Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
92a/364175.0fecf4.pdf
PDF · 183.25 KB
No categories available
10Sža/40/2011
Najvyšší súd 10Sža/40/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana
Moravu v právnej veci navrhovateľa: A. H., narodeného X, bez dokladov totožnosti,
evidenčné číslo: A., štátneho príslušníka Pakistanskej islamskej republiky (ďalej len
Pakistan), podľa vlastného udania v zahraničí naposledy bytom P, aktuálne s miestom pobytu
na Slovensku: Pobytový tábor Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
O., zastúpený JUDr. L. Č. P., právnou poradkyňou S., K., proti odporcovi: Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu ČAS:MU-316-43/PO-Ž-2009 zo dňa 29. júla 2010,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/71/2010-54
zo dňa 2. marca 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 9Saz/71/2010-54 zo dňa 2. marca 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-316-43/PO-Ž/2009 zo dňa 29. júla 2010, ktorým odporca podľa
ustanovenia § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) navrhovateľovi neposkytol
doplnkovú ochranu.
Krajský súd k námietke, že odporca neúplne zistil stav veci uviedol, že odporca
v zmysle zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach doplnil dokazovanie aktuálnymi
správami o krajine pôvodu navrhovateľa zameranými na bezpečnostnú situáciu v Pakistane.
Z týchto správ vyplýva, že na severe a severozápade Pakistanu, teda v oblastiach hraničiacich
s Afganistanom a v provinciách FATA a NWFP prebiehajú podľa aktuálneho stavu bojové
operácie medzi vládnymi vojskami a ozbrojenými skupinami povstalcov – rebelov (hnutie
Taliban, Al-Káida). Z ostatných provincií Pakistanu (Pandžáb, Singh, Kašmír, Balúčistán)
takéto bojové operácie hlásené nie sú. Objavujú sa aj teroristické útoky, cieľom ktorých sú
najmä vojenské objekty. Podľa názoru krajského súdu odporca dostatočným spôsobom zistil
stav veci potrebný na posúdenie bezpečnostných rizík návratu navrhovateľa do krajiny jeho
pôvodu.
K námietke, že na základe nedostatočne zisteného stavu veci odporca dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, krajský súd dospel k záveru, že tieto dve námietky nie sú dôvodné.
Navrhovateľ ako sám uviedol, nebol trestne stíhaný a teda mu nebol uložený žiaden trest,
t.j. ani trest smrti. Teda mu nehrozí ani jeho výkon. Navrhovateľ v priebehu konania
pred odporcom uviedol, že bol unesený bratrancom a kamarátmi. Cieľom tohto únosu malo
byť to, aby navrhovateľ prestal študovať. Bez ohľadu na skutočnosť, či skutočne k únosu
došlo (čo však odporca spochybnil s poukazom na hodnovernosť navrhovateľa), navrhovateľ
uviedol, že štúdium zanechal. Teda ďalší – obdobný únos mu z toho zjavne nehrozí a teda mu
nehrozí obdobné zaobchádzanie ako predpoklad poskytnutia doplnkovej ochrany. Zo správ
tiež vyplynulo, že pakistanskí navrátilci sa pri svojich návratoch nestretávajú so zlým
zaobchádzaním a to včítane neúspešných žiadateľov o azyl. Preto ani druhý, zákonom
predpokladaný dôvod poskytnutia doplnkovej ochrany nie je v prípade navrhovateľa
naplnený. Ako to je zrejmé z charakteristiky tretieho predpokladu poskytnutia doplnkovej
ochrany (vážne a individuálne ohrozenie života alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu),
predpokladom je existencia ozbrojeného konfliktu v krajine pôvodu, v dôsledku ktorého by
bola osobná integrita navracajúcej sa osoby ohrozená. Pakistan nie je možné charakterizovať
ako krajinu, v ktorej prebieha vnútroštátny konflikt. A to i napriek tomu, že pakistanská vláda
aktívne bojuje proti ozbrojeným skupinám povstalcov, predovšetkým z hnutia Taliban. Tieto
bojové strety – operácie však prebiehajú v oblastiach susediacich s Afganistanom,
resp. na severozápade a severe krajiny. Ostatné provincie sú z týchto operácií prakticky
vylúčené. To znamená, že navrhovateľ sa môže bezpečne vrátiť do Pakistanu, minimálne
do provincií mimo prebiehajúcich vojenských operácií, ktorými sú (okrem provincie Pandžáb,
z ktorej navrhovateľ pochádza) napr. provincie Singh, Kašmír.
Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na nepriaznivé klimatické podmienky, resp. na prírodné
katastrofy (silné dažde, povodne a ich možné následky), tieto nie sú dôvodom na poskytnutie
doplnkovej ochrany.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odporca postupoval správne,
ak po zvážení skutkového stavu nenašiel dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany
navrhovateľovi podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, pretože nepovažoval navrhovateľove
dôvody za dôvody, pre ktoré by bol navrhovateľ v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f/ zákona o azyle. Odporca
dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, aby rozhodnutie
odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa
jeho názoru rozhodnutie odporcu je nesprávne a nezákonné.
Poukázal na skutočnosť, že v zrušujúcom rozsudku Krajský súd v Košiciach uložil
odporcovi povinnosť doplniť dokazovanie doplnením aktuálnych správ o krajine pôvodu
navrhovateľa z dostupných zdrojov o súčasnej bezpečnostnej situácii v Pakistane, konkrétne
v provincii Pandžáb, z ktorej navrhovateľ pochádza a v kontexte aktuálnej bezpečnostnej
situácie nanovo vyhodnotiť tvrdenia navrhovateľa a skutočnosti, ktorými odôvodňuje svoje
obavy o bezpečnosť v prípade návratu do krajiny pôvodu.
Uviedol, že v konaní pred odporcom niekoľkokrát uviedol, že bol unesený bratrancom
a jeho kamarátmi, pričom bol donútený opustiť štúdium. Násilné zadržiavanie
a obmedzovanie osobnej slobody s cieľom donútiť navrhovateľa vyhovieť únoscom je
potrebné považovať za neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie. Podľa jeho názoru situácia
v celom Pakistane je veľmi nestabilná a neistá. Pokiaľ ide o nezrovnalosti vo výpovediach,
tie je možné vysvetliť naozaj dlhým časovým úsekom, ktorý uplynul od času, kedy mal
navrhovateľ reálne problémy v krajine pôvodu.
Podľa názoru navrhovateľa Krajský súd v Bratislave nedostatočne zistil skutkový stav
veci, nakoľko bezpečnostná situácia v krajine pôvodu je zlá. Krajský súd poukázal
na možnosť vnútroštátneho presídlenia do iných častí Pakistanu. Problémy navrhovateľa by to
však nevyriešilo, nakoľko problémy bezpečnostného charakteru sú v celom Pakistane. Zlú
situáciu potvrdzuje aj nedávne odhalenie a následné zabitie U., ktorý bol odhalený vo svojom
úkryte v Pakistane. Skutočnosť, že tak hľadaný človek sa mohol tak dlho ukrývať v Pakistane
len potvrdzuje, že pakistanská vláda aj medzinárodné sily nestačia v boji proti terorizmu
ozbrojených militantných skupín.
Odporca navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal na to,
že po posúdení aktuálnych informácií o krajine pôvodu správnym orgánom bolo zistené,
že v provincii Pandžáb prišlo k nárastu násilia zo strany extrémistických islamských skupín,
ktoré prenasledujú najmä kresťanov, členov sekty Ahmadi, resp. politických oponentov.
Navrhovateľ však prestal byť politicky činný za stranu Pakistan Moslim League-Nawaz.
Uvedená strana uzavrela po voľbách zmluvu o spolupráci s druhou najsilnejšou stranou
v Pakistane a obe spolupracujú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 23. augusta 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi,
ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu
do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym
bezprávím
1/uloženie trestu smrti alebo jeho výkon,
2/mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
3/vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu
svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu
žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo
o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tiež, či cudzincovi
poskytne doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neposkytnutí
doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä
z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa
v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť
a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Ako vyplynulo z obsahu spisu krajského súdu, ktorého súčasťou je aj administratívny
spis odporcu navrhovateľ dňa 22. júna 2009 opakovane požiadal o udelenie azylu
z politických dôvodov. Odporca svojim rozhodnutím z 18. septembra 2009 navrhovateľovi
neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. O podanom opravnom prostriedku
rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5Saz/76/2009-72 zo dňa 19. januára 2010
tak, že vo výroku o neudelení azylu rozhodnutie potvrdil a vo výroku o neposkytnutí
doplnkovej ochrany rozhodnutie zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP a v tejto časti
vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie. Vyslovil názor, že pokiaľ ide o dôvody uvedené
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle bod 1. a 2. tieto dôvody skutočne preukázané
v konaní neboli. Pokiaľ ide o dôvod uvedený v bode 3. citovaného ustanovenia, právny záver
odporcu pokladal za predčasný a uložil mu povinnosť doplniť dokazovanie vyhľadaním
aktuálnych správ o Pakistane a na ich základe vyhodnotiť naplnenie či nenaplnenie
podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany.
Počas konania o tretej žiadosti o udelenie azylu bol s menovaným uskutočnený
opätovný vstupný pohovor dňa 19. júna 2009, pri ktorom uviedol, že sa pridržiava dôvodov,
ktoré uvádzal počas predchádzajúcich dvoch konaní. Tieto súviseli s problémami
s príbuznými aj pre jeho členstvo v politickej strane PML-N. Pri pohovore ich ale nevedel
uviesť s odôvodnením, že je to už dávno a nemá dobrú pamäť. Na pohovore dňa
25. júna 2009 uviedol, že jeho bratranec je členom strany PPP a pretože chcel dosiahnuť,
aby prestal študovať na univerzite a nedoštudoval právo, tak ho uniesol a donútil ho,
aby opustil univerzitu. Bratranec údajne nechcel, aby sa z neho stal právnik, aby nedosiahol
vrátenie pozemkov jeho rodine.
Odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ nepredložil žiadne
doklady o svojej totožnosti, nepredložil ani žiadne materiály, ktoré by hodnoverne
preukazovali jeho problémy v krajine pôvodu. Právna zástupkyňa do konania predložila
informácie z verejne dostupných zdrojov, ktoré poukazujú na ozbrojené a násilné útoky
v Pakistane, hlavne na severozápade krajiny.
Odporca v rozhodnutí, ktorým neudelil navrhovateľovi doplnkovú ochranu poukázal
na to, že v prípade navrhovateľa neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre udelenie
doplnkovej ochrany. Zo správ založených v spise vyplýva, že v Pakistane niet
medzinárodného či vnútroštátneho konfliktu. V severnej časti krajiny pakistanská vláda vedie
ozbrojený konflikt s ozbrojencami Talibanu. Je teda zjavné, že ak by sa navrhovateľ usídlil
v prípade návratu do Pakistanu mimo oblastí, kde prebiehajú boje, nebola by jeho osobná
integrita z dôvodu svojvoľného násilia ohrozená nad mieru, ktorá je pre možnosť jeho návratu
do krajiny pôvodu úmerná a prijateľná. Výber takéhoto miesta svojho pobytu nie je možné
považovať pre žiadateľa za neprijateľný.
Za účelom posúdenia situácie v krajine pôvodu navrhovateľa boli využité aj doklady,
ktoré predložila právna zástupkyňa navrhovateľa. Tieto súvisia s dôvodmi navrhovateľa len
okrajovo a poukazujú na celkovú nepriaznivú situáciu v oblastiach Pakistanu hraničiacu
s Afganistanom. Odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce vypracoval v apríli 2009
a v júni 2010 informácie o Pakistane, kde čerpal informácie z Amnesty International z mája
2010 a informácie zo Správy USA o Pakistane za rok 2009 a z tlače za rok 2010. Obe strany,
ktoré zvíťazili vo voľbách spolu spolupracujú a prípadné útoky členov jednotlivých strán
na členov druhej strany, ktorých sa údajne obáva navrhovateľ nemajú politické pozadie,
ale skôr iné ako sú napríklad spory o pozemok ako to je aj v prípade navrhovateľa a jeho
rodiny. Pakistan je zväčša poľnohospodárska krajina a vlastníctvo pozemkov je častým
dôvodom rodinných sporov.
Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní odporca aj
krajský súd vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel
k záveru, že odporca riadne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver o tom,
že dôvody navrhovateľa nemožno považovať za dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany.
Krajský súd nepochybil, ak takého rozhodnutie považoval za zákonné.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno
vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody
pre udelenie medzinárodnej ochrany žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom
vykonal príslušné skutkové zistenia.
Podstatou odvolacích námietok navrhovateľa bol nesúhlas navrhovateľa
s vyhodnotením bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu, keď navrhovateľ odporcovi ako
i krajskému súdu vyčítal, že vychádzali zo správ, ktoré neodrážajú objektívnu situáciu
v Pakistane.
Predmetné odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku ani rozhodnutia odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že rozhodnutie odporcu
o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo vydané v súlade so zákonom.
Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nikdy neprezentoval, že by mu
bol uložený trest smrti alebo že by mu hrozilo jeho vykonanie.
K hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
odvolací súd udáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred odporcom nikdy neuviedol,
že by bol objektom takéhoto zaobchádzania. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na správy
o krajine pôvodu, podľa ktorých pakistanskí navrátilci včítane neúspešných žiadateľov o azyl,
nie sú objektom zlého zaobchádzania pri ich návrate do krajiny pôvodu.
K vážnemu a individuálnemu ohrozeniu života alebo nedotknuteľnosti navrhovateľa
z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného
konfliktu odvolací súd udáva, že zo správ založených v spise vyplýva, že v Pakistane
prebiehajú vojenské operácie medzi vládou a militantnými skupinami, ktorých pôsobenie sa
snaží vláda potlačiť. Tieto akcie však prebiehajú v západných pohraničných oblastiach
Pakistanu (teritórium FATA, v Severozápadnej pohraničnej provincii). Nie je preto možné
o Pakistane hovoriť, že na jeho území prebieha vnútroštátny konflikt. Je teda zrejmé, že ak by
sa navrhovateľ vrátil do Pakistanu a usídlil by sa mimo uvedených oblastí, nebola by
ohrozená jeho osobná integrita z dôvodu svojvoľného násilia nad mieru, ktorá je pre možnosť
jeho návratu do krajiny pôvodu úmerná a prijateľná.
Vo vzťahu k forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, odvolací súd
uvádza, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho
pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl,
ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané
či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej
ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu,
teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase než v prípade aplikácie
inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej
miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z nich je potrebné vychádzať.
V predmetnej veci neboli ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené
dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované
v ustanovení § 2 písm. f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu
uvedený v jeho rozhodnutí odkazuje.
Krajský súd sa zaoberal všetkými námietkami obsiahnutými v opravnom prostriedku
a rovnako aj dôvodom, pre ktorý požiadal navrhovateľ o azyl a poskytnutie doplnkovej
ochrany.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými ako aj právnymi
závermi krajského súdu, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, z čoho vyvodil svoj
záver zhodný so záverom odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre poskytnutie
doplnkovej ochrany.
K vysloveným záverom krajského súdu nemá odvolací súd žiadne námietky
a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Rozhodnutie odporcu o neposkytnutí doplnkovej ochrany bolo potrebné považovať
za zákonné, preto odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi,
ktorý nemal úspech vo veci, právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca
nemá zo zákona nárok na ich náhradu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 23. augusta 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková