Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
96d/381921.530699.pdf
PDF · 157.35 KB
No categories available
2Cdo/255/2010
Najvyšší súd 2 Cdo 255/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne M. B., bývajúcej v Ţ.,
zastúpenej JUDr. E. Š., advokátkou v K., proti ţalovanému O. M., bývajúcemu v G.,
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na Okresnom súde
Spišská Nová Ves pod sp. zn. 7 C 98/2005, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 22. októbra 2009 sp. zn. 1 Co 257/2008 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2010 sp. zn. 1 Co 257/2008, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. októbra 2009 sp. zn.
1 Co 257/2008 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra
2010 sp. zn. 1 Co 257/2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Spišská Nová Ves rozsudkom zo 14. mája 2008 č.k. 7 C 98/2005-155
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov tak, ţe do výlučného vlastníctva
ţalobkyne prikázal hnuteľné veci – zariadenie domácnosti v hodnote 950 Sk a do výlučného
vlastníctva ţalovaného hnuteľné veci – zariadenie domácnosti v hodnote 48 710 Sk.
Na vyrovnanie podielu z bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov titulom vyporiadania
k zariadeniu domácnosti uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 23 880 Sk
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Hnuteľnosti – všeobecnú hodnotu členského podielu
v B. vo výške 350 000 Sk súd prikázal kaţdému z účastníkov v X., teda po 175 000 Sk,
pričom titulom takéhoto vyporiadania uloţil ţalovanému povinnosť vyplatiť ţalobkyni sumu
55 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zostatok na účte stavebného úveru č. X.
v P. ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva manţelov v sume 35 483,20 Sk
a zostatok na účte stavebného úveru č. X. v P. ku dňu zániku bezpodielového spoluvlastníctva
manţelov vo výške 91 767 Sk súd prikázal (spolu v sume 127 250,20 Sk) ţalovanému.
Ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť štátu na účet súdu trovy konania – znalečné
preddavkované štátom vo výške 2 197,40 Sk a náhradu súdneho poplatku 5 994 Sk do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves
z 18. decembra 2002 sp. zn. 9 C 106/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. februára 2003,
bolo manţelstvo účastníkov rozvedené. Predmetom vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov ostali hnuteľnosti popísané v ţalobnom návrhu a hodnota
členského podielu k druţstevnému bytu v sume 350 000 Sk. V zmysle čiastočnej dohody
účastníkov a po vykonanom dokazovaní súd vyporiadal ich bezpodielové spoluvlastníctvo
(§ 149 ods. 1 a 3, § 150 Občianskeho zákonníka). Súd ďalej uviedol, ţe účastníci
previedli členské práva k predmetnému bytu za cenu 350 000 Sk, pričom ţalobkyňa obdrţala
z tejto sumy 120 000 Sk a ţalovaný zvyšok. Súd prikázal hodnotu členského podielu
k druţstevného bytu (350 000 Sk) kaţdému z účastníkov v X. a následne určil ţalovanému
povinnosť vyplatiť ţalobkyni rozdiel z prevzatej kúpnej ceny v sume 55 000 Sk. Pokiaľ išlo
o pasíva, súd konštatoval, ţe ţalovaný takmer výlučne sám disponoval s oboma poskytnutými
úvermi v sume 300 000 Sk a teda bolo by nezákonné a nespravodlivé, aby sa na splácaní
týchto úverov mala podieľať aj ţalobkyňa. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol súd
podľa poloţky 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov (zákon č. 71/1992 Zb.) a zároveň
rozhodol aj o povinnosti ţalovaného zaplatiť štátu preddavkované trovy znalečného.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. októbra 2009 sp. zn. 1 Co 257/2008
v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29. septembra 2010 zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe z vecí, ktoré mali ţalobkyňa a ţalovaný
v bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov, prikázal do vlastníctva ţalobkyne vybavenie
domácnosti v sume 48,13 € (1 450 Sk) a do vlastníctva ţalovaného vybavenie domácnosti
v sume 1 600,27 € (48 210 Sk). Ţalobkyni uloţil povinnosť zaplatiť ţalovanému
na vyrovnanie podielu sumu 476,29 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovanému
zároveň uloţil povinnosť zaplatiť štátu platbou Okresnému súdu Spišská Nová Ves trovy
konania 205,71 € a súdny poplatok 198,99 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vyslovil, ţe
ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe
v prejednávanej veci súd prvého stupňa správne postupoval pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva účastníkov, ak hnuteľné veci, ktoré ostali v uţívaní ţalovaného po odchode
ţalobkyne zo spoločnej domácnosti, prikázal do výlučného vlastníctva ţalovanému
(s výnimkou pračky Miniromo). Z tohto dôvodu odvolací súd zmenil v uvedenej časti
napadnutý rozsudok a pračku Miniromo prikázal ţalobkyni. Ďalej uviedol, ţe súd prvého
stupňa správne zahrnul do vyporiadania účastníkov peňaţné prostriedky v sume 350 000 Sk
za prevod členských práv a povinností v bytovom druţstve po zániku manţelstva. Okresný
súd však nepostupoval správne, keď zostatky úverov ku dňu zániku manţelstva (14. februára
2003) spolu v sume 127 250,20 Sk prikázal ţalovanému. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, ţe účastníci konania časť finančných prostriedkov získaných z úveru poskytnutých
P. cca 100 000 Sk investovali do rodinného domu, ktorý mali v podielovom spoluvlastníctve
a zvyšná časť v sume 200 000 Sk bola spotrebovaná za trvania manţelstva na chod
domácnosti po tom, čo ţalobkyňa v júni 2001 opustila spoločnú domácnosť. V konaní
nebolo preukázané, ţe by ţalovaný pouţil poskytnuté úvery nehospodárne, alebo výlučne
pre svoje potreby a samotná okolnosť, ţe účastníci po dlhšiu dobu hospodárili oddelene nie je
dôvodom, aby jeden z účastníkov hradil celý zostatok záväzku. Bolo potrebné prihliadnuť na
skutočnosť, ţe ţalobkyňa bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manţelstva
opustila rodinu a prestala sa podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové
spoluvlastníctvo a toto zabezpečoval výlučne ţalovaný. Odvolací súd však prihliadol na
správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, ţe táto sa napriek svojim
schopnostiam a moţnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných
vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a preto aplikoval výnimku z východiskového
hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov do zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manţelov a v neprospech ţalobkyne zohľadnil pri vyporiadaní jej povinnosť
uhradiť ţalovanému podiel z uhradených úverov nielen za obdobie po zániku
bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia spoločnej domácnosti.
Ţalovaný tak na splatení úveru za čas od 1. júla 2001 do 14. februára 2003 uhradil sumu
57 200 Sk a v čase od zániku bezpodielového spoluvlastníctva (14. februára 2003) do
splatenia oboch úverov uhradil sumu 128 258 Sk, teda celkovo vynaloţil na splatenie oboch
úverov sumu 185 458 Sk. Odvolací súd mu preto priznal právo na náhradu vo výške jednej
polovice, t.j. v sume 92 929 Sk, čo sa premietlo do výroku o povinnosti jedného z manţelov
zaplatiť určitú sumu druhému na vyrovnanie ich podielu. Zároveň rozhodol o povinnosti
ţalovaného zaplatiť súdny poplatok a o trovách štátu (§ 148 ods. 1 O.s.p.). O trovách
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa (§ 238 ods. 1
O.s.p.) a ţiadala dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušiť. Dovolanie odôvodnila
nepreskúmateľnosťou rozsudku, pretoţe má za to, ţe tu absentuje opora vo vykonanom
dokazovaní. Navyše uviedla, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Krajský súd bez ďalšieho skonštatoval, ţe ţalobkyňa sa napriek svojim schopnostiam
a moţnostiam nestarala o rodinu, nepodieľala sa na zveľaďovaní spoločných vecí a na plnení
spoločných záväzkov z úverov, bez spoločensky prijateľného dôvodu opustila spoločnú
domácnosť. Domnieva sa, ţe práve toto konštatovanie súdu nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Poukázala na to, ţe spoločnú domácnosť opustila, ale nie dobrovoľne.
Ţalovaným bola z bytu vyhodená. Ţalovaný jej navyše dva mesiace neumoţnil styk s deťmi
a niekoľkokrát ju fyzicky a ústne napadol, o čom svedčia priestupkové konania vedené voči
ţalovanému. Ţalobkyňa sa o deti starala podľa svojich moţností, resp. ako jej to dovolil
ţalovaný. Poukázala na to, ţe s vtedajším svojím priateľom, terajším svojím manţelom,
s ktorým doteraz ţije v šťastnom manţelstve, sa nasťahovali do spoločného podnájmu aţ
v októbri 2001. Teda ţalobkyňa neopustila spoločnú domácnosť z dôvodu, aby sa hneď
presťahovala k priateľovi. Ţalobkyňa ďalej namieta výšku celkovej sumy, ktorú podľa
krajského súdu ţalovaný vynaloţil na splatenie úverov (súd nezohľadnil vyplatené štátne
prémie).
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe rozhodnutie krajského súdu povaţuje
za správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j., či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/
O.s.p. nenamietala a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, resp. jeho nedostatočné odôvodnenie (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vady konania vymedzené v zhora uvedených častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
V danej veci odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, pričom svoje
rozhodnutie oprel okrem iného aj o konštatovanie, ţe bolo potrebné zohľadniť, ţe ţalobkyňa
bez spoločensky prijateľného dôvodu ešte za trvania manţelstva opustila rodinu a prestala sa
podieľať na starostlivosti o maloleté deti i bezpodielové spoluvlastníctvo. Odvolací súd
prihliadol na správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti a zohľadnil, ţe táto
napriek svojim schopnostiam a moţnostiam sa nestarala o rodinu, nepodieľala sa
na zveľaďovaní spoločných vecí, na plnení spoločných záväzkov z úverov a aplikoval
výnimku z východiskového hľadiska o rovnosti podielov aj pri plnení spoločných záväzkov
do zániku bezpodielového spoluvlastníctva a v neprospech ţalobkyne zohľadnil
pri vyporiadaní jej povinnosť uhradiť ţalovanému podiel z uhradených úverov nielen
za obdobie po zániku bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj za obdobie od opustenia
spoločnej domácnosti. Z rozhodnutia nie je zrejmé, v čom odvolací súd videl neprijateľný
spoločenský dôvod odchodu ţalobkyne zo spoločnej domácnosti a nie je zrejmé ani to, na aké
konkrétne správanie ţalobkyne po opustení spoločnej domácnosti odvolací súd prihliadol.
Rovnako nie je zrejmé, z čoho odvolací súd vychádzal, keď vyššie uvedené konštatoval.
Zo zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 1. októbra 2009 nevyplýva, ţe by
odvolací súd doplnil dokazovanie v tomto smere. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré
prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad,
z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval
a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie a rozhodnutie
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu v spojení s opravným uznesením
podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedené,
nezaoberal sa uţ ďalšími námietkami ţalobkyne uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. októbra 2011
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlířová