Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1b9/367718.2afb41.pdf
PDF · 182.5 KB
No categories available
5Sžp/10/2011
Najvyšší súd 5Sžp/10/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej, v právnej veci ţalobkyne obchodnej spoločnosti E. spol. s r. o., so sídlom, N.,
IČO: X., zastúpenej JUDr. J., advokátom AK so sídlom S., proti ţalovanej Slovenskej
inšpekcii životného prostredia, ústredie inšpekcie, so sídlom Karloveská č. 2, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 13 940 045 06/1040-820/22/Ško z 11.
januára 2007, o odvolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. februára
2011, č. k. 1S/67/2007-85, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 18. februára 2011, č. k. 1S/67/2007-85 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobkyne,
ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia č. 13 940 045 06/1040-820/22/Ško
z 11. januára 2007. Týmto rozhodnutím ţalovaný správny orgán zamietol odvolanie
ţalobkyne voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu Slovenskej inšpekcie
ţivotného prostredia, Inšpektorátu ţivotného prostredia Košice, odbor inšpekcie ochrany vôd
č. 3427/828-OIOV/2006-Ma/v.s. 1394504806 zo dňa 13. októbra 2006 a toto rozhodnutie
potvrdil. Daným rozhodnutím bolo určené, ţe ţalobkyňa porušila ustanovenie § 39 ods. 2
písm. b/ a § 3 ods. 3 písm. a/ zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vodný zákon“) ako aj ustanovenie § 2 ods. 1 písm. b/
vyhlášky Ministerstva ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 100/2005, ktorou
sa ustanovujú podrobnosti o zaobchádzaní s nebezpečnými látkami, o náleţitostiach
havarijného plánu a o postupe pri riešení mimoriadneho zhoršenia vôd (ďalej len „vyhláška
č. 100/2005 Z. z.“), čím sa dopustila správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i/ vodného
zákona a bola jej uloţená pokuta podľa § 75 ods. 5 vodného zákona vo výške 30.000,- Sk
(995,82 eura).
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 244 ods. 2, § 247 ods. 1
a § 250j ods. 1 OSP, § 39 ods. 2 písm. b/, § 39 ods. 3 písm. a/ § 62 ods. 6 písm. a/ a c/, § 74
ods. 1 písm. i/, § 75 ods. 5, § 76 ods. 1 vodného zákona, § 2 ods. 1 písm. b/, § 2 ods. 2 a § 5
ods. 1 a 2 vyhlášky č. 100/2005 Z. z. a z obsahu spisového materiálu, keď z listinných
dôkazov (protokol o výsledku kontroly, vyjadrenie ţalobkyne k protokolu o výsledku
kontroly, vyjadrenie ţalobkyne k oznámeniu o začatí správneho konania o uloţení pokuty),
ţaloby ako aj vyjadrenia ţalovanej k ţalobe, mal za jednoznačné, ţe ţalobkyňa v čase
vykonávania kontroly v objekte, v ktorom realizuje svoju činnosť, a kde sa zaobchádza
s nebezpečnými látkami, nemala vypracovaný a schválený príslušným orgánom štátnej vodnej
správy tzv. „havarijný plán“. V čase vykonávania kontroly ţalobkyňa kontrole predloţila
prevádzkový poriadok pre skladovanie a zaobchádzanie s nebezpečnými látkami a havarijný
plán pre bývalú prevádzku kontrolovaného objektu – sklad horľavín, ktoré dokumenty však
nemôţu nahrádzať zákonom vyţadovaný havarijný plán, keďţe kaţdý z nich plní inú funkciu.
Ţalobkyňa mala povinnosť mať vypracovaný a schválený havarijný plán pre v tom čase
vykonávanú činnosť v objekte prevádzky, a preto ňou predloţený havarijný plán pre bývalý
sklad horľavín ţalovaná uznať nemohla. To isté platí aj v prípade ţalobkyňou predloţeného
prevádzkového poriadku pre skladovanie a zaobchádzanie s nebezpečnými látkami, ktorý
má iný účel ako havarijný plán. Prevádzkový poriadok pre skladovania a zaobchádzanie
s nebezpečnými látkami slúţi na zabezpečenie riadneho chodu a prevádzky skladu
nebezpečných látok, naproti tomu havarijný plán, ktorého náleţitosti sú uvedeného v prílohe
vyhlášky č. 100/2005 Z. z. predstavuje plán preventívnych opatrení na zamedzenie vzniku
neovládaného úniku nebezpečných látok a vedenie postupov dotknutého subjektu v prípade
ich úniku do ţivotného prostredia. Havarijný plán pre súčasnú prevádzku ţalobkyňa
vypracovala a predloţila na schválenie aţ po vykonaní kontroly dňa 25. mája 2006,
a to ako opatrenie na odstránenie kontrolou zistených nedostatkov.
Ohľadom manipulačnej plochy v objekte prevádzky ţalobkyne, na ktorej
sa zaobchádza s nebezpečnými látkami. Krajský súd poukázal na písomnosti
v administratívnom spise správneho orgánu, z ktorých vyplýva určenie rozsahu (80 m²)
manipulačnej plochy. Krajský súd sa stotoţnil s názorom ţalovanej, ţe za manipulačnú
plochu je treba pokladať betónovú plochu, na ktorej sú umiestnené skladovacie oceľové
nádrţe NON/ZON na opotrebovaný olej, do ktorých sa opotrebovaný olej prečerpáva
z prístavenej autocisterny alebo sudov a následne sa pomocou čerpadla dostáva do separátora,
kde sa zhodnocuje. Celá táto plocha, na ktorej je betónová podlaha musí byť nepriepustná,
pričom je všeobecne známy fakt, ţe betón je nasiakavý a priepustný materiál, a aby bola
zabezpečená jeho nepriepustnosť – odolnosť voči ropným látkam, musí byť opatrený
vhodným ochranným náterom. Samotná ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k Protokolu
o výsledku kontroly uvádza, ţe je schopná po dohode s majiteľom objektu zhodnotiť
poţadovaný náter povrchu betónu. Zaobchádzať s nebezpečnými látkami je moţné
len v stavbách, ktoré spĺňajú zákonnú poţiadavku nepriepustnosti. Za manipuláciu
s nebezpečnými látkami je treba pokladať v prevádzke ţalobkyne celý proces od pristavenia
autocisterny, resp. sudu, z ktorých sa opotrebovaný olej prečerpáva do oceľových nádrţí,
a potom sa následne zhodnocuje. Potom manipulačnou plochou je aj priestor, kde autocisterna
s opotrebovaným olejom stojí pri jeho prečerpávaní do oceľových nádrţí. K argumentácii
ţalobkyne, ţe za manipulačnú plochu by sa podľa stanoviska ţalovanej mala pokladať,
napr. aj verejná cesta, po ktorej autocisterna jazdí. Krajský súd uviedol, ţe to nemôţe byť,
keďţe na nej nedochádza k zaobchádzaniu s nebezpečnými látkami. Z obsahu celého
správneho konania podľa krajského súdu vyplýva, ţe manipulačná plocha, na ktorej
sa v prevádzke ţalobkyne zaobchádzalo s nebezpečnými látkami, nebola v čase kontroly
v zmysle zákona nepriepustná. Stav manipulačnej plochy v čase kontroly (bola
bez nečistenia) nemôţe vyviniť ţalobkyňu zo zanedbania zákonom určenej povinnosti
zaobchádzať s nebezpečnými látkami v stavbách, ktoré sú nepriepustné.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k OSP, avšak vo veci
úspešnej ţalovanej ţiadne trovy konania nevznikli a ţalobkyňa vo veci úspešná nebola.
Proti rozsudku krajského súdu podala ţalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
vytýkajúc krajskému súdu, ţe neakceptoval jej názor, ţe manipulačné plochy, ktoré majú byť
„zabezpečené proti pôsobeniu ropných látok“ sú iba plochy zabezpečené záchytnými vaňami,
na ktorých sa oleje skladujú, filtrujú a plnia do sudov (t. j, plochy zabezpečené...) a nie plochy
v celom prenajatom areáli. Poukazujúc na znenie § 39 vodného zákona ţalobkyňa
predpokladá, ţe tvrdenie ţalovaného ohľadom priepustností betónu voči ropným látkam nemá
význam, pretoţe uţ by nešlo o nezabezpečenú manipulačnú plochu.
Ďalej poukázala na podľa nej názor známy z odborných kruhov vodohospodárskeho
orgánu Krajského úradu ţivotného prostredia v Košiciach, ţe nepredloţenie havarijného plánu
(ďalej aj „HP“) v súlade s vyhláškou č. 100/2005 nebolo porušením vodného zákona
č. 364/2004 Z. z., nakoľko tento neustanovuje ţiadne prechodné obdobie dokedy sa majú
pôvodné predpisy prepracovať... čím platnosť pôvodných, aktuálnych dokumentov nebola
zrušená. Stanovisko vodohospodárskeho orgánu Krajského úradu ţivotného prostredia
v Košiciach si môţe iba súd vyţiadať.
Predloţením nového HP vypracovaného spoločnosťou E., s. r. o., v súlade s vyhláškou
č. 100/2005 na schválenie SIŢP Košice dňa 11. júla 2006 zákonu zadosťučinené bolo aj
napriek skutočnosti, ţe nový HP bol predloţený na schválenie na SIŢP uţ v čase
prebiehajúcej kontroly.
Namietala, ţe podľa § 62 ods. 6 písm. a/ vodného zákona je SIŢP jediným orgánom
oprávneným na schvaľovanie havarijného plánu, ale aţ od r. 2005, po vydaní vykonávacej
vyhlášky k § 39 vodného zákona, E., s. r. o., vykonávala činnosť skôr, ešte pred
nadobudnutím platnosti vykonávacieho predpisu.
Na základe predloţených dôkazov ţiadala Krajský súd v Bratislave, aby zrušil
rozhodnutie ţalovanej č. 13 940 045 06/1040-820/22/Ško z 11. januára 2007, a priznal
ţalobkyni trovy konania pozostávajúce z trov podania, zo súdneho poplatku, zo zaplatenej
pokuty ďalších nákladov v súvislosti s kauzou, čo predstavuje čiastku cca 3.000 eur.
Ţalovaná vo svojom písomnom vyjadrení povaţovala rozsudok Krajského súdu
v Bratislave za zákonný a vecne správny a s jeho obsahom sa stotoţnila v celom rozsahu.
V predloţenom odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa ţalovanej
ţalobkyňa neuvádza nové skutočností, ktoré by spochybňovali alebo vyvracali skutkový stav
pri zaobchádzaní s nebezpečnými látkami zistený v prevádzke ţalobkyne v čase kontroly.
Ţalovaná má za to, ţe tak s problematikou manipulačnej plochy, ako aj vypracovania
havarijného plánu sa dostatočne vysporiadala v preskúmavanom rozhodnutí. Taktieţ sa týmto
zaoberala aj v rámci svojho vyjadrenia k námietkam uvedeným v ţalobe, zaslaného listom
zo dňa 11. mája 2007, pričom na predmetnom vyjadrení zotrváva v celom rozsahu.
K otázke zaobchádzania s nebezpečnými látkami na betónovej manipulačnej ploche,
ktorá nezodpovedala poţiadavke nepriepustnosti proti ropným látkam, nakoľko nebola
opatrená vhodným náterom. Ţalovaná uviedla, ţe ţalobkyňa preukázateľne v danom prípade
nesplnila zákonné poţiadavky, a s týmto sa stotoţnil aj Krajský súd v Bratislave v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, napadnutom rozsudku uvádza, ţe cit.: „...za manipulačnú plochu
treba pokladať betónovú plochu, na ktorej sú umiestnené skladovacie oceľové nádrže
NON/ZON na opotrebovaný olej, do ktorých sa opotrebovaný olej prečerpáva... Celá táto
plocha, na ktorej je betónová podlaha, musí byť nepriepustná, pričom je všeobecne známy
fakt, že betón je nasiakavý a nepriepustný materiál, a aby bola zabezpečená jeho priepustnosť
– odolnosť voči ropným látkam, musí byť opatrený vhodných ochranným náterom.“.
Na názor odvolateľky, ţe za manipulačnú plochu by sa mala pokladať aj verejná cesta,
po ktorej autocisterna jazdí a v tejto súvislostí tvrdenie Slovenskej inšpekcie ţivotného
prostredia (ďalej aj „SIŢP“) ohľadom nepriepustnosti betónu nemá význam. Ţalovaná
uviedla, ţe toto je právne irelevantné, keďţe na prepravu nebezpečných vecí na verejných
komunikáciách sa vzťahuje zákon č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave v znení neskorších
predpisov.
Pokiaľ ide o vypracovanie, resp. platnosť havarijných plánov, ţalobkyňa
preukázateľne nesplnila povinnosť vypracovať plán preventívnych opatrení na zamedzenie
vzniku neovládateľného úniku nebezpečných látok do ţivotného prostredia a na postup
v prípade ich úniku (ďalej len „havarijný plán“), predloţiť ho na schválenie orgánu štátnej
vodnej správy a oboznámiť s ním zamestnancov, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 39 ods. 3
písm. a/ vodného zákona (znenie účinné od 01. júla 2004), § 5 vyhlášky Ministerstva
ţivotného prostredia Slovenskej republiky č. 100/2005 Z. z. a prílohy k tejto vyhláške.
Ţalovaný správny orgán povaţoval za nevyhnutné zdôrazniť, ţe platnosť pôvodných
dokumentov nadobudnutím účinnosti citovaného zákona zrušená nebola, avšak pôvodný
havarijný plán bol ţalobkyňou vypracovaný v roku 1999 pre objekt „sklad horľavín“ a v čase
kontroly nebol vypracovaný havarijný plán pre výrobu olejového regenerátu, ktorého
prevádzka sa začala v roku 2005. Preto ţalobkyňa mala splniť zákonnú povinnosť v zmysle
§ 39 ods. 3 písm. a/ vodného zákona, čo však urobila aţ na základe vykonanej kontroly,
keď pre vyššie uvedenú kontrolovanú prevádzku vypracovala havarijný plán a predloţila
ho na schválenie SIŢP.
Na základe uvedeného ţalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/67/2007-85 z 18. februára 2011 potvrdil a náhradu trov
konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá) a dospel k záveru, ţe odvolaniu
ţalobkyne nemoţno úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci boli rozhodnutia príslušných
správnych orgánov o uloţení sankcie za porušenie povinnosti podľa zákona o vodách.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie
ich povinností.
Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi
konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vţdy
príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným
osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia,
aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu (§ 3 ods. 2 správneho
poriadku).
Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci.
Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 správneho poriadku).
Podľa § 32 ods. 1, 2 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne
a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.
Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1, 2 správneho poriadku účastník konania a zúčastnená osoba
má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom
pojednávaní a miestnej ohliadke.
Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám moţnosť,
aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia,
prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
Pri rozhodovaní o administratívnych sankciách by mali byť rešpektované aj Rezolúcie
Rady Európy a Odporúčania Výboru ministrov týkajúce sa rozhodovacej činnosti verejnej
správy a ochrany práv jednotlivca, a to i napriek tomu, ţe nie sú súčasťou nášho právneho
poriadku; ide predovšetkým o Rezolúciu Výboru ministrov č. (77) 31 o ochrane jednotlivca
v súvislosti s rozhodnutiami správnych orgánov, Odporúčanie Výboru ministrov č. (80) 2
o správnej úvahe a Odporúčanie Výboru ministrov č. (91) 1 vo veciach administratívnych
sankcií.
Vodný zákon upravuje práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb k vodám
a nehnuteľnostiam, ktoré s nimi súvisia pri ich ochrane, účelnom a hospodárnom vyuţívaní,
oprávnenia a povinnosti orgánov štátnej vodnej správy a zodpovednosť za porušenie
povinností podľa tohto zákona. Zároveň vytvára podmienky na všestrannú ochranu vôd
vrátane vodných ekosystémov a od vôd priamo závislých ekosystémov v krajine, zachovanie
alebo zlepšovanie stavu vôd, na účelné, hospodárne a trvalo udrţateľné vyuţívanie vôd,
manaţment povodí a zlepšenie kvality ţivotného prostredia a jeho zloţiek, zniţovanie
nepriaznivých účinkov povodní a sucha, zabezpečenie funkcií vodných tokov a bezpečnosť
vodných stavieb (§ 1 ods. 1 a ods. 2 vodného zákona).
Podľa § 39 ods. 2 písm. b/ vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania
kontroly a uloţenia sankcie ten, kto zaobchádza s nebezpečnými látkami, je povinný
dodrţiavať osobitné predpisy, ktoré ustanovujú, za akých podmienok moţno s takýmito
látkami zaobchádzať z hľadiska ochrany kvality povrchových vôd a podzemných vôd.
Ak zaobchádzanie s nebezpečnými látkami z hľadiska ochrany vôd neupravujú osobitné
predpisy, je ten, kto s takýmito látkami zaobchádza, povinný urobiť potrebné opatrenia,
aby pri zaobchádzaní s nimi nevnikli do povrchových vôd alebo do podzemných vôd alebo
neohrozili ich kvalitu. Takýmito opatreniami sú najmä pouţívať len také zariadenia,
technologické postupy alebo iné spôsoby zaobchádzania s nebezpečnými látkami, ktoré
sú vhodné aj z hľadiska ochrany vôd.
Podľa § 39 ods. 3 písm. a/ vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania
kontroly a uloţenia sankcie, ten, kto pravidelne zaobchádza v rámci výrobného procesu alebo
inej činnosti s tuhými škodlivými látkami v mnoţstve väčšom ako 1 t alebo s kvapalnými
škodlivými látkami v mnoţstve väčšom ako 1 m³ alebo zaobchádza s tuhými obzvlášť
škodlivými látkami v mnoţstve väčšom ako 0,3 t alebo s kvapalnými obzvlášť škodlivými
látkami v mnoţstve väčšom ako 0,3 m³, je povinný vykonať okrem opatrení uvedených
v odseku 2 aj tieto opatrenia: zostaviť plán preventívnych opatrení na zamedzenie vzniku
neovládateľného úniku nebezpečných látok do ţivotného prostredia a na postup v prípade
ich úniku (ďalej len „havarijný plán“), predloţiť ho orgánu štátnej vodnej správy
na schválenie a oboznámiť s ním zamestnancov.
Podľa § 62 ods. 1 vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly
a uloţenia sankcie inšpekcia je odborný kontrolný orgán, prostredníctvom ktorého
ministerstvo vykonáva hlavný štátny vodoochranný dozor vo veciach ochrany vôd
a hospodárenia s vodami.
Podľa § 62 ods. 2 vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly
a uloţenia sankcie Inšpekcia vykonáva dozor najmä nad:
a) vypúšťaním odpadových vôd alebo osobitných vôd do povrchových vôd alebo
do podzemných vôd,
b) prevádzkou čistiarní odpadových vôd,
c) ochranou povrchových vôd a podzemných vôd pred ich znečisťovaním nebezpečnými
látkami,
d) dodržiavaním zákonných povinností na úseku ochrany vôd a hospodárenia s vodami,
e) plnením podmienok a opatrení uloţených rozhodnutiami orgánov štátnej vodnej správy
na úseku ochrany vôd a hospodárenia s vodami,
f) vypúšťaním splaškových odpadových vôd z plavidiel a nad zaobchádzaním s nebezpečnými
látkami a inými odpadovými vodami v súčinnosti so Štátnou plavebnou správou.
Podľa § 62 ods. 6 vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly
a uloţenia sankcie inšpekcia okrem úloh podľa odsekov 1 aţ 5 v rámci výkonu štátnej vodnej
správy:
a) schvaľuje havarijný plán [§ 39 ods. 3 písm. a/],
b) rozhoduje o uloţení opatrení pri mimoriadnom zhoršení vôd (§ 41 ods. 9),
c) ukladá pokuty (§ 74 ods. 3).
Podľa § 74 ods. 1 písm. i/ vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly
a uloţenia sankcie orgán štátnej vodnej správy uloţí pokutu právnickej osobe alebo fyzickej
osobe - podnikateľovi, ktorá porušuje povinnosti ustanovené v § 39 pri zaobchádzaní
s nebezpečnými látkami.
Podľa § 75 ods. 5 vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly
a uloţenia sankcie pokutu podľa § 74 ods. 1 písm. f/ aţ i/ moţno uloţiť do výšky 200.000 Sk
(6.638,78 eura).
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 100/2005 Z. z. zaobchádzať s nebezpečnými
látkami moţno len v stavbách a zariadeniach, ktoré sú nepriepustné.
Podľa § 2 ods. 2 vyhlášky č. 100/2005 Z. z. stavbami a zariadeniami podľa odseku 1
sú najmä ťaţobné objekty a s nimi súvisiace zariadenia, sklady, plochy vrátane príslušných
zariadení, na ktorých sa skladujú nebezpečné látky v prepravných nádrţiach alebo v obaloch,
nádrţe, rozvody, manipulačné plochy, produktovody, prečerpávacie stanice, dotláčacie
stanice, čerpacie stanice na horľavé kvapaliny a vykurovacie oleje, nádrţe a kontajnery
umiestnené na dopravných prostriedkoch.
Podľa § 5 ods. 1 vyhlášky č. 100/2005 Z. z. návrh havarijného plánu je potrebné
pred jeho predloţením Slovenskej inšpekcii ţivotného prostredia (ďalej len „inšpekcia“)
na schválenie prerokovať so správcom vodohospodársky významných vodných tokov,
prípadne s prevádzkovateľom verejnej kanalizácie. Havarijný plán sa aktualizuje
pri organizačnej zmene a pri zmene charakteru výroby alebo rozsahu výroby. Aktualizovaný
havarijný plán sa predkladá inšpekcii na schválenie.
Náleţitosti a zásady spracovania havarijného plánu sú uvedené v prílohe (§ 5 ods. 2
vyhlášky č. 100/2005 Z. z.).
Najvyšší súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe správny orgán v predmetnej
veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil skutkový stav
správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ ţalobu podľa § 250j ods. 1 OSP
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotiac rozsah a dôvody odvolania ţalobkyne
vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, oboznámiac sa s obsahom
pripojeného spisového materiálu, t. j. s obsahom súdneho a administratívneho spisu,
s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem, obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré podľa najvyššieho súdu vytvárajú dostatočné
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. V súlade so závermi krajského
súdu i najvyšší súd mal z predloţeného spisového materiálu za preukázané, ţe skutkový stav
bol správnym orgánom náleţite zistený a správne právne posúdený. Preto sa s rozhodnutím
krajského súdu stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským
súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej
veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne
obmedzí iba na vysporiadanie sa s odvolacími námietkami ţalobkyne.
Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný
na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil
vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi
ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého
rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho
orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou
konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloţenie administratívnej sankcie,
súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania Výboru ministrov č. (91) 1 o správnych
sankciách zo dňa 13. februára 1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií
je potrebné aplikovať aj nasledovné zásady: kaţdá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť
informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu,
s tým, ţe do úvahy sa vezme zloţitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť
uloţená, osoba, prípadne jej zástupca, má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej,
má dostať moţnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek
rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých
sa zakladá.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplynulo, ţe by vo veci konajúci
a rozhodujúci správny orgán nevykonal právne relevantné dôkazy v záujme náleţitého
ozrejmenia skutkového stavu veci, a ţe by sa v jeho postupe pri prejednaní správneho
deliktu vykytka vada majúca za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia.
Ani podľa názoru najvyššieho súdu nemoţno akceptovať tvrdenie ţalobkyne
a jej názor ohľadom rozsahu manipulačnej plochy a treba súhlasiť s názorom správnych
orgánov, ktorý si osvojil aj krajský súd, a síce, ţe za manipulačnú plochu treba pokladať
betónovú plochu, na ktorej sú umiestnené skladovacie oceľové nádrţe NON/ZON
na opotrebovaný olej, do ktorých sa opotrebovaný olej prečerpáva z prístavnej autocisterny
alebo sudov a následne sa pomocou čerpadla dostáva do separátora, kde sa zhodnocuje,
a ţe celá táto plocha, na ktorej je betónová podlaha, musí byť nepriepustná, pričom
je všeobecne známy fakt, ţe betón je nasiakavý a nepriepustný materiál, a aby bola
zabezpečená jeho priepustnosť – odolnosť voči ropným látkam, musí byť opatrený
vhodných ochranným náterom. Námietky ţalobkyne v tomto smere najvyšší súd preto
povaţoval za účelové a nemajúce oporu v zistenom skutočnom stave ani v gramatickom
a logickom výklade ustanovení § 39 ods. 2 písm. b/ zákona o vodách v znení účinnom
v čase vykonania kontroly a uloţenia sankcie a § 2 ods. 1 písm. b/ a § 2 ods. 2 vyhlášky
č. 100/2005 Z. z..
Pokiaľ ţalobkyňa v odvolaní poukazuje na „názor známy z odborných kruhov“
vodohospodárskeho orgánu a ţiada, aby si súd jeho stanovisko vyţiadal, túto námietku takisto
nie je moţné akceptovať, nakoľko ak je toto stanovisko známe bol by sa ním nesporne
správne orgány zaoberali a navyše ho mala ţalobkyňa zadováţiť alebo naň poukázať
uţ v ţalobe alebo v konaní pred krajským súdom, v ktorom ani nevyuţila svoje právo
zúčastniť sa ústneho pojednávania, napriek tomu, ţe sa jeho nariadenia domáhala,
a ţe krajský súd na prejednanie veci nariadil dve ústne pojednávania. Najvyšší súd preto
aj túto námietku povaţoval za účelovú nemajúcu oporu v zákone súhlasiac s názorom
správnych orgánov i krajského súdu, ţe ţalobkyňa preukázateľne povinnosť vypracovať
havarijný plán a predloţiť ho na schválenie orgánu štátnej vodnej správy a oboznámiť s ním
zamestnancov nesplnila, čím nesplnila ani povinnosť uloţenú jej ustanovením § 39 ods. 3
písm. a/ vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania kontroly a uloţenia sankcie, § 5
vyhlášky č. 100/2005 Z. z. a prílohy k tejto vyhláške. Ako správne uvádza ţalovaná, platnosť
pôvodných dokumentov nadobudnutím účinnosti zákona č. 364/2004 Z. z. zrušená nebola,
avšak pôvodný havarijný plán bol ţalobkyňou vypracovaný v roku 1999 pre objekt „sklad
horľavín“ a v čase kontroly nebol vypracovaný havarijný plán pre výrobu olejového
regenerátu, ktorého prevádzka sa začala v roku 2005. Preto ţalobkyňa mala splniť zákonnú
povinnosť v zmysle § 39 ods. 3 písm. a/ vodného zákona v znení účinnom v čase vykonania
kontroly a uloţenia sankcie, čo však preukázateľné urobila aţ na základe vykonanej kontroly.
Vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa ani v odvolaní neuviedla ţiadne skutočnosti
a dôkazy, s ktorými by sa nebol vyporiadal uţ krajský súd, a ktoré by spochybňovali vecnú
správnosť jeho rozhodnutia, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací viazaný
tieţ rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/67/2007-85 z 18. februára 2011 podľa 250ja
ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v súlade
s ustanovením s § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1
OSP nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania, a to ţalobkyni z dôvodu,
ţe nebola v odvolacom konaní úspešná a ţalovanej z dôvodu, ţe jej v odvolacom konaní trovy
nevznikli ako aj z dôvodu, ţe jej náhrada trov konania v správnom súdnictve zo zákona
neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť rozhodnutia:
Petra Slezáková