Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1df/381675.3550ef.pdf
PDF · 140.75 KB
No categories available
8Sžf/1/2011
Najvyšší súd 8Sžf/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera
v právnej veci ţalobcu: Ing. M. B., bytom S. X., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V, M.
X., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej
Bystrici, Nová ulica 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného správneho orgánu
zo dňa 16. októbra 2009 č. I/225/12979-115223/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-
115226/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12978-115221/2009/990705-r, rozhodnutia č.
I/225/12979-115228/2009/990705-r a č. I/225/12979-115231/2009/990705-r, konajúc o
odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. septembra 2010, č. k.
3S 68/2009-52, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.
3S 68/2009- 52 zo dňa 16. septembra 2010, p o t v r d z u j e .
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zo dňa 16. septembra 2010 č. k.
3S 68/2009-52 zamietol ţalobu ţalobcu podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutí ţalovaného zo
dňa 16. októbra 2009 č. I/225/12979-115223/2009/990705-r, č. I/225/12979-
115226/2009/990705-r, č. I/225/12978-115221/2009/990705-r, č. I/225/12979-
115228/2009/990705-r a č. I/225/12979-115231/2009/990705-r (ktorým bol potvrdené
dodatočné platobné výmery Daňového úradu Vranov nad Topľou zo dňa 9. júna 2009,
č. 744/230/18340/09/Pet, č. 744/230/18348/09/Pet, č. 744/230/18324/09/Pet,
č. 744/230/18410/09/Pet, č. 744/230/18426/09/Pet, ktorým bol vyrubený ţalobcovi rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia, február 2001 v sume 7681,93 Eur, apríl 2001
v sume 34 928,06 Eur, máj 2001 v sume 38 410,94 Eur, júl 2001v sume 87 151,38 Eur
a október 2001 v sume 73 413,43 Eur.
Zo skutkových zistení krajského súdu vyplýva, ţe Daňový úrad Vranov nad Topľou
vykonal u ţalobcu opakovanú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka
2001. Počas daňovej kontroly daňové orgány zistili, ţe ţalobca nemal obchodné vzťahy
s firmou Š., s.r.o., so sídlom vo S., H. X., od ktorej mal ţalobca nakupovať motorovú naftu;
faktúry a príjmové pokladničné doklady predloţené ţalobcom ku kontrole nevyhotovila firma
Š., s.r.o., podpisy na príjmových a výdavkových dokladoch a faktúrach nie sú totoţné s ich
podpismi, pečiatka nesúhlasí s ich originálom a adresa na pečiatke nesúhlasí s adresou ich
sídla. Správca dane v rámci opakovanej daňovej kontroly nepokračoval v spresňovaní záverov
expertízneho skúmania z dôvodu, ţe z znaleckého posudku, ktorý si dal vypracovať Krajské
riaditeľstvo PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Prešove znalcom z odboru grafológie
vyplynul záver, ţe Ing. M. B. jednoznačne nie je a I. Š. pravdepodobne nie je autorom
skúmaného písomného textu, t.j. podpisov na sporných faktúrach od spoločnosti Š., s.r.o.
a písaného textu na súvisiacich pokladničných dokladoch. Správca dne nespochybnil
uskutočnené obchody, spochybnil len faktúry, na základe ktorých si ţalobca uplatnil odpočet
dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie, ţe ich vystavila spoločnosť Š., s.r.o.
Protokoly o opakovanej daňovej kontrole začatej dňa 29. mája 2008 boli so ţalobcom
prerokované dňa 29. mája 2009.
Na základe toho dospeli správne orgány oboch stupňov aj krajský súd k záveru, ţe
ţalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno [§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia ţalovaného (ďalej len zákon o správne daní
a poplatkov)], a tým nesplnil zákonnú povinnosť pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty
podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty účinnom
v čase vydania napadnutých rozhodnutí ţalovaného (ďalej len zákon o DPH). Podľa názoru
krajského súdu správca dane vykonal rozsiahle šetrenie a zabezpečil dostatok dôkazov, na
základe ktorých dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa prvostupňový súd
stotoţnil.
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť podľa § 220 ods. 1 OSP, alebo rozsudok krajského súdu
zrušiť podľa § 221 ods. 1 OSP a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil
ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/, c/ aţ f/ OSP. Uviedol, ţe nakupoval naftu od osôb, ktoré
sa preukázali ako zástupcovi firmy Š., s.r.o., mali pečiatku spoločnosti a výpis z obchodného
registra spoločnosti a pokladničnými dokladmi. Uviedol, ţe nemal dôvod pochybovať o ich
hodnovernosti, naftu nakupoval a vystavené doklady riadne zaevidoval do účtovníctva.
Nesúhlasil so závermi expertízy, ktoré nie sú podľa jeho názoru jednoznačné. Uviedol, ţe
v trestnej veci bolo stíhanie zastavené pre vystavený znalecký posudok. Poukázal na článok
z novín, ktorý poukazoval na trestnú činnosť skupín obchodujúcich s pohonnými látkami.
Uviedol, ţe nemôţe niesť zodpovednosť za trestnú činnosť niekoho iného. Podľa jeho názoru
boli splnené všetky podmienky dané ust. § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH, t.j.
zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo dňom dodania tovaru, ktorý som následne dodal svojim
odberateľom podľa dodacích listov. Daň na vstupe si riadne zaúčtoval v svojom účtovníctve
v súlade s platnou legislatívou. Daň zaplatil platiteľovi dne spoločnosti Š., s.r.o., ktorá mu
vystavila daňové doklady (faktúry a pokladničné doklady o úhrade faktúr). Bol mi platiteľom
vystavený doklad o zaplatení dane, pričom na daň vo výške do 200 000 Sk boli postačujúce
príjmové doklady o úhrade predmetných faktúr. Nesúhlasil s závermi ţalovaného a krajského
súdu, podľa ktorého nebolo zistené vystavenie faktúr v programe spoločnosti Š., s.r.o.
Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 2Sţ-
o-KS/87/2006 zo 17. októbra 2007, ktorým bolo správcovi dane uloţené umoţniť ţalobcovi,
aby si ţalobca mohol uplatniť svoje práva a povinnosti, ktoré mu ako daňovému subjektu
podľa zákona o správe daní a poplatkov prislúchajú. Podľa jeho názoru správca dane nemal
otvárať opakovanú daňovú kontrolu, ktorej účel upravuje ust. § 15 zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a zároveň poukázal na ust. § 15b ods. 3 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb., ţe
opakovanou daňovou kontrolou nie je preverenie výsledkov daňovej kontroly v rámci konania
o riadnych opravných prostriedkoch alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch. Taktieţ
namietal aplikáciu ust. § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a uviedol, ţe správca dane mal
pokračovať v pôvodnej daňovej kontrole a opakovanú daňovú kontrolu nemal vykonávať na
odstránenie procesných vád daňového konania aby mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie
sa k vykonanému dokazovaniu, pričom tento úkon nie je úkonom smerujúcim k vyrubeniu
dane alebo rozdielu dane. Nestotoţnil sa ani so záverom krajského súdu, ţe správca dane sa
dôsledne riadil a rešpektoval pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V ostatnom
poukázal na svoje doterajšie podania vo veci.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 25. novembra 2011 navrhol
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť; rozhodnutie krajského súdu povaţuje za
správne a objektívne. Dôvody uvedené v odvolaní povaţuje v celom rozsahu za
neopodstatnené. Pridrţiaval sa svojich doterajších vyjadrení a podaní a uviedol, ţe krajský
súd nezistil zo strany ţalovaného alebo správcu dane také procesné pochybenia, ktoré by
mohli viesť k vydaniu rozhodnutí na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu a ţe
daňovému subjektu bolo umoţnené uplatniť si všetky svoje práva v daňovom konaní a celé
konanie prebehlo v rámci zákonnej lehoty na vyrubenie dane. Poukázal na tú skutočnosť, ţe
v rámci svojej právomoci zrušil ţalobou napadnuté rozhodnutia a správcovi dane dal podnet
na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, nakoľko riadna daňová kontrola uţ bola v tomto
prípade vykonaná. Podľa jeho názoru opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade so
zákonom a v zákonných lehotách bol aj rozdiel dane vyrubený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený 24. novembra 2011 (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP).
Predmetom konania v danej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí
ţalovaného, ktorými potvrdil dodatočné platobné výmery Daňového úradu Vranov nad
Topľou, ktorými bola ţalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
február 2001 v sume 38 410,94 Eur, apríl 2001 v sume 34 928,06 Eur, máj 2001 v sume
38 410,98 Eur, júl v sume 87 151,38 Eur, október 2001 v sume 73 413,43 Eur.
.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,
ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie
je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992
Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 289/1995 Z. z. zákona o dani z pridanej hodnoty
(v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie
rok 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú
prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase
rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie november 2002) platiteľ
má nárok na odpočet dane, ak:
a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13),
b) daň na vstupe zaúčtoval,
c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,
d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad
o zaplatení dane, pričom dokladom o zaplatení dane v prípade, ţe daň na vstupe je 200 000 Sk
a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky alebo
doklad o platbe na pošte poštovou poukáţkou.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom pre
preskúmavané rozhodnutie) daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo
trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje
zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe ţalobca v konaní ako dôkazy na
podporu svojich tvrdení predloţil faktúry, ktoré mal vystaviť jeho dodávateľ spoločnosť Š.,
s.r.o., a to všetky na dodávku motorovej nafty, pričom správca dane v daňovom konaní zistil,
ţe sporné faktúry na dodávku motorovej nafty spoločnosť Š., s.r.o. nemala v svojom
účtovníctve vôbec zaevidované a so ţalobcom nikdy neobchodovala. Ţalobca však správcovi
dane ţiadne iné listinné dôkazy nepredloţil, resp. neoznačil iné dôkazy na podporu svojich
tvrdení, ţe predmetné dodávky motorovej nafty boli uskutočnené skutočne obchodnou
spoločnosťou Š., s.r.o. Uviedol len, ţe obchodoval s spoločnosťou Š., s.r.o., za ktorú mali
vystupovať jeho zamestnanci, ktorí sa preukázali výpisom z obchodného registra spoločnosti
Š., s.r.o. a pečiatkou spoločnosti spoločne s pokladničnými dokladmi. Spoločnosť Š., s.r.o.
neevidovala vo svojom účtovníctve ţiadne doklady, ktorými by bolo moţné preukázať
uskutočnenie zdaniteľných plnení v prospech ţalobcu.
Z obsahu spisového materiálu mal ďalej najvyšší súd za preukázané, ţe správcovi dane
sa ani s pomocou výsluchu bývalého konateľa spoločnosti Š., s.r.o. pána I. Š., ktorý uviedol,
ţe spoločnosť Š., s.r.o. najmä obchodoval bezhotovostným prevodom a len vo výnimočných
prípadoch sa platilo hotovosťou. Sám uvedené faktúry nevystavoval. Zamestnankyňa
spoločnosti Š., S. pani E. Š. uviedla, ţe spoločnosť v čase vystavenia uvedených faktúr sídlila
na ul. H. X. a nie H. X. vo S. a ţe pečiatku uvedenú na dokladoch nikdy spoločnosť Š., s.r.o.
nepouţívala a nemohla teda uvedené doklady vystavovať, lebo by boli neplatné.
Najvyšší súd poukazuje na to, ţe skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade je,
ţe ţalobca v daňovom konaní nepreukázal nadobudnutie motorovej nafty skutočne od
spoločnosti Š., s.r.o., nakoľko uvedená spoločnosť s nim nikdy neobchodovala a predmetné –
sporné faktúry a pokladničné doklady nevystavovala a ani neevidovala v svojom účtovníctve.
Reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia od platiteľa dane uvedeného v daňovom doklade je
základnou podmienkou pre uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty. V prípade, ak
zdaniteľné plnenie nie je reálne uskutočnené platiteľom uvedeným podľa faktúry, potom len
samotná formálna existencia faktúry a pokladničného dokladu ako preukazovania zaplatenia
týchto súm, nie sú predpokladom pre prípadné uplatnenia si odpočítania dane v zmysle
zákona o DPH. Ţalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, ţe spoločnosť Š., s.r.o. s ním
reálne obchodovala. Správca dane pritom nespochybnil, ţe mu bol tovar dodaný a za tovar
ţalobca aj riadne zaplatil, avšak neuniesol dôkazné bremeno v tom, ţe mu tovar dodala
spoločnosť Š., s.r.o. Toto podnikateľské riziko ide na jeho ťarchu, nakoľko nebol pri
uzatváraní sporných obchodov primerane predvídavý a neoveril si totoţnosť osôb, ktoré od
neho preberali hotovosť za tovar dodaný na základe sporných faktúr.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, ktorá sa týkala vykonania samotnej opakovanej
daňovej kontroly, tak odvolací súd nedospel k záveru, ţe by bol porušený zákon a v tomto
smere sa v celom rozsahu pridrţiava záverov krajského súdu. Správca dane bol oprávnený
vykonať opakovanú daňovú kontrolu, nakoľko predchádzajúca daňová kontrola bola
skončená prerokovaním protokolov o kontrole, ktoré boli s ţalobcom prerokované dňa
30. júna 2004 a teda opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ust. § 45 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko úkon smerujúci k vyrubeniu dane bol urobený
prerokovaním protokolov o opakovanej daňovej kontrole začala plynúť päťročná lehota podľa
§ 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. aţ 1.1.2005 a uplynula by 31.12.2009. Teda správca dane
mohol dorubiť ţalobcovi daň do konca roka 2009, čo aj napadnutými platobnými výmermi
vykonal.
Najvyšší súd sa preto stotoţnil s názorom krajského súdu ako aj ţalovaného, ţe
ţalobca v konaní nepreukázal, ţe vecné plnenia fakturované faktúrami, ktoré
v kontrolovanom období mala vystaviť spoločnosť Š., s.r.o., boli ţalobcovi skutočne aj touto
spoločnosťou dodané. To ţe si ţalobca neoveril totoţnosť osôb, ktoré vystupovali v mene
spoločnosti Š., s.r.o. ako domnelého dodávateľa motorovej nafty a preukázali sa platným
výpisom z obchodného registra pečiatkou spoločnosti, ale nepreukázali sa napríklad
písomným poverením, ţe ako zamestnanci spoločnosti Š., s.r.o. sú oprávnení konať v mene
tejto spoločnosti alebo boli na to splnomocnení spoločnosťou, nezakladá ţalobcovi právo na
uplatnenie si prípadného odpočtu zaplatenej dane z pridanej hodnoty. Ak mu tovar dodali iné
osoby, bolo jeho povinnosťou preukázať správcovi dane, ţe ide o platiteľa dane. Ţalobca tak
v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.
Zákon č. 289/1995 Z. z. (účinný v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutí)
v ustanovení § 20 ods. 1 viaţe nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli
prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne
podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona
č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia) spočíva
v tom, ţe platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré
sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, ţe došlo
k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému
vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje
všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemoţno iba
stotoţňovať s faktúrou. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané
náleţitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa
atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho
i súdneho spisu moţno sa stotoţniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ţalovaného aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku, ţe zo strany ţalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane
podľa ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase
rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia).
Pokiaľ ţalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav krajským
súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti ţalobcu, ţe v konaniach o ţalobách
(§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť ţaloby, pričom pri
preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je
nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).
Za nevyhnutné dôkazy treba povaţovať tie, ktorých vykonanie slúţi účelu správneho
súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, ţe úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len
preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
108Sžf/1/2011
konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou
vecí v tzv. plnej jurisdikcii /§ 250i ods. 2 OSP/) posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu ţalobcu, ţe
ţalovaný
Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej
veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí takými
vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i
ods. 3 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní ţalovaného správneho orgánu takú vadu,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3
OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutia správneho
orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
118Sžf/1/2011
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. novembra 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc. v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská