Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/28/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Ľ. A., bývajúceho

v S., prechodne bytom H., proti ţalovanej JUDr. L. A., bývajúcej v S., o rozvod manželstva

a o návrhu žalovanej na prerušenie konania vedenej na Okresnom súde Svidník

pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove

z 8. decembra 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010 sp. zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalovaná navrhla prebiehajúce konanie o rozvod manţelstva prerušiť v zmysle § 109

ods. 2 písm. a/ z dôvodu, ţe sa musí pripravovať na odborné advokátske skúšky, trpí

zdravotným problémom (ochorenie kolenného kĺbu) a zároveň je toho názoru, ţe pre deti

pochádzajúce z manţelstva nie je v súčasnosti vhodný rozvod manţelstva ich rodičov.

Okresný súd Svidník uznesením z 2. septembra 2010 č.k. -300 tento

procesný návrh ţalovanej zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe dôvody uvedené

ţalovanou v jej návrhu na prerušenie konania nezakladajú prekáţku trvalejšej povahy,

pre ktorú by sa ţalovaná nemohla konania zúčastniť. Nebol tak splnený zákonný predpoklad

pre prerušenie konania podľa ustanovenia

2

Krajský súd v Prešove uznesením z 8. decembra 2010, sp. zn. odvolanie

podané ţalovanou odmietol, keď zistil, ţe odvolanie proti tomuto uzneseniu nie je prípustné.

Uviedol, ţe prerušenie konania z dôvodov uvedených v ods. 2 (na rozdiel

od prerušenia konania z dôvodov uvedených v ods. 1 cit. ustanovenia) je fakultatívne, čo

znamená, ţe súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, ţe by inak boli splnené

podmienky pre prerušenie konania. Účastník konania na prerušenie konania podľa tohto

ustanovenia nemá nárok (na rozdiel od ods. 1), ale záleţí výlučne na úvahe súdu, aký postup

zvolí (pri rozhodovaní je určujúce hľadisko hospodárnosti konania, zákon predpokladá

moţnosť iného vhodného opatrenia). Takéto uznesenie nemá vplyv na rozhodnutie vo veci

samej, nezasahuje, na rozdiel od uznesenia zamietajúceho návrh na prerušenie konania

vydaného podľa ods. 1 , do práv účastníkov konania a nie je ani na ujmu práv

účastníka. Na základe uvedených úvah dospel k záveru, ţe uznesenie o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa (na rozdiel od uznesenia vydaného podľa

) je uznesením, ktoré sa týka vedenia konania, proti ktorému je odvolanie

vylúčené ustanovením Podľa odvolacieho súdu v prospech

uvedeného záveru svedčí aj znenie ustanovenia , prijatého novelou

vykonanou a tento záver podporuje

i výklad , podľa ktorého existujú len dve kategórie uznesení, ktoré si

nevyţadujú odôvodnenie (uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhom, ktorému nikto

neodporoval a uznesenia o vedení konania). „Uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania je však uznesením zamietajúcim a teda zjavne mimo prvej kategórie. Jediným

dôvodom, kvôli ktorému by takéto uznesenie mohlo byť bez odôvodnenia je to, ţe je

uznesením o vedení konania. Ak by ním nebolo, bola by druhá veta

zbytočná, pretoţe by neexistoval zákonný dôvod neodôvodniť takéto zamietajúce uznesenie.

Avšak z toho, ţe zákonodarca druhú vetu do tohto ustanovenia zaradil, moţno vyvodiť, ţe

sám povaţuje takéto uznesenie za uznesenie, ktoré by odôvodnené byť nemuselo, pretoţe je

uznesením o vedení konania.“

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie ţalovaná. Navrhla, aby

dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,

prípadne jeho rozhodnutie zmenil a vyhovel jej návrhu na prerušenie konania. Uviedla, ţe

uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nie je, s poukazom na ustanovenie § 170

ods. 3 (obdobne ako uznesenie, ktorým bolo konanie prerušené) uznesením o vedení

konania, proti ktorému by odvolanie v zmysle nebolo prípustné.

Pokiaľ zákonodarca znenie obmedzil len na slovné vyjadrenie „uznesenie

o prerušení konania“, za pouţitia analógie ho treba aplikovať aj pre uznesenia, ktorými súd

konanie o návrhu účastníka na jeho prerušenie zamietne. Odmietnutím jej odvolania bol preto

porušený zákon. Prípustnosť dovolania odôvodnila aj ustanovením Podľa

dovolateľky sa totiţ odvolací súd odchýlil od doterajšej súdnej praxe, ktorá nepovaţovala

uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania za uznesenie o vedení konania.

Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalovanej ako podané nedôvodne

odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba ( ), skúmal najskôr, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) a dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné a zároveň i dôvodné, nakoľko odvolací

súd ţalovanej svojim postupom odňal moţnosť pred súdom konať v zmysle ustanovenia

Podľa je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá

moţnosť konať pred súdom.

Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia

treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré

účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom

zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

Medzi práva, ktoré procesné predpisy účastníkom občianskeho súdneho konania

priznávajú patrí nepochybne aj právo na preskúmanie správnosti prvostupňového rozhodnutia

v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas podaného riadneho opravného

prostriedku za predpokladu, ţe jeho podanie zákon nevylučuje. Treba zdôrazniť, ţe podľa

ustálenej súdnej praxe sa za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje aj taký postup, keď

odvolací súd odmietne odvolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zásadne platí, ţe kaţdé rozhodnutie súdu

prvého stupňa moţno napadnúť odvolaním za predpokladu, ţe v konkrétnej veci zákon

podanie odvolania nevylučuje.

Ustanovenie taxatívne vymenováva niektoré uznesenia, proti

ktorým je prípustnosť odvolania vylúčená. Jedným z nich je aj uznesenie, ktorým sa upravuje

vedenie konania ( ).

Odvolací súd, pokiaľ odvolanie podané ţalovanou odmietol, dospel práve k záveru, ţe

takýmto uznesením je aj uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109

ods. 2 (t.j. aj uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie podľa písm. a/

citovaného ustanovenia).

Podľa dovolacieho súdu tento právny názor odvolacieho súdu nie je správny.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe

konanie prerušiť, ak sa účastník nemôţe konania zúčastniť pre prekáţku trvalejšej povahy

alebo preto, ţe jeho pobyt nie je známy.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 uznesenie o prerušení

konania sa nepovaţuje za uznesenie o vedení konania.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 písomné vyhotovenie

uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia,

ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení

konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania musí vţdy obsahovať odôvodnenie.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008 odvolanie nie

je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. c/.

Ustanovenie , podľa ktorého uznesením upravujúcim vedenie

konania nie je uznesenie o prerušení konania, priniesla novela

vykonaná účinná od 15. októbra 2008.

Keďţe výklad právnej normy je potrebné podávať vţdy v súlade s účelom, ktorý sa jej

prijatím sleduje, dovolací súd vychádzal v posudzovanej veci pri interpretácii ustanovenia

predovšetkým zo zmyslu, ktorému táto zákonná úprava mala slúţiť.

Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonnému ustanoveniu, účelom tejto právnej

úpravy bolo odstrániť akékoľvek doterajšie nejasnosti o tom, či sa uznesenie o prerušení

konania povaţuje alebo nepovaţuje za uznesenie o vedení konania. Úmyslom zákonodarcu

nepochybne bolo zabrániť výkladovým nejasnostiam nielen vo vzťahu k uzneseniu, ktorým sa

konanie prerušuje (v texte zákona „uzneseniu o prerušení konania“), ale aj vo vzťahu

k uzneseniu, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamieta a teda otázku povahy uznesenia,

ktorým súd rozhoduje o návrhu na prerušenie konania, vyriešiť komplexne. V opačnom

prípade by sa strácal zmysel, ktorý sa prijatím tejto novely sledoval. Preto treba

pri interpretácii ustanovenia uplatniť nie zuţujúci výklad, ako to urobil

odvolací súd, ale výklad rozširujúci v tom zmysle, ţe toto ustanovenie sa vzťahuje aj

na uznesenie, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietol.

Podľa dovolacieho súdu správnosť tejto interpretácie priamo potvrdzuje najmä znenie

druhej vety ustanovenia zavedenej do tohto ustanovenia rovnako zákonom

č. Výslovne sa tu ustanovuje, ţe uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania musí vţdy obsahovať odôvodnenie, pričom sa nerozlišuje,

či pri uznesení o zamietnutí návrhu na prerušenie, bol návrh zamietnutý podľa odseku 1 § 109

alebo podľa odseku 2 Cieľom tejto poţiadavky bolo nielen to, aby sa

zabránilo pochybnostiam, či sa majú takéto uznesenia odôvodniť, keďţe často krát boli

povaţované za uznesenia o vedení konania, ktoré nie je treba zdôvodňovať (viď dôvodovú

správu k tomuto ustanoveniu), ale aj to, aby boli tieto uznesenia preskúmateľné v riadnom

opravnom konaní (inak by poţiadavka na zdôvodnenie uznesenia nemala zmysel).

Zákonodarca dal týmto jasne najavo, ţe aj uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania, a to bez výnimky, nemoţno povaţovať za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie

konania.

Napokon, správnosť vyššie uvedenej interpretácie moţno podporne

vyvodiť aj z ustanovenia , ktoré novela vykonaná zákonom

č. prijala ako jedinú výnimku z moţnosti podať odvolanie proti uzneseniu,

ktorým súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania. Ak by sa totiţ uznesenia o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania povaţovali za uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania,

nemalo by toto ustanovenie zmysel, lebo proti takýmto uzneseniam by podanie odvolania

bolo vylúčené podľa

Na základe vyššie uvedeného moţno uzavrieť, ţe ustanovenie treba

interpretovať tak, ţe uznesením, ktoré nie je o vedení konania, je nielen uznesenie, ktorým sa

konanie prerušilo, ale aj uznesenie, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietol (k tomu

porovnaj Mazák J.: Komentár k , ASPI 2011,

rozhodnutie NS SR z 19. mája 2009 sp. zn. , rozhodnutie NS SR z 2. júna

2010 sp. zn. ).

Odvolací súd v posudzovanej veci preto nesprávne interpretoval ustanovenie § 170

ods. 3 , keď dospel k záveru, ţe uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je

uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

Následne, nesprávne ustálil, ţe odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné,

z ktorého dôvodu odvolanie ţalovanej ako neprípustné odmietol. Ide teda o postup, keď

odvolací súd odmietol odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je

prípustné, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Týmto

nesprávnym postupom odňal ţalovanej moţnosť konať pred súdom. Konanie tak zaťaţil

vadou uvedenou v ustanovení , ktorá zakladá jednak prípustnosť

dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou

vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie

krajského súdu podľa , zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

2 : 1.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča

Podľa Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „“) pripájam toto

odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2011

sp. zn. .

Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené

uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010 sp. zn. a vec mu bola

vrátená na ďalšie konanie. Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené nesprávnym právnym

posúdením veci odvolacím súdom v otázke, či uznesenie o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa je uznesením o vedení konania, proti

ktorému je odvolanie vylúčené ustanovením S právnym

záverom, podľa ktorého takéto uznesenie nie je uznesením o vedení konania, sa

nestotoţňujem.

Zastávam názor, ţe rozširujúci výklad ustanovenia (ako druh

jazykového výkladu) vychádzajúci zo záveru, ţe nielen uznesenie o prerušení konania ale aj

uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sa nepovaţuje za uznesenie o vedení

konania, nie je správny.

Z hľadiska jazykového výkladu je totiţ uvedené ustanovenie jednoznačné, keď za

uznesenie, ktoré sa nepovaţuje za uznesenie o vedení konania, výslovne označuje len

uznesenie o prerušení konania.

Z ustanovení veta druhá a / , ktoré rovnako ako

boli do tohto procesného kódexu vloţené novelou vykonanou zákonom

č. (ďalej len „“), je zrejmé, ţe zákonodarca dôsledne rozlišoval medzi

uznesením o prerušení konania a uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Preto,

ak v výslovne uviedol, ţe uznesenie o prerušení konania sa nepovaţuje za

uznesenie o vedení konania, nebolo jeho vôľou riešiť zároveň povahu uznesenia o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania.

Tomuto úsudku nasvedčuje aj dôvodová správa k označeným ustanoveniam, v zmysle

ktorej v odstraňuje akékoľvek doterajšie výkladové nejasnosti

o tom, či sa uznesenie o prerušení konania povaţuje alebo nepovaţuje za uznesenie o vedení

konania, v veta druhá zabraňuje pochybnostiam, či sa má uznesenie

o prerušení konania odôvodniť, keďţe často krát je povaţované za uznesenie o vedení

konania, ktoré nie je potrebné odôvodňovať, pričom je zrejmé, ţe uznesenie o prerušení

konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania vo veciach týkajúcich sa ich

predkladania na rozhodnutie o predbeţnej otázke Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

alebo na Ústavný súd vyţaduje odôvodnenie, a v rozširuje

uznesenia, proti ktorým nebude prípustné odvolanie, aj o uznesenie prvostupňového súdu

o postúpení veci ESD na riešenie predbeţnej otázky (správne o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa , t. j. z dôvodu, ţe súd nerozhodol

o postúpení veci ESD na rozhodnutie o predbeţnej otázke), keďţe súd prvého stupňa nemá

povinnosť takéto postúpenie vykonať a preto nie je ani dôvod na to, mu takéto postúpenie

(v rámci konania o odvolaní) „nanútiť“. Z dôvodovej správy moţno teda vyvodiť, ţe cieľom

bolo v vyriešiť otázku povahy uznesenia o prerušení konania,

v § 169 ods. 2 veta druhá otázku odôvodňovania či neodôvodňovania uznesenia o prerušení

konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (ak ide o uznesenie o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa ) a v

otázku prípustnosti či neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Jej účelom však nebolo riešenie

otázky, akú povahu má všeobecne uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp.

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa

S poukazom na uţ uvedený cieľ zmeny právnej úpravy (nemajúcej ambíciu riešiť nič

viac a nič iné, neţ to čo výslovne upravila) pri hľadaní odpovede na otázku, či uznesenie

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa je uznesením o vedení

konania, nemoţno pouţiť ani výklad a contrario (vedúci k záveru,

ţe ak proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/

nie je prípustné odvolanie, tak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania odvolanie prípustné je) a rovnako tak ani výklad

a contrario (vedúci k záveru, ţe ak uznesenie o prerušení konania nemoţno povaţovať za

uznesenie o vedení konania, tak opačné uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

moţno povaţovať za uznesenie o vedení konania s následkom nemoţnosti odvolania proti

nemu v zmysle ). Neprípustnosť takého výkladu oboch uvedených

ustanovení je daná aj tým, ţe vedie (ako to vyplýva z predchádzajúcej vety) k rozpornému

výsledku o prípustnosti či neprípustnosti odvolania. Účel zároveň vylučuje aj pouţitie

systematického výkladu , ktorý by inak mohol viesť k záveru, ţe

9

ak uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa je

výslovne uvedené pod písm. o/, potom nemôţe byť (a rovnako ani uznesenie o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa ) povaţované za uznesenie o vedení

konania podľa písm. a/ tohto ustanovenia.

Povaţujem preto za správny právny záver odvolacieho súdu, ţe uznesenie o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa je uznesením o vedení konania, proti

ktorému je odvolanie vylúčené ustanovením Stotoţňujem sa aj

s argumentáciou odvolacieho súdu odôvodňujúcou tento záver predovšetkým poukazom na to,

ţe takéto uznesenie spĺňa kritériá uznesenia o vedení konania ustálené právnou teóriou

a súdnou praxou.

Len na doplnenie tejto argumentácie uvádzam, ţe ústavnú konformnosť interpretácie

odvolacieho súdu moţno podoprieť aj výkladom odvolávajúcim sa na právne princípy a účel

právnej úpravy. V posudzovanej veci ide o ústavný princíp spočívajúci v základnom práve

na spravodlivú ochranu práv bez zbytočných prieťahov ( a

Slovenskej republiky), t. j. v primeranom čase, a o účel právnej úpravy občianskeho súdneho

konania ako celku, ktorým je zabezpečenie spravodlivej a zároveň rýchlej a účinnej, t. j.

efektívnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov ( a ). Predpokladom

takéhoto výkladu je dôsledné rozlišovanie rozdielnosti medzi uznesením o prerušení konania

a uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Pretoţe pri uznesení o prerušení

konania súd nekoná, čo znamená, ţe by sa mohol dostať do rozporu zo základným právom

na spravodlivú ochranu práv a s cieľom občianskeho súdneho konania, je odôvodnenou

poţiadavka, aby správnosť takého rozhodnutia mohla byť podrobená prieskumu súdom vyššej

inštancie v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku. V prípade uznesenia o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania, a to zvlášť v prípadoch podľa , v ktorých ide

len o moţnosť konanie prerušiť, však súd robí len to čo robiť má, teda pokračuje v konaní tak,

aby ochrana práv mohla byť rýchla a účinná. Bolo by preto neefektívne a nadbytočné

podrobovať aj takéto rozhodnutie odvolaciemu prieskumu, keď inak ochrana proti

prípadnému nesprávnemu postupu súdu (ak konanie malo byť prerušené) je účinne zaručená

riadnymi ako aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami proti rozhodnutiu v merite veci.

Na záver poznamenávam, ţe vzhľadom na poţiadavku jasnosti a bezrozpornosti

jednotlivých ustanovení , umoţňujúcu ich jednotný výklad, by bolo vhodné, aby

legislatíva výslovne vyriešila aj otázku povahy uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie

10

konania, resp. aspoň uznesenia o zamietnutí takéhoto návrhu podľa

Interpretačná náročnosť jej riešenia mala v prejednávanej veci za následok, ţe odporkyňa,

ktorá podala návrh na prerušenie konania dňa 27. júla 2010 a ţiadala konanie prerušiť

na dobu jedného roka, fakticky dosiahla stav nekonania po dobu viac ako jedného roka.

V Bratislave dňa 14. septembra 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

s u d c a

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová