Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
495/364630.d429c4.pdf
PDF · 115.38 KB
No categories available
2Cdo/139/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 139/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. M., bývajúceho
v P., 2/ Z. Č., bývajúcej v P., 3/ O. Š., bývajúcej v P., 4/ D. Š., bývajúceho v P., všetci
zastúpení H., so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenská republika – Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13,
2/ Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova 2, 3/ Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, 4/ Slovenská republika – Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 15, o náhradu škody, vedenej na Okresnom
súde Bratislava I pod sp.zn. 9 C 95/2004, o dovolaní ţalobcov 1/, 2/, 3/, 4/ proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 27. januára 2011, sp.zn. 6 Co 219/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 22. apríla 2010 č.k. 9 C 95/2004-166 ţalobu
ţalobcov 1/, 2/, 3/, 4/ (ďalej len „ţalobcovia“) zamietol a ţalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ (ďalej
len „ţalovaní“) nepriznal náhradu trov konania. Uviedol, ţe ţalobcovia sa domáhali
zaplatenia náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona
č. 58/1969 Zb. Poukázal na to, ţe v konaní nebolo preukázané, ţe by zo strany štátnych
orgánov došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Spoločnosti, s ktorými ţalobcovia uzavreli
predmetné zmluvy (tzv. nebankové subjekty) nevykonávali činnosť, ktorú je podľa zákona
č. 385/1999 Z.z. oprávnená vykonávať iba správcovská spoločnosť. Svoju činnosť vykonávali
na základe zmlúv o pôţičke, resp. zmlúv o tichom spoločenstve. Vykonávanie tejto činnosti
nemohli štátne orgány nebankovým subjektom zakázať, pretoţe nemohli zasahovať
do záväzkovo právnych vzťahov, ktoré vznikli medzi ţalobcami a nebankovými subjektmi.
Ţalobcovia si predmetné pohľadávky uplatnili v konkurzných konaniach vedených
proti predmetným spoločnostiam, pričom tieto konkurzy doposiaľ nie sú ukončené.
Prvostupňový súd uviedol, ţe nie je zatiaľ známe, či a v akej výške budú nároky ţalobcov
uspokojené v konkurzných konaniach. Preto zatiaľ nie je moţné ustáliť výšku škody.
S poukazom na uvedené závery súd prvého stupňa ţalobu zamietol a o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcov Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. januára 2011 sp.zn.
6 Co 219/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalovaným nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania. Stotoţnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnením,
na ktoré poukázal. Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalovaní
nezodpovedajú za škodu, ktorá ţalobcom vznikla tým, ţe spoločnosti H. a B. nesplnili svoje
záväzky vyplývajúce z predmetných zmlúv o pôţičke a o tichom spoločenstve. Uviedol,
ţe v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup ţalovaných ako jedna
z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 18 zák. č. 58/1969
Zb. V súvislosti s uzatvorením predmetných zmlúv ani jeden zo štátnych orgánov
vo sfére pôsobnosti ţalovaných nevykonával ţiadnu činnosť spojenú s výkonom jeho
právomoci a nemohol teda porušiť ţiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho
konanie, resp. nemohol porušiť poriadok vyplývajúci z povahy, funkcie alebo cieľov
jeho činnosti. Ţalobcovia uzavreli s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy
v zmysle príslušných ustanovení Obchodného a Občianskeho zákonníka. Išlo tu teda
o dvojstranné právne úkony, ktoré vznikli ako dôsledok vzájomných a zhodných prejavov
slobodnej a váţnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne. Na základe týchto zmlúv
vznikol medzi ţalobcami a predmetnými nebankovými subjektmi súkromnoprávny vzťah, do
ktorého štát nemohol zasahovať. Poukázal na zák. č. 385/1999 Z.z., na základe ktorého mal
štát kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským
a investičným spoločnostiam, investičným fondom, depozitárom, núteným správcom
a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však
zo strany spoločnosti B. a spoločnosti H. nejednalo o kolektívne investovania, pretoţe tieto
obchodné spoločnosti nevykonávali činnosť, ktorú je podľa uvedeného zákona oprávnená
vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Podľa názoru
odvolacieho súdu štát neporušil ani prevenčnú povinnosť zakotvenú v § 415 Občianskeho
zákonníka a preto za škodu nezodpovedá ani podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
ţe nemoţno štátu vytýkať, ţe si nepočínal tak, aby ţalobcom nevznikla škoda. Zdôraznil, ţe
v súkromnoprávnom styku je kaţdý povinný zachovávať s ohľadom na konkrétne podmienky
vţdy taký stupeň pozornosti a bedlivosti, aby nedošlo k vzniku škody a ţalobcovia túto
povinnosť evidentne zanedbali. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia. Navrhli zrušiť
rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konane. Dovolatelia namietali,
ţe im bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedli, ţe odôvodnenie
rozsudku je arbitrárne a formalistické. Rozsudok odvolacieho súdu dovolatelia povaţujú
za nepreskúmateľný a z toho dôvodu právne nespôsobilý. Uviedli, ţe odvolací súd sa
pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu nezaoberal argumentáciou
ţalobcov. Podľa názoru dovolateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej
moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho ţivota s poukazom
na skutočnosť, ţe určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu neuplatňujú formálne
náleţitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore. Ako argumentum
ad absurdum moţno povedať, ţe pripustenie takejto logiky by znamenalo, ţe daný orgán
verejnej moci nemá nad čím dohliadať, pretoţe činnosť v súlade s aplikovateľnou legislatívou
je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobnosti daného orgánu. Podľa názoru
dovolateľov neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový
zásah do finančného a bankového sektora a hospodárstva celkovo pri hodnotení rozsahu
zodpovednosti ţalovaných je alibistické a nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky.
Ţalovaní 1/ a 3/ sa k dovolaniu ţalobcov nevyjadrili.
Ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe predmetné dovolanie neobsahuje
zákonné dôvody pripúšťajúce podanie dovolania voči právoplatnému rozhodnutiu súdu
v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale iba irelevantné konštatovania
dovolateľa smerujúce len proti dôvodom rozhodnutia odvolacieho súdu. Navrhol podané
dovolanie zamietnuť.
Ţalovaný 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje
s výrokom rozhodnutia, ktorý vydal Krajský súd v Bratislave. Uviedol, ţe predmetné
dovolanie je podané vyloţene z účelového dôvodu a samotný text dovolania je právne
irelevantný. Navrhol dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 O.s.p. platí,
ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak
je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O.s.p.), alebo potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací
súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného právneho významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
Dovolaním ţalobcov je napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozhodnutia v zmysle § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania preto
z ustanovení § 238 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
So zreteľom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), ako aj s ohľadom na dovolateľmi namietanú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., zaoberal sa dovolací súd aj otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle
§ 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolatelia vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p.
nenamietali a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Dovolatelia namietali, ţe v konaní pred odvolacím súdom im bola odňatá moţnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pretoţe odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je
arbitrárne a formalistické. Poukázali aj na nepreskúmateľnosť a právnu neprijateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľov týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi nákladné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
však nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno
povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, ţe dovolateľ sa právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť
k záveru o nepreskúmateľnosti, zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (čoho sa ţalobcovia v konaní domáhali, čo bolo
predmetom odvolania ţalobcov, ktoré skutočnosti mal za preukázané, z akých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil a ako vec právne posúdil). Všetky
námietky dovolateľov podľa názoru dovolacieho súdu sa týkajú nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, nie tak záveru, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcov nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní neboli ţalobcovia úspešní a právo na náhradu trov dovolacieho
konania vzniklo ţalovaným (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania, lebo
v dovolacom konaní nebol podaný návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. augusta 2011
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová