,

keď pracoval vo firme A. (P.M.) sa zoznámil s mužom J. P. z Belgicka, ktorý mal patriť

ku kresťanskému spoločenstvu pôsobiacemu v meste T. O., ktoré údajne nemalo označenie.

Toto spoločenstvo malo za cieľ zlepšiť vzťahy medzi kresťanmi a moslimami. S pôsobením

spoločenstva mali nesúhlasiť členovia fundamentalistických a teroristických skupín, ktorí sa

snažili členov spolku zastrašiť, pričom on s nimi neprišiel do styku. Po tom ako mu jeho

matka povedala, že sa na neho pýtali neznámi ľudia a myslel si, že by to mohli byť členovia

fundamentalistických a teroristických skupín, rozhodol sa, že začiatkom roka 2009 sa

presťahuje k starým rodičom do mesta Alžír. Počas pobytu v meste Alžír, kde žil

do 31. januára 2010 nemal žiadne problémy.

Dňa 17. marca 2010 bol s navrhovateľom vykonaný pohovor, v ktorom uviedol,

že 25. marca 2005 ukončil štúdium na Univerzite v meste T. O. na fakulte ekonomiky

a matematiky. Od konca roka 2005 začal pracovať v spoločnosti P. M. a.s., ktorá sídlila

s meste Alžír. Ďalej uviedol, že pred ukončením univerzitného štúdia musel vykonať

v nejakej organizácii stáž a počas toho prišiel do organizácie zaoberajúcej sa exportom

a importom s názvom B., ktorá sídlila v meste T. O. a do kontaktu s Belgičanom J. P., ktorý

ho mal neskôr pozvať na prednášky kresťanského spoločenstva s názvom E., ktorého cieľom

bola diskusia medzi moslimami a kresťanmi. Prvýkrát sa mal prednášky spoločenstva

zúčastniť vo februári 2005 a poslednýkrát koncom roka 2006 alebo začiatkom roka 2007.

S činnosťou spoločenstva údajne nesúhlasili členovia fundamentalistických a teroristických

skupín, ktorých názov nevedel uviesť. Členovia týchto skupín prišli na prednášku E. v období

od konca roku 2005 do konca roku 2006 alebo začiatku roku 2007 asi 4 krát a vyhrážali im, že

ich zabijú. Nikoho z nich nepoznal. Viac s nimi do kontaktu neprišiel, lebo sa mal odsťahovať

do mesta Alžír, ku starým rodičom. Iné dôvody počas pohovoru neuviedol.

Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že primárnym dôvodom

neudelenia azylu bolo nesplnenie relevantných podmienok pre jeho poskytnutie v zmysle

zákona o azyle, pričom k tomu malo podstatný vplyv aj posúdenie osoby navrhovateľa ako

nedôveryhodnej osoby. Skutočnosť, že navrhovateľ mal krajinu pôvodu údajne opustiť preto,

že sa mal obávať členov fundamentalistických a teroristických skupín nie je ešte dôvodom

pre udelenie azylu na území SR. Navrhovateľ počas azylového konania poskytol pracovníkom

migračného úradu rozporuplné informácie, čím sa stala jeho výpoveď nedôveryhodnou.

Z obsahu administratívneho rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú

pozornosť rozporom uvedeným vo výpovediach navrhovateľa počas azylového konania

a tieto podrobne popísal. Je nesporné, že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľa o azyl

bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu zápisnice o výsluchu navrhovateľa zo dňa

9. februára 2010, odporca však nepochybil, keď pri posúdení jeho dôvodov o azyl sa zameral

na rozpornosť údajov uvedených navrhovateľom počas pohovoru dňa 9. februára 2010

(v porovnaní s výpoveďou urobenou 17. marca 2010), ktoré ani podľa odvolacieho súdu

nebolo možné považovať za zanedbateľné a ktoré vytvárajú celkový obraz o osobe

navrhovateľa.

Je nepochybné, že na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým

žiadateľovi o azyl a jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť

všeobecne známym faktom o krajine pôvodu. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej

únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť

skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie

pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré požiadal

o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky

nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky

a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil a krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie

odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti posúdeniu jeho osoby ako

nedôveryhodnej. K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že konanie

o azyl je osobitné najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný

podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti

príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho

osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho

konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok

listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by

preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti

na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní

pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia

musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne uznávaným faktom o krajine

pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej

osoby.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,

resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii

so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver

o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len

omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach,

ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa

nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné. Nedôveryhodnosť tvrdení

navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila odporcovi zistiť u navrhovateľa

nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany.

Odvolací súd v tejto súvislosti považoval odvolaciu námietku navrhovateľa uplatnenú

v odvolaní proti rozsudku, podľa ktorej rozpory vo výpovediach boli spôsobené nesprávnym

tlmočením za nedôvodnú. Zo zápisníc o pohovore vyplýva, že navrhovateľ svojim podpisom

potvrdil zrozumiteľnosť tlmočenia, pričom v postupe odporcu, ktorý pribral do konania

tlmočníkov, ktorí po pribratí zložili sľub tlmočenia, nezistil odvolací súd žiadne pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné.

Rozhodnutie odporcu o neudelení azylu a doplnkovej ochrany bolo potrebné

považovať za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne

správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , , tak,

že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 23. augusta 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková