Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/109/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky D. K., bývajúcej v K.,

zastúpenej JUDr. I. R., advokátkou v K., proti odporcovi Ing. J. K., bývajúcemu v K.,

zastúpenému JUDr. Ing. P. H., advokátom v K., o zrušenie práva spoločného nájmu bytu,

vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12. marca 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie odporcu o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

v sume 124,85 € do rúk alebo na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. R., advokátky v K..

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 11. októbra 2006 č. k.

-96 zrušil právo spoločného nájmu účastníkov konania k 4-izbovému obecnému

bytu č. X nachádzajúcemu sa v K. na X poschodí na A. ulici č. X a za výlučnú nájomníčku bytu

určil navrhovateľku; odporcovi uložil povinnosť z bytu sa vysťahovať do 15 dní od zabezpečenia

náhradného bytu navrhovateľkou. O trovách konania vyslovil, že účastníkom ich náhradu

nepriznáva. Pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z toho, že za trvania manželstva účastníkov

konania bola s navrhovateľkou uzavretá zmluva o nájme predmetného bytu a účastníkom vzniklo

právo spoločného nájmu bytu manželmi; že v dôsledku vyhrážok odporcu sa navrhovateľka

spoločne s dcérou J. K., narodenou X, z tohto bytu odsťahovala do dcérinho družstevného bytu

(21. decembra1996), nie však v úmysle trvale opustiť predmetný byt; že manželstvo účastníkov

konania bolo právoplatne rozvedené rozsudkom súdu prvého stupňa zo 16. mája 2001 sp. zn. 24

2

C 18/96 a že v súčasnej dobe s navrhovateľkou býva nielen dcéra, ale aj syn účastníkov konania

J. K., narodený X. Na základe zistených skutočností mal súd za to, že boli splnené podmienky

pre rozhodnutie súdu o zrušení spoločného nájmu bytu manželmi (§ 705 ods. 1 prvá veta

). Po zrušení práva spoločného nájmu bytu považoval určenie

navrhovateľky za výlučnú nájomníčku bytu ( druhá veta )

za opodstatnené skutočnosťou, že navrhovateľka vedie spoločnú domácnosť s obomi deťmi

účastníkov konania. Rozhodnutie o bytovej náhrade pre odporcu, ktorou podmienil povinnosť

odporcu z bytu sa vysťahovať, založil súd na tom, že nemal jednoznačne preukázané také dôvody

hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by odporcovi postačovalo náhradné ubytovanie,

prístrešie alebo žiadna bytová náhrada. Výrok o trovách konania oprel o ustanovenie § 150

, uvedúc, že rozhodnutie o zrušení práva spoločného nájmu bytu bolo v záujme oboch

účastníkov.

Krajský súd v Košiciach(odvolací súd) na odvolanie oboch účastníkov konania

rozsudkom z 12. marca 2009 sp. zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd po doplnení dokazovania dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že

podmienky na zrušenie spoločného nájmu bytu súdom splnené boli: nedošlo k zániku práva

spoločného nájmu bytu trvalým opustením domácnosti navrhovateľkou (dôvodom pre odchod

navrhovateľky zo spoločnej domácnosti bolo správanie sa odporcu) ani dohodou účastníkov

o zrušení tohto spoločného práva účastníkov. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme (nájomcovi) bytu,

vychádzal aj odvolací súd zo skutočnosti, že navrhovateľka býva spolu s dospelými deťmi v byte

u dcéry, že vlastné bývanie nemá a že dospelý syn, ktorý je ako študent odkázaný na bývanie

u rodičov, býva s navrhovateľkou (matkou) a pre vyhrotené vzťahy s otcom (odporcom) a

odmietavý postoj syna k otcovi je spoločné bývanie syna s otcom vylúčené. Za správne

považoval odvolací súd aj rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadne povinnosti odporcu byt

vypratať až po zabezpečení náhradného bytu navrhovateľkou, pretože v prejednávanej veci nebol

dôvod na aplikáciu druhá veta . S poukazom na to, že

v odvolacom konaní nemal ani jeden z účastníkov plný úspech, náhradu trov tohto konania

odvolací súd nepriznal ani jednému z nich.

3

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho

ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.

V značne rozsiahlom dovolaní predovšetkým namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa

bol vylúčený z realizácie svojich procesných práv, najmä práva navrhovať dôkazy a vyjadrovať

sa k dôkazom protistrany. Tvrdil, že súd prvého stupňa okrem výsluchu účastníkov konania

a svedka J. K. nevykonal žiaden dôkaz, na ktorý sa v odôvodnení svojho rozsudku odvolával

(jednalo sa o listinné dôkazy, ktoré v dovolaní špecifikoval), že v zápisnici z 25. apríla 2006 je

síce uvedené, že niektoré z týchto dôkazov boli vykonané (oboznámené), avšak že reálne ich súd

prvého stupňa nevykonal, len ich formálne uviedol do zápisnice bez uvedenia textu týchto listín,

ich obsahu. Obdobne že postupoval súd prvého stupňa i na pojednávaní uskutočnenom 11.

októbra 2006 a že o vykonaní týchto dôkazov sa odporca dozvedel až z rozsudku súdu prvého

stupňa, keď už nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Uvádzané že namietal aj v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa, avšak odvolací súd sa s jeho dôvodmi v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne nevysporiadal a nesprávny postup súdu prvého stupňa nekonvalidoval a

rovnako ako súd prvého stupňa reálne žiadne oboznamovanie so súdnymi spismi, resp. listinami

z týchto spisov nevykonal. Dovolateľ ďalej namietal, že v prvostupňovom aj odvolacom konaní

rozhodovali vylúčení sudcovia ( ). Vo vzťahu k sudkyni

JUDr. S., ktorá prejednávala a rozhodovala vec na súde prvého stupňa, uviedol, že svedok J. K.

pred výsluchom nebol poučený podľa , že sudkyňa odmietla verifikovať kópie

písomných dokumentov predložených navrhovateľkou, manipulovala s obsahom zápisníc

z pojednávaní uskutočnených 25. apríla 2006 a 11. októbra 2006, keď oboznamovanie s dôkazmi

tam uvedenými sa reálne neuskutočnilo a že do odôvodnenia rozsudku citovala z trestného spisu

ČVS ORP-726/01 účelovú výpoveď J. K. ml., že účelovo vyhodnotila dôkazy a odmietla

vykonať akýkoľvek dôkaz navrhnutý odporcom. Zaujatosť sudcov odvolacieho súdu JUDr. L. C.

a JUDr. Ľ. B. videl dovolateľ v tom, že v súvislosti s možnou mimosúdnou dohodou (zmierom),

v zmysle ktorého účastník, ktorý by sa stal výlučným nájomcom bytu, by druhej strane vyplatil

polovicu jeho trhovej hodnoty, sa k nemu správali diskriminačne (odmietli vykonať znalecké

dokazovanie za účelom zistenia trhovej ceny bytu; nepripustili možnosť, že by aj navrhovateľka

mala vyplatiť odporcu a jeho vlastný návrh v tomto smere odmietli). Vo vzťahu k JUDr. L. C.

tvrdil aj manipuláciu so spisom v spojitosti s originálom písomného dôkazu, ktorý do

spisu založila navrhovateľka na pojednávaní 11. septembra 2008. Podľa tvrdenia dovolateľa

4

JUDr. Ľ. B. manipulovala s obsahom zápisnice z 12. marca 2009, keď neoboznámila účastníkov

so spismi tam uvedenými; že po tomto pojednávaní došlo aj k manipulácii s obsahom spisu 1Co

20/07, nakoľko doň pribudli niektoré zápisnice z konaní sp. zn. a ; že

nepravdivo informovala orgány činné v trestnom konaní vo veci ČVS ORP-6294-OJP-KE-2009

„že navrhovateľka nepredložila odvolaciemu súdu na pojednávaní 11. septembra 2008 písomný

dokument označený ako sťažnosť a nesúhlas so zmenou mena na nájomnej zmluve“, v dôsledku

čoho vyšetrovateľ trestné oznámenie odmietol. Dovolateľ tiež namietal, že skutkové zistenia

súdov obidvoch stupňov nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a že súdy

dostatočne neodôvodnili, prečo nevykonali ním navrhované dôkazy, čím konanie zaťažili tzv.

inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Odporca napokon namietal aj na nesprávne právne posúdenie veci ( )

súdom prvého stupňa a odvolacím súdom, argumentujúc, že v prejednávanej veci súdy namiesto

aplikovali .

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie odporcu ako

neprípustné odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) , zastúpený advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné

tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje

5

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo

ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolaním odporcu je napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v , proti

ktorým je dovolanie prípustné; prípustnosť jeho dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá dovolaciemu

súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd sa

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne

zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až

g/ , teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť

účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie

konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia ani

jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola. Dovolací súd

pripomína, že prípustnosť dovolania z hľadiska nie je založená už tým, že dovolateľ

tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v ,

ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom

ustanovení skutočne trpí.

Vzhľadom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie, či

postupom odvolacieho súdu, resp. aj súdu prvého stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom podľa , resp. či v konaní nerozhodol vylúčený sudca

v zmysle

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Táto

vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý

6

proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. Pod odňatím možnosti pred súdom

konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu

priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov, najmä

právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na

dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so

súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom alebo svedkom a právo

zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci.

V sporovom konaní, o ktoré išlo aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia

zásada. Účastníci sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že

pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (porovnaj

) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení; len súd ale

rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná (porovnaj ).Účastník má tiež

právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom ( ). Pokiaľ

odporca v dovolaní namietal, že bol súdom prvého stupňa vylúčený z realizácie týchto

procesných práv účastníka konania, treba uviesť, že namietal nedôvodne. Z obsahu zápisníc

o pojednávaní pred súdom prvého stupňa takéto skutočnosti totiž nevyplývajú. Pokiaľ ide

o navrhovanie dôkazov, odporca toto svoje právo realizoval aj na pojednávaní uskutočnenom

11. októbra 2006, jeho návrhy však súd prvého stupňa uznesením zamietol (č. l. 93 p.v. spisu).

Svoje tvrdenie o odňatí práva navrhovať dôkazy spochybnil (poprel) aj sám odporca, keď

v dovolaní viackrát vyjadril nespokojnosť s postupom súdu prvého stupňa, ktorý jeho návrhom

na dokazovanie nevyhovel. Rovnako odporcovi nebolo odopreté ani právo vyjadrovať sa

k vykonávaným dôkazom, napr. na pojednávaní 25. apríla 2006 sa vyjadroval k vierohodnosti

výpovede svedka J. K. tak, že „ je krivá, lživá, vymyslená“. V súvislosti s tvrdenou vadou podľa

neobstojí ani názor odporcu, keď namietal chybné hodnotenie dôkazov.

Dovolací súd uvádza, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (poznámka: dovolací súd sa

hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde totiž o dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

7

(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993).

Neprípustnosť takého dôvodu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy

nevykonávajú (porovnaj druhá veta ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu

súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Nesprávne vyhodnotenie

vykonaných dôkazov preto nezakladá vadu v zmysle Dovolací súd sa v tejto

spojitosti nezaoberal ani ďalšími jednotlivými námietkami dovolateľa, ktoré by mohli zakladať

iba takúto – tzv. inú vadu konania. Treba zároveň zdôrazniť, že len tie dôkazy, ktoré sú pre

posúdenie veci relevantné a môžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou

podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať, sú pre súd podstatné. Návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania nie je súd viazaný a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (porovnaj ), nie

účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v

ktorom vysvetlil, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť

skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v

zmysle V rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu konania

nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu,

dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa nie je prípustné, lebo to

nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Dovolací súd odkazuje aj na ďalšie

svoje závery, ako sú zachytené na č. l. 11 a 12 tohto uznesenia (o nepoučení svedka J. K. etc.).

Pokiaľ odporca v dovolaní namietal, že nižšie súdy dostatočne neodôvodnili svoje

rozhodnutia, teda nepreskúmateľnosť, ani táto jeho námietka neobstojí.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

8

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa

stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný

účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia ( ), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na

podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť

(súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby

spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu

podľa , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na

súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať

aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),

porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.

9

30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na k a ž d ý argument strany (účastníka) bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti

Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III;

rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka

rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivé konanie podľa a listiny je aj

právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie

musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003

sp. zn. ). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn.

vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v

princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj

rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII).

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil so skutkovými zisteniami

súdu prvého stupňa ako aj s jeho právnymi závermi, pre ktoré zrušil právo spoločného nájmu

účastníkov konania k predmetnému bytu a za výlučného nájomcu bytu určil navrhovateľku,

uložiac odporcovi povinnosť z bytu sa vysťahovať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu

10

navrhovateľkou. Dostatočne podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti

v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce a k akým záverom na ich základe dospel.

Odvolací súd postačujúco a jasne vysvetlil, prečo nebolo možné vyhovieť námietkam odporcu.

Podané odôvodnenie napadnutého rozsudku zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom dalo

odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného odporcu neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie

nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle ; za odňatie možnosti

konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek odporcu.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu

skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a

Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako

celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku spĺňa.

Dovolateľ namietal tiež vadu podľa , keď tvrdil, že vec prejednávali

a rozhodli vylúčení sudcovia: JUDr. I. S. na súde prvého stupňa a JUDr. L. C. a JUDr. Ľ. B. na

odvolacom súde, vo vzťahu ku ktorým uviedol viacero skutočností, pre ktoré deklaroval

pochybnosti o ich nezaujatosti a nestrannosti. Tieto skutočnosti mali mať svoj základ

v procesnom postupe uvedených sudcov, ale i mimo neho.

Dovolací súd preto osobitne skúmal, či nebol naplnený dovolací dôvod a teda

i prípustnosť dovolania podľa v tom, že by rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

11

Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá právna úprava skutočnosti, ktorá je pre

vylúčenie sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne

významného vzťahu sudcu a to :

1. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol založený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Dovolací súd však vzal do úvahy i to že, pri výklade ustanovenia o vylúčení sudcov je

treba vychádzať zo zásady prijatej judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej

spravodlivosť nielen že musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná.

Znamená to, že za vylúčeného by bolo možno považovať i takého sudcu, ktorý by síce bol bez

pomeru k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom, vzhľadom však na konkrétny spôsob

konania (chovania) by bolo možno objektívne pochybovať o jeho nezaujatosti. Nestrannosť

sudcu sa teda nechápe len ako subjektívny postoj – osobné presvedčenie sudcu, ale

z objektívneho pohľadu, t.j. či sú dané dostatočné záruky vylučujúce akúkoľvek legitímnu

pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Dovolací súd po preskúmaní skutočností namietaných odporcom vo vzťahu

k spomínaným sudcom prvostupňového a odvolacieho súdu dospel k záveru o nedôvodnosti aj

tejto námietky odporcu. Niektoré z tvrdení dovolateľa sú v úplnom rozpore s obsahom spisu (o

nepoučení svedka J. K., neodôvodnení nevykonania dôkazov navrhovaných odporcom

v rozsudku súdu prvého stupňa, diskriminačnom prístupe sudcov odvolacieho súdu k odporcovi,

manipulácii sudcov s obsahom spisov). Pokiaľ dovolateľ tvrdil, že sudcovia v rozpore s obsahom

zápisníc z pojednávaní riadne neoboznámili všetky písomné dôkazy z iných spisov, treba uviesť,

že ani prípadné preukázanie tohto tvrdenia by bez ďalšieho ešte nezaložilo pochybnosti o ich

nezaujatosti. Rovnako neobstojí ani námietka odporcu týkajúca sa podľa jeho názoru

nepravdivého informovania orgánov činných v trestnom konaní, ktorú informáciu JUDr. Ľ. B.

podala až po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu.

12

Dovolací súd v postupe namietaných sudcov nezistil znaky nejednoznačnosti či

protirečivosti z hľadiska zákona; z preskúmaného vedenia konania nevyplývajú prejavy svojvôle.

Z tvrdení odporcu a ani z obsahu spisu objektívne nevyšla najavo existencia žiadneho z právne

relevantných vzťahov uvedených v (t. j. pomer dotknutých sudcov k veci,

účastníkom ani ich zástupcom).

Dovolací súd nepovažoval pritom za rozhodujúce, že odporca s namietaním zaujatosti

voči JUDr. I. S. neuspel v odvolaní, ale osobitne námietku posúdil pre toto dovolacie konanie

(porovnaj m.m. R 59/1997). Dospel pritom k záveru, že túto sudkyňu nie je dôvod považovať za

vylúčenú z prejednávania a rozhodovania danej právnej veci. Rovnako to platí aj u sudcov

odvolacieho súdu JUDr. L. C. a JUDr. Ľ. B.. Treba osobitne poznamenať, že správne nebola

námietka odporcu voči JUDr. I. S. predložená nadriadenému súdu, keďže sa námietka zaujatosti

týkala len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci ( § 14 ods. 3

), kedy súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa v zmysle

vec nadriadenému súdu nepredkladá (to, že sudkyňa JUDr. I. S. na pojednávaní

uskutočnenom 25. apríla 2006 poučila odporcu, aby kládol otázky, ktoré súvisia s vecou a sú

podstatné, potom čo odporca navrhol vypočuť svedka – syna účastníkov na detektore lží alebo

urobiť svedkovi mapu mozgu, nie je znemožnením kladenia otázok svedkovi, ale správnym

poučením účastníka a riadnym vedením pojednávania zo strany uvedenej sudkyne, ktoré plne

zodpovedá ustanoveniu tretej vety ).

K dovolateľovej námietke, ktorou napáda právne posúdenie veci, dovolací súd

poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávne právne posúdenie veci ( ) je síce prípustným dovolacím

dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samotný tento dôvod ale

prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach

upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno

napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné

13

nesprávnosti rozhodnutia. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny

predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili

(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne

prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Rovnako ako dôvod, že rozhodnutia

súdov obidvoch stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

), ani dôvod, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), nezakladá zmätočnosť rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť z ustanovenia

a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení §

237 , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa v spojení s §

218 ods. 1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods.

1 ). Navrhovateľka náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a ich výšku vyčíslila.

Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, že právna zástupkyňa

navrhovateľky zastupovala túto účastníčku už v konaní pred obomi nižšími stupňami súdov.

Navrhovateľke preto priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za dva úkony právnej služby

advokáta, ktoré úkony vznikli vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu zo 4. júna 2009 (prvý úkon)

a vyjadrenia k doplneniu dovolania z 2. marca 2011 (druhý úkon). Odmena advokáta je vo výške

1/13 výpočtového základu ( vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“) za každý

z týchto úkonov, čo pri prvom z nich predstavuje sumu 53,49 € a pri druhom 57 €. K odmene

priznal dovolací súd podľa § 16 ods. 3 vyhlášky náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné

výdavky a miestne prepravné (režijný paušál) vo výške 6,95 € v spojitosti s prvým úkonom

a 7,41 € v spojitosti s druhým úkonom. Zvýšenie odmeny a režijného paušálu o daň z pridanej

hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) dovolací súd nepriznal z dôvodu, že advokátka navrhovateľky

neosvedčila, že je platiteľom tejto dane. Spolu teda náhrada trov dovolacieho konania predstavuje

sumu 124,85 €.

14

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Milan D e á k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta