Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4aa/381690.2ce50c.pdf
PDF · 158.11 KB
No categories available
3Cdo/91/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 91/2011
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. A., bývajúceho v P.,
zastúpeného Mgr. S. F., advokátom so sídlom v P., proti odporkyni L. K., bývajúcej v X.P.,
zastúpenej JUDr. M. P., advokátom so sídlom v P., o neúčinnosť dohody o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.
9 C 244/2008, o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 11. februára
2011 sp. zn. 4 Co 128/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania 77,29 € na účet Mgr. S. F., advokáta so sídlom v P., číslo: X., vedený vo V..
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Poprad rozsudkom z 2. júna 2010 č.k. 9 C 244/2008-225 určil, že dohoda
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov z 26. mája 2008 uzavretá medzi M.
K., nar. X., L. a odporkyňou, na základe ktorej odporkyňa nadobudla do svojho výlučného
vlastníctva nehnuteľnosť, a to byt č. X. nachádzajúci sa na 6. poschodí obytného domu súp. č.
X., blok O., postavený na pozemku parcele C-KN č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere
X. m², vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach obytného
domu vo veľkosti X.-in ako aj spoluvlastníckeho podielu na pozemku C-KN parcela č. X. -
zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m² vo veľkosti X.-in, to všetko zapísané na liste
vlastníctva č. X. pre obec a katastrálne územie Poprad, ktorý vedie Správa katastra Poprad, je
voči navrhovateľovi právne neúčinná. Náhradu trov konania navrhovateľovi nepriznal
a vyslovil, že odporkyňa nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodol tak po zistení, že
bývalý manžel odporkyne M. K. má záväzok voči navrhovateľovi na základe právoplatného
platobného rozkazu Okresného súdu Kežmarok č.k. 8 Rob 51/2008 z 10. apríla 2008, ktorý
nadobudol právoplatnosť 30. apríla 2008. Odporkyňa s bývalým manželom M. K. uzavrela
26. mája 2008 dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na základe
ktorej sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ ako veriteľ mal v čase
rozhodovania súdu voči dlžníkovi M. K. vymáhateľnú pohľadávku, pričom odporovateľným
úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukrátilo
uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Podľa názoru súdu odporkyňa nevynaložila náležitú
starostlivosť na zistenie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa, z ktorého dôvodu súd návrhu
vyhovel a dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov určil voči
navrhovateľovi za právne neúčinnú. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 150 O.s.p.
Zohľadnil pritom pomery odporkyne po rozvode manželstva, ktorej bývalý manžel
neprispieval riadne na výživu detí a naviac jej obavu, že zostane s maloletými deťmi bez
vlastného bývania.
Rozsudok súdu prvého stupňa napadla odvolaním odporkyňa, ktorá žiadala rozsudok
zmeniť a návrh zamietnuť. Navrhovateľ podal odvolanie proti výroku o trovách konania;
nesúhlasil s aplikáciou § 150 O.s.p. a žiadal v tejto časti zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa
a priznať náhradu trov konania. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 11. februára 2011 sp. zn.
4 Co 128/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O trovách odvolacieho konania
rozhodol tak, že navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Na odôvodnenie
uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne
posúdil. V celom rozsahu sa preto stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia. Na zdôraznenie
jeho správnosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Kežmarok zo 14. februára 2002 sp. zn.
2 C 163/2007, z ktorého vyplýva, že dôvodom zrušenia bezpodielového spoluvlastníctva za
trvania manželstva zmysle § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka bola podnikateľská činnosť
manžela odporkyne a obava o ohrozenie spoločne nadobudnutého majetku. Ak by bolo
pravdivé tvrdenie odporkyne o nehospodárnom nakladaní s majetkom patriacim do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, tak by došlo k jeho zrušeniu podľa § 148 ods. 2
Občianskeho zákonníka, čo však odporkyňa nepreukázala. Ani tvrdenú solventnosť dlžníka
M. K. nepovažoval odvolací súd za dôvod pre zamietnutie odporovacej žaloby. Odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o trovách konania. Tvrdenie navrhovateľa
o vymožení výživného odporkyňou pre maloleté deti v sume 9 000 € nepovažoval za dôvod
zmeny majetkových pomerov odporkyne, pretože výživné je osobným nárokom dieťaťa.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150
O.s.p., pričom na strane odporkyne zohľadnil jej majetkové pomery, poberanie rodičovského
príspevku vrátane prídavkov na dve maloleté deti ako aj výživné.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa a žiadala ho spolu
s rozsudkom okresného súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnila § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O.s.p. Namietala, že súdy nezistili náležitým spôsobom skutkový stav, pretože
nikdy neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhovala a ktoré by preukázali jej tvrdenia o tom, že
nemohla nielen zistiť, ale ani sa dozvedieť o konaní, či podnikaní bývalého manžela.
V priebehu konania navrhla a naďalej trvala na výsluchu svedkyne E. D., svojej matky, ktorá
na začiatku podnikania bývalého manžela tomuto pomáhala s administratívnymi prácami; pri
tejto činnosti však nemala možnosť zistiť stav jeho podnikania. Uvedená svedkyňa mohla
dosvedčiť aj to, že bývalý manžel udržiaval známosti s inými ženami, že spoločnú domácnosť
prakticky neviedli, bývali oddelene a zrušenie ich bezpodielového spoluvlastníctva za trvania
manželstva bolo motivované jej snahou zachrániť byt, ktorý svedkyňa spolu s otcom
odporkyne zaplatili, lebo hrozilo, že bývalý manžel si milenku nasťahuje do predmetného
bytu. Súdy bez povšimnutia alebo úmyselne ponechali jej tvrdenie uvedené v návrhu na
zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov za trvania manželstva z 19. decembra
2007, kde výslovne uvádzala, že nemôže ovplyvniť konanie manžela v súvislosti s jeho
podnikaním, z čoho je zrejmé, že nemala žiadnu možnosť ovplyvňovať jeho podnikateľskú
činnosť. Toto závažné tvrdenie nesvedčí o úmysle ukrátiť veriteľa a ani o tom, že by mala
vedomosť, prípadne možnosť poznať aktíva a pasíva firmy bývalého manžela. Domáhala sa aj
výsluchu matky bývalého manžela K. K., ktorá mala vedomosť o tom, že jej syn si zakladal
účty na iné mená (okrem svojho) a tiež o tom, že odporkyňa nemala možnosť poznať stav
podnikania bývalého manžela. Naďalej trvala aj na výsluchu exekútora JUDr. D. S.
z Exekútorského úradu Poprad, ktorý zabavil písomnosti, doklady a listiny vzťahujúce sa na
podnikanie a činnosť bývalého manžela, z ktorých dokladov možno jednoznačne usúdiť, že ju
nielenže nepripustil k žiadnej činnosti, ale ju aj fyzicky napadol, keď sa domáhala vysvetlenia
jeho správania sa a podnikania. Rozhodnutia súdov sú založené na neúplnom skutkovom
zistení a v dôsledku toho aj na nesprávnom právnom posúdení. Postupom súdu, ktorý
nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie na zistenie skutkového stavu, jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť
a priznať náhradu trov dovolacieho konania vo výške 77,29 €. Odporkyni nebola postupom
súdov odňatá možnosť konať nevykonaním dokazovania v potrebnom rozsahu na zistenie
skutkového stavu. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(R 37/1993), podľa ktorej „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup,
ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Súdy vykonali dokazovanie
nevyhnuté na zistenie skutkového stavu a dovolateľkou navrhnuté dôkazy by výsledok sporu
vôbec neovplyvnili, nedosiahli by pre ňu priaznivejší výsledok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorá je zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Odporkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovení § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.
Prípustnosť dovolania odporkyne by v danom prípade prichádzala do úvahy, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samo tvrdenie
účastníka, že došlo k určitej procesnej vade, ale len zistenie, že k namietanej vade skutočne
došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p.
nenamietala a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali dopustiť
súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola
dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti
konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok.
Z obsahu dovolania vyplýva, že k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom
malo dôjsť tým, že súdy nevykonali ňou navrhované dokazovanie. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej
republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné
nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie
však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd
v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na
zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/
O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.
V prejednávanej veci preto nevykonaním odporkyňou navrhovaného dokazovania výsluchom
svedkov (svojej matky, matky bývalého manžela a súdneho exekútora) nedošlo k odňatiu jej
možnosti konať pred súdom.
K námietke dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale nesprávnym právnym
posúdením veci nedopúšťa vady konania v zmysle § 237 O.s.p. Právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým (ale) možno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ by aj súd (prípadne) vec nesprávne právne posúdil, nezakladalo
by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ odporkyňa namieta existenciu tzv. inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie veci, takáto tzv. iná vada konania je síce relevantný dovolací dôvod
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá. Aj tento dovolací dôvod
možno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale
v preskúmavanej veci nešlo).
Keďže prípustnosť dovolania odporkyne nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 ods. 1
až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania (z procesných
dôvodov) sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu
trov dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
a trovy tohto konania aj vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene
advokáta za 1 úkon právnej služby, a to vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu z 9. mája 2011
[§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za
tento úkon právnej služby určil podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 57 €, čo
s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške
jednej stotiny výpočtového základu (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky, t.j. 7,41 €) a daňou
z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky, t.j. 1,48 €) predstavuje spolu 77,29 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková