Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)68d/381802.ae8b21.pdf
PDF · 172.88 KB
No categories available
4Obo/84/2010
Najvyšší súd 4 Obo 84/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Viery Pepelovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Gabriely
Mederovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. A. K., S. správkyne konkurznej podstaty úpadcu P.
s. r. o. v konkurze, IČO X., zastúpenej JUDr. M. T., ml., advokátom, S., proti žalovanému
v 1 rade: S. K., a. s., C., IČO: X. v 2. rade: P. a. s., S., IČO: X., v 3. rade: M. B., K.
v 4. rade: Ing. J. Z., S., žalovaní v 3. a 4. rade zastúpení spoločnosťou N. & P., s .r. o., P.,
IČO: X. o neplatnosť právnych úkonov, na odvolanie žalovaných v 3. a 4. rade proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Cbi/132/2005-314 zo dňa 14. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.
3Cbi/132/2005-314 zo dňa 14. októbra 2010 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti
Dohody o urovnaní a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005, uzavretej medzi úpadcom
a žalovaným v 4. rade. Určil, že Zmluva o budúcej zmluve, uzatvorená medzi žalovaným
v 2. rade a žalovaným v 3. rade dňa 25. 10. 2004 o postúpení pohľadávky žalovaného
v 2. rade, ktorú nadobudne prevzatím dlhu úpadcu vo výške 261 464,26 eur (7 876 872,42 Sk)
a Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 17. decembra 2004, uzavretá medzi žalovaným
v 2. rade ako postupcom a žalovaným v 3. rade ako postupníkom na postúpenie pohľadávky
vo výške 261 464,26 eur (7 876 872,42 Sk) ako aj Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
4. januára 2005, uzavretá medzi žalovaným v 3. rade ako postupcom a žalovaným v 4. rade
ako postupníkom na postúpenie pohľadávky vo výške 261 464,26 eur (7 876 872,42 Sk) sú
absolútne neplatné právne úkony. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému v 2. rade
náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný v 3. rade je povinný nahradiť žalobkyni, na účet jej
právneho zástupcu, trovy konania vo výške 323,025 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a žalovaný v 4. rade je povinný nahradiť žalobkyni, na účet jej právneho zástupcu, trovy
konania vo výške 323,025 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 21. 10. 2005
žalobkyňa navrhla určiť, že právny úkon dlžníka, ktorým je uzatvorenie dohody o prevzatí
povinnosti zo záväzku, uzatvorenej medzi spoločnosťou B. S., a. s., ako novým dlžníkom
a spoločnosťou P., s. r. o., ako pôvodným dlžníkom, predmetom ktorej bolo prevzatie
sporných záväzkov od pôvodného dlžníka na nového dlžníka zo dňa 14. 12. 2004 je voči
konkurzným veriteľom úpadcu P., s. r. o., P. , IČO X., právne neúčinný. Ďalej sa domáhala
určenia, že Dohoda medzi S. K., a. s., a B. S., a. s., o urovnaní záväzku za pôvodného dlžníka
je neplatná, že Dohoda medzi spoločnosťou B. S., a. s. a P., s. r. o., o prevzatí dlhu
od pôvodného dlžníka na nového dlžníka zo dňa 14. 12. 2004 je neplatná, že Zmluva
o budúcej zmluve, uzatvorená medzi B. S., a. s. a M. B., predmetom ktorej je dohoda
o budúcom postúpení pohľadávky voči dlžníkovi P., s. r. o., vo výške 8 490 604,42 Sk
za odplatu na M. B. zo dňa 25. 10. 2004 je neplatná, že Zmluva o postúpení pohľadávky
uzatvorená medzi B. S., a. s. a M. B., na základe ktorej bola postúpená pohľadávka voči
dlžníkovi P., s. r. o., vo výške 8 490 604,42 Sk za odplatu vo výške 613 732,-- Sk zo dňa
17. 12. 2004 je neplatná a že Zmluva o postúpení pohľadávky, uzatvorená medzi M. B. a Ing.
J. Z., na základe ktorej bola postúpená pohľadávka voči dlžníkovi P., s. r. o., vo výške
8 490 604,42 Sk za odplatu vo výške 613 732,-- Sk zo dňa 04. 01. 2005 je neplatná. Podaním
zo dňa 12. 10. 2010 rozšírila žalobu aj o určenie absolútnej neplatnosti Dohody o urovnaní
a vysporiadaní záväzku, uzavretého medzi úpadcom a žalovaným v 4. rade dňa 10. 01. 2005.
Zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 14. 10. 2010.
Žalobkyňa navrhla určiť neplatnosť právnych úkonov s poukazom na ust. § 39
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.
Súd zistil, že na majetok spoločnosti P., s. r. o., so sídlom P., bol uznesením Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 20. 06. 2005 vyhlásený konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty
bola ustanovená JUDr. A. K.
Žalovaný v 4. rade, ako veriteľ číslo 21, si v predmetnom konkurznom konaní uplatnil
pohľadávku vo výške 8 490 604,42 Sk, a to ako vykonateľnú pohľadávku na základe
notárskej zápisnice, obsahujúcej vyhlásenie úpadcu ako povinného o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Žalobkyňa v konaní vedenom na Krajskom súde
v Košiciach sp. zn. lCbi/140/05 navrhla určiť, že uvedená pohľadávka žalovaného v 4. rade je
neexistentná. V uvedenom konaní je účastníkom podľa zákona o konkurze a vyrovnaní iba
žalovaný v 4. rade, pričom pre zistenie dôvodnosti pohľadávky je potrebné posúdiť aj
predchádzajúce právne úkony, ktorých účastníkmi boli iné subjekty.
Súd mal za to, že v prejednávanej veci sú ako žalovaní označené všetky subjekty,
ktoré robili viaceré úkony a nakladali s pohľadávkou vo výške 8 490 604,42 Sk, ktorej
vlastníkom sa po viacerých úkonoch stal žalovaný v 4. rade, ktorý si túto pohľadávku uplatnil
v konkurznom konaní, a preto komplexným rozhodnutím o platnosti, resp. neplatnosti
jednotlivých úkonov sa dosiahne odstránenie spornosti žalobcovho práva a neistoty v jeho
právnom vzťahu so žalovaným v 4. rade. Preto súd mal za to, že je daný naliehavý právny
záujem na danej určovacej žalobe.
Súd ďalej zistil, že medzi K. B. B., š. p. ú., ako bankou, a spoločnosťou P., s. r. o., P.,
ako klientom, bola dňa 05. 03. 1998, uzavretá Zmluva o reštrukturalizácii úveru č. 06/1998/2,
v ktorej bolo dohodnuté, že pohľadávka banky, vyplývajúca z úverového vzťahu, vzniknutého
podľa čl. I, predstavuje ku dňu 30. 09. 1997 sumu 4 347 000,-- Sk, ktorú tvorí istina
3 105 000,-- Sk a nezaplatené úroky vo výške 1 242 000,-- Sk. Lehota splatnosti bola
dohodnutá na 07. 10. 2002 a úroková sadzba vo výške 14% ročne. V zmluve klient prehlásil,
že túto pohľadávku uznáva čo do dôvodu a výšky. Bolo dohodnuté splácanie uvedenej sumy
mesačnými splátkami vo výške 217 350,-- Sk.
Na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 30. 01. 2002, uzatvorenej medzi F. N. M.
S. ako predávajúcim a S. K., a. s., ako kupujúcim prešli s účinnosťou od 01. 01. 2002
na kupujúceho práva a záväzky súvisiace s privatizovaným majetkom K. B. , š. p. ú. na S. K.,
a. s. V dôsledku uvedeného na túto spoločnosť prešli aj práva a povinnosti K. B., š. p. ú.
zo zmluvy zo dňa 05. 03. 1998 o reštrukturalizácii úveru č. 06/1998/2.
Keďže spoločnosť P., s. r. o., neplnila záväzky z uvedenej zmluvy, žalovaný v 1. rade
uplatnil svoje nároky z tejto zmluvy v konaní vedenom na Okresnom súde v Spišskej Novej
Vsi pod sp. zn. 1Cb 122/02. Konanie bolo zastavené na základe späťvzatia žaloby z dôvodu
mimosúdnej dohody.
V máji 2004 žalovaný v 2. rade predložil žalovanému v 1. rade projekt
reštrukturalizácie skupiny P., súčasťou ktorého bola aj spoločnosť P., s. r. o.,
na elimináciu veriteľského tlaku, ako aj na poskytnutie prevádzkových úverov, čím by došlo
k ozdraveniu spoločnosti. O postúpení pohľadávok voči spoločnostiam skupiny P. iným
fyzickým osobám, po nadobudnutí pohľadávok od žalovaného v 1. rade žalovaným v 2. rade
nebola v predloženom projekte žiadna zmienka. Predstavenstvo žalovaného v 1. rade dňa
18. 08. 2004 schválilo vstup žalovaného v 2. rade do projektu reštrukturalizácie skupiny P.,
a teda aj úpadcu. Žalovaný v 1. rade, ako veriteľ, súhlasil, aby dlh spoločnosti P., s. r. o.,
z vyššie uvedenej zmluvy o reštrukturalizácii úveru prevzal žalovaný v 2. rade.
Následne došlo dňa 14. 12. 2004 medzi žalovaným v 2. rade ako novým dlžníkom
a spoločnosťou P., s. r. o., ako pôvodným dlžníkom, k uzavretiu Dohody o prevzatí povinnosti
zo záväzku zo zmluvy o reštrukturalizácii úveru, v ktorej bol záväzok vyčíslený
vo výške 8 677 293,49 Sk a v čl. V zmluvy sa pôvodný dlžník zaviazal zaplatiť novému
dlžníkovi sumu 8 490 604,42 Sk.
Nie je sporné, že žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade uzavreli dohodu o urovnaní,
podľa ktorej sa žalovaný v 2. rade zaviazal na vyrovnanie záväzku spoločnosti P.,
s. r. o., zo zmluvy o reštrukturalizácii úveru vo výške 8 677 293,49 Sk uhradiť žalovanému
v 1. rade sumu 513 772,-- Sk. V tejto výške bola znaleckým posudkom stanovená hodnota
pohľadávky žalovaného v 1. rade voči spoločnosti P., s. r. o., čo oznámil žalovaný v 1. rade
spoločnosti P. v prípise zo dňa 05. 10. 2004.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v 2. rade za dlh úpadcu vo výške 8 677 293,49 Sk
uhradil žalovanému v 1. rade ako veriteľovi sumu 513 772,-- Sk (§ 531 a § 531 Občianskeho
zákonníka).
V prípade prevzatia dlhu v písomnej forme so súhlasom veriteľa sa dlh nemení, ale
dochádza k zmene dlžníka, ktorým sa namiesto pôvodného dlžníka, teda úpadcu, stáva
vo vzťahu k veriteľovi, teda S. K. B., a. s., nový dlžník, teda P., a. s., ako žalovaný v 2. rade.
V zmluve o úvere sa po uvedenom úkone zmluvnými stranami stali žalovaný v 1. rade
a žalovaný v 2. rade.
Ako odplatu za prevzatie dlhu sa úpadca zaviazal zaplatiť žalovanému v 2. rade sumu
8 490 604,42 Sk, pričom v zmluve je uvedený dlh vyčíslený vo výške 8 677 293,49 Sk. Medzi
úpadcom ako pôvodným dlžníkom a žalovaným v 2. rade ako novým dlžníkom, vznikol nový
právny vzťah, z ktorého vyplynula povinnosť úpadcu zaplatiť žalovanému v 2. rade
dohodnutú odplatu.
Vychádzajúc z tvrdení žalovaných v 1. a 2. rade, zmluvy uzatvárané medzi
žalovanými v 1. a 2. rade boli uzatvárané v rámci procesu reštrukturalizácie skupiny P., ktorej
súčasťou bola aj spoločnosť P., s. r. o. a smerovali k tomu, aby bola zachovaná
prevádzkyschopnosť jednotlivých spoločností skupiny P., a teda aj spoločnosti P., s. r. o.
Podľa tvrdení žalovaných v 1. a 2. rade, v čase prevzatia dlhu úpadcu voči žalovanému
v 1. rade žalovaným v 2. rade, dlh úpadcu voči žalovanému v 1. rade z úverovej zmluvy bol
vo výške 8 490 604,42 Sk. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalovaný v 1. rade a žalovaný
v 2. rade uzavreli Dohodu o urovnaní, podľa ktorej sa žalovaný v 2. rade zaviazal na celkové
vysporiadanie záväzkov z úverovej zmluvy zaplatiť žalovanému v 1. rade sumu 513 772,--
Sk, čo podľa znaleckého posudku bola hodnota vyššie uvedenej pohľadávky žalovaného
v 1. rade voči úpadcovi.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v 2. rade za dlh úpadcu vo výške 8 490 604,42 Sk
zaplatil jeho veriteľovi, a to žalovanému v 1. rade sumu 513 772,-- Sk.
Podľa tvrdenia žalovaného v 2. rade, podľa jeho návrhu sa pohľadávka na zaplatenie
dohodnutej odplaty za prevzatie dlhu mala postúpiť na úpadcu, čím by osoba veriteľa
a dlžníka splynula a došlo by tým k zániku pohľadávky. Tento spôsob riešenia neprijali
zástupcovia skupiny P., ale žiadali pohľadávku postúpiť na tretiu osobu, a to
na žalovaného v 3. rade. Na základe uvedeného, a aj v záujme účtovného a daňového
vysporiadania, riešenia prevzatého dlhu a odplaty za prevzatie dlhu, následne žalovaný v 2.
rade a žalovaný v 3. rade dňa 17. 12. 2004 uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávky
žalovaného v 2. rade voči úpadcovi vo výške 8 490 604,42 Sk za odplatu vo výške 613 732.-
Sk, ktorú tvorí suma 513 772,-- Sk, ktorú žalovaný v 2. rade mal zaplatiť žalovanému v 1.
rade ako vyrovnanie dlhu úpadcu, ako pôvodného dlžníka a poplatok vo výške 99960,-- Sk.
Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení zo dňa 16. 01. 2009 tiež uviedol, že o ďalšom
postúpení pohľadávky žalovaným v 3. rade na žalovaného v 4. rade nemal vedomosť,
a o zmluve o postúpení pohľadávky, uzavretej medzi uvedenými subjektmi, sa dozvedel až
po obdržaní žaloby v tomto konaní. Uviedol, že súd by mal zvážiť platnosť uvedenej zmluvy
a tiež Dohody o urovnaní zo dňa 10. 01. 2005, uzavretej medzi žalovaným v 4. rade
a úpadcom, ktorá bola priamym ekonomickým dôvodom úpadku úpadcu.
Žalovaný v 3. rade vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 14. 10. 2010 vypovedal, že
vzhľadom na časový odstup si nepamätá, či na jednaniach, na ktorých sa zúčastnil
so žalovaným v 2. rade a konateľmi úpadcu sa rokovalo aj o tom, či záväzok úpadcu vo výške
8 490 604,42 Sk má alebo nemá byť voči úpadcovi vymáhaný. Vypovedal, že nie je
podnikateľom, nebol zamestnancom ani členom orgánov úpadcu, na prevzatie pohľadávky
vo výške 8 490 604,42 Sk voči úpadcovi za cenu 613732,-- Sk ho vyzval ekonomický riaditeľ
úpadcu Ing. C.. K nepomeru pohľadávky a ceny sa nevyjadril.
Zástupkyňa žalovaného v 2. rade na pojednávaní dňa 14. 10. 2010 zotrvala na tvrdení
žalovaného v 2. rade, že podľa reštrukturalizačného projektu pohľadávka pôvodne žalovaného
v 2. rade nemala byť voči úpadcovi vymáhaná, ale nemala vedomosť o tom, či žalovaný
so žalovaným v 3. rade o tom rokovali. Uviedla, že vzhľadom na spracovaný
reštrukturalizačný plán, ktorý bol úpadcovi známy, ani nebol dôvod o tom rokovať, keďže
žalovaný v 2. rade mal za to, že žalovaný v 3. rade je o celom postupe reštrukturalizácie
informovaný úpadcom, ktorý ho sám na prevzatie pohľadávky označil, a mal za to, že
žalovaný v 3. rade bude konať v záujme úpadcu. Uviedla, že bola vôľa postúpiť pohľadávku
v celej výške, t. j. 8 490 604,42 Sk, ale nepredpokladalo sa, že pohľadávka v uvedenej výške
bude voči spoločnosti P., s. r. o., vymáhaná.
Na otázku súdu, z akých dôvodov žalovaný v 3. rade ďalej postúpil predmetnú
pohľadávku na žalovaného v 4. rade, žalovaný v 3. rade vypovedal, že v čase uzavretia
Dohody o postúpení pohľadávky so žalovaným v 2. rade, t. j. dňa 17. 12. 2004, nemal
finančné prostriedky na zaplatenie dohodnutej odplaty, ale mal prísľub zapožičania potrebnej
sumy od nemenovaných osôb. Keďže uvedený prísľub nebol realizovaný a blížil sa termín
splatnosti jeho záväzku, postúpil pohľadávku žalovanému v 4. rade. Ešte pred uzavretím
uvedenej dohody mu žalovaný v 4. rade dal peňažné prostriedky, z ktorých dohodnutú
odmenu uhradil.
Žalovaný v 4. rade na pojednávaní dňa 14. 10. 2010 vypovedal, že je živnostník
v oblasti strojárenskej výroby a od marca t. r. má prerušenú živnosť. So spoločnosťou úpadcu
mal obchodné styky niekedy v r. 1999-2000 a potom už nie. Na otázku súdu, ako došlo
k postúpeniu pohľadávky vypovedal, že sa naňho obrátil p. B. so žiadosťou o zapožičanie
peňazí, ktorej požiadavke vyhovel. Peniaze mu požičal niekedy v októbri 2004. Keďže p. B.
nemal peniaze na vrátenie požičanej sumy, tak mu navrhol uzavretie zmluvy o postúpení
pohľadávky voči spoločnosti P., s. r. o., ktorá bola uzavretá dňa 04. 01. 2005.
Súd ďalej zistil, že spoločnosť P., s. r. o., prípisom zo dňa 25. 01. 2005 podala na súd
návrh na vyhlásenie konkurzu na jej majetok z dôvodu, že má viac veriteľov, medzi inými S.
P. a D. Ú. v S. a nie je schopná 30 dní po lehote splatnosti plniť záväzky. V prílohe uviedla
zoznam neuhradených záväzkov vo výške 16 160 623,53 Sk, medzi ktorými je aj záväzok
voči žalovanému v 3. rade vo výške 7 949 417,19 Sk.
Žalovaný v 3. rade vypovedal, že sa jedná o jeho pohľadávku voči spoločnosti P.,
s. r. o., ktorú nadobudol Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 12. 2004.
Na otázku súdu, prečo spoločnosť evidovala voči nemu záväzok iba vo výške
7 949 417,19 Sk, a nie v celkovej výške 8 490 604,42 Sk a či mu nejaká časť bola uhradená,
žalovaný v 3. rade vypovedal, že spoločnosť mu neuhradila žiadnu sumu a nemá vedomosť
o tom, prečo voči nemu evidovala záväzok iba v uvedenej výške.
Z vykonaného dokazovania súd mal preukázané, že úpadca určil žalovaného v 3. rade
ako osobu, na ktorú má žalovaný v 2. rade postúpiť pohľadávku voči spoločnosti P., s. r. o.
Žalovaný v 3. rade zotrval na svojom tvrdení, že mu neboli známe podmienky
reštrukturalizačného plánu spoločnosti P., s. r. o., keďže sám žalovaný v 3. rade priznal, že
na postúpenie pohľadávky ho vyzvali zástupcovia úpadcu, potom súd má za to, že bol nimi
informovaný o podmienkach reštrukturalizačného plánu, a ak nebol, tak zo strany úpadcu sa
jednalo o konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi.
Pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky na žalovaného v 3. rade, tento vypovedal, že čase,
kedy uzatváral so žalovaným v 2. rade Dohodu o postúpení pohľadávky, čo bolo dňa
17. 12. 2004, nemal peňažné prostriedky na zaplatenie dohodnutej odplaty vo výške 613 732,-
Sk a keďže sa blížila splatnosť odplaty, dohodol sa so žalovaným v 4. rade na postúpení
pohľadávky a žalovanému v 2. rade cenu za postúpenú pohľadávku uhradil z peňažných
prostriedkov poskytnutých mu žalovaným v 4. rade.
Naproti tomu žalovaný v 4. rade vypovedal, že žalovanému v 3. rade požičal peňažné
prostriedky niekedy v októbri 2004, a keďže mu ich nemal možnosť vrátiť, tak ich vrátenie
riešili Dohodou o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 01. 2005.
Súd zistil, že podľa Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi žalovaným
v 2. rade a žalovaným v 3. rade dňa 17. 12. 2004, bolo dohodnuté, že odplata za postúpenú
pohľadávku vo výške 613 732,-- Sk sa započíta so zaplatenou zálohou, ktorá bola uhradená
na základe Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25. 10. 2004.
Uvedené zistenie je v rozpore s výpoveďou žalovaného v 3. rade, podľa ktorej v čase
splatnosti odplaty žalovanému v 2. rade nemal finančné prostriedky, a preto už v tom čase sa
dohodol so žalovaným v 4. rade na postúpení pohľadávky a zo požičaných peňazí uhradil
žalovanému v 2. rade odplatu. Z uvedenej výpovedi vyplýva, že žalovaný v 3. rade sa dohodol
so žalovaným v 4. rade na postúpení pohľadávky nie dňa 04. 01. 2005, ale v októbri 2004,
kedy mal žalovaný v 3. rade uhradiť žalovanému v 2. rade zálohu vo výške odplaty
za postúpenú pohľadávku.
Zo Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi žalovanými v 3. a 4. rade dňa
04. 01. 2005 vyplýva, že splatnosť dohodnutej odplaty v nej bola dohodnutá tak, že žalovaný
v 3. rade odplatu uhradí do 3 dní od doručenia výzvy, najneskôr do 31. 12. 2005. Zo znenia
zmluvy teda nevyplýva, že odplata sa započíta na už požičanú sumu.
Z vykonaného dokazovania súd nemal jednoznačne preukázané, ale ani jednoznačne
vyvrátené, že žalovanému v 3. rade bol známy zámer reštrukturalizačného plánu, že
pohľadávka vo výške 8 490 604,42 Sk nebude voči spoločnosti P., s. r. o., vymáhaná, pričom
tento zámer bol známy žalovanému v 2. rade, a preto by bolo možné od neho očakávať, že
o zámere bude informovať aj zmluvnú stranu, s ktorou postúpenie pohľadávky dojednával.
Berúc do úvahy spôsob zániku pôvodnej pohľadávky úpadcu voči žalovanému v 1. rade a tiež
dôvod vzniku pohľadávky žalovaného v 2. rade voči úpadcovi, súd má za to, že Zmluva
o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 12. 2004, uzavretá medzi žalovaným v 2. rade ako
postupcom a žalovaným v 2. rade ako postupníkom o postúpení pohľadávky vo výške 8 490
604,42 Sk za cenu vo výške 613 732,-- Sk, je pre neprimeranosť výšky postúpenej
pohľadávky a výšky odplaty, ktorá je 14-násobne nižšia ako pohľadávka, a so zohľadnením
skutočnosti, že žalovaní v 2. aj 3. rade nadobudli pohľadávku v rámci žalovaným v 2. rade
predloženého plánu reštrukturalizácie spoločnosti úpadcu, ktorého cieľom bolo ozdravenie
spoločnosti úpadcu, pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatný právny úkon v časti postúpenia pohľadávky vo výške nad sumu 613 732,-
Sk, t.j. vo výške 7 876 972,42 Sk, čo v novej mene činí 261 464,26 eur.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaný v 3. rade za pohľadávku voči úpadcovi vo výške
8 490 604,42 Sk zaplatil žalovanému v 2. rade iba sumu 613 732,- Sk, a následne, po cca
dvoch týždňoch uvedenú pohľadávku postúpil Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa
04. 01. 2005 žalovanému v 4. rade taktiež za cenu 613 732,-- Sk. Keďže súd Zmluvu
o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 12. 2004 považuje pre rozpor s dobrými mravmi
za neplatnú v časti postúpenia pohľadávky vo výške nad sumu 613 732,-- Sk, t.j. vo výške
7 876 872,42 Sk, potom má za to, že žalovaný v 3. rade postúpenú pohľadávku v sume
7 876 872,42 Sk nenadobudol, a preto ju v uvedenej časti nemohol platne postúpiť
na žalovaného v 4. rade, pretože podľa zásad občianskeho práva, nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než má sám. Keďže sa jedná o právny úkon v rozpore so zákonom, je
tento úkon v časti postúpenia pohľadávky vo výške 7 876 872,42 Sk, teda 261 464,26 eur,
podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným. Súd uznáva námietku žalovaného
v 2. rade uvedenú v odvolaní, že v rozsudku zo dňa 15. 01. 2007, v časti platnosti uvedenej
zmluvy vo výške 613 732,-- Sk, túto nesprávne právne posúdil, keď rozhodol, že predmetná
zmluva je neplatná aj v tejto časti.
Súd sa stotožňuje s názorom žalobkyne, že pokiaľ ide o úkony žalovaných v 3. a 4.
rade, tak sa jedná aj o konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktorého cieľom bolo, aby
žalovaný v 3. rade a následne žalovaný v 4. rade mohli nadobudnúť pohľadávku voči
úpadcovi vo výške 8 490 604,42 Sk za neprimerane nízku cenu 613 732,-- Sk a následne túto
pohľadávku v celej výške, t. j. 8 490 604,42 Sk vymáhať od pôvodného dlžníka, t.č. úpadcu
P., s. r. o. Uvedeným konaním žalovaných v 3. a 4. rade bol zmarený účel ozdravného plánu
spracovaného pre spoločnosť úpadcu. Konaním žalovaných v 3. a 4. rade pohľadávku B. voči
úpadcovi vo výške 8 490 604,42 Sk nadobudli fyzické osoby za neprimerane nízku cenu, a to
za sumu 613 732,-- Sk a u úpadcu si ju uplatnili v plnej výške.
Uvedený záver súdu potvrdzuje aj konanie úpadcu, ktorý sa v Dohode o urovnaní
zo dňa 10. 01. 2005, uzavretej medzi žalovaným v 4. rade ako veriteľom a spoločnosťou P., s.
r. o. ako dlžníkom, zaviazal na zaplatenie sumy 8 490 604,42 Sk tak, že prvú splátku vo výške
613 732,-- Sk uhradí do 11. 01. 2005, t. j. nasledujúci deň po uzavretí dohody a zostávajúcu
časť uhradí v štvrťročných splátkach po 492 500,-- Sk. Pritom v čl. I Dohody sa uvádza, že ju
uzatvárajú v snahe docieliť spoločný cieľ, a to zabezpečiť riadne vykonávanie podnikateľskej
činnosti dlžníka v záujme zachovania zamestnanosti a zároveň vysporiadania záväzku
dlžníka. Pritom v januári 2005, kedy úpadca predmetnú dohodu podpísal, už mal podpísané
splátkové kalendáre na splácanie iných záväzkov, a teda mu bolo známe, že nemá prostriedky
na zaplatenie sumy 8 490 604,42 Sk ani jej časti, o čom svedčí skutočnosť, že už dňa
25. 01. 2005 z dôvodu predĺženia podal sám na seba návrh na vyhlásenie konkurzu, súčasťou
ktorého bol o. i. aj zoznam veriteľov, z ktorého vyplýva, že k uvedenému dňu mal úpadca
dlhy vo výške 16 160 623,53 Sk. Pritom v návrhu na vyhlásenie konkurzu zo dňa 25. 01. 2005
úpadca ako veriteľa označil žalovaného v 3. rade, i keď v tom čase už mal uzavretú Dohodu
o urovnaní zo dňa 10. 01. 2005 so žalovaným v 4. rade, v ktorej uznal svoj záväzok vo výške
8 490 604,72 Sk. Pričom v prílohe návrhu na konkurz záväzok evidoval voči žalovanému
v 3. rade, a to iba vo výške 7 949 417,19 Sk. Okrem toho záväzok v uvedenej výške tvorí
takmer polovicu z celkových záväzkov úpadcu.
Pokiaľ ide o uvedenú Dohodu o urovnaní a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005,
právny zástupca žalovaných v 3. a 4. rade na konci pojednávania konaného dňa 14. 10. 2010
predložil súdu rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/l83/2006, ktorým bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 6C/17/2005, ktorým bola
žaloba žalobkyne o vyslovenie neplatnosti Dohody o urovnaní zo dňa 10. 01. 2005
zamietnutá. O uvedenom rozsudku konajúci súd nemal vedomosť.
Keďže o neplatnosti Dohody o urovnaní a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005,
uzavretej medzi žalovaným v 4. rade a úpadcom, už bolo právoplatne rozhodnuté, jedná sa
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, čo je podľa § 104 ods. 1 O. s. p. dôvodom
na zastavenie konanie v tejto časti.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd žalobe o určenie
neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 12. 2004, uzavretej medzi žalovaným
v 2. a 3. rade, ako aj s tým spojenej Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25. 10. 2004, uzavretej
medzi žalovanými v 2. a 3. rade a Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 04. 01. 2005,
uzavretej medzi žalovanými v 3. a 4. rade v časti o určenie neplatnosti uvedených úkonov,
pokiaľ ide o sumu 7 876 872,42 Sk, teda 261 464,26 eur, vyhovel, v časti o určenie
neplatnosti Dohody o urovnaní a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005, uzavretej medzi
žalovaným v 4. rade a úpadcom konanie zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Žalovaný v 2. rade bol v konaní čiastočne úspešný, ale neuplatnil si náhradu trov
konania, preto mu súd ich náhradu nepriznal. Právny zástupca žalobkyne vyčíslil nárok
na náhradu trov konania vo výške 2 335,40 eur.
Žalovaní v 3. a 4. rade boli v konaní v prevažnej časti neúspešní, preto podľa § 142
ods. 3 O. s. p. im súd uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania, každému z nich
vo výške 323,025 eur.
Proti tomuto rozhodnutiu v časti výrokov o určení absolútnej neplatnosti právnych
úkonov (Zmluva o budúcej zmluve uzatvorená medzi žalovanými v 3. a 4. rade zo dňa
25. 10. 2004 o postúpení pohľadávky žalovaného v 4. rade, ktorú nadobudne prevzatím dlhu
úpadcu vo výške 261 464,26 eur; Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 17. 12. 2004,
uzavretá medzi žalovanými v 2. rade ako postupcom a žalovaným v 3. rade ako postupníkom,
na postúpenie pohľadávky vo výške 261.464,26 eur a Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
04. 01. 2005, uzavretá medzi žalovanými v 3. rade ako postupcom a žalovaným v 4. rade ako
postupníkom, na postúpenie pohľadávky vo výške 261 464,26 eur), podali odvolanie žalovaní
v 3. a 4. rade v zákonom stanovenej odvolacej lehote podľa ust. § 204 ods. 1 O. s. p.
Tvrdia, že tieto výroky sú nesprávne, nakoľko v žiadnej z napadnutých zmlúv sa
nehovorí o pohľadávke vo výške 261 464,26 eur (7 876 872,42 Sk), ale vždy o pohľadávke vo
výške 8 490 604,42 Sk (281836,43 eur). Pokiaľ chcel súd určiť, že označené zmluvy sú
absolútne neplatné iba v časti postúpenej pohľadávky vo výške 261 464,26 eur (7 876 872,42
Sk), potom mali znieť výroky jeho rozhodnutia tak, aby to z nich nepochybne vyplývalo.
Žalovaní v 3. a v 4. rade preto považujú takéto výroky za neurčité, resp. zmätočné.
V napádanom rozhodnutí súd absolútnu neplatnosť právnych úkonov oprel o rozpor
s dobrými mravmi, pričom tento rozpor vidí okrem iného v tom, že pomer medzi výškou
postupovanej pohľadávky 8 490 604,42 Sk a výškou dohodnutej odplaty 613 732,-- Sk je
neprimeraný, keď odplata je 14 násobne nižšia ako výška postupovanej pohľadávky.
Odvolatelia tvrdia, že táto argumentácia súdu je nepreskúmateľná. Výška odplaty
za postupovanie pohľadávok nie je zákonom limitovaná. V danom prípade je určenie jej
výšky závislé výlučne na dohode zmluvných strán, pričom túto dohodu je možné posudzovať
podľa § 3 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov s tým, že v danom
prípade určenie ceny dohodou neovplyvňujú žiadne obmedzujúce ustanovenia citovaného
zákona.
Na to, aby mohlo ísť o rozpor s dobrými mravmi treba, aby bol konkrétny spoločenský
vzťah sformulovaný do normy správania sa, teda jasne a zrozumiteľne formulovaného
pravidla správania sa, ktoré má obvykle povahu zákazu alebo príkazu. Medzi konštatovaním,
že v danom prípade výška odplaty za postúpenie pohľadávky je takmer 14 násobne nižšia
oproti nominálnej hodnote jej istiny a z toho údajne vyplývajúcim záverom o rozpore
s dobrými mravmi chýba príčinná súvislosť, ktorú by bolo možné v napádanom rozhodnutí
identifikovať a v odvolacom konaní overiť jej správnosť. Tvrdia, že predmetnú pohľadávku
nenadobudli od úpadcu a ani jeden z nich o podmienkach reštrukturalizácie nebol žiadnym
spôsobom informovaný. Odmietajú úvahy súdu o tom, že ak aj nie je preukázaný rozpor
s dobrými mravmi v konaní žalovaného v 3. rade, potom sa tak muselo stať na strane úpadcu.
Takýto záver je absurdný už aj preto, že pokiaľ by nemalo ísť o reálnu výšku odplaty, za ktorú
žalovaný v 2. rade prevzal dlh úpadcu voči žalovanému v 1. rade, potom by takéto konanie
úpadcu vôbec nedávalo zmysel.
Žalovaný v 3. rade zdôraznil, že sa nikdy s nikým nedohodol, že pohľadávku, ktorú
nadobudol od žalovaného v 2. rade, nebude od úpadcu vymáhať, resp. že ju nepostúpi
na tretiu osobu. Nikdy nemal vedomosť o obsahu reštrukturalizačného plánu, preto akékoľvek
úvahy súdu o tom, že mal vedieť o niečom, čo mimochodom ani dokazovaním nebolo
preukázané, odmieta ako úvahy myslené celkom zjavne iba preto, aby rozhodnutie nestálo
takpovediac na vode. Sú toho názoru, že cieľom dokazovania v občianskom súdnom konaní
nie je skutočnosti deformovať či umelo vytvárať situácie, ktoré sa nikdy nestali, ale preukázať
skutočnosť tak, ako sa naozaj odohrala.
Namietajú úvahy súdu o tom, že bolo dôvodné od žalovaného v 2. rade očakávať, že
žalovaného v 3. rade o obsahu reštrukturalizačného plánu bude informovať. Odôvodňovať
rozhodnutie súdu úvahami, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú aj priamo
v rozpore so skutočnosťou, považujú za nesprávne a v rozpore so základnými zásadami
občianskeho súdneho konania.
Poukázali na podanie žalovaného v 2. rade zo dňa 29. 03. 2005, adresované
Okresnému riaditeľstvu PZ v Spišskej Novej Vsi, kde uviedli, že sa banka a skupina P.
dohodli, že dosiahnutie horeuvedených efektov príprave spoločnosti na následné financovanie
bude daňovo a účtovne najoptimálnejšie, ak budú uvedené pohľadávky postúpené na určené
fyzické osoby. „...banka nemá vedomosť o obsahu dohôd medzi fyzickými osobami, ktoré
odkúpili pohľadávky a skupinou P..“ Ako je teda možné, že žalovaný v 2. rade podsúva súdu
svoje úvahy o dohode o nevymáhaní pohľadávok a na druhej strane tvrdí, že o dohode medzi
fyzickými osobami a dlžníkmi nemal žiadnu vedomosť?
Tvrdia, že ďalším dôkazom o prispôsobovaní si vykonaného dokazovania sú úvahy
súdu o časových súvislostiach nadobudnutia pohľadávky žalovaným v 3. rade od žalovaného
v 2. rade a jej následnom postúpení na žalovaného v 4. rade. Žalovaný v 3. rade jasne uviedol,
že peniaze na zaplatenie odplaty žalovanému v 2. rade za postúpenie pohľadávky mal
prisľúbené z iných zdrojov. Keďže tieto nezískal, musel si požičať od žalovaného v 4. rade
v mesiaci október 2004 bez toho, aby vedel, na aký účel ich potrebuje.
Keďže žalovaný v 3. rade nemal zdroje na vrátenie pôžičky žalovanému v 4. rade,
postúpil mu pohľadávku, ktorú nadobudol od žalovaného v 2. rade, a to za odplatu v rovnakej
výške, za akú ju sám od žalovaného v 2. rade nadobudol, čo sa stalo v mesiaci január 2005.
Žalovaní v 3. rade a v 4. rade odmietajú ničím nepodložené tvrdenie súdu, podľa
ktorého sa už v mesiaci október 2004 mali dohodnúť na postúpení predmetnej pohľadávky.
To, že v zmluve o postúpení pohľadávky, ktorú uzavreli dňa 04. 01. 2005, nie je uvedené
vzájomné započítanie odplaty o pôžičky, nie je žiadne prevratné zistenie a už vôbec nie
dôkazom, ktorý by absurdný záver súdu o ich dohode z mesiaca 2004 potvrdzoval. Žalovaní
v 3. a v 4. rade nevideli potrebu následné započítanie vzájomných pohľadávok uvádzať
priamo v zmluve o postúpení pohľadávok.
Žalovaní v 3. a v 4. rade ďalej upozornili na zjavnú nesprávnosť, keď súd nesprávne
uviedol, že dlh úpadcu z úverovej zmluvy predstavoval čiastku 8 490 604,42 Sk. Dlh úpadcu
voči žalovanému v 1. rade, ktorý za úpadcu prevzal žalovaný v 2. rade, predstavoval výšku
8 677 293,49 Sk.
Tvrdia, že súd duplicitne rozhodol o pripustení zmeny návrhu na začatie konania
v znení totožnom, o akom už raz rozhodoval dňa 15. 01. 2007, tvrdiac že novým návrhom
na pripustenie zmeny žalobkyňa svoj návrh rozšírila o určenie neplatnosti dohody o urovnaní
a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005, uzavretej medzi úpadcom a žalovaným v 4. rade.
Zdôvodnenie však neobstojí, pretože už rozsudkom 3 Cbi 132/2005-256 zo dňa 25. 08. 2008
súd rozhodoval aj o predmetnej dohode,
Za nesprávnosť odvolatelia považujú tiež tvrdenie žalovaného v 2. rade, ktoré si súd
osvojil, že údajným priamym ekonomickým dôvodom úpadku úpadcu mala byť Dohoda
o urovnaní a vysporiadaní záväzku zo dňa 10. 01. 2005, uzavretá medzi úpadcom
a žalovaným vo 4. rade.
Sú toho názoru, že súd opomenul zohľadňovať zásadu povinnosti tvrdenia
a povinnosti tvrdenia preukázať, tvrdiac, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol
a na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiadne dôkazy.
Preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.
K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že odvolanie považuje
za nedôvodné. Má za to, že súd rozhodoval konštantne, čo v konečnom dôsledku vždy
potvrdil aj druhostupňový súd vo svojich rozhodnutiach, v ktorých právny názor
prvostupňového súdu nikdy nevyvrátil, takéto pochybenie nevytkol a nekonštatoval odklon
od merita veci. Právny záver súdu prvého stupňa potvrdzuje aj obsah zmluvy o budúcej
zmluve v jej článku I bod 2, bod 3 ako aj v čl. V bod 1 z ktorých vyplýva, že žalovanému
v 3. rade bolo známe, že postúpením nenadobudne pôvodnú pohľadávku, ale pohľadávku
v inej výške. Túto skutočnosť potvrdzuje aj vyjadrenie žalovaného v 3. rade na pojednávaní
dňa 14. 10. 2010. Už pri postúpení pohľadávky zo žalovaného v 2. rade na žalovaného
v 3. rade chýbala esenciálna náležitosť právneho úkonu, a to vážnosť prejavu vôle, keďže
úmyslom strán bolo postúpiť zreštrukturalizovanú pohľadávku vo výške 513 722,-- Sk a nie
pohľadávku v pôvodnej výške 8 490 604,42 Sk. S týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa
v konaní riadne vysporiadal.
Rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny navrhuje potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 3. a 4. rade nie je dôvodné.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
pričom na zdôraznenie jeho správnosti vo vzťahu k podanému odvolaniu doplnil ďalšie
dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Súd prvého stupňa posudzoval neplatnosť namietaných zmlúv, uzavretých žalovaným
v 3. a 4. rade podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi. Naplnenie tohto dôvodu neplatnosti zmlúv konštatoval najmä vzhľadom
na skutočnosť, že po nadobudnutí pohľadávky voči úpadcovi vo výške 8 490 604,42 Sk
za cenu 613 732,-- Sk si žalovaný v 3. a žalovaný v 4. rade túto následne uplatnili voči
pôvodnému dlžníkovi, ktorý je v súčasnosti úpadcom, v plnej výške, čím bol zmarený účel
reštrukturalizačného plánu. V tejto súvislosti v odvolaní namietajú, že im nie je známe,
z akých noriem dobrých mravov, akceptovaných väčšinou spoločnosti, súd vychádzal, keďže
postupovanie pohľadávok sa deje permanentne vo výške, ktorá sa môže pohybovať v širokom
rozpätí. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania, konaného dňa 14. 10. 2010, podľa
vyjadrenia žalovaného v 2. rade sa nepredpokladalo, že voči spoločnosti P., s. r. o., bude
vymáhaná pohľadávka vo výške 8 490 604,42 Sk.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ sa jeho obsah bez ohľadu na zmluvnú
voľnosť, ako aj bez ohľadu na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, prípadne či účastník
takého právneho úkonu postupoval v dobrej viere, prieči všeobecne uznávanej mienke, ktorá
vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah takéhoto úkonu, aby bol
v súlade so základnými zásadami uznávanej slušnosti a poctivosti. Konanie žalovaného
v 3. a 4. rade v nadväznosti na konanie žalovaného v 2. rade, ktorý už nie je účastníkom
odvolacieho konania, vo vzťahu k pôvodnému zámeru, ktorým mala byť reštrukturalizácia
skupiny P., do ktorej patril aj terajší úpadca P., s. r. o., vzhľadom na obsah namietaných
právnych úkonov, možno považovať za rozpor s dobrými mravmi.
Pokiaľ žalovaný v 3. rade namieta, že o obsahu reštrukturalizačného plánu nemal
vedomosť, jeho tvrdenie vyvracia obsah Zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 25. 10. 2004,
ktorej bol účastníkom.
Žalovaný v 3. a žalovaný v 4. rade ďalej v odvolaní namietajú, že na pojednávaní dňa
14. 10. 2010 súd prvého stupňa pripustil duplicitne zmenu žaloby napriek tomu, že
navrhovanú zmenu akceptoval už dňa 15. 01. 2007. Uvedenú skutočnosť aj v prípade jej
existencie nemožno považovať za vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) rovnako ako žalovanými namietanú číselnú
nepresnosť vo výške predmetnej pohľadávky, ktorú by bolo možné odstrániť postupom podľa
Žalovaný v 3. a ani žalovaný v 4. rade v odvolaní nekonkretizovali odvolacie dôvody,
z obsahu odvolania však vyplýva, že namietajú nedostatočné vykonanie dôkazov, na základe
ktorých súd prvého stupňa vyhovel žalobe (§ 205ods. 2 O. s. p.). Ako vyplýva zo zápisnice
z pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, po poučení podľa § 120 O. s. p.
zástupcovia účastníkov konania uviedli, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.
Odvolací súd nezistil existenciu žalovaným v 3. a 4. rade namietaného odvolacieho
dôvodu a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219
O. s. p. potvrdil.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní úspech, vznikli trovy, spočívajúce v odmene
právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k odvolaniu podľa vyhl. č.
655/2004 Z. z. Keďže žalobkyňa si trovy v stanovenej lehote nevyčíslila, neboli jej priznané
(§ 151 ods. 1, 2 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. septembra 2011
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová