Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/227/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci ţalobkyne: Mgr. K. B., bytom K. X., B., zastúpenej JUDr. Š. B.,

advokátom so sídlom F. X., T., proti ţalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny

Bratislava, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

ţalovaného č. AA/2007/007652 zo dňa 13. februára 2007 a rozhodnutia č. AA/2007/007656

zo dňa 13. februára 2007, na odvolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č.k. -38, č.k. -38 zo dňa 8. júla 2009, v spojení

s opravným uznesením č.k. -70, č.k. -70 zo dňa 21. apríla 2010,

jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k.

-38, č.k. -38 zo dňa 8. júla 2009, v spojení s opravným uznesením č.k.

-70, č.k. -70 zo dňa 21. apríla 2010 , p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. júla 2009 č.k. -38, č.k.

-38 v spojitosti s opravným uznesením č.k. -70, č.k. -70

zo dňa 21. apríla 2010, zamietol ţalobu ţalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu Ústredia práce, sociálnych

vecí a rodiny Bratislava zo dňa 13. februára 2007, č. AA/2007/007652. Uvedeným

rozhodnutím ţalovaný – Vedúci sluţobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

Bratislava podľa o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej sluţbe“) zamietol odvolanie ţalobkyne

a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Ústredia práce, sociálnych vecí

a rodiny Bratislava zo dňa 30. novembra 2006, č. 90223/2006/0061552, ktorým bola

ţalobkyňa podľa § 31 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe v znení účinnom do 31. decembra 2006

odvolaná z funkcie odborný radca – predstavená, riaditeľka odboru mediálneho

a informačného, bez uvedenia dôvodu. Zároveň sa podanou ţalobou domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu zo dňa 13. februára 2007,

č. AA/2007/007656, ktorým ţalovaný Vedúci sluţobného úradu Ústredia práce, sociálnych

vecí a rodiny Bratislava podľa § 138 ods. 6 zákona o štátnej sluţbe zamietol odvolanie

ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 1. decembra

2006, č. 90223/2006/061556 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou dňom

1. decembra 2006 podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe s tým, ţe sa ţalobkyni

poskytne náhrada vo výške trojnásobku jej funkčného platu.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) tak, ţe neúspešnej ţalobkyni právo na ich náhradu

nepriznal.

Krajský súd v rozsahu dôvodov ţaloby preskúmal napadnuté rozhodnutia a dospel

k záveru, ţe ţalovaný neporušil ţiadne zákonné ustanovenia pri odvolávaní ţalobkyne ako aj

skončení pracovného pomeru s ňou. Mal za preukázané, ţe o odvolaní ţalobkyne z funkcie,

ktorú zastávala, rozhodol vedúci sluţobného úradu, v ktorého kompetencii bolo rozhodovanie

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru v zmysle § 31 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe.

Za neopodstatnenú povaţoval námietku ţalobkyne, ţe sa jedná o porušenie zákona, keď nebol

uvedený dôvod odvolania, nakoľko ku dňu odvolania ţalobkyne z funkcie, t.j. 30. novembra

2006 v zmysle platného zákonného ustanovenia mohol vedúci sluţobného úradu odvolať

predstaveného aj bez uvedenia dôvodu. Rovnako mal za preukázané, ţe ţalovaný ponúkol

ţalobkyni štyri voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré táto neprijala napriek tomu, ţe sa

jednalo o tú istú funkciu, t.j. odborný radca. Zároveň sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe

skutočnosť, ţe sluţobný úrad nemá pre odvolaného predstaveného voľné

štátnozamestnanecké miesto ešte neznamená, ţe bolo nevyhnutne zrušené

štátnozamestnanecké miesto odvolaného predstaveného.

Vo vzťahu k námietke ţalobkyne týkajúcej sa porušenia zásady dvojinštančnosti

správneho konania krajský súd poukázal na § 138 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe, na základe

ktorého pokladal za jednoznačné, ţe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na

základe stanoviska poradnej komisie. Z obsahu správneho spisu zistil, ţe v oboch

napadnutých rozhodnutiach bolo dané stanovisko poradnej odvolacej komisie, na základe

ktorých potom vedúci úradu rozhodoval. Ďalej uviedol, ţe od 18. októbra 2006 bol vo funkcii

generálneho riaditeľa vymenovaný vládou PaeDr. J. S., pričom funkcia pôvodného

generálneho riaditeľa PhDr. R. S. zanikla odvolaním dňa 31. júla 2006, kedy mu zároveň

skončili kompetencie v pozícii vedúceho sluţobného úradu Ústredia práce, sociálnych vecí

a rodiny Bratislava.

Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -38, č.k.

-38 zo dňa 8. júla 2009 zmenil a ţalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosť postupu z hľadiska

existencie dvojinštančného konania realizovaného jednou a tou istou osobou – vedúcim

úradu. Zdôraznila, ţe ţalovaný vţdy deklaroval, ţe vo veciach štátnej sluţby je Ministerstvo

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky jeho nadriadeným orgánom. Poukázala

na skutočnosť, ţe aj vo veci menovania generálneho riaditeľa a vedúceho sluţobného úradu

vydalo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky „Rozhodnutie

o vymenovaní predstaveného do štátnej sluţby“ dňa 18. októbra 2006 pod č. 25020/2006-IV/2

na funkciu štátny radca – predstavený – generálny riaditeľ a vedúci sluţobného úradu, druh

štátnej sluţby: stála štátna sluţba, s dátumom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru 19.

októbra 2006, odôvodňujúc predmetné rozhodnutie v zmysle § 10 ods. 7, 8 zákona o štátnej

sluţbe, podľa ktorého vedúci úradu nadriadeného sluţobného úradu toho úradu, ktorého

štatutárny zástupca bol vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu, vymenuje túto

osobu do stálej štátnej sluţby za vedúceho úradu podľa tohto zákona. Ďalej uviedla, ţe na

konanie vo veci vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa podľa § 125

zákona o štátnej sluţbe vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak zákon o štátnej

sluţbe neustanovuje inak, pričom tento ustanovuje kompetencie na rozhodovanie priamo

vedúcim sluţobného úradu, avšak neustanovuje, ţe ide o toho istého vedúceho úradu, teda

necháva tu priestor na postup nadriadeného vedúceho úradu v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok). Doplnila, ţe ak by zákon ustanovil právomoc konať

v prvom aj v druhom stupni tej istej osobe, vznikla by tu prekáţka brániaca ústavnej zásade

práva občana na konanie pred nezávislým orgánom. Mala za to, ţe takýmto chápaním zákona

o štátnej sluţbe by totiţ ten istý vedúci úradu, predstavovaný tou istou osobou, rozhodoval

o jednej veci v prvom stupni správneho konania, v druhom stupni správneho konania, ako aj

vo všetkých opravných prostriedkoch na nich nadväzujúcich.

Opätovne namietala, ţe jej nebolo ponúknuté iné vhodné miesto, nakoľko ponuka

ţalovaného nesmerovala k tej istej vykonávanej funkcii podľa skutočného výkonu práce

(popisu práce). Preto vyslovila nesúhlas so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalobkyni boli

ponúknuté štyri voľné štátnozamestnanecké miesta, ktoré neprijala napriek tomu, ţe išlo

o tú istú funkciu, t.j. odborný radca. Podotkla, ţe aj na pojednávaní opakovane upozorňovala,

ţe funkcia odborného radcu je spojená s kaţdým konkrétnym výkonom práce, ktorý

je špecifikovaný v náplni práce konkrétneho odborného radcu. Dodala, ţe ţalovaný jej

ponúkol voľné miesto na východnom Slovensku na úrade práce, ktoré nemohla akceptovať

z dôvodov uvedených na pojednávaní.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -38, č.k. -38

zo dňa 8. júla 2009 potvrdil a ţalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal. Ohľadom

námietky ţalobkyne týkajúcej sa nesprávneho postupu z hľadiska existencie dvojinštančného

konania uviedol, ţe ţalobkyni neboli upreté ţiadne procesné práva v konaní o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru, ani v konaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru,

keď ţalobkyňa vyuţila svoje právo a v zákonom stanovenej lehote podala odvolania proti

prvostupňovým rozhodnutiam, pričom v druhostupňových rozhodnutiach sa ţalovaný

vysporiadal s dôvodmi odvolaní a rozhodnutia ţalobkyni riadne doručil. Následne ţalobkyňa

uvedené rozhodnutia ţalovaného napadla ţalobou. V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na to,

ţe ţalobkyňa mala moţnosť, aby v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu vyuţila svoje

práva a navrhla potrebné dôkazy, ktoré by pre ňu priniesli priaznivejšie rozhodnutia. Preto

sa nejednalo o takú vadu konania, ktorá by spôsobovala nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia ( ). Vyslovil, ţe rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje

z dôvodu, aby zopakoval proces a odstránil formálne vady, ktoré nemôţu privodiť vecne iné

či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka, t.j. v danom prípade pre ţalobkyňu. Uvádzanú

námietku ţalobkyne povaţoval za neopodstatnenú, čo odôvodnil poukazom na § 125 ods. 2

zákona o štátnej sluţbe, podľa ktorého sa na konanie vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru vzťahuje správny poriadok, len ak tento zákon neustanovuje inak. Doplnil, ţe

ustanovenia zákona o štátnej sluţbe upravujú postup správneho orgánu po podaní odvolania

proti rozhodnutiu správneho orgánu. Súčasne poukázal aj na § 138 ods. 1 zákona o štátnej

sluţbe, podľa ktorého odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe

stanoviska poradnej odvolacej komisie. Ďalej uviedol, ţe vedúcim úradu v sluţobnom úrade,

ktorým je Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny podľa § 10 ods. 4 cit. zákona je generálny

riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny. Na základe uvedeného je odvolacím

orgánom v danom prípade generálny riaditeľ Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.

Konštatoval, ţe s ohľadom na citované ustanovenie zákona o štátnej sluţbe pouţitie

ustanovenia § 58 ods. 1 správneho poriadku neprichádza do úvahy.

Zdôraznil, ţe účelom odvolacieho konania je vţdy preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa, pričom ţalovaný preskúmal správnosť napadnutých

rozhodnutí v úzkej súvislosti s konaním, ktoré predchádzalo ich vydaniu, napadnuté

rozhodnutia potvrdil a odvolania zamietol, nakoľko v napadnutých rozhodnutiach ako ani

v konaní, ktoré im predchádzalo nezistil také nedostatky, pre ktoré by sa rozhodnutia museli

povaţovať za nesprávne a museli by sa preto zmeniť alebo zrušiť. Vyslovil názor, ţe

v prejednávanej veci neprišlo k pochybeniu správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu,

ani pri jeho právnom posúdení, v správnom konaní sa vychádzalo zo starostlivo zisteného

skutkového stavu a vo veci bolo rozhodnuté zákonne. Mal zato, ţe postup ţalovaného pri

zmene štátnozamestnaneckého pomeru ako aj pri skončení štátnozamestnaneckého pomeru

bol v súlade so zákonom o štátnej sluţbe, pričom na argumentáciu uvádzanú v odvolaní

nemoţno prihliadnuť z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty podľa

v nadväznosti na

Ohľadom ţalobkyňou namietanej neadekvátnej ponuky vhodného miesta opätovne

uviedol, ţe na vznesenú námietku nie je moţné prihliadnuť z dôvodu uplynutia zákonnej

lehoty podľa v nadväznosti na Zdôraznil, ţe

z predloţeného spisového materiálu je zrejmé, ţe listom č. AA/2006/061553 zo dňa

1. decembra 2006 označeného ako „Oznámenie – ponuka voľného štátnozamestnaneckého

miesta“, bolo ţalobkyni oznámené, ţe vzhľadom na to, ţe sluţobný úrad nemá

štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore, do ktorého bola zaradená, t.j. 1.06

Sprístupňovanie informácií, masmediálna politika a na tú istú funkciu, t.j. odborný radca,

ponúkol jej sluţobný úrad moţnosť vybrať si niektoré z voľných štátnozamestnaneckých

miest v inom odbore štátnej sluţby, avšak v tej istej funkcii t.j. odborný radca (platová trieda

7). Zároveň sluţobný úrad týmto listom ţalobkyni oznámil, ţe ak ţiadne z ponúknutých

voľných štátnozamestnaneckých miest neprijme a nedohodne sa so sluţobným úradom inak,

ten bude postupovať podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe. V liste sa tieţ uvádza,

ţe v zmysle § 33 správneho poriadku, má ţalobkyňa moţnosť pred vydaním rozhodnutia

sa k jeho obsahu vyjadriť. Dňa 1. decembra 2006 ţalobkyňa list prevzala a vlastnoručne na

ňom uviedla „Ponúkané pozície neprijímam“. Následne vedúci sluţobného úradu vydal list

č. AA/2006/061554 zo dňa 1. decembra 2006 označený ako „Upovedomenie o začatí konania

vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny

v Bratislave“, ktorým ţalobkyni oznámil, ţe na základe skutočnosti, keď po odvolaní vedúcim

sluţobného úradu ústredia z miesta predstavenej podľa § 31 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe

(bez udania dôvodu) nebola zaradená na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru

štátnej sluţby a na tú istú funkciu a nevznikla dohoda inak, bola naplnená skutková podstata

§ 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe, teda bol naplnený dôvod na skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru, pričom upovedomenie bolo ţalobkyňou prevzaté dňa

1. decembra 2006. Súčasne dňa 1. decembra 2006 vedúci sluţobného úradu vydal pod

č. 90223/2006/061556 rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou

dňom 1. decembra 2006 podľa § 31 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe, teda

ţalobkyni bola poskytnutá náhrada vo výške trojnásobku jej funkčného platu.

Ďalej uviedol, ţe ţalobkyňa podala voči rozhodnutiu vedúceho sluţobného úradu

ústredia č. zo dňa 1. decembra 2006 o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním štátneho zamestnanca v zákonom stanovenej lehote odvolanie zo dňa

14. decembra 2006, doručené ţalovanému dňa 18. decembra 2006. Podaným odvolaním

sa zaoberala poradná odvolacia komisia zriadená na ústredí podľa § 139 zákona o štátnej

sluţbe, ktorá na svojom zasadnutí dňa 2. februára 2007 tak, ako je uvedené v zápisnici

konštatovala, ţe v dobe ponúknutia štátnozamestnaneckých miest boli voľné len tie, ktoré boli

ponúknuté v Oznámení - ponuka voľného štátnozamestnaneckého miesta zo dňa 1. decembra

2006. Zároveň prijala vo veci stanovisko, ţe rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

je potrebné v zmysle § 138 ods. 6 zákona o štátnej sluţbe potvrdiť a odvolanie proti nemu

zamietnuť, za ktoré hlasovali všetci členovia komisie. Vzhľadom na uvedené vedúci

sluţobného úradu vydal pod č. AA/2007/007656 dňa 13. februára 2007 rozhodnutie, ktorým

odvolanie ţalobkyne proti rozhodnutiu sluţobného úradu ústredia č. zo

dňa 1. decembra 2006 zamietol a uvedené rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.

Rozhodnutie bolo ţalobkyni doručené dňa 20. februára 2007.

Následne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 18. marca 2009, zo 4. júna 2009, zo 6. augusta

2008, zo 7. októbra 2008 a z 22. októbra 2008, v ktorých tento

zaujal stanovisko k zásade dvojinštančnosti správneho konania pri uplatňovaní zákona

o štátnej sluţbe, ako aj k splneniu ponuky štátnozamestnaneckého miesta, kde konštatuje,

ţe je to práve zákon o štátnej sluţbe, ktorý v ustanoveniach § 137 a nasl. upravuje postup

po podaní odvolania, ako aj splnenia ponuky. Ďalej poukázal na skutočnosť, ţe ţalovaný

postupoval v zmysle zákona o štátnej sluţbe účinného v čase vydávania príslušných

rozhodnutí.

V závere vyjadrenia uviedol, ţe v danom prípade neprišlo k pochybeniu správneho

orgánu pri zisťovaní skutkového stavu, ani pri jeho právnom posúdení, keď postup

ţalovaného pri zmene štátnozamestnaneckého pomeru ako aj pri skončení

štátnozamestnaneckého pomeru bol v súlade so zákonom o štátnej sluţbe. Mal zato, ţe

námietky ţalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu nemoţno povaţovať

za dôvodné, teda také, ktoré by mohli ovplyvniť posúdenie danej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe

odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. septembra 2011

( a ).

Právne vzťahy pri vykonávaní štátnej sluţby upravuje zákon o štátnej sluţbe, ktorý

definuje obsah vykonávania štátnej sluţby ako práva a povinnosti štátu a štátneho

zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej sluţby alebo súvisiace s vykonávaním štátnej

sluţby.

Z obsahu predloţených spisov odvolací súd zistil, ţe predmetom súdneho

preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného, ktorým vedúci

sluţobného úradu ako odvolací orgán na podklade stanoviska poradnej komisie zamietol

odvolanie ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny o zmene

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním predstaveného podľa § 31 ods. 2 zákona o štátnej

sluţbe – bez uvedenia dôvodu a ďalej rozhodnutie, ktorým vedúci sluţobného úradu ako

odvolací orgán zamietol odvolanie ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie Ústredia práce,

sociálnych vecí a rodiny o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním

nezaradeného predstaveného podľa ustanovenia § 31 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b/ zákona

o štátnej sluţbe.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe vedúci úradu na ministerstve odvolá na

návrh štatutárneho orgánu alebo na návrh predstaveného v politickej funkcii predstaveného

v ich priamej riadiacej pôsobnosti a vedúci úradu, ktorý je štatutárnym orgánom, môţe

odvolať predstaveného vo svojej priamej riadiacej pôsobnosti aj bez uvedenia dôvodu, pokiaľ

osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 31 ods. 4 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe, sluţobný úrad zaradí odvolaného

predstaveného na vykonávanie štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého

odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3), ak sa štátny zamestnanec nedohodne

so sluţobným úradom inak. Ak sluţobný úrad takéto štátnozamestnanecké miesto nemá alebo

sa so štátnym zamestnancom nedohodol inak, postupuje pri odvolaní podľa odseku 1 písm. a/,

c/, e/ a g/ a odseku 2 podľa § 40 ods. 2 písm. b/.

Podľa § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe v stálej štátnej sluţbe alebo

v dočasnej štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním

aj z dôvodov nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie

štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú

funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, ţe sluţobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym

zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške

dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný

podľa § 31 ods. 2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku funkčného platu.

Podľa § 125 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe konanie vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru.

Na konanie podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,

ak tento zákon neustanovuje inak (§ 125 ods. 2 zákona o štátnej sluţbe).

Podľa § 138 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý

rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.

Rozhodnutiu o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej

odvolacej komisii (§ 138 ods. 4 zákona o štátnej sluţbe).

Podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci

postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba povaţovať

za skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne, ktorá bola u ţalovaného

zaradená do funkcie odborný radca - predstavený, riaditeľka odboru mediálneho

a informačného v triede 7, predchádzalo jej odvolanie vedúcim úradu v zmysle § 31 ods. 2

zákona o štátnej sluţbe bez uvedenia dôvodu. Rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého

pomeru bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Po odvolaní bola ţalobkyni

doručená ponuka štyroch voľných štátnozamestnaneckých miest v inom odbore štátnej

sluţby, ale v tej istej funkcii odborný radca, t.j. v triede 7 s odôvodnením, ţe ţalovaný nemá

voľné štátnozamestnanecké miesto v tom istom odbore na tú istú funkciu. Ţalobkyňa ponuku

neprijala, preto jej ţalovaný dňa 1. decembra 2006 doručil rozhodnutie o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním nezaradeného predstaveného v súlade

s citovanými ustanoveniami § 31 ods. 4 a § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe.

S ohľadom na uvedené skutkové okolnosti odvolací súd dospel k záveru, ţe boli splnené

zákonné podmienky pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou,

a teda na námietku, ţe jej nebolo ponúknuté iné vhodné miesto nemohol prihliadnuť.

Taktieţ bol správny postup súdu prvého stupňa, keď povaţoval za nedôvodnú

námietku ţalobkyne, ktorou namietala, ţe v danej veci nebol dodrţaný postup

dvojinštančnosti konania. Zásada dvojinštančnosti zakotvená v ustanovení § 58 správneho

poriadku, ktorý je všeobecným predpisom o správnom konaní, neznamená nevyhnutne

podmienku, aby bol vţdy odvolacím orgánom inštančne nadriadený orgán. Toto všeobecné

pravidlo býva často prelomené ustanovením osobitného zákona, ktoré špeciálnym spôsobom

upravuje odvolací orgán v situácii, keď vzhľadom na existujúcu štruktúru verejnej správy

takýto nadriadený orgán neexistuje. To inými slovami znamená, ţe osobitný zákon prelamuje

zásadu vertikálnej dvojinštančnosti a ustanovuje horizontálnu dvojinštančnosť.

Osobitným zákonom upravujúcim právne vzťahy pri vykonávaní štátnej sluţby

je zákon o štátnej sluţbe. Z administratívneho spisu v danej veci vyplýva, ţe v súlade s § 125

ods. 1 v spojení s § 126 cit. zákona bolo prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu vydané

Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako správnym orgánom príslušným na

konanie. Ustanovenie § 138 cit. zákona jednoznačne a presne upravuje, ktorý orgán je

odvolacím orgánom príslušným rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu orgánu prvého

stupňa. Expressis verbis je ním vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej

odvolacej komisie. Preto bol správny postup, keď na základe odvolania ţalobkyne proti

prvostupňovému správnemu rozhodnutiu podľa § 138 zákona o štátnej sluţbe rozhodoval ako

odvolací orgán Vedúci sluţobného úradu ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava.

Ide o striktné ustanovenie, neposkytujúce orgánu aplikácie práva priestor na uváţenie alebo

prihliadnutie na okolnosti konkrétne riešeného prípadu, keďţe toto ustanovenie zaväzuje

jednoznačne. Vzhľadom na uvedené, tvrdenie ţalobkyne, ţe v správnom konaní nebol

dvojinštančný postup zachovaný, nebolo preukázané.

Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu preto odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a rozhodol vecne správne, keď ţalobu ţalobkyne zamietol. Preto napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -38, č.k. -38 zo dňa

8. júla 2009, v spojení s opravným uznesením č.k. -70, č.k. -70 zo dňa

21. apríla 2010, podľa v spojení s a ako vecne

správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa

a s poukazom na veta prvá a , nakoľko ţalobkyňa v odvolacom

konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská