Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
fd2/367701.2c02fa.pdf
PDF · 177.65 KB
No categories available
1Sžr/6/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/6/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľky: G., bytom X.P., štátna občianka Slovenskej
republiky, zast. JUDr. H., advokátkou so sídlom V., proti odporcovi: Obvodný pozemkový
úrad v Považskej Bystrici, so sídlom Centrum č. 1/1, Považská Bystrica, za účasti: 1/
Slovenský pozemkový fond Bratislava so sídlom Búdková č. 36, Bratislava, 2/ Lesy SR, š.p.
so sídlom Námestie SNP č. 8, Banská Bystrica, zast. JUDr. F., advokátom, so sídlom N.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v reštitučnom konaní, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. októbra 2010
č. k. 11Sp/4/2010-37, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 11Sp/4/2010-37 zo dňa 20. októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. H 09/00132-076-R/1229-BE1 z 23. decembra 2009 odporca podľa § 5
ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 503/2003
Z.z.“) a v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny
poriadok“) vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky oprávnenej osoby uvedené v § 2
zák. č. 503/2003 Z.z. na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky
zapísané v Pk. vl. č. X. až X. (nepravidelne postupný rad) v katastrálnom území K. a Pk. vl. č.
X. až X. (nepravidelne postupný rad) v katastrálnom území K., a to z dôvodu nepreukázania
skutočnosti podľa § 2 citovaného zákona.
Odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že navrhovateľka si uplatnila
nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré boli odňaté bez náhrady postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy jej manželovi B., ktorý zomrel
08.02.1999.
Nielen navrhovateľka ale aj odporca z úradnej činnosti zadovážili množstvo
dôkazných prostriedkov, medzi ktorými je aj zápisnica zo dňa 10.06.1942 vo veci odovzdania
nehnuteľností bývalého veľkostatku Dr. E. a F. P. a ďalej zápisnica z prevzatia
poľnohospodárskeho majetku – veľkostatku vlastníka B. spísaná dňa 06.10.1948.
1. rozhodnutie pre k. ú. K.:
Odporca dňa 04.10.2006 vydal rozhodnutie č. H 06/00236-026-R/854-BE1
(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 31.01.2007 rozsudkom č. k.
11Sp/40/2006-24 na základe § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením,
že navrhovateľka si neuplatnila včas nárok na nehnuteľnosti, o ktorých bolo rozhodnuté
napadnutým rozhodnutím a z toho dôvodu jej právo zaniklo v zmysle § 5 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR
č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení
neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 503/2003 Z.z.“).
3
1. rozhodnutie pre k. ú. K.:
Odporca ďalej dňa 26.07.2007 vydal rozhodnutie č. H 07/00189-040-R/932-BE1
(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 10.06.2008 rozsudkom č. k.
13Sp/51/2007-34 na základe § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. s odôvodnením, že toto rozhodnutie
je predčasné, pretože odporca nezabezpečil výmer Ministerstva zemědělství č.
108944/IX/1948 zo dňa 28.01.1948. Ďalej krajský súd vyslovil názor, že pre posúdenie veci je
rozhodujúce, či vlastníctvo k nehnuteľnostiam B. prešlo na základe zákona č. 142/1947 Zb. na
štát z titulu výmeru Ministerstva zemědělství č. 108944/IX/1948 z 28.01.1948 a súčasne
rozhodnutia Ministerstva zemědělství z 31. januára 1948 č. 8794/48-IX/R-12, alebo neskôr,
tzn. až na základe reálneho prevzatia. týchto nehnuteľností od 0l. októbra 1948, kedy došlo
zápisnične k prevzatiu poľnohospodárskeho majetku B..
2. rozhodnutie pre k. ú. K.:
Odporca ďalej dňa 17.12.2008 vydal rozhodnutie č. H 07/00163-064-R/1141-BE1
(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 27.05.2009 rozsudkom
sp. zn. 11Sp/6/2009-27 na základe § 250j ods. 2 písm. a) a c) O.s.p. s odôvodnením,
že je potrebné preukázať, že pôvodný vlastník B. mal trvalý pobyt na území Slovenskej
republiky v čase prevzatia pozemkov štátom podľa zák. č. 142/47 Zb.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie navrhovateľky tento rozsudok
krajského súdu rozsudkom sp.zn. 8 Sžo 409/2009 zo dňa 05. novembra 2009 potvrdil s tým
právnym názorom, že nielen osoba oprávnená musí spĺňať podmienku uvedenú v ustanovení
§ 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. (tzn. štátne občianstvo), ale aj podmienku, že musí byť
právnym nástupcom osoby spĺňajúcej podmienky uvedené v odseku 1 citovaného
ustanovenia.
Na základe týchto právnych názorov odporca po preskúmaní archívu bývalého
Pozemkového úradu v Považskej Bystrici zistil, že reštitučný nárok si uplatnil
prostredníctvom právnej zástupkyne pôvodný vlastník pozemkov F. podľa zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.
Tento nárok bol 21.05.1993 Pozemkovým úradom odmietnutý s odôvodnením, že žiadateľ
nespĺňa podmienky uvedené v § 4 ods. 1. a ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., najmä z dôvodu, že F.
4
ako navrhovateľ ku dňu účinnosti uvedeného zákona /tzn. 24.06.1991/ evidentne nemal trvalý
pobyt na území bývalej ČSFR, a preto mu nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.
ú. K.. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. 223 S 325/93 zo dňa 15. septembra 1993 rozhodol uznesením sp. zn. 4 Sž 43/93
dňa 20. novembra 1993 tak, že dovolanie odmietol a a hore načrtnuté právne závery krajského
súdu potvrdil.
Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. platí, že ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku
prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch
uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo
ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni
občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:
a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé
dedičstvo,
b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho
dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo
práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje
povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,
c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo
pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami
jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,
d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,
e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste
oprávnenými osobami jeho deti.
Na základe uvedených právnych názorov súdov odporca vyhodnotil nasledujúce
skutočnosti. Podľa nápisov v pozemkovoknižných vložkách č.: X., X., X., X., X., X., X. a X.
pre k. ú. K. boli pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností požadovaných v reštitučnej žiadosti F.
a Dr. E. (súdnym rozhodnutím vyhlásený za mŕtveho dňom 10.06.1942). Na základe
pozostalostnej zápisnice sp. zn. D 99/47 súd odovzdal reštitučné dedičské nároky ohľadom
pozemkov zapísaných v k. ú. K. po nebohom Dr. E. jeho bratovi Ing. B..
5
Ďalej pôvodným vlastníkom nehnuteľností v k. ú. K. bol podľa zápisov
v pozemkovoknižných vložkách č. X., X., X. a X. pre k. ú. K. S. (súdnym rozhodnutím
vyhlásený za mŕtveho dňom 31.12.1944. Podľa hore uvedenej pozostalostnej zápisnice sp. zn.
D 98/47 súd odovzdal reštitučné dedičské nároky ohľadom pozemkov zapísaných v k. ú. K.
po nebohom S. jeho synovi Ing. B..
Vzhľadom na hore uvedené závery, odporca rozhodol tak, ako bolo uvedené
vo výroku napadnutého rozhodnutia.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Krajský súd v Trenčíne opravný
prostriedok zo dňa 05.01.2010 označený ako odvolanie.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorí
mu predchádzal, a v rozsahu podaného opravného prostriedku dospel k záveru, že opravný
prostriedok nie je dôvodný. Preto potvrdil rozhodnutie odporcu napadnuté opravným
prostriedkom navrhovateľky, nakoľko je v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. vydané v súlade
so zákonom.
Ďalej vo svojom odôvodnení krajský súd s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1 a 2
zák. č. 503/2003 Z.z. zdôraznil, že vo veci správny orgán dodržal zákonný postup, skutkový
stav bol zistený dostatočne a správny orgán vyvodil správny právny záver.
Po zhrnutí jednotlivých zistení vykonaných odporcom ako aj ním prezentovaného
skutkového stavu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 23S/325/1993 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžo/409/2009 (o odmietnutí dovolania), kde sa rozhodovalo podľa zákona
č. 229/1991 Zb. o priznaní vlastníctva F. k rovnakým nehnuteľnostiam. Krajský súd na tomto
mieste zdôraznil, že práve v tomto reštitučnom konaní bola riešená základná otázka aj pre
súčasne prebiehajúci súdny prieskum, a to, či F. je v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z.
oprávnenou osobou.
6
Na základe citovaných právnych názorov z obidvoch súdnych rozhodnutí krajský súd
pri riešení základnej otázke, či je navrhovateľka oprávnenou osobou, dospel k záveru,
že ak jej zosnulý manžel nesplnil jednu zo základných podmienok uvedenú v ustanovení § 4
ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z. (tzn. trvalý pobyt na území ČSFR ku dňu 24. júna 1991), potom
krajský súd v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/409/2009 zaujal stanovisko, že navrhovateľka, odvodzujúc
svoje právne postavenie od svojho manžela, musí splnenie týchto podmienok u svojho
manžela preukázať.
Krajský súd tiež odmietol názor odporkyne, že je nutné odlišným spôsobom
posudzovať podmienky konania pri nárokoch uplatnených k pozemkom v k. ú. K. a inak pre
pozemky v k. ú. K., lebo toto posudzovanie vzhľadom na hore uvedený záver krajského súdu
nie je podstatné.
Počas prvostupňového súdneho prieskumu právna zástupkyňa navrhovateľky
požiadala o jeho prerušenie z dôvodu, že podala na Ústavný súd Slovenskej republiky
sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/409/2009
z 05.11.2009. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. II. ÚS 84/2010-8
zo 16. februára 2010 uvedenú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Aj túto
skutočnosť krajský súd zohľadnil pri svojom súdnom prieskume.
III.
Odvolanie navrhovateľky/stanovisko odporcu
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.12.2010 (č. l. 41) proti rozsudku
prvostupňového súdu navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyslovila,
že krajský súd zo skutkových okolností vyvodil nesprávne právne závery.
Predovšetkým poukázala na to, že hoci sa v konaní vedenom na Krajskom súde
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/325/1993 rozhodovalo o tom, či je jej právny predchodca
(manžel) B., tak v uvedenom konaní malo byť podľa navrhovateľky jednoznačne preukázané,
že jej manžel nikdy nestratil slovenské občianstvo a že mal na území Slovenskej republiky
7
trvalý pobyt. Tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici vyslovil záver, že išlo o pobyt formálny,
a preto ani následne krajský súd neskúmal okolnosti, tzn. že vážne ochorel, a preto sa na
miesto svojho trvalého pobytu na Slovensku podľa navrhovateľky vrátiť nemohol.
Navyše navrhovateľka podčiarkla, že krajský súd si osvojil závery Krajského súdu
v Banskej Bystrici napriek skutočnosti, že sa konanie týkalo iných nehnuteľností a bolo
uplatnené na základe iného právneho režimu.
Ďalej navrhovateľka v svojom odvolaní zdôraznila text ustanovenia § 2 ods. 2
zák. č. 503/2003 Z.z., tzn. „ak osoba (podčiarkujúc toto slovné spojenie s poukazom na to,
že nie oprávnená podľa § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z.) zomrela pre uplynutím lehoty ........“
Na základe uvedeného výkladu navrhovateľka namietala, že krajský súd ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vychádzali z nesprávneho právneho výkladu.
Z vyjadrenia odporcu (č. l. 46) zo dňa 31.12.2010 vyplýva, že sa plne stotožňuje
s rozsudkom krajského súdu. Dôvody navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu boli podľa odporcu jednoznačne riešené jednak v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia ako aj v rozsudku krajského súdu.
Argumenty navrhovateľky, že znenie § 2 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z.z. nemá
nadväznosť na odsek l citovaného zákona a osoba podľa odseku 2 už nemusí spĺňať
podmienky uvedené zákonodarcom v odseku 1, označil odporca za scestné. Podľa neho
takouto interpretáciou zákona by reštitučnú žiadosť mohol podať hoci kto, komu niekto
zomrel, lebo už nemusí byť oprávnenou osobou.
Záverom odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa
8
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1
O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s O.s.p.
podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l
ods. 2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru, že podanie odvolania nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok
je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho podľa § 219 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p.
ako vo výroku vecne správny z nasledovných dôvodov potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p.
konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne
východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje
v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom
odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia
napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom
konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť
odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že skutkové zistenia nie sú medzi
účastníkmi konania sporné.
Preto základnou otázkou, ktorú účastníci riešili v predchádzajúcom správnom
a následne aj v súdnom konaní, je to, či navrhovateľka má vôbec nárok sa dovolávať práva
na postup podľa zák. č. 503/2003 Z.z., tzn. či je oprávnenou osobou v zmysle citovaného
zákona.
V súvislosti s týmto navrhovateľka argumentovala tým, že hoci sa v konaní vedenom
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23S/325/1993 rozhodovalo o tom,
9
či je jej právny predchodca (manžel) B. oprávnenou osobou, tak v uvedenom konaní malo byť
podľa navrhovateľky jednoznačne preukázané, že jej manžel nikdy nestratil slovenské
občianstvo a že mal na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Na tomto mieste Najvyšší
súd poukazuje na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici na základe výsledku odvolacieho
konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 43/1993 v spojení s uznesením
8Sžo/409/2009) právoplatne vyslovil záväzný právny názor o tom, že manžel navrhovateľky
nebol oprávnenou osobou z titulu nepreukázania trvalého pobytu na území vtedajšej ČSFR.
Takýto právny názor je v zmysle § 250j ods. 6 O.s.p. závažnou prekážkou pre uplatnenie
rovnakých argumentov právnou zástupkyňou aj v reštitučnom konaní podľa zák. č. 503/2003
Z.z. Ak navrhovateľka argumentovala obdobne aj v tomto súdnom prieskume, potom je nutné
v zmysle § 135 v spojení s § 250l ods. 2 a § 246c ods. 1 O.s.p. takéto argumenty odmietnuť.
Ak by k nim krajský súd napriek tomu prihliadol, konal by nezákonne, lebo navrhovateľke by
za týchto okolností umožnil revíziu spochybňovaného rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z roku 1993. Preto ani Najvyšší súd za týchto okolností a navrhovaným spôsobom
nemôže vyvolať súdny prieskum právoplatných záverov vyslovených súdom v roku 1993,
lebo by sa dopustil porušenia ústavného princípu právneho štátu a s ním spojeného
očakávania na právnu istotu v rozhodovaní orgánov súdnej moci.
Preto argumentácia, že krajský súd počas konania v roku 1993 neskúmal okolnosti,
tzn. že manžel navrhovateľky vážne ochorel, a preto sa na miesto svojho trvalého pobytu
na Slovensku podľa navrhovateľky vrátiť nemohol, je irelevantná, lebo táto mala byť
uplatnená v čase vydania predmetného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici,
či už v riadnom opravnom súdnom konaní alebo prostredníctvom inej mimoriadnej sťažnosti.
Navyše negatívny postoj Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď citované uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 84/2010 o odmietnutí sťažnosti
navrhovateľky) k argumentom a aktívnej legitimácii navrhovateľky potvrdzuje už uvedené
právne názory predchádzajúcich súdov.
Ak navrhovateľka namietala, že krajský súd si osvojil závery Krajského súdu
v Banskej Bystrici z roku 1993 napriek skutočnosti, že sa konanie týkalo iných nehnuteľností
a bolo uplatnené na základe iného právneho režimu, tak aj táto námietka navrhovateľky
je irelevantná. Najvyšší súd tu s poukazom na zámer zákonodarcu ako aj rozsah a obsah
dotknutých právnych noriem musí konštatovať, že ide o výklad totožných právnych noriem
10
(čo do rozsahu a obsahu pojmu vyjadreného tak v zák. č. 229/1991 Zb.
a zák. č. 503/2003 Z.z.), a preto je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky logicky
očakávateľné (článok 1 ods. 1 veta prvá), že súd tento výklad bude nasledovať aj v iných,
právne totožných veciach; čo v danom prípade je splnené.
Ďalšia námietka navrhovateľky smerovala k textu ustanovenia § 2 ods. 2
zák. č. 503/2003 Z.z., tzn. „ak osoba (podčiarkujúc toto slovné spojenie s poukazom na to,
že nie oprávnená podľa § 2 ods. 1 zák. č. 503/2003 Z.z.) ........“ Takto navrhovateľkou podaný
výklad nespĺňa kritéria logického výkladu, na čo správne poukázal aj odporca v svojom
stanovisku. Najmä logická metóda výkladu “reductio ad absurdum“ má zabrániť výkladu,
ktorý by síce mohol z textu vysloveného zákonodarcom pri snahe zachovať podmienku jeho
všeobecnosti výnimočne vyplývať, ale vzhľadom na jednotlivé súvislosti, sledovaný cieľ
a štruktúru právneho predpisu ako celku, zákonodarca vysloviť nechcel. Preto, ak chcela
navrhovateľka riadne pristúpiť k výkladu citovaného ustanovenia (bez snahy o výklad
účelový), potom sa mala zamerať na cieľ zákona č. 503/2003 Z.z., a predmet jeho úpravy.
Správne na túto otázku odpovedal odporca, keď navrhovateľku označil za osobu, ktorá
nespĺňa podmienky oprávnenej osoby zákonom ustanovenej v § 2 zák. č 503/2003 Z.z.
Predovšetkým z ustanovenia § 1 a 2 zák. č. 503/2003 Z.z. pre Najvyšší súd vyplýva
záver, že cieľom tohto zákona je upraviť navrátenie vlastníctva k pozemkom oprávneným
osobám, ktoré neboli vydané podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, poprípade neboli vydané podľa § 37 až 39
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,
pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom
v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo
poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej národnej
rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria lesný
pôdny fond v zmysle zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch.
Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel zák. č. 503/2003 Z.z.
interpretuje v tom duchu, že zákon má oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj
nárok na kompetentnom verejnom orgáne neuplatnili postupom podľa § 9 ods. 1 zákona
11
č. 229/1991 Zb. o pôde v lehote určenej v ust. § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, umožniť uplatniť
si nárok na vydanie nehnuteľnosti, vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým
zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3 zák. č. 503/2003 Z.z., a to v novo ustanovenej
prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť od 01.01.2004 a skončí dňa 31.12.2004. Je preto
celkom očakávateľné, že uvedený zák. č. 503/2003 Z.z. bude vychádzať z obsahovo
ako aj svojim rozsahom z totožných, alebo prinajmenej obdobných ustanovení,
ako zákonodarca použil pri tvorbe zákona č. 229/1991 Zb. o pôde.
Pre uplatnenie nároku, tzn. pre preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní
sa ako základnou požiadavkou javí požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne
oprávnených osôb vymedzených okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1,
resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých reštitučný nárok je derivatívne odvodený od práv
pôvodných vlastníkov v zmysle starorímskeho kritéria „Nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet“ (nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako sám má).
Navrhovateľka, ako konštatoval Najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. 8Sžo/409/2009,
nakoľko nepatrí do skupiny pôvodných vlastníkov, bola zaťažená povinnosťou preukázať,
že aj pôvodný vlastník (tzn. manžel navrhovateľky) by v tomto konaní úspešne naplnil
zákonné podmienky oprávnenej osoby. Iný postup, napríklad formou ponúkaného výkladu
ustanovenia § 2 ods. 1 a 2 zák. č. 503/2003 Z.z. je za tejto situácie neakceptovateľný.
Nakoľko tak navrhovateľka nekonala, Najvyšší súd aj túto jej námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú.
Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd mohol iba konštatovať, že krajský súd
v svojom rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom
potvrdil právne závery odporcu.
Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou uvádza, že napadnuté
rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47
Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.
12
K ďalším odvolacím námietka navrhovateľky, ktoré prislúchajú iba oprávneným
osobám v zmysle zák. č. 503/2003 Z.z. (tzn. spochybňovanie nevydania pozemkov
a samotného reštitučného dôvodu), sa Najvyšší súd za tejto situácie nemôže vyjadrovať.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľky a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím na
závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných
rozhodnutiach sp. zn. 8Sžo/409/09) a 4Sž 43/1993, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný navrhovateľ má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava reštitučných nárokov
je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd
oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.
13
Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,
a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 11. októbra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová