Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Sa-29-2020.pdf
PDF · 150.45 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/29/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou v právnej veci žalobcu R.. W. W., nar. X. M. XXXX, trvale bytom S. ul. XXXX/XX, XXX XX B., právne zastúpeného JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, so sídlom Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava 3, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. septembra 2020 č.: M.-XXX-X/XXXX-OdSP na základe podanej správnej žaloby v sociálnych veciach takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Závery správnych orgánov
1. Žalovaný ako odvolací orgán podľa § 84 ods. 4 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) v spojení s § 59 ods. 1, 2 Správneho poriadku v znení neskorších predpisov na základe písomného odvolania R..W. W. zastúpeného JUDr. Mariánom Ďurinom, advokátom, preskúmalo v odvolacom konaní napadnuté rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, so sídlom v Bratislave, Špitalská 22, č. O.-XXXXXXXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.06.2020 vo veci priznania výsluhového dôchodku tak, že Ministerstvo obrany SR podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie R.. W. W., právne zastúpeného JUDr.Mariánom Ďurinom zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 29.06.2020, ktorým Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období rozhodol o nepriznaní výsluhového dôchodku, potvrdil.
2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na to, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ako vecne príslušný prvostupňový správny orgán podľa § 81 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. vydal dňa 29.06.2020 pod č. O.-XXXXXXXXXXXXXX/XXXX podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v rozhodnom období nepriznal R.. W. W. výsluhový dôchodok. Proti napadnutému rozhodnutiu podal odvolateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím o nepriznaní výsluhového dôchodku, namietal, že má zle vyznačené odslúžené obdobie v I. kategórii funkcií od dosiahnutia 15. rokov a odpracovaného obdobia profesionálneho vojaka v III. pracovnej kategórii. Odvolateľ je presvedčený, že obdobie štúdia výkonu služby v dĺžke 1 463 dní, t. j. 4 roky a 3 dni na Vojenskom gymnáziu SNP v Banskej Bystrici, ktoré absolvoval od 01.09.1986 do 02.09.1990, sa mu od dosiahnutia veku 15 rokov musí započítať do I. kategórii funkcií. Ďalej
uviedol, že žiaci vojenského gymnázia, vojenských stredných škôl sa museli podrobiť povinnej vstupnej zdravotnej prehliadke vo vojenskej nemocnici, na základe čoho bola žiakovi vydaná tzv. zdravotná knižka pre vojakov. Odvolateľ ďalej tvrdí, že na vojenských školách nikdy neprebiehala verejná kontrola a mladistvým žiakom vojenských škôl bol tvrdo nanucovaný výkon služby, ktorý museli strpieť a vykonávať, inak boli nemilosrdne potrestaný a disciplinárne donucovaní k jeho plneniu podľa týchto istých vojenských právnych predpisov, ako vojaci z povolania alebo vojaci základnej služby. Ďalej poukázal na fakt, že počas 4-ročného štúdia na vojenskom gymnáziu dostával počas celého štúdia tzv. služné v súlade s platným zákonom č. 92/1949 Zb. Ďalej odvolateľ uviedol, že mladistvý a maloletí žiaci vojenských stredných škôl museli nastupovať do dozorných služieb na rote, museli nosiť zbrane a to aj na základe toho, že podľa VÚSZ neboli vojakmi základnej služby.
3. Ďalej argumentoval odvolateľ tým, že poukázal na tzv. žiadosť o prijatie štúdiu na Vojenskej strednej odbornej škole, ktorá je podľa neho jediným vierohodným listinným dôkazom o dobrovoľnom vstupe do vojska a to už od 15. roku veku života podľa zákona č. 92/1949 Zb. Podľa odvolateľa VÚSZ úmyselne diskriminuje žiakov vojenských gymnázií a vojenských stredných škôl, ktorý rovnako ako profesionálny vojaci slúžili v tých istých oplotených kasárňach, riadili sa tými istými vojenskými zákonmi, predpismi, rozkazmi a nariadeniami, no mali priznanú len málo bonitnú III. pracovnú kategóriu na rozdiel od profesionálnych vojakov, ktorí mali priznanú I. pracovnú kategóriu. Odvolateľ ďalej namieta, že VÚSZ sa nikdy nezmieňuje ani o výkone dozornej služby na rote, ktorá bola vykonávaná počas štyroch ročníkov na vojenských školách a ktorá mala vždy prednosť pred vyučovaním. Podľa odvolateľa z administratívneho spisu VÚSZ nevyplýva, že by disponoval rezortným zoznamom preferovaných zamestnaní vydávaných bývalým MNO ČSSR, na základe ktorého by bolo štúdium na vojenskom gymnáziu vylučované z I. resp. II. kategórie funkcií. Odvolateľ je toho názoru, že VÚSZ porušil aj právo na rovnosť účastníkov v správnom konaní, rozhodol len mechanicky a to prevzatím málo výpovedných podkladov a neposudzovali listinné dôkazy. Argumentoval ďalej tým, že vojenská osoba v činnej službe sa považuje za synonymum pojmu vojak v činnej službe na základe toho, že podľa zákona č. 92/1949 Zb. v pôvodnom znení používa pojem vojenská osoba, resp. vojenská osoba v činnej službe, ale po novelizácii je už uvádzaný pojem vojak v činnej službe. Na základe uvedeného je presvedčený, že rozhodnutie VÚSZ o neposudzovaní odslúženého obdobia štúdia na vojenskom gymnáziu v čase štúdia na vojenskom gymnáziu v čase od 01.09.1986 do 02.09.1990 je nedostatočné a nie je správne.
4. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia odvolaniu nevyhovel a predložil napadnuté rozhodnutie spolu so spisovým materiálom Ministerstvu obrany SR ako odvolaciemu orgánu.
5. Preskúmavaním obsahu predloženého spisového materiálu odvolací orgán zistil, že odvolateľ bol od 01.09.1986 do 02.09.1990 žiakom na vojenskom gymnáziu po dobu 4 rokov a 2 dní, od 03.09.1990 do 02.02.1991 vykonal náhradnú vojenskú službu v trvaní 5 mesiacov a od 03.02.1991 do 31.01.2003 bol vojakom z povolania po dobu 11 rokov a 11 mesiacov a 28 dní. Služobný pomer odvolateľa vrátane náhradnej služby trval od 03.09.1990 do 31.01.2003 celkom 12 rokov 4 mesiace a 28 dní , t. j. 12 skončených rokov.
6. Ako vyplýva ďalej z odôvodnenia rozhodnutia, odvolací orgán zistil, že odvolateľ dňa 28.01.2003 podal žiadosť o priznanie výsluhového príspevku, ktorý mu bol vojenským úradom sociálneho zabezpečenia rozhodnutím z 23.02.2003 priznaný vo výške 4 162 Sk od 01.02.2003 do 31.07.2007, teda po dobu 4 rokov. Zároveň vyplýva zo spisu, že odvolateľ žiadosťou z 03.12.2019 požiadal VÚSZ o opravu vyznačených údajov o I. kategórii funkcií, pretože podľa neho mal zle odslúžené obdobie I. kategórie funkcií a odpracované obdobie profesionálneho vojaka v III. pracovnej kategórii. V žiadosti uviedol, že v období štúdia na vojenskom gymnáziu v dĺžke 4 rokov a 3 dni sa musí započítať v I. kategórii funkcií a podľa neho bol odo dňa nástupu do 4-ročného vojenského gymnázia v nepretržitom služobnom pomere žiaka vojenského gymnázia. VÚSZ vo veci žiadosti z 13.12.2019 o opravu údajov nevyhovel odvolateľovi, pretože nezistil žiadne právne dôvody, ktoré by umožňovali zaradenie doby štúdia odvolateľa vo vojenskom gymnáziu do doby vojenskej služby a teda ani dôvody pre zaradenie tejto doby štúdia do niektorej z kategórii funkcií. Odvolateľ žiadosťou z 27.05.2020 požiadal VÚSZ o priznanie výsluhového dôchodku od 01.02.2003. VÚSZ listom z 09.06.2020 označený ako upovedomenie o začatí správneho konania vo veci
výsluhového dôchodku s poučením účastníka konania oznámil začiatok konania odvolateľovi a zaslal mu zároveň výzvu na vyjadrenie k veci. Odvolateľ sa vyjadril a 17.06.2020 zaslal VÚSZ list, označený ako návrh na preskúmanie a doplnenie pokladov vo veci žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku. Následne VÚSZ vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým nepriznal odvolateľovi invalidný dôchodok, pretože nesplnil podmienky na jeho priznanie.
7. Odvolací orgán po preštudovaní obsahu podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu uviedol, že nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje a jej výška sa stanovuje podľa právnych predpisov platných v čase vzniku nároku na jej priznanie v spojitosti so skutkovým stavom. V čase skončenia služobného pomeru odvolateľa, t. j. 31. januára 2003 sociálne zabezpečenie vojakov z povolania upravoval zákon č. 328/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období. Zároveň žalovaný citoval príslušné ustanovenie § 31 ods. 1 písm. b) a § 38 ods. 1 zákona. Keďže ku skončeniu pracovného pomeru odvolateľa jeho služobný pomer trval len 12 skončených rokov, podmienky na priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. nesplnil. Splnil však podmienky na priznanie výsluhového príspevku, ktorý mu bol na základe jeho žiadosti z 28.01.2003 rozhodnutím VÚSZ z 23.02.2003 podľa § 31 zákona č. 328/2002 Z. z. priznaný po dobu 4 rokov. Na základe uvedeného mal odvolací orgán za to, že VÚSZ postupoval správne, keď vydal rozhodnutie, ktorým odvolateľovi nepriznal výsluhový dôchodok. Ďalej žalovaný sa vyjadril k námietke odvolateľa súvisiacej so započítaním I. až IV. ročníka na vojenskom gymnáziu do I. alebo II. kategórii funkcií. Citoval príslušné ustanovenia zákona č. 92/1949 Zb., konkrétne § 2 ods. 2 a § 5 ods. 2, § 15 ods. 1 a 2, § 20 ods. 2, § 21 ods. 1, 2, ako aj ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb., podľa ktorého vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Zároveň žalovaný argumentoval tým, že na štúdium na vojenských stredných školách a vojenských gymnáziách boli prijímaní žiaci po ukončení povinnej školskej dochádzky, spravidla vo veku 15 a 16 rokov. Počas štúdia žiaci vojenského gymnázia neboli vojakmi v činnej službe, t. j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. V dobe štúdia boli žiaci na náklady štátu zabezpečovaní naturálnymi náležitosťami, t. j. výstrojom, proviantnými a prepravovanými náležitosťami a ubytovaním.
8. Z uvedeného vyplýva, že žiaci vojenského gymnázia počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí až po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Právna úprava bola v tomto jednoznačná a neumožňovala žiadne výnimky, pričom študenti vojenských gymnázií sa na vojenské povolanie len pripravovali. Nepodliehali plnému vojenskému režimu a ani vojenskej trestnej zodpovednosti, ako tvrdí odvolateľ. Zároveň žalovaný v rozhodnutí citoval príslušné ustanovenia zákona č. 88/1952 Zb., konkrétne § 2, § 6 ods. 1, ods. 2, § 8. Z vyššie uvedeného vyplýva, že slúžne ako dávka prináležiaca vojakom z povolania podliehalo dani zo mzdy. Naproti tomu vreckové, ako dávka prináležiaca žiakom I. a II. ročníka strednej odbornej školy, resp. I. až IV. ročníka vojenského gymnázia nebolo predmetom dane zo mzdy, nakoľko žiaci I. a II. ročníka strednej odbornej školy a I. až IV. školy vojenského gymnázia neboli vojakmi v činnej službe.
9. Žalovaný sa ďalej vyjadril k odvolateľovej námietke, že jeho vojenská služba začala skôr, ako dňom dobrovoľného prevzatia brannej povinnosti, ktorým je podľa jeho názoru deň nástupu do I. ročníka na vojenskom gymnáziu, pretože dobrovoľne podpísal prihlášku na štúdium, k čomu žalovaný uviedol, že vojenskej činnej služby mohol byť zaradený iba ten, kto dosiahol vek 18. rokov. Branná povinnosť podľa §5 zákona č. 91/1949 Zb. vznikla 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕšil 17. rok veku, u odvolateľa to bol rok 1988. Pravidelná odvodová povinnosť v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb. vznikla 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕšil 18 rokov, u odvolateľa ide o rok 1989. Vojenská činná služba podľa § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. zahrňuje: základnú službu, náhradnú službu, ďalšiu službu, službu vojakov z povolania, službu vojakov vo výslužbe povolaných prechodne na činnú službu, vojenské cvičenia a mimoriadnu službu. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 91/1949 Zb. dobrovoľne mohli prevziať právnu povinnosť len osoby, ktoré nepodliehali brannej činnosti, avšak taktiež najskôr 1. januárom roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov. Z uvedeného vyplýva, že v prípade odvolateľa až jeho nástupom na základnú (náhradnú) službu mohla začať jeho vojenská činná služba.
10. Ďalej sa žalovaný vyjadril k ďalším námietkam odvolateľa, konkrétne, že VÚSZ nepredložil oficiálne rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v I. až IV. ročníku na vojenskom
gymnáziu z I. kategórie funkcií, žalovaný uviedol, že zamestnania, ktoré sa zaraďujú do I. a II. pracovnej kategórie, ustanovil priamo zákon, pričom splnomocnil vládu ustanoviť, ktoré druhy vykonávaných prác odôvodňujú zaradenie zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, ako sa zaradenie vykonáva. Žalovaný k uvedenému uviedol, že nemožno porovnávať štúdium na vojenských stredných školách s prípravou baníckych a sklárskych učňov. Pri týchto profesiách išlo o kompenzáciu vysokej miery zdravotného rizika, najmä k vzniku chorôb z povolania.
11. K ďalšej námietke odvolateľa, v ktorom poukázal na stanovisko NS ČSSR zo dňa 10.10.1977, publikované v č. 1/1978 Zb. rozhodnutia a stanovísk Najvyššieho súdu ČSSR, podľa ktorého mohli súdy podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník spĺňa podmienky pre zaradenie do I. alebo II. pracovnej kategórie, žalovaný uviedol, že predmetný zoznam druhov prác uvedených v zákone a v prílohe nariadenia vlády predstavoval iba typizovaný zoznam prác zaradených do preferovaných pracovísk kategórie a bol ďalej konkretizovaný na úroveň konkrétnych povolaní najprv príslušným rezortným zoznamom, pričom tieto rezortné zoznamy boli založené na metóde taxatívneho výpočtu. Súdy však mohli podľa výsledkov vykonaného dokazovania vysloviť, že pracovník spĺňa podmienky pre zaradenie do I., resp. II. pracovnej kategórie v prípade, že práca ním vykonávaná zodpovedala celkom niektorému zamestnaniu zaradenému do I. alebo II. pracovnej kategórie, pričom však museli posudzovať všetky podmienky, za ktorých mohlo byť zamestnanie zaradené do rezortného zoznamu.
12. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú, resp. náhradnú vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej, resp. náhradnej vojenskej služby sa mu započítala do I. kategórii funkcií, ak bol ako vojak z povolania po prvý raz ustanovený do služby zaradenej do I. kategórie funkcií. Žiadne z povinností, ktoré žiaci v priebehu štúdia na vojenskom gymnáziu v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami, hoci sa svojim názvom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činností vojakov z povolania, nemožno zaradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle zákona č. 92/1949 Zb. Žiaci vojenského gymnázia boli osobami mimo činnej služby a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohla byť táto činnosť považovaná za službu vojakov z povolania zaradená do I. kategórie funkcií. Zároveň žalovaný v závere rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia Správneho poriadku, konkrétne § 21 ods. 1, ods. 3, ako aj § 46, § 47 ods. 1, ods. 3, ako aj ustanovenie § 59 ods. 2. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia žalovaný ako odvolací orgán ďalej zistil, že toto obsahuje všetky zákonné náležitosti v súlade s § 47 ods. 1 Správneho poriadku a nie je dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu, preto vo veci rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
II.
Žalobné dôvody
13. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 29.06.2020 a vrátenia veci žalovanému Ministerstvu obrany SR na nové prejednanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania voči žalovanému.
14. V žalobe žalobca poukázal na prvostupňové rozhodnutie, na dôvody odvolania, ako aj na rozhodnutie žalovaného. V žalobe argumentuje žalobca poukazom na problematiku, ktorá sa skutočne odohrávala na vojenských stredných odborných školách do roku 1991. Vôbec nebol spomenutí zvýhodnený zápočet rokov v I. kategórii funkcií od 01.09.1986 do 02.09.1990 v dĺžke 1 463 vo VG SNP v Banskej Bystrici. V závažných právnych veciach sa hodnoteniu účelovo vyhlo, alebo na niektoré kľúčové otázky a argumenty sa vôbec nereagovalo. V žalobe žalobca poukázal na problémy týkajúce sa osudu mladistvých žiakov I. a II. ročníka VSOŠ a I. až IV. ročníka vojenských gymnázií, ktoré boli vyhodnotené ako latentné, pred verejnosťou ukrývané. Žalobca v pomerne obsiahlej správnej žalobe, ktorou sa domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí pre nesprávne právne posúdenie veci, prezentoval viaceré skutočnosti, pre ktoré je podľa jeho názoru štúdium na vojenských gymnáziách potrebné považovať za vojenskú činnú službu a jej výkon za výkon I. kategórii funkcií, pričom poukázal v žalobe na tieto skutočnosti:
- vysvedčenia z I. až IV. ročníka vojenských gymnázií, ako aj maturitné vysvedčenia svedčia o tom, že takmer všetky predmety vyučované na vojenských gymnáziách mali cielenú vojenskú špecializáciu, pričom niektoré predmet boli výlučne vojenského charakteru.
- vojenské gymnázium, na ktorom študoval žalobca, bolo zriadené podľa § 4 zákona č. 168/1968 Zb. ako regulárna vojenská škola podľa rozkazu ministra obrany ČSSR č. 5 zo dňa 25.05.1969,
- všetci žiaci vojenských škôl museli povinne nosiť vojenskú uniformu s označením príslušnosti k štátu, druhu vojska, hodnosť, museli vzdávať vojenskú poctu. Zúčastňovali sa výkonu vojenských zvykov a rituálov. Podrobovali sa politickým školeniam mužstva, boli im odobraté osobné doklady, mali zákaz nosenia civilného odevu, boli im ostrihané vlasy,
- žiaci na štúdium na vojenskej škole nastupovali do prvého ročníka na základe povolávacieho rozkazu príslušnej Okresnej vojenskej správy, rovnako ako branci, ktorí nastupovali na povinnú základnú vojenskú službu,
- žiaci na vojenských školách museli od prvého ročníka držať pohotovosť, vykonávať až 33-hodinové dozorné služby, a to aj niekoľkokrát mesačne, zúčastňovali sa nočných bojových poplachov s výjazdmi mimo kasárni do záložných priestorov,
- v celej armáde sa dôsledne uplatňovala rovnaká nedeliteľná vojenská právomoc, ukladali sa rovnaké disciplinárne odmeny aj tresty (napr. za porušovanie povinností v dozornej službe), počas celého vojenského štúdia sa viedol záznam o odmenách a trestoch (tzv. ZOT), ktorý sa jednotne používal ako u vojakov z povolania tak u žiakov vojenských stredných škôl,
- právne predpisy vzťahujúce sa na úpravu právnych pomerov profesionálnych vojakov sa primerane vzťahovali aj na žiakov vojenských stredných škôl a vojenských gymnázií,
- žiaci vojenských stredných škôl a vojenských gymnázií rovnako ako vojaci základnej vojenskej služby bez povolenia veliteľov nesmeli opustiť ubytovací priestor kasární, strážený ozbrojenou strážou. Ak sa žiak z nejakého dôvodu dlhšie zdržal doma alebo sa včas nevrátil, poslali poňho vojenskú ozbrojenú eskortu a ak ho chytili doviedli do kasární, musel uhradiť náklady s tým spojené,
- žiaci vojenských stredných škôl v dozornej službe museli preberať hmotnú zodpovednosť za materiál svojej jednotky, musel dbať na čistotu a poriadok vo svojich rajónoch, za režim na jednotke, zodpovedať za prítomných spolužiakov na izbách, ich počet kontrolovať (hoci aj v noci) a hlásiť dozornému útvaru.
15. Na základe uvedeného vyjadril žalobca presvedčenie, že žiaci I. až IV. ročníka vojenských gymnázií jednoznačne vykonávali vojenskú činnú službu, ktorou bola predovšetkým dozorná služba na rotách a batériách u svojej jednotky. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona č. 121/1975 Zb. zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého, ak doba zamestnania je aspoň rok, započítavajú sa do nej, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak (§ 14 ods. 3, § 21 ods. 2, § 33), od vzniku Československého štátu, ako náhradné doby aj (a) doba služby v československých ozbrojených silách, pokiaľ sa už táto doba nehodnotí ako služba vojaka z povolania a (b) doba inej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom vykonávacími predpismi. Na podporu svojej argumentácie poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 10Sd/216/2013 zo dňa 06.06.2014.
16. Žalobca zdôraznil, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení ako doba zamestnania I. (II.) pracovnej kategórie sa započítava doba výkonu práce podľa opisu pracovnej činnosti zamestnanca uvedeného v príslušnom rezortnom zozname zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Podľa § 168 vyhlášky č. 149/1988 Zb. sa doba vojenskej činnej služby vykonávanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvý raz ustanovený. Žalobca absolvoval Vojenské gymnázium v Banskej Bystrici od 27.08.1974 do 29.08.1978 v dĺžke 1464 dní ako bezprostrednú a ničím neprerušovanú koncentrovanú prípravu na budúce vojenské povolanie dôstojníka Československej ľudovej armády. Je teda nevyhnutné, aby aj táto doba vojenskej činnej služby bola správnymi orgánmi rešpektovaná a započítaná k jeho prospechu na účely dôchodkového zabezpečenia v I. kategórii funkcií a nie v III. pracovnej kategórii. Ako príklad uviedol žalobca baníckych a sklárskych učňov, ktorí mali učňovské obdobie od veku 15 rokov uznané ako I. pracovnú kategóriu, resp. II. pracovnú kategóriu.
III.
Vyjadrenie žalovaného
17. K včas podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 15.12.2020 vyjadril žalovaný, ktorý navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
IV.
Vyjadrenie žalobcu - replika
18. K vyjadreniu žalovaného sa písomným stanoviskom zo dňa 21.01.2021 vyjadril právny zástupca žalobcu, ktorý zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a dôvody ešte raz duplicitne vo vyjadrení zopakoval. Navrhol žalobe vyhovieť a rozhodnutia správnych orgánov ako vydané v rozpore na základe nesprávneho právneho záveru zrušiť. V závere vyjadrenia právny zástupca apeloval na krajský súd, ktorý po oboznámení sa s úvahami a skutočnosťami rozhodnúť. K dôvodom uvedených v odôvodnení napadnutých rozhodnutí naďalej zastáva žalobca názor, že išlo o z právneho hľadiska nesprávne posúdenie veci.
V.
Závery správneho súdu
19. Od 01.07.2016 je účinný Správny súdny poriadok zákon č. 162/2015 Z. z. (ďalej len „SSP“), podľa ktorého v tomto konaní správny súd mal povinnosť postupovať.
20. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
22. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, patrí výsluhový príspevok v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom profesionálnemu vojakovi prepustenému zo služobného pomeru.
23. Podľa § 138 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období profesionálny vojak, ktorému sa skončil služobný pomer, má nárok na výsluhový dôchodok, ak služobný pomer trval najmenej 15 rokov.
24. Správny súd mal z administratívneho spisu preukázané, že ku skončeniu služobného pomeru žalobcu jeho služobný pomer trval 12 skončených rokov.
25. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal rozhodnutie vydané žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom v intenciách príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, vyjadreniami jednotlivých účastníkov konania a na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania vo veci samej dňa 19.01.2022 rozhodol.
26. Ako už súd vyššie uviedol, predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného, ktorý ako príslušný správny orgán odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu VÚSZ zo dňa 29.06.2020 pod č. VÚSZ- XXXXXXXXXXXXXX/XXXX, ktorým správny orgán nepriznal R. W. W. výsluhový dôchodok podľa § 81 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z., ako odvolací orgán príslušné rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.
27. V predmetnej veci žalobca ako odvolateľ namietal v odvolacom konaní rovnaké skutočnosti, ako namietal v podanej správnej žalobe. Podstatou odvolacích námietok, ako aj žalobných námietok bola nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorá spočívala v nezohľadnení doby štúdia na vojenskom gymnáziu pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na výsluhový dôchodok. Žalobca ako odvolateľ uviedol množstvo konkrétnych argumentov, ktoré mali potvrdiť jeho záver, že doba štúdia na vojenskom gymnáziu, resp, na vojenskej strednej škole musí byť zohľadnená ako I. resp. II. kategória funkcií pre účely priznania výsluhového dôchodku. Na uvedené odvolacie námietky podľa žalobcu nedal žalovaný adekvátnu odpoveď, pričom sa obmedzil len na citáciu príslušných ustanovení zákonov, podľa ktorých nesprávne právne posúdil nárok žalobcu na priznanie výsluhového dôchodku. Podľa žalobcu išlo pritom o všeobecnú citáciu, z ktorej vyplýva len určitý záver, ale nie dôvody, pre ktoré tento záver bol prijatý. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu neobsahovalo konkrétne dôvody, pre ktoré považoval žalovaný odvolacie námietky za neodôvodnené.
28. Správny súd z preskúmania napadnutých rozhodnutí, ako aj z obsahu administratívneho spisu nadobudol opačný názor, pretože rozhodnutia správnych orgánov tak Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 29.06.2020, ako aj Ministerstva obrany SR, ako odvolacieho orgánu zo dňa 03.09.2020, boli podľa správneho súdu vydané v súlade so zákonom a obsahovali skutočnosti, ktoré riadne odôvodnili dôvod, prečo správne orgány nepriznali žalobcovi výsluhový dôchodok tak, ako ho žiadal žiadosťou zo dňa 03.12.2019.
29. Správny súd ďalej argumentuje tým, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukázal na príslušné ustanovenia zákona č. 328/2002 Z. z., v zmysle ktorého vydal príslušné rozhodnutie prvostupňový správny orgán a v zmysle príslušných ustanovení tohto zákona sa riadil aj žalovaný ako odvolací orgán.
30. Správny súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že správna regulácia sociálneho zabezpečenia bývalých vojakov prešla za posledné desaťročia svojim vývojom. Tak, ako si nárokoval výsluhový príspevok žalobca, tento bol pôvodne upravený zákonom č. 76/1959 Zb., neskôr zákonom č. 114/1998 Z. z. a v čase, keď požiadal žalobca o priznanie výsluhového príspevku podľa zákona č. 328/2002 Z. z. V roku 2003 žiadny z uvedených predpisov nepovažoval štúdium na vojenskom gymnáziu za výkon vojenskej služby, resp. služobný pomer. K uvedenému historickému vývoju podali pomerne podrobný výklad správne orgány vo svojich rozhodnutiach a správny súd bezpochyby uvedeného rekapitulovania tohto výkladu len na ne odkázal, pretože správne orgány sa dostatočným spôsobom veľmi dôsledne a dôkladne vysporiadali s výkladom uvedených pojmov, čo sa týka zaradenia do I. a II. kategórie, ako aj predpisov, ktoré sa vzťahovali na štúdium na vojenských gymnáziách počas doby, na ktorú poukázal žalobca vo svojej žiadosti o priznanie najprv výsluhového príspevku v roku 2003, ako aj vo svojej žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku v roku 2019.
31. Podľa názoru správneho súdu úlohou pri preskúmaní nie je vyčerpávajúcim spôsobom prezentovať všetky právne predpisy, z ktorých nevyplýva možnosť považovať pre vznik nároku na výsluhový dôchodok štúdium na vojenskom gymnáziu za výkon služby v ozbrojených silách, alebo výkon vojenskej služby alebo za služobný pomer. Správny súd musel vysloviť súhlas s právnym názorom správnych orgánov, podľa ktorých, aby to bolo možné, muselo byť to byť výslovne upravené v príslušnom právnom predpise. Aj napriek tej skutočnosti, že žalobca vo svojej obsiahlej žalobe poukazoval na rôzne skutkové situácie, neuviedol pritom žiadny konkrétny právny predpis, podľa ktorého by bolo možné považovať štúdium na vojenskom gymnáziu za výkon vojenskej služby.
32. Ani správny súd, ktorý sa riadil zásadou iura novit curia, takýto predpis ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky, či už v čase štúdia žalobcu na vojenskom gymnáziu, ale aj neskôr v čase vydania rozhodnutí správnych orgánov neidentifikoval. Z relevantných právnych predpisov vyplýva, že žiaci I. až IV. ročníka vojenského gymnázia sa štúdiom pripravovali na štúdium na vojenských vysokých školách. Počas štúdia títo žiaci neboli vojakmi v činnej službe a počas štúdia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Žiaci vojenských gymnázií začali vykonávať základnú vojenskú službu až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenských škôl vykazovalo v zmysle rezortného interného normatívneho aktu ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Žiaci gymnázia počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru vojaka z povolania mohli byť prijatí až
po vykonaní základnej služby. Štúdium na vojenskom gymnáziu bolo dobou potrebnou na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky a nebolo dobou výkonu vojenskej činnej služby.
33. Správny súd dodal, že sociálna politika štátu, a to aj pokiaľ ide o sociálne zabezpečenia bývalých príslušníkov ozbrojených síl, je vždy odrazom nielen politického, ekonomického a historického vývoja istého spoločenstva, ale aj prostriedkom, akým štát presadzuje svoje aktuálne dominantné sociálnopolitické predstavy. Odvetvie práva sociálneho zabezpečenia je tvorené právnymi normami vyznačujúcimi sa kogentnou povahou regulácie právnych pomerov, ktorým nie sú vlastné ustanovenia upravujúce zmierňovanie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek. Ide o oblasť, kde priestor na tzv. sudcovskú tvorbu práva je minimálny a kde je potrebné pri voľbe výkladových metód mať za to, že ak niektorý spoločenský fenomén nie je upravený spôsobom, aký očakávajú individuálni adresáti právnych noriem, deje sa tak na základe vôle zákonodarcu a nie na základe jeho opomenutia.
34. To, čo žalobca vníma ako medzeru v právnom poriadku Slovenskej republiky, ktorá vo svojich dôsledkoch má podľa neho sociálne negatívne vplývať na stovky bývalých príslušníkov ozbrojených síl, ktorí postupne dovršujú dôchodkový vek, nevníma správny súd ako priestor na uplatnenie tzv. sudcovskej tvorby práva. Jedným zo základných aplikačných pravidiel prístupu k výkladu právnych predpisov je predpoklad, že zákonodarca (aj v historikom priereze) je racionálne konajúcim subjektom verejnej moci. Ak niektoré spoločenské javy neupravil spôsobom, aký by jednotlivec (v tomto prípade žalobca) považoval za súladný s jeho vnímaním spoločenského cieľu právnej úpravy, nie je možné bez ďalšieho preklenúť rozhodovacou činnosťou súdov cieľ zreteľne sledovaný zákonmi o sociálnom zabezpečení a vytvoriť pre účely dôchodkového zabezpečenia vojakov z povolania namiesto príslušného štátneho orgánu na úseku správy ozbrojených síl zoznam činnosti zaradených do I. alebo II. kategórie funkcií z činnosti vojakov mimo činnej služby a mimo služby vojakov z povolania. S prihliadnutím na cieľ je sledovaný právnymi predpismi sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo pre účely dôchodkového zabezpečenia zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie štúdia žiakov na vojenskom gymnáziu do I. kategórie funkcií, nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť príslušných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu, s následkom ukrátenia vojakov v službe zaradenej do I. kategórie funkcií o ich oprávnené nároky za výkon prípravy na budúce povolanie. Zaradenie vojenskej služby do preferovanej I. kategórie funkcií zákon zásadne viazal na status vojaka z povolania, pričom ak vojak nastúpil a vykonával základnú (náhradnú) vojenskú službu a po jej skončení bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania alebo vojaka v ďalšej službe, táto doba výkonu základnej (náhradnej) vojenskej služby sa mu započítavala do I. kategórie funkcií.
35. Žiadne z povinností, ktoré žiaci v priebehu štúdia na vojenskom gymnáziu v rámci výchovného procesu vykonávali a nazývali sa službami (napr. dozorná služba a pod.), hoci sa svojim názvom, obsahom alebo náplňou činností javili byť totožné s výkonom činností vojakov z povolania, nemožno podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona. V tomto ohľade možno na základe vyššie uvedeného konštatovať, že žiaci vojenských gymnázií boli osobami mimo činnej služby a teda ani vo vzťahu k ich činnosti v rámci vzdelávacieho procesu nemohlo byť realizované zaradenie medzi služby vojakov z povolania do I. kategórie funkcií.
36. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, rozhodnutím zo dňa 23.02.2003 pod č. XXXXXXXXXXXXXX/X-VÚSZ/DO Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia podľa § 31 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov žalobcovi priznal výsluhový príspevok vo výške 4 162 Sk od 01.02.2003 do 31.01.2007 po dobu 4 rokov. Následne rozhodnutím z 23.02.2003 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia podľa § 123 ods. 1 a § 33 zákona č. 328/2003 Z. z. priznal žalobcovi odchodné vo výške 130 063 Sk. Následne dňa 29.03.2020 žiadosťou o výsluhový príspevok, výsluhový dôchodok, invalidný výsluhový dôchodok a o odchodné z 27.05.2020 požadoval žalobca priznať výsluhový dôchodok od 01.02.2003. Následne prvostupňový správny orgán 29.06.2020 rozhodnutím podľa § 38 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. podľa správneho súdu žalobcovi správne výsluhový dôchodok nepriznal, nakoľko žalobca na priznaní výsluhového dôchodku nesplnil zákonné podmienky.
37. Správny súd ohľadom zásady pre vykazovanie základnej (náhradnej) služby poslucháčov, žiakov vojenských škôl poukazuje na Prílohu č. 3 odsek 1 Nariadenia náčelníka Generálneho štábu Československej ľudovej armády č. 11 z 02.08.1985 s názvom „Zásady pre vykazovanie základnej (náhradnej) služby poslucháčov (žiakov) vojenských škôl z radov občianskej mládeže“, poslucháči
(žiaci) vojenských škôl do dovŕšenia veku 17 rokov boli vo vojenských školách vedení ako chovanci a doba štúdia sa im započítava do nástupu vojensky činnej služby, ako doba potrebná pri príprave na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 121/1975 Zb.), t. j. v III. pracovnej kategórii. Podľa uvedenej Prílohy č. 3, časti „Štúdium“ v rokoch 1973-1979, položky č. 23, žiaci vojenského gymnázia základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na vysokú vojenskú školu, kedy podľa Prílohy č. 1, poradové číslo 4 sa štúdium na vojenskom gymnáziu vykazovalo ako doba zamestnania. Uvedené Nariadenie náčelníka Generálneho štábu podporuje aj interný predpis Ministerstva národnej obrany z roku 1970 upravujúci postavenie práva a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl. V jeho základných ustanoveniach v hlave I. bod 1 j uvedené, že vojenské gymnázium poskytuje žiakom úplné stredné vzdelanie zakončené maturitou. Je rovnoprávne s civilným gymnáziom prírodovedného smeru. Žiaci vojenského gymnázia sú predurčení štúdiu na vysokých vojenských školách. Vojenské gymnázium im poskytuje okrem vedomosti prírodovedného smeru aj základné vojenské znalosti. Žiaci štvrtých ročníkov vojenského gymnázia sa podrobia v prvom polroku odvodu, pričom vojenskú základnú školu nastupujú dňom nástupu na vojenskú službu, alebo do nadstavbového kurzu pri vojenskej strednej odbornej škole, alebo inej vojenskej škole.
38. Správny súd preto poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 92/1949 Zb., ktoré citovali príslušné správne orgány a na základe ktorých aj odôvodnili rozhodnutia, ktoré vydali na základe žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku.
39. Krajský súd ako správny súd dospel k záveru, že žalovaný správnym a konzistentným spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu ako odvolateľa. Správnym posúdením, ako aj právnymi závermi žalovaného sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil a rovnako sa stotožnil aj s právnymi argumentami uvedenými prvostupňovým správnym orgánom v jeho rozhodnutí zo dňa 29.06.2020, ktorý nepriznal R.. W. W. výsluhový dôchodok podľa § 81 ods. 3 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z., nakoľko žalobca nesplnil zákonom predpísané podmienky.
40. Podľa správneho súdu žiaci stredných odborných učilíšť, gymnázia, stredných odborných škôl boli zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení za podmienky, že boli zároveň zúčastnení na nemocenskom poistení. Za žiakov a študentov platil poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie štát. Podmienkou bolo, že boli nezaopatrenými deťmi a neboli povinní platiť na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie ako zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby. Účasť na dôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného zakladala za ustanovených podmienok žiakom VSOŠ a VG nárok na poskytovanie invalidného a čiastočného invalidného dôchodku a nárok na dávky pozostalých (napr. sirotský dôchodok). Na štúdium VSOŠ a VG boli prijímaní žiaci po ukončení povinnej školskej dochádzky vo veku spravidla 15 a 16 rokov.
41. Na vojenské školy, ktoré poskytovali stredné vzdelanie, sa primerane vzťahovala príslušná právna úprava, napr. zákon č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania (školský zákon), zákon č. 168/1968 Zb. o gymnáziách, zákon č. 63/1978 Zb. o opatreniach v sústave základných a stredných škôl, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon). Žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ sa štúdiom pripravovali na službu vojaka z povolania a neboli vojakmi v činnej službe. Vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ. Žiaci 1. až 4. ročníka VG sa štúdiom pripravovali na štúdium na vysokých vojenských školách. Počas štúdia žiaci VG neboli vojakmi v činnej službe, t. j. nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. V dobe štúdia boli žiaci na náklady štátu zabezpečovaní naturálnymi náležitosťami, t. j. výstrojom, proviantnými a prepravnými náležitosťami a ubytovaním. Prijatím žiaka na štúdium na VSOŠ alebo na VG po skončení povinnej školskej dochádzky týmto žiakom v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku, branná povinnosť vznikla podľa Branného zákona. Neboli však povolaní na výkon základnej (náhradnej) vojenskej služby. Vykazovanie doby základnej (náhradnej)služby poslucháčov a žiakov vojenských škôl z radov občianskej mládeže bolo upravené v prílohe 3 smernice. Pri štúdiu na VSOŠ sa výkon základnej vojenskej služby evidoval 24 mesiacov odo dňa vyradenia žiakov z VSOŠ, t. j. výkon základnej služby trval počas štúdia v 3. a 4. ročníku VSOŠ.
42. Žiaci študujúci na VG základnú vojenskú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenskú vysokú školu. Štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa v súlade so smernicou u žiakov vojenských škôl Všeobecným predpisom o sociálnom poistení je od 01.01.2004 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov. Brannú povinnosť upravoval zákon č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Branný zákon“). Podľa § 5 ods.
2 Branného zákona branná povinnosť vzniká 01. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6 ods. 1), dňom prevzatia. Koncom 60. a na začiatku 70. rokov bola vykonaná reorganizácia vojenského školstva.
43. V rámci reorganizácie vojenského školstva Československej ľudovej armády patrili do prvej kategórie stredných vojenských škôl VSOŠ, ktorých absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie zakončené maturitou a odborné vzdelanie určitého zamerania. Do ďalšej kategórie stredných vojenských škôl patrili štvorročné VG. Absolventi získavali stredné všeobecné vzdelanie a základnú vojenskú prípravu zakončenú maturitou s ďalšou prípravou na vysokých vojenských školách a vojenských akadémiách Československej ľudovej armády. Prípravu práporčíkov a dôstojníkov zabezpečovali VSOŠ a vojenské učilištia. Účastníkmi právnych vzťahov, ktoré vznikali podľa predpisov o sociálnom zabezpečení, boli aj žiaci VSOŠ a VG. Ich spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať v týchto vzťahoch práva a brať na seba povinnosti vznikala dosiahnutím veku 15 rokov (občan mladší ako 15 rokov musí byť zastúpený zákonným zástupcom - rodičom alebo súdom určeným opatrovníkom).
44. Žiaci stredných odborných učilíšť, gymnázií a stredných odborných škôl boli zúčastnení na dôchodkovom zabezpečení za podmienky, že boli zároveň zúčastnení na nemocenskom poistení. Za žiakov a študentov platil poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie štát. Podmienkou bolo, že boli nezaopatrenými deťmi a neboli povinní platiť na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie ako zamestnanci a samostatne zárobkovo činné osoby. Účasť na dôchodkovom zabezpečení na základe platenia poistného zakladala za ustanovených podmienok žiakom VSOŠ a VG nárok na poskytovanie invalidného a čiastočného (VSOŠ a VG) vykazovalo ako doba štúdia v I. a II. časti výkazu so zaradením tejto doby do III. pracovnej kategórie. Žiaci VSOŠ vojenskú základnú službu vykonávali počas štúdia v 3. a 4. ročníku. Žiaci VG vojenskú základnú službu vykonávali až odo dňa nástupu na štúdium na vojenských vysokých školách, a to v 1. a 2. ročníku tohto štúdia. Štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ, ale ani štúdium na VG nie je možné považovať za ostatnú vojenskú službu podľa § 132 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Činnosť, ktorú títo žiaci vykonávali pred nástupom na základnú vojenskú službu, nebola výkonom vojenskej služby. Podľa prílohy 3 smerníc sa doba štúdia poslucháčov (žiakov) do dovŕšenia veku 17 rokov započítavala do nástupu vojenskej činnej služby ako doba potrebná na prípravu na povolanie po skončení povinnej školskej dochádzky (§ 10 ods. 1 písm. d/ zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), t. j. v III. pracovnej kategórii.
45. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby. Z uvedeného vyplýva, že ani žiaci VSOŠ a VG počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby. Z uvedených dôvodov nie je možné štúdium v 1. a 2. ročníku VSOŠ a na VG zaradiť na účely dôchodkového zabezpečenia do I. (II.) kategórie funkcií.
46. S poukazom na citáciu uvedenej argumentácie a na doplnenie právnej argumentácie, ako aj pre zdôraznenie správnosti záverov rozhodnutia žalovaného správny súd poukazuje na ustanovenie § 5 ods. 2 zákona 92/1949 Zb. Branného zákona. Podľa citovaného ustanovenia branná povinnosť vznikla 01. januárom roka, v ktorom občan dovŕšil vek 17 rokov, pričom skôr mohla vzniknúť, len pokiaľ bola prevzatá dobrovoľne, čo v predmetnom prípade preukázané nebolo. Z uvedeného vyplýva, že občan pred 01. januárom roka, v ktorom dovŕšil vek 17 rokov sa nemohol stať vojakom a nemohol vykonávať službu, iba v prípade, ak by osobitým právnym aktom prevzal brannú povinnosť. Až po splnení uvedenej zákonnej podmienky vzniku brannej povinnosti mohol byť občan prezentovaný na výkon základnej, príp. náhradnej služby a následne sa stať aj vojakom z povolania. Z uvedeného potom plynie logický záver, že pred vznikom brannej povinnosti, teda ani v prvých ročníkoch vojenských stredných škôl žiadny občan nemohol byť vojakom a nemohol teda vykonávať službu. Na výkon vojenskej služby nastupoval až dňom prezentácie k výkonu základnej, resp. náhradnej služby a až od tohto dňa sa mu doba služby zhodnocovala pre prípadný nárok na výsluhový dôchodok z I. alebo II. kategórie funkcií podľa osobitých časti zákonov o sociálnom zabezpečení. V platnom právnom stave v podmienkach Československa teda nemohol byť nikto vojakom ešte pred vznikom brannej povinnosti.
47. Súčasne správny súd poukazuje na skutočnosť, že v predchádzajúcom období platné zákony o sociálnom zabezpečení, konkrétne zákon č. 100/1988 Zb., ako aj zákon č. 121/1975 Zb., podľa ktorých sa do roku 1998 postupovalo aj pri priznávaní dôchodkov a sociálneho zabezpečenia vojakov z povolania, dôsledne od seba odlišovali pojmy „pracovné kategórie“ a „kategórie funkcií“ a tieto pojmy nezamieňali. Termín „pracovné kategórie“ sa vzťahoval výlučne k civilným zamestnania a termín „kategórie funkcií“ výlučne k výkonu službu v ozbrojených silách a ozbrojených bezpečnostných zboroch, pričom platili nasledovné zásady:
- zákon priamo ustanovil, ktoré zamestnania sa zaraďujú do I. a II. pracovnej kategórie, pričom splnomocnil vládu ustanoviť, ktoré druhy vykonávaných prác odôvodňujú zaradenie zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a ako sa zaradenie vykonáva. Rezortné zoznamy zamestnaní I. a II. pracovnej kategórie potom vydávali jednotlivé príslušné ministerstvá, resp. Ministerstvo práce a sociálnych vecí. Štúdium na vojenských stredných školách pred výkonom základnej, príp. náhradnej vojenskej služby zákon nikdy nezaradil ani do I., ani do II. pracovnej kategórie a v tomto smere ani vláda, resp. ministerstvo obrany nič iné neustanovilo, teda nezaradilo toto štúdium do rezortného zoznamu zamestnaní I. ani II. pracovnej kategórie;
- ostatné zamestnania zákon zaradil do III. pracovnej kategórie;
- zákon súčasne ustanovil, že služba vojakov z povolania sa zaraďuje do I. a II. kategórie funkcií, pričom splnomocnil ministra obrany ustanoviť, ktoré funkcie sa zaraďujú do I. kategórie.
48. Nie je možné porovnávať štúdium na vojenských stredných školách s prípravou baníckych učňov a sklárskych učňov, pretože u týchto profesií išlo o kompenzáciu vysokej miery rizika zdravotného poškodenia súvisiaceho už so samotnou prípravou na povolanie, predovšetkým chorôb z povolania. Naviac zákon zaradenie štúdia na vojenských stredných školách do I. a II. pracovnej kategórie ani neumožňoval. Nie je pritom rozhodné ani to, že žiaci vojenských stredných škôl vykonávali obdobnú činnosť ako vojaci z povolania, pretože táto skutočnosť súvisí s tým, že sa predsa na výkon vojenskej služby pripravovali. Na druhej strane však títo žiaci nepodliehali plnému vojenskému režimu a nepodliehali ani plnej vojenskej trestnej zodpovednosti.
49. Z uvedených dôvodov následne krajský súd v kontexte zásady voľného hodnotenia dôkazov posudzoval aj predložené listinné dôkazy, ktoré právny zástupca žalobcu doložil k podanej žalobe, konkrétne čestné prehlásenia, potvrdenia, Rozhodnutie ministra obrany SR z 15.03.2017, Řád vnitřní služby ozbrojených síl ČSSR, Nařízení náčelníka Generálneho štábu Čs. lidové armády z 2. srpna 1986, doklady z Okresnej vojenskej správy Liptovský Mikuláš, potvrdenie o prijatí, následne vyjadrenie Vojenskej strednej odbornej školy strojníckej pri vyššom delostreleckom učilišti v Martine, Rozsudok ČR NSS č. k. 8Ads 60/2017 z 25.04.2019, rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia informácií z Ministerstva obrany, napr. vojenská knižka k č. 304266, fotografie žiakov, resp. brancov, odvody brancov, ktoré sa z väčšej časti netýkajú osoby žalobcu, ale osoby právneho zástupcu JUDr. Mariána Ďurinu. Uvedené doklady preto správny súd neposudzoval ako súčasť žaloby, pretože na posúdenie nároku žalobcu ako žiadateľa o starobný dôchodok nemali žiadny vplyv, pretože sa netýkali jeho osoby.
50. Pri posudzovaní vecnej správnosti napadnutých rozhodnutí tak žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu správny súd bezpochyby vychádzal zo skutkových záverov, ktoré boli predmetom týchto rozhodnutí a preto s poukazom na vyššie uvedené skonštatoval, že rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade so zákonom, zákonne a vecne správne bolo odôvodnené napadnuté rozhodnutie tak žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. Pritom žalovaný sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami uvádzanými žalobcom v odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zo dňa 29.06.2020.
51. V predmetnom konaní podľa správneho súdu zásadnou otázkou bolo, že sa musel vysporiadať so započítaním doby štúdia žalobcu na vojenskom gymnáziu do obdobia dôchodkového poistenia pre uznanie podmienok na priznanie výsluhového dôchodku. Uvedené skutočnosti boli dostatočne ozrejmené správnymi orgánmi v ich rozhodnutiach, pričom na uvedené odôvodnenie správny súd už vyššie poukázal. Správny súd na základe týchto rozhodnutí dospel bezpochyby k záveru, že správne orgány v predmetných rozhodnutiach rozhodli správne, na základe uvedených zákonných ustanovení príslušných právnych noriem, podľa ktorých sa riadili.
52. Nakoľko žalobca nesplnil zákonné podmienky na priznanie výsluhového dôchodku správne rozhodli správne orgány, keď nepriznali žalobcovi výsluhový dôchodok. Žalobu preto správny súd podľa § 190 SSP ako nedôvodnú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
53. O trovách konania správny súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, nepriznal náhradu trov konania, pričom žalovanému nevznikol nárok na náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 168 SSP, preto rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 Správneho súdneho poriadku)..
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.