Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9b8/365065.704445.pdf
PDF · 128.62 KB
No categories available
5Cdo/101/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 101/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľovi Dr. S. L.,
vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. D 664/1998, o dovolaní
1/ Mgr. E. R.R. a 2/ E. B.B., zastúpenej JUDr. P. B., proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 24. októbra 2003, sp.zn. 13 CoD 56/2003, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní dovolateľky 1/ Mgr. E. R.
z a s t a v u j e.
Dovolanie dovolateľky 2/ E. B. o d m i e t a .
Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 2. júla 2003, č.k. D 664/1998-480 konanie
o dedičstve zastavil. Zároveň určil odmenu notára ako súdneho komisára za úkony vykonané
v tomto konaní sumou 400 Sk. Mgr. E. R., bytom N. uložil povinnosť nahradiť štátu
vzniknuté trovy konania vo výške 400 Sk, v lehote do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto uznesenia na účet Okresného sudu Rimavská Sobota. Na základe
vykonaného dokazovania zistil, že o nehnuteľnostiach navrhovaných
na prejednanie v tomto náhradnom dedičskom konaní bolo rozhodnuté uznesením Okresného
súdu Rimavská Sobota sp.zn. 1 D 1042/1993, Dnot 478/1995 z 29. novembra 1996, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 11. apríla 1997, ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 13 Co 60/1997 z 27. marca 1997, právoplatného 26. apríla 1997. S poukazom
na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. konštatoval, že v tomto dedičskom konaní ide o tie isté
nehnuteľnosti, o ktoré išlo v predchádzajúcich rozhodnutiach, jedná sa o totožnosť predmetu
konania, aj totožnosť osôb a nové skutočnosti najavo nevyšli, preto konanie ako vec vopred
prejednanú (rei iudicatae) zastavil. O odmene notára ako súdneho komisára rozhodol
s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 3 vyhlášky č. 31/1993 Zb. o odmenách a náhradách
notárov. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa ustanovenia § 148 O.s.p.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie Mgr. E. R. uznesením z 24. októbra
2003, sp.zn. 13 CoD 56/2003 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle §
219 potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je potrebné odlíšiť
právnu úpravu prechodu vlastníctva dedením od právnej úpravy zmierenia niektorých
majetkových krívd. Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Rozhodnutie dedičského súdu
o prejednaní dedičstva nemôže vychádzať len zo stavu v čase smrti poručiteľa, či len po určitú
dobu po smrti poručiteľa, ale aj z právneho stavu v čase rozhodovania. To znamená, že
dedičský súd musí prihliadnuť na zmeny, ku ktorým došlo v čase od smrti poručiteľa
do rozhodnutia dedičského súdu. Musí si všimnúť, či vlastníctvo poručiteľa nebolo prekryté
vlastníctvom inej osoby alebo či sa jeho vlastníctvo nestalo sporným. Mal za to, že
ustanovenie § 4a ods. 3 písm. a/ zákona č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov treba
chápať tak, že musí ísť o také už existujúce dedičské rozhodnutie, ktoré dokladá vlastníctvo
oprávnenej osoby - domnelého vlastníka (§ 4 ods. 1, 2 a 3 zákona), pričom o vlastníctve tejto
osoby nesvedčí zápis v pozemkovej knihe, ako vlastník je vedený štát alebo právnická osoba -
povinné osoby (§ 5 zákona). V takom prípade ide už o reštitučné konanie, ktoré nie je
podmienené dedičským konaním. Uzavrel, že pri právnom posúdení veci nemôže nič zmeniť
okolnosť, že v dedičskom konaní po poručiteľke E. P. bolo vydané osvedčenie o dedičstve
a dedičmi po poručiteľke sa stali E. B., Mgr. E. R. a J. P..
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie dovolateľka
1/ Mgr. E. R. a dovolateľka 2/ E. B..
Dovolateľka 1/ Mgr. E. R. prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2
písm. a/, c/, d/ O.s.p. a navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, prípadne aj uznesenie
súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie. Namietala, že
odvolací súd sa nezaoberal otázkou, či navrhovatelia sú ďalšími oprávnenými osobami po
domnelej vlastníčke neb. E. P. podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov. Taktiež namietala, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie, na
ktorom by mala možnosť vyjadriť sa k veci, objasniť súdu rôzne súvislosti, prípadne navrhnúť
iné dôkazy. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci.
Dovolateľka 2/ E. B. prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2
písm. c/, d/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, prípadne aj uznesenie
súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie. Mala za to, že
prvostupňový súd pri nesprávnom právnom posúdení veci nesprávne rozhodol, keď konanie
o dedičstve zastavil a odvolací súd nesprávne uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Namietala, že súdy nevykonali dôsledne dokazovanie, vo veci nariadili pojednávanie
a odvolací súd sa nezaoberal otázkou, či navrhovatelia sú na nehnuteľnosti pôvodného
vlastníka – poručiteľa Dr. S. L. ďalšími oprávnenými osobami po domnelej vlastníčke neb. E.
P. podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 229/1991 Zb. Nesúhlasila s právnym názorom
odvolacieho súdu, že je vždy potrebné odlíšiť právnu úpravu prechodu vlastníctva dedením od
právnej úpravy zmierenia niektorých majetkových krívd. V dôvodoch dovolania rozoberala
skutkový a právny stav veci.
Žiaden z účastníkov konania sa k predmetným dovolaniam nevyjadril.
Okresný súd Rimavská Sobota uznesením z 21. januára 2004, č.k. D 664/1998-545
vyzval zástupcu dovolateľky 1/ J. B., aby neúplné dovolanie doplnil v zmysle ustanovenia §
241 ods. 1 prvá veta O.s.p v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia z dôvodu, že
dovolateľ musí byť zastúpený advokátom a tiež, aby predložil plnú moc
na zastupovanie v dovolacom konaní.
Okresný súd Rimavská Sobota, po tom, ako mu bola vec vrátená Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (prípisom z 1. júna 2005, sp.zn. 1 Cdo 12/2005), uznesením
z 28. septembra 2005, č.k. D 664/1998-589 vyzval v zmysle úpravy dovolacieho súdu
na odstránenie vád dovolania (§ 241 O.s.p.) priamo dovolateľku 1/ (viď č.l. 589 spisu).
Z vyjadrenia dovolateľky 1/ zo dňa 31. januára 2006 (č.l. 593 spisu) vyplýva, že o podaní
dovolania na Najvyšší súd Slovenskej republiky nebola informovaná a ani nepozná jeho
obsah.
Okresný súd Rimavská Sobota, po tom, ako mu bola vec opakovane vrátená
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (prípismi z 3. apríla 2006, sp.zn. 1 Cdo 64/2006
a 1. decembra 2010, sp.zn. 5 Cdo 272/2010) z dôvodu a za účelom jednoznačného odstránenia
vád týkajúcich sa podania, ktoré v mene dovolateľky 1/ podal jej zástupca J. B.,
prostredníctvom dožiadaného súdu (Okresného súdu Nitra) dovolateľku 1/ opakovane
vypočul, pričom ju poučil o náležitostiach dovolania v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p.
a o možnosti ustanovenia zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 O.s.p.
Po opätovnom vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky (prípisom
z 1. marca 2011, sp.zn 5 Cdo 11/2011), Okresný súd Rimavská Sobota prípisom zo dňa
8. marca 2011 (č.l. 622 spisu) vyzval dovolateľku 1/, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy
oznámila súdu meno advokáta, ktorý ju bude zastupovať v dovolacom konaní v zmysle § 241
ods. 1 O.s.p. Uvedenú výzvu dovolateľka 1/ prevzala dňa 14. apríla 2011 (č.l. 623 spisu),
avšak do rozhodnutia dovolacieho súdu nepredložila plnú moc na zastupovanie v dovolacom
konaní.
K dovolaniu dovolateľky 1/ Mgr. E. R.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 1, veta druhá O.s.p. musí byť dovolateľ v dovolacom
konaní zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho
zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Citované zákonné ustanovenie vyžaduje, aby bol
dovolateľ vzhľadom k zvýšenej odbornej náročnosti dovolacieho konania zastúpený
profesijným advokátom.
Napriek tomu, že dovolateľka 1/ nemá právnické vzdelanie vyžadované
na zastupovanie v dovolacom konaní, ktorým je v zmysle konštantnej judikatúry súdov len
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte
vysokej školy, alebo uznaný doklad o vysokoškolskom vzdelaní druhého stupňa vydaný
zahraničnou vysokou školou, a ako dovolateľka 1/ takéhoto zástupcu potrebuje, keďže ide
o zákonnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nesplnenie bráni prejednaniu jej dovolania,
nepoverila v súdom určenej lehote a ani doposiaľ svojím zastupovaním žiadneho
kvalifikovaného zástupcu.
So zreteľom na nerešpektovanie výzvy prvostupňového súdu v stanovenej lehote, ani
do času rozhodovania dovolacieho súdu, musel Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) s poukazom na ustanovenie § 243c O.s.p. a § 104 ods. 2
O.s.p. pre nesplnenie zákonom požadovaných náležitostí dovolania, konanie o dovolaní
dovolateľky 1/ zastaviť.
Aplikujúc uvedené zákonné ustanovenia preto dovolací súd dovolacie konanie zastavil
bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
K dovolaniu dovolateľky 2/ E. B.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie (v poradí druhé) podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Prípustnosť dovolania
posudzoval dovolací súd v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 589/2003
Z.z. účinného v čase podania dovolania dovolateľkou 2/ (k 24. marcu 2004). V zmysle
ustanovenia § 239 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho
súdu (§ 239 ods. 1 písm. O.s.p.) Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak
a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. g/ a h/, a d/
ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny
poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom
nebola v konaní zistená.
So zreteľom na dovolateľkou 2/ tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a dovolateľke
2/ neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
K odňatiu možnosti dovolateľky 2/ pred súdom konať malo podľa jej názoru dôjsť
tým, že súd prvého stupňa ani odvolací súd nenariadili na prejednanie veci pojednávanie,
na ktorom by mali účastníci konania možnosť vyjadriť sa k veci, objasniť súdu rôzne
súvislosti, prípadne navrhnúť iné dôkazy.
Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov je zrejmé, že k zastaveniu konania
došlo z dôvodu, že vo veci už bolo právoplatne rozhodnuté, teda že konanie trpí prekážkou
právoplatne rozsúdenej veci (rei iudicatae) v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p.
V zmysle ustanovenie § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú
splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
V zmysle ustanovenia § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok
podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p. uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach
konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania,
o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa
týkajú vedenia konania.
Podľa § 115 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona účinného v čase rozhodovania súdu prvého
stupňa k 2. júlu 2003) ak zákon neustanovuje inak, nariadi predseda senátu na prejednanie
veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, prítomnosť ktorých je
potrebná.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho
súdu k 24. októbru 2003) na prejednanie odvolania nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pojednávanie netreba nariaďovať, ak odvolanie
smeruje proti uzneseniu.
Pre konanie na súde prvého stupňa, ako aj pre odvolacie konanie, platí zásada
prejednania veci (resp. odvolania) na ústnom pojednávaní. Ustanovenie § 115 ods. 1 O.s.p.
ukladá súdu povinnosť, okrem prípadov v zákone výslovne uvedených, nariadiť pojednávanie
len na prejednanie veci samej. Za súčasť prejednania veci podľa § 115 ods. 1 O.s.p.
(prejednanie veci s nariadením pojednávania) treba považovať iba také konania súdov, ktoré
sa týkajú „veci samej“ (merita veci), o ochranu ktorej účastník konania požiadal. Pre konanie
a rozhodovanie súdov „o iných“ (ako meritórnych otázkach, napr. procesných otázkach),
výsledkom ktorých sú uznesenia, pretože sa netýkajú veci samej, nariaďovať pojednávanie
nie je potrebné.
Uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania z dôvodu nedostatku procesnej
podmienky konania v súlade s ustanovením § 103 O.s.p., nemožno považovať za prejednanie
veci samej v zmysle ustanovenia § 115 ods. 1 O.s.p. Právnym záverom súdu prvého stupňa
o existencii vady konania, tzv. negatívnej procesnej podmienky - prekážky právoplatne
rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p.) - bol daný nedostatok jednej z procesných podmienok,
pre ktorú je potrebné konanie bez ďalšieho zastaviť. Nebolo preto v danej veci
pre rozhodovanie súdu prvého stupňa potrebné nariadiť pojednávanie. Ani odvolací súd nebol
povinný na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie. Ako to vyplýva z vtedy účinného
ustanovenia § 214 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pojednávanie na odvolacom súde netreba
nariaďovať, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu.
Z uvedeného vyplýva, že súdy nižších stupňov postupovali v súlade s procesnými
zákonnými ustanoveniami, keď vo veci konali a rozhodli bez nariadenia pojednávania a týmto
postupom neodňali dovolateľke 2/ možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateľky 2/, že súdy nevykonali vo veci dôsledne dokazovanie,
dovolací súd uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka alebo
vykonanie iných dôkazov ako účastníkmi navrhnutých, nie je postupom, ktorým súd odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania, a súd môže vykonať aj iné dôkazy,
ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná alebo vykoná aj iné dôkazy, než sú účastníkmi
navrhované, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda
v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k vade konania v zmysle § 237
O.s.p. Ani prípadné nesprávnosti pri hodnotení dôkazov nevedú k odňatiu možnosti účastníka
pred súdom konať a nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľka 2/ odôvodnila svoje dovolanie dovolacím dôvodom podľa § 241 písm. c/
a písm. d/ O.s.p. Dovolateľka 2/ mala zrejme na zreteli ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/, d/
O.s.p. účinného do 31. augusta 2003 (rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré
nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dovolací
dôvod spočívajúci v tom, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, na ktorý dovolateľka 2/ v dovolaní
poukazovala ako na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie je od účinnosti zákona
č. 353/2003 Z.z., ktorým bol zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou
našich procesných predpisov.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky 2/ boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou 2/ vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa
§ 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie dovolateľky 2/ ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania
nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Náhrada trov dovolacieho konania nebola účastníkom priznaná, lebo v konaní
o dovolaní dovolateľky 1/ účastníkom právo na náhradu trov dovolacieho konania nevzniklo
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) a v konaní
o dovolaní dovolateľky 2/ úspešní účastníci nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť
trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. septembra 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová