Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)78a/367689.544170.pdf
PDF · 150.8 KB
No categories available
4Cdo/83/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 83/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D., a.s. so sídlom v B.,
proti odporkyni A. N., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. T. H., advokátom v B., o obnovu
konania, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 21 C 476/2002, o dovolaní
odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 2010 sp. zn.
12 Co 180/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV uznesením zo 7. novembra 2008 č.k. 21 C 476/2002-123
nepriznal vo veci obnovy konania navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov za
dovolanie a jej návrh na ustanovenie zástupcu z radov advokátov zamietol s odôvodnením, ţe
navrhovateľka sa návrhom na obnovu konania snaţí len oddialiť úhradu svojho dlhu
a v dovolaní neuvádza ţiaden relevantný dôvod, pre ktorý by napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nemalo obstáť z pohľadu skutkových zistení, právneho posúdenia veci
a zákonnosti procesného postupu.
Podaním zo 17. novembra 2008, ktoré bolo osobne doručené súdu prvého stupňa
22. decembra 2008, odporkyňa (v konaní o obnovu navrhovateľka – ďalej len
„navrhovateľka“) poţiadala „o priznanie odkladného účinku na zmeškanie lehoty podania
predmetného odvolania k sp. zn. 21 C 476/2002 podľa § 58 O.s.p.“. V podaní uviedla, ţe
na základe zdravotnej dokumentácie a výslovné odporúčanie jej ošetrujúceho lekára bola
nútená stráviť trojtýţdňový pobyt na liečení v Piešťanoch. Pobyt začal v nedeľu popoludní
23. novembra 2008 a bol ukončený večer v nedeľu 14. decembra 2008 a zdravotné
komplikácie si vyţadujú ďalšie komplexné vyšetrenie aj po návrate z kúpeľného mesta.
Zároveň doručila súdu aj odvolanie proti uzneseniu č.k 21 C 476/2002-123, datované dňom
19. decembra 2008.
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 23. septembra 2009 č.k. 21 C 476/2002-131
návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu č.k.
21 C 476/2002-123 zo 7. novembra 2008 zamietol s odôvodnením, ţe predmetné uznesenie
bolo navrhovateľke doručené 21. novembra 2008, lehota na podanie odvolania jej začala
plynúť 22. novembra 2008 a uplynula 8. decembra 2008. Z predloţenej lekárskej správy
vyplýva, ţe navrhovateľka v čase od 23. novembra 2008 do 12. decembra 2008 bola
na liečebnom pobyte. Dospel k záveru, ţe pobyt navrhovateľky na kúpeľnej liečbe nie je
dôvodom pre odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie, keď predmetné uznesenie prevzala
pred nástupom ne kúpeľnú liečbu a odvolanie mohla podať pred jej nástupom i počas pobytu
v kúpeľoch, keď jej diagnóza jej neznemoţňovala písanie ani podanie písomnosti na pošte.
Naviac, odvolanie podané k návrhu na odpustenie zmeškania lehoty nemá náleţitosti
poţadované zákonom pre odvolanie.
Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. januára 2010
sp. zn. 12 Co 180/2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení
uviedol, ţe navrhovateľka neosvedčila splnenie zákonných podmienok na moţný postup
podľa § 58 O.s.p., pretoţe okolnosť, ţe bola od 23. novembra 2008 do 14. decembra 2008
na kúpeľnej liečbe, nie je okolnosťou, ktorú by bolo moţné bez ďalšieho posúdiť ako
ospravedlniteľný dôvod zmeškania, keďţe reţim pacienta podrobujúceho sa kúpeľnej liečbe
jej neznemoţňoval podať v predmetnej veci odvolanie v zákonnej lehote.
Potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu napadla navrhovateľka dovolaním z dôvodu,
ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a postupom súdu jej
bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Zopakovala skutkové okolnosti, ktoré uviedla uţ
v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty, a na tieto poukázal aj súdom jej ustanovený právny
zástupca v doplnení dovolania z 15. apríla 2011. Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ
súdu prvého stupňa ţiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Vyjadrenie oprávnenej k dovolaniu odporkyne sa v spise nenachádza.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak smeruje proti
zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu,
ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.),
alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie
prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2
písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2
písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho
vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na zemí Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky ţiadneho z týchto
rozhodnutí, prípustnosť dovolania dovolateľky preto z uvedených ustanovení nemoţno
vyvodiť.
So zreteľom na obsah dovolania a tieţ zákonnú povinnosť dovolacieho súdu (§ 242
ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (tieţ uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p.
nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým
predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak dovolanie podľa § 239
O.s.p. prípustné nie je. Podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. sú pritom
stanovené tak, ţe právne významné nie je samotné tvrdenie dovolateľa, ţe k týmto vadám
došlo, ale aţ jednoznačné preukázanie výskytu procesnej vady tejto povahy.
Treba zdôrazniť, ţe dovolanie nesmeruje proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za dovolanie a neustanovenie zástupcu
z radov advokátov zo 7. novembra 2008 č.k. 21 C 476/2002-123 v spojení s uznesením
odvolacieho súdu z 28. mája 2010 sp. zn. 4 Co 75/2010, ktorým odvolací súd odmietol
odvolanie odporkyne proti nemu ako oneskorene podané. Dovolací súd sa preto nezaoberal
otázkou, či sa niektorá procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. vyskytla v rámci procesného
postupu súdu, ktorý bol zavŕšený vydaním uznesenia o odmietnutí odvolania. Otázkami, ktoré
súvisia s posúdením existencie vád konania v zmysle § 237 O.s.p. sa dovolací súd mohol
zaoberať len vo vzťahu k procesnému postupu súdu, vedúcemu k vydaniu uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie o zamietnutí návrhu na odpustenie
zmeškania lehoty na odvolanie (§ 58 O.s.p.).
Dovolateľka nenamietala, ţe konanie je v danom prípade postihnuté procesnými
vadami v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a ţiadna z týchto vád v dovolacom konaní
nevyšla najavo. Dovolanie navrhovateľky preto podľa týchto ustanovení prípustné nie je.
Dovolateľka tvrdí, ţe postupom súdov jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov. Z hľadiska uvedeného ustanovenia nie je rozhodujúce, či
účastník konal pred súdom osobne alebo prostredníctvom zástupcu, ale len to, či bol
v dôsledku nesprávneho postupu súdu ukrátený na svojich procesných právach. Dovolateľka
namieta, ţe postup súdov pri aplikácii § 58 O.s.p. nebol správny.
Účastníci občianskeho súdneho konania robia úkony akoukoľvek formou, pokiaľ zákon
pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu (§ 41 ods. 1 O.s.p.). Robia ich spravidla v čase
podľa svojho uváţenia. V niektorých prípadoch ale vyplýva čas, kedy treba úkon urobiť,
z lehoty určenej zákonom (viď napr. § 204 ods. 1 O.s.p.). Účastník konania sa môţe dostať
do situácie, ţe z určitého dôvodu (ním zavineného alebo aj nezavineného) zmešká urobenie
úkonu v takej zákonom stanovenej lehote, pri nedodrţaní ktorej uţ úkon nemôţe s úspechom
urobiť. V zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. súd odpustí zmeškanie takejto lehoty, ak ju účastník alebo
jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu
patrí. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekáţky a treba s ním spojiť
i zmeškaný úkon. Zákon v tomto ustanovení umoţňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty
určenej na urobenie procesného úkonu pod podmienkou, ţe 1. odpustenie zákon nevylučuje
(viď napr. § 240 ods. 3 O.s.p.), 2. dôvod zmeškania je ospravedlniteľný, 3. dôvod zmeškania
lehoty mal za následok vylúčenie z úkonu, 4. ten, kto zmeškal lehotu, podal návrh
na odpustenie jej zmeškania do 15 dní po odpadnutí prekáţky, 5. v lehote 15 dní po odpadnutí
prekáţky bol urobený aj zmeškaný úkon. Uvedené podmienky sú stanovené kumulatívne; ak
nie je splnená čo i len jedna z nich, nemoţno ţiadosti vyhovieť. Zákon nekonkretizuje, čo sa
povaţuje za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné
dôvody zmeškania môţu byť rozmanité, napr. ţivelná pohroma, nehoda, úraz, závaţné
rodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vţdy však pod podmienkou, ţe ich dôsledkom
bolo vylúčenie moţnosti urobiť úkon. Zákon za relevantný označuje ospravedlniteľný dôvod
buď na strane účastníka konania, alebo na strane jeho zástupcu (i keď sa určitá okolnosť týka
tretej osoby, za dôvod zmeškania môţe byť povaţovaná len ak determinuje moţnosti
účastníka alebo jeho zástupcu). V praxi sa výnimočne môţe stať, ţe tento dôvod bude daný
u oboch; pokiaľ sa však dôvod zmeškania lehoty tvrdí zároveň u oboch, treba starostlivo
odlišovať prípady zmeškania lehoty z ospravedlniteľného dôvodu od prípadov, kedy
k nevykonaniu úkonu v stanovenej lehote došlo [hoci aj pod tlakom individuálnych okolností
doliehajúcich (v rovnakom čase) nezávisle na účastníka a jeho zástupcu] len v dôsledku
vadného organizovania a výkonu zastupovania. Prekáţka nemusí trvať po celú lehotu (môţe
nastať aj na jej konci). Určitá skutková okolnosť však môţe byť ospravedlniteľným dôvodom
v zmysle § 58 ods. 1 O.s.p. len vtedy, pokiaľ medzi ňou a zmeškaním lehoty je príčinná
súvislosť. Na jej preukázanie treba doloţiť, ţe k zmeškaniu došlo len v dôsledku tejto
okolnosti, a ţe nebyť tejto prekáţky, nedošlo by k zmeškaniu lehoty. Ospravedlniteľnosť
dôvodu zmeškania sa vţdy posudzuje podľa okolností konkrétneho prípadu. O tom, či sú
splnené uvedené podmienky (viď vyššie 1. aţ 5.), rozhoduje súd na základe preukázaných
skutkových okolností.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol aj v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 50/2002, ktoré
bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ţe súd neodníme účastníkovi
konania moţnosť konať pred súdom tým, ţe zamietne jeho návrh na odpustenie zmeškania
lehoty (§ 58 ods. 1 O.s.p.), keď neuzná ním tvrdený dôvod za ospravedlniteľný. K rovnakému
názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí v sp. zn. 3 Cdo 232/2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v oboch označených rozhodnutiach (a tieţ v prejednávanej
veci) vychádzal z toho, ţe ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať
pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho
právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci
súdom (aplikáciou hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa
vo všeobecnosti neodníma účastníkovi moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle
citovaného ustanovenia. To platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie
zmeškania lehoty. Aj tu ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná
nesprávnosť zakladá vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie však vadu podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Treba zdôrazniť, ţe nesprávne právne posúdenie je síce relevantným
dovolacím dôvodom (v tom zmysle, ţe ním moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie),
samo o sebe ale nezakladá prípustnosť dovolania (nie je vadou v zmysle § 237 O.s.p.).
Keďţe súd prvého stupňa neodňal navrhovateľke v konaní o obnovu moţnosť konať
pred súdom tým, ţe zamietol jej návrh na odpustenie zmeškania lehoty, keď neuznal ňou
tvrdený dôvod za ospravedlniteľný (a odvolací súd jej túto moţnosť neodňal potvrdením
prvostupňového uznesenia), dospel dovolací súd k záveru, ţe navrhovateľka neopodstatnene
namieta, ţe v predmetnom konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K tej časti dovolania, v ktorej dovolateľka namieta, ţe napadnuté uznesenia súdov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, ţe nesprávne právne
posúdenie veci zakladá vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie však vadu podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie je síce prípustným dovolacím dôvodom (moţno
ho uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné), samo o sebe ale nezakladá
prípustnosť dovolania (nie je vadou v zmysle § 237 O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
dovolateľky v prejednávanej veci nemoţno vyvodiť z § 239 O.s.p., ale ani z § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti uzneseniu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 a § 224 ods. 1
O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe
navrhovateľovi (v dovolacom konaní odporcovi) v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. augusta 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová