Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
697/367751.82764f.pdf
PDF · 227.71 KB
No categories available
2Sžf/6/2011
Najvyšší súd 2Sžf/6/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jaroslavy
Fúrovej, v právnej veci žalobcu: P. N., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., proti
žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. I/228/5371-29683/2010/993168-r z 12. marca 2009 a rozhodnutia
Daňového úradu Námestovo č. 658/320/72981/09/Fod z 9. decembra 2009, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k.20S /74/2010-53 z 2. novembra 2010,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č.k. 20S/74/2010-53 z 2. novembra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 20S/74/2010-53 z 2. novembra 2010 podľa
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie
žalovaného č. I/228/5371-29683/2010/993168-r z 12. marca 2009 ako aj rozhodnutie
Daňového úradu Námestovo č. 658/320/72981/09/Fod z 9. decembra 2009, ktorými
správne orgány zamietli žiadosť žalobcu o obnovu konania podľa § 52 ods. 1 a 5 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a vec im vrátil na ďalšie konanie.
Podľa názoru krajského súdu správne orgány oboch stupňov postupovali v rozpore
so zákonom, keď nerešpektovali rozčlenenie konania o návrhu na obnovu do dvoch častí,
pričom v prvej časti sa skúma predovšetkým potencionalita možnosti vplyvu nového dôkazu
na výrok rozhodnutia a samotný dôkaz sa vyhodnocuje až v druhej časti, t. j. v obnovenom
správnom konaní.
Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne, pričom zotrvával na svojom právnom názore,
že v danom prípade odôvodnenosť návrhu na obnovu konania bola preukazovaná
splnomocnením, ktoré malo preukázať nepravdivosť dôkazov použitých v daňovom konaní
právoplatne skončenom, ktoré však svojím obsahom nevyvracia pravdivosť tvrdenia
a skutkový stav zistený správcom dane pri vydávaní dodatočného platobného výmeru. Preto
podľa jeho názoru predložený dôkaz nie je takým dôkazom, ktorý by jednoznačne preukázal
nepravdivosť dôvodov, na základe ktorých bol vydaný dodatočný platobný výmer, v dôsledku
čoho nie je návrh na obnovu konania dôvodný.
Žalobca sa k odvolaniu vyjadril podaním z 9. januára 2011, v ktorom žiadal rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalovaný nerešpektoval právny
názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/61/2008-61 z 28.októbra 2009.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 250ja ods.2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený
19. októbra 2011 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Podľa § 250 ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ak Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania
pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého
celý text v odôvodnení uvedie.
Preskúmaním spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil,
že v obdobnej veci už Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodol v konaní pod
č. 2Sžf/5/2011 rozsudkom z 21. septembra 2011, v ktorom potvrdil rozsudok Krajského súdu
v Žiline č.k. 20S/107/2010-40 zo 7.decembra 2010, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie
žalovaného č. I/228/3321-39386/2010/993202-r z 25.marca 2010 spolu s rozhodnutím
Daňového úradu v Námestove č. 658/320/72966/09/Fod z 9.decembra 2009 a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s tým rozdielom, že v predmetnej veci žalobca žiadal o obnovu konania
vo veci určenia výšky dane z pridanej hodnoty za obdobie III. štvrťrok 2005, pričom vo veci
2Sžf/5/2011 išlo o obnovu konania, v ktorom žalovaný vyrubil žalobcovi rozdiel dane
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005.
Vzhľadom k tomu, že ide o skutkovo aj právne totožné veci, nakoľko predmetom
posúdenia je návrh na obnovu konania odôvodnený v oboch prípadoch tou istou skutočnosťou
– predložením nového dôkazu, a taktiež argumentácia žalovaného v odvolaní je v oboch
prípadoch identická, v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia OSP odvolací súd v tomto
prípade uvádza celý text predchádzajúceho rozsudku v odôvodnení.
„Krajský súd v Žiline napadnutým rozsudkom č.k. 20S/107/2010-40 zo dňa
7.decembra 2010 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku
zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/228/3321-39386/2010/993202-r zo dňa 25.marca 2010
spolu s rozhodnutím Daňového úradu v Námestove č. 658/320/72966/09/Fod zo dňa
9.decembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi
trovy konania vo výške 66 €. Prvostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím
č. 658/320/72966/09/Fod zo dňa 9.decembra 2009 zamietol podľa § 52 ods. 1 a ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len zákon
č. 511/1992 Zb.) žiadosť žalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným
rozhodnutím Daňového úradu Námestovo č. 658/230/17394/07/Pitz zo dňa 28.marca 2007
z dôvodu vecných nedostatkov žalobcom predloženého plnomocenstva ako nového dôkazu,
ktorý mal podľa žalobcu odôvodňovať obnovu konania, ako aj s poukazom na to, že žalobca
nepreukázal faktické vykonanie fakturovaných prác obchodnou spoločnosťou L., s.r.o.
Správny orgán prvého stupňa argumentoval tiež rozpormi vo výpovediach žalobcu, konateľa
spoločnosti L., s.r.o., J. J. a pána I. ohľadom osoby J. K., s ktorým žalobca konal ako so
splnomocneným zástupcom spoločnosti L., s.r.o.
Krajský súd v odôvodnení poukázal na to, že obnova konania je mimoriadnym
opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných
rozhodnutí v daňovom konaní. Z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb.
vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť kumulatívne splnené tri podmienky:
1) novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,
2) možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, a
3) nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania.
V prípade prvej podmienky sa krajský súd nestotožnil so záverom správcu dane,
že predložené plnomocenstvo nie je novým dôkazom. Ako vyplýva z administratívneho spisu,
žalobca ani raz v priebehu základného administratívneho konania neuviedol, že mu niekto
plnú moc odovzdal, ukázal, resp. že vedel o jej existencii. Na tento dôkaz sa žalobca prvýkrát
odvolal až po právoplatnom skončení daňového konania (3.mája 2007), a to v návrhu na jeho
obnovu (10.augusta 2007), v ktorom uvádza, že k získaniu plnej moci došlo pri náhodnom
stretnutí žalobcu s pánom K. v Bratislave (nakoľko v mieste bydliska ho nevedel kontaktovať,
pretože pán K. vykonáva práce po celom území Slovenska ako aj v zahraničí) v mesiaci júl
2007 v Bratislave. Z uvedeného vyplýva, že ide o dôkaz svojím charakterom nový.
Konštrukcia správneho orgánu nemá podľa krajského súdu oporu v skutkových zisteniach,
správny orgán sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že pán K. je jeho rovesník, ktorého
dlhodobo pozná z rodnej obce, preto mu dôveroval a zastupovanie si nepreveroval. Nie je
zrejmé, prečo správny orgán nereagoval na žalobcom uvádzané tvrdenia, ale vychádzal zo
záveru, že plná moc musela byť žalobcovi ukázaná alebo odovzdaná, keď to nikto netvrdí
a nevyžaduje to ani príslušná právna norma. K úspešnému vylúčeniu tohto pojmového znaku
predmetného dôkazu by zo strany správneho orgánu došlo, pokiaľ by preukázal, že tvrdenie
žalobcu, že plnú moc získal až po skončení daňového konania, sa nezakladá na pravde;
správny orgán však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť.
Pri vymedzení druhého pojmového znaku krajský súd vychádzal z gramatického
výkladu pojmu „možnosť“, t.j. že použitie nového dôkazu automaticky neznamená úspech
žalobcu v obnovenom konaní, relevantná je len potencionalita možnosti vplyvu na výrok
rozhodnutia. Táto je podľa názoru krajského súdu nesporne daná, nakoľko rozhodnutie
správneho orgánu je založené výlučne na okolnosti zastupovania obchodnej spoločnosti L.,
s.r.o. a potvrdenie obsahu plnej moci (ktorá nebola časovo obmedzená, t.j. mohla sa
vzťahovať na predmetné obdobie dodania stavebných prác, nikdy nebolo tvrdené jej
vypovedanie) zvýrazneného účinkami notársky overeného podpisu (§ 56 ods. 1 písm. b/
zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov; ďalej
len zákon č. 323/1992 Zb.) mení hodnotenie skutkového stavu prezentované v odôvodnení
dodatočného platobného výmeru. Povinnosťou správneho orgánu bolo len vyhodnotiť,
či v prípade, ak sa preukáže pravdivosť nového dôkazu, bude mať jeho obsah vplyv
na meritum veci alebo nie. Namiesto uvedeného však správny orgán posudzoval plnú moc
obsahovo z hľadiska náležitostí (ktoré zákon ani nevyžaduje) a nie z hľadiska jej možného
vplyvu na relevantnú okolnosť daného prípadu. Uvedený znak neznamená, že obnovené
konania musí byť založené len na tomto dôkaze, naopak, v novom konaní má byť vykonané
plnohodnotné dokazovanie. Je však nesporné, že predložená plná moc len potvrdzuje
tvrdenia žalobcu, že konal s pánom K. ako zástupcom spoločnosti L., s.r.o., a ako dôkaz môže
(ale nemusí) priniesť úspech žalobcovi v merite veci – vo veci určenia výšky dane z príjmu
fyzických osôb za rok 2005.
V prípade tretieho bodu krajský súd uviedol, že správny orgán žiadnym spôsobom
nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného zavinenia
až po právoplatnom skončení základného konania. V pôvodnom konaní žalobca vychádzal
z toho, že pána K. poznal, spoliehal sa na neho a nepožadoval preukázanie splnomocnenia.
Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 33 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je
splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi
osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o
prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil (ods. 1); ak splnomocnenec
pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného
bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny
úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie
plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od
splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho
konaním (ods. 2).
Krajský súd poukázal aj na nesprávnosť citácie ustanovenie § 9 ods. 3 až ods. 5
zákona č. 511/1992 Zb. zo strany správneho orgánu. Citované ustanovenie sa vzťahuje
na zastupovanie v samotnom daňovom konaní (o ktoré v predmetnej veci nejde) a nie
na zastupovanie medzi fyzickými a právnickými osobami navzájom. Všeobecná právna úprava
zastupovania fyzických a právnických osôb nestanovuje explicitný prejav splnomocnenej
osoby o tom, že splnomocnenie prijíma ako obligatórnu súčasť plnej moci (jednostranného
právneho úkonu), preto vyžadovanie tohto prejavu vôle zo strany správneho orgánu nemá
oporu v zákone, navyše jeho doplnenie ex post do právneho úkonu, ktorého obsah bol daný
pri jeho podpísaní, je z hľadiska princípov dokazovania nelogické. Krajský súd žalovanému
tiež vytkol „operatívne zisťovanie“ skutočností formou výsluchu p. J., o ktorom žalobcu
neinformoval. Podľa názoru krajského súdu išlo o nadbytočný úkon, ktorý nesmeroval
k preukázaniu vyššie vymedzených základných znakov rozhodných v prvej fáze konania
o obnove konania. Skutočnosť, či pán J. plnú moc podpísal, prípadne skúmanie pravosti jeho
podpisu na plnej moci, má byť predmetom až obnoveného konania. Preto takýto postup
správcu dane je podľa krajského súdu v rozpore so zákonom.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Žalovaný poukázal na to,
že v predmetnej právnej veci nebol daný dôvod na obnovu daňového konania podľa § 51
ods. 1 písm. a/ ani podľa písm. b/ zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný bol podľa svojho názoru
oprávnený vykonať dokazovanie a žiadať doplnenie splnomocnenia o prejav vôle
splnomocnenej osoby (čo žalovaný považuje za preverenie predloženého splnomocnenia).
Správca dane je oprávnený posúdiť vplyv nového dôkazu na výsledok doterajšieho konania
ako aj skutočnosť, či takýto nový dôkaz nemohol byť v doterajšom konaní uplatnený
bez zavinenia žalobcu. Opätovne poukázal na § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný
ďalej uviedol, že nakoľko malo ísť o nový dôkaz, ktorý bol jednostranným prejavom vôle,
mohol sa k tomuto splnomocneniu vyjadriť len splnomocniteľ (J.), ktorý ho mal udeliť.
Zápisnica o tomto zisťovaní bola spísaná v miestne trvalého bydliska J. J., išlo o operatívne
zisťovanie v rámci správy daní, o ktorom ani nebolo možné vopred žalobcu informovať.
Žalovaný trvá na tom, že žalobca mohol plnú moc predložiť už v pôvodnom konaní, preto
nejde o nový dôkaz odôvodňujúci obnovu konania. Žalovaný sa zameral na vyhodnotenie
obsahu predloženej listiny vo vzťahu ku konaniu, voči ktorému bol návrh na povolenie obnovy
konania podaný. Správca dane správne vyhodnotil, že tento dôkaz nemá podstatný vplyv na
konanie, lebo samotná existencia predloženej listiny ešte vôbec nedokazuje, že sporné
stavebné práce boli naozaj aj vykonané spoločnosťou L., s.r.o. Podľa žalovaného
plnomocenstvo nemá vplyv na meritum veci. Jeho povinnosťou nebolo vyvrátiť tvrdenie
žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného zavinenia, pretože p. K.
poznal. Preukázanie toho, že dôkaz nemohol byť predložený už v čase výkonu daňovej
kontroly bez zavinenia žalobcu, je povinnosťou žalobcu a nie správneho orgánu.
Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. Podľa jeho
názoru správne orgánu nesprávne pochopili inštitút plnomocenstva a neprimerane nad mieru
ustanovenú zákonom zaťažovali žalobcu, keď sa v rámci konania o povolení obnovy konania
zamerali na preskúmanie náležitostí novopredloženého dôkazu – plnej moci a od žalobcu
požadovali doplnenie plnej moci o úradne osvedčený podpis splnomocnenej osoby
a o písomný prejav vôle splnomocnenej osoby, že plnú moc prijíma v zmysle § 9 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa týka len zastupovania
v daňovom konaní, a nie v podnikateľskom styku medzi podnikateľmi, preto nemusí spĺňať
náležitosti podľa § 9 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Správny orgán odôvodňuje nesplnenie
podmienky v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. tým, že konať v mene spoločnosti
možno iba na základe predloženia plnej moci vystavenej splnomocniteľom – toto tvrdenie
však nemá oporu v platnom práve, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že obchodná spoločnosť
môže byť za určitých predpokladov viazaná aj právnymi úkonmi osôb, ktoré konajú bez plnej
moci, alebo právnymi úkonmi osôb, ktoré síce konajú na základe plnej moci, ale svojimi
úkonmi prekročia rozsah oprávnenia. Poukázal aj na nesprávny postup správcu dane,
keď vykonal dokazovanie a vypočul svedka (J. J.), o čom žalobcu neupovedomil. Vykonanie
dôkazu v tomto štádiu konania je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 29
ods. 1, § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán nerešpektoval právny názor
Krajského súdu v Žiline vyjadrený v rozsudku č.k. 21 S 61/2008-61, keď v prvej fáze konania
o obnove konania sa mal správny orgán obmedziť na zisťovanie, či je možné obnovu konania
pripustiť, či boli splnené predpoklady na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/, písm. b/
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je
aj administratívny spis žalovaného zistil, že Daňový úrad Námestovo dodatočným platobným
výmerom č. 658/230/17394/07/Pitz zo dňa 28.marca 2007 vyrubilo žalobcovi rozdiel dane
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2005 v sume 858.432,--Sk
(28.494,72 €), ktorý bol žalobca povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia platobného
výmeru. Uvedený platobný výmer bol doručovaný žalobcovi do vlastných rúk prostredníctvom
pošty Námestovo 1, pričom žalobca si túto zásielku v odbernej lehote neprevzal. Správca dane
považoval zásielku za doručenú uložením; dodatočný platobný výmer nadobudol
právoplatnosť 3.mája 2007 a vykonateľnosť 19.mája 2007. Z obsahu administratívneho spisu
však nevyplýva, či správca dane zisťoval podmienky pre vznik fikcie doručenia podľa § 17
ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. (ktorá má vplyv na nadobudnutie právoplatnosti
a vykonateľnosti dodatočného platobného výmeru), teda že
- adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, nebol zastihnutý,
- v mieste doručenia sa zdržiava,
- doručovateľ vhodným spôsobom adresáta upovedomí, že písomnosť príde znovu
doručiť v určený deň a hodinu,
- nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný.
Žalobca podal 10.augusta 2007 návrh na obnovu konania skončeného právoplatným
dodatočným platobným výmerom č. 658/230/17394/07/Pitz zo dňa 28.marca 2007. Dôvodil,
že v čase prebiehajúcich daňových kontrol nevedel preukázať svoje tvrdenia ohľadne
skutočnosti, že J. K., s ktorým rokoval, bol splnomocnený spoločnosťou L., s.r.o. na všetky
uzatvárané úkony, o ktorých mal J. J. podrobné informácie. Správca dane nevykonal výsluch
svedka J. K.. Žalobca stretol J. K. v júli 2007 v Bratislave, kedy mu J. K. odovzdal plnú moc
(originál), ktorú mu 25.spetembra 2003 udelil konateľ spoločnosti L., s.r.o. J. J., pričom jeho
podpis je na plnej moci úradne overený notárom. Skutočnosť, kedy sa žalobca dozvedel
o dôvodoch obnovy konania, sa dá preukázať výsluchom svedka J. K.. K návrhu na obnovu
konania predložil aj Splnomocnenie a generálnu plnú moc zo dňa 25.septembra 2003, ktorú J.
K., udelil J. J., konateľ spoločnosti L., s.r.o. Plná moc sa vzťahovala na všetky právne úkony
na úradoch, súdoch, pred orgánmi štátnej správy a všetkých inštitúciách, v mene spoločnosti,
na nadobúdanie a prevádzanie majetku, na preberanie podaní, na podpisovanie všetkých
právnych úkonov. Podpis J. J. je overený notárkou JUDr. H. M. dňa 25.septembra 2003;
notárka zistila totožnosť J. J. zákonným spôsobom a tento splnomocnenie pred notárkou aj
vlastnoručne podpísal. Osvedčenie o pravosti podpisu je zaregistrované v Centrálnom registri
osvedčených podpisov pod č. O 810070/2003.
Správca dane (Daňový úrad Námestovo) žalobcu vyzval na doplnenie originálu
splnomocnenia vydaného na meno J. K.. Žalobca originál plnej moci žalovanému predložil.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania č. 658/320/51840/2007/Gav zo dňa
20.septembra 2007 vyplýva, že ústne pojednávanie sa uskutočnilo v Z., teda v mieste trvalého
bydliska J. J., konateľa spoločnosti L., s.r.o., po telefonickom rozhovore 19.septembra 2007.
Na ústne pojednávanie nebol žalobca predvolaný ani o ňom nebol dodatočne správcom dane
informovaný. J. J. uviedol, že J. K. plnú moc neudelil a podľa jeho názoru ju J. K. ani
neprijal, lebo sa na nej nenachádza jeho podpis. Dňa 25.septembra 2003 nebol na notárskom
úrade JUDr. M. (zápisnica je z 20.septembra 2007, pozn.). Pán K. pána J. neinformoval, aké
úkony na základe plnej moci vykonal, ani aké doklady na základe nej podpisoval, žiadne
doklady mu neodovzdal. J. J. nevedel uviesť, kto za roky 2004, 2005 viedol daňové
účtovníctvo za firmu L., s.r.o., on nikoho nepoveril na vedenie účtovníctva v rokoch 2004,
2005, nevedel ani uviesť, kto podal daňové priznanie. J. K. naposledy videl v januári 2003.
Odvolací súd poukazuje na to, že J. J. bol od 15.augusta 2002 do 28.septembra 2010 jediným
konateľom spoločnosti L., s.r.o. a o týchto dôležitých skutočnostiach týkajúcich sa spoločnosti
L., s.r.o. mal mať vedomosť.
Na základe týchto skutočností Daňový úrad Námestovo rozhodol o zamietnutí
žiadosti o obnovu konania ukončeného právoplatným dodatočným platobným výmerom
č. 658/230/17394/07/Pitz zo dňa 28.marca 2007 (rozhodnutie č. 658/320/58947/07/Gav
z 29.októbra 2007).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade konštatuje správnosť skutkových
zistení krajským súdom a na správne a podrobné vyvodenie dôvodov rozhodnutia krajského
súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),
na doplnenie uvádza nasledovné:
Pri obnove konania sa rozoznávajú dve štádiá konania:
10 2Sžf/6/2011
1) konanie o povolení alebo nariadení obnovy, v ktorom sa rozhoduje iba
o prípustnosti obnovy; príslušný orgán nepreskúmava meritórne výrok
rozhodnutia, ale iba zisťuje, či sú splnené podmienky obnovy konania,
2) nové konanie, v ktorom sa znova prejedná a znova rozhodne vec, o ktorej sa
už v pôvodnom konaní rozhodlo.
V predmetnej právnej veci ide prvé štádium obnovy konania, teda rozhodovanie
o existencii alebo neexistencii dôvodov obnovy konania a nie o priame vyhodnotenie reálneho
vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože ide o prejudikovanie rozhodovania
v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte neprišlo. Správny orgán v prvom štádiu
konania o obnove nevykonáva dokazovanie smerujúce k zisťovaniu, či napríklad
novopredložený dôkaz reálne má alebo nemá vplyv na meritum veci. Krajský súd správne
poukázal na to, že správny orgán zisťuje len to, či ide o novosť dôkazu a možnosť, teda
pravdepodobnosť, jeho vplyvu na výsledok konania. Správca dane rovnako aj žalovaný
pochybili, pretože prakticky spojili obe štádiá obnovy konania do jedného, čo zákon
č. 511/1992 Zb. ani právna teória nepripúšťajú.
Ak už správca dane vykonal dokazovanie (v mieste trvalého bydliska J. J. po
predchádzajúcom telefonickom rozhovore s ním) mal o jeho vykonaní prípadne výsledku
upovedomiť aj žalobcu. Absenciou tohto postupu správca dane a žalovaný porušili práva
žalobcu, ktoré mu právny poriadok poskytuje (§ 2 ods. 2, ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., čl. 2
ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Navyše, správca dane rovnako aj žalovaný v súvislosti so splnomocnením medzi
spoločnosťou L., s.r.o. a J. K. nesprávne poukazujú na ustanovenie § 9 zákona č. 511/1992
Zb. Ako správne uviedol krajský súd, toto ustanovenie sa vzťahuje na daňové konanie a nie na
obchodné vzťahy medzi jednotlivými podnikateľskými subjektmi pri ich podnikateľskej
činnosti. V takom prípade je nevyhnutné postupovať podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka upravujúceho zastúpenie na základe plnej moci. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v zhodne s krajským súdom považuje za potrebné zdôrazniť, že správca dane ani žalovaný sa
nezaoberali skutočnosťou, že podpis J. J. na plnej moci udelenej J. K. je úradne overený
notárkou v zmysle zákona č. 323/1992 Zb. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 citovaného zákona
legalizáciou notár alebo ním poverený zamestnanec osvedčuje, že osoba, ktorej podpis má byť
osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísal alebo podpis na listine uznala
pred ním za vlastný. Táto skutočnosť nebola správcom dane ani žalovaným vyvrátená (§ 3
ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb., § 134 Občianskeho súdneho poriadku). Za vyvrátenie
11 2Sžf/6/2011
prezumpcie pravdivosti údajov uvedených v osvedčení o pravosti podpisu J. J. nemožno
považovať len jeho vyjadrenie, že podpis nie je jeho aj keď je úradne overený – táto
skutočnosť nebola ničím overená, preukázaná (napríklad prostredníctvom vypočutia notárky,
ktorá osvedčila pravosť podpisu J. J., grafologickým skúmaním podpisu J. J., prípadne na
základe výsledku trestného stíhania); dokazovania ohľadom spochybňovania pravosti podpisu
je možné vykonať až v druhom štádiu konania o obnove, t.j. v novom konaní.
Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Žiline č.k. 20 S 107/2010-40 zo dňa 7.decembra 2010 ako vecne správny
potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal vychádzajúc z ustanovenia
§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 prvá veta, § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
nakoľko žalobca síce bol v konaní úspešný, ale náhradu trov konania si neuplatnil,
a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.“
Vzhľadom k tomu, že predmetná vec sa od citovaného rozsudku odlišuje len v druhu
daňovej povinnosti, avšak posúdenie dôvodnosti obnovy konania je v oboch prípadoch
rovnaké, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku.
O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko tento
si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a žalovanému náhrada trov konania
neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 19. októbra 2011
JUDr. Alena Poláčková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová