Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
847/380651.cf8eed.pdf
PDF · 176.46 KB
No categories available
5Cdo/172/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 172/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G. N., proti ţalovanej R.,
zastúpenej JUDr. D. M., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenej
na Okresnom súde Roţňava pod sp.zn. 12 C 149/2005, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach zo 17. marca 2010, sp.zn. 11 Co 110/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo 17. marca 2010, sp.zn. 11 Co 110/2009 vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa a určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovanou zo dňa 17. júna 2005 je neplatná
a vo výroku o trovách konania z r u š u j e vec vracia v rozsahu zrušenia tomuto súdu
na ďalšie konanie.
V ostatnej časti dovolanie o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Roţňava rozsudkom z 8. septembra 2008 č.k. 12 C 149/2005-168
zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou, ktorú mu doručila ţalovaná dňa 22. júna 2005. Ţalobcu zaviazal zaplatiť
ţalovanej náhradu trov konania v sume 8 570 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a súčasne rozhodol, ţe nepriznáva náhradu trov štátu. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, ţe ţalobca so ţalovanou uzavrel pracovnú zmluvu dňa 15. apríla 2002. Pracovný
pomer vznikol na dobu neurčitú, dňom 1. mája 2002. Ţalobca bol zaradený ako vodič.
Zmluva bola podpísaná za ţalobcu Mons. K., ktorý nebol diecéznym biskupom. Výpoveď
z pracovného pomeru č.j. 1165/2005 bola daná ţalovanou ţalobcovi písomne dňa 17. júna
2005. Výpoveď bola daná podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, nakoľko sa rušilo
pracovné miesto vodiča za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Iné vhodné miesto
pre zamestnanca nebolo, stal sa nadbytočným.
Zo stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK – 658/2003-320
zo dňa 20. februára 2003 a opakovaného stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č. MK-12980/2005-320/30614 zo dňa 18. novembra 2005 vyplynulo, ţe R.má
právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových, finančných
záleţitostiach a pracovnoprávnych záleţitostiach je Mons. V. F.F.. Zo správy Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky č. MK- 944/2006-320/1829 zo dňa 30. januára 2006 vyplynulo
opätovne, ţe ţalovaná má právnu subjektivitu, pričom právna subjektivita sa riadi jednak
zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských
spoločností a jednak Kódexom kanonického práva z roku 1983. Súčasne bolo potvrdené, ţe
na základe ţiadosti podloţenej potvrdením K.(ďalej v texte len K.) č. 15/03-SKBS z 28.
januára 2003 cirkevný odbor ministerstva evidoval zmenu štatutárneho zástupcu
predmetného subjektu z Mons. E. K. D. na Mons. V. F.F., ako výlučného štatutárneho
zástupcu v majetkových a finančných záleţitostiach. Súčasťou správy boli listiny a to
registrácia zmeny údajov zo dňa 6. februára 2003, potvrdenie K. zo dňa 28. januára 2003,
z ktorého vyplynulo, ţe Mons. V. F. na základe rozhodnutia Svätého Otca Jána Pavla II. má
špeciálne právomoci „quoat temporalia“, ktoré sú spresnené v osobitnom liste štátneho
sekretára J. E. kardinála A. S.. K. ďalej listom zo dňa 30. mája 2006 č. 265/06-SKBS
oznámila súdu, ţe
Mons. V. F. je na základe osobitného poverenia Svätej Stolice štatutárnym zástupcom R.
diecézy aj vo veciach pracovno-právnych. Svoje stanovisko na výzvu súdu K. doplnila dňa
23. augusta 2006 listom č. 265/06 – SKBS – 2, kde uviedla, ţe K. nie je nadriadeným
orgánom biskupov a neurčuje ich kompetencie, priamym a prvým nadriadeným kaţdého
biskupa, je Svätá Stolica, ktorá určuje jeho kompetenciu pri nástupe do úradu. K. potvrdilo,
ţe na základe listiny z 5. decembra 2002 č. 9373/02/RS, ktorej kópiu obdrţala od Mons. F.,
je menovaný štatutárnym zástupcom aj vo veciach pracovno-právnych. K. nedisponovala
menovacími listinami od Svätej Stolice, z týchto dôvodov boli vyţiadané súdom od D.
a biskupa koadjutora. Stanovisko K. bolo zhodné s dekrétmi Tribunálu Rímskej roty,
Štátneho sekretariátu pápeţského štátu Vatikán, ako aj s vyjadrením odborníka na kanonické
právo Mons. ICDr. S. Z.Z., do roku 2005 znalca cirkevného práva, vedúceho katedry
kánonického práva na R.a súdneho vikára Metropolitného tribunálu v T.. Z týchto listinných
dôkazov mal súd prvého stupňa preukázané, ţe pápeţ Ján Pavol II. dňa 14. februára 1999
ustanovil za biskupa R.diecézy E. K. a udelil mu povinnosti a práva týkajúce sa posvätnosti
a sviatosti podľa cirkevného práva. Pápeţ Ján Pavol II. dňa
23. novembra 2002 vydal menovaciu listinu pre menovanie biskupa koadjutora,
Mons. V. F., pričom z listiny vyplynulo, ţe menovanie bolo vykonané z toho dôvodu, ţe
biskup E. K. poţiadal o pridelenie pomocného biskupa. Súčasne bol Mons. V. F. uvoľnený
z doterajšej funkcie biskupa titulárnej diecézy. Boli mu udelené osobité hodnosti – doteraz
časné a priznané povinnosti a práva zhodné s týmito hodnosťami. Z listu štátneho
sekretariátu č. 9373/02/RS vydaného vo Vatikáne dňa
5. decembra 2002, adresovaného biskupovi koadjutorovi Mons. V. F., štátnym sekretárom
kardinálom S. vyplynulo, ţe Mons. V. F. bol menovaný
za biskupa koadjutora so zvláštnymi právomocami „čo do časného majetku R.diecézy“
s tým, ţe mu je udelená moc v administratívnych veciach a všetky spisy týkajúce sa
cirkevných majetkov sú zverené jemu. V tejto súvislosti sa zastavuje jurisdikcia biskupa E.
K., pokiaľ nebude rozhodnuté inak. Z listu A.
na Slovensku, port.č. 760 zo dňa 19. decembra 2002 vyplynulo, ţe apoštolský nuncius H. J.
oznámil Mons. V. F., ţe v súvislosti s menovaním
za biskupa koadjutora R. diecézy so špeciálnymi právomocami quoad temporalia bol zaslaný
list kardinálom S., v ktorom sú spresnené jeho právomoci. Súčasne z listu vyplynulo, ţe
v tejto veci zaslali list aj Mons. E. K.K.. Z rozhodnutia K. č. 962/02 zo dňa
23. novembra 2002 pre R. diecézu vyplynulo, ţe biskup E. K., biskup r., poţiadal, aby mu
bol pridelený pomocný biskup a na základe toho pápeţ Ján Pavol II. do úradu menoval
biskupa V. F., ktorého súčasne uvoľnil z úradu titulárnej diecézy B.a udelil mu osobitné
úlohy quoat temporalia ako časné. Z menovacích listín pápeţa Jána Pavla II. je zrejmé, ţe za
D. bol menovaný Mons. E. K., ktorý však poţiadal v zmysle vnútorných predpisov
o pomocného biskupa. Na základe uvedeného bol menovaný biskup koadjutor
Mons. V. F., ktorý prevzal, aj podľa oznámenia štátneho sekretára, kardinála S., jurisdikciu
D., pričom jurisdikčná moc je vymedzená v kán. 129 - § 1 Kódexu, podľa ktorého na
riadiacu moc, ktorá je v cirkvi z boţského ustanovenia a volá sa jurisdikčnou mocou, sú
podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným rádom. Osoby
biskupov sú osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť a podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č.
308/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, vykonávajú túto činnosť z poverenia cirkvi
a náboţenských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných
právnych predpisov, pričom je v odseku zaznamenaný odkaz na ustanovenia Zákonníka
práce. Súd prvého stupňa hodnotil úkon spojený s ukončením pracovného pomeru podľa
Zákonníka práce a v časti kompetencii biskupov podľa vnútorného predpisu, ktorým je
v danom prípade Kódex kanonického práva z roku 1983. V zmysle kán. 408 - § 1 Kódexu
kanonického práva z roku 1983 biskup koadjutor a pomocný biskup, ak ich nezdrţiava
oprávnená prekáţka, sú vţdy, keď to ţiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne
a iné úradné funkcie, ktoré viaţu D.. Súd prvého stupňa preto povaţoval
za nesporné, ţe biskup koadjutor mal právomoc na výkon kompetencií D., ktoré mu boli
vyhradené menovacím dekrétom pápeţa Jána Pavla II., neboli mu ničím, ani ku dňu
výpovede ţalobcovi, obmedzené. Biskup koadjutor riadil všetky činnosti spojené
s materiálnymi záleţitosťami, a v tom slova zmysle vykonával správu majetku diecézy.
Správu majetku ako pojem nemoţno chápať reštriktívne a nemoţno pod ňou rozumieť
výlučne dispozičné úkony s majetkom a s tým spojené finančné vzťahy. Aj oblasť
pracovných vzťahov je úzko spojená s finančnými vzťahmi, pretoţe zamestnanci majú
mzdové a iné nároky a vytvárajú svojou činnosťou materiálne hodnoty, ktoré podliehajú
správe majetku diecézy. Biskup koadjutor, Mons. V. F. mal právomoc rozhodovať
v pracovnoprávnych veciach a mal právo dať výpoveď ako štatutárny orgán ţalovanej.
Daný výpovedný dôvod a skončenie pracovného pomeru súd prvého stupňa
posudzoval v súlade s § 63 ods. 1, písm. b/, § 62 a § 74 Zákonníka práce. Samotný
výpovedný dôvod nebol ţalobcom spochybnený, výlučným dôvodom vyslovenia neplatnosti
bola namietaná nekompetentnosť biskupa koadjutora na udelenie výpovede a neprerokovanie
výpovede so zamestnaneckým dôverníkom. Výpoveď bola daná ţalobcovi z dôvodu zrušenia
pracovného miesta vodiča, za účelom zvýšenia efektívnosti, a preto sa stal ţalobca
nadbytočným. Dôvody, ktoré viedli k výpovedi a k zrušeniu pracovného miesta ţalobcu, boli
predmetom rokovania 6. porady zamestnancov Biskupstva R., kde bola výpoveď v značnom
časovom predstihu prerokovaná aj so zamestnaneckým dôverníkom, E. K., čo potvrdil vo
svojej svedeckej výpovedi. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá
moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.
Dôvody tejto nemoţnosti musia spočívať v tom, ţe zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom, a to vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môţe nastať
aj zníţením počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, pričom skončenie
pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené zníţením celkového počtu
zamestnancov. Pre zamestnávateľa nie je totiţ dôleţitý len počet zamestnancov, ale ich
celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Zákon nevyţaduje, aby sa organizačná
zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej
určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, ţe zamestnanec je v istom okamihu,
v dôsledku jej realizácie nadbytočným pre zamestnávateľa. Ţalobca sa stal podľa
vykonaného dokazovania nadbytočným, pretoţe z hľadiska efektívnosti zamestnávanie
dvoch vodičov osobného vozidla nebolo naďalej pre ţalovanú potrebné. O náhrade trov
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. marca 2010 sp.zn. 11 Co 110/2009
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovanou zo dňa
17. júna 2005 je neplatná. V ostatnej časti výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil rozsudok.
Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Ţalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške
91,08 € na účet Okresného súdu Roţňava do troch dní. Mal za to, ţe súd prvého stupňa
rozhodol vo veci na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil
v otázke oprávnenia Mons. V. F., biskupa koadjútora (pomocného biskupa) konať v mene
ţalovanej v pracovnoprávnych veciach (týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so
zamestnancami), ktorá bola rozhodujúca pre záver o platnosti výpovede z pracovného
pomeru danej ţalovanou ţalobcovi. Zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, ţe
R.v Slovenskej republike je cirkvou registrovanou podľa zákona
č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločnosti
v znení neskorších predpisov (§ 22 ods. 1, bod 13 Prílohy cit. zákona), je teda právnickou
osobou. Z jej základného dokumentu, resp. dokumentov musí byť v zmysle zákonnej úpravy
obsiahnutej v § 13 ods. 1 o.i. zrejmé, ktoré jej útvary majú právnu subjektivitu a v akom
rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať. Základnou právnou normou R.v Slovenskej
republike je Kódex kanonického práva (Codex luris Canonici)
z 25. januára 1983 (účinný od 27. novembra 1983), z ktorého o.i. vyplýva, ţe diecézny
biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záleţitostiach (kán. 393), ţe
na ţiadosť D. má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi,
vo váţnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa môţe ustanoviť pomocný biskup vybavený
zvláštnymi splnomocneniami a Svätá Stolica, ak to sama povaţuje za vhodnejšie, môţe
ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý je vybavený zvláštnymi splnomocneniami. Biskup
koadjútor má právo nástupníctva (kán. 403). Podľa kán. 405, § 2 biskup koadjútor
a pomocný biskup pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho,
keď je neprítomný alebo hatený. V konaní bolo zistené, ţe v čase dania výpovede
z pracovného pomeru (17. júna 2005), doručenej ţalobcovi dňa 22. júna 2005, bol diecéznym
biskupom Biskupstva v R.ustanovený Mons. E. K.. Právomoci D. vyplývajú zo základnej
právnej normy K.v Slovenskej republike, ktorou je Kódex kanonického práva z r. 1983,
a rozsah jeho oprávnení ustanovených kanonickým právom je daný kán. 393, z ktorého
vyplýva, ţe diecézny biskup má právo zastupovať diecézu (v danom prípade Biskupstvo
v R.) vo všetkých jej právnych záleţitostiach, a teda konať ako štatutárny orgán.
Z rozhodnutia pápeţa Jána Pavla II. vyplýva, ţe Mons. V. F. bol menovaný za biskupa
roţňavského – pomocného biskupa na základe ţiadosti D., a boli mu udelené osobité
hodnosti – doteraz časné, a podľa nového určenia priznané povinnosti a práva zhodné
s povinnosťami. Z listu č. 9373/02/RS z 5. decembra 2002 podpísaného štátnym sekretárom
kardinálom A. S. vyplýva, ţe Mons.V. F. bola dekrétom – rozhodnutím o vymenovaní za
pomocného biskupa s osobitnými úlohami „quoad temporalia“ – dočasné v pôsobnosti
udelená právomoc v administratívnych záleţitostiach a boli mu zverené všetky spisy
o cirkevnom majetku R. diecézy, čo sa týka ich spravovania, preto v tejto záleţitosti bola
pozastavená jurisdikcia pána E. K., pokým sa nerozhodne o veci inak. Taktieţ aj v dekréte
Tribunálu rímskej roty z 10. januára 2008 sú kompetencie a právomoci V. F., pomocného
biskupa udelené mu „čo do časného majetku“ vysvetlené tak, ţe mu bola udelená moc vo
veciach všetkých úkonov týkajúcich sa spravovania cirkevného majetku roţňavskej diecézy.
Odvolací súd uviedol, ţe pojmy pouţité v menovacom dekréte a v ďalších s ním súvisiacich
dokumentoch vyšších cirkevných inštitúcií ako „administratívne záleţitosti“, „osobitné úlohy
quoad temporalia“ (prekladané „ako časné“) nie sú jednoznačné, preto je potrebné ich
vykladať podľa základných, všeobecne platných interpretačných pravidiel týkajúcich sa
písomných právnych úkonov (§35 ods. 2 Občianskeho zákonníka), podľa ich jazykového
vyjadrenia prostriedkami gramatickými (z hľadiska moţného významu jednotlivých
pouţitých pojmov), logickými
(z pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), ale najmä tieţ podľa vôle osoby, ktorá
právny úkon urobila tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený,
zodpovedal skutočnému obsahu vôle konajúcej osoby. Výkladom však nemoţno dopĺňať to,
čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. Podobné interpretačné pravidlá ustanovuje aj
kanonické právo, podľa ktorého administratívny úkon, či je to dekrét alebo príkaz, alebo
reskript, treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa beţného rečového úzu (kán. 36,
§ 1) a administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné
(kán. 36, § 2). Odvolací súd bol toho názoru, ţe v rámci kompetencií ustanovených
kanonickým právom a v zmysle vymedzenia právomocí Mons. V. F., ako pomocného
biskupa r. diecézy, ktoré sú uvedené v písomnom poverení (dekréte o vymenovaní vydaným
pápeţom Jánom Pavlom II), interpretované a konkrétne vymedzené v ďalších dokumentoch
vyšších cirkevných inštitúcií, nebol Mons. V. F. oprávnený konať v mene ţalovaného vo
veciach právnych úkonov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so zamestnancami
ţalovaného, t.j. vo veciach pracovnoprávnych, keďţe mu boli udelené právomoci iba
v administratívnych záleţitostiach, konkrétne v majetkových a finančných, čo napokon
vyplýva aj z evidencie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (stanovisko č. MK
944/2006-320/1829 z 30. januára 2006), v ktorej je Mons. V. F. zaevidovaný ako výlučný
štatutárny zástupca v majetkových a finančných záleţitostiach. Ak zo stanoviska Mons. S. Z.
z 18. júla 2008, bývalého znalca z odboru cirkevného práva (hodnoteného odvolacím súdom
ako listinný dôkaz) vyplýva, ţe menovaním Mons. V. F. Svätým Otcom Jánom Pavlom II za
biskupa koadjútora, bola mu udelená právomoc „quoad temporalia“ výlučná, v rámci ktorej
Mons. V. F. podľa kanonického práva mal právomoc zastupovať ţalovanú vo všetkých
záleţitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré moţno oceniť finančnými
a inými materiálnymi meradlami, teda aj vo veciach pracovnoprávnych, tak s týmto
názorom sa odvolací súd nestotoţnil, pretoţe výpoveď z pracovného pomeru nie je, podľa
názoru odvolacieho súdu, právnym úkonom v majetkovej či finančnej záleţitosti (na tomto
závere nemôţe nič zmeniť ani skutočnosť, ţe v dôsledku neplatného skončenia pracovného
pomeru vznikajú zamestnancovi mzdové a iné finančné nároky na náhradu mzdy a pod.).
Zákon s týmto právnym úkonom totiţ spája skončenie pracovného pomeru, ktoré predstavuje
závaţný zásah do práv a oprávnených záujmov zamestnanca, z čoho vychádza i platná
právna úprava, ktorá primerane chráni účastníka pracovnoprávneho vzťahu a striktne
vymedzuje podmienky,
za ktorých môţe zamestnávateľ jednostranne ukončiť pracovný pomer so zamestnancom.
S prihliadnutím na charakter tohto právneho úkonu nebolo ho preto bez ďalšieho povaţovať
za právny úkon, z ktorého (priamo) vznikajú práva a povinnosti oceniteľné finančnými
a inými materiálnymi meradlami, o ktorých mohol autonómne rozhodovať Mons. V. F..
Jemu vymedzená právomoc, ako pomocného biskupa sa týkala administratívnych záleţitostí,
konkrétne majetkových a finančných, vznikajúcich pri správe cirkevného majetku (v
dôsledku čoho mu boli zverené i spisy o cirkevnom majetku), z čoho však nemoţno vyvodiť
záver, ţe bol oprávnený konať i vo veciach vzniku, zmien a skončenia pracovných pomerov
so zamestnancami ţalovanej. V ostatnej časti rozsudku, pokiaľ ním bola zamietnutá ţaloba aj
o určenie, ţe pracovný pomer medzi účastníkmi trvá, rozsudok vo výroku o zamietnutí
ţaloby odvolací súd, potvrdil ako vecne správny. Vzhľadom na predmet sporu a podanú
ţalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v súlade s ust. § 77 zák. č.
311/2001 Z.z. Zákonníka práce, je rozhodnutie o určení, ţe pracovný pomer trvá, nadbytočné
a z aspektu § 80 písm. c/ O.s.p. ţalobca nemá na takomto určení ani naliehavý právny
záujem. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1,2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.,
ako aj § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá ho ţiadala zrušiť
a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala
s poukazom na § 238 ods. 1 O.s.p. a mala za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 1 písm. b/ O.s.p. )
v tom smere, ţe súd vychádzal z neúplných skutkových zistení a rozhodnutie spočíva tieţ
na nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkala odvolaciemu súdu, ţe si mylne a nesprávne
vyloţil jednotlivé pojmy, ktoré mali za následok vyvodenie nesprávnych záverov. Vzhľadom
na to, ţe v dekrétoch, ktoré boli ako rozhodujúce listinné dôkazy hodnotené odvolacím
súdom, je pouţívaný latinský jazyk, ako aj na osobitosti cirkevnej hierarchie, bolo potrebné
k vysvetleniu jednotlivých pojmov pristupovať zvlášť citlivo, aby nevznikol ich mylný
výklad, dokonca ani preklad z latinského jazyka niektoré špecifické pojmy vôbec neuvádza
v jazyku slovenskom. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, ţe Mons. F. bol menovaný
koadjútorom a nie pomocným biskupom a boli mu udelené osobitné povinnosti, a osobitné
úlohy „časné“, ktorých význam však treba vykladať ako úlohy vo svetských veciach, medzi
ktoré patrila správa celej diecézy, a nie dočasné, ako bolo mylne interpretované. Z obsahu
listu kardinála S. vyplynulo, ţe práve s poverením Mons. F. osobitnými úlohami v správe
materiálnych – svetských záleţitostí, bola v týchto veciach pozastavená pôsobnosť biskupa
E. K. a zostala mu pôsobnosť a právomoc vo veciach duchovných. Dovolateľka ďalej
poukázala na obsah jednoznačného stanoviska ICDr. S. Z., bratislavského arcibiskupa
metropolitu, ako aj na stanovisko uvedené v odpovediach Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky ohľadom evidencie zmeny štatutárneho zástupcu ţalovanej a na stanovisko K.,
ktoré zhodne potvrdzovali právomoc Mons. V. F. konať ako štatutárny zástupca ţalovanej
i v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd tieto právne
predpisy a listiny neakceptoval a nestotoţnil sa s nimi, a tak pri svojom rozhodovaní
pochybil a nesprávnym posúdením veci vydal nesprávne rozhodnutie.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,
ţe dovolanie ţalovanej je v prevaţnej časti dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním je moţné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len
na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených
vád v konaní nezistil a dovolateľka ich ani nenamietala.
Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou
(v ustanovení § 237 O.s.p. neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza
z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní
dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa § 213 O.s.p., ţe
vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho
rozhodnutie nenapravil, ţe odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne
odvolanie odmietnuť a podobne. Pokiaľ dovoľateľka mala za to, ţe rozhodnutie súdu
vychádzalo z neúplného zistenia skutkového stavu, dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy
niţšieho stupňa vykonali vo veci dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu
a v tomto smere postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku.
Z obsahu dovolania ţalovanej vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.
V predmetnej veci z vykonaného dokazovania súdmi bol ustálený skutkový stav,
z ktorého oba súdy vychádzali, a nebolo sporné po stránke právnej, ţe obsahom veci bolo
určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorého sa domáhal ţalobca s poukazom
na príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Pracovný pomer medzi ţalobcom ako vodičom
(zamestnancom) a ţalovanou (zamestnávateľkou) podliehal preto normám uvedeným v § 41
a nasl. Zákonníka práce a jeho skončenie bolo moţné len z dôvodov uvedených v § 63
Zákonníka práce. To, ţe výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 17. júna 2005 daná ţalovanou,
(podpísaná V. F.) na základe § 63 ods. 1 písm. b/ nakoľko sa ruší pracovné miesto vodiča za
účelom zvýšenia efektívnosti práce, pričom zamestnávateľ nemá iné vhodné miesto, obsahuje
predpísané formálne náleţitosti, t.j. nezameniteľne a jasne uvedený dôvod výpovede
z pracovného pomeru, nebolo medzi účastníkmi sporné. Sporná zostala skutočnosť, či biskup
koadjútor Mons. V. F. mal právomoc rozviazať pracovný pomer so ţalobcom, ohľadom ktorej
dospeli niţšie súdy k odlišnému právnemu záveru.
V zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môţe dať
zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom
na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh,
technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce
alebo o iných organizačných zmenách.
Ako vyplynulo zo stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ţalovaná
(zamestnávateľ) je štátom registrovanou cirkvou a má právnu subjektivitu. Preto z hľadiska
pracovného práva má právny status zamestnávateľa, pretoţe tento právny status jej prislúcha
podľa Občianskeho zákonníka (§ 18 ods. 2 písm. d/) pri splnení podmienky, ţe zamestnáva
aspoň jedného zamestnanca.
V zmysle § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne
úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán, zamestnávateľ, ktorý je
fyzický osoba, koná osobne. Namiesto nich môţu robiť právne úkony aj nimi poverení
zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci organizačných útvarov, sú
oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony
vyplývajúce z ich funkcií, určených organizačnými predpismi.
Právne úkony právnickej osoby zamestnávateľa vo všetkých veciach uskutočňujú
štatutárne orgány, t.j. tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,
zakladajúcou listinou alebo zákonom. Právna pozícia štatutárneho orgánu je významná nielen
z hľadiska jeho vonkajšej pozície konať v mene právnickej osoby navonok, ale najmä
vo vzťahu k jeho vnútornej pôsobnosti, t.j. k pôsobnosti rozhodovať nielen o majetkových
otázkach (obchodné vedenie), vnútornej správe a organizácii právnickej osoby, ale vo vzťahu
k zamestnancom tieţ v pracovnoprávnych veciach.
Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy
vo veciach cirkví a náboţenských spoločností potvrdilo vo svojom liste zo dňa
18. októbra 2005 skutočnosť, ţe v zmysle prípisu K.(K.) z 12. marca 2002 predloţeného
v zmysle § 13 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví
a náboţenských spoločností v znení neskorších prepisov (ďalej len zákon č. 308/1991 Zb.)
a v súlade s potvrdením K. č.: 15/03 – SKBS z 28. januára 2003, R.so sídlom N.
(ţalovaná), má právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových,
finančných a pracovnoprávnych záleţitostiach je Mons. V. F.F..
Vo svojom ďalšom liste zo dňa 31. marca 2006 uviedol tento ústredný orgán, ţe nezasahuje
do vnútorného usporiadania cirkví a náboţenských spoločností a tieto môţu vydávať vnútorné
predpisy, samy určovať, ktoré ich útvary majú právnu subjektivitu a kto a v akom rozsahu je
oprávnený v ich mene konať. V tomto smere odporučil poţiadať o stanovisko K..
Vo vyjadrení K. ku kompetencii Mons. V. F. zo dňa 30. mája 2006 (a zhodne i v liste zo dňa
23. augusta 2006) je uvedené, ţe na základe osobitného poverenia Svätej Stolice je Mons. V.
F. štatutárnym zástupcom R. diecézy aj vo veciach pracovnoprávnych. Z prekladu písomností
– listu kardinála S. z 5. decembra 2002 vyplýva, ţe Mons. V. F. po menovaní za biskupa
koadjútora mu bola udelená
„moc vo veciach administratívnych a všetky spisy, týkajúce sa cirkevných majetkov diecézy,
patria Tebe, a preto sa v tejto veci jurisdikcia najdôstojnejšieho pána E. K. pozastavuje dokiaľ
nebude postarané ináč“. Obsah tejto písomnosti je v rozpore s písomným vyjadrením Mons.
K., ktoré vo veci zaslal súdu ako svoju svedeckú výpoveď dňa
4. júla 2006, ktorý uvádza : „ţe v personálnych záleţitostiach nemá pomocný biskup
Mons. F. právo rozhodovať. V blahej pamäti pápeţ Ján Pavol II ma menoval za D. so
všetkými právami a povinnosťami z tejto funkcie vyplývajúcimi. Doteraz mi vykonávanie
ţiadnych z týchto práv a povinností písomne neobmedzil.“ Na doplnenie treba uviesť obsah
sprievodného listu, zaslaného apoštolským nunciom N. dňa
19. decembra 2002 Mons. F., v ktorom uvádza, ţe list kardinála S. zaslal aj
Mons. K.. Z hľadiska hore uvedeného nesporne je významný obsah stanoviska
ICDr. S. Z., bratislavského arcibiskupa metropolitu, ktoré síce podával
na ţiadosť súdu uţ nie ako znalec v odbore cirkevného práva, ale rozhodne ako odborník
na uvedené. Z jeho stanoviska jednoznačne vyplýva, ţe Mons. F. mal právomoc zastupovať
ţalovanú vo všetkých záleţitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré moţno
oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami, a teda aj v pracovnoprávnych veciach.
Vo svojom stanovisku uviedol, ţe „Právomoc Mons. V. F., biskupa koadjútora, je „quoad
temporalia“ výlučná, čiţe jeho menovaním Svätým Otcom Jánom Pavlom II. za biskupa
koadjútora, o ktorom vydala dekrét K.,
č. 962/02, a na základe interpretácie tohto dekrétu, ktorú vydal Štátny sekretariát
č. 9373/02/RS, sa v týchto záleţitostiach „suspenditur“, čiţe pozastavuje tá istá právomoc D.
Mons. E. K. dovtedy, kým sa nerozhodne inak, čiţe
bez časového obmedzenia. Mons. E. K. je diecéznym biskupom R.. Jeho právomoc podľa
kanonického práva je vymedzená posvätnou mocou posväcovacou, učiacou a riadiacou.
Riadiaca moc diecézneho biskupa sa podľa kánona 135 § 1 delí na zákonodarnú, súdnu
a výkonnú, čiţe administratívnu. Svätý Otec Ján Pavol II. 23. novembra 2002 menovaním
Mons. V. F. za biskupa koadjútra pre Biskupstvo R.pozastavil riadiacu moc výkonnú D.
Mons. E. K. v oblasti materiálnych záleţitostí. Ostatné právomoci
Mons. E. K. ako D. zostali nedotknuté, čiţe aj riadiaca moc výkonná, ktorá sa netýka
materiálnych záleţitostí. Úrad D. v K.slobodne udeľuje ktorémukoľvek katolíckemu
biskupovi (porov. kán. 146), ktorý je v plnom spoločenstve so Svätým Otcom (porov. kán.
149 § 1), jedine Svätý Otec, pápeţ, ako Najvyšší Veľkňaz Katolíckej cirkvi (porov. kán. 377
§ 1). Z toho vyplýva aj právomoc Svätého Otca pápeţa obmedziť právomoci ktoréhokoľvek
D. podľa kán. 193 § 3: „Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva niekomu udeľuje na základe
rozumného uváţenia kompetentnej vrchnosti, ten môţe byť z oprávneného dôvodu odvolaný
podľa úsudku tej istej vrchnosti.‘‘ Právomoci biskupa koadjútora vyplývajú z kódexu
a z poverovacej listiny (pórov. kán. 405 § 1). Podľa kánona 360 dekréty Rímskej kurie, čiţe
aj dekréty kongregácií a Štátneho sekretariátu, reprezentujú rozhodnutia pápeţa a sú záväzné
pre kaţdého veriaceho katolíka“.
S hore uvedeným stanoviskom sa dovolací súd plne stotoţnil i vzhľadom na odbornú
spôsobilosť autora stanoviska, keď kaţdý dôkaz súd musí vyhodnotiť nielen z hľadiska, akú
má formálnu stránku, (odvolací súd uviedol, ţe „ išlo len o listinný dôkaz“), ale aj z hľadiska
toho, kto tento dôkaz podáva, a akú má výpovednú hodnotu. V súhrne ďalších,
v dokazovaní prezentovaných listinných dôkazov (stanoviská Ministerstva kultúry
Slovenskej republiky, K. a ďalšie), dospel dovolací súd k jednoznačnému záveru, ţe
štatutárnym zástupcom ţalovanej vo všetkých materiálnych a v tom výklade i svetských
záleţitostiach, bol z rozhodnutia pápeţa, ktorého obsah bol premietnutý do dekrétu
o vymenovaní, ako aj listu kardinála S. a v neposlednom rade do dekrétu K., Mons. V. F..
S týmto jeho oprávnením preto plne korešpondovala
i právomoc vo veciach pracovnoprávnych vzťahov, ktoré patrili pod vedenie a správu
diecézy a týkali sa moci administratívnej výkonnej. V tomto smere bola i pozastavená
právomoc biskupa Mons. K..
Dovolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ odvolací súd uviedol, ţe výpoveď
z pracovného pomeru nie je právnym úkonom v majetkovej alebo finančnej záleţitosti, tak
nezaujal názor, do ktorej oblasti by takáto právomoc štatutárneho orgánu mala patriť,
nevysvetlil, prečo relevantné listinné a odborné dôkazy vyhodnotil v logickom rozpore
so skutočnostiami v nich uvedenými. Jeho názor, ţe : „skončenie pracovného pomeru
predstavuje závaţný zásah do práv a oprávnených záujmov zamestnanca, z čoho vychádza
i platná právna úprava, ktorá primerane chráni účastníka pracovnoprávneho vzťahu a striktne
vymedzuje podmienky, za ktorých zamestnávateľ môţe jednostranne ukončiť pracovný
pomer so zamestnancom“ a „výpoveď z pracovného pomeru nie je právnym úkonom
v majetkovej či finančnej záleţitosti“, je konštatovaním, ktoré nesúvisí s riešenou
problematikou a otázkou právomoci Mons. F. rozviazať ako štatutárny zástupca pracovný
pomer so ţalobcom. Ničím iným, právne relevantným, odvolací súd svoje zmeňujúce
stanovisko, ohľadom platnosti výpovede danej ţalovanou ţalobcovi z dôvodov uvedených
v § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, neodôvodnil.
Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, ţe dovolanie ţalovanej bolo opodstatnené,
lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol zaloţený na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento
rozsudok vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, ţe výpoveď daná
ţalobcovi ţalovanou zo dňa 17. júna 2005 je neplatná a vo výroku o trovách konania, zrušil
podľa ustanovenia § 243b ods. 1, 2 O.s.p. a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,
pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá
O.s.p.).
Pokiaľ odvolací súd v časti výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, majúc za to, ţe tak musí rozhodnúť o celom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal
ţalobca nielen určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ale aj určenia, ţe
pracovný pomer trvá, a to z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto
určení, dovolací súd, vzhľadom k tomu, ţe dovolateľka napadla celý výrok rozsudku
odvolacieho súdu, odmietol jej dovolanie proti tejto časti výroku rozsudku ako neprípustné
podľa § 243b ods. 5 a § 238, § 237 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. septembra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová