Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
9f0/382512.a19432.pdf
PDF · 177.71 KB
No categories available
5Tdo/24/2011
N a j v y š š í s ú d 5 Tdo 24/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
proti obvinenému P. M. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/
Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 13. októbra 2011 v Bratislave
dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 11. januára 2011, sp. zn. 2To 112/2010, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
s a o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Na obvineného P. M. bola okresným prokurátorom v Novom Meste nad Váhom
podaná obžaloba pre skutok kvalifikovaný obžalobou ako prečin sprenevery podľa § 213
ods. 1, ods. 2 písm. a/ a písm. d/, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal
obvinený P. M. dopustiť tak, že
v doposiaľ presne nezistenom čase dňa 16. decembra 2007, kedy došlo k uplynutiu
lehoty na dobrovoľné vrátenie veci, v mieste svojho trvalého pobytu, v rozpore
s obsahom svojej zmluvnej povinnosti, vyplývajúcej mu zo Zmluvy o spotrebnom
úvere č. X., uzavretej medzi ním a spoločnosťou Č., so sídlom P., ktorou bol obvinenému
poskytnutý spotrebný úver vo výške 216 000 Sk za účelom financovania kúpy motorového
vozidla zn. Škoda Octavia, VIN: X., modrá metalíza, rok výroby: 2000, EČV: N.,
a Zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva č. X., ktorej predmetom bol prevod
vlastníckeho práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu na veriteľa obvineného
spoločnosť Č., a ktorou mu bolo zverené spoločnosťou Č., predmetné vozidlo do detencie,
nevrátil vlastníkovi a protiprávne zadržiaval osobné motorové vozidlo zn. Škoda Octavia,
VIN: X., modrá metalíza, rok výroby: 2000, EČV: N., s hodnotou 4 500 eur, hoci bol v súlade
so zmluvným dojednaním dňa 11. decembra 2007, po vyhlásení predčasnej zročnosti úveru,
písomne vyzvaný vlastníkom vozidla spoločnosťou Č., aby predmetné vozidlo
do 5 kalendárnych dní od doručenia výzvy vlastníkovi odovzdal, čo však obvinený nespravil,
vozidlo si ponechal a vydal ho až pod tlakom trestného stíhania, na základe výzvy policajta
dňa 26. januára 2009 o 9.30 hod., čím poškodenej spoločnosti Č., spôsobil škodu vo výške
215 751 Sk (7 161,62 eur).
Okresný súd v Novom Meste nad Váhom rozsudkom z 10. mája 2010, sp. zn.
1T 69/2009, podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obvineného P. M. spod obžaloby
pre uvedený skutok, lebo tento nie je trestným činom a podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal
poškodenú spoločnosť Č., so sídlom v B., s nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vychádzal z princípu
„ultima ratio“, teda subsidiarity trestnoprávneho postihu. Poukazoval na právnickú literatúru
zaoberajúcu sa otázkami subsidiarity trestnoprávneho postihu, podľa ktorého trestné právo
má z podstaty práva „ultima ratio“ miesto len tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv
fyzických a právnických osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné. Uviedol v tej súvislosti
i niektoré nálezy Ústavného súdu Českej republiky, v ktorej je vzhľadom na predchádzajúci
spoločný právny poriadok, historický vývoj i právne tradície podobné právne prostredie
ako v Slovenskej republike a zdôraznil, že trestné právo v zásade nemôže slúžiť
ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti
súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca,
aby si strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné,
aby túto ochranu preberali orgány činné v trestnom konaní, lebo v právnom štáte
je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv
súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené všetky predpoklady vzniku
trestnoprávnej zodpovednosti.
Vychádzajúc z uvedeného, okresný súd dospel k záveru, že na konanie obvineného
P. M. nie je možné so zreteľom na okolnosti prípadu, jeho genézu a jeho občianskoprávny
(resp. obchodnoprávny) charakter nahliadať ako na konanie, ktoré by bolo dôvodné
posudzovať ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.,
hoci z formálneho hľadiska sú naplnené všetky zákonné znaky tejto skutkovej podstaty
trestného činu.
Okresný súd v Novom Meste nad Váhom považoval za nepochybné, že obžalovaný
si včas a riadne neplnil svoje záväzky vyplývajúce mu z uzatvorenej zmluvy o spotrebnom
úvere, ako aj zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Platný právny poriadok Slovenskej
republiky však dával a dáva poškodenej spoločnosti v každej fáze jej sporu s obvineným
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. To sa ale nestalo
a poškodená spoločnosť pristúpila k riešeniu svojej pohľadávky (s výnimkou mimosúdnych
pokusov) tak, že prostredníctvom svojho mandatára rovno podala trestné oznámenie.
Z neznámych dôvodov poškodená spoločnosť, ktorá to nevedela vysvetliť, nepoužila všetky
dostupné právne prostriedky, ktoré jej poskytovali Občiansky súdny poriadok, Obchodný
zákonník a Občiansky zákonník. Poškodená spoločnosť neurobila žiadne právne kroky
predpokladané občianskym právom na ochranu svojho vlastníckeho a v podstate
i záväzkového práva voči obvinenému. Bez toho, aby poškodená spoločnosť podala
na obvineného na príslušnom súde „rei vindikačnú“ žalobu (žalobu o vydanie veci)
alebo žalobu na zaplatenie zostatku neuhradenej časti splatného úveru, sa poškodená
spoločnosť rozhodla podať na obvineného trestné oznámenie.
Na druhej strane okresný súd videl aj určitú pasivitu obvineného, ktorý vedel
o svojich povinnostiach vyplývajúcich z oboch zmlúv, od určenia predčasnej splatnosti úveru
po podanie trestného oznámenia neurobil nič pre to, aby svoje záväzky splnil, ale spravil
tak až pod tlakom trestného stíhania. Okresný súd vychádzal z toho, že znaleckým posudkom
bolo preukázané, že obvinený prevzal oznámenie poškodenej strany o predčasnom ukončení
zmluvy doručované poštou. Podľa okresného súdu by však nebolo správne, keby sa konanie
obvineného kriminalizovalo a použitím prostriedkov trestného práva by sa obchádzali civilné
súdy a použitie právnych nástrojov, ktoré v súkromnoprávnych vzťahoch poskytuje
Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a Občiansky súdny poriadok. Vytvoril by sa tak
neprípustný precedens, ktorý by viedol k vopred neodhadnuteľnému počtu trestných
oznámení účastníkov sporov zo súkromnoprávnych vzťahov, ale trestné právo nie je na to,
aby nahrádzalo aktivitu, alebo naopak reagovalo na pasivitu účastníkov súkromnoprávnych
sporov.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor v Novom Meste
nad Váhom a Krajský súd v Trenčíne o ňom rozhodol uznesením z 11. januára 2011, sp. zn.
2To 112/2010 tak, že podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora zamietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd vykonal všetky
potrebné a dostupné dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne dospel
k záveru, že skutok nie je trestným činom. Zároveň však uviedol, že i keď je možné dať
za pravdu okresnému prokurátorovi, že v rozsahu ako použil dôvody uplatnenia zásady
„ultima ratio“ okresný súd, tie nemajú plne oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky, avšak vzhľadom na celkové okolnosti priebehu skutkového deja je možné
konštatovať, že konanie, ktorého sa mal obžalovaný dopustiť, nenapĺňa znaky skutkovej
podstaty trestného činu.
K uvedenému záveru krajský súd dodal, že obvinený po tom, čo uzavrel leasingovú
zmluvu s poškodenou spoločnosťou, spočiatku splácal riadne leasing a keď došlo
z jeho strany k finančnej nespôsobilosti pokračovať v splácaní leasingu, leasingová
spoločnosť vyhlásila predčasnú zročnosť úveru, na čo vyzvala písomne obvineného,
no na druhej strane relevantným spôsobom nebolo preukázané, že by obvinený pred podaním
trestného oznámenia zo strany leasingovej spoločnosti bol riadne písomne vyzvaný
na vrátenie predmetu leasingu (osobného motorového vozidla). Krajský súd uviedol,
že takýto dôkaz produkovaný nebol a sám obvinený uviedol, že predmet leasingu, po tom,
ako bol prvýkrát vyzvaný na jeho vrátenie, čo síce bolo už príslušníkom Policajného zboru,
tento ihneď vrátil.
Na základe toho krajský súd, rovnako ako okresný súd, konštatoval, že leasingová
spoločnosť, ako poškodená strana, nevyužila všetky právne možnosti urovnať spor
občiansko-právnou cestou a zvolila cestu vec riešiť trestným oznámením.
Napokon krajský súd skonštatoval právny záver, že vzhľadom na spôsob vykonania
činu, jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa, je jeho závažnosť nepatrná, a preto nejde o prečin tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák.
Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne a predchádzajúcemu rozsudku
Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky dovolanie z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., v ktorom
konštatoval, že uvedeným uznesením krajského súdu bol porušený zákon v ustanovení § 319
Tr. por., § 317 ods. 1 Tr. por., § 10 ods. 2 Tr. zák., v aplikácii princípu ultima ratio,
§ 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. a predchádzajúcim konaním v ustanovení § 285
písm. b/ Tr. por. v prospech obvineného P. M..
V odôvodnení dovolania generálny prokurátor uviedol, že hoci z obsahu odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že na základe vykonaného dokazovania prijal
za preukázané všetky podstatné skutkové okolnosti tak, ako boli prezentované v podanej
obžalobe, dospel pri použití princípu ultima ratio trestného procesu k nesprávnemu právnemu
posúdeniu činu obvineného P. M. ako občianskoprávneho deliktu. Takéto posúdenie veci však
neobstojí, pretože princíp „ultima ratio“ bol doposiaľ chápaný ako princíp obmedzujúci
zákonodarcu v použití trestnoprávneho riešenia protiprávnych konaní vo vzťahu k ostatnej
deliktuálnej úprave inkorporovanej v predpisoch občianskoprávnych,
administratívnoprávnych, obchodnoprávnych a podobne.
Podľa názoru prokuratúry ide v prípade aplikácie princípu ultima ratio na posúdenie
formálnej a materiálnej stránky trestného činu o prvok súdneho aktivizmu, vymykajúcim
sa kontinentálnemu chápaniu súdnej moci, ktorý je zrejmým zásahom do kompetencie
legislatívneho orgánu. Aplikácia princípu ultima ratio trestného konania v interpretačnej praxi
súdov nemá oporu v doposiaľ platnom právnom poriadku a súčasnej judikatúre
(s výnimkou zahraničnej).
Uplatnenie tejto zásady spôsobom prezentovaným prvostupňovým súdom je zrejmým
excesom z formálneho a materiálneho chápania každého trestného činu a je citeľným
prielomom v tomto prístupe. Takéto použitie uvedenej zásady je podľa názoru prokuratúry
zrejmým porušením nosnej hmotno-právnej zásady trestného práva „nullum crimen sine lege“
prezentovanej v článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení § 2 ods. 1
Tr. por.. Súd tak citovaným postupom svojvoľne rozhodol, že čin vykazujúci formálne
a materiálne znaky určitého trestného činu nie je trestným činom, pretože jeho meritum
spočíva v oblasti občiansko-právneho sporu, ktorého riešenie je efektívnejšie prostriedkami
civilného práva, ktoré však poškodený systematicky nepoužil. Takýto postup nemá podklad
v platnom trestnom práve, a preto je neopodstatnený.
Z pohľadu uvedených dôvodov mal súd, podľa prokurátora, po dôkazmi realizovanom
zistení podstatných skutkových okolností rozhodnúť o tom, že predmetný čin vykazuje,
resp. nevykazuje zákonom prezumované materiálne a formálne znaky určitej skutkovej
podstaty trestného činu. Súd však napriek zisteniu, že obvinený sa žalovaného skutku
dopustil, rozhodol za pomoci právne nekorektného použitia zásady proporcionality o tom,
že jeho skutok nie je trestným činom.
Pokiaľ ide o druhostupňové rozhodnutie, dovolateľ konštatoval, že odvolací súd
založil svoje rozhodnutie na troch základných dôvodoch. Prvým je nízka negatívna
spoločenská závažnosť činu obvineného. Druhým je konanie v skutkovom omyle,
nakoľko nebolo údajne preukázané doručenie výzvy na vrátenie predmetného motorového
vozidla a napokon tretím dôvodom bolo porušenie princípu ultima ratio trestného práva.
Generálny prokurátor vylúčil argument odvolacieho súdu o konaní obvineného
v skutkovom omyle, keďže odvolací súd evidentne bez relevantných dôvodov prihliadol
na výpoveď obvineného urobenú v priebehu hlavného pojednávania, kedy obvinený tvrdil,
že poškodený subjekt ho na vrátenie veci nikdy nevyzval. Toto tvrdenie obvineného však bolo
v priebehu trestného konania vyvrátené listinným dôkazom v podobe písomnosti pod názvom
predčasné určenie splatnosti úveru zo dňa 11. decembra 2007, v ktorej poškodený subjekt
obvineného vyzval na vrátenie predmetného vozidla. Ďalej bolo vyvrátené poštovou
doručenkou k uvedenej písomnosti, z ktorej je zrejmé, že obvinený výzvu na vrátenie veci
prevzal dňa 17. decembra 2007, ako aj znaleckým posudkom, ktorým znalec
s III. stupňom pravdepodobnosti určil zhodu podpisov na doručenke. Najmä však bolo
vyvrátené samotnou výpoveďou obvineného z prípravného konania, v ktorej explicitne
uviedol, že mu bolo doručené i určenie predčasnej splatnosti úveru, ktoré obsahovalo i výzvu
na vrátenie veci, ktorú však nedodržal, pretože si myslel, že poškodený subjekt mu príde vec
odňať. Je teda zrejmé, že odvolací súd bez akéhokoľvek relevantného dôvodu,
bez zohľadnenia rozporov v tvrdeniach obvineného, keď obvinený zmenil trikrát
svoju výpoveď, ale najmä bez ohľadu na listinné dôkazy a znalecký posudok rozhodol,
že doručenie výzvy obvinenému nebolo relevantne preukázané.
V dovolaní sa vyčíta odvolaciemu súdu i nesprávne určenie civilno-právnej povahy
vzťahu medzi obvineným a poškodeným, keď odvolací súd označil zmluvu uzatvorenú
medzi týmito subjektmi za lízingovú a následne v rozpore s tým za zmluvu úverovú, hoci išlo
o uzatvorenie zmluvy o spotrebnom úvere, ktorá bola zabezpečená zmluvou
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetnému motorovému vozidlu. Krajský
súd sa však nesprávne domnieval, že medzi oboma subjektmi existuje lízingová zmluva.
V danom prípade išlo u obvineného o zverenú vec na základe uvedených zmlúv,
pričom oprávnenie obvineného užívať vec zaniklo márnym uplynutím lehoty na jej vrátenie
jeho veriteľovi. Princíp ultima ratio však bol na daný prípad nesprávne aplikovaný.
Podľa generálneho prokurátora neodôvodnené bolo aj konštatovanie odvolacieho súdu
o nízkej spoločenskej závažnosti činu obvineného. V tomto smere generálny prokurátor
poukázal na to, že v danom prípade je miera závažnosti činu determinovaná najmä dĺžkou
neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla zo strany obvineného, ktorý predmetné
motorové vozidlo neoprávnene užíval v období od 16. decembra 2007 do 26. januára 2009,
čo je obdobie viac ako jedného roka, počas ktorého obvinený motorové vozidlo, ktoré
mu bolo zverené na základe oboch citovaných zmlúv užíval a to aj napriek skutočnosti,
že mu dňa 11. decembra 2007 v súlade so zmluvnými podmienkami zanikol akýkoľvek
právny titul na užívanie veci, ktorá bola vo vlastníctve poškodenej spoločnosti,
pričom obvinený bol jednoznačne uzrozumený s tým, že je povinný vec vrátiť so všetkými
jeho súčasťami a príslušenstvom poškodenému, k čomu však nedošlo a počas uvedeného
obdobia ho neoprávnene užíval a prisvojil si subsidiárne práva vlastníka a zasiahol
tak do držby i samotného vlastníckeho práva skutočného vlastníka predmetného motorového
vozidla, ktorým bola spoločnosť Č. Práve táto dĺžka obdobia, počas ktorého obvinený
neoprávnene užíval predmetné vozidlo a predmetný skutok spáchal v priamom úmysle,
lebo konal vedome, keď predmetné vozidlo, napriek výzve, nevrátil skutočnému vlastníkovi,
jednoznačne zvyšuje mieru závažnosti jeho konania.
Miera závažnosti je podľa prokurátora tiež determinovaná skutočnosťou, že obvinený
bol v minulosti dvakrát odsúdený pre úmyselné trestné činy majetkovej povahy, hoci v oboch
prípadoch sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.
Okrem toho je miera závažnosti činu determinovaná aj samotnou výškou škody,
resp. ujmou na zisku, ktorá bola konaním obvineného spôsobená spoločnosti Č., vo výške
7 131,62 eur, pričom hodnota motorového vozidla bola stanovená vo výške 4 500 eur.
V rámci obmedzeného revízneho princípu sa podľa generálneho prokurátora Krajský
súd v Trenčíne nemal zaoberať materiálnym korektívom § 10 ods. 2 Tr. zák. a konaním
v skutkovom omyle vylučujúcim úmyselné zavinenie obvineného, teda samotnou
subjektívnou stránkou trestného činu, ale mal preskúmať dôvody podaného odvolania
okresného prokurátora, najmä vzhľadom na nesprávnosť použitia aplikácie princípu
ultima ratio. Táto skutočnosť v rozpore so skutkovými zisteniami v uznesení odvolacieho
súdu absentuje, pretože dôvody spočívajúce v nešpecifikovaných „celkových okolností
priebehu skutkového deja“ spôsobujú arbitrárnosť uznesenia, vyúsťujúcu
do jeho nepreskúmateľnosti. Odvolací súd len odcitoval ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák.,
pričom ďalej neuviedol akékoľvek dôvody, prečo aplikoval práve toto ustanovenie a čin
posúdil ako menej závažný.
V danej súvislosti dovolateľ poukázal na tie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (sp. zn. III. ÚS 209/04 a IV. ÚS 115/03), v ktorých sa konštatuje, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, pričom musí dať odpoveď na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené dôvody dovolania generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky po vyslovení podľa § 386 ods. 1 Tr. por. porušenia zákona
napadnutým uznesením a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v naznačenom smere a rozsahu
v prospech obvineného P. M., toto uznesenie podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil
a rovnako aj predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
a tomuto okresnému súdu podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť
na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. (§ 382 písm. c/ Tr. poriadku), o ktoré sa dovolanie opiera,
pričom dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie je možné podať, ak je rozhodnutie
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
V predmetnom prípade skutkové zistenia prvostupňového súdu spočívajú v tom,
že skutok, ktorý je predmetom obžaloby sa stal. Právny záver prvostupňového súdu bol ten,
že uvedený skutok nie je trestným činom a také ustanovenie na oslobodenie obvineného
spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. aj použil.
Dôvod prečo okresný súd nepovažoval žalovaný skutok za žalovaný trestný čin bol
iný, než pre ktorý ani krajský súd tento skutok nepovažoval za trestný čin. Princíp ultima ratio
trestného práva bol okresným súdom nesprávne použitý. Argumentácia, ktorú v tomto smere
použil generálny prokurátor je správna. Zákonodarca musí zvažovať tento princíp
pri vymedzení skutkových podstát trestných činov, čo sa bude považovať za trestné na rozdiel
od iných porušení práva z iných odvetví práva, keď postačí ochrana práv fyzických
a právnických osôb inými normami, než trestnoprávnymi.
Krajský súd v Trenčíne, napriek tomu, že len veľmi stručne, v podstate len jednou
vetou, ale predsa len uviedol, že uplatnenie zásady ultima ratio, ako ju použil okresný súd,
nemá plne oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky. V ďalšom však
už z iných dôvodov uviedol, prečo ani on nepovažoval skutok uvedený v obžalobe
za trestný.
Je síce pravdou, odhliadnuc od toho, že nepresne pomenoval zmluvy, ktoré mali
medzi sebou uzavreté obvinený a poškodená strana, ale nepresné pomenovanie o leasingu
sa uvádza aj v dovolaní, že krajský súd na jednej strane naznačil, že nebolo preukázané,
či obvinený bol riadne písomne vyzvaný na vrátenie predmetného motorového vozidla,
teda ako keby mal pochybnosti o preukázaní subjektívnej stránky trestného činu, lebo že taký
dôkaz produkovaný nebol. Na druhej strane však je podstatné, že uzavrel svoje právne úvahy
ku skutku kladenému obvinenému za vinu, že vzhľadom na spôsob vykonania činu,
jeho následok, okolností, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa
je jeho závažnosť nepatrná. Evidentne je zrejmé, že krajský súd v obžalobe uvedený skutok
nepovažoval za prečin sprenevery, tak ako bola postavená obžaloba, lebo krajský súd
aplikoval ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák., ktoré aj malo byť aplikované už prvostupňovým
súdom, podľa ktorého nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu
a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Konkrétnosti, ktoré v danom prípade pokrývajú
podmienky tohto ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák. síce bližšie krajský súd nešpecifikoval,
i keď oni vyplývajú z rozhodnutia prvostupňového súdu, ale je treba zdôrazniť to, že krajský
súd vychádzal z rovnakého oslobodzujúceho dôvodu podľa § 285 písm. b/ Tr. por., že skutok
nie je trestným činom, v danom prípade žalovaným prečinom sprenevery podľa § 213 ods. 1,
ods. 2 písm. a/, písm. d/ Tr. zák.
Súčasťou skutkových zistení je aj ustálenie tých skutočností, ktoré sú významné
pre posúdenie subjektívnej stránky trestného činu. Úvahy krajského súdu v tom smere,
že nebolo preukázané doručenie výzvy poškodenej strany obvinenému na vrátenie vozidla
sa však neprejavili v tom, že by bolo zrušené rozhodnutie prvostupňového súdu
s príkazom na zisťovanie skutkových okolností a ani nevyústili do záveru o použití
iného oslobodzovacieho dôvodu spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por., že nebolo
preukázané, že sa stal trestný skutok uvedený v obžalobe, lebo zistenie subjektívnej stránky
je súčasťou skutkových zistení a v prípade pochybností o nich sa má v konaní pred súdom
použiť tento dôvod na oslobodenie obvineného spod obžaloby, lebo pochybnosti o tom,
či je nejaký skutok trestným alebo nie je, nemôže súd pertraktovať ako dôvod na oslobodenie,
lebo súd musí poznať právo.
Pre posúdenie dôvodnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v danom
prípade by muselo byť evidentne zjavné, že vôbec neprichádzalo do úvahy oslobodenie
obvineného spod obžaloby, čo by bolo vtedy, ak by aj krajský súd zamietol odvolanie
prokurátora preto, že sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu, že pre nutnosť
aplikácie zásady ultima ratio trestného práva nemožno dané konanie obvineného kvalifikovať
ako trestný čin.
Krajský súd dospel k záveru, že formálne znaky žalovaného prečinu sú dané,
ale chýba jeho materiálna stránka. Tá sa podľa Trestného zákona účinného od 1. januára 2006
zisťuje len pri prečinoch v zmysle uvedeného ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. zák.
Krajský súd síce mal v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie špecifikovať
naplnenosť každej konkrétnej okolnosti, pre ktorú mieru závažnosti spáchaného skutku
v danom prípade považoval za nepatrnú. To je podstata námietok dovolateľa. Ostatné
sa týkajú skôr konania a rozhodnutia prvostupňového súdu. Dovolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia by však nebolo prípustné (porov. § 371 ods. 6 Tr. por., teraz § 371 ods. 7 Tr. por.
v jeho znení zák. č. 262/2011). Generálny prokurátor však nenamieta len dôvody rozhodnutia
krajského súdu, ale i konanie predchádzajúce.
Pokiaľ však krajský súd pre nenaplnenie materiálnej stránky prečinu dospel,
aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, k správnemu právnemu záveru
prečo daný skutok nie je prečinom, pričom treba aplikovať taký istý dôvod pre oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por., potom nie je daný dovolací dôvod
uplatnený generálnym prokurátorom. Tým by dovolací súd pripustil dovolanie podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. na základe iných skutkových okolností, čo by bolo v rozpore
s citovaným ustanovením.
Rozdiel v ponímaní naplnenia, či nenaplnenia materiálnej stránky žalovaného prečinu
na jednej strane dovolateľa a na druhej strane krajského súdu spočíva v podstate v tom,
že miera závažnosti skutku bola podľa prokurátora podstatne vyššie než nepatrná
a odôvodňoval to predovšetkým dĺžkou času, po ktorý obvinený predmetné motorové vozidlo
neoprávnene používal. Prokurátor však opomenul v tej súvislosti zobrať do úvahy,
že pri pokračovacích deliktoch od vznesenia obvinenia, ku ktorému došlo 27. mája 2008,
by išlo o nový skutok, pre ktorý ale obvinenie nebolo vznesené a pôvodný sa ukončil dňom
vznesenia obvinenia. No aj tak dovolací súd nemôže na základe iného hodnotenia dôkazov
dospieť k inému záveru o miere závažnosti spáchaného skutku.
Preto bolo rozhodnuté tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 13. októbra 2011
JUDr. Milan K a r a b í n, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Ing. Alžbeta Kóňová