Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/5/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu P. N., podnikateľa, so sídlom v N., IČO X.,

zastúpeného JUDr. F. K., advokátom AK so sídlom v D., proti žalovanému Daňovému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/5367-29678/2010/993168-r z 12. marca 2010,

na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. -42

zo 14. decembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,

č. k. -42 zo 14. decembra 2010 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 77,29 eura k rukám právneho zástupcu JUDr. F. K. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 2 písm. a/ (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie

žalovaného č. I/228/5367-29678/2010/993168-r z 12. marca 2010, ako aj rozhodnutie

2

Daňového úradu Námestovo č. /Fod zo dňa 09. decembra 2009 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. /Fod

zo dňa 09. decembra 2009 zamietol podľa a

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len „zákon o správe daní“) žiadosť

žalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového

úradu Námestovo č. /Pitz zo dňa 28. marca 2007 z dôvodu vecných

nedostatkov žalobcom predloženého plnomocenstva ako nového dôkazu, ktorý mal podľa

žalobcu odôvodňovať obnovu konania, ako aj s poukazom na to, že žalobca nepreukázal

faktické vykonanie fakturovaných prác obchodnou spoločnosťou L., s. r. o., rovnako

nepreukázal, že finančné prostriedky skutočne vyplatil oprávneným zástupcom spoločnosti L.,

s. r. o..

Správny orgán prvého stupňa argumentoval tiež rozpormi vo výpovediach žalobcu

ohľadne identity osoby J. J. a následne pána K., s ktorým dojednával obchodné záležitosti

súvisiace s obchodnou spoločnosťou L., s. r. o., a predovšetkým správny orgán dospel

k záveru, že nie je splnená podmienka na obnovu konania v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/

zákona o správe daní v tom smere, že plnú moc udelenú p. K. by nemohol daňový subjekt

použiť počas daňovej kontroly bez vlastného zavinenia, pretože ak konal s p. K., ten sa musel

preukázať oprávnením konať za spoločnosť L., s. r. o., D.. Nakoľko žiadosti o obnovu

konania nebol predložený žiadny iný dôkaz podľa správcu dane plnomocenstvo nemalo vplyv

na skutočnosti zistené pri daňovej kontrole, a nie je preto dôvod na obnovu konania.

Druhostupňový správny orgán sa stotožnil so závermi vyslovenými Daňovým úradom

v Námestove a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že obnova konania

je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady

nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Z ustanovenia § 51 ods. 1

písm. a/ zákona o správe daní vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť

kumulatívne splnené tri podmienky:

1) novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,

2) možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, a

3) nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania.

V prípade prvej podmienky sa krajský súd nestotožnil so záverom správcu dane,

že predložené plnomocenstvo nie je novým dôkazom. Ako vyplýva z administratívneho spisu,

3

žalobca ani raz v priebehu základného administratívneho konania neuviedol, že mu niekto

plnú moc odovzdal, ukázal, resp. že vedel o jej existencii. Na tento dôkaz sa žalobca prvýkrát

odvolal až po právoplatnom skončení daňového konania (03. mája 2007), a to v návrhu

na jeho obnovu (10. augusta 2007), v ktorom uvádza, že k získaniu plnej moci došlo

pri náhodnom stretnutí žalobcu s pánom K. v Bratislave (nakoľko v mieste bydliska ho

nevedel kontaktovať, pretože pán K. vykonáva práce po celom území Slovenska ako aj

v zahraničí) v mesiaci júl 2007 v Bratislave. Z uvedeného vyplýva, že ide o dôkaz svojím

charakterom nový. Konštrukcia správneho orgánu nemá podľa krajského súdu oporu

v skutkových zisteniach, správny orgán sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že pán K. je

jeho rovesník, ktorého dlhodobo pozná z rodnej obce, preto mu dôveroval a zastupovanie

si nepreveroval. Nie je zrejmé, prečo správny orgán nereagoval na žalobcom uvádzané

tvrdenia, ale vychádzal zo záveru, že plná moc musela byť žalobcovi ukázaná alebo

odovzdaná, keď to nikto netvrdí a nevyžaduje to ani príslušná právna norma. K úspešnému

vylúčeniu tohto pojmového znaku predmetného dôkazu by zo strany správneho orgánu došlo,

pokiaľ by preukázal, že tvrdenie žalobcu, že plnú moc získal až po skončení daňového

konania, sa nezakladá na pravde; správny orgán však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť.

Pri vymedzení druhého pojmového znaku krajský súd vychádzal z gramatického

výkladu pojmu „možnosť“, t. j., že použitie nového dôkazu automaticky neznamená úspech

žalobcu v obnovenom konaní, relevantná je len potencionalita možnosti vplyvu na výrok

rozhodnutia. Táto je podľa názoru krajského súdu nesporne daná, nakoľko rozhodnutie

správneho orgánu je založené výlučne na okolnosti zastupovania obchodnej spoločnosti L., s.

r. o., a potvrdenie obsahu plnej moci (ktorá nebola časovo obmedzená, t. j. mohla

sa vzťahovať na predmetné obdobie dodania stavebných prác, nikdy nebolo tvrdené

jej vypovedanie) zvýrazneného účinkami notársky overeného podpisu (§ 56 ods. 1 písm. b/

o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov; ďalej

len „“) mení hodnotenie skutkového stavu prezentované v odôvodnení

dodatočného platobného výmeru. Povinnosťou správneho orgánu bolo len vyhodnotiť,

či v prípade ak sa preukáže pravdivosť nového dôkazu, bude mať jeho obsah vplyv

na meritum veci alebo nie. Namiesto uvedeného však správny orgán posudzoval plnú moc

obsahovo z hľadiska náležitostí (ktoré zákon ani nevyžaduje) a nie z hľadiska jej možného

vplyvu na relevantnú okolnosť daného prípadu. Uvedený znak neznamená, že obnovené

konania musí byť založené len na tomto dôkaze, naopak, v novom konaní má byť vykonané

plnohodnotné dokazovanie. Je však nesporné, že predložená plná moc len potvrdzuje tvrdenia

žalobcu, že konal s pánom K. ako zástupcom spoločnosti L., s. r. o., a ako dôkaz môže (ale

4

nemusí) priniesť úspech žalobcovi v merite veci – vo veci určenia výšky dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťroku 2005.

V prípade tretieho bodu krajský súd uviedol, že správny orgán žiadnym spôsobom

nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného

zavinenia až po právoplatnom skončení základného konania. V pôvodnom konaní žalobca

vychádzal z toho, že pána K. poznal, spoliehal sa na neho a nepožadoval preukázanie

splnomocnenia. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 33 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce

z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil.

Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu krajský súd poukázal

aj na nesprávnosť citácie ustanovenia § 9 ods. 3 až ods. 5 zákona o správe daní zo strany

správneho orgánu. Citované ustanovenie sa vzťahuje na zastupovanie v samotnom daňovom

konaní (o ktoré v predmetnej veci nejde) a nie na zastupovanie medzi fyzickými

a právnickými osobami navzájom. Všeobecná právna úprava zastupovania fyzických

a právnických osôb nestanovuje explicitný prejav splnomocnenej osoby o tom,

že splnomocnenie prijíma ako obligatórnu súčasť plnej moci (jednostranného právneho

úkonu), preto vyžadovanie tohto prejavu vôle zo strany správneho orgánu nemá oporu

v zákone, navyše jeho doplnenie ex post do právneho úkonu, ktorého obsah bol daný pri jeho

podpísaní, je z hľadiska princípov dokazovania nelogické. Krajský súd žalovanému tiež

vytkol „operatívne zisťovanie“ skutočností formou výsluchu p. J., o ktorom žalobcu

neinformoval. Podľa názoru krajského súdu išlo o nadbytočný úkon, ktorý nesmeroval

k preukázaniu vyššie vymedzených základných znakov rozhodných v prvej fáze konania

o obnove konania. Skutočnosť, či pán J. plnú moc podpísal, prípadne skúmanie pravosti jeho

podpisu na plnej moci, má byť predmetom až obnoveného konania. Preto takýto postup

správcu dane je podľa krajského súdu v rozpore so zákonom.

