Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d99/381669.6400e1.pdf
PDF · 193.25 KB
No categories available
5Tdo/53/2011
N a j v y š š í s ú d 5 Tdo 53/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci
obvineného D. M. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d/ Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 24. novembra 2011
v Bratislave dovolanie obvineného D. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. júna
2011, sp. zn. 3To 156/2010, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného D. M. sa o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 22. septembra 2010, sp. zn. 1T 184/2009,
uznal obvineného D. M. za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa
§ 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
hoci mu bolo rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu PZ v Liptovskom
Mikuláši, sp. zn. ORP-P-727/ODI-E-2008, z 31. júla 2008, ktoré toho istého dňa aj nadobudlo
právoplatnosť, uložená sankcia – zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 10 mesiacov,
za spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1
písm. h/ zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, dňa 8. decembra 2008 približne o 12.00 hod.
riadil osobné motorové vozidlo zn. VW Polo, ev. č. L., v centre mesta L., kde na B. ulici bol
o 12:15 hod. kontrolovaný policajnou hliadkou.
Okresný súd Ružomberok ho za to odsúdil podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť)
mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu súd výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu vo výmere
1 (jeden) rok. Zároveň mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá na dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
Krajský súd v Žiline uznesením z 30. júna 2011, sp. zn. 3To 156/2010, odvolanie
obvineného D. M. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený D. M. v zákonnom stanovenej
lehote prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. R. H. dovolanie, ktoré oprel
o dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. g/, písm. i/ Tr. por.
V písomných dôvodoch dovolania obvinený D. M. (ďalej tiež „dovolateľ“)
argumentoval tým, že podľa jeho názoru oba súdy nesprávne právne posúdili skutok
ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, hoci skutok trestným činom nie je.
Dovolateľ nepopiera, že riadil motorové vozidlo v čase, kedy mu bol rozhodnutím správneho
orgánu právoplatne uložený zákaz činnosti, avšak len z toho dôvodu, že u svedkyni V., ktorá
pôvodne vozidlo šoférovala, došlo k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu. S vozidlom preto
zastavila na najbližšom parkovisku, on si presadol na miesto vodiča a na odporúčanie lekárky
MUDr. H., ktorú svedkyňa V. medzičasom telefonicky kontaktovala, si to nasmeroval
s vozidlom do najbližšej lekárne, aby svedkyni V. zakúpil lekárkou odporúčané lieky.
Na ceste do lekárne ho zastavila hliadka. Z týchto dôvodov je dovolateľ presvedčený,
že konal v krajnej núdzi, ktorá okolnosť vylučovala posúdenie jeho konania ako trestného
činu. Má za to, že táto okolnosť bola v konaní aj dostatočne preukázaná, no súdy ju nevzali do
úvahy. Podľa jeho názoru súdy hodnotili dôkazy neobjektívne, jednostranne a viacerými
listinnými dôkazmi sa vôbec nezaoberali. Taktiež nebrali do úvahy výpoveď svedkyne
MUDr. H.. V ďalšej časti dovolania potom dovolateľ podrobne rozoberal vykonané dôkazy,
hodnotil ich zo svojho uhla pohľadu, poukazoval na rozpory a na to, v čom súdy podľa neho
vyhodnotili tie ktoré dôkazy nesprávne.
V petite dovolania potom navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie Krajského
súdu v Žiline ako aj rozsudok Okresného súdu Ružomberok zrušil.
K dovolaniu obvineného D. M. sa písomne vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry
v Ružomberku, ktorý ho považoval za nedôvodné, a preto dovolanie navrhol zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal
dovolanie obvineného D. M. a zistil, že dovolanie síce bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom splnomocneného obhajcu (§ 373
ods. 1 Tr. por.), v zákonnom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno
tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.), ale súčasne aj to,
že podané dovolanie je potrebné s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť na neverejnom
zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Podľa § 374 ods. 1 Tr. por., dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak,
aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu
alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.
Podľa § 374 ods. 2 Tr. por. v dovolaní sa musí uviesť dôvod dovolania podľa § 371
Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný
prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho,
ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie
nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších
(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení
§ 371 ods. 1 Tr. por. V dovolacom konaní je úlohou dovolacieho súdu posúdiť,
či dovolateľove námietky obsahovo napĺňajú niektorý z ním uplatnených dovolacích dôvodov
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Prvý z dovolacích dôvodov, ktoré dovolateľ v posudzovanom prípade uplatnil,
je dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať,
ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom treba uviesť, že záver obsiahnutý vo výroku
o vine je výsledkom určitého procesu, v ktorom súdy musia najprv dôkazy zákonným
spôsobom vykonať, tieto potom zhodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a nezávisle
od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Výsledkom tohto procesu, ktorý primárne spadá do právomoci súdu prvého stupňa, je zistenie
skutkového stavu veci. Doplňovať, alebo korigovať tieto skutkové závery môže len odvolací
súd. Dovolací súd je v dovolacom konaní skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy prvého
a druhého stupňa, viazaný. Dovolací súd dokazovanie nevykonáva, preto mu neprislúcha
hodnotiť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu veci, ani preskúmavať úplnosť
(rozsah) vykonaného dokazovania, či zaoberať sa otázkou hodnotenia dôkazov. Hodnotenie
dôkazov je fáza dokazovania, ktorá nasleduje až po vykonaní dôkazov. Hodnotiť možno len
tie dôkazy, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. Dôkazy, ktoré boli zadovážené
v rozpore so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a sú teda nehodnotiteľné.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. sa vzťahuje práve na prípady
zaobstarania, teda vykonania dôkazov súdom v rozpore so zákonom a zároveň na situáciu,
že sa súdne rozhodnutie o takéto dôkazy opiera. Tento dovolací dôvod ale obsahovo nenapĺňa
námietka týkajúca sa neúplnosti dokazovania, ani námietka nesprávneho hodnotenia dôkazov.
V posudzovanom prípade dovolateľ nekonkretizuje, ktorý dôkaz a z akých dôvodov
nebol súdom vykonaný zákonným spôsobom. Pochybenie v tomto smere nezistil ani dovolací
súd. Námietky dovolateľa smerovali len všeobecne do rozsahu vykonaného dokazovania
a do roviny hodnotenia dôkazov, kde dovolateľ súdom vyčítal neobjektívnosť
a jednostrannosť hodnotenia dôkazov, resp. to, že sa viacerými listinnými dôkazmi vôbec
nezaoberali. Je teda evidentné, že tieto jeho námietky dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por. obsahovo nenapĺňajú.
Druhý dovolací dôvod, ktorý obvinený D. M. uplatnil je dôvod podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por., podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené
na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného
hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd
nemôže skúmať a meniť.
Z dikcie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť
nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii
dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný
konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávažnejších,
v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii
skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia
dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto
dovolacieho dôvodu súd skúma to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol
subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.
Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť správne kvalifikovaný
ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa
aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej
kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam
z hľadiska hmotného práva.
Dovolateľ vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu argumentoval, ako už bolo vyššie
podrobne rozvedené tým, že skutok nie je trestným činom, lebo on konal v krajnej núdzi,
ktorá okolnosť vylučuje protiprávnosť jeho činu. Súdy podľa dovolateľa túto okolnosť
nesprávne vyhodnotili, v dôsledku čoho následne skutok chybne kvalifikovali ako trestný čin.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatujúc, že ide o námietku právneho charakteru, ktorá
spadá pod uplatnený dovolací dôvod, skúmal preto, či uvedená námietka bola uplatnená
dôvodne.
Podľa § 24 ods. 1 Tr. zák., čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.
Podľa odseku 2 cit. par., nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo
hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak, alebo
ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú
núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného
právneho predpisu povinný ho znášať.
Význam krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v trestnom práve
spočíva v odvracaní nebezpečenstva na záujem chránený trestným zákonom na úkor iného
záujmu chráneného trestným zákonom, a to za podmienok uvedených v § 24 Tr. zák.
Ide o stret záujmov spoločnosti na ochrane rôznych spoločenských vzťahov za podmienky,
že jednému z týchto spoločenských vzťahov priamo hrozí nebezpečenstvo, ktoré sa nedá
odstrániť inak.
Použitie ustanovení o krajnej núdzi vyžaduje súčasné (kumulatívne) splnenie štyroch
podmienok vzťahujúcich sa k pojmu „nebezpečenstvo“. Musí ísť o nebezpečenstvo, ktoré
hrozí záujmu chránenému Trestným zákonom, ktoré hrozí priamo (bezprostredne), za daných
okolností ho nie je možné odvrátiť iným spôsobom (zásada subsidiarity) a ten, komu
nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný ho znášať. Zároveň platí, že spôsobený následok nesmie
byť zjavne závažnejší, ako ten ktorý hrozil (zásada proporcionality).
Dovolací súd z obsahu spisového materiálu zisťuje, že argumentácia obvineného D.
M., že konal v krajnej núdzi, bola podstatou jeho obhajoby už v konaní
pred súdom prvého stupňa, ktorý sa ňou náležite zapodieval a riadne sa s ňou vyrovnal.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo následne podrobené prieskumu zo strany odvolacieho
Krajského súdu v Žiline, a to dokonca opakovane, keď v prvom prípade odvolací súd
na základe odvolania obvineného D. M. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie s konštatovaním, že o správnosti skutkových
zistení vznikli závažné pochybnosti a na ich objasnenie je potrebné niektoré dôkazy
opakovať, ako aj vykonať ďalšie dôkazy.
Po doplnení dokazovania v intenciách vymedzených odvolacím súdom prvostupňový
súd svoje skutkové zistenia ustálil v tzv. skutkovej vete výroku o vine. S týmito zisteniami
sa odvolací súd plne stotožnil. Z nich vyplýva, že okolnosti, za ktorých obvinený D. M. konal,
nespĺňali podmienky krajnej núdze uvedené v § 24 Tr. zák. Prečo tomu tak bolo, oba súdy
náležite zdôvodnili, keď poukázali na porušenie zásady subsidiarity, teda že nebezpečenstvo
priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom bolo možné za daných okolností
odvrátiť inak.
Dovolací súd v posudzovanej veci dospel k rovnakému záveru ako súdy prvého
a druhého stupňa, teda že obvinený D. M. nekonal v stave krajnej núdze, lebo popisovaná
situácia, kedy svedkyňa V. ako vodička už nebola ďalej schopná zo zdravotných dôvodov
viesť motorové vozidlo bez užitia magnézia, ktoré nemala k dispozícii, nebola situáciou
krajnou (hraničnou) a mohla a mala byť vyriešená bez toho, aby sa dovolateľ dopustil
protiprávneho konania.
V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovanie splnenia
ostatných taxatívnych podmienok krajnej núdze (zásady proporcionality, subsidiarity)
prichádza do úvahy až po ustálení, že v konkrétnom prípade skutočne záujmu chránenému
Trestným zákonom, nebezpečenstvo bezprostredne hrozilo.
Priamo hroziacim nebezpečenstvom je nebezpečenstvo, ktoré hrozí bezprostredne.
Inak povedané, za priamo hroziace nebezpečenstvo je treba považovať taký stav, kde vývoj
udalostí rýchlo speje k poruche alebo aj prípad, kde tento vývoj nepokračuje, ale sú splnené
takmer všetky podmienky potrebné k tomu, aby hroziaca porucha nastala, keď k uskutočneniu
zostávajúcej podmienky postačí náhoda, ktorá môže kedykoľvek bezprostredne a s veľkou
pravdepodobnosťou nastať.
Naopak, konanie v krajnej núdzi nie je možné, keď možnosť poruchy ešte hrozí
vo vzdialenejšej budúcnosti (napr. ak hladina vodného toku stúpa, ale ešte nedosahuje
kritickú hranicu, alebo zdravotný stav osoby ešte nevykazuje známky potreby akútnej
lekárskej pomoci), ani keď nebezpečenstvo už pominulo, vrátane prípadov, keď už ďalšie
nebezpečenstvo nehrozí, pretože sa zmenilo na poruchu (napr. dedina je zaplavená
po strechy, alebo osoba, ktorá potrebuje rýchlu lekársku pomoc, je už mŕtva).
Zo skutkových zistení súdov nevyplynulo, že by svedkyňa V. bola v kritickom čase
priamo, t. j. bezprostredne ohrozená na živote alebo na zdraví, teda že by jej zdravotný stav
vykazoval známky urgentnej potreby lekárskej pomoci. Práve naopak, lekárka MUDr. H.
vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že „nedá sa povedať, že jej stav
a neužitie magnézia by mohlo ohroziť ju, prípadne iných vodičov. Takýto stav
sa u pani V. stáva veľmi často.“ To nakoniec potvrdila vo svojej výpovedi i svedkyňa V.,
keď uviedla, že podobné stavy mala predtým štyri alebo päť krát. Nešlo teda o ojedinelú
nevoľnosť, ktorá by ju prekvapila náhle a neočakávane, pri ktorej by spanikárila a nevedela,
čo robiť. Naopak, svedkyňa V. už vedela, ako sa tento stav prejavuje, ako dlho približne
potrvá, vedela i to, že jej môže pomôcť magnézium, ktoré zapije väčším množstvom tekutín
ako aj to, že ju tento stav neohrozuje bezprostredne na živote alebo na zdraví ani v prípade,
že magnézium nemá pri sebe. Vypovedala tiež, že ak by sa jej niečo také stalo a bola by sama,
musela by si zavolať pomoc, najskôr manžela. I z toho je zrejmé, že sama nepovažovala daný
stav za taký, ktorý by ju bezprostredne ohrozoval na zdraví, resp. na živote. V opačnom
prípade, teda ak by sa cítila bezprostredne ohrozená, privolala by si rovno rýchlu zdravotnú
pomoc. Obvinený D. M. vypovedal, že zdravotný stav svedkyne V. poznal. Pravdivosti jeho
tvrdenia nasvedčuje fakt, že spolu pracovali na obecnom úrade už viac ako osem rokov.
Správne potom oba súdy poukázali na skutočnosť, že zlý zdravotný stav svedkyne V.
nepotvrdili ani zasahujúci príslušníci Policajného zboru a že bez významu nie je ani fakt,
že sa o zlom zdravotnom stave svedkyne V. pri spisovaní záznamu s príslušníkmi Policajného
zboru obvinený D. M. ani slovom nezmienil, hoci tvrdil, že jeho konanie bolo ovplyvnené
(motivované) práve iba a len zlým zdravotným stavom svedkyne V..
Z vyššie uvedeného preto možno bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že konanie
obvineného D. M. v kritickom čase nevykazovalo zákonné znaky konania v krajnej núdzi.
Oba súdy tak dospeli k správnemu právnemu záveru, aj keď venovali väčšiu pozornosť
nesplneniu zákonnej podmienky subsidiarity, t. j. že nebezpečenstvo (priamo hroziace záujmu
chránenému trestným zákonom) bolo možné odvrátiť inak, než samotnému faktu, či svedkyni
V. nebezpečenstvo v posudzovanom prípade skutočne priamo a bezprostredne hrozilo, ktoré
posúdenie z dôvodov už vyššie uvedených malo prednosť.
Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku dovolací súd pre úplnosť konštatuje,
že skutok opísaný v tzv. skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa bol
správne právne posúdený ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 písm. d/ Tr. zák.
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por., dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,
bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré
sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, teda vecne
zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 Tr. por. Pokiaľ
tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie
upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo
uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382
písm. c/ Tr. por. Rovnako sa postupuje v prípade, ak uplatnené námietky síce pod uplatnený
dovolací dôvod spadajú, ale nie sú dôvodné, teda ak je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod
v danej veci nie je splnený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatuje,
že v trestnej veci obvineného D. M. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané
ustanoveniami § 371 ods. 1 písm. g/, písm. i/ Tr. por., a preto dovolací súd s použitím § 382
písm. c/ Tr. por. uznesením dovolanie obvineného D. M. na neverejnom zasadnutí odmietol.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 24. novembra 2011
JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová