Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)f5c/365017.0df296.pdf
PDF · 101.69 KB
No categories available
6MCdo/6/2010
Najvyšší súd 6 M Cdo 6/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. V., bývajúceho v B., proti
ţalovanému S., so sídlom v B., o priznanie reštitučnej náhrady, vedenej na Okresnom súde
Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9 C 71/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. mája 2009
sp. zn. 11 Co 73/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. mája 2009 sp. zn. 11 Co 73/2008
a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z 30. júna 2008 č. k. 9 C 71/2007-76
z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 30. júna 2008 č. k. 9 C 71/2007-76
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal reštitučnej náhrady v sume 100 000,-- Sk
za vyvlastnenie nehnuteľností bez poskytnutia náhrady a rozhodol o trovách konania.
Vychádzal zo zistenia, ţe ţalobcovi bolo priznané právo na reštitučnú náhradu rozhodnutím
Obvodného pozemkového úradu vo Vranove nad Topľou z 3. augusta 2006 č. R-12-503/2006
ŠMV a ţe medzi účastníkmi bola sporná jej výška. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania dospel k záveru, ţe reštitučnú náhradu v ţalobcom poţadovanej výške nie je
moţné priznať, lebo podľa stavu v čase odňatia vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorý je
pre určenie výšky náhrady rozhodujúci, išlo o poľnohospodársku pôdu a nie o zastavaný
pozemok. Navyše, ak by náhrada mala patriť za zastavaný pozemok, ţalovaný by nebol
v konaní pasívne legitimovaný, lebo by išlo o reštitučný nárok podľa zákona č. 87/1991 Zb.
a nie podľa zákona č. 229/1991 Zb. Pokiaľ ţalobca uplatňoval nárok vo forme náhrady škody,
ţaloba bola podaná predčasne. V takomto prípade je totiţ predpokladom úspešnosti ţaloby
podanie písomnej výzvy s uvedením presnej špecifikácie formy náhrady a dodrţanie
6 mesačnej lehoty, ktorá začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu.
Splnenie týchto predpokladov však ţalobca v konaní nepreukázal. Ţalobu povaţoval preto za
neopodstatnene podanú.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. mája 2009 sp. zn. 11 Co 73/2008 na odvolanie
ţalobcu rozsudok okresného súdu potvrdil a ţalovanému náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Za základ svojho rozhodnutia vzal zistenie, z ktorého vychádzal aj súd prvého
stupňa. Uviedol, ţe predmetom rozhodnutia Slovenského pozemkového úradu bol pozemok
majúci povahu poľnohospodárskej pôdy a ţe údaje uvedené v tomto právoplatnom rozhodnutí
týkajúce sa druhu pozemku, jeho výmery a určenia spoluvlastníckeho podielu, sú záväzné.
Keďţe ţalobca sa domáhal priznania vyššej náhrady s odôvodnením, ţe ide o stavebný
pozemok, dospel k záveru, ţe ţalovaný nie je pasívne legitimovaný. Na reštitúciu stavebných
pozemkov sa totiţ zákon č. 503/2003 Z.z., upravujúci reštitúciu poľnohospodárskej pôdy
a s tým súvisiace práva a povinnosti ţalovaného, nevzťahuje. Povaţoval preto rozsudok
okresného súdu za vecne správny.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu na podnet ţalobcu generálny prokurátor
Slovenskej republiky (dovolateľ) podal mimoriadne dovolanie. Uviedol, ţe konajúce súdy si
neujasnili právny dôvod nároku uplatneného ţalobou, ich rozhodnutia preto vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal konajúcim súdom, ţe skúmali ţalobu
z pohľadu viacerých právnych dôvodov súčasne (raz ako náhradu škody, raz ako náhradu za
odňatie stavebného pozemku a napokon ako reštitučnú náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona
č. 503/2003 Z.z.), čo nie je moţné. Ţalobca je totiţ povinný rozhodujúce skutočnosti v ţalobe
opísať tak, aby bolo moţné právny dôvod pomenovať (právne posúdenie veci nemusí v ţalobe
uviesť). V opačnom prípade by išlo o vadu ţaloby, odstránenie ktorej by si vyţadoval postup
podľa § 43 ods. 1 O.s.p. V danom prípade sú však tvrdenia ţalobcu v ţalobe jednoznačné
a určité a moţno z nich s istotou vyhodnotiť, ţe ţalobca uplatnil nárok na finančnú náhradu
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. Vyplýva to zo samotných tvrdení ţalobcu, ako aj
z výslovného označenia ţaloby. Zo ţaloby je zrejmé, čo povaţuje ţalobca za právny základ
svojho nároku, ako aj to, čo je medzi ţalobcom a ţalovaným sporné (sporná je iba výška
nároku, teda spôsob ocenenia náhrady). Na tomto nič nemení ani skutočnosť, ţe ţalobca
v priebehu konania nárok neodborne označil slovami „náhrada škody“. Ţalobcom označený
ţalovaný je preto v konaní pasívne legitimovaný. Okrem toho vytýkal súdu prvého stupňa, ţe
dospel k nesprávnemu záveru, ţe ţalovanému povinnosť plniť ešte nevznikla, keď ţalobca
v lehote šesť mesiacov nezaslal ţalovanému písomnú výzvu, a neuviedol, či ţiada previesť
do vlastníctva iné pozemky alebo poţaduje finančnú náhradu a ţe ţalobca tento právny názor
nechal bez špecifikácie príslušného ustanovenia právneho predpisu. K spôsobu ocenenia
náhrady uviedol, ţe pri určení jej rozsahu nebolo síce moţné ţalobcovi poskytnúť náhradu
zodpovedajúcu hodnote stavebného pozemku (pre účely reštitúcie je rozhodujúci stav v čase
odňatia pozemku), avšak znalcom určená cena je v nepomere s hodnotou, ktorú by bolo
moţné získať v prípade uspokojenia reštitučného nároku formou náhradného pozemku.
Ustanovenie § 8a zákona č. 503/2003 Z. z., ktoré určuje postupovať pri poskytnutí finančnej
náhrady oprávnenej osobe podľa ustanovenia cenového predpisu platného ku dňu
nadobudnutia účinnosti zákona č. 229/1991 Zb., nie je v súlade s článkom 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Konajúce súdy mali preto konanie prerušiť a otázku o súlade
citovaného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky riešiť postupom podľa § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p.
Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas osobou oprávnenou na tento opravný prostriedok
(§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie je dôvodné.
V posudzovanej veci odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie ţalovaného na právnom názore, podľa ktorého, ak sa ţalobca domáhal
priznania vyššej náhrady s odôvodnením, ţe ide o stavebný pozemok
(nie o poľnohospodársku pôdu), nejde o reštitučnú náhradu podľa zákona č. 503/2003 Z.z.,
ktorý upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom. Slovenský pozemkový fond nie je preto
v takomto prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
Dovolací súd sa stotoţňuje s generálnym prokurátorom v tom, ţe v danej veci tento
odvolacím súdom prijatý právny názor nie je správny.
Vo všeobecnosti vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného
práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú
predmetom konania. Pokiaľ ide o dvojstranné právne pomery, v ktorých účastníci konania
stoja svojimi návrhmi proti sebe, môţeme hovoriť buď o vecnej legitimácii aktívnej (na strane
ţalobcu), alebo o vecnej legitimácii pasívnej (na strane ţalovaného). Nedostatok vecnej
legitimácie znamená, ţe ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí,
ţe je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá, alebo nie je
nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Či je tu nedostatok vecnej legitimácie,
ukáţe sa aţ v konaní samotnom. Správne posúdenie otázky vecnej legitimácie (aktívnej alebo
pasívnej), okrem iného, predpokladá, ţe súdy si náleţitým spôsobom ujasnia, čo je na základe
obsahu ţaloby predmetom konania a čo je právnym dôvodom nároku uplatneného ţalobou.
Dovolací súd po preskúmaní veci zhodne s názorom generálneho prokurátora dospel
k záveru, ţe v posudzovanej veci si krajský súd (a ani okresný súd) náleţitým spôsobom
neujasnil právny dôvod nároku uplatneného ţalobou, v dôsledku čoho nesprávne posúdil
otázku pasívnej vecnej legitimácie ţalovaného v konaní.
Generálny prokurátor správne uvádza, ţe ţalobu nie je moţné skúmať z pohľadu
viacerých právnych dôvodov súčasne, ako to nesprávne urobil okresný súd. V danom prípade
sú rozhodujúce skutočnosti v ţalobe ţalobcom opísané jednoznačne a určite, preto na to nebol
ani ţiaden dôvod. Moţno z nich s istotou vyvodiť, ţe ţalobca uplatnil nárok na finančnú
náhradu podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. Vyplýva to nielen z výslovného označenia
ţaloby, ale aj zo samotnej ţaloby. Z jej obsahu je zrejmé, čo povaţuje ţalobca za právny
základ svojho nároku, ako aj to, čo ostalo medzi ţalobcom a ţalovaným sporné (sporná ostala
výška nároku). Dovolací súd súhlasí s generálnym prokurátorom aj v tom, ţe v danom prípade
na právny dôvod ţaloby nemá ţiaden vplyv spôsob, akým ţalobca poţadoval určiť rozsah
reštitučnej náhrady, t.j. ţe navrhoval určiť výšku náhrady v hodnote zodpovedajúcej
stavebnému pozemku a ani to, ţe na pojednávaní nárok nepresne označil ako nárok na
„náhradu škody“.
Ak preto v posudzovanej veci odvolací súd z týchto skutočností usúdil, ţe ţalobca sa
nedomáha reštitučnej náhrady podľa zákona č. 503/2003 Z.z., ale podľa zákona č. 87/1991
Zb., ide o úsudok nesprávny. Výsledkom tohto nesprávneho úsudku bol nesprávny záver
odvolacieho súdu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie ţalobcom označeného ţalovaného.
Slovenský pozemkový fond, ktorý subjekt ţalobca označil za ţalovaného, je totiţ nepochybne
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v prípade, ţe predmetom konania je reštitučná náhrada
uplatnená podľa zákona č. 503/2003 Z.z., lebo podľa § 6 ods. 5 veta druhá citovaného zákona
finančnú náhradu za pôvodné pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nevracia a za ktoré nebol
poskytnutý náhradný pozemok, poskytne Slovenský pozemkový fond. Generálny prokurátor
Slovenskej republiky preto dôvodne namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu
prvého stupňa, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243e O.s.p. v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok
krajského súdu a tieţ okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, ţe právny názor ním vyslovený je
pre okresný súd záväzný.
Pokiaľ ide o dôvody, týkajúce sa správnosti rozsahu ţalobcom uplatneného nároku,
týmito sa dovolací súd nezaoberal, keďţe odvolací súd z hľadiska rozsahu uplatnený nárok
neposudzoval.
V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová