Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
78a/375251.afa5cb.pdf
PDF · 184.66 KB
No categories available
5Sžo/251/2010
Najvyšší súd 5Sžo/251/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Mgr. N. G., M. P., bytom J., zastúpeného JUDr. M. S.,
advokátkou, so sídlom K., proti ţalovanému Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky, so
sídlom Námestie SNP 33, Bratislava, o návrhu ţalobkyne na preskúmanie rozhodnutia
ţalovaného č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007, o odvolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/238/2008-71 z 20. júla 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/238/2008-71 z 20. júla 2010 m e n í tak, ţe rozhodnutie ţalovaného
č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa č. MK-2788/06-340/21503 z 08. decembra 2006 z r u š u j e a vec v r a c i a
ţalovanému na ďalšie konanie.
Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania vo výške
259,44 eura do 3 dní na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. M. S., advokátke so sídlom
K..
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu ţalobcu proti
rozhodnutiu ţalovaného č. MK-370/2007-41/1360 z 26. januára 2007. Týmto rozhodnutím
ţalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. MK-2788/06-
340/21503 z 08. decembra 2006, ktorým bol skončený štátnozamestnanecký pomer ţalobcu
odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/, ods. 4 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 312/2001 Z. z. účinný v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu“) z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta.
Krajský súd rozhodol podľa § 244 OSP a § 40 ods. 2 písm. a/ a § 17 ods. 1 (?) zákona
č. 312/2001 Z. z., keď po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu
ţalovaného dospel k záveru, ţe neboli zistené ţiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí.
Podľa názoru krajského súdu sa ţalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal
so všetkými námietkami ţalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a aj v rozhodnutí
o odvolaní ţalobcu zo štátnej sluţby zo dňa 08. decembra 2006 správny orgán prvého stupňa
vo výroku ako aj v odôvodnení, uviedol všetky skutočnosti, ktoré takéto rozhodnutie
má obsahovať. Rozhodnutie obsahuje ustanovenie, podľa ktorého bol ţalobca odvolaný,
a nie je na vadu rozhodnutia, ţe toto ustanovenie nebolo celé citované. V odôvodnení
uvedeného rozhodnutia je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, ţe mal
len voľné miesta, ktoré mienil obsadiť výberovým konaním, a tie, ktoré mienil obsadiť
trvalým preloţením štátneho zamestnanca spĺňajúceho špecifické poţiadavky na výkon štátnej
sluţby v odbore legislatívy a práva, informatiky a v jednotke vnútorného auditu.
Krajský súd v Bratislave takto potom po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe správne
orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, a tento aj po právnej stránke správne posúdili.
Krajský súd mal za to, ţe napadnuté rozhodnutie i postup ţalovaného bol z pohľadu
ţalobných dôvodov v súlade so zákonom a námietky ţalobcu neodôvodňujú zrušenie
napadnutého rozhodnutia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, ţe neúspešnému
ţalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Proti rozsudku krajského súdu podal ţalobca včas odvolanie. Vytýkal krajskému súdu,
ţe sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal jeho námietkami o porušení jeho
procesných práv s poukazom na jeho postavenie účastníka konania v zmysle správneho
poriadku, a to vo väzbe na ustanovenia zákona o štátnej sluţbe (§ 125). Ţalobca
je presvedčený, ţe realizácia výkonu práva ţalovaného ako zamestnávateľa obsadzovať voľné
štátnozamestnanecké miesta formou výberového konania nesmie byť zneuţitá diskriminačne,
jednostranným administratívnym aktom na úkor jeho práv v postavení zamestnanca v stálej
štátnej sluţbe, ak spĺňa kvalifikačné predpoklady vzdelania a poţiadavky doterajšej praxe,
a to bez toho, aby mu nebola daná moţnosť zákonným spôsobom sa uchádzať o preloţenie
na iné štátnozamestnanecké miesto v sluţobnom úrade v zmysle dikcie ustanovenia § 29
ods. 5 zákona č. 312/2001 Z. z..
Bol toho názoru, ţe odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu trpí vecnými
aj procesnými vadami. Namietal, ţe krajský súd sa plne stotoţnil s účelovým vysvetlením
ţalovanej strany, neberúc v úvahu váţne porušenie jeho základných procesných práv v rámci
aplikácie zásad správneho konania, ktoré mu boli ako účastníkovi správneho konania upreté
v rozpore s ustanovením § 3 a § 4 zákona č. 71/1967 Zb.. O správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a postavili
ho do pozície pasívneho pozorovateľa administratívnych rozhodnutí sluţobného úradu
Ministerstva školstva Slovenskej republiky bez moţnosti aktívnej účasti najmä v odvolacom
správnom konaní uskutočnenom bez jeho súčinnosti a bez upovedomenia o zasadnutí
odvolacej komisie. Týmto neštandardným a podľa názoru ţalobcu aj nezákonným
a diskriminačným postupom mu bolo odňaté právo byť aktívnym účastníkom konania,
vyjadriť svoj názor a navrhnúť dôkazy na svoju ochranu pred prepustením
zo štátnozamestnaneckého pomeru.
S poukazom na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP mal za to, ţe sa krajský súd týmto
zákonným ustanovením neriadil, keď preskúmavanú vec posúdil výlučne podľa ustanovení
zákona č. 312/2001 Z. z. napriek tomu, ţe zákon vo svojom ustanovení § 125 ods. 2 odkazuje
na pouţitie všeobecných predpisov o správnom konaní vo veciach, ktoré zákon neupravuje
inak. Aj keď zákon o štátnej sluţbe výslovne neupravuje obsah rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru, je na toto rozhodnutie potrebné aplikovať ustanovenie § 46
a ustanovenie § 47 správneho poriadku. Rovnako je podľa ţalobcu váţnou procesnou vadou
konania, ktorá má priamy vplyv na zákonnosť príslušného rozhodnutia, ak správny orgán
nepostupuje voči účastníkovi konania v súlade so zásadami správneho konania. V odôvodnení
výroku napadnutého rozsudku krajského súdu nesporne absentuje časť skutočností, ktoré vyšli
v konaní najavo, ale súd ich náleţitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností
nezhodnotil.
Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu ţalobca navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúc ako odvolací správny súd, odvolaním
napadnutý prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/238/2008-71 zo dňa
20. júla 2010 svojim rozsudkom zmenil tak, ţe sa zrušuje právoplatné druhostupňové
rozhodnutie vedúceho sluţobného úradu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vydané
pod číslom: MK-370/2007-41/1360 zo dňa 26. januára 2007, ako aj prvostupňové rozhodnutie
vedúceho sluţobného úradu MK SR pod čistom: MK-2788/06-340/21503 a vec sa vracia
tomuto orgánu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov súdneho
konania.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu odmietol názor ţalobcu o nezákonnosti
postupu prvostupňového orgánu ako aj odvolacieho orgánu, keď ţalobca ako účastník
konania bol informovaný o zloţení poradnej odvolacej komisie, mal zákonné právo nazerať
do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc
o hlasovaní, avšak svoje právo nevyuţil. S poukazom na ustanovenie § 32 správneho poriadku
mal za to, ţe ako ţalovaný správny orgán v preskúmanej veci postupoval v intenciách
príslušných právnych noriem, jeho rozhodnutie je skutkovo správne a v súlade so zákonom,
s čím sa napokon stotoţnil aj krajský súd, ktorý ţalobu na preskúmanie zákonnosti
ako nedôvodnú zamietol.
Ţalovaný sa v plnom rozsahu stotoţnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom
rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave a poukazujúc na to, ţe tvrdenie ţalobcu v odvolaní
proti rozsudku krajského súdu nie je ničím podloţené, nesúhlasil s dôvodmi uvedenými
v odvolaní. Podľa ţalovaného ţalobca v odvolaní v podstate uvádza len tie dôvody, ktoré
uviedol aj v ţalobe a s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vysporiadal.
Nesúhlasil ani s tvrdením ţalobcu, ţe v odôvodnení rozhodnutia absentujú skutočnosti, ktoré
vyšli v konaní najavo, nakoľko súd prvého stupňa správne zameral svoju pozornosť
pri súdnom preskúmavaní napadnutého rozhodnutia ţalovaného na splnenie zákonných
podmienok skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa ţalovaného sa ţalobca sám, tým ţe nekonal, uviedol „do pozície pasívneho
pozorovateľa administratívnych rozhodnutí žalovaného“, pretoţe nevyuţil svoje zákonné
právo – nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou
zápisníc o hlasovaní, čím si svoje zákonné právo účastníka konania sám vlastným
rozhodnutím zúţil iba na podanie odvolania.
Ţalovaný preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť a nepriznať
ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta
prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2
OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu treba priznať úspech.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 39 ods. 1 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, štátnozamestnanecký pomer, ak tento zákon
neustanovuje inak, sa skončí odvolaním zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodov
uvedených v § 40 ods. 1 aţ 3.
Podľa § 40 ods. 2 písm. a/ veta druhá zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, v stálej štátnej sluţbe alebo v dočasnej
štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z dôvodu
zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého
štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preloţením podľa § 29 ods. 5
alebo sluţobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné
štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu
zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu,
a ak štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne
sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho
zamestnanca podľa § 25 ods. 2 písm. c/.
Štátnozamestnanecký pomer podľa odsekov 1 aţ 3 sa skončí dňom uvedeným
v rozhodnutí, najskôr však dňom doručenia rozhodnutia o odvolaní (§ 40 ods. 4 zákona
č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu).
Podľa § 29 ods. 5 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, štátneho zamestnanca moţno na základe jeho
písomného súhlasu trvale preloţiť na vykonávanie štátnej sluţby:
a) v tom istom sluţobnom úrade do iného odboru štátnej sluţby,
b) do iného sluţobného úradu toho istého odboru štátnej sluţby,
c) do iného sluţobného úradu iného odboru štátnej sluţby,
d) v tom istom odbore štátnej sluţby toho istého sluţobného úradu, ak sa zmení opis
činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo
e) v tom istom odbore štátnej sluţby toho istého sluţobného úradu, ak sa zmení
pravidelné miesto výkonu štátnej sluţby.
Podľa § 125 ods. 1 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru
(ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ďalej len „správny poriadok“),
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 126 písm. b/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie
v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej sluţby a vzniku
štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa § 138 ods. 1 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý
rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.
Podľa § 32 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Rozsah
a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci
nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem a ich rozhodnutia nemoţno
povaţovať za skutkovo podloţené a v súlade so zákonom. Súd prvého stupňa preto
nerozhodol v danej veci vecne správne, keď ţalobu ţalobcu zamietol.
Zákonným predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2
písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
ţalobcu, je zrušenie štátnozamestnaneckého miesta zamestnanca.
Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta ţalobcu bolo preukázané Príkazom ministra
číslo 46/2006 o organizačnej zmene na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky
z 08. decembra 2006.
Ďalšou podmienkou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40
ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru ţalobcu, je preukázanie nasledovných skutočností, a to:
- ţe štátny zamestnanec nesúhlasí s trvalým preloţením podľa § 29 ods. 5 zákona
o štátnej sluţbe, alebo
- ţe sluţobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo
- ţe voľné štátnozamestnanecké miesto sa obsadzuje výberovým konaním.
Ide o hmotnoprávne podmienky platného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
odvolaním zo strany zamestnávateľa. Ich splnenie musí preukázať zamestnávateľ v riadnom
procesnom postupe, na ktorý sa vzťahoval v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru správny poriadok. Rozhodnutie musí tieţ obsahovať náleţitosti podľa § 46 a § 47
správneho poriadku.
Z rozhodnutia ţalovaného a ani zo spisovej dokumentácie nevyplýva, ţe by sa bol
ţalovaný, vrátane konania na prvom stupni, zaoberal otázkou moţnosti preloţenia ţalobcu
podľa § 29 ods. 5 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu ani nevyplýva, ako bol ţalobca
upovedomený o začatí konania vo veci skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru,
a ţe by mu bolo umoţnené, aby sa k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru vyjadril.
Administratívny spis neobsahuje nijaký písomný záznam, ţe by so ţalobcom bolo
pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rokované o moţnosti,
či nemoţnosti trvalého preloţenia v zmysle § 29 ods. 5 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného
v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.
Ţalovaný takto potom nijako nepreukázal, ţe ţalobca nesúhlasil pred doručením
rozhodnutia s trvalým preloţením na iné štátnozamestnanecké miesto.
Z uvedeného treba mať podľa názoru najvyššieho súdu za jednoznačné, ţe ţalovaný
nedostatočne zistil skutočný stav a v rozpore so zásadou materiálnej pravdy si nezaobstaral
potrebné podklady pre rozhodnutie, a tie čo zaobstarané mal, pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil, ani ţiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia nevyhodnotil. Pod úplnosťou
zistenia potrebných podkladov treba rozumieť prešetrenia a dôkazy, ktoré majú pre danú vec
rozhodujúci význam.
Ako je tieţ uţ uvedené vyššie z obsahu pripojeného spisového materiálu nie je zrejmé,
či došlo preukázateľne k naplneniu podmienok uvedených v § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.
Najvyšší súd dospel k záveru, ţe je relevantná poţiadavka ţalobcu na zistenie
a preukázanie takých skutočností, ktoré vylučujú aplikáciu § 29 ods. 5 zákona č. 312/2000
Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, t. j. moţnosť jeho
trvalého preloţenia. Také dôkazy v konaní nielenţe neboli preukázané, ale príslušný orgán
rozhodujúci vo veci sa touto moţnosťou preukázateľne ani nezaoberal, a to ani v rozhodnutí
o odvolaní ţalobcu. Tvrdenie ţalovaného, uvedené aj v dôvodoch rozhodnutia
z 08. decembra 2006 č. MK-2788/06-340/21503, ţe ţalobca bol oboznámený s tým, ţe „voľné
štátnozamestnanecké miesta na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky od 01. januára 2007
budú obsadzované výberovým konaním alebo trvalým preložením štátneho zamestnanca
spĺňajúceho špecifické požiadavky na výkon štátnej služby“ v konkrétnych odboroch,
nevyčerpáva celý predmet úpravy danej uvedeným ustanovením zákona.
Z logického a aj z gramatického výkladu ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu,
ako aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu
napr. rozsudky vo veciach sp. zn. 8Sţo/67/2010 či 6Sţo/202/2010 – www.nsud.sk)
jednoznačne vyplýva zákonodarcom sledovaný cieľ, ţe zamestnávateľ musí
so zamestnancom, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer, viesť aktívny dialóg
o jeho ďalšom moţnom zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere. V prvom rade musí
zamestnanca vyzvať, či je alebo nie je ochotný prejsť na iné pre neho vhodné miesto výkonu
štátnej sluţby, čo sa v danom prípade nestalo. Najvyšší súd v danej veci dospel k záveru,
ţe zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu nie je preukázané,
ţe by sa so ţalobcom pred doručením rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
viedol dialóg o moţnosti alebo nemoţnosti jeho preloţenia na iné voľné štátnozamestnanecké
miesto v zmysle podmienok ustanovených v § 29 ods. 5 zákona o štátnej sluţbe.
Nestačí ani, ţe zamestnávateľ oznámi zamestnancovi s ktorým chce skončiť
štátnozamestnanecký pomer podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného
v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, ţe voľné miesto (bliţšie
nekonkretizované) sa obsadzuje výberovým konaním, ale voľné štátnozamestnanecké miesto
sa v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru musí reálne obsadzovať výberovým
konaním, inak je nutné povaţovať takého miesto za miesto voľné a zamestnávateľ je povinný
ho ponúknuť zamestnancovi, s ktorým chce skončiť štátnozamestnanecký pomer.
Iný výklad ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, nemoţno pripustiť, nakoľko
by sa takýmto zúţeným výkladom prakticky znemoţnil postup podľa ustanovenia § 29 ods. 5
zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu,
a išlo by o obsolentnú právnu úpravu. Zamestnávateľ v zmysle uvedeného ustanovenia
zákona o štátnej sluţbe musí totiţ ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné miesto výkonu
štátnej sluţby, ktoré má k dispozícii v dobe skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, nielen
miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta
zamestnanca, záleţí len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo ju odmietne. Ustanovením
§ 29 ods. 5 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru ţalobcu, sledoval pritom zákonodarca legitímny cieľ, a to v prvom rade ochranu
štátnych zamestnancov pred stratou zamestnania, ak je ochotný zamestnanec pracovať
aj na inom mieste v štátnej sluţbe, a taktieţ následnú hospodárnosť nakladania so štátnymi
prostriedkami.
Keďţe preukázateľne neboli splnené zákonom stanovené podmienky na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného
v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, tak nemohol nastať ani zákonom
predpokladaný následok, platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa
§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu.
Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne nezaoberal a vyvodil v nej skutkové
a právne závery, s ktorými sa najvyšší súd nemohol stotoţniť.
Najvyšší súd zaoberajúc sa ďalej tvrdením ţalovaného poukazujúcou na pasívne
konanie ţalobcu, ktorý podľa názoru ţalovaného nevyuţil svoje práva účastníka konania,
musí konštatovať, ţe uvedené tvrdenia ţalovaného neboli v správnom konaní preukázané,
zostali medzi účastníkmi sporné, a preto ani z tohto dôvodu neboli v danom prípade splnené
podmienky pre vydanie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40
ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru ţalobcu.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie
ich povinností.
Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní
v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých
sa konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu.
Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite
a zodpovedne sa zaoberať kaţdou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas
a bez zbytočných prieťahov a pouţiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vţdy pokúsiť o jej zmierne
vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťaţovania účastníkov konania a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa 18 ods. 1 správneho poriadku, konanie sa začína na návrh účastníka konania
alebo na podnet správneho orgánu.
Podľa § 18 ods. 2 správneho poriadku, konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka
konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína
na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi
konania prvý úkon.
Podľa § 18 ods. 3 správneho poriadku, o začatí konania správny orgán upovedomí
všetkých známych účastníkov konania; ak mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi,
alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon, upovedomí ich o začatí konania verejnou
vyhláškou.
Podľa § 27 ods. 1 správneho poriadku, ak je to potrebné, správny orgán určí
na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, pokiaľ ju neustanovuje tento zákon alebo
osobitný zákon.
Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo
navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní
a miestnej ohliadke.
Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom
konania a zúčastneným osobám moţnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť
k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Základné pravidlá správneho konania sú obsiahnuté v jeho zásadách (§ 3 správneho
poriadku) a porušenie ktorejkoľvek z nich znamená chybu v správnom konaní, majúcu
za následok sankciu v podobe zmeny alebo zrušenia vydaného správneho rozhodnutia.
Najvyšší súd v preskúmavanom v správnom konaní vzhliadol, na rozdiel od názoru krajského
súdu, závaţné pochybenia konajúceho správneho orgánu.
Majúc za to, ţe správne konanie bolo začaté ex offo na podnet správneho orgánu,
a to prvým úkonom ţalovaného voči ţalobcovi podľa § 18 ods. 1, 2 správneho poriadku,
keď príčina jeho začatia našla podklad v zákone č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe v znení
účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu a v Príkaze ministra číslo
46/2006 o organizačnej zmene na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky
z 08. decembra 2006, najvyšší súd uvádza, ţe hoci absencia doručenia písomného
upovedomenia o začatí správneho konania, nemá vo vzťahu k jeho začatiu relevantné právne
účinky, keďţe správny poriadok v ustanovení § 18 ods. 3 nepodmieňuje začatie správneho
konania z podnetu správneho orgánu doručením písomného upovedomenia, takţe
upovedomenie o začatí správneho konaniam je moţné uskutočniť aj formou ústnou. V danej
veci však z obsahu administratívneho spisu explicitne nevyplýva, či správne konanie vo veci
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej
sluţbe v znení, účinnom v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu bolo
začaté aţ dňa 11. decembra 2006, kedy ţalobca prevzal č. MK-2788/06-340/21503,
rozhodnutie z 08. decembra 2006. Z obsahu administratívneho spisu nemoţno zistiť,
či bol uskutočnený postup sluţobného úradu o informovaní ţalobcu o zrušení jeho
štátnozamestnaneckého miesta, a či sluţobný úrad ţalobcu zároveň počas osobného pohovoru
ţiadal o vyjadrenie k moţnosti jeho zaradenia na iné voľné štátnozamestnanecké miesto,
či mu bola daná moţnosť oboznámenia sa s obsahom prípadnej novej pracovnej náplne
a poskytnutá primeraná lehota na vykonanie tohto úkonu a aţ následného predloţenia
mu rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého miesta, resp. akým spôsobom bol ţalobca
oboznámený s tým, ţe voľné štátnozamestnanecké miesta na Ministerstve kultúry Slovenskej
republiky od 01. januára 2007 budú obsadzované výberovým konaním alebo trvalým
preloţením štátneho zamestnanca spĺňajúceho špecifické poţiadavky na výkon štátnej sluţby;
administratívny spis ani neobsahuje údaj, ţe ţalobca nesúhlasil s trvalým preloţením na iné
štátnozamestnanecké miesto (podľa nepreukázaného tvrdenia ţalovaného). Z uvedeného
potom vyplýva, ţe štátnozamestnanecký pomer ţalobcu bol skončený bez moţnosti ţalobcu
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Tento postup správneho orgánu treba povaţovať za porušenie základných zásad
správneho konania a keďţe ţalovaný, ako odvolací správny orgán uvedené nedostatky
alternatívami správnym poriadkom umoţnenými neodstránil, ale naopak rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdil, a krajský súd tieto vady nechal celkom
bez povšimnutia, najvyšší súd nemal inú moţnosť, ako napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 veta prvá zmeniť a rozhodnutie ţalovaného spolu s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu (§ 250j ods. 2 písm. c/ a e/ OSP) zrušiť a vec vrátiť
ţalovanému na ďalšie konanie.
Úlohou správneho orgánu v ďalšom konaní bude za dodrţania ţalobcových
procesných práv dostatočne zistiť skutočný stav veci, najmä, či je moţné postupovať podľa
§ 29 ods. 5 zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru ţalobcu, v súlade s vyššie prezentovaným právnym názorom najvyššieho súdu
a v prípade, ak nie, uviesť dôvody, a tieto aj náleţite odôvodniť. Voľné štátnozamestnanecké
miesta je nutné uviesť v odôvodnení rozhodnutia s podporným pouţitím listinných dôkazov.
Následne sa bude musieť správny orgán vysporiadať s ďalšími zákonnými podmienkami
postupu podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2000 Z. z., účinného v čase skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu, a v prípade, ţe mal voľné štátnozamestnanecké
miesta, preukázať, ţe v čase skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu boli reálne
obsadzované výberovým konaním, čo bude potrebné podrobne uviesť v odôvodnení
rozhodnutia.
Podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní je správny orgán viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.
O trovách celého súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 veta prvá OSP tak, ţe priznal
ţalobcovi, ktorý mal v súdnom konaní úspech, náhradu trov konania v sume 259,44 eura.
Ţalobca si v rámci konania uplatnil náhradu súdnych poplatkov v sume 331,50 eura
za podanie ţaloby v konaní pred Krajským súdom v Bratislave, sp. zn. 3S/238/2008, v sume
331,50 eura za podanie odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 26. januára 2010 sp. zn. 3S/238/2008 o zastavení konania a v sume 66 eur za podanie
odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. júla 2010 sp. zn. 3S/238/2008
o zamietnutím ţaloby, náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou uplatnil podľa § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) iba za jeden úkon právnej sluţby vo výške
120,23 eura a reţijný paušál v sume 7,21 eura (spolu 127,44 eura); spolu navrhoval priznať
náhradu trov konania v sume 856,44 eura.
Najvyšší súd vychádzajúc z ustanovenia § 151 ods. 1 a 5 veta prvá OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 11 ods. 1, 3 a 4, § 14 ods. 1 písm. b/ a § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. a vyčíslenia trov z 28. septembra 2011 priznal ţalobcovi titulom trov
právneho zastúpenia sumu 127,44 eura za podanie odvolania proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. júla 2010 sp. zn. 3S/238/2008-71 dňa 16. septembra 2010 120,23 eura (1/6
výpočtového základu - § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení od 01. júna 2010) + 1 x
reţijný paušál 7,21 eura, hoci ţalobca mal nárok na náhradu za všetky úkony právnej sluţby
vykonaných právnou zástupkyňou najneskôr od 22. septembra 2009. Nakoľko však náhradu
iných trov právneho zastúpenia ţalobca neţiadal, najvyšší súd mu ich priznať nemohol.
Pokiaľ ide o náhradu za súdny poplatok z obsahu súdneho spisu bolo preukázané,
ţe ţalobca zaplatil na základe výzvy súdu z 25. februára 2009 (č. l. 40) súdny poplatok
za ţalobu vo výške 331,50 eura (č. l. 43) a ţe bol uznesením Krajského súdu v Bratislave
z 24. septembra 2010, č. k. 3S/238/2008-78 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie v sume 66 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní nemohol opomenúť,
ţe súdny poplatok krajský súd výzvou z 25. februára 2009 ţalobcovi vyrubil nesprávne,
pretoţe výška súdneho poplatku za ţalobu v danom prípade nebola ani 10.000,- Sk ani 331,50
eura, ako rozhodol krajský súd, ale 66 eur (predtým 2.000,- Sk), a to titulom poplatku
z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe ţaloby
podľa poloţky 10 písmeno a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k zákonu č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Súdny poplatok vo výške 10.000,- Sk (331,50 eura) podľa poloţky 10 písmeno e/
Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k zákonu o súdnych poplatkoch v znení účinnom
do 30. júna 2007 nebol poplatkom z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnej správy na základe ţaloby, ale išlo o poplatok za konanie o ţalobách proti
rozhodnutiam a postupom ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou
pre celé územie Slovenskej republiky, pričom pre platenie tohto poplatku v zákone o súdnych
poplatkoch nie je (resp. nebol) určený ani poplatník (§ 2 ods. 1 a ods. 4 veta druhá zákona
o súdnych poplatkoch) a povinnosť zaplatiť tento poplatok mohla vzniknúť aţ nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uloţila v súvislosti
s rozhodnutím vo veci samej (§ 5 ods. 1 písm. h/ zákona o súdnych poplatkoch).
Z týchto dôvodov bolo moţné ţalobcovi v konaní priznať titulom súdneho poplatku
iba sumu 132 eur, pričom je potrebné, aby krajský súd nesprávnu výzvu zo dňa
25. februára 2009, č. k 3S/238/2008-40, ktorým vyzval ţalobcu na zaplatenie súdneho
poplatku za ţalobu v sume 10.000,- Sk, resp. 331,50 eura zmenil podľa § 12 ods. 3 zákona
o súdnych poplatkoch a vrátil ţalobcovi sumu prevyšujúcu súdny poplatok, ktorý je povinný
zaplatiť podľa poloţky 10 písmeno a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako Prílohy k zákonu
o súdnych poplatkoch, teda sumu nad 66 eur (t. j. 265,94 eur), na ktorú je však moţné
započítať súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, ak ho ţalobca nezaplatil hoci
sa uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2010, č. k. 3S/238/2008-78 stalo
vykonateľným. Pokiaľ ţalobca zaplatil ešte nejaký ďalší súdny poplatok (ako uvádza v podaní
z 28. septembra 2011), ktorý však povinný platiť nebol (súdny poplatok sa platí v odvolacom
konaní iba vo veci samej – bod 3 Poznámky k Poloţke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov),
treba, aby poţiadal súd o prešetrenie a prípadné vrátenie, tohto poplatku, ako je uvedené
vyššie.
Celková náhrada trov tohto súdneho konania potom činí sumu spolu 259,44 eura
a ţalovaný ju zaplatí na účet právnej zástupkyne ţalobcu JUDr. M. S. podľa § 149 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP do troch dní.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková