Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d7c/382586.ac523b.pdf
PDF · 174.4 KB
No categories available
5To/6/2011
N a j v y š š í s ú d 5 To 6/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
proti obžalovanému O. D. a spol. pre pokračovací trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, a iné prerokoval na verejnom zasadnutí
konanom 10. novembra 2011 v Bratislave odvolania obžalovaných O. D. a V. M. proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. februára 2011, sp. zn. 1 T 2/97, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 256 Tr. por., účinného do 31. decembra 2005, odvolania obžalovaných O. D.
a V. M. sa z a m i e t a j ú .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 2. februára 2011, sp. zn. 1 T 2/97, boli
obžalovaní O. D. a V. M. uznaní za vinných zo spolupáchateľstva pokračovacieho trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2
písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, v jednočinnom súbehu s pokračovacím
trestným činom prijímania úplatku v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 160 ods. 1, ods. 2,
ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, v jeho znení platnom v čase spáchania činu,
na tom skutkovom základe, že
ako príslušníci O. služobne zaradení na P. konajúc v rozpore s povinnosťami policajta
uvedenými v § 8 zákona č. 204/1991 Zb. o Policajnom zbore Slovenskej republiky, v znení
zmien a doplnení a podľa § 8 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore, v znení zmien
a doplnení,
1/ v období od mesiaca júl 1995 až do 15. novembra 1995 v N. obaja požadovali
pre seba od poškodenej K. Č. sumu 300 000 Sk za nerealizovanie jej údajnej trestnej činnosti,
ktorá mala byť preverovaná políciou tak, že poškodenej hrozili trestným stíhaním, ak im
nevyplatí sumu 300 000 Sk, v dôsledku čoho poškodená K. Č. dňa 16. januára 1996 v N.
po predchádzajúcom poučení pracovníkom M. a prevzatí sumy 300 000 Sk od tohto
pracovníka, skladajúcej sa z bankoviek v nominálnej hodnote 5 000 Sk, odovzdala túto sumu
obžalovanému O. D. v sídle jej firmy N.R. a obžalovaný O. D. po prevzatí tejto sumy odišiel
služobným motorovým vozidlom zo sídla jej firmy a bol prenasledovaný motorovými
vozidlami polície M.I. a nimi zadržaný na ulici V. v N. a hotovosť v sume 300 000 Sk bola
nájdená v služobnom motorovom vozidle, ktoré riadil obžalovaný O. D.,
2/ v presne nezistený deň mesiaca máj 1995 obaja obžalovaní požadovali pre seba
od poškodeného T. D. sumu 20 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že zabezpečia,
aby nebol vzatý do väzby v jeho trestnej veci a v dôsledku čoho poškodený T. D. dňa
7. mája 1995 odovzdal obžalovanému V. M. za prítomnosti obžalovaného O. D. v reštaurácii
„U." v N. sumu 10 000 Sk, ktorú si obžalovaní následne medzi sebou rozdelili po 5 000 Sk
a následne v presne nezistený deň letných mesiacov roku 1995 na žiadosť oboch
obžalovaných, aby im v tejto súvislosti odovzdal ďalších 10 000 Sk, dal obžalovanému V. M.
na čerpacej stanici pri obci P., okres K. sumu 2 000 Sk v hotovosti so sľubom, že zvyšných
8 000 Sk odovzdá obžalovaným nasledujúci týždeň, k čomu však už nedošlo,
3/ v presne nezistený deň mesiacov január až marec 1995 požadovali obaja
obžalovaní pre seba od poškodeného R. C. sumu 40 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že po jej
vyplatení zabezpečia, aby nebol vzatý do väzby v trestnej veci vedenej proti jeho osobe,
poškodený R. C. z obavy pred vzatím do väzby dňa 28. marca 1995 v priestoroch bufetu
miestnej tržnice v N. najskôr odovzdal obžalovanému O. D. sumu 20 000 Sk v hotovosti a
približne o dva až tri týždne odovzdal obžalovanému O. D. za prítomnosti obžalovaného V.
M. v kancelárii O. zvyšnú sumu 20 000 Sk v hotovosti,
4/ po tom, čo obaja obžalovaní požadovali pre seba od poškodeného M. B. sumu
20 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že nebude trestne stíhaný a nebude mu odobraté
živnostenské oprávnenie, poškodený z obavy z takéhoto postupu dňa 21. mája 1992 odovzdal
v pohostinstve pri železničnej stanici v obci T. obžalovanému O. D. v prítomnosti
obžalovaného V. M. sumu 20 000 Sk v hotovosti a následne vo zvyšnej časti roka 1992
a v roku 1993, využívajúc túto obavu z trestného stíhania a straty živnostenského oprávnenia
poškodeného M. B., počas návštev u neho doma na H. v T. a na miestach, kde vykonával
podnikateľskú činnosť so svojim nákladným motorovým vozidlom slúžiacim ako predajňa,
bez úhrad a prejaveného súhlasu poškodeného M. B. si z predajne brali tovar rôzneho druhu
v celkovej hodnote najmenej 60 000 Sk,
5/ dňa 2. decembra 1994, počas policajného úkonu v dome poškodeného M. M. v T.
č. X., obaja obžalovaní zaistili 1 ks samopalu nemeckej výroby, nezistenej značky
a výrobného čísla v pochrómovanom prevedení, spolu s plným zásobníkom ostrých nábojov,
a následne po predvedení poškodeného M. M. na O. požadovali od neho pre seba vyplatenie
sumy 200 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že nebude trestne stíhaný pre trestný čin
nedovoleného ozbrojovania a poškodený M. M. z obavy z takéhoto konania, v presne
nezistený deň mesiaca december 1994 odovzdal obžalovanému O. D. za prítomnosti
obžalovaného V. M., v kancelárii na O. sumu 1 000 DM, 800 US dolárov a 6 000 Sk,
6/
v presne nezistený deň v mesiacoch august až september 1995, v kancelárii O., žiadali
obaja obžalovaní od poškodeného Ľ. M. pre seba sumu 300 000 Sk v hotovosti s prísľubom,
že nebudú realizovať jeho trestné stíhanie pre údajnú trestnú činnosť a ak sa aj potvrdí jeho
bezúhonnosť, nájdu zámienku pre jeho trestné stíhanie a vzatie do väzby, po čom poškodený
Ľ. M. z obavy z takéhoto konania v rovnaký deň na parkovisku pred reštauráciou „Z."
v N., odovzdal obom obžalovaným sumu 300 000 Sk v hotovosti a následne obžalovaný O. D.
od neho žiadal ďalších 8 000 Sk v hotovosti za to, že vec sám vybavil a túto sumu mu
poškodený v hotovosti odovzdal v byte obžalovaného O. D. na ulici J. č. X. v N. a
v presne nezistený deň mesiaca december 1995 obžalovaní po predvolaní
poškodeného Ľ. M. do kancelárie O., odišli sním do reštaurácie „U." v N., kde obaja
obžalovaní žiadali pre seba od poškodeného Ľ. M. ďalšiu sumu 200 000 Sk v hotovosti
pod zámienkou, že uvedená suma bude odovzdaná vyšetrovateľovi O., aby mohol byť
„zlikvidovaný" spis v jeho trestnej veci, poškodený Ľ. M. v nasledujúci deň pri benzínovom
čerpadle na N. ulici v N., z obavy, aby nebolo pokračované v jeho trestnom stíhaní, odovzdal
sumu 200 000 Sk v hotovosti obžalovanému V. M. za prítomnosti obžalovaného O. D..
Za to boli obžalovaným uložené nasledovné tresty:
Podľa § 158 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. a § 40 ods. 1 Tr. zák.,
účinného v čase spáchania činu, obom obžalovaným rovnaký úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dvoch) rokov.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra
2005. im bol výkon trestov podmienečne odložený, každému na skúšobnú dobu v trvaní
3 (troch) rokov.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, obom obžalovaným boli
uložené aj peňažné tresty v sumách po 4 000 (štyritisíc) € a pre prípad, že by výkon týchto
peňažných trestov mohol byť úmyselne zmarený, boli im uložené náhradné tresty odňatia
slobody každému v trvaní 1 (jedného) roka.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania obaja
obžalovaní.
Obžalovaný O. D. odôvodnil odvolanie jednak sám i prostredníctvom svojho obhajcu.
V odôvodnení odvolania, ktoré si obžalovaný O. D. vypracoval sám, sa vyjadroval
k jednotlivým čiastkovým skutkom v bodoch 1/ až 6/, pre ktoré bol uznaný za vinného
a vo vzťahu k všetkým tam uvádzaným osobám, od ktorých mal požadovať úplatok,
konštatoval, že od žiadnej z týchto osôb nepožadoval žiadnu finančnú čiastku, ani žiadnu
neprebral a ani na to nemal dôvod.
Od poškodenej K. Č. požadoval len predloženie potrebných dokladov pre inú súčasť
polície, čomu sa ona bezdôvodne vyhýbala.
Poškodený T. D. ako informátor polície, s ktorým spolupracovali, túto spoluprácu
zneužíval a od iných osôb vylákaval finančné obnosy s tým, že za vybavenie ich záležitostí
potrebuje peniaze pre policajtov, ale tieto si ponechal pre seba, čo dokazujú výpovede
svedkov R. C., C. M. a A. L..
Poškodený R. C. sám priznal, že napadol T. D., ktorý od neho vylákal peniaze v ich
mene.
K poškodenému M. B. uviedol, že voči nemu nikdy nevykonával žiadne prešetrovanie,
to vykonával pracovník kriminálnej polície U., ktorého poškodený M. B. najprv obvinil
z prijímania úplatku a neskôr z toho istého aj jeho s obžalovaným M. Nikdy od neho
neprevzal ani finančnú hotovosť ani žiaden tovar.
Vo veci poškodeného M. M. uviedol, že menovaný sám na hlavnom pojednávaní
niekoľkokrát klamal, k čomu sa aj priznal.
Čo sa týka poškodeného Ľ. M., toho nikdy ohľadne trestnej činnosti nepreveroval.
Menovaný nevedel vysvetliť, prečo by jemu alebo niekomu inému mal dať peniaze.
Na záver zdôraznil, že pojednávanie vo veci trvalo 15 rokov, no nie jeho pričinením,
ale spôsobom vedenia konania pred súdom. Uviedol, že sa cíti byť absolútne nevinný
vo všetkých bodoch obžaloby a žiadal, aby bol spod obžaloby oslobodený.
V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný O. D.
uviedol, že okolnosti spáchania skutkov uvádzaných v obžalobe nie sú pravdivé, lebo sa ani
jedného skutku nedopustil. Celá jeho údajná trestná činnosť bola vykonštruovaná zo strany
polície a osobami pochybnej povesti, ktorí ho udali zo spáchania skutkov a títo boli buď jeho
informátormi, alebo zneužívali tú skutočnosť, že sa s ním poznali na to, aby pod rôznymi
zámienkami vylákali od určitých občanov finančné prostriedky akože pre neho, aby zakryl ich
trestnú činnosť. Výpovede poškodených považuje za nepravdivé a účelové, s cieľom poškodiť
jeho osobe. Ich výpovede sú rozporné, a preto nevierohodné. Neposkytli súdu takú súvislú
reťaz dôkazov, z ktorej by súd mohol vyvodiť jednoznačný záver, že sa uvedených skutkov
dopustil. Žalovaných trestných činov sa nemohol dopustiť preto, že chýba ako ich objektívna,
tak aj subjektívna stránka. Nebol v predmetnom konaní preukázaný úmysel ani pohnútka,
ktorá by ho mala viesť k spáchaniu žalovaných skutkov. Sú to len tvrdenia proti tvrdeniu,
bez takých dôkazov, ktoré by nepochybne odôvodňovali presvedčenie súdu, že bol usvedčený
zo spáchania žalovaných skutkov. Ak sú o tom pochybnosti, a to podľa neho sú, mal súd
rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo“ a oslobodiť ho spod obžaloby.
V ďalšej časti tohto odôvodnenia svojho odvolania obžalovaný O. D. namietal postup
súdu, že nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom tých svedkov, ktorých
menoval a to F. Ž. a M. O., vyšetrovateľov, ktorí síce v predchádzajúcom štádiu na hlavnom
pojednávaní boli vypočutí, ale po zmene senátu, keď sa začínalo dokazovanie odznova, mali
byť vypočutí znovu. Ním navrhovaní svedkovia T. B. a najmä mjr. JUDr. J. B., bývalý
pracovník M.I., ktorý riadil celú akciu uvádzanú v bode 1/, vôbec neboli vypočutí.
Poukazoval tiež na niektoré chýbajúce časti zápisníc z hlavného pojednávania v marci
a apríli 2007, a tak sa nedá zistiť, aké úkony sa vtedy vykonávali.
Namietal tiež zákonnosť zadováženia niektorých, ako ich označoval listinných
dôkazov a ako príklad uviedol zadokumentovanie bankoviek pri skutku v bode 1/. Uviedol,
že ak boli tieto označené, ako to tvrdili policajti, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní,
mali byť tieto ešte v prípravnom konaní predložené ako dôkazný materiál obhajobe,
aby sa s týmto dôkazom obhajoba oboznámila, čo sa nestalo, a potom to vyvoláva
pochybnosti o pravosti predmetných bankoviek. Poukazoval na to, že pri jeho zadržaní boli
podľa neho porušené viaceré ustanovenia Trestného poriadku, lebo nebolo zdokumentované
miesto jeho zadržania a nájdenia peňazí v jeho aute a nebola vyhotovená fotodokumentácia,
kde sa vlastne v aute peniaze mali nachádzať.
Uvádzal, že pokiaľ nebol vypočutý svedok mjr. JUDr. J. B., vedúci pracovník M.I.,
ktorý celú túto akciu (bod 1/ rozsudku) riadil a pripravoval, bolo skrátené jeho právo
na obhajobu, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Podľa výpovede svedka H.
i samotnej svedkyne Č. na hlavnom pojednávaní, táto bola určitým spôsobom vedená
príslušnými policajtmi, a keď pripustila, že mala mať aj nahrávacie zariadenie, ktorým
sa situácia monitorovala, bolo nezodpovedné zo strany orgánov činných v trestnom konaní,
že takýto dôležitý dôkazný materiál netvorí súčasť trestného spisu, a potom to spochybňuje
objektívnosť týchto orgánov pri vyšetrovaní predmetnej trestnej činnosti a nemôže viesť
k inému záveru, než že taký dôkaz by svedčil v jeho prospech i v prospech
spoluobžalovaného M.
Aj pri ostatných skutkoch sú podľa tohto obžalovaného výpovede svedkov z rôzneho
obdobia rozdielne a značne rozporuplné a navyše súd nemal pripustiť, aby sa svedkovia
na hlavnom pojednávaní skrývali za frázu, že pre veľký časový odstup sa už na vec
nepamätajú, a potom po prečítaní ich predchádzajúcich výpovedí, si svedkovia zrazu
spomenuli na vec. Podľa neho, ak svedok niečo zažil a je to pravdivé, tak si to bude pamätať
veľmi dlhú dobu. Nebude si chcieť na to spomenúť len, ak by to nebola pravda, alebo by ho
niekto naučil, ako má vypovedať. Obhajoba nemala, podľa neho, možnosť preveriť tvrdenia
svedkov dôkladným výsluchom na hlavnom pojednávaní, keď súd nepripustil svedkom
zodpovedať na otázky obhajoby. Jednotlivé výpovede svedkov tak mali byť hodnotené podľa
zásady „in dubio pro reo“.
Obžalovaný O. D. namietal z procesnoprávneho hľadiska aj zloženie senátu súdu
prvého stupňa. Uviedol, že ten nebol v správnom zložení, keď od roku 1997 pojednával súd
v zložení predsedu senátu, jedného sudcu a uvádzal dvoch (i keď išlo o troch) prísediacich,
no po úmrtí zákonného sudcu súd pojednával už v inom zložení, a to z predsedu senátu
a dvoch sudcov, čo je, podľa jeho názoru, v rozpore s Trestným poriadkom platným v čase
podania obžaloby.
Napokon obžalovaný O. D. uviedol, že predmetné trestné konanie malo byť už dávno
zastavené podľa § 223 ods. 1 Tr. por., z dôvodu § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por.,
z dôvodu, že bola prekročená lehota na vykonanie spravodlivého procesu v zmysle článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, so zreteľom
na to, že ide o extrémny prípad dĺžky trestného stíhania, keď obžaloba bola podaná
na Okresnom súde v Nitre už v roku 1996 a až po štrnástich rokoch sa toto konanie ukončuje.
Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhol, aby bolo na základe citových ustanovení
Trestného poriadku a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
trestné stíhanie voči nemu zastavené. Alternatívne uviedol, že pokiaľ by sa s týmto jeho
návrhom odvolací súd nestotožnil, aby po zrušení napadnutého rozsudku ho podľa § 226
Tr. por. v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil.
Obžalovaný V. M. v odôvodnení svojho odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol
k skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, že spoluobžalovaný O. D., ktorý mal byť jeho
priamym aktérom, popiera spáchanie tohto skutku a z toho vyplýva, že sa ho nemohol
dopustiť ani on. Vo vzťahu k poškodenej Č. on žiadne služobné úkony nevykonával. Robili sa
iba nejaké dožiadania, ktoré vybavoval spoluobžalovaný a on nikdy nezasahoval do práce
jeho podriadených. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania, podobne ako obžalovaný O. D.,
namietal rozporuplnosť výpovedí svedkyne Č. ohľadne toho, či mala nejaké nahrávacie
zariadenie pri sebe a či mala nejaké inštrukcie od pracovníkov ministerstva vnútra. Rovnako
uvádzal, že pokiaľ nebol vypočutý svedok JUDr. J. B., ktorý mal celú akciu riadiť, bolo
porušené jeho právo na obhajobu a tiež pokiaľ odovzdávanie peňazí nebolo riadne
zdokumentované, nemožno vo veci spravodlivo rozhodnúť.
K ďalšiemu skutku uviedol, podobne ako obžalovaný O. D., že okolnosti iného skutku
týkajúceho sa poškodenej A. L., ktorý nebol pojatý do rozsudku, svedčia o tom, že poškodený
T. D., ktorý bol ich informátorom, nie je dôveryhodným svedkom, lebo keď s ním skončili
spoluprácu, mal dôvod byť na nich nahnevaný.
K poškodenému R. C. v treťom bode uviedol, že výpoveď tohto svedka bola vyvrátená
výpoveďou svedka Ž., ktorý uviedol, že žiadne peniaze na tržnici ako sa uvádza v skutkovej
vete, odovzdávané neboli a nemal vedomosť, že by peniaze boli odovzdávané na polícii.
V prípade pod bodom 4/, týkajúcom sa poškodeného M. B., išlo podľa obžalovaného
jednoznačne o pomstu, vzhľadom na to, že mu zobrali ukradnutý rotavátor a urobili mu hanbu
v dedine a mieste jeho trvalého bydliska. Svedok U., ktorý mal byť podľa poškodeného B.,
ako vyšetrovateľ o celej veci informovaný, keď bol vypočutý, vyvrátil výpoveď svedka B.
o tom, že by im dal, alebo ponúkal peniaze.
Ku skutku pod bodom 5/ poukazoval na rozpory vo výpovedi svedka M. M.
o funkčnosti samopalu a nábojov, keď v prípravnom konaní uvádzal, že boli nefunkčné
a v závere svojej výpovede na hlavnom pojednávaní tvrdil, že samopal bol funkčný, streľby
schopný a zvarený bol až na polícii. V podstate sa tak svedok priznal, že na polícii klamal.
Jeho výpoveď je teda nevierohodná a bola, podľa obžalovaného, vyvrátená výpoveďou
svedka H., ktorý jednoznačne potvrdil, že samopal bol atrapou.
Čo sa týka posledného skutku, svedok Ľ. M. nemal nikdy problémy s políciou. Jeho
kolega pre tohto svedka vybavoval technický preukaz a je neuveriteľné, že by takýto
bezúhonný občan dal niekomu 300 000 Sk a následne 200 000 Sk v septembri roku 1995,
keď tieto peniaze mali hodnotu rodinného domu. Obžalovaný vyslovil domnienku,
že aj u tohto svedka došlo k manipulácii s jeho výpoveďou, s prihliadnutím na to, že voči ním
sa začalo trestné stíhanie a bolo potrebné zaistiť čo najväčší počet dôkazov v jeho neprospech
i neprospech spoluobžalovaného.
Z uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa
§ 321 ods. 1 písm. a/ Tr. por. (uvádzal už nový Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006)
a aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku
zo žiadneho dôvodu uvedeného v § 253 Tr. por., ani v odvolaní namietaného,
že prvostupňový súd v senáte, v ktorom rozhodol, nebol správne zložený (§ 253 ods. 3
písm. a/ Tr. por., účinného do 31. decembra 2005), a tak podľa § 254 ods. 1 Tr. por., účinného
do 31. decembra 2005, odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
a dospel k záveru, že odvolania oboch obžalovaných nie sú dôvodné.
Chybou, v odvolaniach nevytýkanou, je právna kvalifikácia čiastkového skutku
v bode 6/ napadnutého rozsudku, ale nebolo ju možné napraviť, lebo by to v konečnom
dôsledku bolo v neprospech obžalovaných, čomu bráni ustanovenie § 259 ods. 3 Tr. por.
Bližšie sa o tom súd zmieni v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.
Čo sa týka skutkových zistení, závery krajského súdu sú správne a ani Najvyšší súd
nemá pochybnosti o tom, že jednotlivé čiastkové skutky v bodoch 1/ až 6/ napadnutého
rozsudku sa stali a že ich spáchali obaja obžalovaní spoločným konaním, vzájomne
sa doplňujúcim a smerujúcim k tomu, aby zneužívajúc svoje postavenie vo funkciách
v policajnom zbore, za okolností v skutkových vetách popísaných, v úmysle zadovážiť
si neoprávnený prospech, žiadali a aj prijali od menovaných osôb také finančné čiastky, ktoré
sa v skutkových vetách uvádzajú.
Krajský súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Tie dôkazy, ktoré
obžalovaní navrhovali vykonať ešte navyše, už by nemohli nič zmeniť v otázke viny
obžalovaných. Najviac námietok mali v tomto smere obžalovaní k dokazovaniu v bode 1/
napadnutého rozsudku, že nebolo vierohodným spôsobom zadokumentované odovzdanie
peňazí poškodenou K. Č., okolností, za ktorých sa to malo stať a dôvod ich odovzdania,
pričom obžalovaný D. naznačuje ich podstrčenie, ďalej, že nebolo zistené presné miesto,
kde sa peniaze v aute mali nachádzať a či išlo o pravé peniaze.
10 5 To 6/2011
Z výpovedí poškodenej K. Č., svedka Ing. J. H., svedkyne Mgr. A. B., svedka V. L.,
vypočutých na hlavnom pojednávaní, i z ďalších, najmä listinných a vecných dôkazov,
ako bola žiadosť poškodenej K. Č., s ktorou sa dňa 21. novembra 1995 obrátila na I.M.,
zápisnica o vydaní veci (bankoviek), ich fotodokumentácia, zápisnica o vrátení vecí (60 ks
bankoviek po 5 000 Sk v sume 300 000 Sk) kpt. Mgr. J. B., pracovníkovi Ú. i prepisu
zvukového záznamu, ktorý bol vyhotovený v priestore firmy R. na základe príkazu Krajského
súdu v Bratislave z 15. januára 1996, súhrne vyplýva jednoznačný záver o vine obžalovaných
v bode 1/.
Dôveryhodnosť výpovede poškodenej Č. potvrdzujú okolnosti preukázané
vykonanými dôkazmi, za akých sa obrátila najprv na predsedníčku Okresného súdu v Nových
Zámkoch po tom, čo obžalovaní požadovali od nej peniaze s hrozbou, že inak bude trestne
stíhaná a určili jej aj termín dokedy tak má urobiť a neskôr sa obrátila na I.M., pričom
nespochybniteľne došlo k odovzdaniu peňazí vo vozidle obžalovaného D. To že boli nájdené
v tomto vozidle za okolností popisovaných svedkami, príslušníkmi policajného zboru,
po prenasledovaní obžalovaného D., bolo tými svedkami dostatočne preukázané. Napokon
z konfrontácie samotného obvineného D. so svedkom L. v prípravnom konaní vyplývalo,
že nespochybňoval v tom čase ani on, že po tom, čo bol vyzvaný, aby vystúpil z vozidla
a oprel sa oň rukami, videl cez okno pod sedadlom spolujazdca obálku, pričom na otázku
ako sa mu tam dostala, odpovedal, že mu ju musela dať len poškodená Č., ktorú v ten deň
trikrát viezol. Zo zvukového záznamu vyplývajú súvislosti, že v spojitosti s konaním
aj obžalovaného M. odovzdávala poškodená Č. peniaze vo vozidle obžalovaného D. Z iných
vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že išlo o peniaze označené tak, že označenie bolo
viditeľné len pod ÚV lampou.
Pokiaľ za danej dôkaznej situácie krajský súd už nepovažoval za potrebné vypočuť
ku skutku pod bodom 1/ svedka Mgr. J. B., bývalého pracovníka Ú., M. v B., ktorý riadil
akciu spojenú s odovzdaním peňazí a zaistením obvinených, nemožno dať za pravdu
obžalovaným, že by tým bolo porušené právo na ich obhajobu. Podľa § 2 ods. 5 Tr. por.,
účinného do 31. decembra 2005, mal súd postupovať tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Pokiaľ usúdil, že výsluch svedka
Mgr. J. B. by už z hľadiska rozhodných skutočností nič viac neobjasnil, než to, čo bolo známe
z výpovedí svedkov H. a L. a listinných dôkazov a zvukového záznamu, na nich
nadväzujúcich, s čím sa Najvyšší súd stotožňuje, potom zamietnutie návrhu obhajcov
11 5 To 6/2011
na doplnenie dokazovania, nie je porušením ústavou zaručeného práva obžalovaných
na obhajobu.
Ani v ďalších bodoch nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie. V danom prípade
je podstatné to, že napriek dlhému časovému odstupu, ani v posledných štádiách konania
pred súdom poškodené osoby, ale ani tí svedkovia, ktorí ich výpovede dopĺňali, nikdy
nespochybnili najpodstatnejšiu časť svojich pôvodných usvedčujúcich tvrdení týkajúcich
sa odovzdania peňazí obžalovaným. Svedkovia T. D., R. C., M. B., M. M. a Ľ. M. v priebehu
prípravného konania, ale i v konaní pred súdom, na ktorom boli opakovane vypočúvaní,
aj keď v poslednom štádiu až po pripomenutí prečítaním ich predchádzajúcich výpovedí,
jednoznačne uvádzali, že odovzdali peniaze obžalovaným a z akého dôvodu. Ani jeden z nich
nezmenil výpoveď v tom podstatnom, že by sa to, čo je uvedené v skutkovej vete obžaloby
nestalo. Svedkovia vždy tvrdili to isté, že obžalovaní od nich žiadali peniaze, prečo ich žiadali
a akým spôsobom, pričom všetkým im bolo zrejmé z vystupovania obžalovaných, že ak by im
peniaze nedali, hrozil im trestný postih alebo iné dôsledky s tým spojené, ako napr. vzatie
do väzby a obžalovaný im za poskytnutie vyžadovanej finančnej čiastky naznačovali a sľúbili,
že zariadia, aby sa tak nestalo.
Zodpovedá skutočnosti tvrdenie obžalovaných v odvolaniach, že svedok M. M.
v priebehu hlavného pojednávania zmenil svoju výpoveď, no tu treba dodať,
že ani on ju nezmenil v tom podstatnom, že obžalovaní od neho žiadali peniaze s prísľubom,
že nebude trestne stíhaný za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a že on im aj peniaze
skutočne dal v tých valutách a slovenských korunách a v takých sumách, ako je uvedené
v skutkovej vete bodu 5/. Zmenil výpoveď v tom, že na hlavnom pojednávaní uviedol,
že zbraň bola funkčná. To by zodpovedalo iným dovtedy vykonaným dôkazom, že z nej
aj strieľal a tej časti jeho výpovede, keď tvrdil, že až na polícii bola zbraň znefunkčnená.
Vierohodnosť jeho výpovede v tej najpodstatnejšej časti, že obžalovaní od neho žiadali
peniaze za to, že zariadia, aby nebol trestne stíhaný a z toho dôvodu im aj peniaze dal,
umocňuje fakt, že svedok tak vypovedal s vedomím, že i proti sebe tak uvádza nepriaznivejšie
skutočnosti týkajúce sa držby funkčnej strelnej zbrane.
Výpoveď svedka H. nevyvracia výpoveď svedka M.. V prípravnom konaní svedok
P. H. k funkčnosti zbrane uviedol, že si samopal prehliadol, ale či bol tento streľby schopný,
to nevie povedať. Na hlavnom pojednávaní neuvádzal, že sa zo samopalu strieľať nedalo
12 5 To 6/2011
a že to bola len atrapa ako tvrdia obžalovaní v odvolaniach. Uvádzal, v podstate zhodne
s predošlou výpoveďou z prípravného konania, že samopal bol konštrukčne zostavený tak,
že sa nedalo úplne zistiť, či je hlaveň streľby schopná a v ďalšej časti výpovede svedok
pripúšťal, že sa z neho dalo strieľať ale inými, uvádzal slepými nábojmi, no i na takú sa v tom
čase vzťahovala ohlasovacia povinnosť. Podstatné však je, čo z hľadiska posúdenia vedomosti
svedka M. o funkčnosti zbrane vypovedal svedok H., pretože to bolo rozhodujúce, či svedok
M. M. mohol mať dôvodnú obavu z hrozby trestného stíhania za nedovolené držanie zbrane
a pod tlakom tejto skutočnosti sa podvolil žiadosti obžalovaných o úplatok, za ktorý dosiahne
svoju beztrestnosť.
Svedok H. tvrdil, že keď si chcel, vydávajúc sa za kupca, za prítomnosti svedka M.
v priestoroch pivnice zbraň odskúšať, tomu sa svedok bránil s odôvodnením,
že by to vyvolalo veľký rachot. To nemožno vysvetľovať tak, že by si svedok M. bol istý,
že to je len atrapa, ako teraz tvrdia obžalovaní. Ak by malo ísť skutočne len
o atrapu, potom je nevierohodné, že by svedok H. ako policajt (svedok pracoval
na O.), ktorý mal veľké skúsenosti so zbraňami, nebol ihneď zistil, že ide o atrapu. Ak by to
malo zodpovedať skutočnosti, potom nebolo dôvodu nevrátiť túto odňatú vec (atrapu zbrane)
svedkovi M. ihneď po zistení tejto skutočnosti. Zvierohodňuje to skôr výpoveď svedka
M. M., že zbraň bola znefunkčnená až na policajnom zbore a že mu bola vrátená až dávno
po tom, čo sa začalo trestné stíhanie proti obžalovaným, pričom takto znehodnotenú zbraň ani
nechcel prevziať.
Ani zamietnutie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, ako uvádzajú obžalovaní
v odvolaniach, nemalo vplyv na správnosť zisteného skutkového stavu. Pokiaľ tak obžalovaní
v odvolaniach uvádzajú, nezodpovedá to skutočnosti vzhľadom na výsledky dovtedy
vykonaného dokazovania a tomu, čo by sa malo navrhnutými svedeckými výpoveďami
dokazovať. Ani jeden by bližšie nemohol ozrejmiť, odovzdanie peňazí poškodenými osobami
obžalovaným. Predmetom dokazovania podľa skutkov obžaloby malo byť zistenie, či osoby
označované ako poškodené odovzdali peniaze obžalovaným a nie aj ďalšie zisťovanie komu,
ktorým ďalším osobám mali dať peniaze obžalovaní. Išlo by už o ďalší trestnoprávny skutok
týkajúci sa ďalšej osoby z policajného zboru, čo nebolo predmetom obžaloby. To je napr.
vo vzťahu k svedkovi Ž. (išlo o vyšetrovateľa policajného zboru). Ten bol v prípravnom
konaní vypočutý a pripúšťal možnosť kontaktu so svedkami D. a C. za okolností nimi
popisovanými, jednak mimo úradných miestností a potom na O. a uvádzal aj to, že informoval
13 5 To 6/2011
obžalovaných ako svojich kolegov, o prípade podozrenia z trestného činu vydierania, ktorý
prešetroval a ktorý sa týkal svedka R. C..
Nezodpovedá skutočnosti ani tvrdenie obhajoby v odvolaniach, že obhajcovia nemali
dostatočnú možnosť aktívne sa podieľať na výsluchoch svedkov a že tým boli ukrátení
na práve obhajoby. Obsah zápisníc o priebehu hlavného pojednávania svedčí o opaku, že mali
dostatočný priestor na kladenie otázok svedkom a byť aktívni aj pri vykonávaní iných
dôkazov.
Neobstojí ani námietka naznačujúca zo strany obhajoby, že by mali byť svedkovia
nejakým spôsobom vedení alebo naučení, ako majú vypovedať. Bolo by skôr dôvodné
predpokladať, že práve na takú skutočnosť, na ovplyvnenie zo strany vyšetrovateľov
ako majú vypovedať, a to hrubú lož vo vzťahu k obžalovaným, by si svedkovia aj po veľmi
dlhom čase dobre zapamätali. Žiadna z ich výpovedí tomu nenasvedčuje. O podstatných
okolnostiach, či dali peniaze obžalovaným vypovedali rovnako.
Vzhľadom na to odvolací súd považuje odvolacie námietky obžalovaných
ku skutkovým zisteniam za nedôvodné.
Čo sa týka skutku, ktorý by bolo možné označiť bodom 7/, stíhaného pred súdom
na základe samostatnej obžaloby vo veci, ktorá bola spojená na spoločné prejednanie s vecou
vedenou na základe skoršej obžaloby, ktorý nebol pojatý do skutkovej vety napadnutého
rozsudku a týkal sa poškodenej A. L., ten Najvyšší súd nepreskúmaval, lebo v tejto časti
obžalovaní ani nemohli podať odvolanie, keďže vypustenie tohto skutku z výroku o vine,
ktorý by inak spolu s ďalšími čiastkovými skutkami tvoril jeden pokračovací trestný čin, malo
rovnaké účinky, ako keby došlo k oslobodeniu obžalovaných v tomto bode podľa
najpriaznivejšieho dôvodu pre oslobodenie v zmysle § 226 písm. a/ Tr. por. Odvolanie
prokurátora nebolo podané a podľa § 254 ods. 1 Tr. por., účinného do 31. decembra 2005,
odvolací súd má preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť tých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ môže podať odvolanie.
Zároveň Najvyšší súd poznamenáva, že pokiaľ aj v dôsledku výpovede svedka D. bolo
rozhodnuté o skutku týkajúcom sa poškodenej A. L. vyššie uvedeným spôsobom, neznamená
to, že svedkovi D. nemožno vôbec veriť, pokiaľ sa týka iných skutkov. S tým sa prvostupňový
14 5 To 6/2011
súd v napadnutom rozsudku vyrovnal a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje.
Neúplnosť niektorých častí zápisníc z predchádzajúceho hlavného pojednávania
vedeného pred iným senátom než tým, ktorý vo veci rozhodol, nemohla mať vplyv
na rozhodnutie súdu, lebo sa vykonávalo hlavné pojednávanie od začiatku znovu.
Právna kvalifikácia čiastkových skutkov v bodoch 1/ až 5/ je úplne správna, išlo
o jednočinný súbeh dvoch uvedených pokračovacích trestných činov v spolupáchateľstve.
Táto právna kvalifikácia je primerane odôvodnená v napadnutom rozsudku a týka
sa to aj bodu 6/ napadnutého rozsudku, pokiaľ aj v tomto bode bol čin obžalovaných spolu
s ďalšími čiastkovými skutkami posúdený ako trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa, ale posúdenie tohto čiastkového skutku aj ako trestného činu prijímania úplatku
nebolo podľa názoru Najvyššieho súdu správne.
Žiadanie úplatku musí byť v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu,
aby mohlo ísť o trestný čin prijímania úplatku podľa § 160 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. v jeho
znení účinnom v čase spáchania činu. Ods. 3 tohto ustanovenia bol okolnosťou
podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby vo vzťahu k obom alternatívam skutkovej
podstaty podľa ods. 1 a ods. 2. Táto súvislosť musí byť daná konkrétne, v čom malo spočívať
obstarávanie veci všeobecného záujmu, ku ktorému sa malo vzťahovať žiadanie a prijatie
úplatku. Nestačí len všeobecný odkaz na postavenie obžalovaných ako verejných činiteľov,
ale musí byť známe v súvislosti s akou vecou, ktorá bola v právomoci a zodpovednosti
obžalovaných, resp. iných oprávnených osôb o nej konať a rozhodovať, pre ktorú bol úplatok
žiadaný a prijatý.
Pokým vo všetkých ostatných prípadoch pod bodmi 1/ až 5/ napadnutého rozsudku
taká súvislosť bola zistená, či už to bolo prešetrovanie dožiadaní iných súčastí policajného
zboru alebo prešetrovanie trestných oznámení a okolností spojených s trestným stíhaním
alebo väzbou, preverovanie okolností či došlo k spáchaniu trestného činu, napr. vo vzťahu
k svedkovi M. o nedovolenom držaní zbrane alebo preverovania podozrenia z trestného činu
krádeže, resp. prisvojenia si odcudzenej veci, u svedka M. B., tak v prípade pod bodom 6/
z dokazovania nevyplýva nič, za čo konkrétne by mal poškodený Ľ. M. poskytnúť úplatok.
Na tom stojí obhajoba obžalovaných, že je nevierohodná výpoveď svedka M., že by im za nič
mal dať také vysoké sumy peňazí. Ich obhajoba však neznamená ani to, že by svedkovi Ľ. M.
15 5 To 6/2011
nebolo možné veriť, ani to, že by ich konanie bolo beztrestné.
Pri trestných činoch korupcie, v prípadoch prijímania a žiadania úplatku, na jednej
strane je ten, kto úplatok žiada a na druhej ten, kto ho poskytuje. Je zrejmé, že vo veci svedka
Ľ. M. nebolo zistené nič konkrétne, za čo by on poskytoval úplatok. Z dokazovania je však
evidentné, že podľahol hrozbe obžalovaných, ktorí mu naznačovali, že prišlo na neho trestné
oznámenie, že by obžalovaní svoje postavenie v policajnom zbore mohli zneužiť tak,
že si nájdu nejakú zámienku na jeho trestné stíhanie, a to bol dôvod, pre ktorý im dal na ich
žiadosť peniaze.
Konanie obžalovaných v tomto bode, namiesto trestného činu prijímania úplatku,
by najlepšie vystihovalo ustanovenie o trestnom čine hrubého nátlaku podľa § 235a Tr. zák.,
účinného do 31. decembra 2005, ale toto ustanovenie bolo zavedené až zákonom
č. 183/1999 Z. z. a nadobudlo účinnosť až od 1. septembra 1999, teda neskôr ako bol daný
čiastkový skutok pod bodom 6/ napadnutého rozsudku spáchaný. V čase činu však bolo platné
a účinné všeobecnejšie ustanovenie o trestnom čine vydierania podľa § 235 Tr. zák. Hrozbou
inej ťažkej ujmy pre poškodeného Ľ. M. bola hrozba trestným stíhaním, a tým ho obžalovaní,
zneužívajúc svoje postavenie, nútili, aby niečo konal, to znamená, aby im dal peniaze.
Pri spôsobení značnej škody bolo možné skutok posúdiť podľa § 235 ods. 1, ods. 2
písm. c/ Tr. zák., v čase činu účinného v znení zák. č. 248/1994 Z. z., pri ktorom bola trestná
sadzba odňatia slobody od dvoch do ôsmich rokov, teda podstatne prísnejšia než pri trestnom
čine podľa § 160 ods. 3 Tr. zák., pri ktorom bola trestná sadzba trestu odňatia slobody
od jedného roka do piatich rokov.
Keďže odvolanie nebolo podané prokurátorom, zmena rozhodnutia prvostupňového
súdu v neprospech obžalovaných vzhľadom na ustanovenie § 259 ods. 3 Tr. por., účinného
do 31. decembra 2005, nie je možná.
Prvostupňový súd nepochybil vo výroku o trestoch obžalovaným, ktoré zodpovedajú
zákonným ustanoveniam, na ktoré mal a mohol súd prihliadnuť.
Skutky zakladajúce trestné činy obžalovaných sa stali v období od 21. mája 1992
do 16. januára 1996 a obžaloba bola podaná už 12. decembra 1996. Od časovo posledného
16 5 To 6/2011
z čiastkových skutkov do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa uplynula
doba takmer pätnásť rokov. Bolo by preto nespravodlivé, ak by na túto okolnosť súd
neprihliadol ako na okolnosť prípadu, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase
spáchania trestných činov. Postup toho senátu prvostupňového súdu, ktorý napokon vo veci
rozhodol, bol správny.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé
a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom.
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por., účinného do 31. decembra 2005, ak tento zákon
neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti;
musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva
zaručené ústavou.
Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným
zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy
a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen
odporuje zmyslu práva obvineného, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva
a odporuje účelu trestného konania.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že ak dĺžka trestného konania
neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach a nebolo to spôsobené
úmyselným spôsobovaním prieťahov zo strany obžalovaných, pričom v danom prípade neboli
to obžalovaní, ktorí by zapríčinili tak neprimeranú dĺžku trestného konania a zároveň
predmetná trestná vec svojou obťažnosťou ani rozsahom sa nevymykala z priemerného rámca
iných trestných vecí a z tohto pohľadu nejde o takú neobvyklú vec, pri ktorej by bolo možné
tolerovať takmer dvanásť rokov trvajúce trestné konanie, potom je možné takú okolnosť
17 5 To 6/2011
považovať za okolnosť prípadu odôvodňujúcu použitie mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, na uloženie trestu
odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, pokiaľ by použitie
trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto Trestným zákonom bolo pre páchateľov
neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania.
Všetky podmienky na použitie § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005,
boli v danom prípade splnené a obžalovaným boli uložené zákonu zodpovedajúce tresty.
Obžalovaným hrozili za spáchané trestné činy podstatne citeľnejšie tresty, než im nakoniec
boli uložené a už to je pre nich dostatočnou satisfakciou za porušenie práva na spravodlivý
proces v primeranej lehote. Nie je to však dôvod na zastavenie trestného stíhania a z tohto
pohľadu nebolo možné vyhovieť odvolaniu obžalovaných, predovšetkým obžalovaného
O. D., ktorý sa domáhal zastavenia trestného stíhania s odkazom na medzinárodnú zmluvu
a mal na mysli uvedený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že uvádzaný článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou
by bolo postihované porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku
zakotvené a ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.
Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám
zakotveným v judikatúre tohto súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa
a chovanie štátnych orgánov. Európsky súd pre ľudské práva v žiadnom zo svojich rozhodnutí
nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu
považovať a ani nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme
zastavenia trestného stíhania. Európsky súd pre ľudské práva z článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nevyvodil.
Porušenie pravidla plynúceho z článku 6 ods.1 uvedeného dohovoru je sankcionované
vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému. V takých prípadoch v rozhodnutiach
uvedeného súdu je spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme
peňažnej náhrady a konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Judikatúra tohto súdu
je jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania
18 5 To 6/2011
v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia pred týmto medzinárodným súdom ako obete
(poškodeného) z hľadiska práva na spravodlivý proces za predpokladu, že vnútroštátne
orgány uznajú, že došlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a uskutočnia nápravu.
V danom prípade sa táto náprava uskutočňuje rozhodnutím príslušného súdu o použití
mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia pri ukladaní trestu.
Naostatok k námietke obžalovaného O. D. o nesprávnom zložení súdu treba
poznamenať, že po tom, čo pôvodne vo veci konajúci predseda senátu Krajského súdu v Nitre
zomrel a vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. S. L., začalo
sa v konaní pred súdom dokazovanie znovu od začiatku.
Podľa § 97 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov krajský súd v senáte zloženom z dvoch sudcov a troch prísediacich dokončí konanie
vo veciach, v ktorých už konal na hlavnom pojednávaní pred dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona.
Podľa § 97 ods. 3 uvedeného zákona ak vo veci podľa odseku 1 došlo k zmene
v zložení senátu a hlavné pojednávanie musí byť vykonané znovu, vykoná krajský súd
v prvom stupni nové konanie v senáte zloženom podľa § 16 ods. 1 a podľa § 16 ods. 1
uvedeného zákona senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden
je predsedom senátu.
Z uvedeného je zrejmé, že pokým vo veci konal pôvodný predseda senátu a zloženie
senátu sa nemenilo, mal konať a aj konal pôvodný päťčlenný senát, s dvomi sudcami a tromi
prísediacimi, aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 757/2004 Z. z., ale keďže po zmene
v zložení senátu muselo byť vykonané hlavné pojednávanie znovu, bolo treba aplikovať
ustanovenie § 97 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z., a tak zloženie súdu prvého stupňa, ktorý
vo veci rozhodol bolo zákonné.
Keďže v žiadnom smere nebola zistená dôvodnosť odvolaní obžalovaných, rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.
19 5 To 6/2011
Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 10. novembra 2011
JUDr. Milan K a r a b í n , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: A. Halászová