O náhrade trov krajský súd rozhodol podľa tak, že žalobcovi, ktorý bol

v konaní úspešný priznal náhradu trov konania v sume 66,- eura ako hotový výdavok

predstavujúci zaplatený súdny poplatok v kolkoch.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc

sa, zmeny rozsudku krajského súdu a zamietnutia žaloby. Poukázal na to, že v predmetnej

právnej veci nebol daný dôvod na obnovu daňového konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/

ani podľa písm. b/ zákona o správe daní. Žalovaný bol podľa svojho názoru oprávnený

vykonať dokazovanie a žiadať doplnenie splnomocnenia o prejav vôle splnomocnenej osoby

5

(čo žalovaný považuje za preverenie predloženého splnomocnenia). Správca dane

je oprávnený posúdiť vplyv nového dôkazu na výsledok doterajšieho konania ako

aj skutočnosť, či takýto nový dôkaz nemohol byť v doterajšom konaní uplatnený

bez zavinenia žalobcu. Opätovne poukázal na § 9 ods. 3 zákona o správe daní a ďalej uviedol,

že nakoľko malo ísť o nový dôkaz, ktorý bol jednostranným prejavom vôle, mohol

sa k tomuto splnomocneniu vyjadriť len splnomocniteľ (J.), ktorý ho mal udeliť. Zápisnica

o tomto zisťovaní bola spísaná v miestne trvalého bydliska J. J., išlo o operatívne zisťovanie

v rámci správy daní, o ktorom ani nebolo možné vopred žalobcu informovať. Žalovaný trval

na tom, že žalobca mohol plnú moc predložiť už v pôvodnom konaní, preto nejde o nový

dôkaz odôvodňujúci obnovu konania. Žalovaný sa zameral na vyhodnotenie obsahu

predloženej listiny vo vzťahu ku konaniu, voči ktorému bol návrh na povolenie obnovy

konania podaný. Správca dane správne vyhodnotil, že tento dôkaz nemá podstatný vplyv na

konanie, lebo samotná existencia predloženej listiny ešte vôbec nedokazuje, že sporné

stavebné práce boli naozaj aj vykonané spoločnosťou L., s. r. o.. Podľa žalovaného

plnomocenstvo nemá vplyv na meritum veci. Jeho povinnosťou nebolo vyvrátiť tvrdenie

žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného zavinenia, pretože p. K.

poznal. Preukázanie toho, že dôkaz nemohol byť predložený už v čase výkonu daňovej

kontroly bez zavinenia žalobcu, je povinnosťou žalobcu a nie správneho orgánu.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Podľa jeho názoru správne orgány nesprávne pochopili inštitút plnomocenstva a neprimerane

nad mieru ustanovenú zákonom zaťažovali žalobcu, keď sa v rámci konania o povolení

obnovy konania zamerali na preskúmanie náležitostí novopredloženého dôkazu – plnej moci

a od žalobcu požadovali doplnenie plnej moci o úradne osvedčený podpis splnomocnenej

osoby a o písomný prejav vôle splnomocnenej osoby, že plnú moc prijíma v zmysle § 9 ods. 3

zákona o správe daní. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa týka len zastupovania

v daňovom konaní, a nie v podnikateľskom styku medzi podnikateľmi, preto nemusí spĺňať

náležitosti podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Správny orgán odôvodňuje nesplnenie

podmienky v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní tým, že konať v mene spoločnosti

možno iba na základe predloženia plnej moci vystavenej splnomocniteľom – toto tvrdenie

však nemá oporu v platnom práve, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že obchodná spoločnosť

môže byť za určitých predpokladov viazaná aj právnymi úkonmi osôb, ktoré konajú bez plnej

moci, alebo právnymi úkonmi osôb, ktoré síce konajú na základe plnej moci, ale svojimi

úkonmi prekročia rozsah oprávnenia. Poukázal aj na nesprávny postup správcu dane,

6

keď vykonal dokazovanie a vypočul svedka (J. J.), o čom žalobcu neupovedomil. Vykonanie

dôkazu v tomto štádiu konania je v rozpore s ,

ods. 1, § 1a písm. d/ zákona o správe daní, správny orgán nerešpektoval právny názor

Krajského súdu v Žiline vyjadrený v rozsudku č. k. -69, keď v prvej fáze konania

o obnove konania sa mal správny orgán obmedziť na zisťovanie, či je možné obnovu konania

pripustiť, či boli splnené predpoklady na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/, písm. b/

zákona o správe daní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania ( v spojení

s veta prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

( veta prvá ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a a v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať

úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd) z obsahu súdneho spisu ako

aj administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že Daňový úrad Námestovo

dodatočným platobným výmerom č. /Pitz zo dňa 28. marca 2007 vyrubil

žalobcovi daň z pridanej hodnoty(ďalej aj „DPH“) za I. štvrťrok 2005 v sume 72.073,- Sk

(2.392,39 eura). Uvedený platobný výmer bol doručovaný žalobcovi do vlastných rúk

prostredníctvom pošty Námestovo 1, pričom žalobca si túto zásielku v odbernej lehote

neprevzal. Správca dane považoval zásielku za doručenú uložením; dodatočný platobný

výmer nadobudol právoplatnosť 03. mája 2007 a vykonateľnosť 19. mája 2007. Z obsahu

administratívneho spisu však nevyplýva, či správca dane zisťoval podmienky pre vznik fikcie

doručenia podľa § 17 ods. 3 zákona o správe daní (ktorá má vplyv na nadobudnutie

právoplatnosti a vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru), teda že:

- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý,

- v mieste doručenia sa zdržiava,

- doručovateľ vhodným spôsobom adresáta upovedomí, že písomnosť príde znovu

doručiť v určený deň a hodinu,

- nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný.

7

Žalobca podal 10. augusta 2007 návrh na obnovu konania skončeného právoplatným

dodatočným platobným výmerom č. /Pitz zo dňa 28. marca 2007. Dôvodil,

že v čase prebiehajúcich daňových kontrol nevedel preukázať svoje tvrdenia ohľadne

skutočnosti, že J.K., s ktorým rokoval, bol splnomocnený spoločnosťou L., s. r. o., na všetky

uzatvárané úkony, o ktorých mal mať konateľ uvedenej spoločnosti J. J. podrobné informácie.

Správca dane nevykonal výsluch svedka J.K.. Žalobca stretol J.K. v júli 2007 v Bratislave,

kedy mu tento odovzdal plnú moc (originál), ktorú mu 25. septembra 2003 udelil konateľ

spoločnosti L., s. r. o., J. J., pričom jeho podpis je na plnej moci úradne overený notárom.

Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel o dôvodoch obnovy konania, sa dá preukázať

výsluchom svedka J.K.. K návrhu na obnovu konania predložil aj splnomocnenie a generálnu

plnú moc zo dňa 25. septembra 2003, ktorú J.K., r. č. X., trvale bytom B., udelil J. J., r. č. X.,

trvale bytom Z.Z., konateľ spoločnosti L., s. r. o., N.D., IČO X.. Plná moc sa vzťahovala na

všetky právne úkony na úradoch, súdoch, pred orgánmi štátnej správy a všetkých inštitúciách,

v mene spoločnosti, na nadobúdanie a prevádzanie majetku, na preberanie podaní, na

podpisovanie všetkých právnych úkonov. Podpis J. J. je overený notárkou JUDr. H. M.

v Dolnom Kubíne dňa 25. septembra 2003, pričom notárka zistila totožnosť J. J. zákonným

spôsobom a tento splnomocnenie pred notárkou aj vlastnoručne podpísal. Osvedčenie

o pravosti podpisu je zaregistrované v Centrálnom registri osvedčených podpisov pod č.

O 810070/2003.

Správca dane (Daňový úrad Námestovo) žalobcu vyzval na doplnenie originálu

splnomocnenia vydaného na meno J.K., r. č. X., trvale bytom B.. Žalobca originál plnej moci

žalovanému predložil.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania č. /Gav zo dňa

20. septembra 2007 vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočnilo v Z., č. d. X., teda v mieste

trvalého bydliska J. J., konateľa spoločnosti L., s. r. o., po telefonickom rozhovore 19.

septembra 2007. Na ústne pojednávanie nebol žalobca predvolaný ani o ňom nebol dodatočne

správcom dane informovaný. J. J. uviedol, že J.K. plnú moc neudelil a podľa jeho názoru ju

J.K. ani neprijal, lebo sa na nej nenachádza jeho podpis. Dňa 25. septembra 2003 nebol na

notárskom úrade JUDr. M. v Dolnom Kubíne (zápisnica je z 20. septembra 2007, pozn. súdu).

J.K. J. J. neinformoval, aké úkony na základe plnej moci vykonal, ani aké doklady na základe

nej podpisoval, žiadne doklady mu neodovzdal. J. J. nevedel uviesť, kto za roky 2004, 2005

8

viedol daňové účtovníctvo za firmu L., s. r. o., on nikoho nepoveril na vedenie účtovníctva

v rokoch 2004, 2005, nevedel ani uviesť, kto podal daňové priznanie. J.K. naposledy videl

v januári 2003. Najvyšší súd poukazuje na to, že J. J. bol od 15. augusta 2002 do 28.

septembra 2010 jediným konateľom spoločnosti L., s. r. o., a o týchto dôležitých

skutočnostiach týkajúcich sa spoločnosti L., s. r. o., mal mať vedomosť.

Na základe týchto skutočností Daňový úrad Námestovo rozhodol o zamietnutí žiadosti

o obnovu konania ukončeného právoplatným dodatočným platobným výmerom

č. /Pitz zo dňa 28. marca 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožniac sa so správnosťou zistení a ako

aj s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu ( ) k námietkam žalovaného

vzneseným v odvolaní uvádza nasledovné:

Pri obnove konania sa rozoznávajú dve štádiá konania:

1) konanie o povolení alebo nariadení obnovy, v ktorom sa rozhoduje

iba o prípustnosti obnovy; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok

rozhodnutia, ale iba zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania,

2) nové konanie, v ktorom sa znova prejedná a znova rozhodne vec, o ktorej

sa už v pôvodnom konaní rozhodlo.

V predmetnej právnej veci ide o prvé štádium obnovy konania, teda rozhodovanie

o existencii alebo neexistencii dôvodov obnovy konania a nie o priame vyhodnotenie reálneho

vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože ide o prejudikovanie rozhodovania

v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte neprišlo. Správny orgán v prvom štádiu

konania o obnove nevykonáva dokazovanie smerujúce k zisťovaniu, či napríklad

novopredložený dôkaz reálne má alebo nemá vplyv na meritum veci. Krajský súd preto

správne poukázal na to, že správny orgán zisťuje len to, či ide o novosť dôkazu a možnosť,

teda pravdepodobnosť jeho vplyvu na výsledok konania. Správca dane rovnako aj žalovaný

pochybili, pretože prakticky spojili obidve štádiá obnovy konania do jedného, čo zákon

o správe daní ani právna teória nepripúšťajú.

Ak už správca dane vykonal dokazovanie (v mieste trvalého bydliska J. J. po

predchádzajúcom telefonickom rozhovore s ním) mal o jeho vykonaní prípadne výsledku

upovedomiť aj žalobcu. Absenciou tohto postupu správca dane ako aj žalovaný porušili práva

9

žalobcu, ktoré mu právny poriadok poskytuje (, ,

ods. 1, ods. 2 ).

Navyše, správca dane rovnako aj žalovaný v súvislosti so splnomocnením medzi

spoločnosťou L., s. r. o., a J.K. nesprávne poukazujú na ustanovenie § 9 zákona o správe daní.

Ako správne uviedol už krajský súd, toto ustanovenie sa vzťahuje na daňové konanie a nie na

obchodné vzťahy medzi jednotlivými podnikateľskými subjektmi pri ich podnikateľskej

činnosti. V takom prípade je nevyhnutné postupovať podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka, upravujúceho zastúpenie na základe plnej moci. Najvyšší súd Slovenskej

republiky zhodne s krajským súdom považuje za potrebné zdôrazniť, že správca dane ani

žalovaný sa nezaoberali skutočnosťou, že podpis J. J. na plnej moci udelenej J.K. je úradne

overený notárkou v zmysle . Podľa ustanovenia citovaného

zákona legalizáciou notár alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis

má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine

uznala pred ním za vlastný. Táto skutočnosť nebola správcom dane ani žalovaným vyvrátená

( , ). Za vyvrátenie prezumpcie pravdivosti údajov

uvedených v osvedčení o pravosti podpisu J. J. nemožno považovať len jeho vyjadrenie, že

podpis nie je jeho aj keď je úradne overený – táto skutočnosť nebola ničím overená,

preukázaná (napríklad prostredníctvom vypočutia notárky, ktorá osvedčila pravosť podpisu J.

J., grafologickým skúmaním podpisu J. J., prípadne na základe výsledku trestného stíhania).

Dokazovanie ohľadom spochybňovania pravosti podpisu je možné vykonať až v druhom

štádiu konania o obnove, t. j. v novom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Žiline ako vecne správny podľa veta druhá a potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a a tak, že žalobcovi priznal

náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu)

v sume 57 eur a jeden paušál v sume 7,41 eura, plus daň 20 % z pridanej hodnoty v sume

12,88 eura, spolu 77,29 eura, v zmysle vyčíslenia právnym zástupcom zo dňa

10

26. septembra 2011 ( v spojení s a veta prvá )

a podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu JUDr. F. K.

( v spojení s veta prvá ) do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné .

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková