Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
93a/365011.5c282c.pdf
PDF · 145.72 KB
No categories available
6Cdo/28/2011
Najvyšší súd 6 Cdo 28/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. Ľ. A., bývajúceho
v S., prechodne bytom H., proti ţalovanej JUDr. L. A., bývajúcej v S., o rozvod manželstva
a o návrhu žalovanej na prerušenie konania vedenej na Okresnom súde Svidník
pod sp. zn. 4 C 96/2008, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove
z 8. decembra 2010 sp. zn. 6 Co 74/2010, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010 sp. zn. 6 Co 74/2010
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalovaná navrhla prebiehajúce konanie o rozvod manţelstva prerušiť v zmysle § 109
ods. 2 písm. a/ O.s.p. z dôvodu, ţe sa musí pripravovať na odborné advokátske skúšky, trpí
zdravotným problémom (ochorenie kolenného kĺbu) a zároveň je toho názoru, ţe pre deti
pochádzajúce z manţelstva nie je v súčasnosti vhodný rozvod manţelstva ich rodičov.
Okresný súd Svidník uznesením z 2. septembra 2010 č.k. 4 C 96/2008-300 tento
procesný návrh ţalovanej zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe dôvody uvedené
ţalovanou v jej návrhu na prerušenie konania nezakladajú prekáţku trvalejšej povahy,
pre ktorú by sa ţalovaná nemohla konania zúčastniť. Nebol tak splnený zákonný predpoklad
pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
Krajský súd v Prešove uznesením z 8. decembra 2010, sp. zn. 6 Co 74/2010 odvolanie
podané ţalovanou odmietol, keď zistil, ţe odvolanie proti tomuto uzneseniu nie je prípustné.
Uviedol, ţe prerušenie konania z dôvodov uvedených v ods. 2 § 109 O.s.p. (na rozdiel
od prerušenia konania z dôvodov uvedených v ods. 1 cit. ustanovenia) je fakultatívne, čo
znamená, ţe súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, ţe by inak boli splnené
podmienky pre prerušenie konania. Účastník konania na prerušenie konania podľa tohto
ustanovenia nemá nárok (na rozdiel od ods. 1), ale záleţí výlučne na úvahe súdu, aký postup
zvolí (pri rozhodovaní je určujúce hľadisko hospodárnosti konania, zákon predpokladá
moţnosť iného vhodného opatrenia). Takéto uznesenie nemá vplyv na rozhodnutie vo veci
samej, nezasahuje, na rozdiel od uznesenia zamietajúceho návrh na prerušenie konania
vydaného podľa ods. 1 § 109 O.s.p., do práv účastníkov konania a nie je ani na ujmu práv
účastníka. Na základe uvedených úvah dospel k záveru, ţe uznesenie o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (na rozdiel od uznesenia vydaného podľa
§ 109 ods. 1 O.s.p. ) je uznesením, ktoré sa týka vedenia konania, proti ktorému je odvolanie
vylúčené ustanovením § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. Podľa odvolacieho súdu v prospech
uvedeného záveru svedčí aj znenie ustanovenia § 170 ods. 3 O.s.p., prijatého novelou
Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 348/2008 Z.z. a tento záver podporuje
i výklad § 169 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého existujú len dve kategórie uznesení, ktoré si
nevyţadujú odôvodnenie (uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhom, ktorému nikto
neodporoval a uznesenia o vedení konania). „Uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania je však uznesením zamietajúcim a teda zjavne mimo prvej kategórie. Jediným
dôvodom, kvôli ktorému by takéto uznesenie mohlo byť bez odôvodnenia je to, ţe je
uznesením o vedení konania. Ak by ním nebolo, bola by druhá veta § 169 ods. 2 O.s.p.
zbytočná, pretoţe by neexistoval zákonný dôvod neodôvodniť takéto zamietajúce uznesenie.
Avšak z toho, ţe zákonodarca druhú vetu do tohto ustanovenia zaradil, moţno vyvodiť, ţe
sám povaţuje takéto uznesenie za uznesenie, ktoré by odôvodnené byť nemuselo, pretoţe je
uznesením o vedení konania.“
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala včas dovolanie ţalovaná. Navrhla, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie,
prípadne jeho rozhodnutie zmenil a vyhovel jej návrhu na prerušenie konania. Uviedla, ţe
uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nie je, s poukazom na ustanovenie § 170
ods. 3 O.s.p. (obdobne ako uznesenie, ktorým bolo konanie prerušené) uznesením o vedení
konania, proti ktorému by odvolanie v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. nebolo prípustné.
Pokiaľ zákonodarca znenie § 170 ods. 3 O.s.p. obmedzil len na slovné vyjadrenie „uznesenie
o prerušení konania“, za pouţitia analógie ho treba aplikovať aj pre uznesenia, ktorými súd
konanie o návrhu účastníka na jeho prerušenie zamietne. Odmietnutím jej odvolania bol preto
porušený zákon. Prípustnosť dovolania odôvodnila aj ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p. Podľa
dovolateľky sa totiţ odvolací súd odchýlil od doterajšej súdnej praxe, ktorá nepovaţovala
uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania za uznesenie o vedení konania.
Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalovanej ako podané nedôvodne
odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3
O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je prípustné a zároveň i dôvodné, nakoľko odvolací
súd ţalovanej svojim postupom odňal moţnosť pred súdom konať v zmysle ustanovenia
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá
moţnosť konať pred súdom.
Pod odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré
účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
Medzi práva, ktoré procesné predpisy účastníkom občianskeho súdneho konania
priznávajú patrí nepochybne aj právo na preskúmanie správnosti prvostupňového rozhodnutia
v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas podaného riadneho opravného
prostriedku za predpokladu, ţe jeho podanie zákon nevylučuje. Treba zdôrazniť, ţe podľa
ustálenej súdnej praxe sa za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţuje aj taký postup, keď
odvolací súd odmietne odvolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 201 O.s.p. účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zásadne platí, ţe kaţdé rozhodnutie súdu
prvého stupňa moţno napadnúť odvolaním za predpokladu, ţe v konkrétnej veci zákon
podanie odvolania nevylučuje.
Ustanovenie § 202 ods. 3 O.s.p. taxatívne vymenováva niektoré uznesenia, proti
ktorým je prípustnosť odvolania vylúčená. Jedným z nich je aj uznesenie, ktorým sa upravuje
vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.).
Odvolací súd, pokiaľ odvolanie podané ţalovanou odmietol, dospel práve k záveru, ţe
takýmto uznesením je aj uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 O.s.p. (t.j. aj uznesenie, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie podľa písm. a/
citovaného ustanovenia).
Podľa dovolacieho súdu tento právny názor odvolacieho súdu nie je správny.
Podľa § 109 ods. 2 písm. a/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe
konanie prerušiť, ak sa účastník nemôţe konania zúčastniť pre prekáţku trvalejšej povahy
alebo preto, ţe jeho pobyt nie je známy.
Podľa § 170 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 uznesenie o prerušení
konania sa nepovaţuje za uznesenie o vedení konania.
Podľa § 169 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 písomné vyhotovenie
uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia,
ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie. Uznesenie o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania musí vţdy obsahovať odôvodnenie.
Podľa § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. v znení účinnom od 15. októbra 2008 odvolanie nie
je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/.
Ustanovenie § 170 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého uznesením upravujúcim vedenie
konania nie je uznesenie o prerušení konania, priniesla novela Občianskeho súdneho poriadku
vykonaná zákonom č. 348/2008 Z.z. účinná od 15. októbra 2008.
Keďţe výklad právnej normy je potrebné podávať vţdy v súlade s účelom, ktorý sa jej
prijatím sleduje, dovolací súd vychádzal v posudzovanej veci pri interpretácii ustanovenia
§ 170 ods. 3 O.s.p. predovšetkým zo zmyslu, ktorému táto zákonná úprava mala slúţiť.
Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonnému ustanoveniu, účelom tejto právnej
úpravy bolo odstrániť akékoľvek doterajšie nejasnosti o tom, či sa uznesenie o prerušení
konania povaţuje alebo nepovaţuje za uznesenie o vedení konania. Úmyslom zákonodarcu
nepochybne bolo zabrániť výkladovým nejasnostiam nielen vo vzťahu k uzneseniu, ktorým sa
konanie prerušuje (v texte zákona „uzneseniu o prerušení konania“), ale aj vo vzťahu
k uzneseniu, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamieta a teda otázku povahy uznesenia,
ktorým súd rozhoduje o návrhu na prerušenie konania, vyriešiť komplexne. V opačnom
prípade by sa strácal zmysel, ktorý sa prijatím tejto novely sledoval. Preto treba
pri interpretácii ustanovenia § 170 ods. 3 O.s.p. uplatniť nie zuţujúci výklad, ako to urobil
odvolací súd, ale výklad rozširujúci v tom zmysle, ţe toto ustanovenie sa vzťahuje aj
na uznesenie, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietol.
Podľa dovolacieho súdu správnosť tejto interpretácie priamo potvrdzuje najmä znenie
druhej vety ustanovenia § 169 ods. 2 O.s.p. zavedenej do tohto ustanovenia rovnako zákonom
č. 384/2008 Z.z. Výslovne sa tu ustanovuje, ţe uznesenie o prerušení konania a o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania musí vţdy obsahovať odôvodnenie, pričom sa nerozlišuje,
či pri uznesení o zamietnutí návrhu na prerušenie, bol návrh zamietnutý podľa odseku 1 § 109
O.s.p. alebo podľa odseku 2 § 109 O.s.p. Cieľom tejto poţiadavky bolo nielen to, aby sa
zabránilo pochybnostiam, či sa majú takéto uznesenia odôvodniť, keďţe často krát boli
povaţované za uznesenia o vedení konania, ktoré nie je treba zdôvodňovať (viď dôvodovú
správu k tomuto ustanoveniu), ale aj to, aby boli tieto uznesenia preskúmateľné v riadnom
opravnom konaní (inak by poţiadavka na zdôvodnenie uznesenia nemala zmysel).
Zákonodarca dal týmto jasne najavo, ţe aj uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, a to bez výnimky, nemoţno povaţovať za uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie
konania.
Napokon, správnosť vyššie uvedenej interpretácie § 170 ods. 3 O.s.p. moţno podporne
vyvodiť aj z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p., ktoré novela vykonaná zákonom
č. 384/2008 Z.z. prijala ako jedinú výnimku z moţnosti podať odvolanie proti uzneseniu,
ktorým súd rozhodol o návrhu na prerušenie konania. Ak by sa totiţ uznesenia o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania povaţovali za uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania,
nemalo by toto ustanovenie zmysel, lebo proti takýmto uzneseniam by podanie odvolania
bolo vylúčené podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného moţno uzavrieť, ţe ustanovenie § 170 ods. 3 O.s.p. treba
interpretovať tak, ţe uznesením, ktoré nie je o vedení konania, je nielen uznesenie, ktorým sa
konanie prerušilo, ale aj uznesenie, ktorým sa návrh na prerušenie konania zamietol (k tomu
porovnaj Mazák J.: Komentár k Občianskemu súdnemu poriadku 99/1963 Zb., ASPI 2011,
rozhodnutie NS SR z 19. mája 2009 sp. zn. 5 Cdo 254/2008, rozhodnutie NS SR z 2. júna
2010 sp. zn. 1 Obdo 13/2010).
Odvolací súd v posudzovanej veci preto nesprávne interpretoval ustanovenie § 170
ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, ţe uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je
uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
Následne, nesprávne ustálil, ţe odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné,
z ktorého dôvodu odvolanie ţalovanej ako neprípustné odmietol. Ide teda o postup, keď
odvolací súd odmietol odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je
prípustné, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Týmto
nesprávnym postupom odňal ţalovanej moţnosť konať pred súdom. Konanie tak zaťaţil
vadou uvedenou v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá jednak prípustnosť
dovolania a je tieţ dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou
vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie
krajského súdu podľa § 243b ods. 1, 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
2 : 1.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. septembra 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O. s. p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2011
sp. zn. 6 Cdo 28/2011.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bolo zrušené
uznesenie Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010 sp. zn. 6 Co 74/2010 a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Zrušujúce rozhodnutie je odôvodnené nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom v otázke, či uznesenie o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. je uznesením o vedení konania, proti
ktorému je odvolanie vylúčené ustanovením § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. S právnym
záverom, podľa ktorého takéto uznesenie nie je uznesením o vedení konania, sa
nestotoţňujem.
Zastávam názor, ţe rozširujúci výklad ustanovenia § 170 ods. 3 O.s.p. (ako druh
jazykového výkladu) vychádzajúci zo záveru, ţe nielen uznesenie o prerušení konania ale aj
uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sa nepovaţuje za uznesenie o vedení
konania, nie je správny.
Z hľadiska jazykového výkladu je totiţ uvedené ustanovenie jednoznačné, keď za
uznesenie, ktoré sa nepovaţuje za uznesenie o vedení konania, výslovne označuje len
uznesenie o prerušení konania.
Z ustanovení § 169 ods. 2 veta druhá a § 202 ods. 3 písm. o / O.s.p., ktoré rovnako ako
§ 170 ods. 3 O.s.p. boli do tohto procesného kódexu vloţené novelou vykonanou zákonom
č. 384/2008 Z. z. (ďalej len „novela“), je zrejmé, ţe zákonodarca dôsledne rozlišoval medzi
uznesením o prerušení konania a uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Preto,
ak v § 170 ods. 3 O.s.p. výslovne uviedol, ţe uznesenie o prerušení konania sa nepovaţuje za
uznesenie o vedení konania, nebolo jeho vôľou riešiť zároveň povahu uznesenia o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Tomuto úsudku nasvedčuje aj dôvodová správa k označeným ustanoveniam, v zmysle
ktorej novela v § 170 ods. 3 O.s.p. odstraňuje akékoľvek doterajšie výkladové nejasnosti
o tom, či sa uznesenie o prerušení konania povaţuje alebo nepovaţuje za uznesenie o vedení
konania, v § 169 ods. 2 veta druhá O.s.p. zabraňuje pochybnostiam, či sa má uznesenie
o prerušení konania odôvodniť, keďţe často krát je povaţované za uznesenie o vedení
konania, ktoré nie je potrebné odôvodňovať, pričom je zrejmé, ţe uznesenie o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania vo veciach týkajúcich sa ich
predkladania na rozhodnutie o predbeţnej otázke Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
alebo na Ústavný súd vyţaduje odôvodnenie, a v § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. rozširuje
uznesenia, proti ktorým nebude prípustné odvolanie, aj o uznesenie prvostupňového súdu
o postúpení veci ESD na riešenie predbeţnej otázky (správne o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., t. j. z dôvodu, ţe súd nerozhodol
o postúpení veci ESD na rozhodnutie o predbeţnej otázke), keďţe súd prvého stupňa nemá
povinnosť takéto postúpenie vykonať a preto nie je ani dôvod na to, mu takéto postúpenie
(v rámci konania o odvolaní) „nanútiť“. Z dôvodovej správy moţno teda vyvodiť, ţe cieľom
novely bolo v § 107 ods. 3 O.s.p. vyriešiť otázku povahy uznesenia o prerušení konania,
v § 169 ods. 2 veta druhá otázku odôvodňovania či neodôvodňovania uznesenia o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (ak ide o uznesenie o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) a v § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p.
otázku prípustnosti či neprípustnosti odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Jej účelom však nebolo riešenie
otázky, akú povahu má všeobecne uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, resp.
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.
S poukazom na uţ uvedený cieľ zmeny právnej úpravy (nemajúcej ambíciu riešiť nič
viac a nič iné, neţ to čo výslovne upravila) pri hľadaní odpovede na otázku, či uznesenie
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. je uznesením o vedení
konania, nemoţno pouţiť ani výklad § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p. a contrario (vedúci k záveru,
ţe ak proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p. nie je prípustné odvolanie, tak proti ostatným uzneseniam o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania odvolanie prípustné je) a rovnako tak ani výklad § 170 ods. 3 O.s.p.
a contrario (vedúci k záveru, ţe ak uznesenie o prerušení konania nemoţno povaţovať za
uznesenie o vedení konania, tak opačné uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
moţno povaţovať za uznesenie o vedení konania s následkom nemoţnosti odvolania proti
nemu v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Neprípustnosť takého výkladu oboch uvedených
ustanovení je daná aj tým, ţe vedie (ako to vyplýva z predchádzajúcej vety) k rozpornému
výsledku o prípustnosti či neprípustnosti odvolania. Účel novely zároveň vylučuje aj pouţitie
systematického výkladu § 202 ods. 3 písm. o/ O.s.p., ktorý by inak mohol viesť k záveru, ţe
ak uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. je
výslovne uvedené pod písm. o/, potom nemôţe byť (a rovnako ani uznesenie o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.) povaţované za uznesenie o vedení
konania podľa písm. a/ tohto ustanovenia.
Povaţujem preto za správny právny záver odvolacieho súdu, ţe uznesenie o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. je uznesením o vedení konania, proti
ktorému je odvolanie vylúčené ustanovením § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. Stotoţňujem sa aj
s argumentáciou odvolacieho súdu odôvodňujúcou tento záver predovšetkým poukazom na to,
ţe takéto uznesenie spĺňa kritériá uznesenia o vedení konania ustálené právnou teóriou
a súdnou praxou.
Len na doplnenie tejto argumentácie uvádzam, ţe ústavnú konformnosť interpretácie
odvolacieho súdu moţno podoprieť aj výkladom odvolávajúcim sa na právne princípy a účel
právnej úpravy. V posudzovanej veci ide o ústavný princíp spočívajúci v základnom práve
na spravodlivú ochranu práv bez zbytočných prieťahov (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky), t. j. v primeranom čase, a o účel právnej úpravy občianskeho súdneho
konania ako celku, ktorým je zabezpečenie spravodlivej a zároveň rýchlej a účinnej, t. j.
efektívnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 a § 6 O.s.p.). Predpokladom
takéhoto výkladu je dôsledné rozlišovanie rozdielnosti medzi uznesením o prerušení konania
a uznesením o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Pretoţe pri uznesení o prerušení
konania súd nekoná, čo znamená, ţe by sa mohol dostať do rozporu zo základným právom
na spravodlivú ochranu práv a s cieľom občianskeho súdneho konania, je odôvodnenou
poţiadavka, aby správnosť takého rozhodnutia mohla byť podrobená prieskumu súdom vyššej
inštancie v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku. V prípade uznesenia o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, a to zvlášť v prípadoch podľa § 109 ods. 2 O.s.p., v ktorých ide
len o moţnosť konanie prerušiť, však súd robí len to čo robiť má, teda pokračuje v konaní tak,
aby ochrana práv mohla byť rýchla a účinná. Bolo by preto neefektívne a nadbytočné
podrobovať aj takéto rozhodnutie odvolaciemu prieskumu, keď inak ochrana proti
prípadnému nesprávnemu postupu súdu (ak konanie malo byť prerušené) je účinne zaručená
riadnymi ako aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami proti rozhodnutiu v merite veci.
Na záver poznamenávam, ţe vzhľadom na poţiadavku jasnosti a bezrozpornosti
jednotlivých ustanovení O.s.p., umoţňujúcu ich jednotný výklad, by bolo vhodné, aby
legislatíva výslovne vyriešila aj otázku povahy uznesenia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, resp. aspoň uznesenia o zamietnutí takéhoto návrhu podľa § 109 ods. 2 O.s.p.
Interpretačná náročnosť jej riešenia mala v prejednávanej veci za následok, ţe odporkyňa,
ktorá podala návrh na prerušenie konania dňa 27. júla 2010 a ţiadala konanie prerušiť
na dobu jedného roka, fakticky dosiahla stav nekonania po dobu viac ako jedného roka.
V Bratislave dňa 14. septembra 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
s u d c a
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová