Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
232/364968.bfcf13.pdf
PDF · 170.43 KB
No categories available
1Sžr/2/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/2/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej PhD., v právnej veci ţalobkyne: Ing. M., trvalý pobyt K., zast.: JUDr. R.,
advokátom so sídlom Č., proti ţalovanej: Správa katastra Trebišov, pracovisko Kráľovský
Chlmec so sídlom Hlavná č. 105, Kráľovský Chlmec, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí správneho orgánu v konaní o úprave vlastníckych vzťahov, na odvolanie
ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22. septembra 2010
č. k. 7S/43/2008-97, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 22. septembra 2010 č. k. 7S/43/2008-97 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovanej
č. C4/2007/Bas z 11.02.2008 r u š í a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
Ţalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím zo dňa 11.02.2008 č.: C4/2007/Bas ţalovaná ako prvostupňový správny
orgán v zmysle § 11 ods. 8 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „zák. č. 180/1995
2
Z.z.“) zamietla návrh ţalobkyne na vydanie o potvrdení, ţe nadobudla vlastníctvo v návrhu
uvedeným pozemkom v k.ú. S..
Podľa § 11 ods. 8 zák. č. 180/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia (tzn. 11,02.2008) správny orgán zamietne návrh na vydanie rozhodnutia podľa
odseku 1 [potvrdenie o nadobudnutí vlastníctva k pozemku vydrţaním], ak
a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa tohto
zákona,
b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo
ak vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania podľa osobitného predpisu.
Svoje zamietavé rozhodnutie ţalovaná odôvodnila tým, ţe po oboznámení
sa s predloţenými listinnými dôkazmi (v počte 92 dokladov) potvrdzuje vlastnícke právo
zapísané v prospech právnych predchodcov ţalobkyne (najmä výpis z poz. vl. č. X. a iné),
avšak súčasne zdôrazňuje, ţe ani v jednej vloţke nie je zaloţený zápis o konfiškácii majetku.
Podľa odporkyne bolo na základe Rozhodnutia č. 479/92 do evidencie nehnuteľností
zapísané v roku 1992 (príloha č. 50 + č. 44,45 – Zmluva o prenechaní pozemkov na dočasné
2
uţívanie zo dňa 04.02.1991) úhrnom 119.874 m. Ďalej podľa odporkyne prehlásenie
Štátneho majetku o tom, ţe nemá záujem o hospodárenie na parc. č. X. o výmere
2 2
82.949 ma parc. č. X. o výmere 316.819 m, ktoré sú potrebné pre rozšírenie farmy
ţalobkyne, a ani podklady pre stavebné konanie nie sú právnym podkladom pre vydrţanie,
ale sú iba svedectvom o tom, ţe ţalobkyňa mala úmysel zaloţiť v katastri obce farmu.
Na základe uvedených dôvodov ţalovaná vyslovila, ţe ţalobkyňa nedostatočne
preukázala oprávnenosť drţby v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka a § 11
zák. č. 198/1995 Z.z. a preto jej ţiadosť zamietla.
II.
3
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu ţalobkyňa podala ţalobu z 02.05.2008.
Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie
ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi
predloţenými ţalobkyňou v priebehu tohto konania, ako aj s obsahom administratívneho
spisu ţalovaného dospel k záveru, ţe ţaloba dôvodná nie je.
Vychádzajúc z administratívneho spisu krajský súd vyhodnotil zmluvu o prenechaní
pozemku na dočasné uţívanie zo 04.02.1991, jej dodatok zo dňa 18.09.1991 a notársku
zápisnicu z 03.09.2003 spísanú na Notárskom úrade vo Veľkých Kapušanoch pod č. N 91/03.
Ďalej sa krajský súd samostatne zaoberal právnym vyhodnotením vplyvu osvedčenia
notárskej zápisnice č. N 9103 vykonaným Správou katastra v Trebišove v roku 2005, pričom
citoval niektoré závery z rozhodnutia tohto orgánu.
Na základe uvedeného krajský súd vyslovil záver (str. 8 odôvodnenia), ţe predmetné
nehnuteľnosti, ktoré boli nielen v čase ich prenechania do dočasného uţívania ţalobkyni
a jej právnym predchodcom ale aj v čase uzavretia dodatku k zmluve, evidované
vo vlastníctve Československého štátu, pričom ţalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia –
rodičia neboli podľa názoru krajského súdu ani ich pôvodnými vlastníkmi.
Ďalej krajský súd sa zaoberal výkladom inštitútu vydrţania, tzn. charakterizoval
vydrţanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, objasnil to,
čo je nutné chápať pod pojmom oprávnená drţba, a tieţ sa zaoberal výkladom situácie,
či a kedy drţiteľ veci je dobromyseľný.
4
Na základe prezentovaných právnych názorov krajským súdom tento dospel k záveru,
ţe zo strany ţalobkyne nebola relevantným spôsobom preukázaná oprávnenosť vstupu
do drţby predmetných nehnuteľností.
Obdobným spôsobom krajský súd pristúpil k vyhodnoteniu písomného vyjadrenie
notára, či notárske osvedčenie vydané podľa § 56 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) spĺňa atribúty osvedčenia podľa § 63 citovaného
zákona č. 323/1992 Zb. a základe výkladu uvedeného ustanovenia krajský súd prezentoval
názor, ţe takéto osvedčenie nemôţe byť listinou spôsobilou na vykonanie záznamu
do katastra nehnuteľností. Podľa názoru súdu notár, ako to vyplýva z jeho vyjadrenie, ktoré
uţ bolo krajským súdom citované, nevyhodnotil náleţitým spôsobom všetky okolnosti,
týkajúce sa splnenia podmienok pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v zmysle
cit. ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka.
Záverom krajský súd po konštatácii, ţe potom, „čo vyhodnotil dôkazy vykonané
v správnom i v súdnom konaní jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a na ich základe“,
dospel k záveru, ţe ţalobu je nutné ako nedôvodnú zamietnuť.
III.
Odvolanie žalobkyne/stanoviská
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 06.12.2010 (č. l. 116) proti rozsudku krajského
súdu ţalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne poukázala na to, ţe
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Najmä ţalobkyňa vyčítala krajskému súdu, ţe v rozpore s úlohou správneho súdnictva
činí nové skutkové a právne závery po vyhodnotení skutkových okolností. V danom prípade
5
krajský súd v napadnutom rozsudku nad rámec svojej právomoci hodnotí skutkové a právne
okolnosti veci (vrátane skutkových a právnych okolnosti s ktorými sa správny orgán
ani len okrajovo nevysporiadal a vôbec sa im nevenoval) a z toho vyvodzuje také právne
závery, ktoré odhliadnuc od vyššie uvedeného prekročenia jeho právomoci, sú podľa
ţalobkyne samy osebe arbitrárne a nemajúce oporu ani v skutkovom stave veci ani v zákonnej
úprave.
Záverom poţiadal ţalobkyňa o vykonanie zmeny napadnutého rozsudku krajského
súdu podľa § 250ja O.s.p. tak, ţe rozhodnutie správneho orgánu sa ruší a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie.
Z vyjadrenia ţalovanej zo dňa 27.12.2010 (č. l. 120) vyplýva, ţe trvá
na skutočnostiach obsiahnutých v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia. Ďalej
popísala postup komisie, ktorý nasledoval po doručení návrhu ţalobkyne, v ktorom ţiadala
o potvrdenie vlastníckeho práva nehnuteľnosti podľa § 11 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z.z.
Predovšetkým ţalovaná zdôraznila, ţe komisia posúdila tento návrh, a pri argumente,
ţe predmetné nehnuteľnosti boli vydané Slovenským štátom v roku 1990 aţ 1992,
konštatovala absenciu dokladu. Po výzve na ţiadateľku o doplnenie jej ţiadosti komisia bola
opätovne zvolaná s tým záverom, ţe po vyhodnotení predloţených podkladov (celkom
91 písomností) komisia konštatovala, ţe ţalobkyňa predloţila dokumenty, ktoré nepreukazujú
oprávnenosť drţby v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Ďalej ţalovaná opätovne uviedla
svoj názor, ţe podklady pre stavebné konanie sú len svedectvom toho, ţe ţalobkyňa mala
úmysel zaloţiť v katastri obce farmu. ďalšie predloţené podklady (ako dobové fotografie,
rodné listy, iné potvrdenia a osvedčenia) nemajú priamy súvis so skutočnosťou. o ktorú
ţiadosti ţalobkyňa podľa názoru ţalovanej ţiada.
Na základe uvedeného preto ţalovaná záverom konštatovala, ţe nebolo moţné vo veci
rozhodnúť inak, ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
6
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej
v texte rozsudku len „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa
ustanovenia § 201 v spojení s ustanovením § 250s a § 250l ods. 2 O.s.p. odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) dospel
jednomyseľne (§ 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) k záveru, ţe odvolanie je dôvodné,
pretoţe rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/
O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p.
rozsudok zmenil tak, ţe podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie ţalovanej
podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil jej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich
záverov.
Najvyšší súd sa sčasti stotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom
rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na druhej
strane podstatou odvolania ako aj podanej ţaloby, ktorou sa ţalobkyňa domáha preskúmania
rozhodnutia ţalovanej, je právna otázka, či krajský súd môţe doplniť chýbajúce, resp. pridať
nové právne zistenia a závery, ktoré sa v napadnutom rozhodnutí ţalovanej evidentne
nevyskytujú, a na základe tohto prístupu vykonať prieskum napadnutého súdneho
rozhodnutia. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
Najvyšší súd konštantne v svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje význam prieskumu
správneho súdnictva pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov
ako aj postupov im predchádzajúcich.
V zmysle § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe
žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy.
7
Súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov upravený v 5. časti Občianskeho
súdneho poriadku (tzn. citovaný nielen v § 244 ale aj v nasledujúcich ustanoveniach)
nie je moţné vykonať, ak absentuje reálna existencia skutkových zistení a právnych dôvodov
prijatých na základe subsumpcie zodpovedajúcej právnej normy na skutkový stav zistený
správnym orgánom úplne, riadne a v súlade so zákonom.
V správnom súdnictve sa vykonáva prieskum rozhodnutí správnych orgánov najmä
s dôrazom na riadnosť prijatých právnych záverov. Preto sa od konajúceho súd neočakáva,
ţe bude v rámci svojej prieskumnej pôsobnosti doplňovať chýbajúce právne závery alebo
ich dôvody, ktoré správny orgán v svojom odôvodnení nevyslovil, hoci s prihliadnutím
na charakter napadnutého rozhodnutia vysloviť mal a mohol. Takáto činnosť súdu by bola
v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného evidentná
nedostatočnosť dôvodov, či uţ celková alebo čiastočná, v právnych záveroch
preskúmavaného rozhodnutia je zásadnou prekáţkou pre pokračovanie súdneho prieskumu
a súčasne dôvodom, prečo uţ prvostupňový súd z úradnej povinnosti (postupom ex offo podľa
§ 250j ods. 3 O.s.p.) musí takéto rozhodnutie bez prihliadnutia na samotné námietky ţalobcu
postupom zrušiť ako nepreskúmateľné.
Práve uvedený charakter správneho súdnictva ako orgánu súdnej kontroly zákonnosti
nariaďovacej činnosti výkonnej moci predurčuje námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
do postavenia námietky, s opodstatnenosťou ktorej sa musí správny súd zaoberať na prvom
mieste.
V súvislosti s týmto záverom Najvyšší súd s poukazom na svoju staršiu judikatúru
(m.m. 5Sţi 1/2009) opätovne potvrdzuje právny názor, ţe „v správnom súdnictve konajúci súd
preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu ako aj zákonnosť jemu
predchádzajúceho správneho alebo osobitného konania. Aby súd mohol uvedenú úlohu splniť,
8
musí byť výrok rozhodnutia riadne a dostatočne odôvodnený. V opačnom prípade nie je
možné súdny prieskum napadnutého rozhodnutia zrealizovať“.
Preto, ako Najvyšší súd uţ hore raz konštatoval, prvou v poradí námietkou, ktorú
ţalobkyňa v tomto súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia správneho orgánu vzniesla, je
jej obrana proti argumentu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Aţ po vyriešení tejto otázky môţe Najvyšší súd pristúpiť k vyhodnoteniu ďalších námietok
ţalobkyne, ak budú vo svetle dosiahnutých záverov relevantné pre ďalšie konanie (zásada
hospodárnosti správneho súdnictva).
Hoci predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie vydané na základe
zák. č. 180/1995 Z.z., tento zákon v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 pripúšťa subsidiárne
pôsobenie úpravy zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) výslovne
nevylúčenej. Preto aj ţalovaná musela pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať
zo zákonného príkazu obsiahnutého v ustanovení § 47 Správneho poriadku.
Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku v odôvodnení
rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Najvyšší súd uţ opakovane v svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 5Sţ 37/2006
a 5Sţf 89/2007) vyslovil záver, ţe kaţdé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy
musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu,
tzn. ţe priemernému adresátovi je daná moţnosť z mu predloţeného odôvodnenia pochopiť
- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený
skutkový stav,
- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
9
- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej
vo výrokovej časti.
Z preskúmavaného rozhodnutia ţalovanej však jednoznačne vyplýva, ţe takto
nekonala, a to najmä z týchto dvoch dôvodov.
Na prvom mieste Najvyšší súd poukazuje na to, ţe v správnom spise zaloţené
rozhodnutie ţalovaného je vydané na základe aplikácie § 11 ods. 8 zák. č. 180/1995 Z.z.
Avšak ţalovanou citovaný § 11 ods. 8 obsahuje dve obsahovo odlišné ustanovenia zakotvené
pod písm. a) a b). Následne v texte odôvodnenia celkom absentuje určenie ţalovanou,
čo je právnym základom napadnutého rozhodnutia, tzn. či niektoré z obsahovo odlišných
ustanovení, resp. či súčasne obidve ustanovenia tvoria právny titul pre výrok rozhodnutia,
tzn. právny dôvod na zamietnutie návrhu ţalobkyne na vydanie o potvrdení, ţe nadobudla
vlastníctvo v návrhu uvedeným pozemkom v k.ú. S..
Podľa § 11 ods. 8 zák. č. 180/1995 Z.z. v znení platnom ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia (tzn. 11,02.2008) správny orgán zamietne návrh na vydanie rozhodnutia podľa
odseku 1 [potvrdenie o nadobudnutí vlastníctva k pozemku vydrţaním], ak
a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa tohto
zákona,
b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo
ak vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania podľa osobitného predpisu.
Ďalej sa ţalovaná nesnaţila ţalobkyni ako účastníčke správneho konania objasniť
obsah a rozsah inštitútu vydrţania, a následná činnosť krajského súdu potom zákonite
smerovala k tomu, ţe nepreskúmateľnosť záverov správneho orgánu sa krajský súd snaţil
konvalidovať svojimi argumentmi.
10
Naopak z precízneho a dôkladného odôvodnenia krajského súdu (počnúc str. 6
sa začína vlastná právna konštrukcia odôvodnenia naplnenia či nenaplnenia predpokladov
inštitútu vydrţania) jednoznačne vyplýva, ţe toto odôvodnenie nemá podklad v skutkových
zisteniach a právnych záveroch konajúceho správneho orgánu, tzn. ţe krajský súd
ako správny súd opustil primárnu kasačnú právomoc a v prejednávanej veci sa bez bliţšieho
objasnenia priklonil k apelačnej právomoci, tzn. vykonal mimo pojednávanie dokazovanie
niektorými dôkaznými prostriedkami obsiahnutými v spise (najmä notárska zápisnica
z 03.09.2003), a to všetko v rozpore s poţiadavkou § 122 a 123 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p). Na tomto základe získal nové a pre ţalobkyňu prekvapivé zistenia (viď aj formulácia
súdu: „súd vyhodnotil dôkazy vykonané v správnom i v súdnom konaní jednotlivo
i v ich vzájomnej súvislosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
.... žalobu ako nedôvodnú zamietol.“), ktoré subsumoval pod jednotlivé právne ustanovenia
a vyslovil právne závery, čím nie doplnkovým ale absolútnym spôsobom nahradil pôsobnosť
orgánu verejnej správy, a tým sa presunul v rámci vytvorenia princípu dvojinštančnosti
správneho konania do pozície odvolacieho správneho orgánu, hoci mal iba preskúmať
zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktorý mu predchádzal.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd uznal dôvodnosť námietky ţalobkyne, ţe krajský
súd v rozpore s úlohou správneho súdnictva učinil nové skutkové a právne závery vo vzťahu
k inštitútu vydrţania po vyhodnotení skutkových okolností.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok ţalobkyne ako aj argumentácie odporkyne, a tieţ s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných
rozhodnutiach sp. zn. 5Sţ 37/2006 a 5Sţf 89/2007, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
11
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku
zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j
ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j
ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti moţného odvolania
proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.)
prípustné opravné prostriedky, potom nie je moţné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky
rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnej
ţalobkyni právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko právna zástupkyňa
úspešnej navrhovateľky si svoje právo v zákonnej 3- dňovej lehote neuplatnila (v spise
ani v zozname trov sa nenachádzajú vyčíslené trovy konania a v ţalobe je iba všeobecne
sformulovaný nárok na priznanie náhrady), nemohla jej byť priznaná ţiadna náhrada trov
konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2
O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný
záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná
moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava rozhodovacieho
procesu o vydrţaní vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyuţil
svoje oprávnenie.
12
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd
oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.
Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyuţil,
a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 27. septembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová