Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/24/2011

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

proti obvinenému P. M. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/

Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 13. októbra 2011 v Bratislave

dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu

v Trenčíne z 11. januára 2011, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

s a o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Na obvineného P. M. bola okresným prokurátorom v Novom Meste nad Váhom

podaná obžaloba pre skutok kvalifikovaný obžalobou ako prečin sprenevery podľa § 213

ods. 1, ods. 2 písm. a/ a písm. d/, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal

obvinený P. M. dopustiť tak, že

v doposiaľ presne nezistenom čase dňa 16. decembra 2007, kedy došlo k uplynutiu

lehoty na dobrovoľné vrátenie veci, v mieste svojho trvalého pobytu, v rozpore

s obsahom svojej zmluvnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo Zmluvy o spotrebnom

úvere č. X., uzavretej medzi ním a spoločnosťou Č., so sídlom P., ktorou bol obvinenému

poskytnutý spotrebný úver vo výške 216 000 Sk za účelom financovania kúpy motorového

vozidla zn. Škoda Octavia, VIN: X., modrá metalíza, rok výroby: 2000, EČV: N.,

a Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. X., ktorej predmetom bol prevod

vlastníckeho práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu na veriteľa obvineného

spoločnosť Č., a ktorou mu bolo zverené spoločnosťou Č., predmetné vozidlo do detencie,

nevrátil vlastníkovi a protiprávne zadržiaval osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia,

VIN: X., modrá metalíza, rok výroby: 2000, EČV: N., s hodnotou 4 500 eur, hoci bol v súlade

2

so zmluvným dojednaním dňa 11. decembra 2007, po vyhlásení predčasnej zročnosti úveru,

písomne vyzvaný vlastníkom vozidla spoločnosťou Č., aby predmetné vozidlo

do 5 kalendárnych dní od doručenia výzvy vlastníkovi odovzdal, čo však obvinený nespravil,

vozidlo si ponechal a vydal ho až pod tlakom trestného stíhania, na základe výzvy policajta

dňa 26. januára 2009 o 9.30 hod., čím poškodenej spoločnosti Č., spôsobil škodu vo výške

215 751 Sk (7 161,62 eur).

Okresný súd v Novom Meste nad Váhom rozsudkom z 10. mája 2010, sp. zn.

, podľa oslobodil obvineného P. M. spod obžaloby

pre uvedený skutok, lebo tento nie je trestným činom a podľa odkázal

poškodenú spoločnosť Č., so sídlom v B., s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vychádzal z princípu

„ultima ratio“, teda subsidiarity trestnoprávneho postihu. Poukazoval na právnickú literatúru

zaoberajúcu sa otázkami subsidiarity trestnoprávneho postihu, podľa ktorého trestné právo

má z podstaty práva „ultima ratio“ miesto len tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv

fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné. Uviedol v tej súvislosti

i niektoré nálezy Ústavného súdu Českej republiky, v ktorej je vzhľadom na predchádzajúci

spoločný právny poriadok, historický vývoj i právne tradície podobné právne prostredie

ako v Slovenskej republike a zdôraznil, že trestné právo v zásade nemôže slúžiť

ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti

súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca,

aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné,

aby túto ochranu preberali orgány činné v trestnom konaní, lebo v právnom štáte

je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv

súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku

trestnoprávnej zodpovednosti.

Vychádzajúc z uvedeného, okresný súd dospel k záveru, že na konanie obvineného

P. M. nie je možné so zreteľom na okolnosti prípadu, jeho genézu a jeho občianskoprávny

(resp. obchodnoprávny) charakter nahliadať ako na konanie, ktoré by bolo dôvodné

posudzovať ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.,

hoci z formálneho hľadiska sú naplnené všetky zákonné znaky tejto skutkovej podstaty

trestného činu.

3

Okresný súd v Novom Meste nad Váhom považoval za nepochybné, že obžalovaný

si včas a riadne neplnil svoje záväzky vyplývajúce mu z uzatvorenej zmluvy o spotrebnom

úvere, ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Platný právny poriadok Slovenskej

republiky však dával a dáva poškodenej spoločnosti v každej fáze jej sporu s obvineným

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. To sa ale nestalo

a poškodená spoločnosť pristúpila k riešeniu svojej pohľadávky (s výnimkou mimosúdnych

pokusov) tak, že prostredníctvom svojho mandatára rovno podala trestné oznámenie.

Z neznámych dôvodov poškodená spoločnosť, ktorá to nevedela vysvetliť, nepoužila všetky

dostupné právne prostriedky, ktoré jej poskytovali , Obchodný

zákonník a . Poškodená spoločnosť neurobila žiadne právne kroky

predpokladané občianskym právom na ochranu svojho vlastníckeho a v podstate

i záväzkového práva voči obvinenému. Bez toho, aby poškodená spoločnosť podala

na obvineného na príslušnom súde „rei vindikačnú“ žalobu (žalobu o vydanie veci)

alebo žalobu na zaplatenie zostatku neuhradenej časti splatného úveru, sa poškodená

spoločnosť rozhodla podať na obvineného trestné oznámenie.

Na druhej strane okresný súd videl aj určitú pasivitu obvineného, ktorý vedel

o svojich povinnostiach vyplývajúcich z oboch zmlúv, od určenia predčasnej splatnosti úveru

po podanie trestného oznámenia neurobil nič pre to, aby svoje záväzky splnil, ale spravil

tak až pod tlakom trestného stíhania. Okresný súd vychádzal z toho, že znaleckým posudkom

bolo preukázané, že obvinený prevzal oznámenie poškodenej strany o predčasnom ukončení

zmluvy doručované poštou. Podľa okresného súdu by však nebolo správne, keby sa konanie

obvineného kriminalizovalo a použitím prostriedkov trestného práva by sa obchádzali civilné

súdy a použitie právnych nástrojov, ktoré v súkromnoprávnych vzťahoch poskytuje

, a . Vytvoril by sa tak

neprípustný precedens, ktorý by viedol k vopred neodhadnuteľnému počtu trestných

oznámení účastníkov sporov zo súkromnoprávnych vzťahov, ale trestné právo nie je na to,

aby nahrádzalo aktivitu, alebo naopak reagovalo na pasivitu účastníkov súkromnoprávnych

sporov.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor v Novom Meste

nad Váhom a Krajský súd v Trenčíne o ňom rozhodol uznesením z 11. januára 2011, sp. zn.

tak, že podľa odvolanie okresného prokurátora zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd vykonal všetky

potrebné a dostupné dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne dospel

k záveru, že skutok nie je trestným činom. Zároveň však uviedol, že i keď je možné dať

za pravdu okresnému prokurátorovi, že v rozsahu ako použil dôvody uplatnenia zásady

„ultima ratio“ okresný súd, tie nemajú plne oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky, avšak vzhľadom na celkové okolnosti priebehu skutkového deja je možné

konštatovať, že konanie, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť, nenapĺňa znaky skutkovej

podstaty trestného činu.

K uvedenému záveru krajský súd dodal, že obvinený po tom, čo uzavrel leasingovú

zmluvu s poškodenou spoločnosťou, spočiatku splácal riadne leasing a keď došlo

z jeho strany k finančnej nespôsobilosti pokračovať v splácaní leasingu, leasingová

spoločnosť vyhlásila predčasnú zročnosť úveru, na čo vyzvala písomne obvineného,

no na druhej strane relevantným spôsobom nebolo preukázané, že by obvinený pred podaním

trestného oznámenia zo strany leasingovej spoločnosti bol riadne písomne vyzvaný

na vrátenie predmetu leasingu (osobného motorového vozidla). Krajský súd uviedol,

že takýto dôkaz produkovaný nebol a sám obvinený uviedol, že predmet leasingu, po tom,

ako bol prvýkrát vyzvaný na jeho vrátenie, čo síce bolo už príslušníkom Policajného zboru,

tento ihneď vrátil.

Na základe toho krajský súd, rovnako ako okresný súd, konštatoval, že leasingová

spoločnosť, ako poškodená strana, nevyužila všetky právne možnosti urovnať spor

občiansko-právnou cestou a zvolila cestu vec riešiť trestným oznámením.

Napokon krajský súd skonštatoval právny záver, že vzhľadom na spôsob vykonania

činu, jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku

páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná, a preto nejde o prečin tak, ako to má na mysli

ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák.

Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne a predchádzajúcemu rozsudku

Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky dovolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení , v ktorom

konštatoval, že uvedeným uznesením krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 319

, , Tr. zák., v aplikácii princípu ultima ratio,

5

§ 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. a predchádzajúcim konaním v ustanovení § 285

písm. b/ v prospech obvineného P. M..

V odôvodnení dovolania generálny prokurátor uviedol, že hoci z obsahu odôvodnenia

rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že na základe vykonaného dokazovania prijal

za preukázané všetky podstatné skutkové okolnosti tak, ako boli prezentované v podanej

obžalobe, dospel pri použití princípu ultima ratio trestného procesu k nesprávnemu právnemu

posúdeniu činu obvineného P. M. ako občianskoprávneho deliktu. Takéto posúdenie veci však

neobstojí, pretože princíp „ultima ratio“ bol doposiaľ chápaný ako princíp obmedzujúci

zákonodarcu v použití trestnoprávneho riešenia protiprávnych konaní vo vzťahu k ostatnej

deliktuálnej úprave inkorporovanej v predpisoch občianskoprávnych,

administratívnoprávnych, obchodnoprávnych a podobne.

Podľa názoru prokuratúry ide v prípade aplikácie princípu ultima ratio na posúdenie

formálnej a materiálnej stránky trestného činu o prvok súdneho aktivizmu, vymykajúcim

sa kontinentálnemu chápaniu súdnej moci, ktorý je zrejmým zásahom do kompetencie

legislatívneho orgánu. Aplikácia princípu ultima ratio trestného konania v interpretačnej praxi

súdov nemá oporu v doposiaľ platnom právnom poriadku a súčasnej judikatúre

(s výnimkou zahraničnej).

Uplatnenie tejto zásady spôsobom prezentovaným prvostupňovým súdom je zrejmým

excesom z formálneho a materiálneho chápania každého trestného činu a je citeľným

prielomom v tomto prístupe. Takéto použitie uvedenej zásady je podľa názoru prokuratúry

zrejmým porušením nosnej hmotno-právnej zásady trestného práva „nullum crimen sine lege“

prezentovanej v článku 17 ods. 2 a ustanovení

. Súd tak citovaným postupom svojvoľne rozhodol, že čin vykazujúci formálne

a materiálne znaky určitého trestného činu nie je trestným činom, pretože jeho meritum

spočíva v oblasti občiansko-právneho sporu, ktorého riešenie je efektívnejšie prostriedkami

civilného práva, ktoré však poškodený systematicky nepoužil. Takýto postup nemá podklad

v platnom trestnom práve, a preto je neopodstatnený.

Z pohľadu uvedených dôvodov mal súd, podľa prokurátora, po dôkazmi realizovanom

zistení podstatných skutkových okolností rozhodnúť o tom, že predmetný čin vykazuje,

resp. nevykazuje zákonom prezumované materiálne a formálne znaky určitej skutkovej

podstaty trestného činu. Súd však napriek zisteniu, že obvinený sa žalovaného skutku

6

dopustil, rozhodol za pomoci právne nekorektného použitia zásady proporcionality o tom,

že jeho skutok nie je trestným činom.

Pokiaľ ide o druhostupňové rozhodnutie, dovolateľ konštatoval, že odvolací súd

založil svoje rozhodnutie na troch základných dôvodoch. Prvým je nízka negatívna

spoločenská závažnosť činu obvineného. Druhým je konanie v skutkovom omyle,

nakoľko nebolo údajne preukázané doručenie výzvy na vrátenie predmetného motorového

vozidla a napokon tretím dôvodom bolo porušenie princípu ultima ratio trestného práva.

Generálny prokurátor vylúčil argument odvolacieho súdu o konaní obvineného

v skutkovom omyle, keďže odvolací súd evidentne bez relevantných dôvodov prihliadol

na výpoveď obvineného urobenú v priebehu hlavného pojednávania, kedy obvinený tvrdil,

že poškodený subjekt ho na vrátenie veci nikdy nevyzval. Toto tvrdenie obvineného však bolo

v priebehu trestného konania vyvrátené listinným dôkazom v podobe písomnosti pod názvom

predčasné určenie splatnosti úveru zo dňa 11. decembra 2007, v ktorej poškodený subjekt

obvineného vyzval na vrátenie predmetného vozidla. Ďalej bolo vyvrátené poštovou

doručenkou k uvedenej písomnosti, z ktorej je zrejmé, že obvinený výzvu na vrátenie veci

prevzal dňa 17. decembra 2007, ako aj znaleckým posudkom, ktorým znalec

s III. stupňom pravdepodobnosti určil zhodu podpisov na doručenke. Najmä však bolo

vyvrátené samotnou výpoveďou obvineného z prípravného konania, v ktorej explicitne

uviedol, že mu bolo doručené i určenie predčasnej splatnosti úveru, ktoré obsahovalo i výzvu

na vrátenie veci, ktorú však nedodržal, pretože si myslel, že poškodený subjekt mu príde vec

odňať. Je teda zrejmé, že odvolací súd bez akéhokoľvek relevantného dôvodu,

bez zohľadnenia rozporov v tvrdeniach obvineného, keď obvinený zmenil trikrát

svoju výpoveď, ale najmä bez ohľadu na listinné dôkazy a znalecký posudok rozhodol,

že doručenie výzvy obvinenému nebolo relevantne preukázané.

V dovolaní sa vyčíta odvolaciemu súdu i nesprávne určenie civilno-právnej povahy

vzťahu medzi obvineným a poškodeným, keď odvolací súd označil zmluvu uzatvorenú

medzi týmito subjektmi za lízingovú a následne v rozpore s tým za zmluvu úverovú, hoci išlo

o uzatvorenie zmluvy o spotrebnom úvere, ktorá bola zabezpečená zmluvou

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu. Krajský

súd sa však nesprávne domnieval, že medzi oboma subjektmi existuje lízingová zmluva.

V danom prípade išlo u obvineného o zverenú vec na základe uvedených zmlúv,

pričom oprávnenie obvineného užívať vec zaniklo márnym uplynutím lehoty na jej vrátenie

jeho veriteľovi. Princíp ultima ratio však bol na daný prípad nesprávne aplikovaný.

Podľa generálneho prokurátora neodôvodnené bolo aj konštatovanie odvolacieho súdu

o nízkej spoločenskej závažnosti činu obvineného. V tomto smere generálny prokurátor

poukázal na to, že v danom prípade je miera závažnosti činu determinovaná najmä dĺžkou

neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla zo strany obvineného, ktorý predmetné

motorové vozidlo neoprávnene užíval v období od 16. decembra 2007 do 26. januára 2009,

čo je obdobie viac ako jedného roka, počas ktorého obvinený motorové vozidlo, ktoré

mu bolo zverené na základe oboch citovaných zmlúv užíval a to aj napriek skutočnosti,

že mu dňa 11. decembra 2007 v súlade so zmluvnými podmienkami zanikol akýkoľvek

právny titul na užívanie veci, ktorá bola vo vlastníctve poškodenej spoločnosti,

pričom obvinený bol jednoznačne uzrozumený s tým, že je povinný vec vrátiť so všetkými

jeho súčasťami a príslušenstvom poškodenému, k čomu však nedošlo a počas uvedeného

obdobia ho neoprávnene užíval a prisvojil si subsidiárne práva vlastníka a zasiahol

tak do držby i samotného vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetného motorového

vozidla, ktorým bola spoločnosť Č. Práve táto dĺžka obdobia, počas ktorého obvinený

neoprávnene užíval predmetné vozidlo a predmetný skutok spáchal v priamom úmysle,

lebo konal vedome, keď predmetné vozidlo, napriek výzve, nevrátil skutočnému vlastníkovi,

jednoznačne zvyšuje mieru závažnosti jeho konania.

Miera závažnosti je podľa prokurátora tiež determinovaná skutočnosťou, že obvinený

bol v minulosti dvakrát odsúdený pre úmyselné trestné činy majetkovej povahy, hoci v oboch

prípadoch sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.

Okrem toho je miera závažnosti činu determinovaná aj samotnou výškou škody,

resp. ujmou na zisku, ktorá bola konaním obvineného spôsobená spoločnosti Č., vo výške

7 131,62 eur, pričom hodnota motorového vozidla bola stanovená vo výške 4 500 eur.

V rámci obmedzeného revízneho princípu sa podľa generálneho prokurátora Krajský

súd v Trenčíne nemal zaoberať materiálnym korektívom § 10 ods. 2 Tr. zák. a konaním

v skutkovom omyle vylučujúcim úmyselné zavinenie obvineného, teda samotnou

subjektívnou stránkou trestného činu, ale mal preskúmať dôvody podaného odvolania

okresného prokurátora, najmä vzhľadom na nesprávnosť použitia aplikácie princípu

8

ultima ratio. Táto skutočnosť v rozpore so skutkovými zisteniami v uznesení odvolacieho

súdu absentuje, pretože dôvody spočívajúce v nešpecifikovaných „celkových okolností

priebehu skutkového deja“ spôsobujú arbitrárnosť uznesenia, vyúsťujúcu

do jeho nepreskúmateľnosti. Odvolací súd len odcitoval ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák.,

pričom ďalej neuviedol akékoľvek dôvody, prečo aplikoval práve toto ustanovenie a čin

posúdil ako menej závažný.

V danej súvislosti dovolateľ poukázal na tie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (sp. zn. a ), v ktorých sa konštatuje, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a podľa

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, pričom musí dať odpoveď na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené dôvody dovolania generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky po vyslovení podľa porušenia zákona

napadnutým uznesením a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v naznačenom smere a rozsahu

v prospech obvineného P. M., toto uznesenie podľa zrušil

a rovnako aj predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom

a tomuto okresnému súdu podľa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť

na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

ods. 1 písm. i/ ( ), o ktoré sa dovolanie opiera,

pričom dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Podľa dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

9

V predmetnom prípade skutkové zistenia prvostupňového súdu spočívajú v tom,

že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal. Právny záver prvostupňového súdu bol ten,

že uvedený skutok nie je trestným činom a také ustanovenie na oslobodenie obvineného

spod obžaloby podľa aj použil.

Dôvod prečo okresný súd nepovažoval žalovaný skutok za žalovaný trestný čin bol

iný, než pre ktorý ani krajský súd tento skutok nepovažoval za trestný čin. Princíp ultima ratio

trestného práva bol okresným súdom nesprávne použitý. Argumentácia, ktorú v tomto smere

použil generálny prokurátor je správna. Zákonodarca musí zvažovať tento princíp

pri vymedzení skutkových podstát trestných činov, čo sa bude považovať za trestné na rozdiel

od iných porušení práva z iných odvetví práva, keď postačí ochrana práv fyzických

a právnických osôb inými normami, než trestnoprávnymi.

Krajský súd v Trenčíne, napriek tomu, že len veľmi stručne, v podstate len jednou

vetou, ale predsa len uviedol, že uplatnenie zásady ultima ratio, ako ju použil okresný súd,

nemá plne oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky. V ďalšom však

už z iných dôvodov uviedol, prečo ani on nepovažoval skutok uvedený v obžalobe

za trestný.

Je síce pravdou, odhliadnuc od toho, že nepresne pomenoval zmluvy, ktoré mali

medzi sebou uzavreté obvinený a poškodená strana, ale nepresné pomenovanie o leasingu

sa uvádza aj v dovolaní, že krajský súd na jednej strane naznačil, že nebolo preukázané,

či obvinený bol riadne písomne vyzvaný na vrátenie predmetného motorového vozidla,

teda ako keby mal pochybnosti o preukázaní subjektívnej stránky trestného činu, lebo že taký

dôkaz produkovaný nebol. Na druhej strane však je podstatné, že uzavrel svoje právne úvahy

ku skutku kladenému obvinenému za vinu, že vzhľadom na spôsob vykonania činu,

jeho následok, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa

je jeho závažnosť nepatrná. Evidentne je zrejmé, že krajský súd v obžalobe uvedený skutok

nepovažoval za prečin sprenevery, tak ako bola postavená obžaloba, lebo krajský súd

aplikoval ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., ktoré aj malo byť aplikované už prvostupňovým

súdom, podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu

a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku

páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Konkrétnosti, ktoré v danom prípade pokrývajú

podmienky tohto ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. síce bližšie krajský súd nešpecifikoval,

i keď oni vyplývajú z rozhodnutia prvostupňového súdu, ale je treba zdôrazniť to, že krajský

10

súd vychádzal z rovnakého oslobodzujúceho dôvodu podľa , že skutok

nie je trestným činom, v danom prípade žalovaným prečinom sprenevery podľa § 213 ods. 1,

ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.

Súčasťou skutkových zistení je aj ustálenie tých skutočností, ktoré sú významné

pre posúdenie subjektívnej stránky trestného činu. Úvahy krajského súdu v tom smere,

že nebolo preukázané doručenie výzvy poškodenej strany obvinenému na vrátenie vozidla

sa však neprejavili v tom, že by bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového súdu

s príkazom na zisťovanie skutkových okolností a ani nevyústili do záveru o použití

iného oslobodzovacieho dôvodu spod obžaloby podľa , že nebolo

preukázané, že sa stal trestný skutok uvedený v obžalobe, lebo zistenie subjektívnej stránky

je súčasťou skutkových zistení a v prípade pochybností o nich sa má v konaní pred súdom

použiť tento dôvod na oslobodenie obvineného spod obžaloby, lebo pochybnosti o tom,

či je nejaký skutok trestným alebo nie je, nemôže súd pertraktovať ako dôvod na oslobodenie,

lebo súd musí poznať právo.

Pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa v danom

prípade by muselo byť evidentne zjavné, že vôbec neprichádzalo do úvahy oslobodenie

obvineného spod obžaloby, čo by bolo vtedy, ak by aj krajský súd zamietol odvolanie

prokurátora preto, že sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu, že pre nutnosť

aplikácie zásady ultima ratio trestného práva nemožno dané konanie obvineného kvalifikovať

ako trestný čin.

Krajský súd dospel k záveru, že formálne znaky žalovaného prečinu sú dané,

ale chýba jeho materiálna stránka. Tá sa podľa účinného od 1. januára 2006

zisťuje len pri prečinoch v zmysle uvedeného ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák.

Krajský súd síce mal v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie špecifikovať

naplnenosť každej konkrétnej okolnosti, pre ktorú mieru závažnosti spáchaného skutku

v danom prípade považoval za nepatrnú. To je podstata námietok dovolateľa. Ostatné

sa týkajú skôr konania a rozhodnutia prvostupňového súdu. Dovolanie len proti odôvodneniu

rozhodnutia by však nebolo prípustné (porov. , teraz

v jeho znení ). Generálny prokurátor však nenamieta len dôvody rozhodnutia

krajského súdu, ale i konanie predchádzajúce.

11

Pokiaľ však krajský súd pre nenaplnenie materiálnej stránky prečinu dospel,

aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, k správnemu právnemu záveru

prečo daný skutok nie je prečinom, pričom treba aplikovať taký istý dôvod pre oslobodenie

obžalovaného spod obžaloby podľa , potom nie je daný dovolací dôvod

uplatnený generálnym prokurátorom. Tým by dovolací súd pripustil dovolanie podľa § 371

ods. 1 písm. i/ na základe iných skutkových okolností, čo by bolo v rozpore

s citovaným ustanovením.

Rozdiel v ponímaní naplnenia, či nenaplnenia materiálnej stránky žalovaného prečinu

na jednej strane dovolateľa a na druhej strane krajského súdu spočíva v podstate v tom,

že miera závažnosti skutku bola podľa prokurátora podstatne vyššie než nepatrná

a odôvodňoval to predovšetkým dĺžkou času, po ktorý obvinený predmetné motorové vozidlo

neoprávnene používal. Prokurátor však opomenul v tej súvislosti zobrať do úvahy,

že pri pokračovacích deliktoch od vznesenia obvinenia, ku ktorému došlo 27. mája 2008,

by išlo o nový skutok, pre ktorý ale obvinenie nebolo vznesené a pôvodný sa ukončil dňom

vznesenia obvinenia. No aj tak dovolací súd nemôže na základe iného hodnotenia dôkazov

dospieť k inému záveru o miere závažnosti spáchaného skutku.

Preto bolo rozhodnuté tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 13. októbra 2011

JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová