Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžr/6/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľky: G., bytom X.P., štátna občianka Slovenskej

republiky, zast. JUDr. H., advokátkou so sídlom V., proti odporcovi: Obvodný pozemkový

úrad v Považskej Bystrici, so sídlom Centrum č. 1/1, Považská Bystrica, za účasti: 1/

Slovenský pozemkový fond Bratislava so sídlom Búdková č. 36, Bratislava, 2/ Lesy SR, š.p.

so sídlom Námestie SNP č. 8, Banská Bystrica, zast. JUDr. F., advokátom, so sídlom N.,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v reštitučnom konaní, na

odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. októbra 2010

č. k. -37, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -37 zo dňa 20. októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Konanie na správnom orgáne

Rozhodnutím č. H 09/00132-076-R/1229-BE1 z 23. decembra 2009 odporca podľa § 5

ods. 2 o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (ďalej na účely tohto rozsudku len „

Z.z.“) a v súlade s o správnom konaní (ďalej len „Správny

poriadok“) vyslovil, že navrhovateľka nespĺňa podmienky oprávnenej osoby uvedené v § 2

na navrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu za pozemky

zapísané v Pk. vl. č. X. až X. (nepravidelne postupný rad) v katastrálnom území K. a Pk. vl. č.

X. až X. (nepravidelne postupný rad) v katastrálnom území K., a to z dôvodu nepreukázania

skutočnosti podľa § 2 citovaného zákona.

Odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že navrhovateľka si uplatnila

nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré boli odňaté bez náhrady postupom podľa

o revízii prvej pozemkovej reformy jej manželovi B., ktorý zomrel

08.02.1999.

Nielen navrhovateľka ale aj odporca z úradnej činnosti zadovážili množstvo

dôkazných prostriedkov, medzi ktorými je aj zápisnica zo dňa 10.06.1942 vo veci odovzdania

nehnuteľností bývalého veľkostatku Dr. E. a F. P. a ďalej zápisnica z prevzatia

poľnohospodárskeho majetku – veľkostatku vlastníka B. spísaná dňa 06.10.1948.

1. rozhodnutie pre k. ú. K.:

Odporca dňa 04.10.2006 vydal rozhodnutie č. H 06/00236-026-R/854-BE1

(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 31.01.2007 rozsudkom č. k.

-24 na základe s odôvodnením,

že navrhovateľka si neuplatnila včas nárok na nehnuteľnosti, o ktorých bolo rozhodnuté

napadnutým rozhodnutím a z toho dôvodu jej právo zaniklo v zmysle § 5 ods. 1 zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona NR SR

č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení

neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku len „“).

3

1. rozhodnutie pre k. ú. K.:

Odporca ďalej dňa 26.07.2007 vydal rozhodnutie č. H 07/00189-040-R/932-BE1

(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 10.06.2008 rozsudkom č. k.

-34 na základe s odôvodnením, že toto rozhodnutie

je predčasné, pretože odporca nezabezpečil výmer Ministerstva zemědělství č.

108944/IX/1948 zo dňa 28.01.1948. Ďalej krajský súd vyslovil názor, že pre posúdenie veci je

rozhodujúce, či vlastníctvo k nehnuteľnostiam B. prešlo na základe na

štát z titulu výmeru Ministerstva zemědělství č. 108944/IX/1948 z 28.01.1948 a súčasne

rozhodnutia Ministerstva zemědělství z 31. januára 1948 č. 8794/48-IX/R-12, alebo neskôr,

tzn. až na základe reálneho prevzatia. týchto nehnuteľností od 0l. októbra 1948, kedy došlo

zápisnične k prevzatiu poľnohospodárskeho majetku B..

2. rozhodnutie pre k. ú. K.:

Odporca ďalej dňa 17.12.2008 vydal rozhodnutie č. H 07/00163-064-R/1141-BE1

(pre k. ú. K.), ktoré Krajský súd v Trenčíne zrušil dňa 27.05.2009 rozsudkom

sp. zn. -27 na základe a s odôvodnením,

že je potrebné preukázať, že pôvodný vlastník B. mal trvalý pobyt na území Slovenskej

republiky v čase prevzatia pozemkov štátom podľa zák. č. 142/47 Zb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na odvolanie navrhovateľky tento rozsudok

krajského súdu rozsudkom sp.zn. zo dňa 05. novembra 2009 potvrdil s tým

právnym názorom, že nielen osoba oprávnená musí spĺňať podmienku uvedenú v ustanovení

(tzn. štátne občianstvo), ale aj podmienku, že musí byť

právnym nástupcom osoby spĺňajúcej podmienky uvedené v odseku 1 citovaného

ustanovenia.

Na základe týchto právnych názorov odporca po preskúmaní archívu bývalého

Pozemkového úradu v Považskej Bystrici zistil, že reštitučný nárok si uplatnil

prostredníctvom právnej zástupkyne pôvodný vlastník pozemkov F. podľa zákona č.

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.

Tento nárok bol 21.05.1993 Pozemkovým úradom odmietnutý s odôvodnením, že žiadateľ

nespĺňa podmienky uvedené v . a , najmä z dôvodu, že F.

4

ako navrhovateľ ku dňu účinnosti uvedeného zákona /tzn. 24.06.1991/ evidentne nemal trvalý

pobyt na území bývalej ČSFR, a preto mu nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.

ú. K.. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. zo dňa 15. septembra 1993 rozhodol uznesením sp. zn.

dňa 20. novembra 1993 tak, že dovolanie odmietol a a hore načrtnuté právne závery krajského

súdu potvrdil.

Podľa platí, že ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku

prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch

uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo

ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni

občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí:

a) dedič zo závetu, ktorý bol predložený v konaní o dedičstve, ktorý nadobudol celé

dedičstvo,

b) dedič zo závetu, ktorý nadobudol dedičstvo, ale len v miere zodpovedajúcej jeho

dedičskému podielu; to neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo

práva; ak bol dedič závetom ustanovený len k určitej časti pozemku, na ktorú sa vzťahuje

povinnosť vydania, je oprávnený len k tejto časti pozemku,

c) deti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo

pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5, sú na jeho mieste oprávnenými osobami

jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho deti,

d) rodičia osoby uvedenej v odseku 1,

e) súrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste

oprávnenými osobami jeho deti.

Na základe uvedených právnych názorov súdov odporca vyhodnotil nasledujúce

skutočnosti. Podľa nápisov v pozemkovoknižných vložkách č.: X., X., X., X., X., X., X. a X.

pre k. ú. K. boli pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností požadovaných v reštitučnej žiadosti F.

a Dr. E. (súdnym rozhodnutím vyhlásený za mŕtveho dňom 10.06.1942). Na základe

pozostalostnej zápisnice sp. zn. D 99/47 súd odovzdal reštitučné dedičské nároky ohľadom

pozemkov zapísaných v k. ú. K. po nebohom Dr. E. jeho bratovi Ing. B..

5

Ďalej pôvodným vlastníkom nehnuteľností v k. ú. K. bol podľa zápisov

v pozemkovoknižných vložkách č. X., X., X. a X. pre k. ú. K. S. (súdnym rozhodnutím

vyhlásený za mŕtveho dňom 31.12.1944. Podľa hore uvedenej pozostalostnej zápisnice sp. zn.

D 98/47 súd odovzdal reštitučné dedičské nároky ohľadom pozemkov zapísaných v k. ú. K.

po nebohom S. jeho synovi Ing. B..

Vzhľadom na hore uvedené závery, odporca rozhodol tak, ako bolo uvedené

vo výroku napadnutého rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Krajský súd v Trenčíne opravný

prostriedok zo dňa 05.01.2010 označený ako odvolanie.

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup, ktorí

mu predchádzal, a v rozsahu podaného opravného prostriedku dospel k záveru, že opravný

prostriedok nie je dôvodný. Preto potvrdil rozhodnutie odporcu napadnuté opravným

prostriedkom navrhovateľky, nakoľko je v zmysle vydané v súlade

so zákonom.

Ďalej vo svojom odôvodnení krajský súd s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 1 a 2

zdôraznil, že vo veci správny orgán dodržal zákonný postup, skutkový

stav bol zistený dostatočne a správny orgán vyvodil správny právny záver.

Po zhrnutí jednotlivých zistení vykonaných odporcom ako aj ním prezentovaného

skutkového stavu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. (o odmietnutí dovolania), kde sa rozhodovalo podľa zákona

č. o priznaní vlastníctva F. k rovnakým nehnuteľnostiam. Krajský súd na tomto

mieste zdôraznil, že práve v tomto reštitučnom konaní bola riešená základná otázka aj pre

súčasne prebiehajúci súdny prieskum, a to, či F. je v zmysle

oprávnenou osobou.

6

Na základe citovaných právnych názorov z obidvoch súdnych rozhodnutí krajský súd

pri riešení základnej otázke, či je navrhovateľka oprávnenou osobou, dospel k záveru,

že ak jej zosnulý manžel nesplnil jednu zo základných podmienok uvedenú v ustanovení § 4

ods. 1 (tzn. trvalý pobyt na území ČSFR ku dňu 24. júna 1991), potom

krajský súd v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zaujal stanovisko, že navrhovateľka, odvodzujúc

svoje právne postavenie od svojho manžela, musí splnenie týchto podmienok u svojho

manžela preukázať.

Krajský súd tiež odmietol názor odporkyne, že je nutné odlišným spôsobom

posudzovať podmienky konania pri nárokoch uplatnených k pozemkom v k. ú. K. a inak pre

pozemky v k. ú. K., lebo toto posudzovanie vzhľadom na hore uvedený záver krajského súdu

nie je podstatné.

Počas prvostupňového súdneho prieskumu právna zástupkyňa navrhovateľky

požiadala o jeho prerušenie z dôvodu, že podala na Ústavný súd Slovenskej republiky

sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 05.11.2009. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -8

zo 16. februára 2010 uvedenú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Aj túto

skutočnosť krajský súd zohľadnil pri svojom súdnom prieskume.

III.

Odvolanie navrhovateľky/stanovisko odporcu

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15.12.2010 (č. l. 41) proti rozsudku

prvostupňového súdu navrhovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyslovila,

že krajský súd zo skutkových okolností vyvodil nesprávne právne závery.

Predovšetkým poukázala na to, že hoci sa v konaní vedenom na Krajskom súde

v Banskej Bystrici pod sp. zn. rozhodovalo o tom, či je jej právny predchodca

(manžel) B., tak v uvedenom konaní malo byť podľa navrhovateľky jednoznačne preukázané,

že jej manžel nikdy nestratil slovenské občianstvo a že mal na území Slovenskej republiky

7

trvalý pobyt. Tým, že Krajský súd v Banskej Bystrici vyslovil záver, že išlo o pobyt formálny,

a preto ani následne krajský súd neskúmal okolnosti, tzn. že vážne ochorel, a preto sa na

miesto svojho trvalého pobytu na Slovensku podľa navrhovateľky vrátiť nemohol.

Navyše navrhovateľka podčiarkla, že krajský súd si osvojil závery Krajského súdu

v Banskej Bystrici napriek skutočnosti, že sa konanie týkalo iných nehnuteľností a bolo

uplatnené na základe iného právneho režimu.

Ďalej navrhovateľka v svojom odvolaní zdôraznila text ustanovenia § 2 ods. 2

, tzn. „ak osoba (podčiarkujúc toto slovné spojenie s poukazom na to,

že nie oprávnená podľa ) zomrela pre uplynutím lehoty ........“

Na základe uvedeného výkladu navrhovateľka namietala, že krajský súd ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky vychádzali z nesprávneho právneho výkladu.

Z vyjadrenia odporcu (č. l. 46) zo dňa 31.12.2010 vyplýva, že sa plne stotožňuje

s rozsudkom krajského súdu. Dôvody navrhovateľky uvedené v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu boli podľa odporcu jednoznačne riešené jednak v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia ako aj v rozsudku krajského súdu.

Argumenty navrhovateľky, že znenie nemá

nadväznosť na odsek l citovaného zákona a osoba podľa odseku 2 už nemusí spĺňať

podmienky uvedené zákonodarcom v odseku 1, označil odporca za scestné. Podľa neho

takouto interpretáciou zákona by reštitučnú žiadosť mohol podať hoci kto, komu niekto

zomrel, lebo už nemusí byť oprávnenou osobou.

Záverom odporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa

8

(ďalej v texte rozsudku len „“).

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1

) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia v spoj. s

podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l

ods. 2 ) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (

o súdoch) dospel k záveru, že podanie odvolania nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok

je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho podľa v spoj. s

ako vo výroku vecne správny z nasledovných dôvodov potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s a

konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých

v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje

v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty

prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom

odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia

napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom

konaní ( v spoj. s umožňuje odvolaciemu súdu doplniť

odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že skutkové zistenia nie sú medzi

účastníkmi konania sporné.

Preto základnou otázkou, ktorú účastníci riešili v predchádzajúcom správnom

a následne aj v súdnom konaní, je to, či navrhovateľka má vôbec nárok sa dovolávať práva

na postup podľa , tzn. či je oprávnenou osobou v zmysle citovaného

zákona.

V súvislosti s týmto navrhovateľka argumentovala tým, že hoci sa v konaní vedenom

na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. rozhodovalo o tom,

9

či je jej právny predchodca (manžel) B. oprávnenou osobou, tak v uvedenom konaní malo byť

podľa navrhovateľky jednoznačne preukázané, že jej manžel nikdy nestratil slovenské

občianstvo a že mal na území Slovenskej republiky trvalý pobyt. Na tomto mieste Najvyšší

súd poukazuje na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici na základe výsledku odvolacieho

konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. v spojení s uznesením

) právoplatne vyslovil záväzný právny názor o tom, že manžel navrhovateľky

nebol oprávnenou osobou z titulu nepreukázania trvalého pobytu na území vtedajšej ČSFR.

Takýto právny názor je v zmysle závažnou prekážkou pre uplatnenie

rovnakých argumentov právnou zástupkyňou aj v reštitučnom konaní podľa

Z.z. Ak navrhovateľka argumentovala obdobne aj v tomto súdnom prieskume, potom je nutné

v zmysle v spojení s a takéto argumenty odmietnuť.

Ak by k nim krajský súd napriek tomu prihliadol, konal by nezákonne, lebo navrhovateľke by

za týchto okolností umožnil revíziu spochybňovaného rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici z roku 1993. Preto ani Najvyšší súd za týchto okolností a navrhovaným spôsobom

nemôže vyvolať súdny prieskum právoplatných záverov vyslovených súdom v roku 1993,

lebo by sa dopustil porušenia ústavného princípu právneho štátu a s ním spojeného

očakávania na právnu istotu v rozhodovaní orgánov súdnej moci.

Preto argumentácia, že krajský súd počas konania v roku 1993 neskúmal okolnosti,

tzn. že manžel navrhovateľky vážne ochorel, a preto sa na miesto svojho trvalého pobytu

na Slovensku podľa navrhovateľky vrátiť nemohol, je irelevantná, lebo táto mala byť

uplatnená v čase vydania predmetného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici,

či už v riadnom opravnom súdnom konaní alebo prostredníctvom inej mimoriadnej sťažnosti.

Navyše negatívny postoj Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď citované uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. o odmietnutí sťažnosti

navrhovateľky) k argumentom a aktívnej legitimácii navrhovateľky potvrdzuje už uvedené

právne názory predchádzajúcich súdov.

Ak navrhovateľka namietala, že krajský súd si osvojil závery Krajského súdu

v Banskej Bystrici z roku 1993 napriek skutočnosti, že sa konanie týkalo iných nehnuteľností

a bolo uplatnené na základe iného právneho režimu, tak aj táto námietka navrhovateľky

je irelevantná. Najvyšší súd tu s poukazom na zámer zákonodarcu ako aj rozsah a obsah

dotknutých právnych noriem musí konštatovať, že ide o výklad totožných právnych noriem

10

(čo do rozsahu a obsahu pojmu vyjadreného tak v

a ), a preto je v zmysle logicky

očakávateľné (článok 1 ods. 1 veta prvá), že súd tento výklad bude nasledovať aj v iných,

právne totožných veciach; čo v danom prípade je splnené.

Ďalšia námietka navrhovateľky smerovala k textu ustanovenia § 2 ods. 2

, tzn. „ak osoba (podčiarkujúc toto slovné spojenie s poukazom na to,

že nie oprávnená podľa ) ........“ Takto navrhovateľkou podaný

výklad nespĺňa kritéria logického výkladu, na čo správne poukázal aj odporca v svojom

stanovisku. Najmä logická metóda výkladu “reductio ad absurdum“ má zabrániť výkladu,

ktorý by síce mohol z textu vysloveného zákonodarcom pri snahe zachovať podmienku jeho

všeobecnosti výnimočne vyplývať, ale vzhľadom na jednotlivé súvislosti, sledovaný cieľ

a štruktúru právneho predpisu ako celku, zákonodarca vysloviť nechcel. Preto, ak chcela

navrhovateľka riadne pristúpiť k výkladu citovaného ustanovenia (bez snahy o výklad

účelový), potom sa mala zamerať na cieľ , a predmet jeho úpravy.

Správne na túto otázku odpovedal odporca, keď navrhovateľku označil za osobu, ktorá

nespĺňa podmienky oprávnenej osoby zákonom ustanovenej v zák. č

Predovšetkým z ustanovenia a 2 pre Najvyšší súd vyplýva

záver, že cieľom tohto zákona je upraviť navrátenie vlastníctva k pozemkom oprávneným

osobám, ktoré neboli vydané podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, poprípade neboli vydané podľa § 37 až 39

o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom

v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo

poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej národnej

rady č. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria lesný

pôdny fond v zmysle o lesoch.

Najvyšší súd hore uvedené ustanovenie a samotný účel

interpretuje v tom duchu, že zákon má oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj

nárok na kompetentnom verejnom orgáne neuplatnili postupom podľa § 9 ods. 1 zákona

11

č. o pôde v lehote určenej v ust. a cit. zákona, umožniť uplatniť

si nárok na vydanie nehnuteľnosti, vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým

zo spôsobov taxatívne vymedzeným v , a to v novo ustanovenej

prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť od 01.01.2004 a skončí dňa 31.12.2004. Je preto

celkom očakávateľné, že uvedený bude vychádzať z obsahovo

ako aj svojim rozsahom z totožných, alebo prinajmenej obdobných ustanovení,

ako o pôde.

Pre uplatnenie nároku, tzn. pre preukázanie aktívnej legitimácie v reštitučnom konaní

sa ako základnou požiadavkou javí požiadavka preukázať príslušnosť ku skupine originálne

oprávnených osôb vymedzených okruhom pôvodných vlastníkov podľa § 2 ods. 1,

resp. podľa odseku 2 iných osôb, ktorých reštitučný nárok je derivatívne odvodený od práv

pôvodných vlastníkov v zmysle starorímskeho kritéria „Nemo plus iuris ad alium transfere

potest quam ipse habet“ (nikto nemôže na druhého preniesť viac práva, ako sám má).

Navrhovateľka, ako konštatoval Najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. ,

nakoľko nepatrí do skupiny pôvodných vlastníkov, bola zaťažená povinnosťou preukázať,

že aj pôvodný vlastník (tzn. manžel navrhovateľky) by v tomto konaní úspešne naplnil

zákonné podmienky oprávnenej osoby. Iný postup, napríklad formou ponúkaného výkladu

ustanovenia a je za tejto situácie neakceptovateľný.

Nakoľko tak navrhovateľka nekonala, Najvyšší súd aj túto jej námietku vyhodnotil

ako nedôvodnú.

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd mohol iba konštatovať, že krajský súd

v svojom rozsudku správne preveril skutkový stav zistený odporcom a v súlade so zákonom

potvrdil právne závery odporcu.

Najvyšší súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou uvádza, že napadnuté

rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47

Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne

zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.

12

K ďalším odvolacím námietka navrhovateľky, ktoré prislúchajú iba oprávneným

osobám v zmysle (tzn. spochybňovanie nevydania pozemkov

a samotného reštitučného dôvodu), sa Najvyšší súd za tejto situácie nemôže vyjadrovať.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok navrhovateľky a stanoviska odporcu ako aj s prihliadnutím na

závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných

rozhodnutiach sp. zn. ) a , pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden

relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,

zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa

rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný navrhovateľ má právo na úplnú

náhradu trov tohto konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava reštitučných nárokov

je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyužil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

13

Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,

a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec

poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 11. októbra 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová