Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
577/380707.a12a16.pdf
PDF · 214.77 KB
No categories available
8Sžf/24/2011
Najvyšší súd 8Sžf/24/2011
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: V. B., M. X., S., zast. JUDr. J. K., advokátom so sídlom N. X., M.,
proti žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová 23, Bratislava,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 24510/2010-1214 zo dňa 22.
septembra 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.
1S/120/2010 – 76 zo dňa 1. marca 2011, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
1S/120/2010 – 76 zo dňa 1. marca 2011, p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške
154,37 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove zrušil rozhodnutie žalovaného
č. 24510/2010-1214 zo dňa 22.9.2010 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
č. R-17259/2006-5334 zo dňa 4.5.2006 podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len
„O. s. p.“), keď dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu bolo pre posúdenie veci
nedostačujúce a rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený
skutkový stav ako aj pre nedostatok dôvodov.
Krajský súd uviedol, že žalovaný napriek názoru tunajšieho súdu ako aj Krajského
súdu v Prešove vysloveného v skorších rozsudkoch, neskúmal všetky okolnosti prípadu,
nevysporiadal sa dôsledne s odvolacími námietkami žalobcu a rozhodol opätovne bez toho,
aby venoval pozornosť skutočnostiam, ktoré mohli byť žalobcovi na prospech. Vyššia miera
zodpovednosti colníkov je odzrkadlená v zákone a tomu musia zodpovedať aj vyššie
možnosti postihu zo strany nadriadených orgánov. Porušenia služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti sa môže colník dopustiť aj z nedbanlivosti, nemusí ísť len o úmyselné
konanie, ktoré by mohlo zakladať aj prípadnú trestnú zodpovednosť. Vzhľadom
na výnimočný charakter skončenia služobného pomeru bolo potrebné dôsledne skúmať
a preukázať porušenie služobnej prísahy a povinnosti žalobcu a mieru jeho zavinenia
na konaní, ktoré je mu vytýkané a pre ktoré s ním bol skončený služobný pomer.
Krajský súd ďalej uviedol, že žalovaný, bez toho aby sa zaoberal otázkou viny,
len konštatoval, že spôsob zavinenia veci je najpodstatnejším kritériom na posúdenie
závažnosti konania žalobcu a postačuje len nedbanlivosť. Z odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného nevyplýva, ako dospel k takémuto záveru. Bez skúmania otázky viny a následku
konania žalobcu, nemožno posúdiť ani hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej
povinnosti. Žalovaný, bez toho, aby konfrontoval svedkov, ako mu to bolo uložené
rozsudkom krajského súdu a doplnil dokazovanie, vo veci opätovne rozhodol a v odôvodnení
len formálne opísal správnu úvahu, ktorá skôr mala charakter výkladu príslušných ustanovení
zák. č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „Zákon“) bez toho, aby táto
úvaha mala podklad v zistení skutočného stavu veci. Výpovede svedkov napriek
ich rozpornosti jednostranne vyhodnotil v neprospech žalobcu. Aj naďalej ostalo sporným,
či žalobca porušil svoje služobné povinnosti a jeho konanie bolo takej intenzity, že ho možno
považovať za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ďalšie ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej
služby. Z napadnutého rozhodnutia taktiež nevyplýva, prečo žalovaný nepostupoval v súlade
s povinnosťou uloženou skorším rozsudkom krajského súdu. Za daného stavu považoval
krajský súd záver žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa o potrebe prepustiť
žalobcu zo služobného pomeru za predčasný.
Krajský súd uložil žalovanému v ďalšom konaní postupovať tak, aby boli odstránené
rozpory vo výpovediach svedkov a vykonať konfrontáciu svedkov za účelom jednoznačného
preukázania, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že na predmetom motorovom vozidle má
byť vykonaná súčinnostná kontrola a napriek tomu dal príkaz, aby motorové vozidlo opustilo
územie Slovenskej republiky. Ďalej, či toto vozidlo bolo príslušníkmi OHK odstavené
do pravého jazdného pruhu a či z tohto pruhu ho žalobca usmernil na stanovisko „výstup“.
V prípade nepreukázania vedomosti žalobcu o tom, že na predmetom motorovom vozidle
má byť vykonaná súčinnostná kontrola žalovaný zváži, či možno jeho konanie považovať
za konanie takej intenzity, pre ktoré sa dopustil porušenia služobnej prísahy a služobnej
povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pre ktoré jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo
na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby a či spĺňa dôvody prepustenia zo služobného
pomeru colníka podľa § 183 ods. 1 písm. d/ Zákona. Taktiež správny orgán po doplnení
dokazovania svoje rozhodnutie náležite, presvedčivo a v súlade so zákonom odôvodní tak,
aby poskytovalo skutkovú a právnu podporu výroku a budú reagovať na námietky vznesené
v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj v podanej žalobe.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak,
že úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 413,81 €.
Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 14.4.2011 odvolanie
žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Uviedol, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po predchádzajúcom stanovisku
Colného odboru Colného riaditeľstva SR, z ktorého vyplýva, že vrátenie osôb a motorových
vozidiel upravuje Režim hraničného priechodu U.; v zmysle čl. 6 bod 1/ uvedeného režimu,
v prípade zistenia príčin oprávňujúcich vrátenie osôb alebo dopravných prostriedkov
z hraničného priechodu, sa o tejto skutočnosti príslušníci oboch zložiek navzájom informujú
(colníci a príslušníci PZ), pričom zabezpečia vo vzájomnej súvislosti vykonanie nutných
úkonov v cestovnom doklade a tiež úkonov colného dohľadu. Medzi príčiny, ktoré oprávňujú
vrátenie osôb sa radí nesplnenie zákonom určených povinností (povinnosť predložiť cestovný
doklad a.i.). Kontrola uvedeného vecne prislúcha do pôsobnosti Oddelenia hraničnej kontroly
PZ SR (OHK). Po ukončení pasovej kontroly nasleduje colná kontrola, ktorú je vecne
príslušný vykonávať colný orgán, pretože je zameraná na kontrolu tovaru. Colníka oprávňuje
vrátiť osobu alebo dopravný prostriedok skutočnosť, že zistil dovoz tovaru nad povolený
limit, ale zistený tovar bol prihlásený k colnej kontrole, pričom vrátenie osoby alebo vozidla
sa musí vždy vykonať v súčinnosti s príslušníkmi OHK, colník je vždy povinný informovať
príslušníka OHK o tom, že osobu alebo vozidlo vracia z colného priestoru späť na územie
Ukrajiny. Neprináleží vrátiť cestujúceho s dopravným prostriedkom z nevysvetliteľných
dôvodov, bez vykonania colnej kontroly a kontroly oddelenia hraničnej kontroly z colného
priestoru späť. Žalobca sám aktívne vytvoril vozidlu podmienky opustiť colný priestor
bez toho, aby o tejto skutočnosti informoval aj príslušníkov OHK, konal tak evidentne nad
rozsah svojich právomocí.
Žalovaný ďalej uviedol, že prerokovávanie osôb a motorových vozidiel môže byť
organizované len v jazdných pruhoch pre vozidlá, pričom miesto vykonávania pasovej
a colnej kontroly upresnia nadriadení oboch zložiek pred začiatkom služby s prihliadnutím
na konkrétne podmienky. Žalobca bol zaradený na vykonávanie colnej kontroly v ľavom
jazdnom pruhu, kde si plnil svoje služobné povinnosti, avšak nebolo v jeho kompetencii
uvedené rozhodnutie nadriadených (oboch zložiek) prehodnotiť, svojvoľne zmeniť či porušiť
a riešiť výkon služby OHK v jazdnom pruhu, do ktorého nebol nadriadeným zaradený.
Poukazujúc na jednotlivé ustanovenia zák. č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
v texte rozsudku len „zák. o orgánoch štátnej správy v colníctve“) žalovaný uviedol,
že jediným dôvodom, ktorý sa môže vyskytnúť pri prejednávaní vozidiel v colnom priestore
oprávňujúcim colníka zmeniť smer jazdy cestujúceho a vrátiť ho na územie štátu, ktorý
sa pokúsil opustiť, je, keď riadne k colnej kontrole prihlási tovar nad limit stanovený
nariadením Rady č. 1186/2009 ustanovujúcim systém Spoločenstva pre oslobodenie od cla.
Žalobca svojim konaním bez relevantného dôvodu fakticky znemožnil orgánom OHK
kontrolou vylúčiť, či potvrdiť podozrenie z napr. nelegálnej migrácie, nedovoleného dovozu
omamných a psychotropných látok a jedov, zbraní, streliva a. i. Žalobca sa zavádzajúco
odvolával na zásadu dispozičnej voľnosti cestujúceho kedykoľvek sa v colnom priestore
rozhodnúť, že neprestúpi štátnu hranicu a vráti sa do domovského štátu, ktorá ukrajinským
cestujúcim nebola využitá a svoje konanie sa nesprávne snažil subsumovať pod právomoc
usmerňovať pohyb v colnom priestore (§ 9 ods. 3 písm. p/ zák. o orgánoch štátnej správy
v colníctve). Ak žalobca nedisponoval informáciou o dôvode, pre ktorý bolo vozidlo
odstavené na súčinnostnú kontrolu obidvoma zložkami, žalovaný uviedol, že z bežnej praxe
vo výkone služby na hraničnom priechode a tiež v funkčného zaradenia žalobcu
na vykonávanie colnej kontroly v ľavom jazdnom pruhu vyplýva, že túto nepotreboval
a nebol dôvod mu ju odovzdať.
Žalovaný, v súvislosti s osobou, ktorú žalobca svojvoľne vrátil na územie Ukrajiny,
uviedol, že tento občan Ukrajiny začal na územie Slovenskej republiky jazdiť dňa 14.3.2006,
pričom v marci 2006 vstúpil na územie SR jedenásťkrát, ani v jednom prípade colne
nedeklaroval žiaden tovar. V mesiaci apríl 2007 vstupoval cez hraničný priechod U.
dňa 1.4.2006, 3.4.2006 a 4.4.2006, kedy ho colne prejednával žalobca. Následne ho žalobca
prejednával aj dňa 7.4.2006. 10.4.2006 ho žalobca vrátil na územie Ukrajiny pred vykonaním
kontroly, avšak až po tom, ako príslušník OHK nariadil súčinnostnú kontrolu.
Žalobca vytvoril osobe podozrivej z porušovania colných či policajných predpisov
podmienky a priestor k tomu, aby sa vyhla uplatneniu zodpovednosti v prípade preukázania
porušenia predpisov. Uvedená osoba úplne prestala chodiť cez hraničný prechod U.,
ukrajinsko-slovenskú hranicu prestupovala cez hraničný priechod Vyšné Nemecké, pričom
colná správa eviduje len jej vstupy na územie SR, teda z územia SR musela vždy vystupovať
cez hraničný priechod v Maďarskej alebo Poľskej republike. Uvedená osoba tak cestovala
až do 3.12.2007, kedy na základe vykonanej analýzy rizika bola nariadená kontrola
inšpekčným skenovacím zariadením so zistením nezákonného dovozu tovaru. Z uvedeného je
zrejmé, že príslušník OHK mal podozrenie z nelegálnej činnosti, a preto túto osobu
s vozidlom odstavil na súčinnostnú kontrolu do pravého jazdného pruhu (do ktorého žalobca
nebol zaradený na výkon služby nadriadeným), ktorý slúži práve na tento účel. Vozidlo
odstavené v jazdnom pruhu slúžiacom na účely dôkladnejšej súčinnostnej kontroly, neprekáža
v premávke cez hraničný priechod, pretože tento jazdný pruh je vymedzený práve na tento
účel.
Žalovaný ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa dostatočným spôsobom
vysporiadal s otázkou výkladu obsahu a rozsahu neurčitého právneho pojmu – porušenie
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pričom v tejto
súvislosti poukázal na časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
K námietke súdu týkajúcej sa nevykonania konfrontácie svedkov žalovaný,
s poukazom na zápisnice spísané so žalobcom, Ing. J. L., S. M., Bc. V. K. a M. S., uviedol, že
v konaní vo veci prepustenia žalobcu bolo jednoznačne preukázané konanie žalobcu, ktoré
bolo v rozpore s Režimom hraničného priechodu U.; žalobca až s odstupom času začal
účelovo a vytrhnuto z kontextu poukazovať na niektoré vyjadrenia uvedené v týchto
zápisniciach. Žalovaný rešpektuje, že colníka zo služobného pomeru možno prepustiť len
výnimočne, avšak nemožno opomenúť, že Zákonom je colníkom uložená vyššia miera
zodpovednosti a porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník
dopustiť aj z nedbanlivosti, čomu zodpovedajú aj možnosti postihu zo strany nadriadených.
Nielen úmyselné porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy môže byť
nadriadeným kvalifikované ako porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť
hrubým spôsobom, dostačujúce je aj zavinenie z nedbanlivosti.
Podaním zo dňa 9.5.2011, doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.5.2011 žalovaný
doložil do spisu úradný záznam o novej konfrontácii žalobcu s colníkom K., S., L.
a príslušníčkou OHK M. zo dňa 18.4.2011, konanej na Colnom úrade Michalovce, z ktorého
záznamu malo vyplývať, že žalobca zmaril aj opakovanú konfrontáciu, keďže jeho
práceneschopnosť začala deň nasledujúci po prevzatí predvolania na vykonanie konfrontácie.
K odvolaniu sa podaním zo dňa 5.5.2011 vyjadril žalobca tak, že napadnutý rozsudok
krajského súdu navrhol potvrdiť.
Uviedol, že neobdŕžal žiadnu informáciu, že v predmetnom vozidle sa majú prevádzať
cigarety, teda nemohol porušiť žiadnu spoluprácu podľa čl. 3 ods. 2 písm. b/ Režimu
hraničného priechodu U.. Chybu spravili príslušníci OHK U.. Ak mali informáciu
o podozrivom vozidle, že bude prevážať cigarety, tak vodičovi mali odobrať cestovný pas
a vozidlo odstaviť na bezpečné miesto v colnom priestore. Z výpovedí svedkov bolo
preukázané, že cestovné doklady vodičovi neodobrali. Tiež neobstojí tvrdenie žalovaného,
že žalobca svojim konaním zabránil odhaleniu nezákonne dovážaného tovaru, keďže táto
skutočnosť preukázaná nebola, ide len o domnienky a dohady žalovaného.
Žalobca tiež uviedol, že v zápisnici zo dňa 11.4.2006 podrobne rozpísal, z akých
dôvodov usmernil pohyb predmetného vozidla na voľný jazdný pruh na vývoz. Uvedené
vozidlo dlhší čas prekážalo plynulému vybavovaniu ostatným vozidlám, preto ho usmernil
tam, kde v tom čase bol voľný jazdný pruh, t. j. pracovisko na výstup. Uvedené vozidlo
tvorilo prekážku a ostatné vozidlá ho museli obchádzať. Odstavením predmetného vozidla
do jazdného pruhu smerom na vývoz žalobca neporušil žiadnu právnu normu ani Režim
hraničného priestoru U.. Ak žalovaný tvrdil, že informáciu o dôvode odstavenia vozidla na
súčinnostnú kontrolu žalobca k svojej práci nepotreboval, dostáva sa do vlastných rozporov,
keď na jednej strane poukazuje na čl. 3 Režimu hraničného priechodu U. a zároveň tvrdí, že
príslušníci OHK neboli povinní túto informáciu odovzdať, nakoľko spolupráca príslušníkov
OHK a colnej pobočky sa riadi zásadou rovnoprávnosti a spolupráce.
Žalobca ďalej uviedol, že v uvedenom vozidle ešte nebola začatá ani pasová ani colná
kontrola, čiže vodič v rámci dispozičnej zásady sa mohol kedykoľvek rozhodnúť, že sa chce
vrátiť do svojho domovského štátu a nechce prestúpiť štátnu hranicu na územie SR.
Záverom žalobca uviedol, že žalovaný nerešpektoval právny názor krajského súdu
vyslovený v skoršom rozsudku a nevykonal konfrontáciu svedkov, pričom poukázal
na vlastné stanovisko k nariadeniu konfrontácie zo dňa 18.4.2004, v ktorom uviedol, že ide
o snahu žalovaného napraviť vlastnú chybu a na tento dôkaz v odvolacom súdnom konaní nie
je možné prihliadnuť.
Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania vo výške 154,37 € pozostávajúcich
z odmeny za jeden úkon právnej služby, vyjadrenia k odvolaniu vo výške 123,50 € a DPH
vo výške 19%.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.
v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré
mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p.
s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.9.2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 183 ods. 1 písm. d/ Zákona služobný úrad prepustí colníka zo služobného
pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom
a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 230 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi
predpismi, vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum
vydania rozhodnutia a označenie účastníka. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením
hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky
so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením.
Podľa § 230 ods. 2 Zákona výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení
právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť
na plnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.
Podľa § 230 ods. 3 Zákona v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení
dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.
Podľa § 230 ods. 4 Zákona poučenie o odvolaní obsahuje údaj, či je rozhodnutie
konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať, v akej lehote a u ktorého oprávneného
orgánu.
Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom preskúmania
je rozhodnutie č. 24510/2010-1214 zo dňa 22.9.2010, ktorým žalovaný podľa § 232 ods. 3
Zákona zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Čierna
nad Tisou č. R-17259/2006-5334 zo dňa 4.5.2006 vo veci prepustenia n. V. B. zo služobného
pomeru podľa § 183 ods. 1 písm. d/ Zákona, keďže porušil služobnú prísahu alebo služobnú
povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby.
Keďže dôvody tohto rozhodnutia ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku krajský súd podrobne rozpísal, najvyšší súd, stotožniac sa aj s jeho
právnym názorom tam vysloveným, aby zbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci, postupom v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. v podrobnostiach naň odkazuje
a pre zdôraznenie správnosti uvádza:
Žalovaný v odvolaní, uvádzajúc skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci,
namietal najmä právny názor krajského súdu, že sa nedostatočne zaoberal otázkou viny
žalobcu a priklonil sa len ku konštatačným zisteniam a dostatočne nepreukázal, ako k nim
dospel.
Predmetná vec t.j. preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru je opätovne predmetom súdneho prieskumu.
Predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. 27666/06-1409 zo dňa 3.7.2006 bolo
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S 15/06 zo dňa 2.12.2008 zrušené podľa § 250j
ods. 2 písm. c/ O. s. p. Dôvodom pre zrušenie predmetného rozhodnutia bol nedostatočne
zistený skutkový stav, keď krajský súd považoval výpovede svedkov za rozporné a považoval
za potrebné vykonanie konfrontácie svedkov za tým účelom, aby bolo jednoznačné, či, kto
a kedy dal príkaz, aby predmetné motorové vozidlo opustilo územie Slovenskej republiky,
a kedy presne sa žalobca dozvedel o tom, že práve na ňom bude vykonaná súčinnostná
kontrola, tiež sa vysporiadať s tým, za akých podmienok môže vozidlo opustiť colný priestor.
Tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 6Sžo/113/2009
zo dňa 21.4.2010, v ktorom súd taktiež poukázal na nepreskúmateľnosť správneho
rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, keďže nebolo zrejmé, že by sa žalovaný zaoberal
obsahom a rozsahom pojmu porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom, otázkou či žalobca svojím konaním naozaj porušil služobnú prísahu alebo
služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a subjektívnou stránkou konania.
V podanom odvolaní žalovaný ohľadne nevykonania konfrontácie uviedol,
že zápisnice spísané so žalobcom, Ing. J. L., S. M., Bc. V. K. a M. S. už v konaní vo veci
prepustenia žalobcu jednoznačne preukázali konanie žalobcu, ktoré bolo v rozpore
s Režimom hraničného priechodu U.
Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný, hoci v napadnutom rozhodnutí formálne uviedol,
že bol viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR, vydal rozhodnutie nerešpektujúc
10 8Sžf/24/2011
tento skôr vyslovený právny názor, hoci bol k tomu povinný (§ 250j ods. 6 O. s. p.). Žalovaný
pred vydaním rozhodnutia nevykonal konfrontáciu svedkov, ani iným spôsobom sa nepokúsil
odstrániť rozpory vo výpovediach svedkov, zaoberal sa len tvrdeniami žalobcu zachytenými
v zázname o výkone služby zo dňa 11.4.2006 a v zápisnici spísanej so žalobcom zo dňa
11.4.2006 a ich interpretáciou. Následným, až dodatočným nariadením konfrontácie, o ktorom
žalovaný informoval listom zo dňa 9.5.2011, doručeným odvolaciemu súdu dňa 26.5.2011,
nemožno odstraňovať vady v skoršom dokazovaní správneho orgánu, jej výsledok je pre
preskúmavané rozhodnutie bez právneho významu.
Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie
materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho
právneho štátu vyjadril v právnom názore: "V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné
súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp
materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz
kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jeho úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych
orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané".
(I.ÚS 17/1999, nález zo dňa 22. septembra 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
SR 1999, s. 365, zhodne I.ÚS 44/1999. Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 1999, s. 382).
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že najvyššiu mieru nebezpečnosti
či škodlivosti konania žalobcu (ako porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť
hrubým spôsobom) videl v tom, že žalobca svojim konaním zabránil odhaleniu nezákonne
dovážaného tovaru, avšak pre takýto záver v napadnutom rozhodnutí neuviedol dostatok
dôvodov. Pokiaľ v odvolaní žalovaný poukazoval na určité skutočnosti týkajúce sa občana
Ukrajiny, ktorého motorové vozidlo sa vrátilo na územie Ukrajiny, k týmto je potrebné
uviesť, že neboli súčasťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nepatrili k dôvodom
vydania rozhodnutia, a preto dodatočne nemožno ich brať na zreteľ ako relevantné.
K námietke žalovaného, pokiaľ uvádzal že uplynula lehota pre vydanie rozhodnutia
o prepustení colníka zo služobného pomeru z dôvodu porušenia služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, je potrebné uviesť, že táto je pri posudzovaní
zákonnosti skôr vydaného rozhodnutia bez právneho významu a po vrátení veci patrí
11 8Sžf/24/2011
do právomoci správneho orgánu nie správneho súdu skúmať existenciu podmienok na ďalšie
konanie (v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. ide o prieskumné nie
o právnonachádzacie konanie).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa stotožnil so závermi krajského súdu, vznesené odvolacie námietky neboli spôsobilé
spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety
prvej O. s. p., keď žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu trov konania
vo výške 154,37 €, titulom trov právneho zastúpenia, podľa § 11 ods. 4, § 16 ods. 3, § 18
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pozostávajúcich
z 1 úkonu právnej pomoci /vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 5.5.2011/ v sume 123,50 €,
režijného paušálu v sume 7,41 € a dane z pridanej hodnoty v uplatnenej výške 19% v sume
23,46 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská