Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)07b/380992.0a5553.pdf
PDF · 172.63 KB
No categories available
2Sžf/1/2011
Najvyšší súd 2Sžf/1/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: M. M., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, proti žalovanému:
Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného č. I/226/15030-64891/2009/990618-r zo dňa 24. júna 2009, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/97/2009-78 zo dňa 12. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 13S/97/2009-78 zo dňa 12. októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 13S 97/2009-78 zo dňa 12. októbra 2010
podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/15030-
64891/2009/990618-r zo dňa 24. júna 2009, ktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Považská Bystrica č. 670/230/36057/08/Sed zo dňa 25. augusta 2008,
ktorým bol žalobcovi na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubený rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 v sume 170 972,11 eur
(5 150 706 Sk), nakoľko si žalobca podľa daňových orgánov uplatnil odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov (nákup mäsa a preprava tovaru), ktorých
uskutočnenie hodnoverne nepreukázal.
Krajský súd z predloženého administratívneho spisu žalovaného zistil, že správca dane
vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ktorá bola zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
V zdaňovacom období IV. štvrťrok 2006 si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov, predmetom ktorých bol nákup mäsa
od spoločnosti S., s.r.o., pričom odpočet dane z pridanej hodnoty z faktúr (v celkovom počte
48) predstavoval sumu 2 080 586 Sk. Dodávateľ S., s.r.o., so správcom dane nespolupracoval,
správcovi dane nepredložil účtovnú evidenciu, a preto správca dane nemohol preveriť
uskutočnenie zdaniteľných obchodov.
Žalobca si tiež uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo služieb,
predmetom ktorých bola preprava a nájom vozidla, pričom odpočet dane z pridanej hodnoty
z dvoch faktúr za prepravu a nájom vozidla predstavoval sumu 148 327,70 Sk. Spoločnosť P.,
s.r.o., ktorá mala na základe uvedených faktúr vykonať pre žalobcu prepravné služby a nájom
motorového vozidla, správcovi dane nepredložila účtovnú evidenciu, so správcom dane
nespolupracovala, a preto správca dane nemohol preveriť uskutočnenie zdaniteľných
obchodov.
Žalobca fakturoval v období, keď ešte nebol platcom dane z pridanej hodnoty,
spoločnosti S., s.r.o., a spoločnosti L. s.r.o., S. za predaj tovaru daň z pridanej hodnoty, avšak
túto daň nezaplatil. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca bol platcom dane
z pridanej hodnoty od 19. októbra 2006. Sporné faktúry boli zo dňa 6. októbra 2006,
12. októbra 2006, 14. októbra 2006 a 16. októbra 2006. Žalovaný, ako aj správca dane,
dospeli k záveru, že ak žalobca vystavil faktúry, na ktorých uviedol daň, bol povinný túto daň
odviesť v súlade s § 71 ods. 6 a § 69 ods. 5 zákona o DPH.
Podľa krajského súdu žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že v kontrolovanom
zdaniteľnom období reálne uskutočnil zdaniteľné obchody so spoločnosťami S., s.r.o., a P.,
s.r.o. Tým nesplnil podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 1 a ods. 2
písm. a), § 51 ods. 1 a § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Krajský súd sa stotožnil s názorom
žalovaného aj v časti týkajúcej sa povinnosti žalobcu zaplatiť daň, ktorú uviedol na faktúrach
v období, keď nebol platcom dane z pridanej hodnoty (§ 69 ods. 5).
Podľa názoru krajského súdu správca dane vykonal v danej veci rozsiahle zisťovanie
a napadnuté rozhodnutie má podklad v obsahu spisu. Jedným z podkladov na začatie
daňového konania je protokol o daňovej kontrole, ktorý je súčasne aj dôkazným prostriedkom
podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, pričom platiteľ mal právo vyjadriť sa ku
skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a právo prerokovať protokol. Daňové orgány
konali v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, žalobcovi nebolo upreté právo zúčastniť sa
vypočutia svedkov a klásť im otázky. Zistenia z iných daňových konaní nemali zásadný
význam na posúdenie veci týkajúcej sa žalobcu, pretože z odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného nevyplýva, že tieto zistenia boli použité v prejednávanej veci. Žalovaný ako aj
správca dane dostatočne zistili skutkový stav a vyvodili z neho správny právny záver,
s ktorým sa krajský súd stotožnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že zruší napadnuté rozhodnutia daňových orgánov a žalobcovi prizná právo na náhradu trov
konania. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a neriadil sa ustanovením
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorého má platiteľ dane právo si daň odpočítať,
ak má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. Uvedenú podmienku
na odpočítanie dane žalobca splnil. Rozhodnutie žalovaného je založené na svojvôli
a na subjektívnom pocite pracovníkov daňovej kontroly. Krajský súd nevzal do úvahy,
že tovar, ktorého nákup bol v daňovej kontrole spochybnený, žalobca následne predal
odberateľom a o každom predaji vystavil faktúru a DPH prijatú na výstupe od odberateľov
uviedol v daňovom priznaní. Tiež je podľa žalobcu prejavom svojvôle žalovaného nepriznať
právo na odpočet DPH z faktúr za prepravu tovaru, keď žalovaný svoje rozhodnutie oprel
o zistenie, že prepravca nebol v rozhodnej dobe vlastníkom vozidla, ale neskúmal, či toto
vozidlo (zabezpečujúce prepravu) neužíval na základe iného právneho dôvodu. Dodanie
tovaru bolo podľa žalobcu preukázané relevantnými účtovnými dokladmi a potvrdené oboma
zmluvnými stranami.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa pridržiava svojho stanoviska
podaného k žalobe zo dňa 8. septembra 2009 a trvá na tom, že žalobou napadnuté rozhodnutie
je vydané v súlade s právnymi predpismi. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa
§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa
§ 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
16. novembra 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje
povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými
právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti
(§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi. Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov
je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (§ 2 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb.). Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad,
tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je
pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti
do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej
zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c)
je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom
doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
Žalobca uviedol v odvolaní proti rozsudku krajského súdu prevažne rovnaké námietky
ako v podanej žalobe. S tvrdením žalobcu v daňovom konaní, že riadne preukázal reálnosť
prijatých dodávok mäsa od dodávateľa S., s.r.o., ako aj uskutočnenie fakturovaných služieb
od spoločnosti P, s.r.o., (preprava a nájom vozidla) sa Najvyšší súd SR stotožniť nemohol.
Ako vyplýva z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., dôkazná povinnosť
v daňovom konaní spočíva na daňovom subjekte. Žalobca (daňový subjekt) však aj napriek
výzve správcu dane neozrejmil v daňovom konaní sporné skutočnosti a nepredložil žiadne
dôkazy na preukázanie i reálneho uskutočnenia predmetov fakturácie. Splnenie zákonných
podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane nezahŕňa len formálne preukázanie
zdaniteľných obchodov, a to účtovnými dokladmi – faktúrami, ale aj preukázanie,
že sa fakturované zdaniteľné plnenia naozaj uskutočnili. Povinnosťou žalobcu bolo teda
preukázať, že tovar a služby, z ktorých si odpočítal daň, mu boli skutočne dodané. Žalobca
okrem iného namietal, že výpoveď svedka J. D., konateľa spoločnosti S., s.r.o., ktorého
daňové orgány vypočuli na návrh žalobcu, nevzal žalovaný do úvahy, pričom išlo o dôkaz,
ktorý svedčil v prospech žalobcu, keďže svedok potvrdil obchodovanie so žalobcom.
Žalovaný však tento dôkaz správne nepovažoval za pravdivý a relevantný, nakoľko išlo
o svedka, ktorý mohol svojou výpoveďou usvedčiť i jednak aj seba v trestnom konaní, avšak
táto svedecká výpoveď nemení nič na tej skutočnosti, že zdaniteľné plnenia sa reálne
neuskutočnili.
Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo dospel k záveru, že postup správcu dane a žalovaného nebol svojvoľný
a nezákonný, ako tvrdí žalobca. Daňové orgány totiž za účelom zistenia, či sa fakturované
obchody aj reálne uskutočnili, vykonali dostatočným spôsobom vlastné zisťovanie
a dokazovanie. Podkladom pre napadnuté rozhodnutie bolo zistenie správcu dane,
že v relevantnom období nebolo do skladových priestorov spoločnosti R. (kde skladovala
mäso aj spoločnosť S., s.r.o.) uskladnené mäso, ktorého nákup žalobca v tom období
deklaroval, pričom žalobca v konaní nepreukázal, či samotná spoločnosť S., s.r.o., mala vo
svojich prevádzkach kapacity na skladovanie mäsa žalobcu. Žalovaný tiež spochybnil
tvrdenie žalobcu v daňovom konaní, že tovar nakupoval na faktúru s dlhodobou splatnosťou,
a teda neplatil za tovar hneď pri nákupe tovaru a svoje záväzky uhradil až po úhrade faktúry
zo strany odberateľov. Žalovaný s peňažného denníka žalobcu zistil, že žalobca účtoval
o úhrade za tovar aj keď nemal potrebný finančný majetok a tým vykazoval záporný zostatok
vo výške niekoľko miliónov korún, z čoho žalovaný vyvodil záver, že za tieto faktúry
nemohol žalobca reálne zaplatiť.
Žalovaný tiež správne poukázal na nesúlad výpovede J. D. a predložených faktúr za
prepravu, keďže J. D. vo výpovedi uviedol, že ich spoločnosti, S., s.r.o., a P., s.r.o., v prípade
vykonávania prepravy tovaru odberateľom neúčtovali cenu za prepravu samostatne.
Zisťovaním v evidencii motorových vozidiel vedenej Okresným dopravným inšpektorátom
PZ Považská Bystrica daňové orgány zistili, že spoločnosť P., s.r.o., ktorá mala podľa žalobcu
zabezpečovať prepravu tovaru a prenajať žalobcovi vozidlá Renault Midlum a Audi,
nevlastnila v relevantnom čase uvedené vozidlá. Ak žalobca v odvolaní namieta, že žalovaný
svoje rozhodnutie oprel o zistenie, že prepravca nebol v rozhodnom čase vlastníkom vozidla,
pričom ďalej neskúmal, či toto vozidlo neužíval na základe iného právneho dôvodu, najvyšší
súd pri tejto námietke poukazuje na to, že daňové konanie je ovládané prejednávacou
zásadou, a nie zásadou vyhľadávacou, a bolo teda na žalobcovi ako daňovom subjekte, aby
v daňovom konaní preukazoval skutočnosti, a najmä produkoval sám dôkazy, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane.
Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky žalobcu v prvostupňovom
súdnom konaní ako aj v odvolacom konaní sú vedené len vo všeobecnej rovine, pričom
neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili, resp. vyvrátili zistenia
daňových orgánov, ktorými podložili svoje rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia najvyšší súd nemôže priznať úspech námietke žalobcu, že pracovníci daňových
orgánov rozhodli len na základe svojho subjektívneho pocitu. Daňové orgány totiž vychádzali
z rozsiahleho zisťovania a svoje rozhodnutie opreli o hmatateľné skutočnosti, ktoré sa žalobca
ani len nepokúsil vyvrátiť, resp. spochybniť.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, žalobca neuniesol v daňovom konaní svoju dôkaznú
povinnosť. Daňové orgány preto vychádzali z dôkazov zhromaždených v daňovom konaní
a na ich základe dospeli k záveru, že daňový subjekt nepreukázal uskutočnenie premetu
fakturácie a splnenie zákonných podmienok nároku na odpočet dane. Podľa názoru
najvyššieho súdu daňové orgány postupovali pri vyhodnotení dôkazov v súlade s vyššie
uvedenou zásadou voľného hodnotenia dôkazov, prihliadali na všetky dôkazy, ktoré
v daňovom konaní vyšli najavo, pričom vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce
rozpory v dôkazoch. Záver, ku ktorému dospeli, je výsledkom logickej úvahy a ich
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 13S 97/2009-78 zo dňa 12. októbra 2010 ako vecne správny podľa § 250ja
ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi
jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní nemal úspech a žalovanému trovy konania nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 16. novembra 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová