Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžo/251/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Mgr. N. G., M. P., bytom J., zastúpeného JUDr. M. S.,

advokátkou, so sídlom K., proti ţalovanému Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, so

sídlom Námestie SNP 33, Bratislava, o návrhu ţalobkyne na preskúmanie rozhodnutia

ţalovaného č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave, č. k. -71 z 20. júla 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -71 z 20. júla 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného

č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa č. MK-2788/06-340/21503 z 08. decembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a

ţalovanému na ďalšie konanie.

Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške

259,44 eura do 3 dní na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. M. S., advokátke so sídlom

K..

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

podľa (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu proti

rozhodnutiu ţalovaného č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007. Týmto rozhodnutím

ţalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. MK-2788/06-

340/21503 z 08. decembra 2006, ktorým bol skončený štátnozamestnanecký pomer ţalobcu

odvolaním podľa , o štátnej sluţbe v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ účinný v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu“) z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.

Krajský súd rozhodol podľa a a (?) zákona

č. , keď po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu

ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí.

Podľa názoru krajského súdu sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal

so všetkými námietkami ţalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a aj v rozhodnutí

o odvolaní ţalobcu zo štátnej sluţby zo dňa 08. decembra 2006 správny orgán prvého stupňa

vo výroku ako aj v odôvodnení, uviedol všetky skutočnosti, ktoré takéto rozhodnutie

má obsahovať. Rozhodnutie obsahuje ustanovenie, podľa ktorého bol ţalobca odvolaný,

a nie je na vadu rozhodnutia, ţe toto ustanovenie nebolo celé citované. V odôvodnení

uvedeného rozhodnutia je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, ţe mal

len voľné miesta, ktoré mienil obsadiť výberovým konaním, a tie, ktoré mienil obsadiť

trvalým preloţením štátneho zamestnanca spĺňajúceho špecifické poţiadavky na výkon štátnej

sluţby v odbore legislatívy a práva, informatiky a v jednotke vnútorného auditu.

Krajský súd v Bratislave takto potom po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe správne

orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, a tento aj po právnej stránke správne posúdili.

Krajský súd mal za to, ţe napadnuté rozhodnutie i postup ţalovaného bol z pohľadu

ţalobných dôvodov v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňujú zrušenie

napadnutého rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol súd podľa tak, ţe neúspešnému

ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie. Vytýkal krajskému súdu,

ţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal jeho námietkami o porušení jeho

3

procesných práv s poukazom na jeho postavenie účastníka konania v zmysle správneho

poriadku, a to vo väzbe na ustanovenia zákona o štátnej sluţbe (§ 125). Ţalobca

je presvedčený, ţe realizácia výkonu práva ţalovaného ako zamestnávateľa obsadzovať voľné

štátnozamestnanecké miesta formou výberového konania nesmie byť zneuţitá diskriminačne,

jednostranným administratívnym aktom na úkor jeho práv v postavení zamestnanca v stálej

štátnej sluţbe, ak spĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a poţiadavky doterajšej praxe,

a to bez toho, aby mu nebola daná moţnosť zákonným spôsobom sa uchádzať o preloţenie

na iné štátnozamestnanecké miesto v sluţobnom úrade v zmysle dikcie ustanovenia § 29

ods. 5 .

Bol toho názoru, ţe odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu trpí vecnými

aj procesnými vadami. Namietal, ţe krajský súd sa plne stotoţnil s účelovým vysvetlením

ţalovanej strany, neberúc v úvahu váţne porušenie jeho základných procesných práv v rámci

aplikácie zásad správneho konania, ktoré mu boli ako účastníkovi správneho konania upreté

v rozpore s ustanovením a . O správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a postavili

ho do pozície pasívneho pozorovateľa administratívnych rozhodnutí sluţobného úradu

Ministerstva školstva Slovenskej republiky bez moţnosti aktívnej účasti najmä v odvolacom

správnom konaní uskutočnenom bez jeho súčinnosti a bez upovedomenia o zasadnutí

odvolacej komisie. Týmto neštandardným a podľa názoru ţalobcu aj nezákonným

a diskriminačným postupom mu bolo odňaté právo byť aktívnym účastníkom konania,

vyjadriť svoj názor a navrhnúť dôkazy na svoju ochranu pred prepustením

zo štátnozamestnaneckého pomeru.

S poukazom na ustanovenie mal za to, ţe sa krajský súd týmto

zákonným ustanovením neriadil, keď preskúmavanú vec posúdil výlučne podľa ustanovení

napriek tomu, ţe zákon vo svojom ustanovení odkazuje

na pouţitie všeobecných predpisov o správnom konaní vo veciach, ktoré zákon neupravuje

inak. Aj keď zákon o štátnej sluţbe výslovne neupravuje obsah rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru, je na toto rozhodnutie potrebné aplikovať ustanovenie § 46

a ustanovenie § 47 správneho poriadku. Rovnako je podľa ţalobcu váţnou procesnou vadou

konania, ktorá má priamy vplyv na zákonnosť príslušného rozhodnutia, ak správny orgán

nepostupuje voči účastníkovi konania v súlade so zásadami správneho konania. V odôvodnení

výroku napadnutého rozsudku krajského súdu nesporne absentuje časť skutočností, ktoré vyšli

v konaní najavo, ale súd ich náleţitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností

nezhodnotil.

4

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu ţalobca navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako odvolací správny súd, odvolaním

napadnutý prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. -71 zo dňa

20. júla 2010 svojim rozsudkom zmenil tak, ţe sa zrušuje právoplatné druhostupňové

rozhodnutie vedúceho sluţobného úradu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vydané

pod číslom: MK-370/2007-41/1360 zo dňa 26. januára 2007, ako aj prvostupňové rozhodnutie

vedúceho sluţobného úradu MK SR pod čistom: MK-2788/06-340/21503 a vec sa vracia

tomuto orgánu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov súdneho

konania.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu odmietol názor ţalobcu o nezákonnosti

postupu prvostupňového orgánu ako aj odvolacieho orgánu, keď ţalobca ako účastník

konania bol informovaný o zloţení poradnej odvolacej komisie, mal zákonné právo nazerať

do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc

o hlasovaní, avšak svoje právo nevyuţil. S poukazom na ustanovenie § 32 správneho poriadku

mal za to, ţe ako ţalovaný správny orgán v preskúmanej veci postupoval v intenciách

príslušných právnych noriem, jeho rozhodnutie je skutkovo správne a v súlade so zákonom,

s čím sa napokon stotoţnil aj krajský súd, ktorý ţalobu na preskúmanie zákonnosti

ako nedôvodnú zamietol.

Ţalovaný sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom

rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave a poukazujúc na to, ţe tvrdenie ţalobcu v odvolaní

proti rozsudku krajského súdu nie je ničím podloţené, nesúhlasil s dôvodmi uvedenými

v odvolaní. Podľa ţalovaného ţalobca v odvolaní v podstate uvádza len tie dôvody, ktoré

uviedol aj v ţalobe a s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vysporiadal.

Nesúhlasil ani s tvrdením ţalobcu, ţe v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré

vyšli v konaní najavo, nakoľko súd prvého stupňa správne zameral svoju pozornosť

pri súdnom preskúmavaní napadnutého rozhodnutia ţalovaného na splnenie zákonných

podmienok skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Podľa ţalovaného sa ţalobca sám, tým ţe nekonal, uviedol „do pozície pasívneho

pozorovateľa administratívnych rozhodnutí žalovaného“, pretoţe nevyuţil svoje zákonné

právo – nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou

zápisníc o hlasovaní, čím si svoje zákonné právo účastníka konania sám vlastným

rozhodnutím zúţil iba na podanie odvolania.

5

Ţalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť a nepriznať

ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a medziach podaného odvolania ( v spojení s veta

prvá ); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( veta

prvá ), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk ( a v spojení s veta prvá a

) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu treba priznať úspech.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, štátnozamestnanecký pomer, ak tento zákon

neustanovuje inak, sa skončí odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov

uvedených v § 40 ods. 1 aţ 3.

Podľa veta druhá , účinného v čase

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, v stálej štátnej sluţbe alebo v dočasnej

štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu

zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého

štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preloţením podľa § 29 ods. 5

alebo sluţobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné

štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu

zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu,

6

a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne

sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho

zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c/.

Štátnozamestnanecký pomer podľa odsekov 1 aţ 3 sa skončí dňom uvedeným

v rozhodnutí, najskôr však dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní (§ 40 ods. 4 zákona

č. , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu).

Podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, štátneho zamestnanca moţno na základe jeho

písomného súhlasu trvale preloţiť na vykonávanie štátnej sluţby:

a) v tom istom sluţobnom úrade do iného odboru štátnej sluţby,

b) do iného sluţobného úradu toho istého odboru štátnej sluţby,

c) do iného sluţobného úradu iného odboru štátnej sluţby,

d) v tom istom odbore štátnej sluţby toho istého sluţobného úradu, ak sa zmení opis

činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo

e) v tom istom odbore štátnej sluţby toho istého sluţobného úradu, ak sa zmení

pravidelné miesto výkonu štátnej sluţby.

Podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru

(ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy

o správnom konaní ( o správnom konaní, ďalej len „správny poriadok“),

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie

v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej sluţby a vzniku

štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

7

Podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý

rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Rozsah

a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich rozhodnutia nemoţno

povaţovať za skutkovo podloţené a v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa preto

nerozhodol v danej veci vecne správne, keď ţalobu ţalobcu zamietol.

Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2

písm. a/ , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

ţalobcu, je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca.

Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta ţalobcu bolo preukázané Príkazom ministra

číslo 46/2006 o organizačnej zmene na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky

z 08. decembra 2006.

Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40

ods. 2 písm. a/ , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru ţalobcu, je preukázanie nasledovných skutočností, a to:

- ţe štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preloţením podľa § 29 ods. 5 zákona

o štátnej sluţbe, alebo

- ţe sluţobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo

- ţe voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.

Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom

procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru správny poriadok. Rozhodnutie musí tieţ obsahovať náleţitosti podľa § 46 a § 47

správneho poriadku.

8

Z rozhodnutia ţalovaného a ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva, ţe by sa bol

ţalovaný, vrátane konania na prvom stupni, zaoberal otázkou moţnosti preloţenia ţalobcu

podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.

Z obsahu pripojeného administratívneho spisu ani nevyplýva, ako bol ţalobca

upovedomený o začatí konania vo veci skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru,

a ţe by mu bolo umoţnené, aby sa k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru vyjadril.

Administratívny spis neobsahuje nijaký písomný záznam, ţe by so ţalobcom bolo

pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rokované o moţnosti,

či nemoţnosti trvalého preloţenia v zmysle , účinného

v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.

Ţalovaný takto potom nijako nepreukázal, ţe ţalobca nesúhlasil pred doručením

rozhodnutia s trvalým preloţením na iné štátnozamestnanecké miesto.

Z uvedeného treba mať podľa názoru najvyššieho súdu za jednoznačné, ţe ţalovaný

nedostatočne zistil skutočný stav a v rozpore so zásadou materiálnej pravdy si nezaobstaral

potrebné podklady pre rozhodnutie, a tie čo zaobstarané mal, pri svojom rozhodovaní

nezohľadnil, ani ţiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia nevyhodnotil. Pod úplnosťou

zistenia potrebných podkladov treba rozumieť prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec

rozhodujúci význam.

Ako je tieţ uţ uvedené vyššie z obsahu pripojeného spisového materiálu nie je zrejmé,

či došlo preukázateľne k naplneniu podmienok uvedených v § 40 ods. 2 písm. a/ zákona

č. , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.

Najvyšší súd dospel k záveru, ţe je relevantná poţiadavka ţalobcu na zistenie

a preukázanie takých skutočností, ktoré vylučujú aplikáciu

Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, t. j. moţnosť jeho

trvalého preloţenia. Také dôkazy v konaní nielenţe neboli preukázané, ale príslušný orgán

rozhodujúci vo veci sa touto moţnosťou preukázateľne ani nezaoberal, a to ani v rozhodnutí

9

o odvolaní ţalobcu. Tvrdenie ţalovaného, uvedené aj v dôvodoch rozhodnutia

z 08. decembra 2006 č. MK-2788/06-340/21503, ţe ţalobca bol oboznámený s tým, ţe „voľné

štátnozamestnanecké miesta na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky od 01. januára 2007

budú obsadzované výberovým konaním alebo trvalým preložením štátneho zamestnanca

spĺňajúceho špecifické požiadavky na výkon štátnej služby“ v konkrétnych odboroch,

nevyčerpáva celý predmet úpravy danej uvedeným ustanovením zákona.

Z logického a aj z gramatického výkladu ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona

č. , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu,

ako aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu

napr. rozsudky vo veciach sp. zn. či – www.nsud.sk)

jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, ţe zamestnávateľ musí

so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg

o jeho ďalšom moţnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí

zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu

štátnej sluţby, čo sa v danom prípade nestalo. Najvyšší súd v danej veci dospel k záveru,

ţe zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie je preukázané,

ţe by sa so ţalobcom pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

viedol dialóg o moţnosti alebo nemoţnosti jeho preloţenia na iné voľné štátnozamestnanecké

miesto v zmysle podmienok ustanovených v § 29 ods. 5 zákona o štátnej sluţbe.

Nestačí ani, ţe zamestnávateľ oznámi zamestnancovi s ktorým chce skončiť

štátnozamestnanecký pomer podľa , účinného

v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, ţe voľné miesto (bliţšie

nekonkretizované) sa obsadzuje výberovým konaním, ale voľné štátnozamestnanecké miesto

sa v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru musí reálne obsadzovať výberovým

konaním, inak je nutné povaţovať takého miesto za miesto voľné a zamestnávateľ je povinný

ho ponúknuť zamestnancovi, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer.

Iný výklad ustanovenia , účinného v čase

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, nemoţno pripustiť, nakoľko

by sa takýmto zúţeným výkladom prakticky znemoţnil postup podľa ustanovenia § 29 ods. 5

, účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu,

10

a išlo by o obsolentnú právnu úpravu. Zamestnávateľ v zmysle uvedeného ustanovenia

zákona o štátnej sluţbe musí totiţ ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu

štátnej sluţby, ktoré má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen

miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta

zamestnanca, záleţí len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Ustanovením

, účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru ţalobcu, sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu

štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať

aj na inom mieste v štátnej sluţbe, a taktieţ následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi

prostriedkami.

Keďţe preukázateľne neboli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru podľa , účinného

v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, tak nemohol nastať ani zákonom

predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa

, účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.

Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne nezaoberal a vyvodil v nej skutkové

a právne závery, s ktorými sa najvyšší súd nemohol stotoţniť.

Najvyšší súd zaoberajúc sa ďalej tvrdením ţalovaného poukazujúcou na pasívne

konanie ţalobcu, ktorý podľa názoru ţalovaného nevyuţil svoje práva účastníka konania,

musí konštatovať, ţe uvedené tvrdenia ţalovaného neboli v správnom konaní preukázané,

zostali medzi účastníkmi sporné, a preto ani z tohto dôvodu neboli v danom prípade splnené

podmienky pre vydanie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40

ods. 2 písm. a/ , účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru ţalobcu.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie

ich povinností.

11

Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní

v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých

sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,

najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,

zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní

ujmu.

Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite

a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas

a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu

vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne

vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného

zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať

zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo

zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa 18 ods. 1 správneho poriadku, konanie sa začína na návrh účastníka konania

alebo na podnet správneho orgánu.

Podľa § 18 ods. 2 správneho poriadku, konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka

konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína

na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi

konania prvý úkon.

Podľa § 18 ods. 3 správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí

všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi,

alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou

vyhláškou.

12

Podľa § 27 ods. 1 správneho poriadku, ak je to potrebné, správny orgán určí

na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, pokiaľ ju neustanovuje tento zákon alebo

osobitný zákon.

Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo

navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní

a miestnej ohliadke.

Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom

konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť

k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Základné pravidlá správneho konania sú obsiahnuté v jeho zásadách (§ 3 správneho

poriadku) a porušenie ktorejkoľvek z nich znamená chybu v správnom konaní, majúcu

za následok sankciu v podobe zmeny alebo zrušenia vydaného správneho rozhodnutia.

Najvyšší súd v preskúmavanom v správnom konaní vzhliadol, na rozdiel od názoru krajského

súdu, závaţné pochybenia konajúceho správneho orgánu.

Majúc za to, ţe správne konanie bolo začaté ex offo na podnet správneho orgánu,

a to prvým úkonom ţalovaného voči ţalobcovi podľa § 18 ods. 1, 2 správneho poriadku,

keď príčina jeho začatia našla podklad v o štátnej sluţbe v znení

účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu a v Príkaze ministra číslo

46/2006 o organizačnej zmene na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky

z 08. decembra 2006, najvyšší súd uvádza, ţe hoci absencia doručenia písomného

upovedomenia o začatí správneho konania, nemá vo vzťahu k jeho začatiu relevantné právne

účinky, keďţe správny poriadok v ustanovení § 18 ods. 3 nepodmieňuje začatie správneho

konania z podnetu správneho orgánu doručením písomného upovedomenia, takţe

upovedomenie o začatí správneho konaniam je moţné uskutočniť aj formou ústnou. V danej

veci však z obsahu administratívneho spisu explicitne nevyplýva, či správne konanie vo veci

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej

sluţbe v znení, účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu bolo

začaté aţ dňa 11. decembra 2006, kedy ţalobca prevzal č. MK-2788/06-340/21503,

rozhodnutie z 08. decembra 2006. Z obsahu administratívneho spisu nemoţno zistiť,

či bol uskutočnený postup sluţobného úradu o informovaní ţalobcu o zrušení jeho

13

štátnozamestnaneckého miesta, a či sluţobný úrad ţalobcu zároveň počas osobného pohovoru

ţiadal o vyjadrenie k moţnosti jeho zaradenia na iné voľné štátnozamestnanecké miesto,

či mu bola daná moţnosť oboznámenia sa s obsahom prípadnej novej pracovnej náplne

a poskytnutá primeraná lehota na vykonanie tohto úkonu a aţ následného predloţenia

mu rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého miesta, resp. akým spôsobom bol ţalobca

oboznámený s tým, ţe voľné štátnozamestnanecké miesta na Ministerstve kultúry Slovenskej

republiky od 01. januára 2007 budú obsadzované výberovým konaním alebo trvalým

preloţením štátneho zamestnanca spĺňajúceho špecifické poţiadavky na výkon štátnej sluţby;

administratívny spis ani neobsahuje údaj, ţe ţalobca nesúhlasil s trvalým preloţením na iné

štátnozamestnanecké miesto (podľa nepreukázaného tvrdenia ţalovaného). Z uvedeného

potom vyplýva, ţe štátnozamestnanecký pomer ţalobcu bol skončený bez moţnosti ţalobcu

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

Tento postup správneho orgánu treba povaţovať za porušenie základných zásad

správneho konania a keďţe ţalovaný, ako odvolací správny orgán uvedené nedostatky

alternatívami správnym poriadkom umoţnenými neodstránil, ale naopak rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdil, a krajský súd tieto vady nechal celkom

bez povšimnutia, najvyšší súd nemal inú moţnosť, ako napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa § 250ja ods. 3 veta prvá zmeniť a rozhodnutie ţalovaného spolu s rozhodnutím

prvostupňového správneho orgánu ( a ) zrušiť a vec vrátiť

ţalovanému na ďalšie konanie.

Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude za dodrţania ţalobcových

procesných práv dostatočne zistiť skutočný stav veci, najmä, či je moţné postupovať podľa

, účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru ţalobcu, v súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom najvyššieho súdu

a v prípade, ak nie, uviesť dôvody, a tieto aj náleţite odôvodniť. Voľné štátnozamestnanecké

miesta je nutné uviesť v odôvodnení rozhodnutia s podporným pouţitím listinných dôkazov.

Následne sa bude musieť správny orgán vysporiadať s ďalšími zákonnými podmienkami

postupu podľa , účinného v čase skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, a v prípade, ţe mal voľné štátnozamestnanecké

miesta, preukázať, ţe v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu boli reálne

14

obsadzované výberovým konaním, čo bude potrebné podrobne uviesť v odôvodnení

rozhodnutia.

Podľa v ďalšom konaní je správny orgán viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

O trovách celého súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa

v spojení s veta prvá a podľa veta prvá tak, ţe priznal

ţalobcovi, ktorý mal v súdnom konaní úspech, náhradu trov konania v sume 259,44 eura.

Ţalobca si v rámci konania uplatnil náhradu súdnych poplatkov v sume 331,50 eura

za podanie ţaloby v konaní pred Krajským súdom v Bratislave, sp. zn. , v sume

331,50 eura za podanie odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 26. januára 2010 sp. zn. o zastavení konania a v sume 66 eur za podanie

odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. júla 2010 sp. zn.

o zamietnutím ţaloby, náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou uplatnil podľa § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) iba za jeden úkon právnej sluţby vo výške

120,23 eura a reţijný paušál v sume 7,21 eura (spolu 127,44 eura); spolu navrhoval priznať

náhradu trov konania v sume 856,44 eura.

Najvyšší súd vychádzajúc z ustanovenia a veta prvá v spojení

s veta prvá a , a , a vyhlášky

č. a vyčíslenia trov z 28. septembra 2011 priznal ţalobcovi titulom trov

právneho zastúpenia sumu 127,44 eura za podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 20. júla 2010 sp. zn. -71 dňa 16. septembra 2010 120,23 eura (1/6

výpočtového základu - vyhlášky č. v znení od 01. júna 2010) + 1 x

reţijný paušál 7,21 eura, hoci ţalobca mal nárok na náhradu za všetky úkony právnej sluţby

vykonaných právnou zástupkyňou najneskôr od 22. septembra 2009. Nakoľko však náhradu

iných trov právneho zastúpenia ţalobca neţiadal, najvyšší súd mu ich priznať nemohol.

Pokiaľ ide o náhradu za súdny poplatok z obsahu súdneho spisu bolo preukázané,

ţe ţalobca zaplatil na základe výzvy súdu z 25. februára 2009 (č. l. 40) súdny poplatok

za ţalobu vo výške 331,50 eura (č. l. 43) a ţe bol uznesením Krajského súdu v Bratislave

15

z 24. septembra 2010, č. k. -78 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku

za odvolanie v sume 66 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní nemohol opomenúť,

ţe súdny poplatok krajský súd výzvou z 25. februára 2009 ţalobcovi vyrubil nesprávne,

pretoţe výška súdneho poplatku za ţalobu v danom prípade nebola ani 10.000,- Sk ani 331,50

eura, ako rozhodol krajský súd, ale 66 eur (predtým 2.000,- Sk), a to titulom poplatku

z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe ţaloby

podľa poloţky 10 písmeno a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

Súdny poplatok vo výške 10.000,- Sk (331,50 eura) podľa poloţky 10 písmeno e/

Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k v znení účinnom

do 30. júna 2007 nebol poplatkom z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy na základe ţaloby, ale išlo o poplatok za konanie o ţalobách proti

rozhodnutiam a postupom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou

pre celé územie Slovenskej republiky, pričom pre platenie tohto poplatku v zákone o súdnych

poplatkoch nie je (resp. nebol) určený ani poplatník (§ 2 ods. 1 a ods. 4 veta druhá zákona

o súdnych poplatkoch) a povinnosť zaplatiť tento poplatok mohla vzniknúť aţ nadobudnutím

právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uloţila v súvislosti

s rozhodnutím vo veci samej ( ).

Z týchto dôvodov bolo moţné ţalobcovi v konaní priznať titulom súdneho poplatku

iba sumu 132 eur, pričom je potrebné, aby krajský súd nesprávnu výzvu zo dňa

25. februára 2009, č. k -40, ktorým vyzval ţalobcu na zaplatenie súdneho

poplatku za ţalobu v sume 10.000,- Sk, resp. 331,50 eura zmenil podľa § 12 ods. 3 zákona

o súdnych poplatkoch a vrátil ţalobcovi sumu prevyšujúcu súdny poplatok, ktorý je povinný

zaplatiť podľa poloţky 10 písmeno a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k zákonu

o súdnych poplatkoch, teda sumu nad 66 eur (t. j. 265,94 eur), na ktorú je však moţné

započítať súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, ak ho ţalobca nezaplatil hoci

sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2010, č. k. -78 stalo

vykonateľným. Pokiaľ ţalobca zaplatil ešte nejaký ďalší súdny poplatok (ako uvádza v podaní

16

z 28. septembra 2011), ktorý však povinný platiť nebol (súdny poplatok sa platí v odvolacom

konaní iba vo veci samej – bod 3 Poznámky k Poloţke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov),

treba, aby poţiadal súd o prešetrenie a prípadné vrátenie, tohto poplatku, ako je uvedené

vyššie.

Celková náhrada trov tohto súdneho konania potom činí sumu spolu 259,44 eura

a ţalovaný ju zaplatí na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. M. S. podľa

v spojení s veta prvá do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková