Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/6/2011

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Milana Karabína a sudcov JUDr. Juraja Klimenta a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

proti obžalovanému O. D. a spol. pre pokračovací trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2

písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, a iné prerokoval na verejnom zasadnutí

konanom 10. novembra 2011 v Bratislave odvolania obžalovaných O. D. a V. M. proti

rozsudku Krajského súdu v Nitre z 2. februára 2011, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa , účinného do 31. decembra 2005, odvolania obžalovaných O. D.

a V. M. sa z a m i e t a j ú .

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 2. februára 2011, sp. zn. , boli

obžalovaní O. D. a V. M. uznaní za vinných zo spolupáchateľstva pokračovacieho trestného

činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 9 ods. 2, § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2

písm. a/ Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, v jednočinnom súbehu s pokračovacím

trestným činom prijímania úplatku v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 160 ods. 1, ods. 2,

ods. 3 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, v jeho znení platnom v čase spáchania činu,

na tom skutkovom základe, že

ako príslušníci O. služobne zaradení na P. konajúc v rozpore s povinnosťami policajta

uvedenými v o Policajnom zbore Slovenskej republiky, v znení

zmien a doplnení a podľa o Policajnom zbore, v znení zmien

a doplnení,

2

1/ v období od mesiaca júl 1995 až do 15. novembra 1995 v N. obaja požadovali

pre seba od poškodenej K. Č. sumu 300 000 Sk za nerealizovanie jej údajnej trestnej činnosti,

ktorá mala byť preverovaná políciou tak, že poškodenej hrozili trestným stíhaním, ak im

nevyplatí sumu 300 000 Sk, v dôsledku čoho poškodená K. Č. dňa 16. januára 1996 v N.

po predchádzajúcom poučení pracovníkom M. a prevzatí sumy 300 000 Sk od tohto

pracovníka, skladajúcej sa z bankoviek v nominálnej hodnote 5 000 Sk, odovzdala túto sumu

obžalovanému O. D. v sídle jej firmy N.R. a obžalovaný O. D. po prevzatí tejto sumy odišiel

služobným motorovým vozidlom zo sídla jej firmy a bol prenasledovaný motorovými

vozidlami polície M.I. a nimi zadržaný na ulici V. v N. a hotovosť v sume 300 000 Sk bola

nájdená v služobnom motorovom vozidle, ktoré riadil obžalovaný O. D.,

2/ v presne nezistený deň mesiaca máj 1995 obaja obžalovaní požadovali pre seba

od poškodeného T. D. sumu 20 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že zabezpečia,

aby nebol vzatý do väzby v jeho trestnej veci a v dôsledku čoho poškodený T. D. dňa

7. mája 1995 odovzdal obžalovanému V. M. za prítomnosti obžalovaného O. D. v reštaurácii

„U." v N. sumu 10 000 Sk, ktorú si obžalovaní následne medzi sebou rozdelili po 5 000 Sk

a následne v presne nezistený deň letných mesiacov roku 1995 na žiadosť oboch

obžalovaných, aby im v tejto súvislosti odovzdal ďalších 10 000 Sk, dal obžalovanému V. M.

na čerpacej stanici pri obci P., okres K. sumu 2 000 Sk v hotovosti so sľubom, že zvyšných

8 000 Sk odovzdá obžalovaným nasledujúci týždeň, k čomu však už nedošlo,

3/ v presne nezistený deň mesiacov január až marec 1995 požadovali obaja

obžalovaní pre seba od poškodeného R. C. sumu 40 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že po jej

vyplatení zabezpečia, aby nebol vzatý do väzby v trestnej veci vedenej proti jeho osobe,

poškodený R. C. z obavy pred vzatím do väzby dňa 28. marca 1995 v priestoroch bufetu

miestnej tržnice v N. najskôr odovzdal obžalovanému O. D. sumu 20 000 Sk v hotovosti a

približne o dva až tri týždne odovzdal obžalovanému O. D. za prítomnosti obžalovaného V.

M. v kancelárii O. zvyšnú sumu 20 000 Sk v hotovosti,

4/ po tom, čo obaja obžalovaní požadovali pre seba od poškodeného M. B. sumu

20 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že nebude trestne stíhaný a nebude mu odobraté

živnostenské oprávnenie, poškodený z obavy z takéhoto postupu dňa 21. mája 1992 odovzdal

v pohostinstve pri železničnej stanici v obci T. obžalovanému O. D. v prítomnosti

obžalovaného V. M. sumu 20 000 Sk v hotovosti a následne vo zvyšnej časti roka 1992

3

a v roku 1993, využívajúc túto obavu z trestného stíhania a straty živnostenského oprávnenia

poškodeného M. B., počas návštev u neho doma na H. v T. a na miestach, kde vykonával

podnikateľskú činnosť so svojim nákladným motorovým vozidlom slúžiacim ako predajňa,

bez úhrad a prejaveného súhlasu poškodeného M. B. si z predajne brali tovar rôzneho druhu

v celkovej hodnote najmenej 60 000 Sk,

5/ dňa 2. decembra 1994, počas policajného úkonu v dome poškodeného M. M. v T.

č. X., obaja obžalovaní zaistili 1 ks samopalu nemeckej výroby, nezistenej značky

a výrobného čísla v pochrómovanom prevedení, spolu s plným zásobníkom ostrých nábojov,

a následne po predvedení poškodeného M. M. na O. požadovali od neho pre seba vyplatenie

sumy 200 000 Sk v hotovosti s prísľubom, že nebude trestne stíhaný pre trestný čin

nedovoleného ozbrojovania a poškodený M. M. z obavy z takéhoto konania, v presne

nezistený deň mesiaca december 1994 odovzdal obžalovanému O. D. za prítomnosti

obžalovaného V. M., v kancelárii na O. sumu 1 000 DM, 800 US dolárov a 6 000 Sk,

6/

v presne nezistený deň v mesiacoch august až september 1995, v kancelárii O., žiadali

obaja obžalovaní od poškodeného Ľ. M. pre seba sumu 300 000 Sk v hotovosti s prísľubom,

že nebudú realizovať jeho trestné stíhanie pre údajnú trestnú činnosť a ak sa aj potvrdí jeho

bezúhonnosť, nájdu zámienku pre jeho trestné stíhanie a vzatie do väzby, po čom poškodený

Ľ. M. z obavy z takéhoto konania v rovnaký deň na parkovisku pred reštauráciou „Z."

v N., odovzdal obom obžalovaným sumu 300 000 Sk v hotovosti a následne obžalovaný O. D.

od neho žiadal ďalších 8 000 Sk v hotovosti za to, že vec sám vybavil a túto sumu mu

poškodený v hotovosti odovzdal v byte obžalovaného O. D. na ulici J. č. X. v N. a

v presne nezistený deň mesiaca december 1995 obžalovaní po predvolaní

poškodeného Ľ. M. do kancelárie O., odišli sním do reštaurácie „U." v N., kde obaja

obžalovaní žiadali pre seba od poškodeného Ľ. M. ďalšiu sumu 200 000 Sk v hotovosti

pod zámienkou, že uvedená suma bude odovzdaná vyšetrovateľovi O., aby mohol byť

„zlikvidovaný" spis v jeho trestnej veci, poškodený Ľ. M. v nasledujúci deň pri benzínovom

čerpadle na N. ulici v N., z obavy, aby nebolo pokračované v jeho trestnom stíhaní, odovzdal

sumu 200 000 Sk v hotovosti obžalovanému V. M. za prítomnosti obžalovaného O. D..

Za to boli obžalovaným uložené nasledovné tresty:

4

Podľa § 158 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. a § 40 ods. 1 Tr. zák.,

účinného v čase spáchania činu, obom obžalovaným rovnaký úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 59 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra

2005. im bol výkon trestov podmienečne odložený, každému na skúšobnú dobu v trvaní

3 (troch) rokov.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, obom obžalovaným boli

uložené aj peňažné tresty v sumách po 4 000 (štyritisíc) € a pre prípad, že by výkon týchto

peňažných trestov mohol byť úmyselne zmarený, boli im uložené náhradné tresty odňatia

slobody každému v trvaní 1 (jedného) roka.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolania obaja

obžalovaní.

Obžalovaný O. D. odôvodnil odvolanie jednak sám i prostredníctvom svojho obhajcu.

V odôvodnení odvolania, ktoré si obžalovaný O. D. vypracoval sám, sa vyjadroval

k jednotlivým čiastkovým skutkom v bodoch 1/ až 6/, pre ktoré bol uznaný za vinného

a vo vzťahu k všetkým tam uvádzaným osobám, od ktorých mal požadovať úplatok,

konštatoval, že od žiadnej z týchto osôb nepožadoval žiadnu finančnú čiastku, ani žiadnu

neprebral a ani na to nemal dôvod.

Od poškodenej K. Č. požadoval len predloženie potrebných dokladov pre inú súčasť

polície, čomu sa ona bezdôvodne vyhýbala.

Poškodený T. D. ako informátor polície, s ktorým spolupracovali, túto spoluprácu

zneužíval a od iných osôb vylákaval finančné obnosy s tým, že za vybavenie ich záležitostí

potrebuje peniaze pre policajtov, ale tieto si ponechal pre seba, čo dokazujú výpovede

svedkov R. C., C. M. a A. L..

Poškodený R. C. sám priznal, že napadol T. D., ktorý od neho vylákal peniaze v ich

mene.

5

K poškodenému M. B. uviedol, že voči nemu nikdy nevykonával žiadne prešetrovanie,

to vykonával pracovník kriminálnej polície U., ktorého poškodený M. B. najprv obvinil

z prijímania úplatku a neskôr z toho istého aj jeho s obžalovaným M. Nikdy od neho

neprevzal ani finančnú hotovosť ani žiaden tovar.

Vo veci poškodeného M. M. uviedol, že menovaný sám na hlavnom pojednávaní

niekoľkokrát klamal, k čomu sa aj priznal.

Čo sa týka poškodeného Ľ. M., toho nikdy ohľadne trestnej činnosti nepreveroval.

Menovaný nevedel vysvetliť, prečo by jemu alebo niekomu inému mal dať peniaze.

Na záver zdôraznil, že pojednávanie vo veci trvalo 15 rokov, no nie jeho pričinením,

ale spôsobom vedenia konania pred súdom. Uviedol, že sa cíti byť absolútne nevinný

vo všetkých bodoch obžaloby a žiadal, aby bol spod obžaloby oslobodený.

V odôvodnení odvolania podaného prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný O. D.

uviedol, že okolnosti spáchania skutkov uvádzaných v obžalobe nie sú pravdivé, lebo sa ani

jedného skutku nedopustil. Celá jeho údajná trestná činnosť bola vykonštruovaná zo strany

polície a osobami pochybnej povesti, ktorí ho udali zo spáchania skutkov a títo boli buď jeho

informátormi, alebo zneužívali tú skutočnosť, že sa s ním poznali na to, aby pod rôznymi

zámienkami vylákali od určitých občanov finančné prostriedky akože pre neho, aby zakryl ich

trestnú činnosť. Výpovede poškodených považuje za nepravdivé a účelové, s cieľom poškodiť

jeho osobe. Ich výpovede sú rozporné, a preto nevierohodné. Neposkytli súdu takú súvislú

reťaz dôkazov, z ktorej by súd mohol vyvodiť jednoznačný záver, že sa uvedených skutkov

dopustil. Žalovaných trestných činov sa nemohol dopustiť preto, že chýba ako ich objektívna,

tak aj subjektívna stránka. Nebol v predmetnom konaní preukázaný úmysel ani pohnútka,

ktorá by ho mala viesť k spáchaniu žalovaných skutkov. Sú to len tvrdenia proti tvrdeniu,

bez takých dôkazov, ktoré by nepochybne odôvodňovali presvedčenie súdu, že bol usvedčený

zo spáchania žalovaných skutkov. Ak sú o tom pochybnosti, a to podľa neho sú, mal súd

rozhodnúť v zmysle zásady „in dubio pro reo“ a oslobodiť ho spod obžaloby.

V ďalšej časti tohto odôvodnenia svojho odvolania obžalovaný O. D. namietal postup

súdu, že nevyhovel jeho návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom tých svedkov, ktorých

menoval a to F. Ž. a M. O., vyšetrovateľov, ktorí síce v predchádzajúcom štádiu na hlavnom

6

pojednávaní boli vypočutí, ale po zmene senátu, keď sa začínalo dokazovanie odznova, mali

byť vypočutí znovu. Ním navrhovaní svedkovia T. B. a najmä mjr. JUDr. J. B., bývalý

pracovník M.I., ktorý riadil celú akciu uvádzanú v bode 1/, vôbec neboli vypočutí.

Poukazoval tiež na niektoré chýbajúce časti zápisníc z hlavného pojednávania v marci

a apríli 2007, a tak sa nedá zistiť, aké úkony sa vtedy vykonávali.

Namietal tiež zákonnosť zadováženia niektorých, ako ich označoval listinných

dôkazov a ako príklad uviedol zadokumentovanie bankoviek pri skutku v bode 1/. Uviedol,

že ak boli tieto označené, ako to tvrdili policajti, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní,

mali byť tieto ešte v prípravnom konaní predložené ako dôkazný materiál obhajobe,

aby sa s týmto dôkazom obhajoba oboznámila, čo sa nestalo, a potom to vyvoláva

pochybnosti o pravosti predmetných bankoviek. Poukazoval na to, že pri jeho zadržaní boli

podľa neho porušené viaceré ustanovenia , lebo nebolo zdokumentované

miesto jeho zadržania a nájdenia peňazí v jeho aute a nebola vyhotovená fotodokumentácia,

kde sa vlastne v aute peniaze mali nachádzať.

Uvádzal, že pokiaľ nebol vypočutý svedok mjr. JUDr. J. B., vedúci pracovník M.I.,

ktorý celú túto akciu (bod 1/ rozsudku) riadil a pripravoval, bolo skrátené jeho právo

na obhajobu, ktoré mu zaručuje . Podľa výpovede svedka H.

i samotnej svedkyne Č. na hlavnom pojednávaní, táto bola určitým spôsobom vedená

príslušnými policajtmi, a keď pripustila, že mala mať aj nahrávacie zariadenie, ktorým

sa situácia monitorovala, bolo nezodpovedné zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

že takýto dôležitý dôkazný materiál netvorí súčasť trestného spisu, a potom to spochybňuje

objektívnosť týchto orgánov pri vyšetrovaní predmetnej trestnej činnosti a nemôže viesť

k inému záveru, než že taký dôkaz by svedčil v jeho prospech i v prospech

spoluobžalovaného M.

Aj pri ostatných skutkoch sú podľa tohto obžalovaného výpovede svedkov z rôzneho

obdobia rozdielne a značne rozporuplné a navyše súd nemal pripustiť, aby sa svedkovia

na hlavnom pojednávaní skrývali za frázu, že pre veľký časový odstup sa už na vec

nepamätajú, a potom po prečítaní ich predchádzajúcich výpovedí, si svedkovia zrazu

spomenuli na vec. Podľa neho, ak svedok niečo zažil a je to pravdivé, tak si to bude pamätať

veľmi dlhú dobu. Nebude si chcieť na to spomenúť len, ak by to nebola pravda, alebo by ho

7

niekto naučil, ako má vypovedať. Obhajoba nemala, podľa neho, možnosť preveriť tvrdenia

svedkov dôkladným výsluchom na hlavnom pojednávaní, keď súd nepripustil svedkom

zodpovedať na otázky obhajoby. Jednotlivé výpovede svedkov tak mali byť hodnotené podľa

zásady „in dubio pro reo“.

Obžalovaný O. D. namietal z procesnoprávneho hľadiska aj zloženie senátu súdu

prvého stupňa. Uviedol, že ten nebol v správnom zložení, keď od roku 1997 pojednával súd

v zložení predsedu senátu, jedného sudcu a uvádzal dvoch (i keď išlo o troch) prísediacich,

no po úmrtí zákonného sudcu súd pojednával už v inom zložení, a to z predsedu senátu

a dvoch sudcov, čo je, podľa jeho názoru, v rozpore s platným v čase

podania obžaloby.

Napokon obžalovaný O. D. uviedol, že predmetné trestné konanie malo byť už dávno

zastavené podľa , z dôvodu ,

z dôvodu, že bola prekročená lehota na vykonanie spravodlivého procesu v zmysle článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, so zreteľom

na to, že ide o extrémny prípad dĺžky trestného stíhania, keď obžaloba bola podaná

na Okresnom súde v Nitre už v roku 1996 a až po štrnástich rokoch sa toto konanie ukončuje.

Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhol, aby bolo na základe citových ustanovení

a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

trestné stíhanie voči nemu zastavené. Alternatívne uviedol, že pokiaľ by sa s týmto jeho

návrhom odvolací súd nestotožnil, aby po zrušení napadnutého rozsudku ho podľa § 226

v celom rozsahu spod obžaloby oslobodil.

Obžalovaný V. M. v odôvodnení svojho odvolania prostredníctvom obhajcu uviedol

k skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku, že spoluobžalovaný O. D., ktorý mal byť jeho

priamym aktérom, popiera spáchanie tohto skutku a z toho vyplýva, že sa ho nemohol

dopustiť ani on. Vo vzťahu k poškodenej Č. on žiadne služobné úkony nevykonával. Robili sa

iba nejaké dožiadania, ktoré vybavoval spoluobžalovaný a on nikdy nezasahoval do práce

jeho podriadených. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania, podobne ako obžalovaný O. D.,

namietal rozporuplnosť výpovedí svedkyne Č. ohľadne toho, či mala nejaké nahrávacie

zariadenie pri sebe a či mala nejaké inštrukcie od pracovníkov ministerstva vnútra. Rovnako

uvádzal, že pokiaľ nebol vypočutý svedok JUDr. J. B., ktorý mal celú akciu riadiť, bolo

8

porušené jeho právo na obhajobu a tiež pokiaľ odovzdávanie peňazí nebolo riadne

zdokumentované, nemožno vo veci spravodlivo rozhodnúť.

K ďalšiemu skutku uviedol, podobne ako obžalovaný O. D., že okolnosti iného skutku

týkajúceho sa poškodenej A. L., ktorý nebol pojatý do rozsudku, svedčia o tom, že poškodený

T. D., ktorý bol ich informátorom, nie je dôveryhodným svedkom, lebo keď s ním skončili

spoluprácu, mal dôvod byť na nich nahnevaný.

K poškodenému R. C. v treťom bode uviedol, že výpoveď tohto svedka bola vyvrátená

výpoveďou svedka Ž., ktorý uviedol, že žiadne peniaze na tržnici ako sa uvádza v skutkovej

vete, odovzdávané neboli a nemal vedomosť, že by peniaze boli odovzdávané na polícii.

V prípade pod bodom 4/, týkajúcom sa poškodeného M. B., išlo podľa obžalovaného

jednoznačne o pomstu, vzhľadom na to, že mu zobrali ukradnutý rotavátor a urobili mu hanbu

v dedine a mieste jeho trvalého bydliska. Svedok U., ktorý mal byť podľa poškodeného B.,

ako vyšetrovateľ o celej veci informovaný, keď bol vypočutý, vyvrátil výpoveď svedka B.

o tom, že by im dal, alebo ponúkal peniaze.

Ku skutku pod bodom 5/ poukazoval na rozpory vo výpovedi svedka M. M.

o funkčnosti samopalu a nábojov, keď v prípravnom konaní uvádzal, že boli nefunkčné

a v závere svojej výpovede na hlavnom pojednávaní tvrdil, že samopal bol funkčný, streľby

schopný a zvarený bol až na polícii. V podstate sa tak svedok priznal, že na polícii klamal.

Jeho výpoveď je teda nevierohodná a bola, podľa obžalovaného, vyvrátená výpoveďou

svedka H., ktorý jednoznačne potvrdil, že samopal bol atrapou.

Čo sa týka posledného skutku, svedok Ľ. M. nemal nikdy problémy s políciou. Jeho

kolega pre tohto svedka vybavoval technický preukaz a je neuveriteľné, že by takýto

bezúhonný občan dal niekomu 300 000 Sk a následne 200 000 Sk v septembri roku 1995,

keď tieto peniaze mali hodnotu rodinného domu. Obžalovaný vyslovil domnienku,

že aj u tohto svedka došlo k manipulácii s jeho výpoveďou, s prihliadnutím na to, že voči ním

sa začalo trestné stíhanie a bolo potrebné zaistiť čo najväčší počet dôkazov v jeho neprospech

i neprospech spoluobžalovaného.

9

Z uvedených dôvodov navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa

(uvádzal už nový účinný od 1. januára 2006)

a aby vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku

zo žiadneho dôvodu uvedeného v , ani v odvolaní namietaného,

že prvostupňový súd v senáte, v ktorom rozhodol, nebol správne zložený (§ 253 ods. 3

písm. a/ , účinného do 31. decembra 2005), a tak podľa , účinného

do 31. decembra 2005, odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov

rozsudku, proti ktorým mohli odvolatelia podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré

predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

a dospel k záveru, že odvolania oboch obžalovaných nie sú dôvodné.

Chybou, v odvolaniach nevytýkanou, je právna kvalifikácia čiastkového skutku

v bode 6/ napadnutého rozsudku, ale nebolo ju možné napraviť, lebo by to v konečnom

dôsledku bolo v neprospech obžalovaných, čomu bráni ustanovenie

Bližšie sa o tom súd zmieni v ďalšej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia.

Čo sa týka skutkových zistení, závery krajského súdu sú správne a ani Najvyšší súd

nemá pochybnosti o tom, že jednotlivé čiastkové skutky v bodoch 1/ až 6/ napadnutého

rozsudku sa stali a že ich spáchali obaja obžalovaní spoločným konaním, vzájomne

sa doplňujúcim a smerujúcim k tomu, aby zneužívajúc svoje postavenie vo funkciách

v policajnom zbore, za okolností v skutkových vetách popísaných, v úmysle zadovážiť

si neoprávnený prospech, žiadali a aj prijali od menovaných osôb také finančné čiastky, ktoré

sa v skutkových vetách uvádzajú.

Krajský súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Tie dôkazy, ktoré

obžalovaní navrhovali vykonať ešte navyše, už by nemohli nič zmeniť v otázke viny

obžalovaných. Najviac námietok mali v tomto smere obžalovaní k dokazovaniu v bode 1/

napadnutého rozsudku, že nebolo vierohodným spôsobom zadokumentované odovzdanie

peňazí poškodenou K. Č., okolností, za ktorých sa to malo stať a dôvod ich odovzdania,

pričom obžalovaný D. naznačuje ich podstrčenie, ďalej, že nebolo zistené presné miesto,

kde sa peniaze v aute mali nachádzať a či išlo o pravé peniaze.

10

Z výpovedí poškodenej K. Č., svedka Ing. J. H., svedkyne Mgr. A. B., svedka V. L.,

vypočutých na hlavnom pojednávaní, i z ďalších, najmä listinných a vecných dôkazov,

ako bola žiadosť poškodenej K. Č., s ktorou sa dňa 21. novembra 1995 obrátila na I.M.,

zápisnica o vydaní veci (bankoviek), ich fotodokumentácia, zápisnica o vrátení vecí (60 ks

bankoviek po 5 000 Sk v sume 300 000 Sk) kpt. Mgr. J. B., pracovníkovi Ú. i prepisu

zvukového záznamu, ktorý bol vyhotovený v priestore firmy R. na základe príkazu Krajského

súdu v Bratislave z 15. januára 1996, súhrne vyplýva jednoznačný záver o vine obžalovaných

v bode 1/.

Dôveryhodnosť výpovede poškodenej Č. potvrdzujú okolnosti preukázané

vykonanými dôkazmi, za akých sa obrátila najprv na predsedníčku Okresného súdu v Nových

Zámkoch po tom, čo obžalovaní požadovali od nej peniaze s hrozbou, že inak bude trestne

stíhaná a určili jej aj termín dokedy tak má urobiť a neskôr sa obrátila na I.M., pričom

nespochybniteľne došlo k odovzdaniu peňazí vo vozidle obžalovaného D. To že boli nájdené

v tomto vozidle za okolností popisovaných svedkami, príslušníkmi policajného zboru,

po prenasledovaní obžalovaného D., bolo tými svedkami dostatočne preukázané. Napokon

z konfrontácie samotného obvineného D. so svedkom L. v prípravnom konaní vyplývalo,

že nespochybňoval v tom čase ani on, že po tom, čo bol vyzvaný, aby vystúpil z vozidla

a oprel sa oň rukami, videl cez okno pod sedadlom spolujazdca obálku, pričom na otázku

ako sa mu tam dostala, odpovedal, že mu ju musela dať len poškodená Č., ktorú v ten deň

trikrát viezol. Zo zvukového záznamu vyplývajú súvislosti, že v spojitosti s konaním

aj obžalovaného M. odovzdávala poškodená Č. peniaze vo vozidle obžalovaného D. Z iných

vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že išlo o peniaze označené tak, že označenie bolo

viditeľné len pod ÚV lampou.

Pokiaľ za danej dôkaznej situácie krajský súd už nepovažoval za potrebné vypočuť

ku skutku pod bodom 1/ svedka Mgr. J. B., bývalého pracovníka Ú., M. v B., ktorý riadil

akciu spojenú s odovzdaním peňazí a zaistením obvinených, nemožno dať za pravdu

obžalovaným, že by tým bolo porušené právo na ich obhajobu. Podľa ,

účinného do 31. decembra 2005, mal súd postupovať tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav, a to v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Pokiaľ usúdil, že výsluch svedka

Mgr. J. B. by už z hľadiska rozhodných skutočností nič viac neobjasnil, než to, čo bolo známe

z výpovedí svedkov H. a L. a listinných dôkazov a zvukového záznamu, na nich

nadväzujúcich, s čím sa Najvyšší súd stotožňuje, potom zamietnutie návrhu obhajcov

11

na doplnenie dokazovania, nie je porušením zaručeného práva obžalovaných

na obhajobu.

Ani v ďalších bodoch nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie. V danom prípade

je podstatné to, že napriek dlhému časovému odstupu, ani v posledných štádiách konania

pred súdom poškodené osoby, ale ani tí svedkovia, ktorí ich výpovede dopĺňali, nikdy

nespochybnili najpodstatnejšiu časť svojich pôvodných usvedčujúcich tvrdení týkajúcich

sa odovzdania peňazí obžalovaným. Svedkovia T. D., R. C., M. B., M. M. a Ľ. M. v priebehu

prípravného konania, ale i v konaní pred súdom, na ktorom boli opakovane vypočúvaní,

aj keď v poslednom štádiu až po pripomenutí prečítaním ich predchádzajúcich výpovedí,

jednoznačne uvádzali, že odovzdali peniaze obžalovaným a z akého dôvodu. Ani jeden z nich

nezmenil výpoveď v tom podstatnom, že by sa to, čo je uvedené v skutkovej vete obžaloby

nestalo. Svedkovia vždy tvrdili to isté, že obžalovaní od nich žiadali peniaze, prečo ich žiadali

a akým spôsobom, pričom všetkým im bolo zrejmé z vystupovania obžalovaných, že ak by im

peniaze nedali, hrozil im trestný postih alebo iné dôsledky s tým spojené, ako napr. vzatie

do väzby a obžalovaný im za poskytnutie vyžadovanej finančnej čiastky naznačovali a sľúbili,

že zariadia, aby sa tak nestalo.

Zodpovedá skutočnosti tvrdenie obžalovaných v odvolaniach, že svedok M. M.

v priebehu hlavného pojednávania zmenil svoju výpoveď, no tu treba dodať,

že ani on ju nezmenil v tom podstatnom, že obžalovaní od neho žiadali peniaze s prísľubom,

že nebude trestne stíhaný za trestný čin nedovoleného ozbrojovania a že on im aj peniaze

skutočne dal v tých valutách a slovenských korunách a v takých sumách, ako je uvedené

v skutkovej vete bodu 5/. Zmenil výpoveď v tom, že na hlavnom pojednávaní uviedol,

že zbraň bola funkčná. To by zodpovedalo iným dovtedy vykonaným dôkazom, že z nej

aj strieľal a tej časti jeho výpovede, keď tvrdil, že až na polícii bola zbraň znefunkčnená.

Vierohodnosť jeho výpovede v tej najpodstatnejšej časti, že obžalovaní od neho žiadali

peniaze za to, že zariadia, aby nebol trestne stíhaný a z toho dôvodu im aj peniaze dal,

umocňuje fakt, že svedok tak vypovedal s vedomím, že i proti sebe tak uvádza nepriaznivejšie

skutočnosti týkajúce sa držby funkčnej strelnej zbrane.

Výpoveď svedka H. nevyvracia výpoveď svedka M.. V prípravnom konaní svedok

P. H. k funkčnosti zbrane uviedol, že si samopal prehliadol, ale či bol tento streľby schopný,

to nevie povedať. Na hlavnom pojednávaní neuvádzal, že sa zo samopalu strieľať nedalo

12

a že to bola len atrapa ako tvrdia obžalovaní v odvolaniach. Uvádzal, v podstate zhodne

s predošlou výpoveďou z prípravného konania, že samopal bol konštrukčne zostavený tak,

že sa nedalo úplne zistiť, či je hlaveň streľby schopná a v ďalšej časti výpovede svedok

pripúšťal, že sa z neho dalo strieľať ale inými, uvádzal slepými nábojmi, no i na takú sa v tom

čase vzťahovala ohlasovacia povinnosť. Podstatné však je, čo z hľadiska posúdenia vedomosti

svedka M. o funkčnosti zbrane vypovedal svedok H., pretože to bolo rozhodujúce, či svedok

M. M. mohol mať dôvodnú obavu z hrozby trestného stíhania za nedovolené držanie zbrane

a pod tlakom tejto skutočnosti sa podvolil žiadosti obžalovaných o úplatok, za ktorý dosiahne

svoju beztrestnosť.

Svedok H. tvrdil, že keď si chcel, vydávajúc sa za kupca, za prítomnosti svedka M.

v priestoroch pivnice zbraň odskúšať, tomu sa svedok bránil s odôvodnením,

že by to vyvolalo veľký rachot. To nemožno vysvetľovať tak, že by si svedok M. bol istý,

že to je len atrapa, ako teraz tvrdia obžalovaní. Ak by malo ísť skutočne len

o atrapu, potom je nevierohodné, že by svedok H. ako policajt (svedok pracoval

na O.), ktorý mal veľké skúsenosti so zbraňami, nebol ihneď zistil, že ide o atrapu. Ak by to

malo zodpovedať skutočnosti, potom nebolo dôvodu nevrátiť túto odňatú vec (atrapu zbrane)

svedkovi M. ihneď po zistení tejto skutočnosti. Zvierohodňuje to skôr výpoveď svedka

M. M., že zbraň bola znefunkčnená až na policajnom zbore a že mu bola vrátená až dávno

po tom, čo sa začalo trestné stíhanie proti obžalovaným, pričom takto znehodnotenú zbraň ani

nechcel prevziať.

Ani zamietnutie ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, ako uvádzajú obžalovaní

v odvolaniach, nemalo vplyv na správnosť zisteného skutkového stavu. Pokiaľ tak obžalovaní

v odvolaniach uvádzajú, nezodpovedá to skutočnosti vzhľadom na výsledky dovtedy

vykonaného dokazovania a tomu, čo by sa malo navrhnutými svedeckými výpoveďami

dokazovať. Ani jeden by bližšie nemohol ozrejmiť, odovzdanie peňazí poškodenými osobami

obžalovaným. Predmetom dokazovania podľa skutkov obžaloby malo byť zistenie, či osoby

označované ako poškodené odovzdali peniaze obžalovaným a nie aj ďalšie zisťovanie komu,

ktorým ďalším osobám mali dať peniaze obžalovaní. Išlo by už o ďalší trestnoprávny skutok

týkajúci sa ďalšej osoby z policajného zboru, čo nebolo predmetom obžaloby. To je napr.

vo vzťahu k svedkovi Ž. (išlo o vyšetrovateľa policajného zboru). Ten bol v prípravnom

konaní vypočutý a pripúšťal možnosť kontaktu so svedkami D. a C. za okolností nimi

popisovanými, jednak mimo úradných miestností a potom na O. a uvádzal aj to, že informoval

13

obžalovaných ako svojich kolegov, o prípade podozrenia z trestného činu vydierania, ktorý

prešetroval a ktorý sa týkal svedka R. C..

Nezodpovedá skutočnosti ani tvrdenie obhajoby v odvolaniach, že obhajcovia nemali

dostatočnú možnosť aktívne sa podieľať na výsluchoch svedkov a že tým boli ukrátení

na práve obhajoby. Obsah zápisníc o priebehu hlavného pojednávania svedčí o opaku, že mali

dostatočný priestor na kladenie otázok svedkom a byť aktívni aj pri vykonávaní iných

dôkazov.

Neobstojí ani námietka naznačujúca zo strany obhajoby, že by mali byť svedkovia

nejakým spôsobom vedení alebo naučení, ako majú vypovedať. Bolo by skôr dôvodné

predpokladať, že práve na takú skutočnosť, na ovplyvnenie zo strany vyšetrovateľov

ako majú vypovedať, a to hrubú lož vo vzťahu k obžalovaným, by si svedkovia aj po veľmi

dlhom čase dobre zapamätali. Žiadna z ich výpovedí tomu nenasvedčuje. O podstatných

okolnostiach, či dali peniaze obžalovaným vypovedali rovnako.

Vzhľadom na to odvolací súd považuje odvolacie námietky obžalovaných

ku skutkovým zisteniam za nedôvodné.

Čo sa týka skutku, ktorý by bolo možné označiť bodom 7/, stíhaného pred súdom

na základe samostatnej obžaloby vo veci, ktorá bola spojená na spoločné prejednanie s vecou

vedenou na základe skoršej obžaloby, ktorý nebol pojatý do skutkovej vety napadnutého

rozsudku a týkal sa poškodenej A. L., ten Najvyšší súd nepreskúmaval, lebo v tejto časti

obžalovaní ani nemohli podať odvolanie, keďže vypustenie tohto skutku z výroku o vine,

ktorý by inak spolu s ďalšími čiastkovými skutkami tvoril jeden pokračovací trestný čin, malo

rovnaké účinky, ako keby došlo k oslobodeniu obžalovaných v tomto bode podľa

najpriaznivejšieho dôvodu pre oslobodenie v zmysle Odvolanie

prokurátora nebolo podané a podľa , účinného do 31. decembra 2005,

odvolací súd má preskúmať zákonnosť a odôvodnenosť tých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ môže podať odvolanie.

Zároveň Najvyšší súd poznamenáva, že pokiaľ aj v dôsledku výpovede svedka D. bolo

rozhodnuté o skutku týkajúcom sa poškodenej A. L. vyššie uvedeným spôsobom, neznamená

to, že svedkovi D. nemožno vôbec veriť, pokiaľ sa týka iných skutkov. S tým sa prvostupňový

14

súd v napadnutom rozsudku vyrovnal a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje.

Neúplnosť niektorých častí zápisníc z predchádzajúceho hlavného pojednávania

vedeného pred iným senátom než tým, ktorý vo veci rozhodol, nemohla mať vplyv

na rozhodnutie súdu, lebo sa vykonávalo hlavné pojednávanie od začiatku znovu.

Právna kvalifikácia čiastkových skutkov v bodoch 1/ až 5/ je úplne správna, išlo

o jednočinný súbeh dvoch uvedených pokračovacích trestných činov v spolupáchateľstve.

Táto právna kvalifikácia je primerane odôvodnená v napadnutom rozsudku a týka

sa to aj bodu 6/ napadnutého rozsudku, pokiaľ aj v tomto bode bol čin obžalovaných spolu

s ďalšími čiastkovými skutkami posúdený ako trestný čin zneužívania právomoci verejného

činiteľa, ale posúdenie tohto čiastkového skutku aj ako trestného činu prijímania úplatku

nebolo podľa názoru Najvyššieho súdu správne.

Žiadanie úplatku musí byť v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu,

aby mohlo ísť o trestný čin prijímania úplatku podľa § 160 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. v jeho

znení účinnom v čase spáchania činu. Ods. 3 tohto ustanovenia bol okolnosťou

podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby vo vzťahu k obom alternatívam skutkovej

podstaty podľa ods. 1 a ods. 2. Táto súvislosť musí byť daná konkrétne, v čom malo spočívať

obstarávanie veci všeobecného záujmu, ku ktorému sa malo vzťahovať žiadanie a prijatie

úplatku. Nestačí len všeobecný odkaz na postavenie obžalovaných ako verejných činiteľov,

ale musí byť známe v súvislosti s akou vecou, ktorá bola v právomoci a zodpovednosti

obžalovaných, resp. iných oprávnených osôb o nej konať a rozhodovať, pre ktorú bol úplatok

žiadaný a prijatý.

Pokým vo všetkých ostatných prípadoch pod bodmi 1/ až 5/ napadnutého rozsudku

taká súvislosť bola zistená, či už to bolo prešetrovanie dožiadaní iných súčastí policajného

zboru alebo prešetrovanie trestných oznámení a okolností spojených s trestným stíhaním

alebo väzbou, preverovanie okolností či došlo k spáchaniu trestného činu, napr. vo vzťahu

k svedkovi M. o nedovolenom držaní zbrane alebo preverovania podozrenia z trestného činu

krádeže, resp. prisvojenia si odcudzenej veci, u svedka M. B., tak v prípade pod bodom 6/

z dokazovania nevyplýva nič, za čo konkrétne by mal poškodený Ľ. M. poskytnúť úplatok.

Na tom stojí obhajoba obžalovaných, že je nevierohodná výpoveď svedka M., že by im za nič

mal dať také vysoké sumy peňazí. Ich obhajoba však neznamená ani to, že by svedkovi Ľ. M.

15

nebolo možné veriť, ani to, že by ich konanie bolo beztrestné.

Pri trestných činoch korupcie, v prípadoch prijímania a žiadania úplatku, na jednej

strane je ten, kto úplatok žiada a na druhej ten, kto ho poskytuje. Je zrejmé, že vo veci svedka

Ľ. M. nebolo zistené nič konkrétne, za čo by on poskytoval úplatok. Z dokazovania je však

evidentné, že podľahol hrozbe obžalovaných, ktorí mu naznačovali, že prišlo na neho trestné

oznámenie, že by obžalovaní svoje postavenie v policajnom zbore mohli zneužiť tak,

že si nájdu nejakú zámienku na jeho trestné stíhanie, a to bol dôvod, pre ktorý im dal na ich

žiadosť peniaze.

Konanie obžalovaných v tomto bode, namiesto trestného činu prijímania úplatku,

by najlepšie vystihovalo ustanovenie o trestnom čine hrubého nátlaku podľa § 235a Tr. zák.,

účinného do 31. decembra 2005, ale toto ustanovenie bolo zavedené až zákonom

č. a nadobudlo účinnosť až od 1. septembra 1999, teda neskôr ako bol daný

čiastkový skutok pod bodom 6/ napadnutého rozsudku spáchaný. V čase činu však bolo platné

a účinné všeobecnejšie ustanovenie o trestnom čine vydierania podľa § 235 Tr. zák. Hrozbou

inej ťažkej ujmy pre poškodeného Ľ. M. bola hrozba trestným stíhaním, a tým ho obžalovaní,

zneužívajúc svoje postavenie, nútili, aby niečo konal, to znamená, aby im dal peniaze.

Pri spôsobení značnej škody bolo možné skutok posúdiť podľa § 235 ods. 1, ods. 2

písm. c/ Tr. zák., v čase činu účinného v znení , pri ktorom bola trestná

sadzba odňatia slobody od dvoch do ôsmich rokov, teda podstatne prísnejšia než pri trestnom

čine podľa § 160 ods. 3 Tr. zák., pri ktorom bola trestná sadzba trestu odňatia slobody

od jedného roka do piatich rokov.

Keďže odvolanie nebolo podané prokurátorom, zmena rozhodnutia prvostupňového

súdu v neprospech obžalovaných vzhľadom na ustanovenie , účinného

do 31. decembra 2005, nie je možná.

Prvostupňový súd nepochybil vo výroku o trestoch obžalovaným, ktoré zodpovedajú

zákonným ustanoveniam, na ktoré mal a mohol súd prihliadnuť.

Skutky zakladajúce trestné činy obžalovaných sa stali v období od 21. mája 1992

do 16. januára 1996 a obžaloba bola podaná už 12. decembra 1996. Od časovo posledného

16

z čiastkových skutkov do vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa uplynula

doba takmer pätnásť rokov. Bolo by preto nespravodlivé, ak by na túto okolnosť súd

neprihliadol ako na okolnosť prípadu, ktorá odôvodňuje mimoriadne zníženie trestu odňatia

slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase

spáchania trestných činov. Postup toho senátu prvostupňového súdu, ktorý napokon vo veci

rozhodol, bol správny.

Podľa prvá veta každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

pri rozhodovaní o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé

a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.

Podľa , účinného do 31. decembra 2005, ak tento zákon

neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti;

musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva

zaručené .

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným

zásahom do princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy

a neprimeraná dĺžka trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen

odporuje zmyslu práva obvineného, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva

a odporuje účelu trestného konania.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že ak dĺžka trestného konania

neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach a nebolo to spôsobené

úmyselným spôsobovaním prieťahov zo strany obžalovaných, pričom v danom prípade neboli

to obžalovaní, ktorí by zapríčinili tak neprimeranú dĺžku trestného konania a zároveň

predmetná trestná vec svojou obťažnosťou ani rozsahom sa nevymykala z priemerného rámca

iných trestných vecí a z tohto pohľadu nejde o takú neobvyklú vec, pri ktorej by bolo možné

tolerovať takmer dvanásť rokov trvajúce trestné konanie, potom je možné takú okolnosť

17

považovať za okolnosť prípadu odôvodňujúcu použitie mimoriadneho zmierňovacieho

ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005, na uloženie trestu

odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, pokiaľ by použitie

trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto bolo pre páchateľov

neprimerane prísne a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho trvania.

Všetky podmienky na použitie § 40 ods. 1 Tr. zák., účinného do 31. decembra 2005,

boli v danom prípade splnené a obžalovaným boli uložené zákonu zodpovedajúce tresty.

Obžalovaným hrozili za spáchané trestné činy podstatne citeľnejšie tresty, než im nakoniec

boli uložené a už to je pre nich dostatočnou satisfakciou za porušenie práva na spravodlivý

proces v primeranej lehote. Nie je to však dôvod na zastavenie trestného stíhania a z tohto

pohľadu nebolo možné vyhovieť odvolaniu obžalovaných, predovšetkým obžalovaného

O. D., ktorý sa domáhal zastavenia trestného stíhania s odkazom na medzinárodnú zmluvu

a mal na mysli uvedený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že uvádzaný článok 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd nestanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou

by bolo postihované porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré je v tomto článku

zakotvené a ktorého súčasťou je i právo na rozhodnutie v primeranej lehote.

Primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihliadnutím ku kritériám

zakotveným v judikatúre tohto súdu, akými sú zložitosť prípadu, chovanie sťažovateľa

a chovanie štátnych orgánov. Európsky súd pre ľudské práva v žiadnom zo svojich rozhodnutí

nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu

považovať a ani nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme

zastavenia trestného stíhania. Európsky súd pre ľudské práva z článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v žiadnom zo svojich rozhodnutí nevyvodil.

Porušenie pravidla plynúceho z článku 6 ods.1 uvedeného dohovoru je sankcionované

vyvodením zodpovednosti štátu voči obvinenému. V takých prípadoch v rozhodnutiach

uvedeného súdu je spravidla priznané sťažovateľovi spravodlivé zadosťučinenie vo forme

peňažnej náhrady a konštatované porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Judikatúra tohto súdu

je jednoznačná v tom smere, že zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania

18

v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia pred týmto medzinárodným súdom ako obete

(poškodeného) z hľadiska práva na spravodlivý proces za predpokladu, že vnútroštátne

orgány uznajú, že došlo k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a uskutočnia nápravu.

V danom prípade sa táto náprava uskutočňuje rozhodnutím príslušného súdu o použití

mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia pri ukladaní trestu.

Naostatok k námietke obžalovaného O. D. o nesprávnom zložení súdu treba

poznamenať, že po tom, čo pôvodne vo veci konajúci predseda senátu Krajského súdu v Nitre

zomrel a vec bola pridelená predsedovi senátu JUDr. S. L., začalo

sa v konaní pred súdom dokazovanie znovu od začiatku.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov krajský súd v senáte zloženom z dvoch sudcov a troch prísediacich dokončí konanie

vo veciach, v ktorých už konal na hlavnom pojednávaní pred dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona.

Podľa § 97 ods. 3 uvedeného zákona ak vo veci podľa odseku 1 došlo k zmene

v zložení senátu a hlavné pojednávanie musí byť vykonané znovu, vykoná krajský súd

v prvom stupni nové konanie v senáte zloženom podľa § 16 ods. 1 a podľa § 16 ods. 1

uvedeného zákona senát krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden

je predsedom senátu.

Z uvedeného je zrejmé, že pokým vo veci konal pôvodný predseda senátu a zloženie

senátu sa nemenilo, mal konať a aj konal pôvodný päťčlenný senát, s dvomi sudcami a tromi

prísediacimi, aj po nadobudnutí účinnosti , ale keďže po zmene

v zložení senátu muselo byť vykonané hlavné pojednávanie znovu, bolo treba aplikovať

ustanovenie , a tak zloženie súdu prvého stupňa, ktorý

vo veci rozhodol bolo zákonné.

Keďže v žiadnom smere nebola zistená dôvodnosť odvolaní obžalovaných, rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.

19

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 10. novembra 2011

JUDr. Milan K a r a b í n , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: A. Halászová