Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
714/380858.6dcf51.pdf
PDF · 168.26 KB
No categories available
2Cdo/144/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 144/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. M., bývajúci
v B., proti ţalovanej : E. M., bývajúca v B., zastúpená JUDr. A. G., advokátom v B.,
o určenie neplatnosti závetu a neexistenciu dôvodov vydedenia, vedenej na Okresnom
súde Bratislava IV pod sp.zn. 23 C 21/2001, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2007 sp.zn. 4 Co 430/2005
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. marca 2007 sp.zn.
4 Co 430/2005 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 27. apríla 2005 č.k. 23 C 21/2001-118
zamietol návrhy ţalobcu, ktorými sa domáhal určenia, ţe závet aj vydedenie ţalobcu spísané
v jednej listine dňa 30.5.2000 poručiteľkou J. M., zomrelou dňa X. sú neplatné
a v prípade neúspechu ţalobcu v tejto časti konania, aby súd určil, ţe dôvody na jeho
vydedenie matkou J. M. uvedené v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000 nie sú dané. Po
vykonanom dokazovaní prvostupňový súd uzavrel, ţe v čase, kedy t.č. nebohá matka
účastníkov spísala listinu, v ktorej zriadila závet a vydedila jedného z dedičov bola spôsobilá
na právne úkony, vychádzal pritom zo záverov odborného znaleckého posudku. Spôsob,
akým sa rozhodla J. M. naloţiť so svojím majetkom (po smrti) podľa názoru súdu zvolila
z dôvodu, ţe ţalobca sa k nej nechoval adekvátne k jej zdravotnému stavu, jeho správanie
pociťovala ako hrubé a necitlivé, ţalobca sa dokonca dopustil aj fyzického násilia voči jej
osobe. Pokiaľ ide o rozhodovanie o časti návrhu, ktorým ţalobca ţiadal určiť, ţe dôvody
vydedenia nie sú dané, zváţil všetky okolnosti, ktoré zrejme ovplyvnili vzťah ţalobcu
a poručiteľky, ktorý bol nesporne komplikovaný a výrazne vybočoval z rámca aspoň
minimálneho štandardného vzťahu matky a syna, avšak nakoľko správanie ţalobcu nemoţno
označiť inak ako v rozpore s dobrými mravmi a ţalobca v konaní jednoznačne a presvedčivo
nepreukázal neexistenciu dôvodov, pre ktoré ho poručiteľka vydedila tak, ako i v listine
označila aj v tejto časti návrh zamietol.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. marca 2007 č.k.
4 Co 430/2005-148 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe určil, ţe závet spísaný dňa
30.5.2000 poručiteľkou J. M., zomrelou dňa X. je neplatný a zároveň určil, ţe dôvody
vydedenia ţalobcu uvedené v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000 nie sú dané. V odôvodnení
odvolací súd uviedol, ţe po doplnení dokazovania oboznámením sa s obsahom spisu
Okresného súdu Bratislava IV D 674/2000 ako aj výsluchom ţalobcu dospel k záveru, ţe
odvolanie ţalobcu je dôvodné. Niet pritom pochýb, ţe závet spísaný formou notárskej
zápisnice JUDr. K. P. dňa 30.5.2000 spĺňa formálne náleţitosti závetu z hľadiska ustanovenia
§ 476 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ však ide o posúdenie absolútnej neplatnosti závetu
z hľadiska všeobecných dôvodov o jeho neplatnosti, súd prvého stupňa síce vykonal
dostatočne dokazovanie, avšak nevyvodil z neho vecne správny právny záver, pretoţe celé
rozhodnutie zaloţil len na odbornej mienke znalca z medicínskeho hľadiska bez toho, aby ho
konfrontoval s výpoveďami svedkov vypočutých v priebehu konania, z najbliţšieho okolia
poručiteľky a tak mohol komplexne a jednoznačne zhodnotiť jej duševné rozpoloţenie v čase
spísania závetu. Sám znalec MUDr. Š. G. na pojednávaní pred súdom prvého stupňa (č.l. 110)
vyjadril potrebu doplnenia ďalších informácií ohľadne orientácie poručiteľky v smere
striedania sa orientácie so stavmi dezorientácie, avšak hoci uţ boli v konaní vypočutí
svedkovia z najbliţšieho okolia poručiteľky, nebol s nimi oboznámený, pričom aj znalecký
posudok vypracoval skôr, neţ títo svedkovia vypovedali (M. M., Ľ. Z., E. M.). Ako vyplýva
z obsahu spisu a hlavne zdravotnej dokumentácie poručiteľky, táto trpela základným
malígnym ochorením, ktoré progredovalo, v dôsledku čoho u nej počas hospitalizácie
dochádzalo k dezorientácii, výpadkom pamäti, bolesti, celkovému spomaleniu
psychomotoriky, nielen dva dni (28.5.2000) pred spísaním závetu (30.5.2000), ale aj predtým
a následne aţ 1.6.2000 čo súviselo s postupným zlyhávaním orgánov a následným
spomalením vylučovania podávaných analgetík vedúcich k ovplyvňovaniu psychických
funkcií. Všetky tieto okolnosti v celkovom súhrne, aj v súvislosti s nálezom psychiatričky
zo dňa 25.1.2000 s konštatovaním depresívnej osobnosti a organickou zmenou,
dekompenzovali nielen fyzický ale aj psychický stav poručiteľky, i keď z pohľadu znalca
vychádzajúceho len z jej zdravotnej dokumentácie, nejavila pokročilé psychické zmeny,
avšak štrukturálne telesné zmeny mohli urýchliť i zmeny v jej psychike v čase zriadenia
závetu dňa 30.5.2000 (bez bliţšieho určenia jeho spísania). V dôsledku toho nemoţno
konštatovať, ţe zriadenie závetu pacientom v ťaţkom telesnom stave a z toho vyplývajúceho
ovplyvnenia psychických funkcií, bolo výrazom jeho uváţenej vôle, ktorý dokázal posúdiť
následky svojho konania, alebo ovládnuť. V danom prípade J. M. listinou zo dňa 30.5.2000
vydedila ţalobcu ako svojho syna z dôvodu, ţe „sa k nej nevhodne aţ hrubo správal, dokonca
jej viackrát ublíţil tak, ţe ju zbil, neprispieval na domácnosť, i keď poberá sirotský dôchodok,
doma sa zdrţiava málo, obyčajne sa príde len vyspať, hoci vie, ţe je ťaţko chorá, v ničom jej
nepomáha, ani ju neprišiel v nemocnici navštíviť, správal sa k nej surovo“. Preto bolo vecou
súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou, aké správanie sa potomka moţno hodnotiť ako
„neprejavenie opravdivého záujmu“ v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm.b/ Občianskeho
zákonníka a vychádzať predovšetkým z celého priebehu spoluţitia poručiteľa a jeho potomka
a z toho, či medzi nimi existuje skutočný vnútorný vzťah a nielen vzťah predstieraný alebo
formálny. Z výsluchu v konaní vypočutých svedkov však nepochybne vyplynulo, ţe
poručiteľka síce mala rovnako rada ako ţalobcu tak aj ţalovanú, avšak vzťah k ţalobcovi bol
zrejme ovplyvnený tým, ţe ho vychovali od jeho štyroch rokov starí rodičia z dôvodu, aby ho
ochránili od zlého rodinného prostredia poručiteľky a jej bývalého manţela, ktorý bol
alkoholik a viedol k rozvodu ich manţelstva. Ţiadne z detí neuprednostňovala, ale dlhodobým
odlúčením si kaţdý z nich formoval spôsob svojho ţivota, k narušeniu ktorého zrejme došlo
po tom, ako sa ţalobca vrátil do domácnosti poručiteľky, ktorú viedla so ţalovanou a bola
citlivá na svoje súkromie. Z toho dôvodu mohla mať poručiteľka výhrady voči spôsobu ţivota
ţalobcu aj voči nemu samému, čo však neznamená, ţe by ţalobca o poručiteľku ako svoju
matku neprejavoval opravdivý záujem, ktorý sa však ako taký nemusel javiť, nakoľko
poručiteľka jeho pomoc a starostlivosť (ale aj iných) odmietala majúc o nej inú predstavu, čo
bolo preukázané v konaní výsluchom svedkov. Zo strany ţalobcu teda nejde o zavinené
neprejavenie kvalifikovaného záujmu, pretoţe zákonný dôvod vydedenia v ustanovení
§ 469a ods. 1 písm.b/ Občianskeho zákonníka vyţaduje nielen samotnú existenciu
takéhoto stavu, ale aj zavinené neprejavenie opravdivého záujmu potomka, o ktorý prípad sa
však nejedná (poručiteľka zaujímala odmietavý postoj nielen k ţalobcovi, ale aj najbliţším
príbuzným, ktorí to odôvodňovali jej nervóznou impulzívnou povahou a neskôr chorobou).
Pre nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa preto rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil, návrhu ţalobcu vyhovel.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorého prípustnosť
vyvodzovala z ustanovenia § 238 O.s.p. Uviedla, ţe je toho názoru, ţe Krajský súd
v Bratislave dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Totiţto Krajský súd v Bratislave nijakým smerom nedoplnil dokazovanie o spôsobilosti
poručiteľky M. na spísanie závetu a svoje závery vyvodil z uţ vykonaného dokazovania na
súde prvého stupňa, avšak vyvodil z neho diametrálne odlišné závery. Prvostupňový súd
oprel svoje rozhodnutie aj o psychiatrický posudok, pričom odvolací súd sám zhodnotil
zdravotný stav poručiteľky a uviedol, ţe podľa názoru odvolacieho súdu štrukturálne telesné
zmeny mohli urýchliť i zmeny v jej psychike v čase zriadenia závetu dňa 30.5.2000, pričom
tento záver odvolacieho súdu je v rozpore so znaleckým posudkom vypracovaným
súdom ustanoveným znalcom a v rozpore s vyjadrením ošetrujúcej lekárky. Takýto postup
odvolacieho súdu je v hrubom rozpore s princípmi dokazovania a hodnotenia dôkazov
obsiahnutými v Občianskom súdnom poriadku. Rovnako odvolací súd postupoval pri
vyhodnocovaní dôkazov vo vzťahu k otázke, či boli dané dôvody vydedenia ţalobcu uvedené
v listine o vydedení zo dňa 30.5.2000. Druhostupňový súd taktieţ prihliadol len na svedecké
výpovede svedkov navrhnutých ţalobcom, pričom vo svojom rozhodnutí nespomenul
a nijako sa nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v prospech skutočnosti, ţe poručiteľka
mala v tomto prípade dôvod na vydedenie svojho syna. Odvolací súd v rozpore s vykonaným
dokazovaním vo svojom odôvodnení skonštatoval, ţe zo strany ţalobcu nešlo o zavinené
neprejavenie kvalifikovaného záujmu, pretoţe zákonný dôvod vydedenia v ustanovení § 469
ods. 1 písm.b/ Občianskeho zákonníka vyţaduje nielen samotnú existenciu takéhoto stavu, ale
aj zavinené neprejavenie opravdivého záujmu potomka, o ktorý sa však nejedná. Je
zaráţajúce, ţe druhostupňový súd pri svojom vyhodnotení dôkazov vôbec neprihliadol na
samotné vyjadrenie poručiteľky, na ktoré vo svojom odôvodnení rozhodnutia poukázal aj
prvostupňový súd, a to, ţe sa k nej syn nevhodne aţ hrubo správal, raz ju dokonca zbil, na
domácnosť ničím neprispieval, i keď poberal sirotský dôchodok. Dohady a predpoklady,
o ktoré oprel druhostupňový súd svoje rozhodnutie nemajú oporu v ţiadnom z vykonaných
dôkazov a sú len ničím nepodloţenými domnienkami ţalobcu, s ktorými sa druhostupňový
súd bez akéhokoľvek dôkazu stotoţnil. Je toho názoru, ţe výsledok vyhodnotenia dôkazov
druhostupňového súdu nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p.,
pretoţe odvolací súd zobral do úvahy skutočnosti (domnienky), ktoré z vykonaných dôkazov,
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo. Navrhla
zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. októbra 2007 č.k.
2 Cdo 242/2007-189 odmietol dovolanie ţalovanej ako oneskorene podané podľa § 243b
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.a/ O.s.p., pritom riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky svojím nálezom z 28. októbra 2008 č.k.
III. ÚS 249/2008-51 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
2 Cdo 242/2007 z 30. októbra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo vzťahu
k vymedzenému predmetu konania konštatoval, ţe pokiaľ písomnosť (rozsudok krajského
súdu) doručovaná do vlastných rúk právnemu zástupcovi ţalobcu je ním osobne prevzatá
27. apríla 2007, pričom jej prevzatie je opatrené vlastnoručným podpisom adresáta, uvedené
nemoţno konštatovať aj vo vzťahu k prevzatiu zásielky právnym zástupcom sťaţovateľky.
Na jednej strane je tvrdenie najvyššieho súdu zaloţené na vyjadrení Pošty Bratislava 2
o reklamačnom lístku č. 127/2007 a na druhej je vyjadrenie zástupcu sťaţovateľky, ktorý toto
aj doplnil originálnou doručenkou. Rozpor medzi oboma dôkazmi bude musieť najvyšší súd
odstrániť a ustáliť mimo ďalších pochybností lehotu, kedy došlo k doručeniu rozsudku
krajského súdu právnemu zástupcovi sťaţovateľky. Tvrdenie právneho zástupcu
sťaţovateľky, ţe rozhodnutie krajského súdu neprevzal 27. apríla ale 7. mája 2007 bolo
preukázané aţ v konaní pred ústavným súdom. Znamená to, ţe najvyšší súd nemal
pochybnosti o začatí plynutia dovolacej lehoty, ale vzhľadom na vady reklamačného konania,
ktoré mu boli zrejmé v čase rozhodovania, nemal sa uspokojiť s vyjadrením pošty, ale tento
nedostatok odstrániť ďalším dôkazom a tieţ mal s vyjadrením pošty oboznámiť zástupcu
sťaţovateľky. Medzi ďalšie moţné dôkazy je evidencia podpisov prevzatých doporučených
zásielok. Z okolností prípadu však vyplýva, ţe ani sťaţovateľka nemohla uplatniť svoje
námietky, ktoré uplatnila aţ v konaní pred ústavným súdom, pretoţe nebola informovaná
o výsledku reklamačného konania (č.l. 178 spisu) ani o tom, ţe pri skúmaní podmienok
dovolacieho konania vzniká pochybnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) predtým, neţ
by sa napadnutým rozhodnutím krajského súdu zaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti,
skúmal najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote.
Z ustanovenia § 240 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe účastník môţe podať dovolanie
do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý
rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydá opravné uznesenie, plynie táto lehota
od doručenia opravného uznesenia.
Zmeškanie lehoty uvedené v odseku 1 nemoţno odpustiť. Lehota je však zachovaná,
ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde (§ 240 ods. 2 O.s.p.).
Lehoty určené podľa týţdňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím tohto dňa,
ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok
lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne
na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbliţší nasledujúci pracovný
deň (§ 57 ods. 2 O.s.p.). Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde
alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O.s.p.).
Citované ustanovenie § 240 ods. 1 O.s.p. stanovuje objektívnu procesnú lehotu
na podanie dovolania, a to jeden mesiac od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Ide
o zákonnú lehotu, ktorej začiatok plynutia je stanovený objektívne pre všetkých účastníkov
konania, bez ohľadu na ich vôľu. Aby lehota bola zachovaná, je potrebné podať dovolanie
na súde, ktorý rozhodoval vo veci v prvom stupni; podanie dovolania na súde odvolacom
alebo dovolacom je však pre zachovanie lehoty rovnako postačujúce. Dovolacia lehota je tieţ
zachovaná, ak je dovolanie spísané do zápisnice na nepríslušnom súde, alebo ak sa odovzdá
orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Ide o lehotu, ktorá nemôţe byť súdom predĺţená
a odpustenie jej zmeškania je vylúčené výslovným znením zákona (§ 240 ods. 2 veta prvá
O.s.p.).
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe rozsudok odvolacieho súdu č.k.
4 Co 430/2005-148 z 28. marca 2007 bol právnemu zástupcovi ţalovanej JUDr. A..... G.
doručený dňa 7. mája 2007. K tomuto záveru vedú dovolací súd nasledujúce
skutočnosti. JUDr. A.. G. sa v dňoch 27.4.2007 aţ 3.5.2007 nachádzal mimo územia
Slovenskej republiky. V tomto období osobami oprávnenými – splnomocnenými
na preberanie pošty boli Mgr. E. G., v tom čase s nachádzala spolu s JUDr. A. G. vo F., R. P.
a Z. M.. Ako je zrejmé z odborného stanoviska k vypracovaniu znaleckého posudku z 18. júla
2011 vyhotoveného Mgr. D. N., podpis nachádzajúci sa na výpise z dodávacej knihy pošty
nachádzajúcej sa v súdnom spise na č.l. 223 ako preberateľ zásielky č. X. (G.)
a porovnávacie podpisy A. G. sú druhovo nezhodné, a teda neporovnateľné – nie je moţné
vykonať písmoznaleckú expertízu, pretoţe nebola splnená jedna z jej základných poţiadaviek.
V tejto súvislosti znalkyňa uviedla, ţe je moţné, ţe podpis na spornej písomnosti vyhotovil
splnomocnenec, ktorý podpísal v mene JUDr. G. predmetnú doručenku. V tomto prípade je
potrebné zistiť, o akého splnomocnenca ide, či ide o jeho vlastný podpis alebo vyhotovený
v mene JUDr. G.. Dovolací súd má teda za to, ţe z hľadiska procesnej ekonomiky by ďalšie
dokazovanie v oblasti písmoznalectva neúmerne zvýšilo náklady predmetného sporu.
Z uvedených dôvodov aj od ďalšieho dokazovania upustil. Keď teda ţalovaná podala svoj
opravný prostriedok adresovaný dovolaciemu súdu na Okresný súd Bratislava IV telefaxom
4.6.2007 a následne dňa 5.6.2007 na Okresný súd Bratislava IV osobne, podala ho včas.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej je podané
opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, ţe za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa
zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (§ 221
ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7.
Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie
dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia
v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu
dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu
zistenému prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať (vrátane preskúmania znaleckého posudku,
prípadne vykonania kontrolného znaleckého posudku, výsluch svedkov) a zadováţiť si tak
rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup
je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali
zachované aj po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku zákona č. 341/2005 Z.z. Je
neprípustné, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru
o opodstatnenosti ţaloby, dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom
prvého stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 28. marca 2007,
na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiţ vyplýva, ţe krajský súd na tomto pojednávaní
ţiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané súdom prvého stupňa.
V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p. nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasl. O.s.p.
Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Z uvedeného vyplýva, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.). K takejto vade bol
dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. augusta 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová