Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
cc0/367677.c99ceb.pdf
PDF · 127.98 KB
No categories available
5Cdo/154/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 154/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Š. P., zastúpeného JUDr. J.
G., proti ţalovanej J. P., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, vedenej
na Okresnom súde Trnava, pod sp.zn. 8 C 171/2008, na dovolanie ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 18. januára 2011, sp.zn. 9 Co 149/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava uznesením zo 14. apríla 2009, č.k. 8 C 171/2008-27 (v poradí
prvým) s poukazom na ustanovenie § 104 ods. 1 O.s.p. v spojitosti s ustanovením § 159 ods. 3
O.s.p. zastavil konanie o ţalobe, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe spoločný nájom bytu
č. X., nachádzajúci sa na X. poschodí na X. nevznikol a ţalovanej náhradu trov konania
nepriznal.
Krajský súd v Trnave uznesením z 29. októbra 2009, sp.zn. 9 Co 190/2009 uznesenie
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, ţe
v preskúmavanej veci nebola splnená podmienka daná ustanovením § 159 ods. 3 O.s.p.
Poukázal na to, ţe v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava, sp.zn. 15 C 136/1998
a v predmetnom konaní je síce daná totoţnosť účastníkov konania, absentuje však totoţnosť
predmetu veci.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 8. marca 2010, č.k. 8 C 171/2008-57 (v poradí
druhým) ţalobu zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, ţe
ţalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.), teda nepreukázal, ţe medzi ním a ţalovanou existuje aktuálny stav objektívnej
právnej neistoty, ktorý je ohrozením ţalobcovho právneho postavenia. Ďalej konštatoval, ţe uţ samotné nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na takto postavenej určovacej ţalobe bolo dostatočným dôvodom jej zamietnutia, avšak ţalobu zamietol aj z ďalšieho dôvodu, a to s odvolaním sa na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. Uviedol, ţe v rámci konania o zrušení spoločného nájmu bytu v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava, sp.zn. 15 C 136/1998 súd riešil otázku existenciu spoločného nájmu ako predbeţnú otázku, existencia spoločného nájmu
k predmetnému bytu bola preukázaná a o zrušení spoločného nájmu bolo rozhodnuté. O náhrade
trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trnave rozsudkom z 18. januára 2011, sp.zn. 9 Co 149/2010 (v poradí
druhým) rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vo veci v potrebnom rozsahu zistil skutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec aj správne
právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca dovolaním. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) O.s.p. tvrdiac, ţe mu ako účastníkovi konania bola
postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe súd prvého stupňa ţalobu zamietol
(aj) s poukazom na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. Spochybnil aj právny záver súdov niţších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu s ohľadom na tú istú právnu skutočnosť
(§ 159 ods. 3 O.s.p.) a súčasne uviedol, ţe aj odvolací súd sa odchýlil od svojho
predchádzajúceho právneho záveru. Trval na tom, ţe určovacia ţaloba má opodstatnenie,
pretoţe ţaloba na plnenie nerieši a ani nemôţe riešiť celý obsah a dosah sporného právneho
vzťahu, resp. práva. Postup odvolacieho súdu, ţe sa v tomto smere nevysporiadal s jeho
právnou argumentáciou, povaţoval za odmietnutie spravodlivosti. Navrhol, aby dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu zamietnuť ako neopodstatnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého
konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len
na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale
v dovolacom konaní neboli zistené.
Ţalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej
veci mu bola odňatá moţnosť pred ním (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové
znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo
v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania.
Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie
moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je
potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi
neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je
dôvodná námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej
odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, ţe sa
nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou o existencii naliehavého právneho záujmu, čím
došlo k „odmietnutiu spravodlivosti“.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie
prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe ţalobu zamieta v prvom rade
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (dôvodiac tým, ţe
spoločný nájom bytu bol zrušený a ţalovaná sa stala výlučnou vlastníčkou bytu) a potom aj
pre skutočnosť, ţe prejednaniu veci bráni prekáţka právoplatne rozsúdenej veci § 159 ods. 3
O.s.p (argumentujúc závermi konania vedeného pred Okresným súdom Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006 o zrušení nájmu).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil aj odvolací súd, je
zrejmý ich právny názor, ţe ţalobca v uvedenej veci nepreukázal existenciu naliehavého
právneho záujmu na určení, ţe nedošlo k vzniku spoločného nájmu bytu (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Existenciu naliehavého právneho záujmu na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/
O.s.p.) skúma súd zo zákona v kaţdom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
bez ďalšieho k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý záujem
jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania
odvolacieho súdu (porovnaj § 154 ods. 1, § 211 ods. 3 O.s.p.). Z odôvodnenia rozsudkov
oboch súdov je zrejmé, ţe ţaloba bola zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu, a z toho záveru nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalobcu.
Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie, okrem zamietnutia
ţaloby pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c/ O.s.p.) aj tým,
prejednaniu veci bráni prekáţka právoplatne rozsúdenej veci (§ 159 ods. 2 O.s.p.).
Po obsahovej stránke tu ţalobca namieta, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nesprávne právne posúdenie veci nie je
ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Či uţ je teda názor súdov niţších
stupňov o neexistencii naliehavého právneho záujmu je správny alebo nesprávny, súdy
právnym posúdením nezaloţili procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Z ustanovenia § 103 O.s.p. vyplýva povinnosť súdu v kaţdom štádiu konania skúmať,
či sú splnené podmienky konania. Touto činnosťou sa preskúmava oprávnenie ţalobcu obrátiť
sa na súd z hľadiska procesného práva. Medzi podmienky, ktoré súd skúma, patrí, okrem
iného, aj prekáţka rozhodnutej veci (res judicata). Uvedená prekáţka (vyslovená v ustanovení
§ 159 ods. 3 O.s.p.), vylučuje moţnosť znovu prejednať vec, ktorá uţ bola súdom právoplatne
rozhodnutá, a preto súd konanie zastaví. V prípade zistenej prípustnosti ţaloby súd skúma,
podmienky ţalovateľnosti a dôvodnosti ţaloby, t.j. či uplatnený nárok je v súlade s hmotným
právom (podriaďovaním skutkového stavu pod príslušné ustanovenia hmotného práva). Ak
zistí, ţe nárok je dôvodný, ţalobe vyhovie, a, naopak, ak nie, ţalobu zamietne.
Predmetné konanie bolo právoplatne ukončené meritórnym rozhodnutím vo veci samej
tak, ţe súd ţalobu zamietol pre nedostatok naliehavého záujmu s poukazom na ustanovenie
§ 80 písm. c/ O.s.p. Okrem toho konštatoval, ţe ďalší dôvod zamietnutia ţaloby s poukazom
na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. je skutočnosť, ţe rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006 (v konaní o zrušenie nájmu) súd vyriešil otázku
existencie spoločného nájmu ako otázku predbeţnú. Konanie teda nebolo zastavené z dôvodu,
ţe v rovnakej veci uţ bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava, č.k.
8 C 136/1998-171 z 25. augusta 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
zo 16. októbra 2006, sp.zn. 23 Co 52/2006, ale ţaloba bola zamietnutá pre neexistenciu
naliehavého právneho záujmu s poukazom na závery tohto konania o predbeţnej otázke.
Skutočnosť, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na iné konanie,
z ktorého vychádzal pri svojom odôvodnení, je vecou právneho posúdenia a nie otázkou
procesnej prípustnosti. Hodnotenie predbeţných otázok v občianskom súdom konaní nie je
totiţ záväzné pre iné konanie ako pre to, v ktorom bolo hodnotenie vykonané.
Vzhľadom na to, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal
ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh
na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Falbová
5