Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
33e/364866.847723.pdf
PDF · 196.88 KB
No categories available
1Sža/46/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/46/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka
a z členov Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci
navrhovateľa: A., nar. X., naposledy v zahraničí bytom: I., zastúpený Advokátskou kanceláriou Š.
s.r.o., M., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – Migračný úrad, so
sídlom Pivonková č. 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-169-
18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010 na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 5Saz/41/2010-114 zo dňa 8. júna 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 5Saz/41/2010-114 zo dňa 8. júna 2011 z m e ň u j e tak, ţe rozhodnutie odporcu
ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 704,65 €
k rukám jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Š., s.r.o. M. v lehote troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet veci
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil
rozhodnutie ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010, ktorým odporca navrhovateľovi podľa
§ 13 ods.1 a § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil azyl a podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4
neposkytol doplnkovú ochranu. O trovách rozhodol krajský súd tak, ţe účastníkom ich náhradu
nepriznal.
Krajský súd vo svojom odôvodnení uviedol, ţe sa opätovne zaoberal všetkými námietkami
navrhovateľa, uplatnenými navrhovateľom v podanom opravnom prostriedku a postup odporcu
povaţuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o azyle.
K námietke týkajúcej sa vzťahu k neudeleniu azylu uviedol, ţe samotná existencia
navrhovateľových obáv z prenasledovania, bez objektivizácie opodstatnenosti týchto obáv,
v azylovom konaní nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. Pritom zákon vyţaduje,
aby opodstatnená obava z prenasledovania bola vyvolaná konkrétnymi dôvodmi, ktorých
konkretizovanie je v záujme ţiadateľa. Subjektívny pocit navrhovateľa a navrhovateľove obavy
ale neboli získanými dôkazmi ani v jednom prípade objektivizované. Krajský súd sa preto stotoţnil
s odôvodnením odporcu a na podrobnosti v plnej miere odkázal. Navrhovateľ v priebehu konania
neuviedol a ani nekonkretizoval ţiaden zo zákonných dôvodov prenasledovania v krajine pôvodu
v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, ktorý by odôvodňoval opodstatnené obavy
z prenasledovania jeho osoby. Odporca preto podľa názoru krajského súdu nepochybil,
ak v odôvodnení rozhodnutia otázku obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona
o azyle bliţšie nekonkretizoval a len konštatoval, ţe navrhovateľ nebol prenasledovaný z dôvodu
rasy, národnosti, náboţenstva, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti
k určitej sociálnej skupine. Povinnosť zistiť skutočný stav veci má odporca len v rozsahu dôvodov,
ktoré navrhovateľ v priebehu konania uviedol. Právo na azyl nie je právo nárokové. Správny orgán
nemá povinnosť, domýšľať si právne relevantné dôvody pre udelenie azylu ţiadateľom o azyl
neuplatnené a vykonávať k týmto dôvodom skutkové zistenia v správnom konaní. Odporca
si zadováţil do spisu informácie z rôznych zdrojov a podľa názoru krajského súdu nepochybil,
ak po posúdení ţiadosti navrhovateľa, informácií poskytnutých navrhovateľom, ako aj ďalších
zadováţených dôkazov dospel k záveru, ţe skutočnosti uvádzané navrhovateľom nemoţno
povaţovať za dôvody na udelenie azylu. Navrhovateľ nepreukázal ani to, ţe by mu verejná moc
v krajine pôvodu odoprela poskytnúť pomoc v prípade, ak by o riešenie svojho udávaného
problému skutočne mal záujem, o riešenie tvrdených problémov v Ruskej federácii
sa ani nepokúsil. Navrhovateľ sa len zmienil o údajnej problémovej situácii s ľuďmi vo vojenských
uniformách, o údajnom vyhráţaní sa z ich strany, pričom ţiadne ďalšie dôvody na odôvodnenie
svojej ţiadosti v priebehu celého konania bliţšie neuviedol a nešpecifikoval. Svoju situáciu neriešil
a to zdôvodnil len zlou skúsenosťou jeho známeho.
K namietanej nedôveryhodnosti krajský súd uviedol, ţe posudzovanie dôveryhodnosti
tvrdení ţiadateľa o udelenie azylu je výsledkom hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu
o osobnosti ţiadateľa o azyl, s prihliadnutím k miere reálnosti a vierohodnosti ním uvádzaných
dôvodov jeho odchodu z krajiny pôvodu, a to v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami
o krajine pôvodu. Krajský súd ďalej zdôraznil, ţe konanie o udelenie azylu je osobitné najmä tým,
ţe ţiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenie dokladmi
alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera odporcovi, závisí
predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára
v priebehu celého administratívneho konania. Jeho vyhlásenia preto musia byť ucelené a rozumné,
nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním navrhovateľ
nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie svojej osoby. V navrhovateľom prípade tu neboli
len nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom uvedené a vysvetlené nejasnosti v jeho tvrdeniach,
ale zásadné rozpory vo výpovediach navrhovateľa a jeho manţelky, ktoré odporca rozpoznal
i bez potreby vykonania následného doplňujúceho pohovoru.
K námietke navrhovateľa ohľadne faktu, prečo odporca v prípade navrhovateľa nerozhodol
zamietnutím navrhovateľovej ţiadosti ako zjavne neopodstatnenej, krajský súd uviedol, ţe odporca
učinil správne, ak povaţoval za potrebné i napriek ním zistenej nedôveryhodnosti navrhovateľa
v záujme samotného navrhovateľa podrobne preskúmať navrhovateľom tvrdené obavy a moţnosť
udelenia, respektíve neudelenia azylu či poskytnutia alebo neposkytnutia doplnkovej ochrany
na území Slovenskej republiky.
K otázke doplnkovej ochrany krajský súd uviedol, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u ktorých by bolo z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone neúnosné, neprimerané či inak neţiaduce poţadovať ich vycestovanie. Určujúce sú tu do
značnej miery práve tvrdenia samotného ţiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. Podľa názoru
krajského súdu odporca postupoval správne, keď navrhovateľovi neposkytol doplnkovú ochranu.
V jeho prípade ţiadna informácia nenasvedčovala tomu, ţe by bol v prípade návratu do krajiny
pôvodu vystavený mučeniu, neľudskému alebo poniţujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nebol
dôvod sa teda ani domnievať, ţe by bol následne v Ruskej federácii, v Čečensku vystavený reálnej
hrozbe váţneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. K namietanému mylnému
označeniu pána G. ako predsedu asociácie čečenských sociálnych a kultúrnych zväzov, ţijúcich
v Moskve, pričom ide o predsedu jej výkonného výboru, krajský súd priznal toto pochybenie, ale
konštatoval, ţe takéto mylné uvedenie neznehodnocuje a neznevaţuje zaobstarané informácie
o krajine pôvodu navrhovateľa do takej miery, aby išlo o nerelevantné a nedôveryhodné informácie.
Krajský súd si navyše zadováţil aj ďalšie relevantné, dôveryhodné a časovo aktuálne správy
o krajine pôvodu navrhovateľa od Dokumentačného strediska Krajského súdu v Košiciach. Tieto
správy v plnom rozsahu potvrdili tvrdenia odporcu ohľadom neexistencie hrozby váţneho bezprávia
v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle a dosvedčili, ţe v Čečensku podľa aktuálnych správ
v porovnaní s uplynulými rokmi došlo vo všeobecnosti k poklesu násilia.
Krajský súd na záver ešte dodal, ţe navrhovateľ sa dňa 5.5.2011 nevrátil do Pobytového
tábora v Opatovskej Novej Vsi, čo nasvedčuje tomu, ţe navrhovateľ nemá skutočný záujem
o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky.
II.
Stručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu odvolanie,
v ktorom uviedol, ţe s uvedeným rozsudkom v celom rozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených
v § 205 ods. 2 písm. f) OSP, teda z dôvodu, ţe rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
K otázke nedôveryhodnosti navrhovateľa uviedol, ţe odporca nijakým spôsobom
nekonfrontoval tvrdenia navrhovateľa so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu
navrhovateľa, iba porovnal výpovede navrhovateľa a jeho manţelky, zistil v nich rozdiely
a navrhovateľa označil za nedôveryhodného. Porovnaním výpovedí preto nemal ako bez ďalšieho
zistiť, na ktorej strane nezrovnalosti vznikli. Nie je úlohou súdu nahrádzať a dopĺňať odporcovu
správnu úvahu a zisťovanie skutočného stavu veci. Tvrdenie súdu, ţe odporca nepochybil,
ak sa zameral na skúmanie výpovede manţelky navrhovateľa, nie je podľa názoru navrhovateľa
zrozumiteľné. Na jednej strane tvrdí, ţe skúmanie dôveryhodnosti vychádza najmä z konfrontácie
tvrdení so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu ţiadateľov o azyl, na strane druhej
konštatuje, ţe samotné rozpory vo výpovediach navrhovateľa a jeho manţelky boli spôsobilé
vyvolať nedôveryhodnosť navrhovateľa. Nie je zrejmé ani to, ako súd dospel k záveru,
ţe nezrovnalosti medzi výpoveďami svedčia o nedôveryhodnosti navrhovateľa, ak k tomuto
relevantne nemohol dospieť ani odporca. Podľa navrhovateľa odporca nedostatočne zisťoval
skutočný stav veci a je preto nepochopiteľné ako mohol súd jeho rozhodnutie potvrdiť.
K dôvodom neudelenia azylu navrhovateľ uviedol, ţe odporca sa vo svojom rozhodnutí
podrobne venuje údajnej nedôveryhodnosti navrhovateľa a k samotnej otázke azylu sa odporca
obmedzuje iba na konštatovanie, ţe dospel k záveru, ţe podmienky na udelenie azylu v prípade
navrhovateľa splnené neboli a ďalej sa venoval len všeobecného opisu inštitútu azylu. Z jedinej
vety v poslednom odseku na tretej strane jeho rozhodnutia, kde je uvedené, ţe v prípade,
ak by aj navrhovateľ nebol nedôveryhodný, nespĺňal by podmienky na udelenie azylu, nemoţno
povaţovať za dôvod neudelenia azylu na území Slovenskej republiky, nakoľko ide iba o podruţné
a najmä ničím neodôvodnené konštatovanie, ktoré iba dopĺňa podrobnú analýzu odporcu
o pochybnej dôveryhodnosti navrhovateľa. Ak odporca neudelil navrhovateľovi azyl iba z dôvodu
jeho nedôveryhodnosti, podľa navrhovateľa tak vybočil z medzí zákona o azyle. Navyše výrok
rozhodnutia odporcu nekorešponduje s odôvodnením, nakoľko výrokom odporca neudelil
navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu, odôvodnil ho však ako rozhodnutie,
ktorým sa ţiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zamieta ako zjavne
neopodstatnená podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Ak by bol odporca presvedčený
o navrhovateľovej nedôveryhodnosti, mal jeho ţiadosť zamietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Aj v prípade rozhodnutia o zamietnutí ţiadosti ako zjavne neopodstatnenej má odporca povinnosť
skúmať, či nie sú splnené podmienky na udelenie azylu, či poskytnutie doplnkovej ochrany.
Len v prípade nesplnenia týchto podmienok s súčasnej nedôveryhodnosti cudzinca moţno vydať
rozhodnutie podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Z Kritérií a postupov pri udeľovaní štatútu
utečenca vyplýva, ţe pojem opodstatnené obavy z prenasledovania zahŕňa subjektívny prvok,
ktorým je strach a objektívny prvok, ktorý predstavuje situácia v krajine pôvodu. Ţiadatelia o azyl
sa nachádzajú v dôkaznej núdzi a nie vţdy dokáţu preukázať a podloţiť svoje tvrdenia.
Navrhovateľ dostatočne prezentoval svoje obavy z prenasledovania a nie je jeho úlohou tieto
objektivizovať. To je úlohou odporcu. Aţ po objektivizácií obáv navrhovateľa môţe odporca
skonštatovať, ţe nie je naplnený niektorý z dôvodov na udelenie azylu na území Slovenskej
republiky. Rovnako navrhovateľ nemá povinnosť uviesť dôvod prenasledovania doslovne v súlade
s ustanoveniami zákona o azyle. Odporca má povinnosť sám zhodnotiť, či dôvody uvedené
navrhovateľom nemoţno subsumovať pod niektorý so zákonom stanovených dôvodov na udelenie
azylu.
K neposkytnutiu doplnkovej ochrany navrhovateľ uviedol, ţe z rozhodnutia odporcu
rovnako ani zo spisového materiálu nevyplýva, ţe by odporca v prípade navrhovateľa dostatočne
zistil skutočný stav veci vo vzťahu k aktuálnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa. Nepresnosť
v označení funkcie H. G. nie je podľa navrhovateľa nepatrná nezrovnalosť a preto všetky
informácie pouţité v súvislosti s ním nemoţno povaţovať za dôveryhodné. Na ţiadny iný podklad
rozhodnutia odporca vo svojom rozhodnutí nepoukázal. Krajský súd uviedol, ţe pán G. nie je
prezidentom asociácie, ale predsedom jej výkonného výboru, úlohou súdu ale nie je nahrádzať
odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, resp. ho opravovať. Navyše ide skôr o organizáciu
prokadyrovskú a promoskovskú a ich informácie nemoţno povaţovať za objektívne.
Krajský súd si zadováţil aj ďalšie správy o krajine pôvodu. Oprávnením ani
povinnosťou súdu však nie je ani dopĺňať zisťovanie skutočného stavu veci realizovaného
odporcom. Ak sa súdu javilo zisťovanie skutočného stavu veci zo strany odporcu nedostatočné, mal
jeho rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Navrhovateľ ďalej zdôraznil, ţe napriek obsahu
spisového materiálu, odporca sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal iba informáciami
získanými v rozhovore s H. G. Na iný podklad rozhodnutia nepoukazoval. Nie je dôleţité to, čo je
obsahom spisového materiálu, podstatné je to z čoho reálne odporca pri rozhodovaní vychádza.
Navrhovateľ má odôvodnenú obavu z prenasledovania a z návratu do krajiny pôvodu.
Rozdiely vo výpovediach jeho a jeho manţelky nie sú závaţné, nie je jasné na ktorej strane vznikli
a na strane odporcu nebol ţiaden pokus o ich odstránenie. Odporca sa pri zisťovaní skutočného
stavu veci dopustil viacerých pochybení a jeho rozhodnutie nie je v súlade s obsahom ním
zhromaţdených správ o krajine pôvodu navrhovateľa. Ak krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil,
nesprávne právne tým posúdil vec a ukrátil tým navrhovateľa na jeho právach.
V závere navrhovateľ ţiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok krajského
súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a zároveň,
aby uloţil odporcovi nahradiť navrhovateľovi trovy konania, ktoré si vyčíslil.
III.
Stručné zhrnutie vyjadrenia odporcu k odvolaniu navrhovateľa
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe tak ako je v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uvedené, navrhovateľ počas konania uviedol, ţe v Čečensku mal problémy s políciou,
na inom mieste uviedol, ţe to boli osoby vo vojenských uniformách, ktorá ho mala údajne zadrţať
po návšteve u kamaráta, ktorý je podnikateľom v naftovom priemysle. Polícia, ktorá mala vykonať
v kamarátovom byte prehliadku, ho následne zadrţala a pod hrozbou ţiadali, aby podpísal
vyhlásenie, ţe boli u neho nájdené zbrane a drogy. Navrhovateľ takéto vyhlásenie nepodpísal, avšak
prostredníctvom príbuzných mal odovzdať týmto údajným policajtom 5 000,-USD. Ako je
z uvedeného vidieť, a ako to vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, dôvodom
neudelenia azylu menovaného nebolo jeho vyhodnotenie odporcom ako nedôveryhodnej osoby,
ale tá skutočnosť, ţe nebolo preukázané ţe v krajine pôvodu bol prenasledovaný z dôvodov
uvedených v § 8 zákona o azyle. Konanie neznámych osôb, vydávajúcich sa za policajtov
či vojakov, nenaplnilo charakter prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto ustanovení,
ale mohlo ísť o konanie kriminálneho charakteru, s cieľom vydierať navrhovateľa a jeho kamaráta.
Táto skutočnosť bola dôvodom na neudelenie azylu navrhovateľovi, a nie je jeho nedôveryhodnosť,
ktorú odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval. Povinnosť zistiť skutočný stav
veci podľa § 32 správneho poriadku má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ
v priebehu správneho konania uviedol. Zo ţiadneho ustanovenia zákona o azyle ani správneho
poriadku nemoţno vyvodiť, ţe správny orgán má povinnosť, aby si sám domýšľal právne
relevantné dôvody na udelenie azylu ţiadateľom neuplatnené a vykonával k týmto dôvodom
dokazovanie v správnom konaní. Ak teda odporca v predmetnom konaní vychádzal iba z dôvodov
uvádzaných samotným navrhovateľom, postupoval vecne správne a zákonne.
Pokiaľ ide o neposkytnutie doplnkovej ochrany navrhovateľovi, odporca uviedol,
ţe je zrejmé, ţe navrhovateľ neuviedol a nepreukázal ani jeden z dôvodov taxatívne uvedených
v zákone o azyle.
Odporca je tak ako krajský súd, aj naďalej toho názoru, ţe navrhovateľ v priebehu konania,
ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani jeho právny zástupca v opravnom
prostriedku, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali vydať rozhodnutie
o udelení azylu, resp. rozhodnutie o poskytnutí doplnkovej ochrany, a má za to, ţe správny orgán
objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistil,
ţe navrhovateľ uvádzal iné skutočnosti ako tie, ktoré sú uvedené v § 8, 10, 13a alebo 13b zákona
o azyle, a preto povaţuje napadnutý rozsudok krajského súdu za vecne správny a za vydaný
v súlade so zákonom o azyle a Ţenevským dohovorom z r. 1951 o právnom postavení utečencov.
Preto navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok krajského súdu
a tým aj rozhodnutie odporcu ako vecne správne a zákonné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z) dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu
je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja
ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 27. septembra 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3
OSP).
Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne
uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade ţiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe
alebo nechce vrátiť do tohto štátu.
V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu
cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky).
Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak,
ţiadateľovi, ktorý
a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných
alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo
príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôţe alebo nechce
vrátiť do tohto štátu, alebo
b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môţe udeliť azyl z humanitných dôvodov,
aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8.
Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento zákon
neustanovuje inak,
a) manţelovi azylanta, ak manţelstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny
pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne
súhlasí. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny
s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).
Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej republiky,
ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).
Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl ţiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi, ktorému
neudelilo azyl, ak sú váţne dôvody domnievať sa, ţe by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu
vystavený reálnej hrozbe váţneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny poskytne doplnkovú
ochranu ak tento zákon neustanovuje inak,
a) manţelovi cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, ak manţelstvo
trvá a trvalo aj v čase, keď cudzinec odišiel z krajiny pôvodu a tento cudzinec so zlúčením
vopred písomne súhlasí,
b) slobodným deťom cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a, alebo
osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo
c) rodičom slobodného cudzinca, ktorému sa poskytla doplnková ochrana podľa § 13a,
mladšieho ako 18 rokov. (ods. 1)
Ţiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdrţiavať na území
Slovenskej republiky (ods. 2).
Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu aj dieťaťu narodenému na území Slovenskej
republiky cudzinke, ktorej sa poskytla doplnková ochrana, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5
(ods. 3).
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu ţiadateľovi,
ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí
azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), rozhodne tieţ, či cudzincovi poskytne
doplnkovú ochranu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi
na území SR a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, ţe odporca vykonal v konaní dokazovanie procesne
legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu (Správa
o ľudských právach 2009: Rusko, vydaná Úradom pre demokraciu, ľudské práva a prácu USA
z 11. marca 2010, Správa spoločnej prieskumnej misie z 10. septembra 2009, Správa zo zisťovacej
misie do krajiny Ruská federácia v dňoch 28. februára aţ 5. marca 2010) z ktorých vyhodnotil
a stručne popísal súčasnú politicko-spoločenskú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na dôvody,
pre ktoré navrhovateľ ţiadal o udelenie azylu a o poskytnutie doplnkovej ochrany.
Z dotazníka ţiadateľa o udelenie azylu vyplynulo, ţe Čečensko opustil, pretoţe mal
problémy s políciou v meste Groznyj. Pred viac ako pol rokom ho jeho známy A.. pozval k nemu na
návštevu. Okolo polnoci potom zaklopalo na dvere bytu asi 8-9 ľudí vo vojenských uniformách
a urobili domovú prehliadku. Známy to vysvetľoval tak, ţe to urobili za účelom, aby od neho mohli
dostať peniaze. Odviezli ich do nejakého bývalého vojenského skladu a oddelene ich vypočúvali.
Na ruky mu dali putá, ruky mal za chrbtom v putách, zhodili ho na zem, do ruky mu dali pištoľ,
aby na ňom boli jeho odtlačky a chceli aby tieţ podpísal vyhlásenie, ţe uňho zadrţali drogy
a zbrane. Navrhovateľ vyhlásenie nepodpísal. Prepustili ich na obed na druhý deň. Potom
sa dozvedel, ţe známy podpísal pod nátlakom vyhlásenie, ţe uňho našli zbrane a drogy.
Po prepustení im povedali, ţe im majú priniesť peniaze, on 5 000,-USD a jeho známy 30 000,-USD.
Potom sa skrýval u vzdialených príbuzných v prímestskej časti Grozného. Príbuzní sa s nimi
kontaktovali a odovzdali im peniaze asi o dva tri dni, aby ho nechali na pokoji. Počas nátlaku naňho
im povedal, ţe príde deň, keď im to vráti, pretoţe ho neoprávnene obviňujú v drţaní zbraní a drog.
Prostredníctvom jeho príbuzných mu odkazovali, ţe ho buď znova uväznia alebo vstúpi do radov
Kadyrovskej vojenskej jednotky. V takom prípade vypracovávajú evidenčný list s osobnými údajmi
a s poznámkou, ţe ide o občana bývalého domobranca, ktorý vyuţil amnestiu a ktorý dobrovoľne
vstupuje do kadyrovskej vojenskej jednotky. Ten potom posielajú do Moskvy. Zmysel je aj v tom,
ţe si robia zásluhy a získavajú finančnú odmenu, ţe chytili a na kadyrovskú stranu naverbovali
bývalého domobranca. Ak by chcel človek potom z takejto jednotky vystúpiť, tak ho automaticky
obvinia z protiruského odboja, za čo hrozí trest odňatia slobody na 15 rokov. Preto sa po rozhovore
s mamou, ktorá mu povedala, ţe nemá vstúpiť do tejto jednotky rozhodol, ţe odíde do zahraničia.
Bol v telefonickom kontakte s príbuznými a tí mu povedali, ţe táto jednotka sa informovala kde je.
Manţelka vedela o jeho problémoch len okrajovo. Priamo do kontaktu s uvedenými jednotkami
uţ neprišiel. Navrhovateľ ďalej uviedol, ţe sa neobrátil na ţiaden štátny orgán, nakoľko vedel
ako pochodil jeho známy A.., ktorý sa pokúsil riešiť podobný problém cez políciu a zdravotnícke
zariadenie. Do nemocnice išiel na to, aby získal lekársku správu o zraneniach spôsobených bitím,
čo mu odmietli vystaviť. Polícia odmietla prijať hlásenie o udalosti. Mal tri moţnosti ako vyriešiť
tento problém. Vstúpiť do kadyrovskej ozbrojenej jednotky, alebo platiť alebo odísť do zahraničia.
Neuvaţoval ani o presťahovaní inde v rámci Čečenska, prípade Ruskej federácie, pretoţe v inej
časti Čečenska by ho našli a v Ruskej federácii tieţ nie, pretoţe Čečenci tam nie sú obľúbení
v dôsledku teroristických činov a takisto ako Čečenec by ťaţko dostal prácu. V Ruskej federácií
Čečencov neprihlasujú na pobyt alebo iba s veľkými ťaţkosťami. Na otázku prečo nepoţiadali
o azyl najbliţšiu moţnú krajinu, odpovedal, ţe chceli ísť do krajiny Európskej únie. Spolu s ním
odišla aj manţelka s dieťaťom, ktorá ho nasledovala. V prípade návratu sa obáva, ţe by musel
doţivotne platiť alebo by mu hrozilo väzenie. Na záver navrhovateľ dodal, ţe o udelenie azylu
ţiada aj preto, lebo by chcel, aby jeho dieťa vyrastalo v právnom štáte. V záujme jeho rodiny
by chcel, aby mohli ţiť v bezpečnej a usporiadanej spoločnosti. Na otázku prečo v zápisnici
o podaní vysvetlenia na OA PZ Humenné zo dňa 11.4.2010 uviedol, ţe o azyl ţiada s politických
dôvodov, nakoľko v Ruskej federácií – Čečensku je nestabilná situácia uviedol, ţe tie problémy
o ktorých vypovedal, povaţuje za dôsledok nestabilnej situácie a celkovej zlej politickej situácie
v krajine.
Navrhovateľ poţiadal o azyl 11. apríla 2010 po tom, ako bol hliadkou Oddelenia hraničnej
kontroly PZ Vyšné Nemecké kontrolovaný na zastávke SAD v obci Krčava okr. Sobrance. Súčasne
s ním poţiadala o azyl aj jeho manţela s maloletou dcérou. Odporca vydal následne rozhodnutie
ČAS: MU-169-18/PO-Ţ-2010 zo dňa 9.7.2010, ktorým navrhovateľovi neudelil azyl a neposkytol
doplnkovú ochranu.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho zástupcu opravný
prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím 5Saz/41/2010-40 zo dňa 24. novembra 2010
napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil, nakoľko podľa krajského súdu odporca v konaní
dostatočne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
navrhovateľom počas azylového konania a následne rozhodol správne a zákonne.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu sa navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolal. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím č. k. 1Sţa/11/2011
zo dňa 8. marca 2011 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretoţe
krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými námietkami navrhovateľa a nezaujal k nim ţiadne
stanovisko, a preto sa záver krajského súdu javil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
ako predčasný. Rozhodnutie krajského súdu bolo podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné a rozhodnutie
nebolo dostatočne odôvodnené.
Krajský súd následne opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo a vydal rozhodnutie č. k. 5Saz/41/2010-114 zo dňa 8. júna 2011, ktorým
rozhodnutie odporcu opätovne potvrdil.
IV.
Argumentácia rozhodnutia odporcu
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, ţe odporca po komplexnom
posúdení ţiadostí, informácií poskytnutých ţiadateľom ako aj ďalších zadováţených dôkazov
dospel k záveru, ţe skutočnosti uvádzané navrhovateľom nie je moţné povaţovať za dôvody
na udelenie azylu. Navrhovateľ v konaní ani raz neuviedol, ţe by sa obával prenasledovania
z dôvodov vymenovaných v § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t. j. opodstatnených obáv
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboţenských dôvodov, z dôvodov zastávania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Rovnako nepreukázal,
ţe by mu verejná moc v krajine pôvodu odoprela poskytnúť pomoc. Dokonca sa o to ani nepokúsil.
Navrhovateľ vo svojej ţiadosti najprv uviedol, ţe mal problémy s políciou, avšak ďalej
uviedol, ţe problémy mal s osobami vo vojenských uniformách. Toto tvrdenie nemusí byt'
pravdivé, nakoľko manţelka menovaného v dotazníku zo 14. apríla 2010 viackrát uviedla,
ţe manţel mal problémy s neznámymi muţmi. Problémom malo byť poţadovanie 5 000,-USD,
ktoré údajne tri dni po jeho prepustení, po ktorom sa začal skrývať, odovzdali jeho vzdialení
príbuzní. Ani to nemusí byť pravda, nakoľko manţelka uviedla, ţe peniaze im odovzdal osobne.
Taktieţ uviedla, ţe neznámi muţi od neho poţadovali pod hrozbou smrti celej rodiny opakovane
peniaze. Údajne bola jedenkrát svedkom, keď od navrhovateľa poţadovali neznámi muţi
pred ich domom peniaze. To však podľa odporcu nekorešponduje s informáciou od navrhovateľa,
ţe po jeho prepustení sa skrýval. Rovnako neuviedol, ţe by sa opakovane stretol s týmito ľuďmi
a ani údajné hrozby usmrtenia rodiny nespomenul. Menovaný uviedol, ţe prostredníctvom jeho
príbuzných mu mali odkazovať, ţe ho buď uväznia, alebo vstúpi do Kadyrovskej vojenskej
jednotky. Naproti tomu jeho manţelka uviedla, ţe pokiaľ im nedá peniaze, tak ho uväznia, alebo
pôjde do hôr ako domobranec. Pričom rozdiel medzi domobrancami a Kadyrovskou jednotkou
je všeobecne známy. Porovnaním výpovedí navrhovateľa a jeho manţelky sa zistili rozdiely v opise
udalostí, ktoré boli dôvodom pre ich odchod z krajiny pôvodu, teda podstatných udalostí. Nejedná
sa o nepatrné nezrovnalosti alebo omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach, ale ide o zásadné
rozpory vo výpovediach. Preto osobu navrhovateľa nepovaţuje odporca za dôveryhodnú. Odporca
ale skonštatoval, ţe aj v prípade, keby odôvodnenie ţiadosti navrhovateľa bolo vyhodnotené
ako dôveryhodné, navrhovateľ nebol prenasledovaný z dôvodu rasy, národnosti, náboţenstva,
z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom o azyle vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú
škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len
pre prenasledovanie zo zákonom udaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len
najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu
podľa § 8 zákona o azyle je viazané na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej
v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch
prípadoch v dobe podania ţiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej
po odchode z krajiny pôvodu.
Vzhľadom na to, ţe neboli splnené dôvody na udelenie azylu, posúdil odporca
či navrhovateľ spĺňa dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany.
Odporca k otázke doplnkovej ochrany uviedol, ţe jej zmyslom a účelom je poskytnúť
subsidiárnu ochranu a moţnosť legálneho pobytu na území SR tým ţiadateľom o medzinárodnú
ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone
o azyle) neúnosné, neprimerané či inak neţiadúce poţadovať ich vycestovanie. Keďţe sa aplikácia
tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaţe k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate ţiadateľa
do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase
neţ v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej
ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného ţiadateľa. V tvrdeniach navrhovateľa ale
odporca nezistil závaţné a potvrdené dôvody pre bezprostrednú a reálnu hrozbu váţneho bezprávia,
tak ako je definovaná v ustanovení § 2 písm. f) zákona o azyle. Preto mu doplnkovú ochranu
neposkytol. Navyše, ani ţiadna informácia nesvedčí o tom, ţe by navrhovateľovi v prípade návratu
do krajiny pôvodu reálne hrozilo váţne bezprávie.
V.
Právny názor Najvyššieho súdu SR
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nebolo moţné vylúčiť, ţe tvrdenia
navrhovateľa sa zakladajú na pravde. Priamym svedkom udalostí opisovaných navrhovateľom bol
sám navrhovateľ a nie jeho manţelka. Preto je tvrdený rozpor medzi výpoveďami navrhovateľa
a jeho manţelky bezpredmetný. Správny orgán je predovšetkým povinný skúmať prípadné rozpory
vo viacerých výpovediach samotného ţiadateľa o udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany
a tieto nevyvodzovať len na základe výpovedí osôb s objektívne rôznou vypovedacou
schopnosťou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako nesúhlasí s názorom odporcu a krajského súdu
o navrhovateľovej nedôveryhodnosti. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
navrhovateľova výpoveď bola po celú dobu konania konzistentná a vnútorne bez rozporov. Jeho
tvrdenia sú zrozumiteľné, nevykazujú znaky nezrozumiteľnosti alebo rozpornosti.
Správny orgán navyše vôbec neskúmal moţnú opodstatnenosť obáv navrhovateľa.
Nezaoberal sa situáciou v krajine z toho pohľadu, či by aj v prípade, ţe by sa obrátil na štát, tento
mu takúto pomoc a ochranu reálne poskytol. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti
okrem iného materiál ECRE - European Council on Refugees and Exiles - Guidelines on the
Treatment of Chechen Internally Displaced Persons (IDPs), Asylum Seekers and Refugees
in Europe (Updated March 2011)
Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu
o neudelení azylu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP
a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu,
ale ani odvolacieho súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu
a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou
zistenia skutočného stavu veci uţ v administratívnom konaní.
Vzhľadom k tomu, ţe zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie
je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a krajský súd mal na základe uvedeného rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, ak ten takto nerozhodol, nebolo preto dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť
a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, ţe je dôvodné prvostupňové
súdne rozhodnutie zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.
V ďalšom konaní povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby odporca
vytknuté nedostatky odstránil.
Aţ po doplnení dokazovania odporca opätovne rozhodne o ţiadosti navrhovateľa o udelenie
azylu, resp. o poskytnutí doplnkovej ochrany.
Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe
zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, ţe rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 224 ods. 2 v spojení s § 250k
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému ţalobcovi priznal ich náhradu v sume 704,65€.
Výška náhrady trov konania bola určená v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. a pozostáva z nasledovných úkonov právnej sluţby:
prevzatie veci a príprava 120,23 € - § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky),
podanie opravného prostriedku 120,23 € - § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky),
účasť na pojednávaní 120,23 € - § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky)
podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu - 123,50 € - § 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky)
reţijný paušál – 3 x 7,21 € a 1x 7,41 € (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky),
168,28 € náhrada za stratu času - § 17 ods. 1 vyhlášky
23,14 € (cestovné náklady – pojednávanie dňa 24.11.2010
celkom spolu: 704,65 €
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 27. septembra 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová