Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Tdo/53/2011

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Juraja Klimenta a sudcov JUDr. Milana Karabína a JUDr. Petra Szaba v trestnej veci

obvineného D. M. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1

písm. d/ Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 24. novembra 2011

v Bratislave dovolanie obvineného D. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 30. júna

2011, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa dovolanie obvineného D. M. sa o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ružomberok rozsudkom z 22. septembra 2010, sp. zn. ,

uznal obvineného D. M. za vinného z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa

§ 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

hoci mu bolo rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu PZ v Liptovskom

Mikuláši, sp. zn. ORP-P-727/ODI-E-2008, z 31. júla 2008, ktoré toho istého dňa aj nadobudlo

právoplatnosť, uložená sankcia – zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 10 mesiacov,

za spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1

písm. h/ o priestupkoch, dňa 8. decembra 2008 približne o 12.00 hod.

riadil osobné motorové vozidlo zn. VW Polo, ev. č. L., v centre mesta L., kde na B. ulici bol

o 12:15 hod. kontrolovaný policajnou hliadkou.

Okresný súd Ružomberok ho za to odsúdil podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38

ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť)

mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu súd výkon trestu odňatia slobody

2

podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu vo výmere

1 (jeden) rok. Zároveň mu podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. uložil trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá na dobu 18 (osemnásť) mesiacov.

Krajský súd v Žiline uznesením z 30. júna 2011, sp. zn. , odvolanie

obvineného D. M. podľa ako nedôvodné zamietol.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal obvinený D. M. v zákonnom stanovenej

lehote prostredníctvom splnomocneného obhajcu JUDr. R. H. dovolanie, ktoré oprel

o dovolacie dôvody uvedené v ,

V písomných dôvodoch dovolania obvinený D. M. (ďalej tiež „dovolateľ“)

argumentoval tým, že podľa jeho názoru oba súdy nesprávne právne posúdili skutok

ako trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, hoci skutok trestným činom nie je.

Dovolateľ nepopiera, že riadil motorové vozidlo v čase, kedy mu bol rozhodnutím správneho

orgánu právoplatne uložený zákaz činnosti, avšak len z toho dôvodu, že u svedkyni V., ktorá

pôvodne vozidlo šoférovala, došlo k náhlemu zhoršeniu zdravotného stavu. S vozidlom preto

zastavila na najbližšom parkovisku, on si presadol na miesto vodiča a na odporúčanie lekárky

MUDr. H., ktorú svedkyňa V. medzičasom telefonicky kontaktovala, si to nasmeroval

s vozidlom do najbližšej lekárne, aby svedkyni V. zakúpil lekárkou odporúčané lieky.

Na ceste do lekárne ho zastavila hliadka. Z týchto dôvodov je dovolateľ presvedčený,

že konal v krajnej núdzi, ktorá okolnosť vylučovala posúdenie jeho konania ako trestného

činu. Má za to, že táto okolnosť bola v konaní aj dostatočne preukázaná, no súdy ju nevzali do

úvahy. Podľa jeho názoru súdy hodnotili dôkazy neobjektívne, jednostranne a viacerými

listinnými dôkazmi sa vôbec nezaoberali. Taktiež nebrali do úvahy výpoveď svedkyne

MUDr. H.. V ďalšej časti dovolania potom dovolateľ podrobne rozoberal vykonané dôkazy,

hodnotil ich zo svojho uhla pohľadu, poukazoval na rozpory a na to, v čom súdy podľa neho

vyhodnotili tie ktoré dôkazy nesprávne.

V petite dovolania potom navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie Krajského

súdu v Žiline ako aj rozsudok Okresného súdu Ružomberok zrušil.

K dovolaniu obvineného D. M. sa písomne vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry

v Ružomberku, ktorý ho považoval za nedôvodné, a preto dovolanie navrhol zamietnuť.

3

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) preskúmal

dovolanie obvineného D. M. a zistil, že dovolanie síce bolo podané oprávnenou osobou

( ), prostredníctvom splnomocneného obhajcu (

ods. 1 ), v zákonnom stanovenej lehote ( ) a na mieste, kde možno

tento mimoriadny opravný prostriedok podať ( ), ale súčasne aj to,

že podané dovolanie je potrebné s použitím odmietnuť na neverejnom

zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Podľa , dovolanie už pri jeho podaní musí byť odôvodnené tak,

aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozhodnutie napáda a aké chyby sa vytýkajú rozhodnutiu

alebo konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo.

Podľa v dovolaní sa musí uviesť dôvod dovolania podľa

Najvyšší súd Slovenskej republiky pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho,

ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v je zrejmé, že dovolanie

nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších

(mimoriadnych) procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú taxatívne uvedené v ustanovení

V dovolacom konaní je úlohou dovolacieho súdu posúdiť,

či dovolateľove námietky obsahovo napĺňajú niektorý z ním uplatnených dovolacích dôvodov

podľa

Prvý z dovolacích dôvodov, ktoré dovolateľ v posudzovanom prípade uplatnil,

je dôvod podľa , podľa ktorého dovolanie možno podať,

ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom treba uviesť, že záver obsiahnutý vo výroku

o vine je výsledkom určitého procesu, v ktorom súdy musia najprv dôkazy zákonným

spôsobom vykonať, tieto potom zhodnotiť podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a nezávisle

od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Výsledkom tohto procesu, ktorý primárne spadá do právomoci súdu prvého stupňa, je zistenie

4

skutkového stavu veci. Doplňovať, alebo korigovať tieto skutkové závery môže len odvolací

súd. Dovolací súd je v dovolacom konaní skutkovým stavom tak, ako ho zistili súdy prvého

a druhého stupňa, viazaný. Dovolací súd dokazovanie nevykonáva, preto mu neprislúcha

hodnotiť správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu veci, ani preskúmavať úplnosť

(rozsah) vykonaného dokazovania, či zaoberať sa otázkou hodnotenia dôkazov. Hodnotenie

dôkazov je fáza dokazovania, ktorá nasleduje až po vykonaní dôkazov. Hodnotiť možno len

tie dôkazy, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom. Dôkazy, ktoré boli zadovážené

v rozpore so zákonom, nie sú v trestnom konaní použiteľné a sú teda nehodnotiteľné.

Dovolací dôvod podľa sa vzťahuje práve na prípady

zaobstarania, teda vykonania dôkazov súdom v rozpore so zákonom a zároveň na situáciu,

že sa súdne rozhodnutie o takéto dôkazy opiera. Tento dovolací dôvod ale obsahovo nenapĺňa

námietka týkajúca sa neúplnosti dokazovania, ani námietka nesprávneho hodnotenia dôkazov.

V posudzovanom prípade dovolateľ nekonkretizuje, ktorý dôkaz a z akých dôvodov

nebol súdom vykonaný zákonným spôsobom. Pochybenie v tomto smere nezistil ani dovolací

súd. Námietky dovolateľa smerovali len všeobecne do rozsahu vykonaného dokazovania

a do roviny hodnotenia dôkazov, kde dovolateľ súdom vyčítal neobjektívnosť

a jednostrannosť hodnotenia dôkazov, resp. to, že sa viacerými listinnými dôkazmi vôbec

nezaoberali. Je teda evidentné, že tieto jeho námietky dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. g/ obsahovo nenapĺňajú.

Druhý dovolací dôvod, ktorý obvinený D. M. uplatnil je dôvod podľa § 371 ods. 1

písm. i/ , podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Z dikcie je zrejmé, že dôvodom dovolania nemôžu byť

nesprávne skutkové zistenia. Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii

dovolacieho dôvodu uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný

konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je určené k náprave tých najzávažnejších,

v zákone výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, ale nie k revízii

5

skutkových zistení urobených súdmi prvého alebo druhého stupňa. Tieto skutkové zistenia

dovolací súd nemôže ani meniť, ani dopĺňať. V rámci posudzovania existencie tohto

dovolacieho dôvodu súd skúma to, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.

Do úvahy prichádzajú dve alternatívy a síce, že skutok mal byť správne kvalifikovaný

ako iný trestný čin, alebo že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa

aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej

kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam

z hľadiska hmotného práva.

Dovolateľ vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu argumentoval, ako už bolo vyššie

podrobne rozvedené tým, že skutok nie je trestným činom, lebo on konal v krajnej núdzi,

ktorá okolnosť vylučuje protiprávnosť jeho činu. Súdy podľa dovolateľa túto okolnosť

nesprávne vyhodnotili, v dôsledku čoho následne skutok chybne kvalifikovali ako trestný čin.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatujúc, že ide o námietku právneho charakteru, ktorá

spadá pod uplatnený dovolací dôvod, skúmal preto, či uvedená námietka bola uplatnená

dôvodne.

Podľa § 24 ods. 1 Tr. zák., čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo

priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa odseku 2 cit. par., nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo priamo

hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak, alebo

ak spôsobený následok je zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Rovnako nejde o krajnú

núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného

právneho predpisu povinný ho znášať.

Význam krajnej núdze ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v trestnom práve

spočíva v odvracaní nebezpečenstva na záujem chránený na úkor iného

záujmu chráneného , a to za podmienok uvedených v Tr. zák.

Ide o stret záujmov spoločnosti na ochrane rôznych spoločenských vzťahov za podmienky,

6

že jednému z týchto spoločenských vzťahov priamo hrozí nebezpečenstvo, ktoré sa nedá

odstrániť inak.

Použitie ustanovení o krajnej núdzi vyžaduje súčasné (kumulatívne) splnenie štyroch

podmienok vzťahujúcich sa k pojmu „nebezpečenstvo“. Musí ísť o nebezpečenstvo, ktoré

hrozí záujmu chránenému , ktoré hrozí priamo (bezprostredne), za daných

okolností ho nie je možné odvrátiť iným spôsobom (zásada subsidiarity) a ten, komu

nebezpečenstvo hrozí, nie je povinný ho znášať. Zároveň platí, že spôsobený následok nesmie

byť zjavne závažnejší, ako ten ktorý hrozil (zásada proporcionality).

Dovolací súd z obsahu spisového materiálu zisťuje, že argumentácia obvineného D.

M., že konal v krajnej núdzi, bola podstatou jeho obhajoby už v konaní

pred súdom prvého stupňa, ktorý sa ňou náležite zapodieval a riadne sa s ňou vyrovnal.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo následne podrobené prieskumu zo strany odvolacieho

Krajského súdu v Žiline, a to dokonca opakovane, keď v prvom prípade odvolací súd

na základe odvolania obvineného D. M. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie s konštatovaním, že o správnosti skutkových

zistení vznikli závažné pochybnosti a na ich objasnenie je potrebné niektoré dôkazy

opakovať, ako aj vykonať ďalšie dôkazy.

Po doplnení dokazovania v intenciách vymedzených odvolacím súdom prvostupňový

súd svoje skutkové zistenia ustálil v tzv. skutkovej vete výroku o vine. S týmito zisteniami

sa odvolací súd plne stotožnil. Z nich vyplýva, že okolnosti, za ktorých obvinený D. M. konal,

nespĺňali podmienky krajnej núdze uvedené v § 24 Tr. zák. Prečo tomu tak bolo, oba súdy

náležite zdôvodnili, keď poukázali na porušenie zásady subsidiarity, teda že nebezpečenstvo

priamo hroziace záujmu chránenému bolo možné za daných okolností

odvrátiť inak.

Dovolací súd v posudzovanej veci dospel k rovnakému záveru ako súdy prvého

a druhého stupňa, teda že obvinený D. M. nekonal v stave krajnej núdze, lebo popisovaná

situácia, kedy svedkyňa V. ako vodička už nebola ďalej schopná zo zdravotných dôvodov

viesť motorové vozidlo bez užitia magnézia, ktoré nemala k dispozícii, nebola situáciou

krajnou (hraničnou) a mohla a mala byť vyriešená bez toho, aby sa dovolateľ dopustil

protiprávneho konania.

V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že posudzovanie splnenia

ostatných taxatívnych podmienok krajnej núdze (zásady proporcionality, subsidiarity)

prichádza do úvahy až po ustálení, že v konkrétnom prípade skutočne záujmu chránenému

, nebezpečenstvo bezprostredne hrozilo.

Priamo hroziacim nebezpečenstvom je nebezpečenstvo, ktoré hrozí bezprostredne.

Inak povedané, za priamo hroziace nebezpečenstvo je treba považovať taký stav, kde vývoj

udalostí rýchlo speje k poruche alebo aj prípad, kde tento vývoj nepokračuje, ale sú splnené

takmer všetky podmienky potrebné k tomu, aby hroziaca porucha nastala, keď k uskutočneniu

zostávajúcej podmienky postačí náhoda, ktorá môže kedykoľvek bezprostredne a s veľkou

pravdepodobnosťou nastať.

Naopak, konanie v krajnej núdzi nie je možné, keď možnosť poruchy ešte hrozí

vo vzdialenejšej budúcnosti (napr. ak hladina vodného toku stúpa, ale ešte nedosahuje

kritickú hranicu, alebo zdravotný stav osoby ešte nevykazuje známky potreby akútnej

lekárskej pomoci), ani keď nebezpečenstvo už pominulo, vrátane prípadov, keď už ďalšie

nebezpečenstvo nehrozí, pretože sa zmenilo na poruchu (napr. dedina je zaplavená

po strechy, alebo osoba, ktorá potrebuje rýchlu lekársku pomoc, je už mŕtva).

Zo skutkových zistení súdov nevyplynulo, že by svedkyňa V. bola v kritickom čase

priamo, t. j. bezprostredne ohrozená na živote alebo na zdraví, teda že by jej zdravotný stav

vykazoval známky urgentnej potreby lekárskej pomoci. Práve naopak, lekárka MUDr. H.

vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedla, že „nedá sa povedať, že jej stav

a neužitie magnézia by mohlo ohroziť ju, prípadne iných vodičov. Takýto stav

sa u pani V. stáva veľmi často.“ To nakoniec potvrdila vo svojej výpovedi i svedkyňa V.,

keď uviedla, že podobné stavy mala predtým štyri alebo päť krát. Nešlo teda o ojedinelú

nevoľnosť, ktorá by ju prekvapila náhle a neočakávane, pri ktorej by spanikárila a nevedela,

čo robiť. Naopak, svedkyňa V. už vedela, ako sa tento stav prejavuje, ako dlho približne

potrvá, vedela i to, že jej môže pomôcť magnézium, ktoré zapije väčším množstvom tekutín

ako aj to, že ju tento stav neohrozuje bezprostredne na živote alebo na zdraví ani v prípade,

že magnézium nemá pri sebe. Vypovedala tiež, že ak by sa jej niečo také stalo a bola by sama,

musela by si zavolať pomoc, najskôr manžela. I z toho je zrejmé, že sama nepovažovala daný

stav za taký, ktorý by ju bezprostredne ohrozoval na zdraví, resp. na živote. V opačnom

8

prípade, teda ak by sa cítila bezprostredne ohrozená, privolala by si rovno rýchlu zdravotnú

pomoc. Obvinený D. M. vypovedal, že zdravotný stav svedkyne V. poznal. Pravdivosti jeho

tvrdenia nasvedčuje fakt, že spolu pracovali na obecnom úrade už viac ako osem rokov.

Správne potom oba súdy poukázali na skutočnosť, že zlý zdravotný stav svedkyne V.

nepotvrdili ani zasahujúci príslušníci Policajného zboru a že bez významu nie je ani fakt,

že sa o zlom zdravotnom stave svedkyne V. pri spisovaní záznamu s príslušníkmi Policajného

zboru obvinený D. M. ani slovom nezmienil, hoci tvrdil, že jeho konanie bolo ovplyvnené

(motivované) práve iba a len zlým zdravotným stavom svedkyne V..

Z vyššie uvedeného preto možno bez akýchkoľvek pochybností uzavrieť, že konanie

obvineného D. M. v kritickom čase nevykazovalo zákonné znaky konania v krajnej núdzi.

Oba súdy tak dospeli k správnemu právnemu záveru, aj keď venovali väčšiu pozornosť

nesplneniu zákonnej podmienky subsidiarity, t. j. že nebezpečenstvo (priamo hroziace záujmu

chránenému ) bolo možné odvrátiť inak, než samotnému faktu, či svedkyni

V. nebezpečenstvo v posudzovanom prípade skutočne priamo a bezprostredne hrozilo, ktoré

posúdenie z dôvodov už vyššie uvedených malo prednosť.

Vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku dovolací súd pre úplnosť konštatuje,

že skutok opísaný v tzv. skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa bol

správne právne posúdený ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 písm. d/ Tr. zák.

Podľa , dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením,

bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré

sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne, teda vecne

zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v Pokiaľ

tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie

upravujúce dôvody dovolania, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo

uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382

písm. c/ Rovnako sa postupuje v prípade, ak uplatnené námietky síce pod uplatnený

9

dovolací dôvod spadajú, ale nie sú dôvodné, teda ak je zrejmé, že uplatnený dovolací dôvod

v danej veci nie je splnený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného konštatuje,

že v trestnej veci obvineného D. M. neboli splnené dôvody dovolania predpokladané

ustanoveniami , , a preto dovolací súd s použitím

písm. c/ uznesením dovolanie obvineného D. M. na neverejnom zasadnutí odmietol.

Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. novembra 2011

JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Anna Halászová