Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)4d7/380709.05c084.pdf
PDF · 128.05 KB
No categories available
8Sžo/41/2011
Najvyšší súd 8Sžo/41/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Z. V., N. X., K., zastúpený
advokátkou JUDr. T. V., AK so sídlom B. X., K., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, 812 72, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3S 164/2009-57 zo dňa 17. augusta 2010 v spojení
s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3S 164/2009-77, zo dňa 4. augusta
2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 3S 164/2009-57 zo dňa 17. augusta 2010 v spojení s opravným uznesením
č.k. 3S 164/2009-77 zo dňa 4. augusta 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 2 písm. c/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil
rozhodnutie žalovaného Č.p.: SLV-64/PK-2009 zo dňa 24. júla 2009 na základe ktorého bol
potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 142 zo dňa 9. apríla 2009, na základe
ktorého bol žalobca podľa § 192 ods.1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“)
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní
úspešnému žalobcovi ich náhradu priznal.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v súlade s § 250j ods. 2
písm. c/, d/ a e/ OSP je potrebné zrušiť rozhodnutie žalovaného, nakoľko sa krajský súd
nestotožnil s právnym názorom žalovaného a ďalej uviedol, že rozhodnutie a postup
žalovaného v medziach žaloby vychádzalo zo zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore
s obsahom spisu a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci, rozhodnutie
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká
vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd
konštatoval, že z dokladov založených v spise, a to výpovede M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž.
a T. Ž. nevyplýva, že by sa tohto protiprávneho konania zúčastnil žalobca, a že by bol
prítomný pri skutku, ktorý je mu kladený za vinu. Tak isto nie je preukázané, že by bol
prítomný pri vypočúvaní uvedených svedkov, a že sa v tomto čase nachádzal priamo
v miestnosti, kde boli svedkovia vypočúvaní. Uvedená skutočnosť nevyplýva ani z uvedeného
záznamu a žalovaný nepreukázal a ani nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že mu bol prehratý
uvedený záznam. Krajský súd ďalej poznamenal, že v priebehu konania právny zástupca
žalobcu uviedol, že v trestnom konaní bol oboznámený so znaleckým posudkom týkajúcim sa
originality CD nosiča. Uvedený znalecký posudok vyvracia originalitu nahrávky.
Podľa krajského súdu žalovaný nepreukázal žalobcovi, že svojím protiprávnym
konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom za
súčasného splnenia druhej zákonnej podmienky a to, že jeho ponechanie v služobnom pomere
by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Takto potom krajský súd dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal žalobcovi tvrdené
konania a to, že nútil uvedené osoby ku konaniu, ktoré je opísané v uvedených rozhodnutiach
a táto skutočnosť nevyplýva ani zo záznamov obsiahnutých na priloženom CD nosiči. Preto
krajský súd považoval za potrebné, aby žalovaný znovu prehodnotil vykonané dôkazy,
ktorými bolo kladené žalobcovi za vinu konanie v rozpore so zákonom č. 73/1998 Z.z.
a zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len
zákon č. 171/1993 Z.z.) a nariadením ministra vnútra SR z 12. augusta 2008 č. 18.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie,
domáhajúc sa jeho zmeny v podobe, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu zamietne,
dôvodiac tým, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Úvodom žalovaný uviedol, že v predmetnej veci sa v plnom rozsahu pridržiava
vyjadrenia k podanej žalobe žalobcom, ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave pod
Č.p.: SLV-131/PS-S-2009 zo dňa 1. októbra 2009. Ďalej uviedol, že práve zadováženými
dôkazmi, ktoré sú súčasťou predloženého spisového materiálu a s ktorými mal možnosť
sa oboznámiť aj žalobca, mu vytýkané protiprávne konanie je v dostatočnom rozsahu
preukázané, najmä však obrazovo-zvukovým záznamom, ktorý bol práve nasnímaný
niektorým z tam prítomných príslušníkov PZ. Taktiež žalovaný poukázal na to, že žalobca
v žiadnom zo svojich tvrdení a ani v podanej žalobe neuvádza, že sa v inkriminovanom čase
nenachádzal na mieste, kde dochádzalo k páchaniu protiprávneho konania. Nie je dôvod
neveriť výpovediam maloletých a mladistvých osôb, na ktorých došlo k spáchaniu
protiprávneho konania, pretože ich výpovede sú v súlade so zadováženým obrazovo-
zvukovým záznamom, s ktorým sa mohol oboznámiť aj žalobca, čo však nevyužil.
Zo zadováženého zvukovo-obrazového záznamu je podľa žalovaného jednoznačne
preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, ktoré zakladalo dôvod jeho
prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. v čase, kedy dochádzalo
k ponižujúcemu zaobchádzaniu, žalobca bol na danom mieste, vnímal ho svojimi zmyslami,
nezabránil tomuto konaniu a neoznámil takéto konanie nadriadenému. Žalobca na podporu
svojich tvrdení nenavrhol vykonať žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil zistený skutočný stav
veci. Ďalej uviedol, že dňa 8. apríla 2009 sa žalobca mal možnosť oboznámiť
so zadováženým zvukovo-obrazovým záznamom, kedy mu bolo umožnené oboznámiť sa tiež
s návrhom na jeho prepustenie, vrátane dôkazov preukazujúcich jeho protiprávne konanie,
ako aj s celým podkladovým materiálom, ktorý sa vzťahoval na prejednávanú vec. Zároveň
bol poučený o práve nazrieť do predloženého spisového materiálu, urobiť si z neho výpisky,
vyjadriť sa k návrhu na prepustenie a k dôkaznému materiálu. Navrhovať na podporu svojich
tvrdení dôkazy a tiež o možnosti predložiť v stanovenej lehote svoje písomné pripomienky,
námietky, návrhy a dôkazy. Uvedené skutočnosti žalovaný preukázal písomnosťou
evidovanou pod č.p.: KRP-211-21/PP-PMJ-2009 zo dňa 8. apríla 2009, preto si žalovaný
svoju zákonnú povinnosť, umožniť žalobcovi, aby sa oboznámil so zadováženými dôkazmi
v celom konaní vedenom v predmetnej veci splnil.
K obrazovo-zvukovému záznamu žalovaný uviedol, že tento bol nasnímaný niektorým
z tam prítomných policajtov práve počas ich protiprávneho konania, preto sa podľa názoru
žalovaného originálny obrazovo-zvukový záznam dokumentujúci protiprávne konanie
príslušníkov PZ nachádza, resp. nachádzal v záznamovom zariadení u príslušníka PZ,
prípadne príslušníkov PZ, ktorý ho vyhotovil, resp. vyhotovili. V konaní nebola ani
vyvrátená, prípadne spochybnená jeho autentickosť, prípadne aby obrazovo-zvukový záznam
bol akokoľvek upravovaný alebo dopĺňaný tak, aby jeho cieľom bolo zachytenie iba
protiprávneho konania príslušníkov PZ, ktoré by malo za následok ich prepustenie zo
služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Zo zadovážených dôkazov vyplýva, že žalobca sa ani nepokúsil ostatným policajtom zabrániť
v pokračovaní ich ponižujúceho zaobchádzania so šesticou tam predvedených mladistvých
a maloletých rómskych chlapcov, ani toto ich konanie neoznámil nadriadeným.
Na záver svojho odvolania žalovaný uviedol, že zákon č. 73/1998 Z.z. poskytol
vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným
príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina
pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce, resp. iné
právne predpisy. Preto treba považovať za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie
podmienky profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie
nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné
dodržanie svojich ustanovení, prísnejších ako iné zákony (napr. Zákonník práce). Žalovaný
v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona v súlade s povolenou voľnou
úvahou posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu
a v súlade so zákonom aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania
o jeho prepustení zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom
preukázané dôkazmi obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca,
čo však nevyužil.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie nesúhlasil s dôvodmi
uvedenými v odvolaní žalovaného a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu z jeho
vecne a právne správnych dôvodov potvrdiť.
Uviedol, že tvrdenie žalovaného v odvolaní je v rozpore s vykonaným dokazovaním,
najmä so samotným záznamom videozáznamov, nachádzajúcich sa na CD nosiči. Podľa
úradného 3 záznamu, ktorý žalovaný vyhotovil, a ktorý je súčasťou spisového materiálu,
obrazovo-zvukový záznam z 21. marca 2009 zachytáva príslušníkov PZ a skupinu mladých
rómov, ktorí sa nachádzajú v bližšie nešpecifikovanej budove. Záznam z CD nosiča je
rozdelený do piatich sekvencií označených „C. X., X., X., X. a X.“. Žalovaný v úradnom
zázname z 21. marca 2009 konštatuje, že všetky časti videozáznamu sú nekvalitné, nezreteľné
zachytávajúce osoby, záznam je natoľko nekvalitný, že nebolo možné rozoznávať obraz ani
zvuk. Z toho dôvodu je žalobca toho názoru, že žalovaný nevzhliadol tieto videozáznamy,
pretože po vzhliadnutí by nemohol dospieť k záveru, že sa žalobca zúčastnil protiprávneho
konania. Žalovaný pritom nepochybuje o ich originalite a tvrdí, že ich autentickosť nebola
spochybnená.
Krajský súd vykonal dokazovanie znaleckým posudkom zadováženým v trestnom
konaní sp. zn. ČVS: SKIS-105/IS-3-V-2009, úlohou ktorého bolo zistiť prvotné vyhotovenie
video - záberov alebo SMS správ tykajúcich sa udalostí zo dňa 21. marca 2009 a zistiť dobu
vyhotovenia. Znalec uviedol v podanom znaleckom posudku, že jednotlivé súbory
videozáznamov „C.“ boli „vytvorené“, pravdepodobne prekopírované z nejakého nosiča,
alebo z nejakého mobilného telefónu v termínoch 22. marca 2009 a 27. marca 2009.
Predložený znalecký posudok vyvrátil tvrdenie žalovaného o originalite obrazovo-zvukového
záznamu. Za dôkaz nepovažuje za dôkaz svojho protiprávneho konania výpovede maloletých
a mladistvých M. B., I. K., K. Z., O. H., O. Ž. a T. Ž.. Žalobca sa nezúčastnil vypočúvania
týchto svedkov a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, aké skutočnosti, preukazujúce
žalobcovu vinu, uvedení svedkovia uvádzali a akým spôsobom odstránil rozpor medzi
svedeckou výpoveďou a medzi výpoveďou žalobcu. To, že sa žalobca nedopustil
protiprávneho konania ako je v personálnom rozkaze ministra vnútra SR uvedené, bolo
preukázané v rámci trestného konania vedeného pod č. ČVS:SKIS-105/IS-3-V-2009, kedy sa
žalobca zúčastnil rekognície, pričom poškodení, uvedení v personálnom rozkaze, v žalobcovi
nespoznali osobu, ktorá by im bola nejakým spôsobom ubližovala alebo dávala nejaké povely:
,,jeden vo mne spoznal policajta, ktorý si spisoval údaje, napriek tomu, že som sa s každým
jedným osobne rozprával.“ Pred vyšetrovateľom mu prokurátor oznámil, že on sa aktívne
nezúčastnil tohto protiprávneho konania a zmenil jeho účasť na nepriamu s tým, že konanie
ostatných policajtov neprekazil a neoznámil. Ani s týmto záverom žalobca nesúhlasí a mieni
sa ďalej brániť, pretože sa protiprávneho konania nedopustil. Tým sa preukázala žalobcova
obrana v správnom konaní, že sa nedopustil protiprávneho konania opísaného v personálnom
rozkaze. Preto je správny záver krajského súdu, že žalovaný zadováženými dôkazmi
nedostatočne zistil skutočný stav veci, pričom z nich nevyplýva, že by sa protiprávneho
konania zúčastnil žalobca. Počas celého konania od prepustenia zo služobného pomeru
žalobca tvrdil, že sa nedopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy, nikdy nenútil
zadržané osoby vyzliekať sa a pod hrozbou násilia ich nútiť, aby sa bili. Na uvedenej obrane
žalobca zotrval.
Podľa žalobcu žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci a svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil, keďže len konštatoval, že skutková podstata protiprávneho konania
bola zistená na základe výpovedí svedkov, obrazovo-zvukového záznamu a listinných
dôkazov. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nezbavuje správny orgán povinnosti uviesť
v odôvodnení rozhodnutia skutočnosti, ktoré považoval za preukázané a dôvody, ako
k tomuto záveru dospel. Táto požiadavka je z dôvodu, aby sa zamedzilo ľubovôli orgánu
verejnej moci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok vrátane opravného uznesenia ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že rozsudok
vrátane opravného uznesenia je potrebné zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb, alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods.1,2 OSP).
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP (§ 247 ods.1 OSP).
Najvyšší súd z a súdneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol
rozklad žalobcu a súčasne potvrdil personálny rozkaz MV SR č. 139, zo dňa 9. apríla 2009,
ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. prepustený
zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že dňa 21. marca 2009
v rámci výkonu štátnej služby asi o 11:40 hod. na Južnej triede v Košiciach v budove
00 PZ Košice – Juh, potom čo bola obmedzená osobná sloboda M. B., I. K., K. Z., O. H., O.
Ž. a T. Ž. a ich predvedení do budovy spoločne s ďalšími príslušníkmi policajného zboru
(ďalej iba PZ) za využitia dvoch služobných psov na vodítku a bez náhubkov prinútili tieto
mladistvé a maloleté osoby, aby sa vyzliekli do naha, a aby sa navzájom udierali do rôznych
častí tela a v tomto konaní žalobca ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani toto neoznámil
nadriadeným, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť,
a zároveň nebol čestný a disciplinovaný.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt sa prepustí zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 189 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. sa služobný pomer končí aj prepustením.
Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie o prepustení musí byť
vyhotovené písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré
ho zakladajú, inak je neplatné.
Podľa § 233 ods.1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. z. oprávnený orgán postupuje pred
vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je
povinný obstarať si pre rozhodnutie potrebné podklady.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ súd rozhodnutie zruší, len ak sa účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu
Slovenskej republiky ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny súdny
prieskum rozhodnutí štátnych orgánov za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov
je základným prvkom systému ochrany ľudských práv.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá
ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy vykonáva.
Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad
nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť
odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé na základe čoho súd dospel k svojmu
rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi
účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu
musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Rozsudok vynesený súdom musí obsahovať
odôvodnenie. Odôvodnenie rozsudku musí byť písomné a musí obsahovať odpovede súdu na
všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Rozsah tejto povinnosti
závisí od povahy rozsudku. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové
okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov. Akýkoľvek nedostatok alebo
neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k neplatnosti rozsudku z formálnych dôvodov.
Z napadnutého rozsudku v znení opravného uznesenia, tak ako je uvedené vyššie,
nie je vôbec zrejmé, prečo krajský súd hoci zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2
písm. c/ a e/ v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie zrušuje podľa § 250j ods. 2
písm. c/, d/ a e/ OSP. Preto možno konštatovať, že odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé
a vydané v súlade s ust.. § 157 ods. 2 OSP.
Najdôležitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta,
t. j. právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a ktorý musí korešpondovať
s výrokom a musí umožniť každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako
rozhodol. Pri nedostatku právnej vety nie je možné dospieť ani k záveru, či je rozhodnutie
prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďže výroku nekorešponduje relevantné
odôvodnenie.
Nie je úlohou odvolacieho súdu domýšľať dôvody, pre ktoré prvostupňový súd
rozhodol vo veci tak ako rozhodol, ani nahrádzať úlohu prvostupňového súdu v súdnom
prieskume rozhodnutí správnych orgánov. Ak by odvolací súd takúto úlohu na seba zobral,
potom by vážnym spôsobom zasiahol do práva účastníka konať pred súdom, nakoľko by ho
de facto obral o možnosť dvojinštančného konania garantovaného v týchto prípadoch
zákonom. Preto krajský súd pochybil, keď rozhodnutie žalovaného zrušil bez toho, aby
dôvody jeho rozhodnutia boli súladné výrokom rozhodnutia.
Takéto rozhodnutie možno považovať za arbitrárne, pretože aj nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie súdu môže zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je
garantovaná každému Ústavou Slovenskej republiky.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom
v novom konaní krajský súd preskúma zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, vo veci
opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania podľa § 224
ods. 3 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodní podľa § 157 ods. 2 OSP.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská