Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/45/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zuzany Ďurišovej,

v právnej veci žalobcu: I.. L. M. – A., O. X., X. S., IČO: X., zastúpený advokátom J.. E. V.,

Advokátska kancelária V. X., X. B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky, Nová ulica 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného z 20. februára 2009, č. I/222/17374-99308/2008/991410-r, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. júla 2010, č. k. -46,

jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 13. júla 2010, č. k. -46, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17374-

-99308/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

2

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 81 423,91 € (2 452 977 Sk )

podľa , bod 1 o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo

„“) a uložil mu povinnosť zaplatiť rozdiel DPH vo vyrubenej výške do

15 dní na účet Daňového úradu Senec.

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 2 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1

písm. a/ a až 5 o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že umožnil odberateľom nakladať

s tovarom, t. j. že došlo k zdaniteľnému plneniu a že na základe tejto skutočnosti bol

oprávnený vystaviť faktúry. V konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o svojich

tvrdeniach a ani nenavrhol kontrolnému orgánu vykonať príslušný dôkaz. V danom prípade

mali byť správcovi dane ku kontrole predložené doklady žalobcu vedené v jeho účtovníctve,

ktoré mal v čase, kedy si uplatnil odpočet dane, podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH.

Účtovné doklady dodávateľa neobsahovali náležitosti podľa ust. § 71 ods. 2 písm. e/ zákona

o DPH, odberateľovi z nich nevznikla daňová povinnosť, a teda žalobcovi nevznikol nárok

na odpočet dane. Uviedol, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nepreukázal zmluvný

vzťah, ktorý by vznikol medzi ním a spoločnosťou S. L. a L., A. Neuniesol teda dôkazné

bremeno v tom, že umožnil odberateľovi nakladať s dodaným tovarom, a teda, že ho dodal.

Žalobca nepreukázal, že došlo k zdaniteľnému plneniu a že na základe tejto skutočnosti bol

oprávnený vystaviť faktúry. K obdobnému spôsobu „dodania tovaru“ a jeho fakturácii

došlo i v prípadoch keď žalobca postúpil svoje pohľadávky nepreukázaných dodávok

spoločnosti F. S. S., A., ktorá vyúčtovala žalobcovi za factoringove služby faktúrou č. X.

sumu 458 637,05 Sk, z toho DPH 73 227,80 Sk. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca

nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou č. X. z 31.1.2003, pretože

k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky z neuskutočnených dodávok vyúčtované

neodoslanými faktúrami a o postúpení svojich pohľadávok factoringovej spoločnosti

neinformoval odberateľa. Uvedeným konaním uviedol factoringovú spoločnosť do omylu,

ktorá plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bez právneho dôvodu. Žalovaný

postupoval správne keď žalobcovi ako platiteľovi dane vyrubil daň z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 2 452 977 Sk. Krajský súd preto na základe obsahu

3

spisu, vyjadrení žalobcu i žalovaného dospel k záveru, že žalovaný vec správne právne

vyhodnotil, a preto po preskúmaní jeho postupu a rozhodnutia, v rozsahu žaloby, žalobu

podľa zamietol. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa

ustanovenia tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania

nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil. Namietal,

že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne vykladá zákon v neprospech

žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na , podľa ktorého

štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny subjekt môže

konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu zákon

neukladá. Poukazoval aj na , podľa ktorého výklad

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Žalobca namietal,

že zhodnotenie dôkazov a potvrdenie rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

neumožňuje správne vyrubiť a vybrať daň. Ďalej uviedol, že v súlade s ustanovením § 2

ods. 2 zákona o správe daní poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil

nepochybným spôsobom nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Daňového úradu Senec

(ďalej aj „správcu dane“), ale napriek tomu žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Žalobca namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi, najmä

so ako aj so o dani z pridanej hodnoty.

Namietal, že správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo, a to na

základe jednostranných vyjadrení odberateľov, pričom za dodávateľa nemôže žiadna tretia

strana rozhodnúť, či obchodný kontrakt sa považuje za splnený a tiež či môže vystaviť faktúru

za dodávku tovaru. Ďalej uviedol, že z tvrdení kontrolnej skupiny, že odberatelia nepotvrdili

dodanie tovaru, alebo, že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa

dodávka tovaru neuskutočnila a už vôbec nie, že žalobca nemohol opraviť základ dane podľa

§ 18 zákona o DPH. Žalobca ďalej poukazoval na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od

právnej úpravy obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že spočíva na

princípe najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré

sú výslovne uvedené v ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky

ustanovenia tretej časti , ktorá sa nazýva obchodné záväzkové vzťahy,

majú v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve

účinky vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže , spočíva

4

na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca

aj konkludentne. Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež,

že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať,

že kontrakt nebol splnený, a teda že k dodávke tovaru nedošlo. Žalobca uviedol, že vystavil

faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil žiadne ustanovenie

zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená, žalobca v súlade so zákonom

vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca postupoval v súlade

s ustanovením o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel

medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za

zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane. So závermi daňovej

kontroly o presune dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými zdaňovacími obdobiami preto

žalobca nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo

vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že o dani

z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred

fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom rozhodnutí

uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH (zrejme mal

na mysli ) a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia

v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa § 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať

dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu júl 2005, a tým spôsobom si daň

uplatniť späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania

tovaru, a preto postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon

č. ). Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane

zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom.

Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar

neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia

tovaru, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia

dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH (zrejme mal na

mysli ). Žalobca poukazoval tiež na ustanovenie zákona

o DPH (zrejme mal na mysli ), podľa ktorého sa daňová kontrola

vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe daní.

Tvrdil, že správca dane porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej

kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona

o DPH (zrejme mal na mysli ) a vystavenými dobropismi na zrušenie

5

dodávky tovaru neporušil zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi

správcu dane, ktorými spochybnil uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo

preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle už

považuje za splnenie kontraktu), a právo žalobcu vystaviť doklady o oprave základu dane

podľa § 18 zákona o DPH v kontexte na ust. § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na

mysli ) nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami

daňového konania. Ďalej uviedol, že túto skutočnosť namietal vo svojom vyjadrení

k protokolu č. I/183/12842-44249/2008/Vok, avšak správca dane sa týmito námietkami

nezaoberal. Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol

daň a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových

priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.

Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec

zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu

vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe

uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní

poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu ako aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona

č. o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.4.2004 a ktorý

už na uvedený prípad nemožno aplikovať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. ) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia vety prvej , s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na

internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol

verejne vyhlásený 20. októbra 2011 ( a ).

6

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17374-99308/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 81 423,91 € (2 452 977 Sk), a to podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 zákona o správe daní.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní

zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona

č. ). V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca

dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti

( ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom

konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti

účastníkov ( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

7

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase, dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej

kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie

nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra

8

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy

je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví:

a/ pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky alebo služby a pri úplnom alebo čiastočnom

vrátení dodávky tovaru,

b/ pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c/ pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o DPH rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom

sa vyhotovil doklad o oprave základu dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH, ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššou sumu dane,

ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až september 2005,

november 2005 a december 2005 o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. I/183/12842-

9

-44249/2008/Vok zo dňa 20.6.2008 a dodatok k protokolu č. I/183/12842-65003/2008/Vok

zo dňa 1.8.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 6.8.2008. Ďalej mal najvyšší súd

za preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie júl 2005 podal daňové priznanie v ktorom

si uplatnil nadmerný odpočet na základe nasledujúcich faktúr.

Dňa 12.7.2005 vyhotovil žalobca faktúru č. X., ktorú faktúru v plnej výške

dobropisoval a zahrnul do daňového priznania za zdaňovacie obdobie júl 2005. Miestne

príslušný správca dane DÚ Hlohovec vykonal dňa 18.11.2005 miestne zisťovania

v spoločnosti S. L. a L., L. za účelom preverenia a dodania tovaru od žalobcu v zmysle

dožiadania Daňového úradu Senec č. /Rik z 2.11.2005. Na základe

zápisnice o miestnom zisťovaní č. /Fry z 18.11.2005, písomnej odpovede

k tejto zápisnici z 23.11.2005 a zápisnice o ústnom pojednávaní č. /Jans

z 30.11.2005 vo veci doplnenia informácií, vykonaných Daňovým úradom v Hlohovci

splnomocnený zástupca spoločnosti S. L. a L., A. uviedol k nezaúčtovaným faktúram č. X. a

X./D, že S. L. a L., A. ukončili všetky nákupy od dodávateľa, t.j. žalobcu v roku 2004

a odvtedy, ani v roku 2005 spoločnosť od uvedeného dodávateľa nič nenakupovala. Žiadne

iné nákupy, ako tie, ktoré sú zaúčtované neboli realizované. Zmluva bola ukončená v júni

2004 ústnou dohodou medzi generálnym riaditeľom spoločnosti S. L. a L., A. a žalobcom.

Žalobca postúpil dňa 8.4.2005 faktúru č. X. spoločnosti F. S. S., A., P. L., B.,

v zmysle uzatvorenej Rámcovej factoringovej zmluvy č. X. zo dňa 31.1.2003 a Obchodného

kontraktu X.. na poskytnutie factoringu pre zákazníka S. L. a L., A., L. zo dňa 7.6.2004.

Spoločnosť F. S. S., A. akceptovala návrh žalobcu na postúpenie pohľadávky a vykonala

dohodnutú úhradu na účet žalobcu – 1. zálohu nominálnej hodnoty pohľadávky v sume

13 414 275 Sk v zmysle avíza o platbe č. X. z 8.4.2005 (X.) a zvyšnú sumu v zmysle avíza

o platbe č. X. zo 14.7.2005 (X.). Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane a odpočítal

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie júl 2005 daň z faktúry od dodávateľa F. S. S., A.

vo výške 73 227,80 Sk. Predmetom faktúr boli odmeny, úroky a poplatky súvisiace

s postúpenými faktúrami.

Na základe uvedeného žalovaný bez akýchkoľvek pochybností dospel k záveru, že

pohľadávky spôsobilé na postúpenie spoločnosti F. S. S., A. nevznikli, takže služby

fakturované touto factoringovou spoločnosťou nie sú prijaté pre dodávky platiteľa –

dodávateľa, nakoľko fakturované služby žalobca nepoužil na účely svojho podnikania

10

v zmysle § 49 ods. 3 zákona o DPH, pričom len formálna existencia faktúry,

nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že

spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy,

než sú uvedené v . Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre horeuvedeného odberateľa

sa uskutočnili. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje na skutočnosť,

že v prípade dodávok pre odberateľov postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18 ods. 1 a 3

o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že ušlo

zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že v čase rozhodnom pre uplatnenie

odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 už tento zákon účinný nebol, keďže dňom

1.5.2004 bol nahradený o dani z pridanej hodnoty, a preto žalobca

nemohol upraviť základ dane podľa o dani z pridanej hodnoty

a podľa ustanovení tohto zákona postupovať. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový

stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom

súdu prvého stupňa, nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje

11

nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi

do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné

bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu

preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len

vykonáva. Najvyšší súd poukazuje na to, že factoring je službou založenou na postúpení

pohľadávok, preto ak klientovi factora osoba uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani

reálna pohľadávka, ktorú by klient mohol postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade

poskytnutej factoringovej služby vystupuje voči odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda

je zrejmé, že v prípade neexistujúcej pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať.

V prípade ako je v danej veci, teda v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na

factoringovú spoločnosť možno konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu

vymáhania pohľadávok od factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na

odpočítanie dane v zmysle § 49 zákona o DPH.

Odvolací súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Odvolací súd zistil, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú

správnosť napadnutého rozsudku. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal

a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými sa

odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal

úspech, ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

12

V Bratislave 20. októbra 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská