Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/144/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. M., bývajúci

v B., proti ţalovanej : E. M., bývajúca v B., zastúpená JUDr. A. G., advokátom v B.,

o určenie neplatnosti závetu a neexistenciu dôvodov vydedenia, vedenej na Okresnom

súde Bratislava IV pod sp.zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2007 sp.zn.

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2007 sp.zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 27. apríla 2005 č.k. -118

zamietol návrhy ţalobcu, ktorými sa domáhal určenia, ţe závet aj vydedenie ţalobcu spísané

v jednej listine dňa 30.5.2000 poručiteľkou J. M., zomrelou dňa X. sú neplatné

a v prípade neúspechu ţalobcu v tejto časti konania, aby súd určil, ţe dôvody na jeho

vydedenie matkou J. M. uvedené v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000 nie sú dané. Po

vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe v čase, kedy t.č. nebohá matka

účastníkov spísala listinu, v ktorej zriadila závet a vydedila jedného z dedičov bola spôsobilá

na právne úkony, vychádzal pritom zo záverov odborného znaleckého posudku. Spôsob,

akým sa rozhodla J. M. naloţiť so svojím majetkom (po smrti) podľa názoru súdu zvolila

z dôvodu, ţe ţalobca sa k nej nechoval adekvátne k jej zdravotnému stavu, jeho správanie

pociťovala ako hrubé a necitlivé, ţalobca sa dokonca dopustil aj fyzického násilia voči jej

osobe. Pokiaľ ide o rozhodovanie o časti návrhu, ktorým ţalobca ţiadal určiť, ţe dôvody

vydedenia nie sú dané, zváţil všetky okolnosti, ktoré zrejme ovplyvnili vzťah ţalobcu

a poručiteľky, ktorý bol nesporne komplikovaný a výrazne vybočoval z rámca aspoň

minimálneho štandardného vzťahu matky a syna, avšak nakoľko správanie ţalobcu nemoţno

označiť inak ako v rozpore s dobrými mravmi a ţalobca v konaní jednoznačne a presvedčivo

2

nepreukázal neexistenciu dôvodov, pre ktoré ho poručiteľka vydedila tak, ako i v listine

označila aj v tejto časti návrh zamietol.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. marca 2007 č.k.

-148 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe určil, ţe závet spísaný dňa

30.5.2000 poručiteľkou J. M., zomrelou dňa X. je neplatný a zároveň určil, ţe dôvody

vydedenia ţalobcu uvedené v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000 nie sú dané. V odôvodnení

odvolací súd uviedol, ţe po doplnení dokazovania oboznámením sa s obsahom spisu

Okresného súdu Bratislava IV D 674/2000 ako aj výsluchom ţalobcu dospel k záveru, ţe

odvolanie ţalobcu je dôvodné. Niet pritom pochýb, ţe závet spísaný formou notárskej

zápisnice JUDr. K. P. dňa 30.5.2000 spĺňa formálne náleţitosti závetu z hľadiska ustanovenia

. Pokiaľ však ide o posúdenie absolútnej neplatnosti závetu

z hľadiska všeobecných dôvodov o jeho neplatnosti, súd prvého stupňa síce vykonal

dostatočne dokazovanie, avšak nevyvodil z neho vecne správny právny záver, pretoţe celé

rozhodnutie zaloţil len na odbornej mienke znalca z medicínskeho hľadiska bez toho, aby ho

konfrontoval s výpoveďami svedkov vypočutých v priebehu konania, z najbliţšieho okolia

poručiteľky a tak mohol komplexne a jednoznačne zhodnotiť jej duševné rozpoloţenie v čase

spísania závetu. Sám znalec MUDr. Š. G. na pojednávaní pred súdom prvého stupňa (č.l. 110)

vyjadril potrebu doplnenia ďalších informácií ohľadne orientácie poručiteľky v smere

striedania sa orientácie so stavmi dezorientácie, avšak hoci uţ boli v konaní vypočutí

svedkovia z najbliţšieho okolia poručiteľky, nebol s nimi oboznámený, pričom aj znalecký

posudok vypracoval skôr, neţ títo svedkovia vypovedali (M. M., Ľ. Z., E. M.). Ako vyplýva

z obsahu spisu a hlavne zdravotnej dokumentácie poručiteľky, táto trpela základným

malígnym ochorením, ktoré progredovalo, v dôsledku čoho u nej počas hospitalizácie

dochádzalo k dezorientácii, výpadkom pamäti, bolesti, celkovému spomaleniu

psychomotoriky, nielen dva dni (28.5.2000) pred spísaním závetu (30.5.2000), ale aj predtým

a následne aţ 1.6.2000 čo súviselo s postupným zlyhávaním orgánov a následným

spomalením vylučovania podávaných analgetík vedúcich k ovplyvňovaniu psychických

funkcií. Všetky tieto okolnosti v celkovom súhrne, aj v súvislosti s nálezom psychiatričky

zo dňa 25.1.2000 s konštatovaním depresívnej osobnosti a organickou zmenou,

dekompenzovali nielen fyzický ale aj psychický stav poručiteľky, i keď z pohľadu znalca

vychádzajúceho len z jej zdravotnej dokumentácie, nejavila pokročilé psychické zmeny,

avšak štrukturálne telesné zmeny mohli urýchliť i zmeny v jej psychike v čase zriadenia

3

závetu dňa 30.5.2000 (bez bliţšieho určenia jeho spísania). V dôsledku toho nemoţno

konštatovať, ţe zriadenie závetu pacientom v ťaţkom telesnom stave a z toho vyplývajúceho

ovplyvnenia psychických funkcií, bolo výrazom jeho uváţenej vôle, ktorý dokázal posúdiť

následky svojho konania, alebo ovládnuť. V danom prípade J. M. listinou zo dňa 30.5.2000

vydedila ţalobcu ako svojho syna z dôvodu, ţe „sa k nej nevhodne aţ hrubo správal, dokonca

jej viackrát ublíţil tak, ţe ju zbil, neprispieval na domácnosť, i keď poberá sirotský dôchodok,

doma sa zdrţiava málo, obyčajne sa príde len vyspať, hoci vie, ţe je ťaţko chorá, v ničom jej

nepomáha, ani ju neprišiel v nemocnici navštíviť, správal sa k nej surovo“. Preto bolo vecou

súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou, aké správanie sa potomka moţno hodnotiť ako

„neprejavenie opravdivého záujmu“ v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm.b/ Občianskeho

zákonníka a vychádzať predovšetkým z celého priebehu spoluţitia poručiteľa a jeho potomka

a z toho, či medzi nimi existuje skutočný vnútorný vzťah a nielen vzťah predstieraný alebo

formálny. Z výsluchu v konaní vypočutých svedkov však nepochybne vyplynulo, ţe

poručiteľka síce mala rovnako rada ako ţalobcu tak aj ţalovanú, avšak vzťah k ţalobcovi bol

zrejme ovplyvnený tým, ţe ho vychovali od jeho štyroch rokov starí rodičia z dôvodu, aby ho

ochránili od zlého rodinného prostredia poručiteľky a jej bývalého manţela, ktorý bol

alkoholik a viedol k rozvodu ich manţelstva. Ţiadne z detí neuprednostňovala, ale dlhodobým

odlúčením si kaţdý z nich formoval spôsob svojho ţivota, k narušeniu ktorého zrejme došlo

po tom, ako sa ţalobca vrátil do domácnosti poručiteľky, ktorú viedla so ţalovanou a bola

citlivá na svoje súkromie. Z toho dôvodu mohla mať poručiteľka výhrady voči spôsobu ţivota

ţalobcu aj voči nemu samému, čo však neznamená, ţe by ţalobca o poručiteľku ako svoju

matku neprejavoval opravdivý záujem, ktorý sa však ako taký nemusel javiť, nakoľko

poručiteľka jeho pomoc a starostlivosť (ale aj iných) odmietala majúc o nej inú predstavu, čo

bolo preukázané v konaní výsluchom svedkov. Zo strany ţalobcu teda nejde o zavinené

neprejavenie kvalifikovaného záujmu, pretoţe zákonný dôvod vydedenia v ustanovení

vyţaduje nielen samotnú existenciu

takéhoto stavu, ale aj zavinené neprejavenie opravdivého záujmu potomka, o ktorý prípad sa

však nejedná (poručiteľka zaujímala odmietavý postoj nielen k ţalobcovi, ale aj najbliţším

príbuzným, ktorí to odôvodňovali jej nervóznou impulzívnou povahou a neskôr chorobou).

Pre nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil, návrhu ţalobcu vyhovel.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorého prípustnosť

vyvodzovala z ustanovenia Uviedla, ţe je toho názoru, ţe Krajský súd

v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Totiţto Krajský súd v Bratislave nijakým smerom nedoplnil dokazovanie o spôsobilosti

poručiteľky M. na spísanie závetu a svoje závery vyvodil z uţ vykonaného dokazovania na

súde prvého stupňa, avšak vyvodil z neho diametrálne odlišné závery. Prvostupňový súd

oprel svoje rozhodnutie aj o psychiatrický posudok, pričom odvolací súd sám zhodnotil

zdravotný stav poručiteľky a uviedol, ţe podľa názoru odvolacieho súdu štrukturálne telesné

zmeny mohli urýchliť i zmeny v jej psychike v čase zriadenia závetu dňa 30.5.2000, pričom

tento záver odvolacieho súdu je v rozpore so znaleckým posudkom vypracovaným

súdom ustanoveným znalcom a v rozpore s vyjadrením ošetrujúcej lekárky. Takýto postup

odvolacieho súdu je v hrubom rozpore s princípmi dokazovania a hodnotenia dôkazov

obsiahnutými v . Rovnako odvolací súd postupoval pri

vyhodnocovaní dôkazov vo vzťahu k otázke, či boli dané dôvody vydedenia ţalobcu uvedené

v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000. Druhostupňový súd taktieţ prihliadol len na svedecké

výpovede svedkov navrhnutých ţalobcom, pričom vo svojom rozhodnutí nespomenul

a nijako sa nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech skutočnosti, ţe poručiteľka

mala v tomto prípade dôvod na vydedenie svojho syna. Odvolací súd v rozpore s vykonaným

dokazovaním vo svojom odôvodnení skonštatoval, ţe zo strany ţalobcu nešlo o zavinené

neprejavenie kvalifikovaného záujmu, pretoţe zákonný dôvod vydedenia v ustanovení § 469

ods. 1 písm.b/ vyţaduje nielen samotnú existenciu takéhoto stavu, ale

aj zavinené neprejavenie opravdivého záujmu potomka, o ktorý sa však nejedná. Je

zaráţajúce, ţe druhostupňový súd pri svojom vyhodnotení dôkazov vôbec neprihliadol na

samotné vyjadrenie poručiteľky, na ktoré vo svojom odôvodnení rozhodnutia poukázal aj

prvostupňový súd, a to, ţe sa k nej syn nevhodne aţ hrubo správal, raz ju dokonca zbil, na

domácnosť ničím neprispieval, i keď poberal sirotský dôchodok. Dohady a predpoklady,

o ktoré oprel druhostupňový súd svoje rozhodnutie nemajú oporu v ţiadnom z vykonaných

dôkazov a sú len ničím nepodloţenými domnienkami ţalobcu, s ktorými sa druhostupňový

súd bez akéhokoľvek dôkazu stotoţnil. Je toho názoru, ţe výsledok vyhodnotenia dôkazov

druhostupňového súdu nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia ,

pretoţe odvolací súd zobral do úvahy skutočnosti (domnienky), ktoré z vykonaných dôkazov,

5

alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo. Navrhla

zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. októbra 2007 č.k.

-189 odmietol dovolanie ţalovanej ako oneskorene podané podľa § 243b

ods. 4 v spojení s , pritom riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom z 28. októbra 2008 č.k.

-51 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 30. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu

k vymedzenému predmetu konania konštatoval, ţe pokiaľ písomnosť (rozsudok krajského

súdu) doručovaná do vlastných rúk právnemu zástupcovi ţalobcu je ním osobne prevzatá

27. apríla 2007, pričom jej prevzatie je opatrené vlastnoručným podpisom adresáta, uvedené

nemoţno konštatovať aj vo vzťahu k prevzatiu zásielky právnym zástupcom sťaţovateľky.

Na jednej strane je tvrdenie najvyššieho súdu zaloţené na vyjadrení Pošty Bratislava 2

o reklamačnom lístku č. 127/2007 a na druhej je vyjadrenie zástupcu sťaţovateľky, ktorý toto

aj doplnil originálnou doručenkou. Rozpor medzi oboma dôkazmi bude musieť najvyšší súd

odstrániť a ustáliť mimo ďalších pochybností lehotu, kedy došlo k doručeniu rozsudku

krajského súdu právnemu zástupcovi sťaţovateľky. Tvrdenie právneho zástupcu

sťaţovateľky, ţe rozhodnutie krajského súdu neprevzal 27. apríla ale 7. mája 2007 bolo

preukázané aţ v konaní pred ústavným súdom. Znamená to, ţe najvyšší súd nemal

pochybnosti o začatí plynutia dovolacej lehoty, ale vzhľadom na vady reklamačného konania,

ktoré mu boli zrejmé v čase rozhodovania, nemal sa uspokojiť s vyjadrením pošty, ale tento

nedostatok odstrániť ďalším dôkazom a tieţ mal s vyjadrením pošty oboznámiť zástupcu

sťaţovateľky. Medzi ďalšie moţné dôkazy je evidencia podpisov prevzatých doporučených

zásielok. Z okolností prípadu však vyplýva, ţe ani sťaţovateľka nemohla uplatniť svoje

námietky, ktoré uplatnila aţ v konaní pred ústavným súdom, pretoţe nebola informovaná

o výsledku reklamačného konania (č.l. 178 spisu) ani o tom, ţe pri skúmaní podmienok

dovolacieho konania vzniká pochybnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) predtým, neţ

by sa napadnutým rozhodnutím krajského súdu zaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti,

skúmal najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote.

Z ustanovenia vyplýva, ţe účastník môţe podať dovolanie

do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý

rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydá opravné uznesenie, plynie táto lehota

od doručenia opravného uznesenia.

Zmeškanie lehoty uvedené v odseku 1 nemoţno odpustiť. Lehota je však zachovaná,

ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

Lehoty určené podľa týţdňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím tohto dňa,

ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok

lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne

na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci pracovný

deň ( ). Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde

alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť ( ).

Citované ustanovenie stanovuje objektívnu procesnú lehotu

na podanie dovolania, a to jeden mesiac od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Ide

o zákonnú lehotu, ktorej začiatok plynutia je stanovený objektívne pre všetkých účastníkov

konania, bez ohľadu na ich vôľu. Aby lehota bola zachovaná, je potrebné podať dovolanie

na súde, ktorý rozhodoval vo veci v prvom stupni; podanie dovolania na súde odvolacom

alebo dovolacom je však pre zachovanie lehoty rovnako postačujúce. Dovolacia lehota je tieţ

zachovaná, ak je dovolanie spísané do zápisnice na nepríslušnom súde, alebo ak sa odovzdá

orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Ide o lehotu, ktorá nemôţe byť súdom predĺţená

a odpustenie jej zmeškania je vylúčené výslovným znením zákona (§ 240 ods. 2 veta prvá

).

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu č.k.

-148 z 28. marca 2007 bol právnemu zástupcovi ţalovanej JUDr. A..... G.

doručený dňa 7. mája 2007. K tomuto záveru vedú dovolací súd nasledujúce

skutočnosti. JUDr. A.. G. sa v dňoch 27.4.2007 aţ 3.5.2007 nachádzal mimo územia

Slovenskej republiky. V tomto období osobami oprávnenými – splnomocnenými

na preberanie pošty boli Mgr. E. G., v tom čase s nachádzala spolu s JUDr. A. G. vo F., R. P.

a Z. M.. Ako je zrejmé z odborného stanoviska k vypracovaniu znaleckého posudku z 18. júla

2011 vyhotoveného Mgr. D. N., podpis nachádzajúci sa na výpise z dodávacej knihy pošty

nachádzajúcej sa v súdnom spise na č.l. 223 ako preberateľ zásielky č. X. (G.)

a porovnávacie podpisy A. G. sú druhovo nezhodné, a teda neporovnateľné – nie je moţné

vykonať písmoznaleckú expertízu, pretoţe nebola splnená jedna z jej základných poţiadaviek.

V tejto súvislosti znalkyňa uviedla, ţe je moţné, ţe podpis na spornej písomnosti vyhotovil

splnomocnenec, ktorý podpísal v mene JUDr. G. predmetnú doručenku. V tomto prípade je

potrebné zistiť, o akého splnomocnenca ide, či ide o jeho vlastný podpis alebo vyhotovený

v mene JUDr. G.. Dovolací súd má teda za to, ţe z hľadiska procesnej ekonomiky by ďalšie

dokazovanie v oblasti písmoznalectva neúmerne zvýšilo náklady predmetného sporu.

Z uvedených dôvodov aj od ďalšieho dokazovania upustil. Keď teda ţalovaná podala svoj

opravný prostriedok adresovaný dovolaciemu súdu na Okresný súd Bratislava IV telefaxom

4.6.2007 a následne dňa 5.6.2007 na Okresný súd Bratislava IV osobne, podala ho včas.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je podané

opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Z ustanovenia vyplýva, ţe odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa

zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221

ods. 1).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.

Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia

v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu

dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu

zistenému prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 3 sám v potrebnom rozsahu opakovať (vrátane preskúmania znaleckého posudku,

prípadne vykonania kontrolného znaleckého posudku, výsluch svedkov) a zadováţiť si tak

rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup

je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali

zachované aj po účinnosti novely Je

neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru

o opodstatnenosti ţaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom

prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 28. marca 2007,

na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiţ vyplýva, ţe krajský súd na tomto pojednávaní

ţiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa.

V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasl.

Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou majúcou

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto vade bol

dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. augusta 2011

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

10