Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/172/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu G. N., proti ţalovanej R.,

zastúpenej JUDr. D. M., o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, vedenej

na Okresnom súde Roţňava pod sp.zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo 17. marca 2010, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo 17. marca 2010, sp.zn. vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého

stupňa a určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovanou zo dňa 17. júna 2005 je neplatná

a vo výroku o trovách konania z r u š u j e vec vracia v rozsahu zrušenia tomuto súdu

na ďalšie konanie.

V ostatnej časti dovolanie o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Roţňava rozsudkom z 8. septembra 2008 č.k. -168

zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby súd určil neplatnosť skončenia pracovného

pomeru výpoveďou, ktorú mu doručila ţalovaná dňa 22. júna 2005. Ţalobcu zaviazal zaplatiť

ţalovanej náhradu trov konania v sume 8 570 Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a súčasne rozhodol, ţe nepriznáva náhradu trov štátu. Vykonaným dokazovaním mal

preukázané, ţe ţalobca so ţalovanou uzavrel pracovnú zmluvu dňa 15. apríla 2002. Pracovný

pomer vznikol na dobu neurčitú, dňom 1. mája 2002. Ţalobca bol zaradený ako vodič.

Zmluva bola podpísaná za ţalobcu Mons. K., ktorý nebol diecéznym biskupom. Výpoveď

z pracovného pomeru č.j. 1165/2005 bola daná ţalovanou ţalobcovi písomne dňa 17. júna

2005. Výpoveď bola daná podľa , nakoľko sa rušilo

2

pracovné miesto vodiča za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Iné vhodné miesto

pre zamestnanca nebolo, stal sa nadbytočným.

Zo stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK – 658/2003-320

zo dňa 20. februára 2003 a opakovaného stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej

republiky č. MK-12980/2005-320/30614 zo dňa 18. novembra 2005 vyplynulo, ţe R.má

právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových, finančných

záleţitostiach a pracovnoprávnych záleţitostiach je Mons. V. F.F.. Zo správy Ministerstva

kultúry Slovenskej republiky č. MK- 944/2006-320/1829 zo dňa 30. januára 2006 vyplynulo

opätovne, ţe ţalovaná má právnu subjektivitu, pričom právna subjektivita sa riadi jednak

o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví a náboţenských

spoločností a jednak Kódexom kanonického práva z roku 1983. Súčasne bolo potvrdené, ţe

na základe ţiadosti podloţenej potvrdením K.(ďalej v texte len K.) č. 15/03-SKBS z 28.

januára 2003 cirkevný odbor ministerstva evidoval zmenu štatutárneho zástupcu

predmetného subjektu z Mons. E. K. D. na Mons. V. F.F., ako výlučného štatutárneho

zástupcu v majetkových a finančných záleţitostiach. Súčasťou správy boli listiny a to

registrácia zmeny údajov zo dňa 6. februára 2003, potvrdenie K. zo dňa 28. januára 2003,

z ktorého vyplynulo, ţe Mons. V. F. na základe rozhodnutia Svätého Otca Jána Pavla II. má

špeciálne právomoci „quoat temporalia“, ktoré sú spresnené v osobitnom liste štátneho

sekretára J. E. kardinála A. S.. K. ďalej listom zo dňa 30. mája 2006 č.

oznámila súdu, ţe

Mons. V. F. je na základe osobitného poverenia Svätej Stolice štatutárnym zástupcom R.

diecézy aj vo veciach pracovno-právnych. Svoje stanovisko na výzvu súdu K. doplnila dňa

23. augusta 2006 listom č. 265/06 – SKBS – 2, kde uviedla, ţe K. nie je nadriadeným

orgánom biskupov a neurčuje ich kompetencie, priamym a prvým nadriadeným kaţdého

biskupa, je Svätá Stolica, ktorá určuje jeho kompetenciu pri nástupe do úradu. K. potvrdilo,

ţe na základe listiny z 5. decembra 2002 č. 9373/02/RS, ktorej kópiu obdrţala od Mons. F.,

je menovaný štatutárnym zástupcom aj vo veciach pracovno-právnych. K. nedisponovala

menovacími listinami od Svätej Stolice, z týchto dôvodov boli vyţiadané súdom od D.

a biskupa koadjutora. Stanovisko K. bolo zhodné s dekrétmi Tribunálu Rímskej roty,

Štátneho sekretariátu pápeţského štátu Vatikán, ako aj s vyjadrením odborníka na kanonické

právo Mons. ICDr. S. Z.Z., do roku 2005 znalca cirkevného práva, vedúceho katedry

kánonického práva na R.a súdneho vikára Metropolitného tribunálu v T.. Z týchto listinných

dôkazov mal súd prvého stupňa preukázané, ţe pápeţ Ján Pavol II. dňa 14. februára 1999

3

ustanovil za biskupa R.diecézy E. K. a udelil mu povinnosti a práva týkajúce sa posvätnosti

a sviatosti podľa cirkevného práva. Pápeţ Ján Pavol II. dňa

23. novembra 2002 vydal menovaciu listinu pre menovanie biskupa koadjutora,

Mons. V. F., pričom z listiny vyplynulo, ţe menovanie bolo vykonané z toho dôvodu, ţe

biskup E. K. poţiadal o pridelenie pomocného biskupa. Súčasne bol Mons. V. F. uvoľnený

z doterajšej funkcie biskupa titulárnej diecézy. Boli mu udelené osobité hodnosti – doteraz

časné a priznané povinnosti a práva zhodné s týmito hodnosťami. Z listu štátneho

sekretariátu č. 9373/02/RS vydaného vo Vatikáne dňa

5. decembra 2002, adresovaného biskupovi koadjutorovi Mons. V. F., štátnym sekretárom

kardinálom S. vyplynulo, ţe Mons. V. F. bol menovaný

za biskupa koadjutora so zvláštnymi právomocami „čo do časného majetku R.diecézy“

s tým, ţe mu je udelená moc v administratívnych veciach a všetky spisy týkajúce sa

cirkevných majetkov sú zverené jemu. V tejto súvislosti sa zastavuje jurisdikcia biskupa E.

K., pokiaľ nebude rozhodnuté inak. Z listu A.

na Slovensku, port.č. 760 zo dňa 19. decembra 2002 vyplynulo, ţe apoštolský nuncius H. J.

oznámil Mons. V. F., ţe v súvislosti s menovaním

za biskupa koadjutora R. diecézy so špeciálnymi právomocami quoad temporalia bol zaslaný

list kardinálom S., v ktorom sú spresnené jeho právomoci. Súčasne z listu vyplynulo, ţe

v tejto veci zaslali list aj Mons. E. K.K.. Z rozhodnutia K. č. 962/02 zo dňa

23. novembra 2002 pre R. diecézu vyplynulo, ţe biskup E. K., biskup r., poţiadal, aby mu

bol pridelený pomocný biskup a na základe toho pápeţ Ján Pavol II. do úradu menoval

biskupa V. F., ktorého súčasne uvoľnil z úradu titulárnej diecézy B.a udelil mu osobitné

úlohy quoat temporalia ako časné. Z menovacích listín pápeţa Jána Pavla II. je zrejmé, ţe za

D. bol menovaný Mons. E. K., ktorý však poţiadal v zmysle vnútorných predpisov

o pomocného biskupa. Na základe uvedeného bol menovaný biskup koadjutor

Mons. V. F., ktorý prevzal, aj podľa oznámenia štátneho sekretára, kardinála S., jurisdikciu

D., pričom jurisdikčná moc je vymedzená v kán. 129 - § 1 Kódexu, podľa ktorého na

riadiacu moc, ktorá je v cirkvi z boţského ustanovenia a volá sa jurisdikčnou mocou, sú

podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným rádom. Osoby

biskupov sú osoby vykonávajúce duchovenskú činnosť a podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č.

v znení neskorších predpisov, vykonávajú túto činnosť z poverenia cirkvi

a náboţenských spoločností podľa ich vnútorných predpisov a všeobecne záväzných

právnych predpisov, pričom je v odseku zaznamenaný odkaz na ustanovenia Zákonníka

práce. Súd prvého stupňa hodnotil úkon spojený s ukončením pracovného pomeru podľa

a v časti kompetencii biskupov podľa vnútorného predpisu, ktorým je

v danom prípade Kódex kanonického práva z roku 1983. V zmysle kán. 408 - § 1 Kódexu

kanonického práva z roku 1983 biskup koadjutor a pomocný biskup, ak ich nezdrţiava

oprávnená prekáţka, sú vţdy, keď to ţiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne

a iné úradné funkcie, ktoré viaţu D.. Súd prvého stupňa preto povaţoval

za nesporné, ţe biskup koadjutor mal právomoc na výkon kompetencií D., ktoré mu boli

vyhradené menovacím dekrétom pápeţa Jána Pavla II., neboli mu ničím, ani ku dňu

výpovede ţalobcovi, obmedzené. Biskup koadjutor riadil všetky činnosti spojené

s materiálnymi záleţitosťami, a v tom slova zmysle vykonával správu majetku diecézy.

Správu majetku ako pojem nemoţno chápať reštriktívne a nemoţno pod ňou rozumieť

výlučne dispozičné úkony s majetkom a s tým spojené finančné vzťahy. Aj oblasť

pracovných vzťahov je úzko spojená s finančnými vzťahmi, pretoţe zamestnanci majú

mzdové a iné nároky a vytvárajú svojou činnosťou materiálne hodnoty, ktoré podliehajú

správe majetku diecézy. Biskup koadjutor, Mons. V. F. mal právomoc rozhodovať

v pracovnoprávnych veciach a mal právo dať výpoveď ako štatutárny orgán ţalovanej.

Daný výpovedný dôvod a skončenie pracovného pomeru súd prvého stupňa

posudzoval v súlade s , , a . Samotný

výpovedný dôvod nebol ţalobcom spochybnený, výlučným dôvodom vyslovenia neplatnosti

bola namietaná nekompetentnosť biskupa koadjutora na udelenie výpovede a neprerokovanie

výpovede so zamestnaneckým dôverníkom. Výpoveď bola daná ţalobcovi z dôvodu zrušenia

pracovného miesta vodiča, za účelom zvýšenia efektívnosti, a preto sa stal ţalobca

nadbytočným. Dôvody, ktoré viedli k výpovedi a k zrušeniu pracovného miesta ţalobcu, boli

predmetom rokovania 6. porady zamestnancov Biskupstva R., kde bola výpoveď v značnom

časovom predstihu prerokovaná aj so zamestnaneckým dôverníkom, E. K., čo potvrdil vo

svojej svedeckej výpovedi. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá

moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve.

Dôvody tejto nemoţnosti musia spočívať v tom, ţe zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce

vykonávané zamestnancom, a to vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môţe nastať

aj zníţením počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, pričom skončenie

pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je podmienené zníţením celkového počtu

zamestnancov. Pre zamestnávateľa nie je totiţ dôleţitý len počet zamestnancov, ale ich

celková skladba z hľadiska profesií a kvalifikácie. Zákon nevyţaduje, aby sa organizačná

zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď, musí však byť o nej

určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, ţe zamestnanec je v istom okamihu,

v dôsledku jej realizácie nadbytočným pre zamestnávateľa. Ţalobca sa stal podľa

vykonaného dokazovania nadbytočným, pretoţe z hľadiska efektívnosti zamestnávanie

dvoch vodičov osobného vozidla nebolo naďalej pre ţalovanú potrebné. O náhrade trov

konania rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17. marca 2010 sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe výpoveď daná ţalobcovi ţalovanou zo dňa

17. júna 2005 je neplatná. V ostatnej časti výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil rozsudok.

Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Ţalovanú zaviazal nahradiť trovy štátu vo výške

91,08 € na účet Okresného súdu Roţňava do troch dní. Mal za to, ţe súd prvého stupňa

rozhodol vo veci na základe nesprávnych skutkových zistení a vec nesprávne právne posúdil

v otázke oprávnenia Mons. V. F., biskupa koadjútora (pomocného biskupa) konať v mene

ţalovanej v pracovnoprávnych veciach (týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so

zamestnancami), ktorá bola rozhodujúca pre záver o platnosti výpovede z pracovného

pomeru danej ţalovanou ţalobcovi. Zhodne so súdom prvého stupňa uviedol, ţe

R.v Slovenskej republike je cirkvou registrovanou podľa zákona

č. o slobode náboţenskej viery a postavení cirkvi a náboţenských spoločnosti

v znení neskorších predpisov (§ 22 ods. 1, bod 13 Prílohy cit. zákona), je teda právnickou

osobou. Z jej základného dokumentu, resp. dokumentov musí byť v zmysle zákonnej úpravy

obsiahnutej v § 13 ods. 1 o.i. zrejmé, ktoré jej útvary majú právnu subjektivitu a v akom

rozsahu a kto je oprávnený v ich mene konať. Základnou právnou normou R.v Slovenskej

republike je Kódex kanonického práva (Codex luris Canonici)

z 25. januára 1983 (účinný od 27. novembra 1983), z ktorého o.i. vyplýva, ţe diecézny

biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záleţitostiach (kán. 393), ţe

na ţiadosť D. má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi,

vo váţnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa môţe ustanoviť pomocný biskup vybavený

zvláštnymi splnomocneniami a Svätá Stolica, ak to sama povaţuje za vhodnejšie, môţe

ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý je vybavený zvláštnymi splnomocneniami. Biskup

koadjútor má právo nástupníctva (kán. 403). Podľa kán. 405, § 2 biskup koadjútor

a pomocný biskup pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho,

keď je neprítomný alebo hatený. V konaní bolo zistené, ţe v čase dania výpovede

z pracovného pomeru (17. júna 2005), doručenej ţalobcovi dňa 22. júna 2005, bol diecéznym

biskupom Biskupstva v R.ustanovený Mons. E. K.. Právomoci D. vyplývajú zo základnej

právnej normy K.v Slovenskej republike, ktorou je Kódex kanonického práva z r. 1983,

a rozsah jeho oprávnení ustanovených kanonickým právom je daný kán. 393, z ktorého

vyplýva, ţe diecézny biskup má právo zastupovať diecézu (v danom prípade Biskupstvo

v R.) vo všetkých jej právnych záleţitostiach, a teda konať ako štatutárny orgán.

Z rozhodnutia pápeţa Jána Pavla II. vyplýva, ţe Mons. V. F. bol menovaný za biskupa

roţňavského – pomocného biskupa na základe ţiadosti D., a boli mu udelené osobité

hodnosti – doteraz časné, a podľa nového určenia priznané povinnosti a práva zhodné

s povinnosťami. Z listu č. 9373/02/RS z 5. decembra 2002 podpísaného štátnym sekretárom

kardinálom A. S. vyplýva, ţe Mons.V. F. bola dekrétom – rozhodnutím o vymenovaní za

pomocného biskupa s osobitnými úlohami „quoad temporalia“ – dočasné v pôsobnosti

udelená právomoc v administratívnych záleţitostiach a boli mu zverené všetky spisy

o cirkevnom majetku R. diecézy, čo sa týka ich spravovania, preto v tejto záleţitosti bola

pozastavená jurisdikcia pána E. K., pokým sa nerozhodne o veci inak. Taktieţ aj v dekréte

Tribunálu rímskej roty z 10. januára 2008 sú kompetencie a právomoci V. F., pomocného

biskupa udelené mu „čo do časného majetku“ vysvetlené tak, ţe mu bola udelená moc vo

veciach všetkých úkonov týkajúcich sa spravovania cirkevného majetku roţňavskej diecézy.

Odvolací súd uviedol, ţe pojmy pouţité v menovacom dekréte a v ďalších s ním súvisiacich

dokumentoch vyšších cirkevných inštitúcií ako „administratívne záleţitosti“, „osobitné úlohy

quoad temporalia“ (prekladané „ako časné“) nie sú jednoznačné, preto je potrebné ich

vykladať podľa základných, všeobecne platných interpretačných pravidiel týkajúcich sa

písomných právnych úkonov ( ), podľa ich jazykového

vyjadrenia prostriedkami gramatickými (z hľadiska moţného významu jednotlivých

pouţitých pojmov), logickými

(z pojmov v štruktúre celého právneho úkonu), ale najmä tieţ podľa vôle osoby, ktorá

právny úkon urobila tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený,

zodpovedal skutočnému obsahu vôle konajúcej osoby. Výkladom však nemoţno dopĺňať to,

čo v príslušnej listine nie je obsiahnuté. Podobné interpretačné pravidlá ustanovuje aj

kanonické právo, podľa ktorého administratívny úkon, či je to dekrét alebo príkaz, alebo

reskript, treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa beţného rečového úzu (kán. 36,

§ 1) a administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné

(kán. 36, § 2). Odvolací súd bol toho názoru, ţe v rámci kompetencií ustanovených

kanonickým právom a v zmysle vymedzenia právomocí Mons. V. F., ako pomocného

biskupa r. diecézy, ktoré sú uvedené v písomnom poverení (dekréte o vymenovaní vydaným

pápeţom Jánom Pavlom II), interpretované a konkrétne vymedzené v ďalších dokumentoch

vyšších cirkevných inštitúcií, nebol Mons. V. F. oprávnený konať v mene ţalovaného vo

veciach právnych úkonov týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru so zamestnancami

ţalovaného, t.j. vo veciach pracovnoprávnych, keďţe mu boli udelené právomoci iba

v administratívnych záleţitostiach, konkrétne v majetkových a finančných, čo napokon

vyplýva aj z evidencie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (stanovisko č. MK

944/2006-320/1829 z 30. januára 2006), v ktorej je Mons. V. F. zaevidovaný ako výlučný

štatutárny zástupca v majetkových a finančných záleţitostiach. Ak zo stanoviska Mons. S. Z.

z 18. júla 2008, bývalého znalca z odboru cirkevného práva (hodnoteného odvolacím súdom

ako listinný dôkaz) vyplýva, ţe menovaním Mons. V. F. Svätým Otcom Jánom Pavlom II za

biskupa koadjútora, bola mu udelená právomoc „quoad temporalia“ výlučná, v rámci ktorej

Mons. V. F. podľa kanonického práva mal právomoc zastupovať ţalovanú vo všetkých

záleţitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré moţno oceniť finančnými

a inými materiálnymi meradlami, teda aj vo veciach pracovnoprávnych, tak s týmto

názorom sa odvolací súd nestotoţnil, pretoţe výpoveď z pracovného pomeru nie je, podľa

názoru odvolacieho súdu, právnym úkonom v majetkovej či finančnej záleţitosti (na tomto

závere nemôţe nič zmeniť ani skutočnosť, ţe v dôsledku neplatného skončenia pracovného

pomeru vznikajú zamestnancovi mzdové a iné finančné nároky na náhradu mzdy a pod.).

Zákon s týmto právnym úkonom totiţ spája skončenie pracovného pomeru, ktoré predstavuje

závaţný zásah do práv a oprávnených záujmov zamestnanca, z čoho vychádza i platná

právna úprava, ktorá primerane chráni účastníka pracovnoprávneho vzťahu a striktne

vymedzuje podmienky,

za ktorých môţe zamestnávateľ jednostranne ukončiť pracovný pomer so zamestnancom.

S prihliadnutím na charakter tohto právneho úkonu nebolo ho preto bez ďalšieho povaţovať

za právny úkon, z ktorého (priamo) vznikajú práva a povinnosti oceniteľné finančnými

a inými materiálnymi meradlami, o ktorých mohol autonómne rozhodovať Mons. V. F..

Jemu vymedzená právomoc, ako pomocného biskupa sa týkala administratívnych záleţitostí,

konkrétne majetkových a finančných, vznikajúcich pri správe cirkevného majetku (v

dôsledku čoho mu boli zverené i spisy o cirkevnom majetku), z čoho však nemoţno vyvodiť

záver, ţe bol oprávnený konať i vo veciach vzniku, zmien a skončenia pracovných pomerov

so zamestnancami ţalovanej. V ostatnej časti rozsudku, pokiaľ ním bola zamietnutá ţaloba aj

o určenie, ţe pracovný pomer medzi účastníkmi trvá, rozsudok vo výroku o zamietnutí

ţaloby odvolací súd, potvrdil ako vecne správny. Vzhľadom na predmet sporu a podanú

ţalobu o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v súlade s ust. § 77 zák. č.

, je rozhodnutie o určení, ţe pracovný pomer trvá, nadbytočné

a z aspektu ţalobca nemá na takomto určení ani naliehavý právny

záujem. O náhrade trov konania rozhodol podľa , a ,

ako aj

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorá ho ţiadala zrušiť

a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odvodzovala

s poukazom na a mala za to, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu trpí inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

v tom smere, ţe súd vychádzal z neúplných skutkových zistení a rozhodnutie spočíva tieţ

na nesprávnom právnom posúdení veci. Vytýkala odvolaciemu súdu, ţe si mylne a nesprávne

vyloţil jednotlivé pojmy, ktoré mali za následok vyvodenie nesprávnych záverov. Vzhľadom

na to, ţe v dekrétoch, ktoré boli ako rozhodujúce listinné dôkazy hodnotené odvolacím

súdom, je pouţívaný latinský jazyk, ako aj na osobitosti cirkevnej hierarchie, bolo potrebné

k vysvetleniu jednotlivých pojmov pristupovať zvlášť citlivo, aby nevznikol ich mylný

výklad, dokonca ani preklad z latinského jazyka niektoré špecifické pojmy vôbec neuvádza

v jazyku slovenskom. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, ţe Mons. F. bol menovaný

koadjútorom a nie pomocným biskupom a boli mu udelené osobitné povinnosti, a osobitné

úlohy „časné“, ktorých význam však treba vykladať ako úlohy vo svetských veciach, medzi

ktoré patrila správa celej diecézy, a nie dočasné, ako bolo mylne interpretované. Z obsahu

listu kardinála S. vyplynulo, ţe práve s poverením Mons. F. osobitnými úlohami v správe

materiálnych – svetských záleţitostí, bola v týchto veciach pozastavená pôsobnosť biskupa

E. K. a zostala mu pôsobnosť a právomoc vo veciach duchovných. Dovolateľka ďalej

poukázala na obsah jednoznačného stanoviska ICDr. S. Z., bratislavského arcibiskupa

metropolitu, ako aj na stanovisko uvedené v odpovediach Ministerstva kultúry Slovenskej

republiky ohľadom evidencie zmeny štatutárneho zástupcu ţalovanej a na stanovisko K.,

ktoré zhodne potvrdzovali právomoc Mons. V. F. konať ako štatutárny zástupca ţalovanej

i v pracovnoprávnych vzťahoch. Podľa názoru dovolateľky odvolací súd tieto právne

predpisy a listiny neakceptoval a nestotoţnil sa s nimi, a tak pri svojom rozhodovaní

pochybil a nesprávnym posúdením veci vydal nesprávne rozhodnutie.

Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno

9

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru,

ţe dovolanie ţalovanej je v prevaţnej časti dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním je moţné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242

ods. 1 ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení aţ d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd je podľa zákona ( ) viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v , a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

10

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených

vád v konaní nezistil a dovolateľka ich ani nenamietala.

Podľa dovolacieho súdu konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté ani inou

(v ustanovení neuvedenou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Medzi takéto vady patrí napr. skutočnosť, ţe rozhodnutie súdu vychádza

z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu z dôvodov, ţe súd pri vykonávaní

dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní nepostupoval podľa , ţe

vo veci rozhodoval vecne nepríslušný súd prvého stupňa a odvolací súd v tomto smere jeho

rozhodnutie nenapravil, ţe odvolací súd rozhodol o veci meritórne, hoci mal správne

odvolanie odmietnuť a podobne. Pokiaľ dovoľateľka mala za to, ţe rozhodnutie súdu

vychádzalo z neúplného zistenia skutkového stavu, dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy

niţšieho stupňa vykonali vo veci dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu

a v tomto smere postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

Z obsahu dovolania ţalovanej vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňuje ustanovenie

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil.

11

V predmetnej veci z vykonaného dokazovania súdmi bol ustálený skutkový stav,

z ktorého oba súdy vychádzali, a nebolo sporné po stránke právnej, ţe obsahom veci bolo

určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorého sa domáhal ţalobca s poukazom

na príslušné ustanovenia . Pracovný pomer medzi ţalobcom ako vodičom

(zamestnancom) a ţalovanou (zamestnávateľkou) podliehal preto normám uvedeným v § 41

a nasl. a jeho skončenie bolo moţné len z dôvodov uvedených v

. To, ţe výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 17. júna 2005 daná ţalovanou,

(podpísaná V. F.) na základe § 63 ods. 1 písm. b/ nakoľko sa ruší pracovné miesto vodiča za

účelom zvýšenia efektívnosti práce, pričom zamestnávateľ nemá iné vhodné miesto, obsahuje

predpísané formálne náleţitosti, t.j. nezameniteľne a jasne uvedený dôvod výpovede

z pracovného pomeru, nebolo medzi účastníkmi sporné. Sporná zostala skutočnosť, či biskup

koadjútor Mons. V. F. mal právomoc rozviazať pracovný pomer so ţalobcom, ohľadom ktorej

dospeli niţšie súdy k odlišnému právnemu záveru.

V zmysle zamestnávateľ môţe dať

zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom

na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh,

technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce

alebo o iných organizačných zmenách.

Ako vyplynulo zo stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, ţalovaná

(zamestnávateľ) je štátom registrovanou cirkvou a má právnu subjektivitu. Preto z hľadiska

pracovného práva má právny status zamestnávateľa, pretoţe tento právny status jej prislúcha

podľa () pri splnení podmienky, ţe zamestnáva

aspoň jedného zamestnanca.

V zmysle v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne

úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán, zamestnávateľ, ktorý je

fyzický osoba, koná osobne. Namiesto nich môţu robiť právne úkony aj nimi poverení

zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci organizačných útvarov, sú

oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony

vyplývajúce z ich funkcií, určených organizačnými predpismi.

Právne úkony právnickej osoby zamestnávateľa vo všetkých veciach uskutočňujú

štatutárne orgány, t.j. tí, ktorí sú na to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby,

12

zakladajúcou listinou alebo zákonom. Právna pozícia štatutárneho orgánu je významná nielen

z hľadiska jeho vonkajšej pozície konať v mene právnickej osoby navonok, ale najmä

vo vzťahu k jeho vnútornej pôsobnosti, t.j. k pôsobnosti rozhodovať nielen o majetkových

otázkach (obchodné vedenie), vnútornej správe a organizácii právnickej osoby, ale vo vzťahu

k zamestnancom tieţ v pracovnoprávnych veciach.

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy

vo veciach cirkví a náboţenských spoločností potvrdilo vo svojom liste zo dňa

18. októbra 2005 skutočnosť, ţe v zmysle prípisu K.(K.) z 12. marca 2002 predloţeného

v zmysle o slobode náboţenskej viery a postavení cirkví

a náboţenských spoločností v znení neskorších prepisov (ďalej len )

a v súlade s potvrdením K. č.: 15/03 – SKBS z 28. januára 2003, R.so sídlom N.

(ţalovaná), má právnu subjektivitu a jeho výlučným štatutárnym zástupcom v majetkových,

finančných a pracovnoprávnych záleţitostiach je Mons. V. F.F..

Vo svojom ďalšom liste zo dňa 31. marca 2006 uviedol tento ústredný orgán, ţe nezasahuje

do vnútorného usporiadania cirkví a náboţenských spoločností a tieto môţu vydávať vnútorné

predpisy, samy určovať, ktoré ich útvary majú právnu subjektivitu a kto a v akom rozsahu je

oprávnený v ich mene konať. V tomto smere odporučil poţiadať o stanovisko K..

Vo vyjadrení K. ku kompetencii Mons. V. F. zo dňa 30. mája 2006 (a zhodne i v liste zo dňa

23. augusta 2006) je uvedené, ţe na základe osobitného poverenia Svätej Stolice je Mons. V.

F. štatutárnym zástupcom R. diecézy aj vo veciach pracovnoprávnych. Z prekladu písomností

– listu kardinála S. z 5. decembra 2002 vyplýva, ţe Mons. V. F. po menovaní za biskupa

koadjútora mu bola udelená

„moc vo veciach administratívnych a všetky spisy, týkajúce sa cirkevných majetkov diecézy,

patria Tebe, a preto sa v tejto veci jurisdikcia najdôstojnejšieho pána E. K. pozastavuje dokiaľ

nebude postarané ináč“. Obsah tejto písomnosti je v rozpore s písomným vyjadrením Mons.

K., ktoré vo veci zaslal súdu ako svoju svedeckú výpoveď dňa

4. júla 2006, ktorý uvádza : „ţe v personálnych záleţitostiach nemá pomocný biskup

Mons. F. právo rozhodovať. V blahej pamäti pápeţ Ján Pavol II ma menoval za D. so

všetkými právami a povinnosťami z tejto funkcie vyplývajúcimi. Doteraz mi vykonávanie

ţiadnych z týchto práv a povinností písomne neobmedzil.“ Na doplnenie treba uviesť obsah

sprievodného listu, zaslaného apoštolským nunciom N. dňa

19. decembra 2002 Mons. F., v ktorom uvádza, ţe list kardinála S. zaslal aj

Mons. K.. Z hľadiska hore uvedeného nesporne je významný obsah stanoviska

13

ICDr. S. Z., bratislavského arcibiskupa metropolitu, ktoré síce podával

na ţiadosť súdu uţ nie ako znalec v odbore cirkevného práva, ale rozhodne ako odborník

na uvedené. Z jeho stanoviska jednoznačne vyplýva, ţe Mons. F. mal právomoc zastupovať

ţalovanú vo všetkých záleţitostiach, z ktorých vznikajú práva a povinnosti, ktoré moţno

oceniť finančnými a inými materiálnymi meradlami, a teda aj v pracovnoprávnych veciach.

Vo svojom stanovisku uviedol, ţe „Právomoc Mons. V. F., biskupa koadjútora, je „quoad

temporalia“ výlučná, čiţe jeho menovaním Svätým Otcom Jánom Pavlom II. za biskupa

koadjútora, o ktorom vydala dekrét K.,

č. 962/02, a na základe interpretácie tohto dekrétu, ktorú vydal Štátny sekretariát

č. 9373/02/RS, sa v týchto záleţitostiach „suspenditur“, čiţe pozastavuje tá istá právomoc D.

Mons. E. K. dovtedy, kým sa nerozhodne inak, čiţe

bez časového obmedzenia. Mons. E. K. je diecéznym biskupom R.. Jeho právomoc podľa

kanonického práva je vymedzená posvätnou mocou posväcovacou, učiacou a riadiacou.

Riadiaca moc diecézneho biskupa sa podľa kánona 135 § 1 delí na zákonodarnú, súdnu

a výkonnú, čiţe administratívnu. Svätý Otec Ján Pavol II. 23. novembra 2002 menovaním

Mons. V. F. za biskupa koadjútra pre Biskupstvo R.pozastavil riadiacu moc výkonnú D.

Mons. E. K. v oblasti materiálnych záleţitostí. Ostatné právomoci

Mons. E. K. ako D. zostali nedotknuté, čiţe aj riadiaca moc výkonná, ktorá sa netýka

materiálnych záleţitostí. Úrad D. v K.slobodne udeľuje ktorémukoľvek katolíckemu

biskupovi (porov. kán. 146), ktorý je v plnom spoločenstve so Svätým Otcom (porov. kán.

149 § 1), jedine Svätý Otec, pápeţ, ako Najvyšší Veľkňaz Katolíckej cirkvi (porov. kán. 377

§ 1). Z toho vyplýva aj právomoc Svätého Otca pápeţa obmedziť právomoci ktoréhokoľvek

D. podľa kán. 193 § 3: „Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva niekomu udeľuje na základe

rozumného uváţenia kompetentnej vrchnosti, ten môţe byť z oprávneného dôvodu odvolaný

podľa úsudku tej istej vrchnosti.‘‘ Právomoci biskupa koadjútora vyplývajú z kódexu

a z poverovacej listiny (pórov. kán. 405 § 1). Podľa kánona 360 dekréty Rímskej kurie, čiţe

aj dekréty kongregácií a Štátneho sekretariátu, reprezentujú rozhodnutia pápeţa a sú záväzné

pre kaţdého veriaceho katolíka“.

S hore uvedeným stanoviskom sa dovolací súd plne stotoţnil i vzhľadom na odbornú

spôsobilosť autora stanoviska, keď kaţdý dôkaz súd musí vyhodnotiť nielen z hľadiska, akú

má formálnu stránku, (odvolací súd uviedol, ţe „ išlo len o listinný dôkaz“), ale aj z hľadiska

toho, kto tento dôkaz podáva, a akú má výpovednú hodnotu. V súhrne ďalších,

v dokazovaní prezentovaných listinných dôkazov (stanoviská Ministerstva kultúry

14

Slovenskej republiky, K. a ďalšie), dospel dovolací súd k jednoznačnému záveru, ţe

štatutárnym zástupcom ţalovanej vo všetkých materiálnych a v tom výklade i svetských

záleţitostiach, bol z rozhodnutia pápeţa, ktorého obsah bol premietnutý do dekrétu

o vymenovaní, ako aj listu kardinála S. a v neposlednom rade do dekrétu K., Mons. V. F..

S týmto jeho oprávnením preto plne korešpondovala

i právomoc vo veciach pracovnoprávnych vzťahov, ktoré patrili pod vedenie a správu

diecézy a týkali sa moci administratívnej výkonnej. V tomto smere bola i pozastavená

právomoc biskupa Mons. K..

Dovolací súd dospel k záveru, ţe pokiaľ odvolací súd uviedol, ţe výpoveď

z pracovného pomeru nie je právnym úkonom v majetkovej alebo finančnej záleţitosti, tak

nezaujal názor, do ktorej oblasti by takáto právomoc štatutárneho orgánu mala patriť,

nevysvetlil, prečo relevantné listinné a odborné dôkazy vyhodnotil v logickom rozpore

so skutočnostiami v nich uvedenými. Jeho názor, ţe : „skončenie pracovného pomeru

predstavuje závaţný zásah do práv a oprávnených záujmov zamestnanca, z čoho vychádza

i platná právna úprava, ktorá primerane chráni účastníka pracovnoprávneho vzťahu a striktne

vymedzuje podmienky, za ktorých zamestnávateľ môţe jednostranne ukončiť pracovný

pomer so zamestnancom“ a „výpoveď z pracovného pomeru nie je právnym úkonom

v majetkovej či finančnej záleţitosti“, je konštatovaním, ktoré nesúvisí s riešenou

problematikou a otázkou právomoci Mons. F. rozviazať ako štatutárny zástupca pracovný

pomer so ţalobcom. Ničím iným, právne relevantným, odvolací súd svoje zmeňujúce

stanovisko, ohľadom platnosti výpovede danej ţalovanou ţalobcovi z dôvodov uvedených

v , neodôvodnil.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, ţe dovolanie ţalovanej bolo opodstatnené,

lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol zaloţený na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento

rozsudok vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, ţe výpoveď daná

ţalobcovi ţalovanou zo dňa 17. júna 2005 je neplatná a vo výroku o trovách konania, zrušil

podľa ustanovenia , a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,

pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá

).

15

Pokiaľ odvolací súd v časti výroku o zamietnutí ţaloby potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa, majúc za to, ţe tak musí rozhodnúť o celom uplatnenom nároku, ktorým sa domáhal

ţalobca nielen určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ale aj určenia, ţe

pracovný pomer trvá, a to z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto

určení, dovolací súd, vzhľadom k tomu, ţe dovolateľka napadla celý výrok rozsudku

odvolacieho súdu, odmietol jej dovolanie proti tejto časti výroku rozsudku ako neprípustné

podľa a ,

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová